čtvrtek 11. ledna 2018

Nejtemnější tajemství - Kapitola 12



Amun si vyzliekol mokré tepláky, poutieral sa, obliekol si tričko a džínsy a potom čakal, kedy sa z kúpeľne vynorí Haidee. Nemusel čakať dlho, no napriek tomu sa mu zdalo, že sú od seba celú večnosť. Keď vstúpila do spálne všimol si, že je jej tvár nepríjemne bledá, hoci oči mala ružové a trochu opuchnuté. Žeby... plakala? Pri tom pomyslení mu bolestivo zovrelo hruď a takmer sa k nej rozbehol, takmer ju vzal do náručia. Aby ju utešil.
Zovrel ruky v päsť. Nemohla plakať. To by jej na ňom muselo záležať. Jej na ňom nezáležalo. Preto si nemohol dovoliť uveriť ani jedinej slzičke, ktorá vypadne z jej nádherných očí.
Tak prečo ho v hrudi stále bolelo?

Donútil sa pustiť to z hlavy a odtrhnúť pohľad od jej tváre. Omotala sa huňatým bielym uterákom, ktorý jej prechádzal popod pazuchy a siahal tesne nad kolená. Očividne si zložila podprsenku. Nevidel žiadne ramienka. Pravdepodobne si dala dole aj spodné nohavičky. Boli také mokré. Také nádherne mokré.
Zvieravý pocit v hrudi zamieril na juh. Vedel, ako vyzerala pod všetkou tou bavlnou. Prsia, ktoré by akurát pasovali do jeho dlaní. Mäkké, no klenuté bruško. Dokonale oblé boky. Zúfalo ju za ne chcel schmatnúť a donútiť ju trieť sa o jeho erekciu, znova a znova. Ešte aj teraz ho pokúšala. Ešte aj teraz? Obzvlášť teraz, dopekla.
Oblečenie je na posteli, povedal jej a odvrátil sa, skôr než zabudne na dôvody, prečo ju nechal samú v sprche. Ešte aj v jeho mysli mu hlas znel drsne. A áno, stále ho šokovalo, keď sa s ňou „rozprával“ bez toho, aby jej musel znakovať slová.
Ich prepojenie bolo tým skutočným dôvodom, pre ktorý sa rozhodol povedať jej o sebe pravdu, o tom, čo vedel o jej minulosti. Rozhodol sa, že ukáže karty skôr, než do nich nakukne sama, v nádeji, že mu ona na oplátku ukáže tie svoje.
Štvalo ho, že vo chvíli, keď sa jej dotkol, jeho démon stíchol a viac sa neozval. Tajomstvo bol v jej prítomnosti vždy buď ticho alebo rozrušený, a on nikdy nevedel, čo čakať. Najviac ho však trápilo, že démon by o nej pravdepodobne vedel zistiť všetko. Až nato, že hoci Amun dokázal premietať svoj hlas do jej hlavy, nevedel ju čítať tak ako ostatných. Rád by za to Tajomstvo nejako potrestal, no neurobil to. Potrestal seba. Na čo bol človeku démon, keď nemohol využiť jeho poondiate schopnosti?
A ani z ostatných démonov nebolo práve úžitku. Keď sa jej dotkol, zareagovali opačne, začali vrieskať a hľadať nové miesto, kde by sa skryli.
Spoza neho sa ozvalo ťapkanie krokov, a potom šuchot oblečenia. Chcel pozerať, ako sa Haidee oblieka. Zúfalo túžil uvidieť znova tie krivky. Tentokrát všetky.  Cez bielu bavlnenú podprsenku, skrz naskrz premočenú, videl tie pevné prsia s ružovou bradavkou, dokonalou, aby ju človek sal. A tie nohavičky...
Stuhol mu chrbát, lebo sa ním prehnala ďalšia horúca vlna drsnej túžby. Medzi svojimi krásnymi nohami, tam, kde sa stehná spájali, bol chumáč chĺpkov, len o trochu tmavší ako ľanová záplava na hlave. Takmer padol na kolená, takmer sa doňho zaboril a hodoval, strhol tie zavadzajúce nohavičky z cesty a ochutnal esenciu jej ženskosti. Bohovia, spomínal si, aká bola sladká. Poznal nebo, ktoré ho tam čakalo.
