sobota 28. července 2018

Čím bližšie prideš - Kapitola 3




Dva týždne po „Veľkom kúpeli“ sa mal život Brook Lynn rapídne zlepšiť. Ako sa to hovorí? Keď klesneš až na dno, môžeš ísť už len hore.
Jej sa však nejako podarilo zahrabať sa ešte hlbšie.
Potom, ako sa jej podarilo dostať Jessie Kay z večierku domov, sa jej implantáty v podstate zoskratovali, čo malo za následok silné bolesti hlavy, nekontrolovateľný závrat a extrémnu nevoľnosť. Hneď na druhý deň si ich musela nechať chirurgicky vymeniť. Účty za zákrok sa vyšplhali na tisícky dolárov. Poisťovňa to odmietla zaplatiť s odôvodnením, že ide o experimentálne zariadenia. Smiešne výhovorky. Lenže Jase sa jej ešte neozval, aby vyrovnal dlh – vďaka bohu, že trval na tom, že zaplatí svoju časť – a ona zúfalo potrebovala peniaze.

Zákrok si vyžiadal tri dni pokoja na lôžku, aby sa mohli implantáty správne ujať v jej ušných kanálikoch. Tri dni, za ktoré nedostane mzdu. Akonáhle bola znova na nohách, Jessie Kay zmizla bohvie kam. Zrejme si šla pohľadať muža, ktorý by ju utešil po Jaseovom odmietnutí. Nasledujúce dva dni musela Brook Lynn ťahať dvojité šichty.
Jessie Kay sa medzitým vrátila, ale hneď sa opäť vyparila a prišla domov až minulú noc. Teraz Brook Lynn sestre volala, aby jej povedala, že má trčať doma na zadku a odpočinúť si pred zajtrajškom, lenže hovor bol presmerovaný rovno do hlasovej schránky. Dočerta s tým! To už zase niekde flámuje, čo?
Grrr! Jej sestra jej občas pripomínala škrečka v kolese, ktorý stále beží, ale nikam sa nedostane. Pravda, to isté sa dalo povedať aj o nej, povzdychla si, len ona to robí v inom. Jessie Kay naháňala chlapov. Brook Lynn naháňala Jessie Kay.
Možno bol čas na zmenu.
Možno? Prečo vôbec váhala?
Keď začala upratovať reštauráciu, aby mohla zatvoriť, spomenula si na „zoznam zábavných vecí“, ktorý ona a Kenna spísali pred pár týždňami. Šlo o zoznam aktivít, ktoré im mali spestriť život. Ktoré to boli? Vyskúšať každú príchuť zmrzliny Bena & Jerry’s, poslať na neznáme číslo esemesku s textom Skryla som telo.Stať sa na jeden deň Popoluškou a dať si ozajstný Krabby Patty[1]. Dať si spraviť tetovanie, omotať niečí dom toaletným papierom, vyriešiť prípad so Sherlockom a Watsonom. Pozvať chlapca na rande. Šplechnúť niekomu nápoj do tváre, vypiť Gatorade blue[2] z fľaše od okeny. Skočiť do vody úplne oblečená. Niekoho špehovať. Aha, a hovoriť celý deň cudzím prízvukom.
Brook Lynn sa zatiaľ podarilo uskutočniť len to posledné.  Kenna, tá bifľoška, medzitým stihla všetko. Dane si stanovil za cieľ prejsť a odškrtnúť si s ňou každý bod zoznamu.
Brook Lynn jednoducho nemala na tie ostatné čas. Alebo, ak má byť úprimná, ani sa jej do nich nechcelo. Ale... možno by mala skúsiť prekonať svoj nedostatok entuziazmu. Jednoducho si niečo vybrať a ísť do toho. Ako napríklad... pozvať chlapca na rande... možno dokonca niekoho zviesť.
V hlave sa jej vynoril obraz Jasea. Ako asi vyzeral pár minút predtým, ako vošla do jeho izby. Nahý, ležiaci na chrbte a tvrdý ako skala.
Nie! Ó nie. Jase? Zachvela sa. Ten muž využil a odhodil jej sestru, a netajil sa tým, že by využil a odhodil aj Brook Lynn. Keby ju vôbec chcel. Takže pozvať ho na rande? Nie. E-e. Nikdy. Chlap, ktorého si vyberie, jej dá to, čo nemala od smrti jej matky: istotu.
Dlhodobý záväzok s milým mužom s príjemným príjmom a nekonečnou trpezlivosťou potrebnou na to, aby vedel vychádzať s Jessie Kay bez toho, aby sa s ňou vyspal, flirtoval s ňou alebo zranil jej city – to je presne to, čo potrebuje.
A čo môže mať. Istotne.
Musí žiť v Strawberry Valley, vek od dvadsať do štyridsať a musí mať stále zamestnanie, aspoň na rok. Musí byť stabilný, musí byť spoľahlivý a v žiadnom prípade to nesmie byť zlomený typ, ktorý treba zachraňovať. Takže, zo všetkých vhodných mužov, ktorí nám zostávajú...
Bolo ich prekvapivo celkom dosť. Takže aby zúžila výber, rozhodla sa, že by nemal mať v minulosti pletky s Jessie Kay. Ale, ale. Zostalo nám len jedno meno. Brad Lintz, veľmi milý vlastník Lintz Automotive. Z času na čas chodieval do Rhinestone Cowgirl, aby kúpil darček pre svoju matku, sestry, tetu, niektorú z neterí, alebo už kohokoľvek, kto mal narodeniny. Zakaždým povedal niečo, čím Brook Lynn rozosmial. Raz či dvakrát mala dokonca podozrenie, že ju chce pozvať na rande.
Brook Lynn... smel by som mať tú česť a... mohla by si... mi ukázať ešte raz ten náhrdelník?
Žeby sa zachovala ako veľké dievča a urobila prvý krok? Ešte nikdy predtým to neurobila. Čiastočne sa obávala, že aj ten najmenší náznak agresie by mohol viesť mužov k domnienke, že sa uspokojí s takým málom, ako Jessie Kay: s jednou nocou sexuálneho potešenia. Nemala jej to za zlé. Svoju sestru chápala. Napriek tomu, čo si všetci mysleli, sex nebol pre Jessie Kay len bezvýznamnou prázdnou výmenou tekutín. Bol to pre ňu prostriedok, ako nájsť prijatie a náklonnosť, po ktorej túžila, aj keď len na malú chvíľu. Jej túžba rástla s každým ránom, keď sa zobudila vedľa muža a čakala od neho niečo viac a on sa tváril, akoby spáchala nejaký smrteľný hriech, že je príliš hŕrr. Vraj príliš hŕrr a to povie potom, ako sa s ňou vyspí!
Nikto z tých mužov nepočul, ako na druhý deň vo svojej izbe plače.
Brook Lynn si často hovorila, či by nebolo lepšie prijať aspoň chvíľkovú útechu, než nemať vôbec žiadnu. Ale potom si pripomenula, že to, čo človeku pripadá v jeden deň príjemné, na druhý deň často vedie k ľútosti.
Pravda, ak sa na to pozrie opačne, to, čo človeka dnes desí, často prináša na druhý deň radosť. Takže... áno. Kvôli šanci zlepšiť svoj život sa zachová ako veľké dievča.
Zajtra sa po práci v RC zastaví u lekára a nechá si predpísať antikoncepciu – len pre istotu – a potom zájde do Bradovho obchodu. Už teraz mala od nervozity stiahnutý žalúdok.
„Brook Lynn, poď do mojej kancelárie.“ Hlas jej šéfa rozliehajúci sa po prázdnej reštaurácii ju vytrhol z myšlienok. „Hneď.“
Pán Calbert znel namrzenejšie než zvyčajne. Bude na ňu kričať za to, že tu nie je Jessie Kay alebo za tie rozbité taniere, alebo za zbabrané objednávky – alebo za všetko dokopy? Hej, najskôr to posledné. Ešte viac sa jej stiahol žalúdok. Aspoň, že jej implantáty fungovali. Stlmili okolitý hluk, ale zároveň jej umožňovali rozoznávať slová.
„Už idem,“ zavolala. Dovliekla sa do miestnosti pre zamestnancov a vytiahla zo skrinky svoju kabelku.
S búšiacim srdcom vstúpila do kancelárie pána Calberta. Mal niečo po päťdesiatke, rednúce vlasy, okuliare so sklami hrubými ako jej zápästie a postavu, ktorá naznačovala, že rád ochutnáva jedla, ktoré podáva.
Jeho kancelária bola malá, prepchatá skrinkami so šanónmi a stolom, ktorý bol pre taký stiesnený priestor priveľký. Sedel za ním a netrpezlivo klopkal prstami po doske stola. Keď klesla na stoličku oproti nemu, rovno spustil.
„Tvoja sestra sa neukázala. Už znova.“
„Ja viem. Mrzí ma to.“ Keď Brook Lynn v to ráno videla Jessie Kay, bola prehnutá nad toaletou a snažila sa vyvrátiť spolu s alkoholom aj svoje vnútornosti. Po červených lícach jej stekala maskara.
Zvládneš ísť dnes do práce? opýtala sa Brook Lynn.
Prídem. Ježiši! Veď nie som úplná troska.
Pán Calbert zašuchotal papiermi a povedal: „Prečo to tomu dievčaťu trpíš?“
Pretože Jessie Kay urobila všetko, čo bolo nevyhnutné, aby Brook Lynn nakŕmila potom, čo sa strýko Kurt vyparil. Pretože Brook Lynn utešovala, keď o všetko prišli. Pretože jej sestra bolo všetko, čo jej zostalo.
„To s naším rozhovorom vôbec nesúvisí,“ povedala a zdvihla bradu.
„Vlastne to s naším rozhovorom súvisí celkom dosť.“ Oprel sa lakťami o stôl a položil si čelo do dlaní. To neveštilo nič dobrého. „Pozri. Mám ťa rád. Naozaj mám. Myslím, že si dobré dievča s veľkými problémami, a o to je to pre mňa ťažšie. Lenže toto je biznis a ja musím urobiť, čo je potrebné.“
Pochytil ju strach, plazil sa po nej ako nejaký had, ktorý ju chce zaškrtiť. Tušila, kam tento rozhovor smeruje a rázne pokrútila hlavou. „Nerobte to, pán Calbert. Prosím. Potrebujem peniaze.“
Zdvihol hlavu. Jeho hnedé oči boli zachmúrené. „Je mi ľúto, Brook Lynn. Vašich rodičov som miloval. Boli to milí ľudia a ja som si ich vážil, ale nemôžem sa už na vás spoľahnúť. Si príliš unavená, aby si toľko pracovala, ale nemôžem ti skrátiť úväzok, lebo si vždy pýtaš ďalšie hodiny. Rozbíjaš veci
„Zaplatím za ne.“
a pletieš objednávky.“
„Všetkým som sa ospravedlnila.“
„Pánovi Crawfordovi si do šalátu nasypala namiesto krutónov arašidy, a on mal z toho alergickú reakciu. Musel som mu zaplatiť poplatok za lekára aj odškodnenie za duševnú ujmu!“
„To sa môže stať každému.“ Ale dobre, fajn. Naozaj je trochu vyčerpaná zo všetkých tých úloh a nadčasov, ktoré si nabrala. „Aspoň teraz pán Crawford vie, že jeho adrenalínové pero funguje tak, ako má,“ opáčila.
Pán Calbert pokrútil hlavou. „Na svoj personál sa musím vedieť spoľahnúť.“
„Ale
„Na teba a tvoju sestru sa spoľahnúť nemôžem. Ty aj Jessie Kay máte výpoveď, Brook Lynn. S okamžitou platnosťou.“
***
Jase práve dopil svoje tretie pivo a  vedel, že tento večer nebude jeho posledné. Dnes ho mátali temné emócie a on ich potreboval utopiť. Ak to nezvládne, nasadne do auta a zamieriť do mesta za ňou.
Jeho novou záhubou, slečnou Brook Lynn Dillonovou. Takto posadnutý ženou bol naposledy pri Daphne.
Daphne. Jasné. Bude myslieť na ňu. Na rozdiel od Brook Lynn ho myšlienky na ňu upokojovali.
V mysli sa preniesol do noci, kedy sa spoznal s Daphne. Obaja mali šestnásť. On si zarábal opravovaním a umývaním áut, ona zas pracovala v jednom lacnom rýchlom občerstvení. Prišiel si po burrito a odišiel s jej telefónnym číslom. Strávili spolu ďalšie dva roky. Boli nerozluční, a šetrili peniaze, aby si spolu mohli prenajať byt.
Predstavovala budúcnosť. Stabilitu. A na rozdiel od pestúnskych rodín, u ktorých vyrastal, s ňou chcel zostať.
„Chceš pivo?“ opýtal sa Beck Westa.
Boli spolu v herni, ich svätyni. Beck a Jase hrali biliard a West ich sledoval. Presnejšie, West bol hlboko zamyslený. Bol stratený v myšlienkach už celú polhodinu.
„Nie,“ odvetil napokon West a Beck si uľavene vydýchol.
Jase zamračene sledoval ich výmenu. Beck čoraz častejšie skúšal Westovo odhodlanie zostať triezvy a on nevedel prísť na to, prečo. Ale zasa, tí dvaja mali spoločnú minulosť, o ktorej nič nevedel. Toľko rokov spomienok, ktoré vznikli bez neho.
Nikdy nemal problém presvedčiť sám seba, že je to v pohode – až kým neprišli chvíle ako bola táto.
„Nie si alkoholik, West,“ podotkol Jase.
„Ale som abstinujúci narkoman,“ povedal West. „Alkohol je môj únik.“
West sa po prvýkrát sfetoval pred deviatimi rokmi a v tomto stave zotrval ďalšie tri.
Jeho priateľ s ponurým... utrápeným výrazom priznal: „Ani ma to nelákalo... až donedávna.“
„Čo sa zmenilo?“ opýtal sa Jase.
„Čo asi? Obdobie roka.“
Už mu to docvaklo. Blížilo sa výročie Tessinej smrti.
Tessa bolo Westovo prvé a jediné dievča. Tí dvaja sa spoznali iba pár dní potom, ako sa Jase prvýkrát stretol s Westom a Beckom. Žila na tej istej ulici a kým Jase a Beck si ju obľúbili ako sestru, West... ju začal milovať intímne, zúfalo. Boli ako dve polovice, ktoré od seba skôr záviseli, než sa dopĺňali. West sa z jej straty nikdy nespamätal.
Ja takto nikdy neskončím.
V hlave sa mu, ako natruc, vynoril obraz Brook Lynn. Zovrel okraj stola tak silno, že takmer zlomil drevo.
Tessa v poslednom ročníku skončila so školou a začala pracovať na plný úväzok ako čašníčka, aby pomohla mame platiť účty. Neskôr si však dorobila maturitu. Jej matke, ktorá sa v jednom kuse topila v dlhoch, to bolo jedno a tak West sľúbil, že jej vystrojí oslavu. Namiesto toho sa totálne zhúlil. Povedala, že na tom nezáleží a so smutným úsmevom odišla z bytu, v ktorom všetci bývali. Beck sa potom ale priznal, že videl, ako plakala, keď odchádzala.
V tú noc nabúrala autom do pouličnej lampy.
Nádherná a sladká Tessa umrela vo veku devätnásť rokov.
„Rozumiem. O tri mesiace je výročie Tessinej smrti,“ povedal Jase. Podľa toho, čo rozprával Beck, West čoraz viac upadal, pil, odriekal čo sľúbil klientom, dokonca vyhľadával potýčky. Krátko nato si vybral ženu, zahrnul ju náklonnosťou a darmi a presne o dva mesiace to s ňou ukončil. Akoby bol ochotný dať sám sebe šancu na šťastie, lebo by to tak Tessa chcela, ale cítil, že si nezaslúži viac, než ho ochutnať.
„Áno,“ odvetil West so sklonenou hlavou, „a tentokrát budem v pohode. Budem. Nebudem ťa obmedzovať kvôli mojej slabosti.“
„Na to, aký si inteligentný, vieš byť naozaj hlupák.“ Jase mu položil ruku na zátylok a pozrel naňho. „Navzájom si pomáhame. Každý deň. Každú hodinu. Každú minútu. Čo ťa vedie k presvedčeniu, že by som chcel robiť niečo, čo by ťa zbytočne vystavilo pokušeniu?“
„Už beztak si toho veľa stratil.“
Áno. Viac než jeho priatelia tušili. Jase sa s nimi podelil iba o niektoré z ohavností, ktoré na ňom boli spáchané – a ktoré spáchal on – počas rokov, kedy boli odlúčení. On sám na ledva dokázal pomyslieť. „Ty tiež,“ povedal. „Štipendium na MIT a krátko nato Tessu.“
V tmavých očiach, ktoré už teraz zažili to najhoršie, čo svet mohol ponúknuť, sa mihla bolesť.
„Už šesť rokov si čistý,“ povedal Jase. „Za ten čas si vytvoril a predal rôzne počítačové programy a hry, o ktorých nebudem ani predstierať, že im rozumiem. Investoval si za nás a zarobil si nám peniaze, o akých sa nám nikdy ani nesnívalo. Buď k sebe trochu zhovievavejší.“
„Keď to podáš takto, som naozaj úžasný,“ povedal West a na jeho tvári sa objavil slabý náznak úsmevu.
„I keď až druhý v poradí, hneď po mne,“ povedal Beck a udrel si päsťou do hrude ako gorila.
Prv než im Jase mohol dať obom po hlave, zazvonil zvonec.
Každý z nich začal vykazovať rozličné známky zdesenia.
„Stavím sa, že je to jedna z Beckových žien, ktorá si prišla pýtať dupľu,“ povedal West.
Beck sa pohrával so svojim pohárikom. „Bohužiaľ. Cukráreň je práve zatvorená.“
West odfrkol. „Kiežby zostala zatvorená na dlhšie. Tieto ženské mi narúšajú rozvrh.“
Jase si všimol, že Westovo plánovanie a zostavovanie harmonogramov sa rokmi len zhoršilo i keď robil, čo mohol, aby sa uvoľnil a predstieral, že zvláda spontánnosť. V skutočnosti žil neustále podľa nejakého režimu a mal rád každú minútu naplánovanú.
Miestnosťou sa znova rozoznelo zvonenie.
„Nebežte k dverám všetci naraz,“ povedal Jase.
Beck pozrel na Westa. „Urob mi láskavosť a zbav ma jej.“
„Rád, ale mám to u teba.“ West odkráčal z miestnosti.
„Nič nové pod slnkom,“ zvolal Beck. Veselá nálada bola v okamihu preč. Vrhol na Jasea ustaraný pohľad. „Prekoná to, ale bude to ťažké. Som rád, že si tu. Prechádzať tým s ním po minulé roky sám, bolo dosť drsné.“
„Ak môžem, tak pomôžem.“
„Len mu pripomínaj, že si tu.“ Keď Jase zaujal pozíciu, aby mohol potopiť osmičku do vzdialenej pravej kapsy, Beck zmenil tému a začal rozprávať vtip: „Takže, anjel vstúpil do brlohu neresti...“
Pri slove anjel si znova spomenul na Brook Lynn a určité časti jeho tela zatúžili po kontakte. Odo dňa, kedy sa stretli, šiel každý deň do mesta, aby jej dal účet, ktorý tak vehementne chcela zaplatiť a uhradil výdavky za implantáty, ktoré zničil.
Úprimne, jeho časté výlety do mesta mali s vyrovnaním dlhu pramálo spoločné.
Chcel s ňou hovoriť, zistiť, ako by sa dalo dostať cez jej tvrdohlavosť a pichľavý hnev a vyčariť jej na tvári úsmev. Aby dokázal, že nie je taká krásna, ako si ju pamätá... ani taká hebká a teplá. Ale vždy, keď ju uvidel zistil, že je ešte krajšia – a pravdepodobne ešte hebkejšia a teplejšia.
Od pondelka až do soboty pracovala v obchode s bižutériou. Blond vlasy nosila zvinuté do uzla na temene hlavy, iba pri spánkoch mala niekoľko uvoľnených prameňov, ktoré podčiarkovali krásu jej tváre a zároveň – tým si bol istý – jej mali zakryť uši. Zvyčajne mala na očiach zväčšovacie sklá a v ruke šperkárske kliešte. Raz keď pomáhala nejakému chlapovi s mastnými škvrnami na rukách a oblečení, prudko gestikulovala a šťastne sa zasmiala čomusi, čo jej povedal.
Jasea zaplavila vlna hnevu, ktorej vtedy nerozumel – a nerozumel jej ani teraz – a odišiel prv, než si ho Brook Lynn všimla.
Ale vrátil sa, a potom znova a znova.
Väčšinu večerov pracovala U Dvoch Fariem, a keďže zvyčajne odchádzala posledná, často musela prejsť k autu sama. Hocikto sa mohol skryť v tieni, vyskočiť a napadnúť ju. Alebo horšie. A dobre, áno, pripísal jej body k dobru za to, že nosí sprej so slzotvorným plynom, ale oveľa viac ich stratila za to, že vôbec nevenuje pozornosť svojmu okoliu. Bola ako Disneyho princezná, takmer akoby tancovala a spievala: „Som pripravená, môžete ma odzbrojiť a prepadnúť!“
Čo nevedela, že aj v malých mestách existuje kriminalita?
On sám bol živým dôkazom: možno ho pokojne označiť za stalkera. Preto tie pivá a odhodlanie zostať dnes doma. Nebude riskovať, že pôjde znova do basy,kvôli nikomu.
Potopil guľu a uškrnul sa na Becka. „Povieš mi aj zvyšok toho vtipu?“
„To nie je vtip. Je to fakt.“ Jeho priateľ ukázal bradou smerom k dverám a zdvihol obočie.
Jase sa pozrel a áno, musel súhlasiť. Anjel naozaj vstúpil do brlohu neresti. Vedľa Westa stála Brook Lynn Dillonová.
Ničivo krásna. A úplne zakázaná.
Znova ho zasiahlo nutkanie dotknúť sa jej, držať ju a on musel zaťať zuby, aby mu odolal.
Nič necíť. Nič nechci. Nič nepotrebuj.
„Čau Brook Lynn,“ zvolal Beck. „Dnes ti to fakt sekne – čo môže znamenať len jediné. Prišla si ma pozvať na rande. Nuž, dnes je tvoj šťastný deň, kráska. Prijímam.“
Jase udrel priateľa do paže a zahundral: „Neflirtuj s ňou.“
Beck sa naňho zamračil. „Ja že flirtujem? Práve som si obnažoval dušu.“
Na rozhovore prestalo záležať, keď si všimol, že Brook Lynn má opuchnuté a červené oči, ako keby plakala. Spodnú peru mala poranenú, akoby si ju v zúfalstve nevedomky rozhrýzla.
Odhodil preč tágo. Ak jej niekto ublížil
Zovrel ruky v päsť a prešiel k nej.
Pozrela naňho a oči sa jej rozšírili. Preglgla a odstúpila od neho. „Nevieš, ehm, nevieš, kde je Jessie Kay?“
Vystrašil ju?
„Nie,“ odvetil, dávajúc si pozor, aby použil mierny tón. „Nevidel som ju, ani som s ňou nehovoril.“
Porazenecky a ak sa nemýli, aj veľmi unavene zvesila plecia. Priveľa pracovala a nemohla si dovoliť viac než pár hodín spánku. Jase obdivoval jej silu, len zriedka videl niekoho vybičovať sa k takému výkonu, ale zároveň vedel, že takto to už ďalej nepôjde. Čoskoro sa zrúti. Ak sa už nestalo.
„Si v poriadku?“ opýtal sa. „Čo tvoje uši?“
S chvejúcou sa bradou mu odvetila: „Je to lepšie. Počujem.“ O sekundu na to chvenie ustalo a oči jej potemneli odhodlaním. Nastúpila jej druhá stránka, tá tvrdohlavá. „Mimochodom, neozval si sa, takže som nevedela, kto z nás má vyrovnať dlh. Tak som si tipla, koľko ti dlžím.“ Vystrela ruku. V jej dlani spočívali tri novučičké stodolárové bankovky.
Uskočil, akoby mu práve ponúkla jadrový odpad. Napadlo ho, koľko asi musela sporiť, aby ich naškrabala. „V žiadnom prípade. To je priveľa.“ Rozhodol sa, že aj jediná penny je priveľa. „Tá lampa bola škaredá, takže si mi vlastne urobila službu. Pravdepodobne by som mal zaplatiť ja tebe za to, že si ma jej zbavila. A ten nočný stolík je len trocha poškrabaný. Nič to nie je.“
Brook Lynn od úľavy vydýchla a napchala si peniaze do peňaženky. „Ak si si istý...“
„Som. A teraz: koľko ti dlhujem za implantáty?“ opýtal sa.
Prestúpila z nohy na nohu. „Oni... neboli lacné.“
„To je v pohode.“
„Vlastne neboli lacné za vyše dvetisíc dolárov.“ Sumu zašepkala, akoby to bolo niečo pohoršujúce. „Ak tvoj nábytok stál zhruba toľko isto
„Nie.“ Nehol ani brvou. „Peniaze prinesiem zajtra do Rhinestone Cowgirl. Celú čiastku.“
Vyzerala ohúrene. „Ty vieš, kde pracujem? Nechaj tak, nemusíš odpovedať. Všetci to vedia. Ja ne.. nemôžem toľko prijať... Ja
„Povedz len ďakujem a ušetríš nás zbytočného naťahovania sa. Aj tak by si nevyhrala.“
Pošúchala si spánky v zjavnej snahe zahnať prichádzajúcu bolesť. „Ďakujem.“
To je lepšie.
„Takže,“ povedala a vystrela ramená, „už si asi nemáme viac čo povedať.“
Nenávidel sa za slabosť, ktorú pre ňu mal, ale ešte nebol pripravený odlúčiť sa od nej, hoci dobre vedel, že sa nemá pokúšať k niečomu pripútať. Čím dlhšie to máš, tým viac to bude bolieť, keď ti to vezmú – a oni to vždy vezmú. „Odprevadím ťa k dverám.“
„Netreba,“ povedala a zvrtla sa na päte. „Zvládnem to aj sama.“
„Zvládneš či nie, aj tak idem s tebou.“ Nebude ako tí korunovaní idioti z reštaurácie a nenechá ju samu.
Rozhodne si dala opraviť implantáty. Bez toho, aby mu musela odčítať z pier, pohotovo odvetila: „Ak je tvojím cieľom uistiť sa, že to zvládnem k autu, pokojne ma môžeš sledovať cez okno. Páči sa ti, keď vidíš ženy odchádzať, však?“ Zmizla za dverami.
„Úbohý Jase. Odpálený a popálený súčasne,“ povedal Beck a s predstieraným súcitom pokrútil hlavou.
West sa uškrnul. „Nechceš na tú svoju popálenú dušu trochu aloe vera, Jason?“
Ukázal im obom prostredník. Rozhodol sa, že nad tým mávne rukou a nebude hrať urazeného a rozbehol sa za Brook Lynn.
Mesiac sa scvrkol do malého polmesiačiku a jeho zlatistú žiaru skrývali oblaky. Vzduch bol presýtený sladkou vôňou magnólií, ruží a jahôd rastúcich pozdĺž domu, a menil noc z desivej na čas pre milencov. Zovrel ruky v päsť.
Brook Lynn stuhla, keď sa k nej pripojil, ale nepovedala nič, čím by ho odohnala.
„Slzotvorný plyn,“ povedal, keď si všimol, že zviera svoju zbraň. Aspoňže tak. „To je dobre.“
„Och, to nie je slzotvorný plyn.“ Podala mu tubu s dezinfekciou na ruky. „Nechcem ublížiť ľuďom, len baktériám.“
To je vtip. Musí to byť vtip. „Takže ak ťa prepadne zlodej a nechá ťa v kaluži krvi na ulici, budeš si aspoň istá, že ruky máš bez bacilov. Je tak?“
„Zlodej?“ Posmešne odfrkla. „Kde si myslíš, že sme? V meste? V Strawberry Valley nebol zlodej od čias, keď sa Wanda Pottsová hrala s manželom na výmenu rolí a obrala ho o počestnosť.“
„Nezaujíma ma, čo sa stalo v minulosti. Chcem, aby si bola pre budúcnosť ozbrojená.“
„Haló! Ja som ozbrojená.“ Zakývala mu pred očami dezinfekčným sprejom. „Svet speje k zombie apokalypse... ledaže by sme boli proaktívni a niečo s tým urobili. Volá sa to boj s baktériami. Vyhľadaj si to. Ja si svoju prácu robím.“
„Boj s baktériami nie jekašli na to.  Ty sa bojíš zombíkov?“
„Bojím? Nie. To Kenna. Ja sa vlastne celkom teším, ako budem bojovať s nemŕtvymi. Budem si odkladať ich hlavy ako trofeje.“
Prečo to bolo také strašne sexy?
Malá nápoveda: všetko na nej bolo sexy. Dokonca aj to, že bola totálne popletená. Nikdy nestretol človeka, ktorý by veril, že zombíci môžu byť skutoční.
Mal dlhšie nohy než ona a kráčal rýchlejšie, takže k jej autu dorazil ako prvý. Otvoril jej dvere, ona však nenastúpila. Zarazene zastala a zažmurkala naňho. Zmätená jeho gestom? Nečakala, že k nej budú muži milí – alebo že k nej bude milý Jase?
Vedel, že ktorákoľvek z odpovedí by ho podráždila, preto sa neobťažoval opýtať sa.
„Ideš domov, však?“ Ako ju poznal – a on sa o nej za všetok ten čas, čo ju sledoval, všeličo naučil – bola tu šanca, že má tretie alebo štvrté zamestnanie.
„Nie. Musím nájsť sestru. My dve sa musíme porozprávať.“
Počkať. Posunul sa a zablokoval Brook Lynn možnosť nastúpiť do auta. „Nemáš potuchy, kde je. Ako vieš, kde začať hľadať?“
„Mám pocit, že ty by si mohol poznať odpoveď,“ povedala trochu namrzene. „Spal si s ňou, alebo nie?“
Zagánil na ňu. Nebol nadšený, že mu to pripomenula.
„Fajn.“ Zdvihla ruky a predstierala, že kapituluje. „Začnem v baroch.“
„A urobíš... čo? Vojdeš do každého, na ktorý cestou odtiaľto do mesta narazíš?“
Čakal, že to poprie. Chcel, aby to poprela. Ona namiesto toho ticho prehlásila: „Áno. Ale neboj sa. Nebude to prvýkrát. Každý ma už pozná a nechajú ma na pokoji.“
Och, dopekla, to nie. Táto krehká žena nemala potuchy, ako sa brániť pred predátormi. Zombíkmi alebo inými. Pokojne by na to dal krk. A aj tak mala v úmysle brodiť sa morom opitých mužov, ktorí chcú niekam zasunúť? Ktorí nemusia prijať dobre, keď ich odmietne?
„Idem s tebou.“ Akonáhle to odznelo, Jase zahrešil. Nemohol jej pomôcť tak, ako to potrebovala bez toho, aby sa namočil do problémov, ktorým nerozumela. Dodal: „West a Beck pôjdu s nami.“ Problém, zoznám sa s Riešením.
Zatvárila sa prekvapene. Nebola zvyknutá, že jej niekto pomáha so sestrou? Už z tej samotnej myšlienky ho zabolelo v hrudi a tentokrát to nemohol zvaliť na náhodu. Z nejakého dôvodu naňho táto žena vplývala ako nikto iný pred ňou.
Bolo by to s Daphne ešte intenzívnejšie teraz, keď sú už dospelí?
„Nemôžem ťa žiadať“ začala.
„Nepožiadala si. Oznamujem ti to.“
Zúžila oči, až sa jej zlaté riasy takmer spojili. Otvorila ústa, istotne aby odvrkla čosi ostré, ale vzápätí porazenecky zvesila plecia. „Dobre. Ďakujem.“
Aj odhodlanie má svoje hranice a ona dosiahla tie svoje.
Zavolal priateľov, vysvetlil im situáciu a tí nezaváhali.
„Nájdeme ju, žiaden problém,“ povedal Beck.
„Vezmi si kľúče,“ povedal Jase Westovi. „Biliard počká.“
„Nemusíte kvôli mne odkladať“ začala Brook Lynn, ale Jase ju spražil pohľadom a ona si to rozmyslela. „Budem šoférovať.“
West pozrel na Brook Lynninu polorozpadnutú rachotinu a zvraštil nos. „Trvám na tom, že pôjdeme mojím autom.“
„Nechcem ti míňať benzín,“ zavolala naňho, keď kráčal späť do domu.
Míňať Westov benzín bude omnoho lepšie, než použiť to málo, čo zostalo jej. „Poď.“ Jase jej pomohol usadiť sa na zadné sedadlo Westovho mercedesu.
„Prečo to robíš?“ opýtala sa, teraz ešte zmätenejšia. „Nemáš rád Jessie Key a nemáš rád ani mňa. A predsa nám chceš pomôcť.“
„Nikdy som nepovedal, že ťa nemám rád,“ poinformoval ju a sadol si vedľa nej.
Keď jeho priatelia zaujali miesto pred nimi, pozrela naňho. Jej pôvabnú tvár osvetlilo svetlo vo vnútri vozidla a on videl, že sa vyzerá takmer... smutne. „Naučila som sa, že činy hovoria natoľko jasne, že netreba slov.“
„Myslím, že moje dnešné činy dokazujú, že ťa mám rád.“ Až priveľmi.
Hnali sa po prašných cestách a Jase pozeral von oknom – aby sa nemusel pozerať na ňu – v nádeji, že tak jedným vrzom zastaví teraz už konštantnú bolesť, ukončí konverzáciu a nebude v jednom kuse myslieť na to, že je pri ňom. Zvládol len jedno z troch. Jase zahrešil.
Brook Lynn sedela tak blízko. Cítil, ako ho obklopuje jej teplo a nos mu zapĺňa jej vôňa, a oboje mu zahmlievalo myseľ.
Prechádzali jeho obľúbenou časťou mesta. Cestu z oboch strán lemoval rad farebných budov. Niektoré mali plechové strechy, iné škridlové. Jedny boli ploché, druhé zas špicaté. Niektoré steny postavili z červených tehál, iné z dreva. Každá jedna mala svoj charakter, akoby vybehli z nejakého obrazu.
Brook Lynn sa posunula a stehnom sa obtrela o jeho nohu, čím ho vyviedla z koncentrácie. Svrbeli ho ruky, túžil sa jej dotknúť... Ako ľahko by sa mohol načiahnuť a prepliesť si s ňou prsty.
Držať sa za ruku? Čo som na strednej?
„Jase,“ zašepkala Brook Lynn a opatrne povzdychla. „Aj ja ťa mám rada. Vlastne si celkom fajn chlap.“
Milé slová. Adresované jemu. Osobe, ktorá si to zaslúži najmenej na svete. Keby vedela polovicu vecí, ktoré urobil... doparoma, stačila by desatina... držala by jazyk za zubami. Lenže ona to nevedela a on sa po nej bezmyšlienkovite načiahol. Túžba spojiť sa s ňou bola silnejšia, než potreba byť nezávislý a udržať si odstup.
Kto som?
Keď svojou rukou prikryl jej dlaň, viditeľne sa uvoľnila. Pevnejšie ju uchopil, vlastne dosť silno. Upokojil som ju. Ja. A možno... možno aj ona upokojuje mňa. Aspoň trošku. Pretože napriek túžbe, ktorá postupne rástla a menila ho na tlakový hrniec, cítil, ako ním prúdi pokoj. Vlna za vlnou. Akoby mohol celý svet vzbĺknuť a zhorieť do tla, a jemu by na tom nezáležalo. Konečne bol tam, kde mal byť a robil to, čo mal robiť.
Možno neviem, kto som, ale viem, že tohto potrebujem viac. Čo bol dôvod, pre ktorý sa prinútil pustiť ju.



[1] Burger, ktorý robí Spongebob (postavička zo seriálu)
[2] Gatorade blue je nealkoholický nápoj modrej farby

25 komentářů:

  1. Děkuji za překlad a korekci 💗

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc, skvělá kniha, těším se na každou kapitolu

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za skvělou kapitolu a překlad 💚

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za super preklad a už sa neviem dočkať pokračovania 💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  7. Dakujem za preklad a korekciu úžasnej kapitoly a teším sa na ponračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Dobře se to čte, díky moc za překlad a korekturu. Pivuscha

    OdpovědětVymazat
  9. Je to smutné,že má takú sestru.Ich situácia je rovnaká,jedna sestra sa snaží a druhá to má na háku. Ďakujem za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  10. Tento komentář byl odstraněn autorem.

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za další super překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji mockrát za další kapitolu. :-)

    OdpovědětVymazat
  13. je to velmi zajímavé, děkuji za kapitolu

    OdpovědětVymazat