úterý 2. října 2018

Stratená temnota - Kapitola 12




Lenu prebudilo tiché mrmlanie. Ospalo otvorila oči a zistila, že slnko ešte nevyšlo. Otočila sa k Amarovi, ktorý mal nepokojne zvraštené obočie a hovoril zo spánku.
„Chcel som umrieť... nemal si právo... ja som sa nechal zabiť.“
Posmutnela. Už predtým jej spomínal, že život gladiátora nezvládal. Keď už nemal viac sily, prestal bojovať a silnejší nepriateľ ho zabil.
Nežne ho pohladila po líci. „Zobuď sa, upírik. Si v bezpečí.“
Okamžite otvoril svoje hlboké hnedé oči a v tej chvíli sa upokojil. Pobozkal ju do dlane. „Nenávidím sny,“ šepol.

Prstom mu prešla po perách. „Nebudú vždy zlé. Stačí len nazbierať pár pekných spomienok.“
Nebol si istý, či to zaberie. Strach z toho, že si spomenie na život plný neprávosti bude vždy prítomný. „Ako si to urobila ty? Ako si sa zmierila s tak odlišným životom?“
V modrých očiach sa blysol smútok. „Nezmierila. Stále dúfam, že príde čas keď budeme s Rashmi v bezpečí. Všetko zlé jednoducho beriem za... dočasné.“
Aká podivne jednoduchá filozofia. Zdalo sa mu, akoby ona bola tá staršia a múdrejšia, nie on. „Som rád že si ma našla,“ prezradil jej. „Kedysi som možno chcel umrieť, ale už nechcem. Život sa mi páči.“
Zasmiala sa. „Aj keď je plný neistoty a nebezpečia.“
Vzal jej tvár do dlaní a pritiahol si ju k bozku. „Práve pre to že je plný neistoty a nebezpečia.“
Pojašený, šialený upír. Obkročmo sa naňho prevalila a stiahla z nich prikrývku. Obaja spali nahí a ich telá sa rýchlo rozhorúčili. Hravo mu zahryzla do krku a postupovala až k hrudi. Páčilo sa jej zanechať na ňom svoju značku. Na druhej strane môže byť rád, že ho neočúrala, ako to jej druh bežne robí.
Áno.
Aj vlčice.
„Cítiš sa na trochu akcie, tesáčik?“ podpichla ho. Niežeby odpoveď nepoznala, keď ju priam tlačila do jej cteného pozadia.
V momente sa prebral a posadil, čím sa jeho penis dostal do priameho kontaktu s jej vlhkým stredom. „Ty vôbec nemáš poňatia, koľkokrát som si ťa takto predstavoval, čo?“ šepkal jej do ucha, zatiaľ čo v rukách zovrel Lenin zadoček.
Prekvapene zažmurkala. „Skutočne?“
„Od momentu, keď si mi ukázala svoju skutočnú tvár.“
„Takže si z tých, ktorým záleží na vzhľade?“ neprestávala ho podpichovať.
Za trest dostala drsný bozk. „Nie. Som z tých ktorí neodolajú modrým očkám.“
Odfrkla si, pobavená jeho rýchlou odpoveďou. Navyše, tešilo ju že ju považuje za príťažlivú, hoci je nízka, má neposlušné vlasy, mierny predkus a príšerný nos po otcovi.
Amar jej váhavo pohladil ružovú bradavku. Dych sa jej zasekol v hrdle. Už sú to roky, čo naposledy pocítila niečo vzdialené túžbe. Samozrejme, v puberte sa čo-to naučila o vlastnom tele a čo mu je príjemné, ale ako prevzala zodpovednosť za Rashmi a začala slabnúť, jej telo tak trochu odumrelo. Potrebovalo len spánok a jedlo. A bohovia vedia, že nie vždy jeho požiadavkám vyhovela.
„Ehm,“ Amar odrazu nadobudol ružový odtieň. „A-asi by si mala niečo vedieť,“ mrmlal.
Zvedavo mu pozrela do očí.
„Ne-netuším ako som na tom bol pred... stratou pamäte, ale tak nejako... nevybavujú sa mi isté skúsenosti...“ habkal.
Lena pochopila. Vzala jeho tvár do dlaní a dala mu horúci bozk. „To nič, upír. Som si istá, že spoločne na niečo prídeme.“ Opatrne jeho ruku nasmerovala k svojim stehnám. Potešene zastonala, keď prstami inštinktívne prešiel až k vlhkému stredu medzi nimi a opatrne hľadal najcitlivejšie body. A, bohovia, šlo mu to až nebezpečne dobre. Prenikol do nej jedným prstom a jeho pohľad pristál na Leninej pulzujúcej žile na krku. Zľahka po nej prešiel perami, v mysli spomienka na tú najsladšiu krv, akú kedy pil.
Vlčica vydala neurčitý zvuk, napoly prosbu, napoly vzdych. Skutočne by na to mali ísť pomaly. Sotva vedia čo robia. Avšak toľké roky odopierania si všetkých telesných pôžitkov ju dobehli a na dlhé objavovanie nemala chuť. Chcela sa vrhnúť na svojho upíra a overiť si, nakoľko sú legendy o ich nikdy nekončiacich erekciách pravdivé.
Zatlačila ho späť medzi vankúše a zovrela v ruke jeho nástroj. Jedna legenda je rozhodne pravdivá – upíri majú vždy nadrozmerné proporcie. Samozrejme, to vedela už od prvého dňa. Ale keď sa dostal do pozoru... navlhčila si pery. Dnešok si užije.
Amar jej hľadel do očí, aby nad sebou nestratil kontrolu. Lena je nádherná žena, ale nebola to jej krása, čo ho zasiahlo do srdca. Odzbrojila ho jej sila a vôľa pomáhať iným. Vzdala sa všetkého, nechala sa utýrať hladom a únavou a napriek tomu vychovala zdravé a vzdelané dieťa.
Akosi ju za to chcel odmeniť. Dopriať jej pohodlie, teplo, rodinu a bezpečie. V tejto chvíli jej však môže dať len pár chvíľ vzájomnej blízkosti. Všimol si, ako zapálene reaguje na jeho dotyky. Tisla sa k nemu ako zatúlané šteniatko, ktoré nepozná láskavé pohladenie. Pri tom pomyslení ho zabolelo v hrudi.
„Vždy som chcela skúsiť jednu vec,“ zamrmlala zamyslene. Potom sa sklonila a špička jeho penisu sa ocitla v Leniných horúcich ústach.
Upír vyvalil oči nad jej činom a pocitom, ktorý ho takmer dostal cez okraj.
Zaškrípal zubami.
Lena zakrúžila jazykom.
Zovrel prikrývku.
„Hej, je to celkom sranda,“ zhodnotila všetečná vlčica po chvíli mučenia. „Zaujímalo by ma čo sa stane keď...“
Amar ju zdrapol, vytiahol nad seba a prekotúľal ich. „Žiadne experimentovanie!“ zakázal jej. „Nie som svätec.“
Skazene sa usmiala a cmukla naňho. „Už vieš čo robiť, pijavica?“ podpichla ho.
„Mám istú predstavu.“ Bohužiaľ, nemajú po ruke povrazy ani putá. Táto vlčica je sama o sebe nebezpečná. Uložil sa medzi jej jemné stehná a čakal na povolenie.
Lena sa zhlboka nadýchla a pomaly prikývla.
„Nemôžeš otehotnieť?“ napadlo mu sekundu pred možnou katastrofou.
„Okrem faktu, že by si to mal vedieť vycítiť, nie. Vlčice sú plodné len dvakrát do roka. Ešte mi pár mesiacov zostáva.“
Ďalšia vec, ktorú by mal vedieť. Vedel. Snáď.
Lena vycítila jeho frustráciu. Nasmerovala jeho pýchu k svojmu stredu. Bola vlhká a cítila podivný druh vzrušenia na hranici s bolesťou. Drahí bohovia, ak si nepohnú, asi ho znásilní!
„Nemysli na to. Spomienky sa vrátia, keď príde čas,“ sľúbila mu.
Vzal si jej slová k srdcu. Prenikol na pár centimetrov a dovolil jej telu privyknúť si na túto inváziu. Okamžite okolo neho omotala nohy a tvár jej skrášlil ten najrozkošnejší úsmev na svete.
„Neviem aký bol môj život,“ povedal jej, keď sa kúsok po kúsku posúval hlbšie, „ale som si istý, že ty si to najcennejšie, čo sa v ňom mohlo objaviť.“
Dojato si ho pritiahla k bozku. Nevedela, ako na jeho slová reagovať. Osem rokov jej nikto nenaznačil, že je viac než len nadbytočná úbožiačka. „Si len môj, upír.“ Vyšla mu bokmi v ústrety. Zalialo ju sladké napätie.
Amar sa prispôsobil jej pomalému tempu, ktorým objavovali čo sa im páči a ako nájsť správne uhly. Zuby ho  priam bolelo potrebou do niečoho sa zahryznúť. Prechádzal jej nimi po pokožke krku a hladkého poprsia, občas škrabol navretú bradavku, až sa nakoniec vrátil k pootvoreným perám.
Lena dovolila svojej zvieracej náture predrať sa na povrch. Vlčice, povahou silné ženy, sú vo veciach sexu najradšej submisívne. Užívajú si možnosť nechať silnejších mužov hrať sa s ich telami za účelom spoločného pôžitku. Nikdy si nemyslela, že to sama dobrovoľne skúsi.
Napriek všetkým názorom že ženy by mali vládnuť svetu a muži sú len prerastené držiaky na nákupné tašky, mu dovolila pridržať jej ruky nad hlavou a určiť tempo prirážania, ktorým ju držal len kúsok od orgazmu.
„Amar...“ prosila bez dychu.
„Ešte chvíľu vydrž, maličká,“ šepkal. Pohľad do jej vzrušenej tváre bol príliš očarujúci, než aby prestal. Jej drobné telo bolo s tým jeho v perfektnej harmónii. Ich druhy sa môžu nenávidieť koľko chcú, ale Lena je jeho. Bude jeho. Nikto mu ju nevezme, nie bez boja a krvi. Ochráni ju aj Rashmi, hoci aj vlastným životom.
Lena zaklonila hlavu. Prešli ňou zimomriavky, keď na krku opäť pocítila Amarov jazyk a ostré tesáky. „Napi sa,“ zavzdychala.
Omámený vášňou ju poslúchol. Ponoril do nej svoje tesáky a v tej chvíli vyvrcholili – on od opojného pocitu, že si ju nadobro privlastnil, ona od návalu endorfínov na stlmenie bolesti a prudkého prírazu.
V tesnom objatí čakali, až odznejú posledné záchvevy. Amar jej oblizol ranky po uhryznutí a perami prešiel po Leniných klipkajúcich viečkach. „To bolo...“
„Dokonalé,“ dokončila ospalo zaňho.
Amar si ľahol na chrbát a pritiahol si ju k hrudi. Než zaspal, prisahal si, že toto si určite musia zopakovať.


Helio prudko zaparkoval vojenský transportér kúsok za hranicami Pakistanu a obzrel sa. Jeho prenasledovatelia po ňom strieľali, ale bol príliš ďaleko aby ho guľky reálne zasiahli.
Vyskočil z auta a keď sa za ním pustili pakistanské jednotky, nechal ho vybuchnúť, zatiaľ čo nadľudskou rýchlosťou ušiel do riedkeho lesa.
Zadýchaný sa skrčil pod skalným previsom. Po pár minútach sa pri ňom zjavila priesvitná Opal, sama prekvapená, že je zase pri ňom. Čo je tá ženská zač?
Trochu pobavene si premerala jeho maskáče, nepriestrelnú vestu, samopal a prilbu, ktoré potiahol zo základne.
„Hlavne sa nepýtaj,“ povedal jej vážne.
Úzke pery sa roztiahli v úsmeve. „To som ani nemala v pláne. Skrč sa!“ prikázala, keď okolo nich prebehla skupinka vojakov.
„Čo odo mňa chceš? Si nejaký duch? Prízrak?“ oboril sa na ňu.
„Isteže nie. Ani ja neviem, prečo tu trčím. Keď som vyslovila kúzlo, chcela som napraviť...“ Odmlčala sa a z tváre jej zmizla všetka farba. „To znamená, že aj tvoj osud sa musí zmeniť.“ Oči sa jej na malú chvíľu zaliali slzami, ale rýchlo ich odohnala.
„O čom to táraš?“ Helio si vyzliekol vojenské handry, pod ktorými mal nevýraznú košeľu aj s nohavicami. Neustále sa obzeral. Zo samopalu utrel svoje otlačky a svetlé vlasy ukryl pod čiapkou.
Opal si prehrabla dlhé vlasy, ruky sa jej triasli. „Použila som nebezpečné kúzlo. Bude ma stáť môj život.“
„Bude?“
Prikývla. „To je na dlhé vysvetľovanie. Nemala som tu byť. Chcela som sa objaviť pri svojej rodine, ale niečo sa... pokazilo. Nejako zasahuješ do ich existencie.“
Nerozumel ani slovu z toho, čo hovorila. Vyskočil spod previsu a vydal sa smerom k mestu. „Pozri, neviem v akom si maléri, ale ja mám vlastné problémy. Tak zbohom,“ rozlúčil sa a zrýchlil krok.
Jej duch sa objavil priamo pred ním, vznášal sa rýchlosťou, ktorú si sám zvolil. Nazúrene škrípal zubami.
„Mágia ma poslala za tebou. Ja nemám na výber. Odovzdala som sa do jej moci,“ vysvetlila rýchlo.
„Tvoja chyba,“ zavrčal.
„Počúvaj ma, ty sebestredná pijavica!“ okríkla ho nazúrene, až zastal.
Opal k nemu podišla a hoci ju o hlavu prevyšoval, tak nejako ho desila. „Vzdala som sa všetkého, čo mi bolo drahé, len aby som zachránila svoju rodinu a skončila som pri tebe! Nemala som to v pláne, ale mágia mi nedala na výber! Takže čo keby si sa konečne zamyslel nad sebou, prestal sa správať ako decko a čelil svojmu osudu?!“ kričala.
„O mojom osude nevieš nič, maličká, a ak sa rýchlo nedostanem k jednému nemožnému upírovi, môžeš za mnou chodiť nanajvýš tak do cely, pretože presne tam skončím!“
Zložila si ruky vbok. „Za to, že si manipuloval dvorom?“ zasmiala sa. „Nebuď smiešny. Veľkráli to prežijú. Nie, ty sa k nemu potrebuješ dostať z úplne iného dôvodu. Za prvé, bojíš sa, že im o tebe povie. A za druhé... máš plné gate z predstavy, že Andreas konečne zistí pravdu o svojom pôvode. A že ťa znenávidí. Mám pre teba novinku, mŕtvola! Už dávno ťa nenávidí!“
Akoby to nevedel. Ale tá nenávisť je nič v porovnaní s tým, čo nastane ak príde na koreň neprávosti, ktorej sa na ňom nechtiac dopustil. „Prestaň mi dávať lekcie, dobre?“ Znovu sa vydal po ceste. „Mám dôvody, o ktorých nikto nevie.“ A už určite nie nejaký neznámy duch ženy, ktorá podľa správania nemá za sebou ani jediné storočie.
Opal sa po celý čas vznášala vedľa neho. „Smiešne dôvody,“ dovolila si podotknúť.
„Zmizni! Nepotrebujem tvoje rady!“
„Že nie? Tak mi dovoľ predostrieť ti budúcnosť. Andreas bude naveky utekať, nikdy nezapadne, nikdy nepochopí svoje miesto na svete. Ty budeš naveky utekať, nikdy nenájdeš mier s výčitkami vo svojom srdci. A keď sa konečne dozvie pravdu, obráti sa chrbtom k svojmu dedičstvu, k dedičstvu ktoré si mu od začiatku chcel dopriať, hoci podlou cestou. A ani jeden z vás nikdy nenájde pokoj.“
„Čo už ty môžeš vedieť o budúcnosti?“ vysmial ju.
Opal sa nadýchla a pomaly vydýchla. „Viac než by som chcela. Aspoň na chvíľu popremýšľaj nad svojimi činmi, Helio,“ prosila ho. „Nájdi vo svojom srdci skutočnú lásku. Lásku, ktorá je schopná prinášať obete. Dopraj svojej rodine pravdu. Dopraj ju Andreasovi.“ Navlhčila si pery. „Dopraj mu rodinu.“
Akoby po tom netúžil celé miléniá. Ale vždy to len zhoršil. Najskôr ho nechal umrieť, potom ho proti jeho vôli premenil, prinútil pracovať preňho a robiť pestúnku jeho nepodareným synom. „Nikdy mi neodpustí,“ zašepkal zlomene. „Ja sám som si neodpustil.“
Opal ho chcela ľútostivo pohladiť po líci, ale jej ruka ním prešla. „Možno je z neho lepší muž, než si myslíš.“
Helio pokrútil hlavou a zastal, nerozhodný. Koľkokrát už chcel ukončiť túto hru? Vrátiť sa k synom, objať ich. Povedať im pravdu o Andreasovi. Zoznámiť sa s Abigail, mladou princeznou, ktorú porodila jeho manželka inému upírovi po tom, čo nafingoval vlastnú smrť.
„Len som chcel, aby sa mu dostalo života, ktorý mu prináleží,“ obhajoval svoje činy.
„Ale on to nevie. Nevie, prečo si si ho vybral.“
„A ty snáď áno?“
Vzdychla. „Správne.“
O tom pochyboval. Nikto pravdu nepoznal. Možno okrem bývalej kráľovnej, ktorá sa s ňou dávno zmierila a napriek tomu ho neprestala milovať. Viac-menej.
„Chceš ísť za Andreasom? Dobre. Ale urob konečne správnu vec, a povedz mu, že je tvojím biologickým synom,“ vyslovila nahlas slová, ktoré sám ešte ani nesformuloval. „Vráť veľkráľom ich brata. Skutočného, pokrvného brata.“

30 komentářů:

  1. Děkuji mnohokrát za další skělou kapitolu !!!!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad ♥️♥️♥️

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za další úžasnou kapitolu :-) těším se na další pokračování

    OdpovědětVymazat
  4. Takže Opal je z budúcnosti??? A kto je jej rodina ktorú chce zachrániť??? Takže Andreas je skutočným synom Helia ;-) Zaujímavé ;-)
    Veľká vdaka za skvelú kapitolu a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Tak to je prekvapenie ! Možno keď sa to dozvie,zmieri sa s tým, že je kráľ. Ďakujem za super preklad.

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji moc, jako vždy za další skvělou kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem pekne za super kapitolu 😊

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za další skvělou kapitolu 😋.

    OdpovědětVymazat
  10. Takže Helio je veľkráľsky tatko a Drew/Amar je ich pokrvný brat....už to rozmotávame 😁

    Ďakujem, ako vždy super 👍❤

    OdpovědětVymazat
  11. Díky moc za další skvělou kapitolu. Moc se těším na pokračování. Liba

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji moc za další kapitolu 😁

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji mockrát za další kapitolu. Jsi naše hvězda.

    OdpovědětVymazat
  14. Ako vždy paráda, a veľké prekvapenie. Teším sa na pokračovanie ♥️

    OdpovědětVymazat
  15. Děkuji za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  16. Dakujem za kapitolu. VV

    OdpovědětVymazat
  17. čím dál lepší, děkuji za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  18. Ďakujem za super preklad a korekciu 😃.

    OdpovědětVymazat
  19. Alexa dík za ďalšiu kapitolku a už sa neviem dočkať pokračovania :o))

    OdpovědětVymazat
  20. Wau skvelé , ďakujem za super kapitolu a teším sa na ďalšiu 😍👍

    OdpovědětVymazat
  21. Alex ďakujem za ďaľšiu kapitolku.

    OdpovědětVymazat
  22. Děkuji za další zajímavou kapitolu. Pivuscha

    OdpovědětVymazat