Potreboval myslieť na niečo iné, inak popustí uzdu kontrole, vrhne sa na ňu a vezme si ju. Nemohol si ju vziať. Ako jej sľúbil, sám sebe už viac nedovolí, aby sa jej dotkol.
Vyprázdnil si myseľ. Jedna vec ho zaručene vytočí a postará sa, aby si nechal ruky pre seba. Jej tetovania. Už pri pomyslení na ne si musel zahryznúť do jazyka, až kým necítil krv.
V sprche sa mu naskytol pohľad na ten výsmech na jej chrbte, a každá značka menila jeho túžbu na bublajúci hnev. Ak aj niekedy časť z neho pochybovala, kým je, jej tetovania mu dosvedčili opak.
Viedla si tam skóre, Badenova smrť bola hrdo vyleptaná do jej mäsa. A štyria lovci, ktorých mali Lordi zabiť? Nevedel o nich, ale dozvie sa. No ako sa k tej informácii dostane, keď si tajomstvá držala v sebe, to nevedel. Ale znova, zistí to.
Možno ju zvedie, aby z nej vytiahol informácie.
Zvedie. Jeho telo aj myseľ sa okamžite vrátili k chlipným myšlienkam. Zvádzanie v sebe zahŕňa dotýkanie sa.
Možno bol jeho sľub „žiadne dotyky“ unáhlený.
Naozaj, prečo by sa mal nejako znevýhodňovať? Mal by ju mať. Často. Toľkokrát, koľkokrát sa mu zachce. Až kým nezíska odpovede, ktoré chcel. Až kým ju nevytesní zo svojho systému. Zrazu si uvedomil, že kým ju držal a umýval, nepovedala mu zlatko. Táto nežnôstka bola zjavne rezervovaná pre jej vzácneho Micaha.
Amunovi sa náhle objavila červená hmla pred očami, presne ako v sprche, keď spomenula meno toho bastarda. Zhlboka sa nadýchol. Vydrž... vydrž. Pomaly vypustil kyslík von nozdrami.
Micah mohol byť rovnako ľahko jeho potomkom, ako povedala Haidee. Tá myšlienka ho zaskočila. Nikdy ho nenapadlo, že by mal pokrvnú rodinu. No myšlienka, že by bola tá pokrvná rodina jeho nepriateľom, nuž to sa mu nepáčilo. A nedá sa ani povedať, že by si s Micahom mohol len tak sadnúť a od srdca sa pozhovárať. Ak odhliadnu od problému dobro versus zlo, stále tu bola ešte Haidee.
Obaja ju chceli.
Amun si ju mal vziať v sprche napriek jej chabým protestom a vybúšiť do nej svoje najhoršie emócie. A že tie jej protesty boli chabé. Také chabé, že mu stačilo nakloniť hlavu a fúknuť na búšiaci pulz na jej krku a všetky dôvody, prečo ho odmietať by sa rozbili na márne kúsky.
Vo svojej mysli nemal pochýb, že po ňom túži tiež. Zreničky mala rozšírené, pery pootvorené, lebo sa jej ťažko dýchalo. Zrejme si neuvedomila, ako doňho zatína nechty, keď naňho položila chvejúce sa dlane. Časť z nej zúfalo túžila byť s ním v spojení, eliminovať akúkoľvek vzdialenosť medzi nimi.
Tým činom, nech bol hoc nepatrný, si ho nárokovala a on prudko zareagoval. Niežeby jej to ukázal. Ten bublajúci hnev bol jeho jediným spojením s príčetnosťou.
Za tie roky sa našlo pár žien, s ktorými bol. Rozmaznával ich a dával im všetok čas, ktorý mohol, rovnako ako pozornosť a vernosť. Napriek tomu, že mu nedávali to isté – a potom sa pokúšali ukryť pred ním svoje činy. Akoby mohli. Ale rád pozeral, ako žena rozkvitne vďaka jeho pozornosti. Mal rád vedomie, že to on je príčinou ich šťastia.
Vedel, že ho priatelia považujú za pokojný, nevýbušný typ. Za normálnych okolností taký bol. No keď pozrel na túto ženu, svojho domnelého nepriateľa a nečakaného spasiteľa, vzkypelo v ňom niečo tvrdé a prapôvodné, klopalo na dvere jeho sebaovládania. Cítil sa ako nejaký pračlovek, ktorý si chce uniesť ženu a ukryť ju pred zvyškom sveta. Postaviť sa medzi ňu a hocikoho, kto by si trúfol ohroziť ju. Chcel ju priviazať k svojej posteli a držať ju tam navždy, pripravenú preňho.
Chcel ju upokojiť rovnako ako ju chcel spustošiť.
Tmavé a horúce túžby sa zákerne prikradli skrz jeho obranu a omotali sa okolo každej jeho bunky, menili samotnú podstatu jeho bytia. Už viac nebol Amun, bol Haideein muž.
Ten titul nemohol tolerovať. Aspoň nie nadlho.
Nech. Usúdil, že je na správnej ceste. Ak by ju mal, omrzela by ho. Akoby nie, keď bola tým, kým bola? A keď ho omrzí, keď pominie novosť jej dotyku a chuti a vône, a on už nebude potrebovať potlačiť démonov, aby si udržal zdravý rozum, môže vykonať svoju povinnosť a zabiť ju. No do tej doby...
Ju bude musieť ďalej ochraňovať.
Šuchot oblečenia ustal a on sa zvrtol na päte a ocitol sa jej tvárou v tvár. Múdry muž by sa v prvom rade nikdy neotáčal nepriateľovi chrbtom. A múdry Lord by nikdy nedovolil lovcovi žiť tak dlho, aby sa stihol obliecť.
Haidee stála vedľa jeho postele, zo zvesenými rukami. Prechádzal po nej pohľadom a navrával si, že je toto skúmanie nevyhnutné, že musí skontrolovať, či nemá ukrytú zbraň. Punkerské tričko a džínsy, ktoré mala oblečené, patrili Gwen, ktorá bola tiež drobná žena, no na malej Haidee stále viseli. Napriek ženským krivkám bola príliš chudá.
K jeho emóciám pribudlo rozhorčenie. Strider, ktorý ju mal na starosti predtým, jej zrejme dával dostatok jedla, aby prežila. Nie viac, nie menej. Pravdepodobne stratila aj tých pár kíl, ktoré nemala. Teraz ju mal na starosti Amun, takže sa to zmení. Jeho štýlom nebolo spôsobovať zbytočné utrpenie.
Uterákom si vysušila vlasy, najlepšie ako vedela, ale z blonďavo-ružových kadier jej stále na tričko kvapkala voda a zmáčala materiál zakrývajúci delikátny obrys jej ramien.
„Čo teraz?“ opýtala sa svojím chrapľavým hlasom.
Uvedomil si, že kým ju prešacovával pohľadom, ani sa nepohla. Stála pokojne a nechala ho, nech sa dosýta vynadíva. Možno si ho tiež prezerala, lebo sa jej do tých uhrančivých očí vrátili drobné fliačiky vášne.
Bol rád, že sa jej páčil pohľad naňho. Zvyčajne, keď boli naokolo Paris a Strider a do pekla aj Sabin, ženy považovali jeho drsné črty za príliš.. nuž, drsné.
Posaď sa, povedal jej. Teraz sa porozprávame.
„Ďalší rozhovor?“ Neznela nadšene.
Áno, ďalší rozhovor. Nedovolí jej, aby ho vytočila natoľko, že zabudne, čo musí povedať, prisľúbil si. Sadaj.
Len so slabým náznakom zaváhania poslúchla. Usadila sa na kraj postele a zložila ruky do lona.
Ďakujem. Teraz je čas vyložiť aj zvyšné karty. Od jej reakcie závisí, ako veci pôjdu ďalej. Amun roztiahol nohy, spevnil postoj a pripravil sa brániť sa prípadnému útoku.
„O čom budeme hovoriť?“
O mne. Uhádla si moju identitu, ale pochybujem, že vieš presne, čo to znamená. Takže tu to máš, pekne na rovinu. Som posadnutý démonom Tajomstvo. Čakal na reakciu a žiadnej sa nedočkal. V sprche sa iba pohrával s detailmi, no v skutočnosti nepriznal, že je posadnutý.
„A?“ opýtala sa.
Nie, nenechá sa vytočiť. Vieš o nesmrteľných, no vieš niečo o nebi a pekle?
„Viem, že existujú.“
Bol to začiatok. Nedávno som sa vypravil do pekla, aby som zachránil jedného z priateľov.
Preglgla. „Ty si zachránil ďalšieho démona?“
Svojím spôsobom. Légia bola démon, ale urobila dohodu s Luciferom, v ktorej získala ľudské telo. Telo, ktoré stále mala. Ona nebola – nie je – zlá. Nuž, nie úplne – a mučili ju tam.
„Ona?“
Bola v tom naozaj známka žiarlivosti, alebo len jeho zbožné prianie? Áno. Počas dní, ktoré som tam dole strávil, ma... premohli myšlienky a túžby démonov.
Keďže viac nepovedal, prikývla.
Tie myšlienky a túžby sú teraz mojou súčasťou, privádzajú ma...
„Do šialenstva?“
Teraz prikývol on, i keď strnulo. Tie veci sa dajú zvládnuť iba vtedy, keď som s tebou.
Jej pôvabnú tvár zahalila ostražitosť, ako nejaký závoj, ale nezaútočila. „Prečo ja?“
Nemám potuchy.
„Skús si tipnúť.“
Povzdychol si. Možno z rovnakého dôvodu, pre ktorý dokážem premietať môj hlas do tvojej hlavy.
„To mi nič nehovorí,“ povedala a stisla pery.
Aká len bola v tej chvíli rozkošná. Trucujúca princezná. Pri tej myšlienke sa zamračil. Či sa nám to páči alebo nie, niečo medzi nami je. Možno démoni vedia, čo ja a boja sa ťa. Boja sa lovcov.
„Možno. Takže.. ty tieto myšlienky a túžby nenávidíš?“ Jej otázka bola tichá, takmer plná nádeje.
Prečo plná nádeje? Lebo o ňom chcela uveriť to najlepšie? Áno. Viac než čokoľvek.
Pozrela dole do lona, na svoje prepletené prsty. Nečakal toľký pokoj. Nie od nej, od nepriateľa démonov, a nie keď sa jej práve priznal, že je nakazený všetkými druhmi zla.
Žeby sa s ním hrala? Čičíkala ho, aby mal falošný pocit pohody? Ak áno, čo bol jej konečný cieľ?
Mal by to vedieť, jeho démon by to mal vedieť. Teraz viac než inokedy nenávidel, že ju nedokáže čítať. Nenávidel, že po oba razy, keď nakukol do jej mysle, ju videl usmievať sa. Počul jej smiech.
Nenávidel, lebo tie obrazy sa vypálili do jeho vnútra, stali sa jeho súčasťou, mátali ho. A rovnako nenávidel, že túži nakuknúť znova.
„Prečo mi to hovoríš?“ opýtala sa.
Pretože kvôli môjmu trápeniu a tvojmu prepojeniu tu nemôžeme zostať. Som nebezpečný pre mojich priateľov, povedal a čakal, že sa s ním bude škriepiť. Ak by zostala na jednom mieste, jej spojenci by mali lepšiu šancu nájsť ju. A ty, nuž, ty si pre nich tiež nebezpečenstvom. A rovnako oni pre teba.
Nechcel, aby ju našli, ani jedna zo skupín. Navyše, jeho dvadsaťštyri hodín takmer vypršalo a pri každom zvuku spoza dverí stuhol. Sabin bol schopný v každej chvíli vraziť do izby spolu s plameňometom.
„Áno, musíme odísť,“ odvetila a husté riasy sa konečne zdvihli. „Kam navrhuješ, aby sme šli?“
Jej pragmatizmus bol obdivuhodný. Ak to spojí s tým „my“ a jej horúcim pohľadom, predstavovala mocné afrodiziakum. Chceš zostať so mnou?
„Pravdaže.“
V tej veci nebolo žiadne „pravdaže“. Prečo s ním chcela zostať? Jeho podozrievavá duša prahla po odpovedi, a našla jedinú: hrá sa s ním. Možno mala dokonca v úmysle doviesť ho k svojím kamošom lovcom, presne ako to urobila Badenovi.
Amun zovrel ruky v päsť. Päste také tuhé a tvrdé, že mu od napätia pukali kĺby.
„Amun?“ vyzvala ho.
Jeho meno z jej pier... ďalšie afrodiziakum. Pôjdeme na jediné miesto, kde môžem vypustiť tie myšlienky a túžby.
Vytreštila oči. „Ty ich dokážeš vypustiť?“ Opäť to znelo, akoby v tom bola nádej, akoby jej na tom skutočne záležalo.
Hoci ním táto vidina otriasla až do základov, ukázal len mierne prekvapenie. Kým si spala, hovoril som s niekým, kto o tom vie. A ten rozhovor ho kráľovsky nasral.
„Musíš sa vrátiť do pekla,“ povedal ľahostajne anjel Zacharel, keď ho Amun vyhľadal.
Čože? Amun v duchu zreval. Keď si spomenul, že má znakovať, boli jeho pohyby trhané. Môj malý výlet do pekla je dôvodom, prečo som v tomto stave. Takže vrátiť sa tam nie je asi riešením, nemyslíš?
„Nabral si tam démonov, takže teraz ich musíš doviesť späť.“
Nie.
Anjel pokrčil plecami. „Potom zostaneš navždy pripútaný k tej žene. Niežeby to navždy trvalo pridlho. Nie pre teba. Bez nej ťa duchovia ovládnu a keď ťa premôžu najbližšie, zomrieš mojou rukou.“
Ak je zbaviť sa démonov rovnako ľahké ako dostať sa do pekla, prečo si ma tam už nevzal?
„Nepovedal som, že to bude ľahké. Ani som nepovedal, že ti pomôže, ak sa vrátiš so mnou. Musíš vziať to dievča.“
Nie, zopakoval.
„Je to pravdaže na tebe. Bez výčitiek ti zotnem hlavu.“
Bolo nemožné hádať sa s takou logickou a nezúčastnenou bytosťou. Ako ich dostanem z tela, keď ich už „privediem späť“?
Zacharel bez odpovede odkráčal preč, nedal mu ani najmenšie vodítko. Prečo? Čo má Amun urobiť, keď sa tam dostane? Ako dlho tam má zostať? Kam presne má v tej nekonečnej jame ísť?
Povedal mi, že jediný spôsob, ako sa oslobodiť, je vrátiť sa do pekla, povedal Amun, teraz už Haidee.
„Vrátiť sa do... pekla? Myslíš tú ohnivú jamu plnú zatratených?“ To posledné vyslovila zdeseným šepotom.
Áno. A ty pôjdeš so mnou. Čakal, že bude protestovať, hádať sa s ním. Neurobila to, aspoň zatiaľ, a on sa uvoľnil. Trochu. Nemohol naraz ovládať jej myseľ, ochraňovať ju, a popri tom hľadať spôsob, ako sa oslobodiť. Nezhoríš, uistil ju. Nedovolím, aby sa k tebe dostali plamene.
„Keď pôjdeme,“ povedala roztrasene, „pôjde s nami niekto?“
Povedala „keď“, a on sa ešte viac uvoľnil. Nie. Pôjdeme sami. Zúfalo potreboval hrubú silu a podporu – lebo bohovia vedia, že sotva prežil ten posledný raz, a to mal so sebou dvoch trénovaných bojovníkov – no nevystaví svojich priateľov nebezpečenstvu. Ani od démonov, ani od Haidee. Okrem toho, tým by sa jeho snaha dostať Haidee z ich stredu minula účinkom. Prečo? Rada by si s nami niekoho vzala?
Stisla pery do spurnej čiary a on mal podozrenie, že nejako zranil jej city. Nie, istotne nie. To by jej na ňom muselo záležať, pripomenul si, a jej nezáležalo.
„Dovolíš – dovolíš mi mať zbraň?“ Slovom dovolíš sa skoro zadrhla, pochybovala, že ho už niekedy vyslovila.
Áno, ale ak sa pokúsiš použiť ju proti mne, vrátim ti to. Možno lož, možno nie. Odvážne dúfal, že sa nepokúsi otestovať pravdivosť tohto prehlásenia.
Rozprestrelo sa medzi nimi ticho, ako ťaživý mrak, ktorý nedokázal odohnať. No dal jej čas, ktorý potrebovala. Žiadal od ne   j veľa a na oplátku ponúkal len veľmi málo. Pravdaže by ju prinútil, ak by odmietla – vskutku nemali inú možnosť – ale kým tak neurobí, nechá ju, aby si myslela, že to robí z vlastného rozhodnutia.
„Dobre,“ povedala napokon s povzdychom. „Urobím to. Pôjdem s tebou.“
Vôbec sa nevzpierala.
Opäť ho to úplne položilo, no tentokrát nedokázal skryť šok ani vlnu úľavy, ktorej intenzita sa rovnala zemetraseniu. Potom v ňom vzrástlo podozrenie. V čo dúfala, že získa, keď sa vystaví nebezpečenstvu, aby mu pomohla získať späť zdravý rozum? Alebo sa o ňom len jednoducho chcela dozvedieť čo najviac? Áno, pomyslel si a prikývol. To bolo najpravdepodobnejšie. Napokon, bola lovec, a bolo jej prácou nájsť spôsob, ako zničiť démonov.
Lovec. Taká svätokrádež mu rezonovala v mysli, prikrčil sa. Prestaň mi to pripomínať.
„Prestať pripomínať čo?“ vyprskla, zjavne zmätená jeho náhlym záchvatom znechutenia.
Nič, zahundral. Takmer sa jej ospravedlnil, ale zahryzol si do jazyka. Tejto žene sa nebude ospravedlňovať. Nikdy. Mal aspoň nejakú hrdosť. Nebudeme ďalej márniť čas.
Amun podišiel k dverám a zaklopal. Počul, ako za ním Haidee zalapala po dychu, a potom znova šušťanie oblečenia, keď vyskočila na nohy. O pár sekúnd sa spoza dverí ozvalo zaštrkotanie zámku a drevo sa s vŕzganím otvorilo. Za ním stál anjel Zacharel. Čierne vlasy dokonale uhladené, smaragdové oči bez akejkoľvek emócie. Zlatobiele krídla klenuté ponad jeho ramená, tiahnuce sa po bokoch jeho rúcha.
„Áno,“ povedal bojovník. Pozdrav mal byť formulovaný ako otázka, ale vyznel skôr ako oznámenie.
Prijímame tvoju ponuku transportu, znakoval Amun.
Zacharel nedal na sebe znať, čo si myslí. „Zhromaždím nevyhnutné zásoby. Buďte pripravení o päť minút.“ S tým sa dvere zavreli a zamkli.
Amun sa oprel čelom o chladné drevo, na chvíľu mu pripomenulo Haideeinu pokožku. Do pekla. Vracal sa do pekla, a to sa zaprisahal, že tam viac nevstúpi. Mal pocit, že niekde v tmavom vzdialenom rohu svojej mysle počuje Tajomstvo nariekať.
Pred tisíckami rokov Tajomstvo bojoval, aby unikol z pekla – a vyhral. A Amun ho stále berie späť. Aspoňže ostatní démoni zostali pokojní, ani neplakali, ani nejasali nad jeho plánmi. Ale zasa, tí sa najviac na svete báli Haidee.
„Prečo nemôžeš hovoriť?“ opýtala sa, a prerušila napätie, ktoré medzi nimi znova zavládlo, ani si to neuvedomil.
Môj démon, odvetil a viac k tomu nepovedal. Narovnal sa a otočil sa k nej. Chyba. Stála, a ako vždy ho ohromili jej jemné črty, vášeň uviaznutá pod jej žiarivou pokožkou. Ba čo viac, zbiehali sa mu sliny na tie prsia, to brucho, tie nohy.
Nemal jej obliekať to tričko a džínsy. Mal ju navliecť do beztvarého vreca.
„Nemôžeš hovoriť, lebo nosíš démona Tajomstvo?“
Áno. Veril by, že sa niekedy ocitne v tejto situácii? Že sa bude deliť o svoje najväčšie tajomstvá s lovcom?
„Nerozumiem. Prečo ti tvoj démon nedovolí hovoriť?“
Nebola zvedavá naňho, vedel to, iba lovila informácie, aby ich mohla odovzdať svojim ľuďom. Nech. Odpovedal. Otvorím ústa a všetko, čo môj démon odhalil, každý temný čin ľudí okolo nás, každý kúsok informácie, ktorý by mohol zničiť rodiny a priateľstvá, vykĺzne von.
„Takže dokážeš hovoriť?“
Čo na tom záležalo? Áno.
„Ale rozhodol si sa, že nebudeš?“
Áno, došľaka. Prečo to chceš vedieť?
Amunov nečakaný výbuch ju nevyviedol z miery. „Ja len... robíš dobrú vec. Je to veľmi milé.“
Pochvala bola taká nečakaná, že iba zažmurkal.
„Nikto iný tvoj hlas nepočuje? Myslím vo svojej hlave.“
Nie. Iba ty. V hlase mal horkosť a nedokázal ju zamaskovať. Niežeby chcel. Len nech ju počuje. Nech to vie.
Na lícach sa jej objavili dva ružové kruhy a odkašľala si. Znova klesla na matrac, už zas rezervovaná. „Ako ste sa vlastne zaplietli s anjelmi?“
Zmena témy. Múdre od nej, to áno, ale on bol blázon, lebo pokračoval s pravdou. Jedna naša priateľka si vzala ich vodcu. Bianka si Lysandera skôr nárokovala ako svojho druha, ale Amun si nebol istý, či by Haidee pochopila tento druh zmýšľania.
„Anjel a démon? Manželia?“
Tak tak. Lysander bol chladný ako kameň, takže označenie „anjel“ k nemu sedelo asi ako „dobrá víla.“ No Bianke označenie „démon“ sedelo dokonale. Dušu mala temnejšiu než Amun, ale najlepším možným spôsobom. Harpye boli natoľko otvorené, natoľko úprimné ohľadom svojej darebáckej povahy, že bolo potešením byť v ich blízkosti. Aspoň pre Amuna. Chvíľu dokonca zvažoval, že sa bude uchádzať o Biankinu sestru, Kaiu. Prišla však do toho vojna. Keď hovoríme o anjeloch, mala by si vedieť že tvoj vzácny Galen ním nie je. On
„Dobre, dohodnime sa, že nebudeme hovoriť o tvojich ani o mojich priateľoch,“ prerušila ho nahnevane Haidee. „Len čo sa jeden na druhého nahneváme. Sústreďme sa na misiu.“
Takže ona Galena považovala za priateľa? Pravdaže áno, pomyslel si vzápätí a chcelo sa mu do niečoho udrieť. Vodca lovcov chcel každého z Lordov z podsvetia – s výnimkou jeho – vidieť mŕtvych a pochovaných. Vďaka Badenovi bola Haidee pre strážcu Nádeje výhrou nad všetky výhry. Alebo žeby Galen nevedel, kým je?
Amun zaškrípal zubami – v poslednom čase to robil často – až rozdrvil ich hornú vrstvu na prach, ale prikývol. Dobre teda. Žiadne reči o našich priateľoch.
„Len nechcem, aby sme sa hádali,“ povedala. „A len aby si vedel, Galen nie je osobný priateľ.“
„Je čas,“ ohlásil Zacharelov tvrdý hlas skôr, než mohol Amun odpovedať.
Pri nečakanom zvuku sa prudko rozhliadol a zároveň sa presunul pred Haidee, aby ju chránil čoby štít. Dvere boli stále zatvorené. Zamračil sa – až kým anjel jednoducho neprešiel cez drevo.  Na ruke mu visel batoh.
Túto schopnosť mal celý čas, a napriek tomu sa až teraz rozhodol dať o ju najavo. Prečo?
„Vezmem vás na miesto, kde musí vaša výprava začať,“ povedal Zacharel. Ako pri všetkých anjeloch bol aj v jeho hlase spodný tón pravdivosti a Amun nepochyboval o jedinom slove, ktoré vyslovil. „Ale vedz, že Lucifer je nahnevaný, že jeho plány zničiť pomocou Légie teba aj ostatných boli zmarené, takže pôjde po krvi. Buď ostražitý, never nikomu a ničomu.“
To nerobím nikdy.
„Možno iba jeden druhému,“ dodal anjel.
Amun vrhol pohľad cez plece a jeho a Haideein pohľad sa stretli.
Zacharel súhlasne prikývol. „Môžem ti zaručiť, že tvoj posledný výlet podsvetím bol ničím v porovnaní s tým, čomu budeš onedlho čeliť. Kronus peklu navrátil jeho zašlú slávu, aby tak odčinil svoju rolu v záchrane Légie.“
Prečo by?
Anjel zodvihol ruku, aby zadržal Amunove otázky. „Mohol urobiť buď to, alebo vrátiť Légiu.“
Potom sa rozhodol správne.
„Uvidíme, či s ním budeš stále súhlasiť, keď sa tam dostanete. Čoskoro sa budeš musieť postaviť netvorom, o ktorých sa predtým iba šepkalo.“
Haidee vstala a položila svoje chladné ruky na Amunov chrbát. Musel si zahryznúť do jazyka, aby nezastonal od rozkoše. Konečne kontakt. Mal pocit, akoby naň čakal celú večnosť, na to, ako bude znova cítiť nejakú jej časť. To, že mu teraz ponúkla útechu... ho utešilo.
Bohovia, bol naozaj patetický.
Nedovolíš, aby nás sprevádzal niektorý z mojich priateľov, je tak? Zaznakoval.
„Správne. Postarám sa, aby teba a dievča nevyrušovali.“
Amun sa neurazil. Ak mohol niekto udržať túto bandu surovcov tu, bola to táto oceľová bytosť. Ďakujem.
„Ďalej, potrebujete vedieť ešte niečo.“ Vánok mu rozčeril zlatisté pierka, tiahnuce sa anjelovi po krídlach ako roztavená rieka. „Vzhľadom na zmeny teraz musíš prekročiť ríše, ktoré ťa budú deliť od brány. Je ich šesť. A brána samotná je taktiež ďalšou prekážkou.“
Haidee si zastala vedľa Amuna, ale neprerušila ich kontakt. „Ako sa sem vrátime, keď budeme hotoví?“
Zacharelov zelený pohľad sa na chvíľu presunul k nej. „Zachráňte Amuna a nemáte sa čoho obávať. Ak sa vám to nepodarí, nikdy sa odtiaľ nevrátite.“
Zlovestné varovanie jej zvonilo v hlave. Potom Amun pokrčil plecami. Tak ho zachránia; bolo to jednoduché. Nájdeme spôsob, povedal Haidee.
Ruky, položené na ňom, sa jej chveli, ale nepovedala nič.
A čo zbrane? znakoval. Jedlo?
„Všetko, čo potrebujete, je tu.“ Anjel hodil batoh a Amun s ľahkosťou chytil príliš tenký a príliš ľahký vak. „Veľa šťastia, bojovník.“
V okamihu, keď ovinul prsty o popruhy, jeho okolie úplne zmizlo. Zo svetla sa stala pochmúrna tma, hladké biele steny nahradil neotesaný kameň postriekaný šarlátovými fliačikmi. Po rovnako kamennej zemi boli porozhadzované kosti a teplota okamžite stúpla o stovky stupňov – aspoň sa tak zdalo.
Jaskyňa, pomyslel si, hlboko pod zemou. A nikde ani stopy po Zacharelovi – žiadne jemné ruky na jeho chrbte. Amun sa prudko zvrtol, bojujúc s návalom paniky. Uvoľnil sa, no len na sekundu. Haidee bola pár metrov od neho, prehnutá a zvracala. Vedľa nej bola položená zubná kefka, zubná pasta a ústna voda.
Amun k nej pribehol skôr, než si uvedomil, čo robí. Jednou rukou jej odhrnul vlasy. Druhou ju hladkal po chrbte a snažil sa upokojiť ju, presne ako upokojila ona jeho. Prechod z jedného miesta na druhý iba v zlomku sekundy väčšine nevadil, boli však aj takí, ktorým áno. Očividne spadala do kategórie „aj takí“. Anjel zrejme vedel, že to tak bude.
Hoci bola zvyčajne silná, slabosť ju asi vystrašila.
Nevoľnosť čoskoro pominie, povedal jej.  Dokonca aj keď ju utešoval myslel na to, že ho možno nakazila toxickou zmesou hladu, stupidity a nechcenej nežnosti – a on už nikdy nenájde liek.
Vypľula zvyšok a chrbtom chvejúcej sa ruky si utrela ústa. „Ďakujem ti. Za to, že si si do mňa nekopol, kým som na zemi.“
Nie som netvor, Haidee. Zatiaľ.
„Viem,“ povedala slabo. „Inak by som tu nebola.“
Očividne trpela rovnakou nákazou toxickej zmesi.
To pre ich misiu neveští nič dobrého.


13 komentářů: