čtvrtek 14. prosince 2017

Nejtemnější tajemství - Kapitola 8



Haidee obchádzala po obvode svojej cely.
Nemala potuchy, koľko času ubehlo, odkedy ju tam strčili. Bola sama. Jedlo a vodu jej priniesli len raz. Ovocie, orechy a perlivá voda jej zahnali hlad a zároveň dodali silu, aj keď to nevedela vysvetliť.
Och, a jedlo jej priniesol anjel – úplne divný anjel, ktorý žije v brlohu démonov. Z toho bola ešte stále vedľa. No vedela, bez najmenších pochýb, že je v pevnosti v Budapešti. Keď ju ťahali sem dole, všimla si miesta, ktoré boli poškodené a odtrhnuté po nedávnom bombardovaní. Bombardovaní, ktorého sa nezúčastnila, no počula o ňom všetko.

Prešlo už toľko času, že Micahovi – alebo „Amunovi,“ ako ho nazval Porážka – sa už mohlo prihodiť čokoľvek. Mučenie, presun, dokonca smrť. Pomyslenie na čokoľvek z toho ju privádzalo na pokraj hystérie. Škrabala po stenách, až prišla o nechty. Udierala do mreží, až z toho mala prasknuté a opuchnuté hánky. Krikom žiadala odpovede, až kým sa jej nezlomil hlas.
Teraz v tom tichu dokázala myslieť len na jedno, na jedinú vetu, ktorá sa jej ozývala znova a znova. Porážka ho nazval Amun. Bol Amun, jeden z Lordov? Alebo bol Micah, jeden z Lovcov?
Poznal ju, kričal, aby mu pomohla. To musí znamenať, že je to Micah. No na druhej strane o nej nič viac nevedel. Nepoznal ich minulosť ani ich cieľ. To musí znamenať, že je to Amun.
Grrr! Raz tak – raz tak, je to on či nie je? Privádzalo ju to do šialenstva rovnako ako jej väzenie. Nemohol by byť kúsok z každého? Amunov démon vopchaný do Micahovho tela? Lebo je fakt, že dvaja muži sa nemôžu až ta podobať. Alebo môžu?
Nech je odpoveď akákoľvek, bez neho neodíde. No napriek tomu hlboko vnútri jedna jej časť čakala najhoršie. Že dvaja muži sa môžu ľahko podobať – obzvlášť, ak sa do toho vložia sily za hranicou ľudského chápania. Že to bol Amun, vždy to bol Amun. Že Micah bol úplne niekto iný, bol niekde vonku a stále ju hľadal. A ona sa jednoducho pokúšala presvedčiť samu seba, že je to inak, aby sa necítila previnilo.
Ten bozk... opäť niečo, čo nedokáže dostať z hlavy. Micah ju nikdy tak nepobozkal. Divoko, pohlcujúco. Neodvratne.
Napriek nebezpečenstvu, v ktorom sú – v ktorom boli – by mu dovolila vyzliecť ju a vniknúť do nej. Vychádzala by mu v ústrety, v jednom divokom prirazení za druhým, brala by si, dávala, nárokovala by si. Držala by ho, zúfalo túžila dostať viac, dostať všetko.
Do pekla, vliezla by aj doňho, keby mohla. Chcela, aby boli spojení, aby ich už nikdy nebolo možné odlúčiť. Nebolo to šialené? Bozk na ňu ešte nikdy takto nezapôsobil. Nikdy. Žiaden muž na ňu nikdy takto nezapôsobil.
Predtým si vždy držala odstup. Od každého. Možno preto, lebo vedela, že ľudia okolo nej zomrú, kým ona pôjde ďalej, na veky bude vstávať z mŕtvych. Možno preto, lebo v nej bola temnota. Toľko temnoty. Bola živou entitou, rovnako ako ľad, ktorý jej prúdil v žilách, prítomná v úzadí jej mysle. Mlčala, no vždy bola tam, nútila ju opovrhovať ľuďmi, miestami, životom, smrťou. Všetkým a všetkými.
Po prvýkrát sa nemusela snažiť aby cítila či získala náklonnosť. Pozrela na Amuna
Takže takto naňho teraz myslíš? Ako na Amuna?
Áno, uvedomila si. Tak nejako to už bol pre ňu Amun. Micah nešiel dokopy s tými plnšími perami a širšími ramenami. Takže, pozrela na Amuna a cítila, ako sa v nej prebúdza zmyselnosť. Spája ich. Počula v hlave jeho hlas, a tá zmyselnosť sa prehĺbila.
A ak to bol naozaj Amun a nie Micah, mala by sa cítiť previnilo za to, čo sa medzi nimi stalo. Mala by byť zhrozená, že podľahla nepriateľovi. Mala by byť zdrvená, že mu dovolila viac než výbušný bozk; dovolila mu olizovať ju medzi nohami a milovala to. Prosila o viac.
Ona však necítila vinu ani zhrozenie. Nuž, aspoň nie úplne. Cítila ich, no stále bola pohltená túžbou.
Odhliadnuc od faktu, že Amun je nepriateľ, stále platilo, že nepatrí k neverným ženám. No beztak kráčala po cele a bola si celkom istá, že by sa mu vrhla do náručia.
Prešla si roztrasenými rukami po tvári. Čo sa stalo z jej zdravým rozumom? Jej vycibreným pudom sebazáchovy?
Micah bol prvý muž, ktorého si za storočia dopriala, a aj to len preto, lebo sa jej o ňom predtým snívalo. No nepotrebovala ho, nebola bez neho stratená. Zastala a pozrela dole na svoju potetovanú ruku. Na jeho meno, zapísané hlboko do jej tkaniva. M-i-c-a-h. Doráňaným prstom prešla po písmenách. Jej pulz sa nijako nezmenil, žiadny záchvev túžby.
Predstavila si meno Amun.
Každý centimeter kože jej pokryla husia koža. Oblizla si pery, v ústach sa jej náhle začali zbierať sliny. Vidíš? Reakcia. Zakaždým. A to nebolo dobré. Vôbec to nebolo dobré.
Čo ak... čo ak sa jej nesnívalo o Micahovi? Čo ak snívala o Amunovi? Znamenalo to, že Amun bol zlou spomienkou, ktorá sa snažila predrať na povrch? Alebo bol niečím dobrým, ako vízie z minulosti, ktoré jej ukázal?
Ani jedno nedávalo zmysel. Po prvé, v tých víziách vedela, že muž, ktorého vidí, je jej kľúčom k šťastiu, k slobode. Po druhé, ako by mohol démonom posadnutý nesmrteľný, zodpovedný za paródiu, ktorou sa jej život stal – a za smrť jej sestry a rodičov – byť niečím dobrým?
Znova sa začala hýbať, istým krokom merala vzdialenosť od jednej steny cely k druhej. Lepšia otázka: Ako by mohol byť démonom posadnutý bojovník tou jedinou vecou, po ktorej túžila? Jedinou vecou, bez ktorej nemôže žiť?
Nemôže žiť. Slová sa jej ozývali v hlave a ona sa zarazila a opäť zastala.  Skrútilo jej žalúdok, črevá sa zauzlili a trhali. Nie. Nie, nie, nie. Zámerne bývala skromne, nezhromažďovala majetok, aj jej známosti boli len povrchné. Tak sa mohla zobrať a odísť bez toho, aby si to niekto všimol či ľutoval.
Môže bez neho žiť. Môže. V tejto chvíli bol záhadou. Záhadou, ktorú potrebovala vyriešiť. To je všetko.
Objavila sa ďalšia komplikácia. Ak je bojovník, po ktorom túži Amun, nebude ju chcieť, keď o nej zistí pravdu. To, že ju pobozkal znamenalo, že si neuvedomil, kto je a čo urobila jeho priateľovi Badenovi. Keby áno, chcel by ju zabiť, nie potešiť.
No vedel, že si lovec. Povedala si mu to. Ale aj tak. Je ľahšie odpustiť bežnému lovcovi, než takému, ktorý pomohol pripraviť o hlavu jeho priateľa – a plánoval urobiť to isté ostatným, pomyslela si.
Náhle sa ozvali kroky. Haidee sa prudko zvrtla a pozrela na dvere cely. Stuhla a s hrôzou čakala. O pár sekúnd sa spoza rohu vynoril blonďavý modrooký strážca Porážky a blížil sa k jej väzeniu. Do hrdla sa jej hrnula žlč. Na tvári sa mu nezračili žiadne emócie, no bol bledý, na koži mu bolo jasne vidieť žily.
