sobota 29. září 2018

Čím bližšie přijdeš - Kapitola 12




Jase sa ponoril do vody v hlbšej časti bazénu. Slnko pražilo, spaľovalo mu plecia a zohrievalo vodu a on plával hore-dole, jednu dĺžku za druhou. Okolo neho poletovali biele chumáčiky. Bolo ich toľko, že vyzerali ako sneh.
Noc strávil tým, že si neustále prehrával ten najlepší bozk svojho života a zúfalo prahol po Brook Lynn. Na úsvite vstal, aby dokončil opravu strechy. Pracoval ako divý, vybíjajúc si svoju sexuálnu frustráciu na úlohe, ktorú mal pred sebou.

Stačilo ochutnať a jeho telo už dychtilo po prídavku. Teraz ju chcel viac než kedykoľvek predtým.
Túžil ísť za Brook Lynn, porozprávať sa s ňou... znova ju pobozkať – a viac, omnoho viac. Preto to plávanie. Zamestnávalo mu to myseľ a mal väčšiu šancu odolať pokušeniu a držať sa od nej čo najďalej.
Ten bozk bola chyba, to je očividné. Jeho obľúbená chyba, to áno, ale stále chyba. Kvôli nemu sa jej otvoril a prezradil jej niektoré svoje tajomstvá. Dobrovoľne sa s ňou podelil o útržky svojej minulosti a zostal taký zraniteľný, roztrasený a napätý. No napriek tomu ho to zvláštne uspokojilo.
Nemôžem to nechať zájsť ďalej. Nemôžem jej prezradiť ďalšie tajomstvá.
Myslela si, že žena – ona – by mohla Jaseovi odpustiť minulosť, lenže jej strýko bol podvodník, takže bola zaujatá voči každému, kto porušil zákon. Pravdepodobne sa nebude unúvať s rozlišovaním, či ide o zločinca z presvedčenia, alebo len o niekoho, kto raz spravil prešľap. Zvlášť, keď ten prešľap predstavoval taký strašný zločin.
Navyše sa vytrvalo nevzdávala nádeje, že bude mať svoje šťastné „až kým ich smrť nerozdelí“. On nebol taký naivný, vedel, že nič také neexistuje. Naozaj chcel byť ten, kto jej zničí sny? Zo všetkých jeho zločinov by bol tento najhorší.
Na konci bazéna sa otočil – a zistil, že objekt jeho trápenia sedí na druhej strane a bosou nohou sa čvachtá vo vode. Okamžite zastavil a kým sa stihol spamätať, takmer sa potopil.
Ten pohľad, ktorý sa mu naskytol... toto ma zabije. Ľanové vlasy sa jej na slnku leskli. Opálená pokožka hrala odleskami medi a zlata. Biele tielko a vyblednuté džínsové šortky objímali oblé krivky, ktoré mal ani nie pred dvadsiatimi štyrmi hodinami pod sebou.
Zrazu bol celý nabudený... či už náporom testosterónu... endorfínov... alebo čohokoľvek iného. „Myslím, že som ťa vyhodil,“ povedal. Zrýchlil sa mu tep, čo ho ani trochu nepotešilo.
„Gratulujem! Práve si ma znova zamestnal.“ Vytiahla zo zadného vrecka nejaký malý predmet a usmiala sa naňho – diabolským úsmevom, z ktorého bol ako znepokojený, tak vzrušený. „Na oslavu som ti priniesla darček.“
Keď zdráhavo priplával bližšie, zdvihla prsty z predmetu, jeden po druhom... a on uvidel tubu s masťou na hemoroidy.
Vybuchol do smiechu. Náhly záchvat veselosti bol preňho rovnako prekvapivý, ako keď sa to stalo naposledy. „Si naozaj poriadne štipľavá, vieš to?“
„Ale nedovolím ti, aby si ma tým natrel, ak je to to, čo naznačuješ.“
Nesprávne slová. Provokatívne. V okamihu jeho pobavenie zmizlo a myseľ mu zaplavili obrazy jeho rúk, ako po nej prechádzajú, od hlavy až po päty.
Znova sa potápam... Siahol na svoj vztýčený úd, lebo áno, mal erekciu, bol tvrdý ako oceľ. Takmer sa pred ňou začal hladiť.
„Už pre mňa nepracuješ, Brook Lynn.“ Myslel to vážne, naozaj.
„Prosím, Jase.“ Prosebne zopla ruky. „Prosím. Tú prácu potrebujem.“
Nie. Rozhodne nie. Nemôže sa každý deň vystavovať takémuto pokušeniu.
Svojím tichom jej vnukol inú myšlienku. „Stále ti dlhujem sendviče, pamätáš?“
„Dobre, si prijatá,“ povedal, neschopný tie slová zastaviť. Čo je to s ním, doparoma? Ospravedlňovalo ho iba to, že jej jedlo bolo naozaj výborné. Najlepšie, aké kedy jedol.
Odmenila ho širokým zubatým úsmevom. „Ďakujem, pán Hollister. Ste zlatíčko.“
„Ešte mi neďakuj,“ zašomral. I keď by ho nič nepotešilo viac, než vyliezť von z bazéna, naďalej zostával vo vode. K dokonalosti mal tak ďaleko, ako k nej mala ona blízko. Jeho jazvy by ju mohli vydesiť... alebo by viedli k otázkam, na ktoré nebol pripravený odpovedať. „Nepočula si, aké mám pre teba úlohy.“
„Je mi jedno, čo to je,“ povedala s úplnou vážnosťou. „Urobím to.“
Och anjelik. To si si mala radšej nechať pre seba. Je toľko vecí, ktoré by som chcel, aby si mi urobila...
Tentokrát ju jeho mlčanie zrejme znervóznilo, lebo rýchlo vyhŕkla, čo jej prišlo na jazyk. „Budem pre teba pracovať od súmraku do úsvitu a každý týždeň mi zrazíš zo mzdy sto dolárov, až kým ti nevrátim každý penny, ktorý si za mňa zaplatil.“
„Aha. Tak na to mám len jednu odpoveď. Nie.“
Ošpliechala ho a povedala: „Čo je tvoje to je moje, ale čo je moje, je moje? Tak to myslíš?“
„Niečo na ten spôsob. A mala by si mi za to poďakovať, zlatko.“ Niečo také ešte žiadnej žene neponúkol, ale ako ju pozná, bude protestovať. Vždy prote
„Fajn,“ povedala a povzdychla si. „Tak žiadne peniaze.“
Podozrivo si ju premeral a pomyslel si: To bolo príliš ľahké. Bude v tom nejaký háčik. Žeby onedlho našiel v bielizníku napchaté bankovky, o ktorých nevedel?
Bingo. Bola natoľko prefíkaná, že by to mohla skúsiť.
On bol ešte prefíkanejší.
„Vráťme sa trochu dozadu,“ povedal. „Ako to, že pre mňa môžeš pracovať od súmraku do úsvitu? Čo tvoja práca v Rhinestone Cowgirl?“ V deň, keď mala Brook Lynn ten incident, hovoril s Ednou. Práve sa do mesta vrátila jej dcéra. Tá žena sa vyjadrovala, akoby mala plné ruky práce. Nie, určite nezvládne obchod sama. Brook Lynn potrebuje viac, než kedykoľvek predtým.
Brook Lynn mávla rukou, akoby to bolo nepodstatné, hoci v jej očiach pobadal tiene. Jeho skeptická nátura bila na poplach. Edna ju vyhodila, však?
Časť z neho bola nahnevaná aj za ňu a dožadovala sa, aby rozobral obchod s bižutériou na tehly a jeho pozostatky jej priniesol ako dar. Tá druhá by sa najradšej rozplakala od úľavy, že viac nebude otročiť a nezoderie sa od práce.
„Ak pôjdeme do tohto... ak sa rozhodneme, že začneme s týmto“ Čím? Nebol to vzťah. „Ak má táto vec medzi nami fungovať, musí nastať pár zmien. Nazvime to pravidlá.“
„Súhlasím,“ povedala a prikývla. „A prvé bude rozhodne
„Nie nie. Pravidlá určujem ja, zlatko, nie ty. Prvé je, že rozhodne nebudú žiadne ďalšie bozky. Druhé je, že na bozkávanie ani nepomyslíš. A tretie, že mi nebudeš ukazovať prsia. Bez ohľadu na to, ako veľmi to budeš chcieť.“
„Hej,“ zaprotestovala. „Doslova si ma o to prosil.“
„Nech je to už, ako chce.“ Ďalší pohľad na jej úžasné prsia by pravdepodobne rozdrvil aj posledné zvyšky jeho obrany. Boli kypré a okrúhle, bradavky ako zrelé jahody, ktorými bolo povestné toto mesto. Tvrdli mu priamo pred očami. Ach dočerta, už zase sa potápa... ruky sa mu takmer rozbehli ako teplom navádzané strely. „Budem ťa tu čakať vždy o ôsmej ráno a zostaneš do ôsmej večer.“ Bol to jediný spôsob, akým zaistí, že si jeho malý dráč nepôjde hľadať ďalšiu prácu. „A keďže ti predlžujem pracovnú dobu, zvyšujem ti aj plat.“
„Ale
„O tom nebudeme diskutovať,“ povedal. „Budeš každý víkend k dispozícii, keby bolo treba. Aj za to dostaneš zaplatené.“ Znova preto, aby si nemohla nájsť ďalšiu prácu. „V budúcnosti očakávam veľa sendvičových a cestovinových pohotovostí.“
„Ale
„Ber alebo nechaj tak. To sú moje podmienky. Zvyšok je na tebe.“
„Súhlasím,“ precedila.
„Tak sme dohodnutí.“ Napokon vyliezol z bazéna, nakoľko usúdil, že bude lepšie, ak uvidí jeho jazvy, než by mala byť svedkom predstavenia pre dospelých, v ktorom sa bude Jase mimovoľne hladiť, až kým sa neurobí, a popritom sa bude topiť.
Pohľadom sledovala kvapky vody stekajúce mu po hrudi a preglgla. „Ešte niečo?“
Krok mu trochu zneistel. Bolo to vzrušenie, čo jej počul v hlase? Znel zastrene.
Potlačil ston a rozhodol sa, že si uterák omotá okolo bokov a neprehodí si ho cez plecia, ako mal v úmysle. Radšej skryje čoraz navretejší úd, než pokožku zohyzdenú početnými bitkami.
„Áno, je tu ešte jedna vec,“ povedal. „Tvoje povinnosti. Máš na starosti upratovanie domu, nákupy, bielizeň a prípravu jedla. Kompletne všetkého. Raňajky, obed a večeru. A niečo na zahryznutie medzitým. A len pre tvoju informáciu, ku každému jedlu si dávame dezert, dokonca aj keď si ideme len zobnúť niečo malé. Taktiež budeš mať za úlohu napísať každé ráno nejaký povzbudzujúci odkaz.“
Zažmurkala. „Možno si zabudol, ale väčšinu z týchto vecí som už aj tak robila. Robila som ti neoficiálnu manželku už niekoľko dní.“
Zaliala ho vlna tepla, ktorú nedokázal zastaviť. Preto bol jeho tón o niečo ostrejší, než zamýšľal. „Nie si moja žena, neoficiálne ani nijako inak. Rozumieš?“
Zdvihla ruky na znak kapitulácie. „Ako poviete, pán Hollister. Pane.“
Keď sa začala správať takto, ako slušné vychované dievča, mal sto chutí ju schmatnúť a pobozkať tak, že nebude môcť dýchať.
„Páči sa mi, keď ma oslovujete pane, slečna Dillonová. Zaraďujem to na zoznam mojich požiadaviek.“ A teraz sa od nej potrebuje dostať preč. „Máš prácu. Zmeškala si pár dní. Len nerob nič priveľmi namáhavé. Myslím to vážne.“
„Rozkaz, pane.“
Ak mal mať nádej, že sa mu podarí dodržať svoje vlastné pravidlá, možno si bude musieť vybudovať ešte väčší odstup. Možno bude musieť medzi nimi vytvoriť niečo ako emocionálnu priepasť. Vedel len o jednom spôsobe, ako to dosiahnuť.
Doviedol ju do domu a jemne ju postrčil smerom k pohovke. „Naozaj si myslím, že by si si mala predtým, ako začneš, ešte odpočinúť. Si krehká kvetinka a ja to rešpektujem.“
„Kvetinka? Odpočinúť?“ Škaredo naňho zazrela. „Na ako dlho?“
„Len pár hodín.“
„Hodín?“ zopakovala dutým hlasom. „Už som ti povedala. Nie som invalid.“
„Možno by som ti sem mal priniesť zvonček,“ vytrvalo pokračoval. „Môžeš na mňa zazvoniť, keď ma budeš potrebovať.“
Zasyčala ako mačka, do ktorej práve niekto štuchol palicou. „Len to skús urobiť. Ten zvonček prestane zvoniť až vo chvíli, keď ti ho napchám do hrdla.“
Asi by nepomohlo, keby sa teraz nad jej hrozbou pousmial. Bol si celkom istý, že bude najlepšie, ak v tejto chvíli ukončí konverzáciu, a tak sa otočil.
„Och, takmer som zabudla,“ povedala. „Jessie Kay ma požiadala, aby som ti niečo dala.“
Potlačil nutkanie vybehnúť odtiaľ ako strela, aby sa k nej znova nemusel otočiť. „Čo?“ povedal, neschopný skryť náhlu ostražitosť, ktorú to v ňom vzbudilo. Keď Jessie Kay dorazila po incidente do nemocnice, bola úplne hotová. Zavesila sa naňho a on ju upokojoval, ako len vedel. Mala chyby, to áno, ale tie mal aj on. Nahliadol do jej srdca a bolo mu jasné, že svoju sestru miluje. Lenže odvtedy mu v kuse posielala esemesky. Volala ho na rande, vravela, ako jej na ňom záleží a ako sa k sebe hodia.
„Toto.“ Brook Lynn mu podala medailón v tvare jahody. „Môžeš si dovnútra vložiť fotku svojej priateľky.“
Zmeravel. Ona chcela, aby si začal s jej sestrou? „Nemám priateľku.“
„Viem. Ale možno jedného dňa nájdeš niekoho, kto bude ochotný to s tebou vydržať.“
„To sa nestane.“
„Presne to som povedala Jessie Kay,“ oznámila.
Zamračil sa. Jej skalopevné presvedčenie sa mu nepáčilo. Mohol by si niekoho nájsť a mať vzťah, keby chcel. Pozrite na Daphne. Keby s ním zostala, boli by stále spolu. Boli by manželia, možno by mali dokonca aj dieťa.
Náhle mu prišlo clivo, ale rýchlo sa spamätal.
Nebudú žiadne deti. Nie preňho. Vôbec nikdy, pripomenul si. Nechcel byť zodpovedný za niečí fyzický a emocionálny vývin. Keby niekoho zlomil tak, ako bol zlomený on sám, keby dopustil, aby jeho vlastná krv trpela, jeho pocit viny by vzrástol do tej miery, že by sa ňou napokon zadusil. Tým si bol istý.
„Jessie Kay chce dokázať, že ti obrázok dievčaťa nevypáli značku na hrudi,“ dodala Brook Lynn. „Ak to otvoríš, nájdeš tam jej fotku. Je to jej obľúbená.“
V jej hlase zachytil náznak čohosi... žeby žiarlivosti? Najradšej by sa na ňu pozrel a preskúmal to, ale taký luxus si nedovolil. „To, že som bol s tvojou sestrou, bola chyba,“ povedal potichu. „Vieš to, či nie?“
Zháčila sa a potom začala: „Ale
„Nie. Žiadne ale. Je to fajn dievča. Krásna, bystrá a schopná, keby sa trochu snažila, ale nie je pre mňa. To sa nikdy nezmení.“
„Dobre. Pane.“
To s tým pane myslel len ak žart, ale z nejakého dôvodu to medzi nimi vytvorilo bariéru. Myslel si, že presne to potrebuje, lenže teraz si uvedomil, že to neznesie. „Rozmyslel som si to. Budeš ma volať Jase.“
„Budeš mať šťastie, ak je to jediné meno, akým ťa budem volať,“ zahundrala.
Slnko sa na oblohe zrejme posunulo, lebo náhle cez záclonu prenikol lúč svetla a dopadol na medailón. Koráliky sa začali ligotať, a on od nich nedokázal odtrhnúť pohľad. Priezračné kryštáliky rôznych odtieňov červenej boli pospájané drobnými čiernymi kamienkami. Aká prekrásna práca, každý jeden sa ligotal v dokonalom súzvuku s ostatnými. Spomenul si, že podobné čačky videl v obchode a ohromilo ho, ako detailne boli prepracované.
„Vyrobila si to ty?“ opýtal sa.
Ticho.
Konečne zdvihol pohľad. Brook Lynnina už nevenovala pozornosť jemu, zamerala sa na... nebol si istý, na čo. Spomenul si, že mu Jessie Kay povedala, že bude tento týždeň úplne hluchá.
Poklopkal ju po ruke. Dával si pozor, aby sa jej hebkosti nedotýkal pridlho. Keď naňho pozrela, zopakoval otázku.
„Áno, bola som to ja,“ povedala. Bolo zrejmé, že je na svoju prácu hrdá.
„JaSom úplne očarený. „Ďakujem,“ povedal a opatrne si vložil retiazku s medailónikom do vrecka.
„Poviem jej, že si sa potešil.“
„Nerob to,“ povedal. „To ju len posmelí.“
Zúžila oči, až z nich boli len úzke štrbiny. „Keď si sa s ňou vyspal, tiež ju to posmelilo.“
Mal pocit, že v tom počul podráždenie zmiešané s ďalším náznakom žiarlivosti. No to isto! Len počujem, čo chcem počuť.
Zaškrípal zubami. „Odpočívaj. Budem vonku, ak by si ma potrebovala.“
„Nemám zvonček,“ odvrkla.
„Stačí zakričať a ja hneď pribehnem.“
***
Tento deň je ozaj úžasný, pomyslela si Brook Lynn. A zároveň strašný.
Neodpočívala, ani si nenastavila implantáty na ticho, ako jej prikázal. Pustila sa do svojich úloh, uši otvorené, aby počula Jasea a dumala. Jej myseľ bola ako ihrisko pre malých nezbedníkov plné preliezok, po ktorých náhodne skákali myšlienky.
Potom, ako sa včera večer vyplakala, sa pozbierala a rozhodla sa, že staví všetko na jedného žrebca – konkrétne Jasea. No dobre, je to dosť hlúpe prirovnanie, ktoré ju priviedlo k myšlienkam, aký by bol Jase asi žrebec a
Nie, tak inak. Teraz, keď bude vkladať všetok svoj časenergiu do práce pre Jasea – to znie omnoho lepšie – bude sa môcť konečne vyspať. Osem hodín, každú noc. Splnený sen! Bude môcť variť, čo je jedna z jej obľúbených činností a stále jej zostane čas na zábavu. Konečne! Ona a Jessie Kay budú konečne jedávať vyváženú stravu, pretože ona sa postará, aby Jase a jeho priatelia jedli vyvážene. V ich jedálničku budú zastúpené všetky štyri dôležité skupiny jedál: niečo vyprážané, niečo s kopou masla, niečo s množstvom cukru a sladký čaj.
Po prvýkrát za veľmi dlhú dobu sa nemala na čo sťažovať. Mala znova nádej, a to všetko len vďaka mužovi, ktorý by sa chcel postarať o všetky jej potreby.
Tak... prečo som taká nespokojná?
Jessie Kay sa vyparila ešte predtým, ako sa Brook Lynn zobudila, takže poslala sestre esemesku, v ktorej jej povedala, že bude u Jasea, a potom s Bradom. Bolo načase začať plánovať ich rande.
A čo jej sestra odpísala?
Budeš piť, kým budeš s Bradom?
Nie.
Hrať nejakú vyzliekaciu hru?
Mať sex?
NIE!
Tak načo s ním vlastne ideš von?
Ku kuchynskej linke zamierila žena. Krátke tmavé vlasy mala strapaté a líca ružové od námahy. Bola celá pokrčená a blúzku na gombíky mala zapnutú nakrivo. Na sebe mala okrem nej ešte úzku sukňu a lodičky s vysokánskymi podpätkami. Zjavne bola v pracovnom – nie prostitútka, skôr niekto, kto pracuje v kancelárii.
Zbadala Brook Lynn, prudko zastavila a zamračila sa. „Kto ste?“
„Och, to by som sa mala opýtať ja.“ Ženu nepoznala, nebola zo Strawberry Valley.
Tmavovláska pevne zovrela popruh svojej aktovky. „Beck mi povedal, že nikoho nemá. Ak ste jeho žena
„Žena?“ počula spoza rohu a vzápätí sa objavil muž, o ktorom bola reč a ovinul ruku okolo ženinho pása. „Ale nie. Je to moja stála bokovka, a vôbec jej nevadí, keď si ma na hodinku-dve požičia nejaká iná. Nie je tak, tekvička?“
„To teda nie,“ povedala Brook Lynn a pokrútila hlavou. „Nikdy v živote.“
Beck pokrčil plecami. Zjavne ho to nerozhodilo. „Je len naštvaná, lebo som ju v posteli nechal hrať akurát tak rolu vznešenej manželky.“
„Nikdy sme spolu neboli v posteli,“ precedila Brook Lynn. „A ani nebudeme.“
„Len žartuješ, Beck. Viem, že žartuješ.“ Jeho najnovší posteľový triumf sa uvoľnil. „Máš ten najúžasnejší zmysel pre humor.“
Zaškrťte ma niekto. Prosím.
Beck mal na sebe oblek a kravatu. Oblečenie mal dokonale uhladené, akoby ho práve niekto vyžehlil. Každý vlások na hlave mal na svojom mieste.
Pobozkal ženu na spánok. „Mala by si už ísť, kráska. Práca ťa čaká. Počujem, ako volá tvoje meno.“
Otočila sa mu v náručí a Brook Lynn čakala, že odpovie „Bola by som radšej, keby som ho počula kričať od teba.“
Pamätá si ho vôbec?
Do-obre. Je načase vypariť sa. Brook Lynn vyšla von z kuchyne. Lenže Beck a jeho dáma jej šli za pätami. Vlastne išiel skôr Beck, a ťahal pritom dievča so sebou.
„I keď ma bolí povedať to, niet času zopakovať si to.“ Beck potľapkal ženu po zadku. „Vieš, že aby som si ťa náležite užil, potrebujem aspoň dve hodiny, aj to iba v prípade, že mám naponáhlo.“
Žena mu lichôtku zožrala aj s navijakom a chytila ho za klopy saka.
Beck ju vyviedol na verandu, vtisol jej bozk – a vzápätí jej zavrel dvere pred nosom.
Brook Lynn pokrútila hlavou. „Ty si presne ten typ muža, pred ktorým varujú rodičia svoje dcéry.“
„Ďakujem.“
„Lebo z tvojho pohľadu je to rozhodne kompliment.“
Pohrozil jej prstom. „Si moja asistentka,“ povedal. „Ale je zvláštne, vôbec si nespomínam, že by si mi pomohla rýchlo sa zbaviť tejto jednorazovky.“
„V skutočnosti som Jaseova asistentka.“
„Prečo sa obmedzovať? Môžeš pracovať pre nás oboch. Okrem toho, keby bol Jase vo vnútri, prikázal by ti, aby si ma toho dievčaťa zbavila.“
„Šlo ti to dobre aj bez mojej pomoci a ani si jej nemusel pripraviť svoje špeciálne raňajky.“
„To preto, lebo je obed,“ povedal, akoby jej chýbala časť mozgu. „Čo si dnes pripravila?“
„Jaseovi? Sendviče. Budú hotové o polhodinu. A tebe? Iba radu. Ak nechceš, aby si tvoje baby začali namýšľať, že ide o niečo viac, nedovoľ im zostať celú noc. Alebo, čo ja viem, možno by si ho mohol z času na čas nechať bezpečne v gatiach.“
„Helenu... Harriet?... som spoznal dnes ráno. Prišli sme sem na rýchlovku. Bol to jej nápad.“
„To myslíš vážne?“
Podišiel k nej a vzal jej tvár do dlane. „Áno, cukríček. Až taký som dobrý. A pre tvoju informáciu, ochotne by som si ho nechal v gatiach, žiaden problém, lenže neustále dostávam požiadavky na obhliadku.“
Uhla s tvárou preč. „Viem, kde tá ruka bola.“
Vôbec sa neurazil, iba si napravil manžety na košeli.
„Potrebuješ nového koníčka,“ povedala mu.
Na okamih, naozaj len na chvíľočku, sa mu v tvári mihol vážny výraz. „Občas je sex jediný prostriedok, ktorý dokáže zahnať temnotu.“
„Beck,“ povedala a náhle mala chuť objať ho.
Schmatol kľúče od auta položené na kuchynskej linke – bola to vlastne len karta, očividne totiž jazdil v nejakom mimozemskom vozidle, ktoré nepotrebuje na naštartovanie kľúč – a blysol po nej diabolským úsmevom, ktorý mal potlačiť akýkoľvek súcit z jej strany. „Mimochodom, mám pre Jasea prekvapenie. Našiel som niekoho z jeho minulosti. Nemyslím, že ho to bude ešte zaujímať, ale má právo vybrať si, no nie? Každopádne, už som to dotiahol takmer do konca, takže si za odmenu prosím na večeru zapekané cestoviny so šunkou a syrom.“
„Niekoho z jeho minulosti?“ Ak sa chcel stretnúť so starým kamošom zo strednej, ona by chcela byť tou, kto toho chlapa nájde. Pretože mu to dlžila. Žiadny iný dôvod v tom nebol. „Čo tým chceš povedať, že vybrať si?“
„Prepáč kráska, ale o také dôležité informácie sa delím, iba keď som nahý.“
„V tom prípade ochotne zomriem s tým, že som sa nikdy nedozvedela identitu tej osoby ani čo znamená, že si Jase má vybrať, nech je to čokoľvek.“ Ukázala na sendviče, ktoré pripravovala posledné dve hodiny. Aj expresný chlieb potrebuje svoj čas, aby sa upiekol. „Dobre si pozri obed, ktorý si nedáš.“
Možno aj zakňučal. „Zmením tvoj názor. Uvidíš, že áno.“ Veselo jej zasalutoval a potom vyšiel z miestnosti.
Dobre. Takže kým chladne chlieb, pôjde radšej skontrolovať Jasea. Pravdepodobne umiera od smädu. A to predsa nemôže dopustiť, všakže? Naplnila pohár vodou a vyniesla ho von. Slnko svietilo jasnejšie a pálilo viac, než pred pár hodinami. Poobzerala sa po zadnom dvore. Kôlňa, ktorú Jase tak precízne zrenovoval, vyzerala ako nová. Žmarilky[1] a magnólie boli v plnom rozkvete a vysokánske duby vytvárali tienisté oázy. Bolo to veľmi pekné, lenže ani stopy po Jaseovi.
„Jase?“
Jedinou odpoveďou jej bolo čvirikanie čiernych vtákov.
Prešla popri dome, zahla za roh – a našla ho tam. Bol chrbtom k nej, nehybný ako socha.
„Jase,“ zopakovala a obišla ho.
Pozeral si na ruku. Zakrvavenú ruku. Šarlátová tekutina sa zhromažďovala v dlani a kvapkala na zem...na ktorej bola odhodená motyka.
Zdesene zhíkla a pustila vodu. „Jase, si v poriadku?“
Nijako nenaznačil, že by ju počul, len ďalej pozeral na svoje zranenie. Jeho výraz ju znepokojil. Bol úplne prázdny. Akoby tam nebol, akoby bol myšlienkami niekde ďaleko.
Nechcela ho vyľakať, ale vedela, že potrebuje pomoc, a tak ho jemne potľapkala po ramene. „Jase.“
Ten kontakt ho vytrhol z tranzu a v zlomku sekundy mu vyletela ruka. Strčil do nej s toľkou silou, že sa zapotácala a spadla dozadu. Pristála v studenej vode, ktorú práve rozliala. Pohár sa odkotúľal kamsi preč. Tvár sa mu skrivila a nadobudla ten najtemnejší a najpodlejší výraz, aký kedy videla. Totálne ju vydesil. Zaťal päste a z rany sa začala valiť krv.
Urobil hrozivý krok smerom k nej a ona by prisahala, že mu z očí pozerá smrť. Pozrel na ňu ako ešte nikdy predtým: akoby ju vôbec nepoznal. Akoby bola hrozba bez tváre, ktorú treba eliminovať.
Plazila sa dozadu a celá sa triasla. „Jase? Prosím. Počúvaj ma. To som ja, Brook Lynn.“ Ak na ňu zaútočí, v žiadnom prípade sa neubráni, sila, ktorú predtým tak velebila, by ju rozhodne zabila.
Zaplavil ju strach ako rútiaca sa lavína, bol čoraz väčší a silnejší. Pohlcoval ju.
A on sa k nej stále blížil. Bol čoraz bližšie...
„Jase.“ Nemotorne sa postavila a vystrela ruku. Chabý pokus zadržať ho, ale čo iné mohla robiť? „Desíš ma. Musíš s tým prestať, Jase!“
Zažmurkal a prudko zastavil. „Brook Lynn?“ Zamračene potriasol hlavou, akoby sa chcel spamätať. „Si v poriadku?“
Úľava postupne roztopila lavínu strachu. „Som – som v pohode.“
„Máš na tričku krv. Je tam odtlačok ruky.“ Ešte viac sa zamračil a pozrel na svoju ruku, potom zas na tričko. Keď sa ich pohľady napokon stretli, videla v nich záblesk hrôzy a viny – dokonca úzkosť – a potom tam bolo zase prázdno.
Opäť sa k nej začal približovať. Cúvla, a on zastavil a zostal stáť na mieste. „Ublížil som ti?“
On to nevedel? Nespomínal si na to?
Čo sa to do čerta práve stalo?
Ak bol policajtom, možno... možno ho pohľad na krv vrátil späť k nejakej spomienke na násilie?
„Nie,“ povedala a z nejakého dôvodu sa ešte viac roztriasla. Rukami sa objala okolo trupu.
„Mala... by si ísť domov,“ povedal. „Prosím, choď.“
Možno by som mala. A možno sa konečne niekam dostávame. Práve jej ukázal jednu svoju stránku, ktorú nikdy predtým nevidela. Nebol v nej len náznak zraniteľnosti, zraniteľnosť z nej priam kričala. A hoci ju to vydesilo – ten fakt sa nedal poprieť – bolo to pre ňu niečo ako kocúrnik. Chcela sa mu zvinúť do lona, zaboriť sa mu tvárou do krku a začať priasť. Chcela mu povedať, že všetko bude v poriadku, že to zvládnu... nech to bolo čokoľvek... spoločne.
„Obviažem ti tú ranu,“ povedala.
„Nie.“
„Áno,“ trvala na svojou. „Neškriep sa so mnou, lebo prehráš. Stretneme sa v kúpeľni.“


[1] Žmarilka kanadská – drevina s bohatými drobnými ružovými kvietkami

22 komentářů:

  1. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další kapitolu ☺

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za další skvělou kapitolu

    OdpovědětVymazat
  4. Som zvedavá koho to Beck našiel z ich minulosti??? Žeby Daphne???
    Dakujem za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za další skvělou kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za skvělé pokračování 😁

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za další kapitolku a korekci.

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji za překlad a korekci ♥

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad ♥️

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji za novou kapiolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  11. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  12. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  13. Děkuji za skvělý překlad.Pivuscha

    OdpovědětVymazat
  14. Ďakujem veľmi pekne 🌼🌼🌼

    OdpovědětVymazat