Hoci sa jej zrýchlil pulz a srdce začalo biť nepravidelne, neustúpila. Nebude sa správať ako zbabelec.
„Ako sa cítiš?“ opýtala sa, aby ho podpichla. „Nebolí ťa bruško?“
Plavé obočie sa zodvihlo a v očiach sa mu nebezpečne zablyslo. Dôkladne si ju poobzeral, od hlavy po päty – na prsiach a medzi nohami zámerne o niečo dlhšie. „Cítim sa, akoby som si s tebou mohol robiť, čo sa mi zachce.“ Jasne jej pohrozil. Vyslovil to pokojne, no i tak hrozivo. „Čokoľvek.“
To nebola odpoveď, ktorú čakala. Zamračila sa naňho. Ale napokon, mala vedieť, že nebude len tak tolerovať jej posmešné poznámky. Vždy nad ňou musel mať navrch. Takže, žarty bokom.
„Kde je bojovník?“ dožadovala sa. „Ten, s ktorým som bola?“
„Myslíš Amuna, strážcu démona Tajomstvo?“ Taký pokojný, taký sebaistý. „Alebo tvojho frajera?“
Takže Tajomstvo. Presne ako predpokladala. Tým sa mnohé vysvetľuje. Stiahlo jej žalúdok, bol čoraz menší. No neplánovala vyzradiť, čo vie. „Možno chceš, aby som tomu verila. Že sa preoblieka za lovca, kým v skutočnosti je to tvoj priateľ.“ Slová sa z nej sypali. „Alebo možno len chceš, aby som nenávidela môjho priateľa. Možno chceš, aby som mu ublížila a potom sa mi to budeš vyhadzovať na oči, smiať sa na mne.“
„A prečo by som to chcel, hm? Ak je to môj priateľ a je posadnutý démonom ako ja, a napriek tomu som ti povedal, že nie je, že je to tvoj muž, urobila by si všetko preto, aby si naňho dala pozor. A ja by som predsa chcel, aby na môjho priateľa dávali pozor, či nie?“ Strider sa oprel plecom o mrežu a hoci mal hlavu otočenú, pohľad stále upieral na ňu. „Na ak by nebol, ak by to bol tvoj priateľ, prečo by som ti prenechal potešenie zabiť ho, hoci aj ako žart?“
Zodvihla bradu, jej tvrdohlavé ja sa odmietalo nechať zastrašiť. Napriek tomu, že to znelo logicky. „Prečo by si potom priznával, že je to tvoj priateľ a tým ho vystavil nebezpečenstvu?“
„A ja som priznal, že je to Amun?“
Nie, nepriznal. Len sa pýtal na jej názor na vec, pravdepodobne sa ju pokúšal zmiasť. „Je mi jedno, kto to je.“ Tak či onak, patril jej. V tom nedokázala protirečiť, dokonca ani sama sebe. „Chcem ho len vidieť, uistiť sa, že je v poriadku.“
„Chcem, chcem, chcem.“ Poklepal si prstom po brade. „Kto povedal čo len slovko o tom, že dostaneš, čo chceš?“
Vysunula bradu, stále mu odmietala ukázať emócie. „Prečo si tu, Porážka?“
„O minútku sa k tomu dostaneme. Najprv mám na teba pár otázok.“
„A ja horím nedočkavosťou, aby som ti ich zodpovedala,“ povedala presladeným tónom.
„Urobíš to, ak chceš znovu vidieť... svojho muža.“ To posledné precedil, akoby mu bola tá vyhliadka proti srsti.
„Práve si mi povedal, že nedostanem, čo chcem.“
„Nie, nepovedal. Zamysli sa. Opýtal som sa kto povedal, že dostaneš.“
To je pravda. Bastard. No dodrží svoje slovo? Lordi z Podsvetia neboli známi tým, že by niekomu niečo dávali. „Práve si ma podpichoval, že ho už nikdy neuvidím, a teraz čakáš, že budem veriť, že ma odvedieš späť do jeho izby ak ti dám odpovede, ktorým aj tak neuveríš?“ Alebo privedie Amuna sem, pomyslela si, no nepovedala to nahlas. Nie je dôvod, aby mu vkladala nápady do hlavy, ak ich tam ešte nemá.
Pokrčil plecami. „Máš pravdu. Iba som ťa podpichoval. A čuduješ sa? Vyťahuješ zo mňa to najhoršie, a ja vraciam úder.“
Chcela naňho zajačať, aby pokračoval, no zostala ticho a čakala.
„Takže,“ rypol si zas. „Dohodneme sa? Odpovede výmenou za malú prechádzku?“
„Áno,“ precedila cez zaťaté zuby. Nemala inú možnosť. Možno jej klamal, no aj tak riskne vyzradenie tajomstiev lovcov v nádeji, že slovo dodrží. A presne to bude požadovať, pomyslela si. Tajomstvá. „Poďme prediskutovať pár detailov, kým začnem chrliť informácie. Kedy ma k nemu vezmeš? O pár rokov?“ Taký trik nech na ňu neskúša.
Šklblo mu svalom pod okom. „Vezmem ťa hneď po našom rozhovore.“
„Len či dodržíš svoje slovo,“ povedala a zodvihla bradu o čosi vyššie. Možno bola ochotná riskovať všetko, no to neznamená, že je hlúpa. Podmienky musia byť jasne stanovené, vytesané do skaly. Len pre istotu. Ak to má tak byť, musí ho vyprovokovať. Niektoré veci jej musí ponúknuť sám, bez toho, aby ho k tomu nabádala.
Jeho oči sa zúžili do malých medzierok, horné a dolné riasy sa stretli a preplietli. „Tak ma teda vyzvi. Vyzvi ma, aby som slovo dodržal.“
Presne tak. Keby ho vyzvala sama od seba, potrestal by ju. „Je vôbec nažive?“ Už pri samotnej otázke sa jej chcelo plakať. Môžeš bez neho žiť, pripomenula si. Mohla, akurát že nechcela.
Och Bože. To už pre ňu toľko znamenal? Napriek tomu kým alebo čím by mohol byť? Napriek tomu, ako by ju nenávidel?
„Áno,“ povedal Porážka. „Je. Aj keď, jeho stav sa zhoršil.“
Srdce jej búšilo do rebier. „Koľko otázok? Musí existovať limit.“
Opäť nedbanlivo hodil plecom. „Päť. A nech sú tvoje odpovede radšej pravdivé.“
Ako budeš vedieť, či sú alebo nie? opýtala sa takmer, len aby ho podpichla, rovnako ako on podpichoval ju, no neurobila to. Výsledok tohto celého bol príliš dôležitý. „Dobre. Ja – ja ťa vyzývam, aby si ma vzal k Micahovi – Amunovi – potom, ako ti úprimne odpoviem na päť otázok.“ Ak ju potrestá za to, že ho vyzvala, tak si to len zaslúži, za to, že mu dovolila, aby ju obalamutil.
Porážke sa rozšírili zreničky a takmer pohltili dúhovky. Stroho prikývol. „Prijímam.“ Zovrel ruky v päsť. „Už si spokojná?“
Už tú reakciu videla a vedela, že je to presne tak, ako tvrdí. Prijal výzvu. „Som taká spokojná, ako na tomto mieste môžem byť.“
Jeho zreničky sa ďalej rozširovali, akoby povedala niečo, čím ho provokovala.  A možno to tak aj bolo – sexuálne aktívny muž by jej slová mohol vnímať ako pozvanie, aby ju uspokojil fyzicky. A tento muž bol ochotný a pri chuti viac než väčšina mužov – no ona to neurobila úmyselne. Porážka ju nepriťahoval. Mal nádherné oči, to áno, no chýbala mu Amunova intenzita. Taktiež sa jej zakaždým, keď naňho pozrela, do hrdla nahrnula žlč.
„Aká je tvoja prvá otázka?“ dožadovala sa.
Nezaváhal. „Čo do pekla si?“
Nepokúšala sa predstierať, že nepochopila. „Som človek.“
Udrel rýchlo ako blesk, jeho päsť vrazila do mreží až sa cela zatriasla. „Už teraz klameš. Dokážeš zhmotniť zbrane zo vzduchu. Také niečo ľudia nedokážu.“
Na jeho hnev nijako nereagovala. „Keby som to vedela, prečo by som si nejakú nevyrobila, kým som tu? A môžem ťa ubezpečiť, že keby som mala počas nášho putovania čo len najmenšiu možnosť, podrezala by som  ti krk, z jednej strany na druhú.”
Teraz mu šklblo svalom na čeľusti, no aspoň znova neudrel do mreží. „Len sa chvastáš, človek by ti takmer uveril. Možno si sa len chcela dostať do tejto pevnosti.“
„Načo? Aby ste ma čo najrýchlejšie mohli začať mučiť?“
„Kedysi si bola Vábnička. Možno si ňou chcela byť znova.“
„Potom si idiot, že si ma sem priviedol,“ chrstla naňho.
Opäť v ňom vzkypel hnev a nozdry sa mu zachveli, no nepovedal nič.
„Toto nikam nevedie,“ povedala, tak pokojne, ako to šlo. „Keď sme boli v džungli, zbrane sa len tak nezhmotňovali. Ukrývala som ich pred tebou, až kým sa nenaskytla príležitosť použiť ich.“ A to bola tá najčistejšia pravda. „Takže vidíš, si obyčajné trdlo.“
Vydýchol a zdalo sa, že to trochu uľavilo jeho hnevu. „Nuž, podľa všetkého som postúpil vyššie z hlupáka a idiota.“
Láskyplne si ju doberal. Pobavene. On. Šokujúce. Alebo sa ju snažil vyviesť z rovnováhy? „Odpovedala som. Úprimne. Takže, druhá otázka.“
Všetka láskyplnosť sa vytratila a zostal len náznak pobavenia. „Ak si človek, ako je možné, že žiješ? Videl som ťa umierať. Čo je len mierny spôsob, ako povedať, že som ťa kurva zabil!“
„Bola som vzkriesená.“ Nezmienila sa, koľkokrát. Nepýtal sa. „To sú už dve. Ďalšia.“
Pokrútil hlavou. „Ešte sme s ňou neskončili. Ak si bola vzkriesená, a podľa mňa to je len pekný výraz, ktorým hovoríš, že ťa niekto znova oživil, znamená to, že ti pomohol boh. Len boh má silu vzkriesiť telo potom, ako prišlo o hlavu. A dokonca ani v takom prípade nie som si istý, že to je možné.“
Obklopilo ich ticho. Ostentatívne na ňu pozeral a ona mu pohľad oplácala.
„Nuž?“ opýtal sa a roztiahol ruky, ako by bol posledným rozumným mužom vo vesmíre.
„Nuž čo? Nepoložil si otázku.“
Znova mu začalo šklbať svalom na sánke. „Kto ti pomohol?“
Keby si mala vybrať, nepoužila by slovo pomohol. Možno preklial. „Tvor veľmi podobný tebe. Myslím. Nevidela som ho, viem len že keď sa ma prvý a jediný raz dotkol, vyvolalo to vo mne reakciu.“ A to je všetko, čo k tomu povie. Aj keby sa pýtal ďalej. „To bola tretia. Ďalšia.“ Prečo sa jej nepýtal na lovcov?
„Takže Rhea,“ povedal, akoby sa tým všetko vysvetľovalo.
Haidee sa donútila nehnúť ani brvou, nechcela mu ukázať, ako veľmi ju to zmiatlo. Rhea, údajná kráľovná Titánov? Haidee o nej pravdaže počula. Malá skupina lovcov ju dokonca uctievala. Ale prečo Porážka predpokladal, že tá žena je zodpovedná za Haideeino prekliatie? Alebo „infekciu,“ ako to nazval Zlý Muž? „Ešte dve otázky. Tak nech sú dobré.“
„Videl som ako sa s... ním bozkávaš“ takmer povedal meno, uvedomila si, no podarilo sa mu včas zastaviť „zaujímala si sa oňho ako o muža alebo ako o možnú cestu k úniku?“
Zo všetkých otázok, ktoré sa mohol Porážka opýtať, prečo práve túto? „Prečo ťa to do pekla zaujíma?“
Prešiel si končekom jazyka po perách. „Nemyslím, že naša dohoda zahŕňala nejaké vysvetľovanie mojich pohnútok.“
Fajn. „Ako o muža.“
Chvíľu bolo ticho, kým zareagoval. Záblesk hnevu, ktorý sa rýchlo stratil.
„Vždy bol ten láskavý, vieš,“ povedal Porážka takmer neprítomne. „Len zriedka ukazoval hnev. Nikdy neublížil nikomu zo svojich priateľov. A bol by zdesený, keby vedel, že to urobil mne.“ V okamihu, keď si uvedomil, čo povedal, čo priznal, zamračil sa, akoby bolo jeho priznanie jej vina.
Predstierala, že si to nevšimla. „Máš ešte jednu otázku. A spomenula som, že ak si klamal ty mne, opätovne zoznámim tvoju chrbticu s kusom skla?“
Dlhú chvíľu na ňu skúmavo pozeral, niečo hľadal. Nevedela, či to našiel alebo nie. Potom prehovoril, potichu a jemne. „Prečo si pomohla zabiť Badena, Haidee?“
Prudko sa nadýchla. Zo všetkých vecí, ktoré mohol chcieť vedieť... ako sa opovažuje pýtať sa na toto? Akoby nepoznal odpoveď. Akoby sa ju pred všetkými tými storočiami nepokúšal zničiť. Akoby si chcel vychutnať jej bolesť a jej zlomené srdce.
Všetka nenávisť v jej vnútri sa predrala na povrch. Pribehla k mrežiam, tak, že ho mala v dosahu. Nezaútočila, no vyzývala ho, aby zaútočil on na ňu.
Nepohol sa, len na ňu ďalej pozeral.
„Prečo som pomohla zabiť ho?“ Slová naňho vrhla akoby to boli zbrane, a možno aj boli. „Pretože mi vzal, čo som najviac milovala. A nesnaž sa klamať a hovoriť, že to neurobil, že si to pletiem alebo že si to pamätám zle. Videla som ho. Bola som tam.“
„On
„Ešte som neskončila! Prečo inak by som pomáhala zabiť ho? Pretože reprezentoval to, čím som najviac opovrhovala. Pretože si to zaslúžil, a on to vedel. Chcel, aby som to urobila. A ani raz, ani raz za všetky tie roky som to neoľutovala.“
Opäť ticho. Keď si siahol do vrecka, tie modré oči sa ligotali omnoho nebezpečnejšie než predtým. Haidee čakala dýku do brucha, no necúvla. Fyzická bolesť možno otupí duševné muky.
Len odomkol zámok. Zaškrípali pánty a dvere sa otvorili. „Z nejakého dôvodu si predtým upokojila... nášho chlapca. Teraz je na tom horšie a my potrebujeme vedieť, či ho dokážeš upokojiť znova.“
Jeho. Amuna. Rozzúrilo ju to. Takže Porážka ju po celý ten čas chcel zobrať k bojovníkovi. Nemusela mu odpovedať na jedinú otázku. Podviedol ju, len inak, než si myslela. Aký len bola blázon. „A čo presne ho rozrušuje, že ho mám upokojiť? Čo znamená, že je mu horšie? Čo ste mu do pekla urobili?“
Démon ju ignoroval. „Vezmem ťa za ním,“ povedal. Buď si jej rozbúrené emócie nevšimol alebo mu to bolo jedno. „Ale ak mu ublížiš, Haidee, zabijem ťa. A bude to tak bolieť, že si to ani nevieš prestaviť.“
***
Vo chvíli, keď ju Porážka viedol po chodbe k Amunovej izbe – chodba bola stále plná týčiacich sa anjelov s roztiahnutými krídlami – počula v hlave bojovníkov hlas a zabudla na všetko ostatné.
Haidee! Jediné slovo, zmučený nárek. Potrebujem... ťa... prosím...
Ako dlho už na ňu volá? Prečo ho nepočula už skôr?
Haidee!
Detaily zistí neskôr. V tejto chvíli mal bolesti, veľké bolesti a jediné, na čom záležalo, bolo pomôcť mu.
Z celej sily sa začala mykať, vytrhla sa zo zovretia Porážky a bežala vpred. Nikto sa nepokúsil zastaviť ju. Ani anjeli, ani Lord. Čakala, že Amunove dvere budú stále rozbité potom, ako ich Porážka vyrazil, no niekto opravil ako drevo, tak kov, ktoré jej teraz spoločne blokovali vstup.
Stisla kľučku – odomknuté, vďaka Bohu – a vtrhla do miestnosti. Rýchlo za sebou zabuchla dvere. Pokúsila sa zamknúť, no všimla si, že zámok bol odstránený. Do riti! Ďalšia z vecí, s ktorou sa bude trápiť neskôr. Kožu jej pokrývali drobné krištáliky ľadu. Keď sa otáčala, triasli sa jej kolená. Potom ho uvidela. Hádzal sa na posteli, presne ako naposledy.
Konečne, už je zasa s ním. Bol nažive. No ako dlho? Porážka povedal, že je na tom horšie, a Amun sotva prežil tie rany, čo mal naposledy.
Haidee... prosím...
Tak slabo, presiaknuté všetkou tou bolesťou. „Som tu, zlatko. Som tu.“ Tackala sa smerom k nemu a v žilách jej prúdila kyselina. Vzdialená časť jej mozgu zaznamenala, že bol odstránený všetok nábytok, až na posteľ. A potom stála pri okraji matraca, pozerala naňho a všetky myšlienky jej z hlavy vyfučali.
V hlave ho počula stonať.
„Ja viem. Viem, že to bolí.“
Haidee? Už v tom nebolo toľko bolesti.
„Áno zlatko. Haidee je tu.“
Povzdychol si, s náznakom úľavy.
Tiene sa vrátili, dokonca tancovali okolo jeho už znova dobitého tela. Oči mal opuchnuté a zatvorené, ruky zakrvavené a doráňané. Krídla jeho motýlieho tetovania boli... hýbali sa, rozdeľovali, vznikali z nich stovky ďalších motýľov. Tie na ňom tiež tancovali, hore po jeho stehnách, na brucho, po hrudi, po rukách, a potom sa stratili vzadu na chrbte.
V tom okamihu si bola absolútne istá, že muž, na ktorého pozerá, je Amun, nie Micah. Čo znamená, že Lordi by mu neublížili. Vďaka Bohu. Bolo ohromujúce, ako veľmi sa jej uľavilo.
Čo je to s tebou? premýšľala znova. Teraz, keď sa ukázalo, že si nemusí robiť starosti ohľadom možnosti, že Amuna budú mučiť alebo ho popravia, musela pripustiť dva jednoduché fakty. Tento muž nikdy nebol lovec. Tento muž bol jej nepriateľ.
Mala by ho zabiť. Mala by ho pridať na svoj zoznam a priblížiť sa tak k vyrovnaniu skóre. Amun si rovnako ako Baden zaslúžil každý trest, ktorý by zvolila. Tie ohavnosti, ktoré títo muži robili v starovekom Grécku... No aj tak. Nemohla sa donútiť ublížiť mu. Bol celý doráňaný a zúbožený. Chcel ju len ochrániť.
Jeho názor sa zmení. Vieš, že to tak bude. Vo chvíli, keď mu bude dobre, mu jeho priatelia povedia, kto si. Okamžite ti pôjde po krku, ani nestihneš povedať „Ale teba som ušetrila.“
Jeho nenávisti sa bude obávať potom. Nateraz boli ona a Amun spojení, v dobrom aj zlom. Neskôr bude hľadať odpovede a zistí ako a prečo. Možno sa dokonca bude vedieť presvedčiť, že o ňom nikdy nemala vízie. A potom... možno by mohla nájsť spôsob, ako preťať putá, ktoré ich spájajú. Ak to on neurobí prvý.
A dovtedy...
Urobí všetko, čo je v jej silách, aby tohto muža zachránila, presne ako predtým. Už len to pomyslenie bolo zradením lovcov. Zrada, ktorú Micah vezme osobne. No to nijako nemenilo jej plány a vďaka tomu si uvedomila, že vzťah medzi ním a ňou skončil.
Pri tej vyhliadke nijako neposmutnela a to ju šokovalo. Ďalej ju šokovalo, že nechce, aby boli veci inak. Len si priala, aby mu mala ako dať vedieť. Jemne. Túžila po inom mužovi, ešte k tomu po mužovi posadnutom démonom, a Micah si zaslúžil viac, než by mu ona kedy mohla dať.
Vzdychla úľavou, podobne ako pred chvíľou Amun. Bolo pekné mať v niečom jasno. Len keby bolo vyliečiť Amuna také jednoduché. Načiahla sa a odhrnula mu z čela spotené vlasy. Tancujúce tiene zvreskli. Vyrazili ako šíp preč od nej a zahrabali sa Amunovi pod kožu, dokonca aj vtedy, keď sa k nej Amun naklonil, v snahe docieliť bližší kontakt.
Čo tá temnota reprezentovala? Čo to znamenalo? Rozhodne niečo zlé, ako predpokladala už na začiatku. Amun ju očividne nenávidel, krčil sa, zatiaľ čo posledný tmavý jazyk mizol v jeho vnútri.
Haidee, moja Haidee. V hlave sa jej ozval ďalší vzdych, tento znel spokojne. Neopúšťaj ma.
„Neopustím ťa.“ Vyliezla k nemu a ovinula okolo neho ruky. Začala sa chvieť ešte silnejšie. „Budem tu tak dlho, ako ma budeš potrebovať.“
***
Torin zo svojej izby sledoval Haidee na jednej z obrazoviek. Haidee. Vrátila sa medzi živých. Kto by si to bol pomyslel? A prečo mu to Strider nepovedal? Stačil okamih, aby otázky prestali byť dôležité. Rozšírili sa mu oči, lebo uvidel, ako tiene ustupujú, aby unikli jej dotyku. Nikdy nič také nevidel a nemal poňatia, čo to znamená.
Vedel jedno. Nebola človek, ako tvrdila Striderovi. Žiaden bežný človek nevydesí démonov tak, ako to práve urobila ona. A oni z nej boli vystrašení. Radšej sa skryli dovnútra Amuna, než by sa pokúšali utiecť mu tak, ako to robili od začiatku.
„Takže čo je kurva ona?“ zamrmlal.
***
Zamračený Strider sa vovalil do Amunovej komnaty. Ako sa len Haidee nevedela dočkať, kedy sa dostane k bojovníkovi, jej zaprisahanému nepriateľovi. A teraz ju Strider uvidel natiahnutú na posteli, pritúlenú k Amunovmu boku, ako mu nežne hladká čelo. Akoby tam chcela byť. Akoby bola rada, že tam je. Že pomáha Lordovi.
Myslí si, že Amun je jej frajer, spomínaš? Pravdaže bola rada. Pravdaže mu pomáhala.
„Ex?“ zavrčal silnejšie než zamýšľal.
Zodvihla oceľovosivý pohľad a ostražito naňho pozrela. „Čo?“ V hlase nebola ani stopa po ostražitosti. To jedno slovo vyšplechla dokonca väčšou silou než on.
Bolo zrejmé, že chce, aby zmizol a nechal ju samú.
Zaťal zuby a potlačil príval žiarlivosti, ktorý v ňom náhle začal zúriť. Žiarlivosť. Žiarli na Lovca. Lovca, ktorého mal vždy v úmysle zabiť. Prečo nemôže byť jednoducho šťastný, že Amun má šancu dostať sa z toho?
Pretože kvôli Haidee sa Amun bude cítiť mizerne. A ak sa ten veľký chlap do nej zaľúbi, mohol by jednoducho opustiť svojich priateľov, aby bol s ňou. Čo by ho nadobro zabilo. Napokon by  ho zradila.
To nedovolím. Nikdy.
Vyhrať, povedal Porážka, ktorý vycítil výzvu.

Vyhrám. Strider zodvihol obe ruky. V ľavej držal striekačku. V pravej reťaze. Čakali v chodbe, no ona sa príliš starostila o Amuna, aby si ich všimla. „Naozaj si si nemyslela, že by si pri ňom mala voľné opraty, však nie?“

17 komentářů:

  1. Musím říct jednu věc - vždy jsem hrozně bojovala se slovenskými překlady, ale ten tvůj se mi z nějakého důvodu čte hrozně pěkně :) Děkuju! A.

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Ďakujem veľmi pekne, zahrialo ma to na duši :)

      Vymazat
  2. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci !!!!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za další skvělou kapitolu!!👏👏👏

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem, úžasný preklad😍😉😁.

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat