čtvrtek 22. června 2017

Podlehni temnotě - Kapitola 19



Misaki nemohla uveriť vlastným očiam, keď vstúpila do Sayurinej izby. Mala pocit, akoby sa ocitla pred úplne inou ženou, ktorá sa podobala na tú vychudnutú Japonku iba črtami tváre. Jej kedysi hnedé vlasy totožné so slamou, boli teraz prekvapivo zdravé a žiarivé. Vpadnuté bledé lícia sa stali minulosťou a namiesto nich sa na ňu usmievali slabo ružové s plnými perami. Jej koža ostala rovnako bledá, len oči zmenili farbu na čiernu. Hneď ako otvorila dvere a Sayuri ju zbadala, rozžiarili sa  nesmiernym šťastím.
Okamžite vyskočila z kresla, v ktorom sedela a pritom pochybe zo seba zhodila mláďa líšky, ktoré našťastie pristálo na pevných nohách. Náhle sa ale Sayuri zastavila a bolestivo sebou mykla. Hadička vychádzajúca z jej ruky bola napojená na krvnú transfúziu. Sykla, no privítala ju svojim starým zvykom – príliš zdvorilou japončinou.

Misaki jej radostný úsmev oplatila. Tiež bola rada, že ju vidí živú a zdravú. ,,Koľkokrát ti mám pripomínať, aby si sa so mnou bavila normálne?“ Ešte raz si ju dôkladnejšie prezrela, keďže stála na nohách. Nesmrteľnosť jej naozaj pristala. Znepokojovala ju však tá stekajúca krv do jej tela. Niečo muselo byť v neporiadku.
Sayuri si upreného pohľadu všimla a čierne oči jej zosmutneli. ,,Tá je Yumiho. Lieky nezaberajú a nechcú ma vystavovať zbytočnej mágií.“
O tom nepochybujem.  
Posadila sa späť do kresla a pokynula jej tiež, aby sa usadila. ,,Posaď sa, prosím. Ešte som ešte prislabá na dlhšie státie. Aj tak som rada, že mi dovolili už vstať z postele.“
Líška sa opäť stúlila do klbka v Sayurinom lone a zavrela očká. 
,,Dala ti ju Nidra?“ Ukázala na mláďa a očami blúdila po skromne zariadenej miestnosti.
Oproti vstupným dverám stáli ďalšie, ktoré viedli do kúpeľne. Medzi nimi stál kozub s plápolajúcim ohňom, okolo ktorého stáli dve kreslá pokryté kožušinami a malý stôl. Sayurino bolo prisunuté bližšie k ohňu a otočené smerom k dverám. Za ním stála kovová tyč na kolieskach, z ktorej visela krvná infúzia. Oproti krbu pri stene stála posteľ s nočným stolom. Jedinou výzdobou bol hnedý perzský koberec, pokrývajúci podlahu.
Sayuri sa zasmiala, lenže smiech rýchlo nahradil suchý kašeľ. ,,Priznávam, je to trochu strohé, ale vyhovuje mi to,“ zodvihla zo zeme starú hrubšiu knihu, ktorú zhodila pri vstávaní.
Misaki sa nevedomky zamračila, keď zbadala názov písaný písmom, ktoré nespoznávala.
,,Kto ti ju dal? To písmo mi nič nehovorí.“
Sayuri položila knihu na stôl a pokrčila ramenami. ,,Prebudila som sa a ona už ležala na stole. Nudila som sa, tak som v nej začala listovať, a tým znakom som jednoducho rozumela.“ Zasmiala sa. ,,Keďže to je herbár, nestalo by sa nič, keby som nerozumela. Beztak sa zameriavam na obrázky kvetov. Toľko sa líšia od tých, ktoré poznám z nášho sveta, a predsa sú v niečom rovnaké.“  
Prikývla na súhlas a pohľad jej zablúdil k povedomej líške. ,,Podobajú sa, ale ich telami prúdi mágia.“ Vystrela ruku k líške. ,,Ešte si mi neodpovedala. Dala ti ju Nidra?“
Zavrtela nesúhlasne hlavou a Misaki v jej rysoch postrehla únavu, ktorú sa snažila maskovať. ,,Nie. Prišla s jedným z jej strážcov a ostala mi robiť spoločnosť. Je jediná, s ktorou sa môžem rozprávať, keď tu nik nie je.“ 
To ju prekvapilo. ,,Nevedela som, že vedia rozprávať.“
Sayuri chcela odpovedať, ale zarazila sa.
,,Pokojne odpovedz, Say,“ ozval sa od postele zvučnejší hlas, ktorého majiteľ práve pokladal na stôl tácku plnú jedla. ,,Aaron by návštevu nepovolil, ak by si nebol istý jej mlčaním.“ Zodvihol hlavu a prebodol ju jasnými diamantovými očami. ,,Nemám pravdu, Kahala?“ Krátke ebenové vlasy mu padali do čela a zjemňovali tak ostré rysy. Pod ľavým okom sa mu tiahlo podivné tetovanie, ktoré zachádzalo až za krk. Napriek voľnejším nohaviciam, roláku a uvoľnenému postoju vyzeral nebezpečne.
Zúžil obočie a skúmavý pohľad jej opätoval. ,,Nemusíte sa namáhať hľadaním zbraní, ktoré aj tak nemám a zízanie sa považuje za nevychované,“ stroho odsekol a presunul pohľad, ktorý hneď znežnel, na sediacu Sayuri. ,,Levi posiela večeru. Predpokladá, že musíš mať hlad ako vlk. Taktiež sa ospravedlňuje za meškanie. Bol nerozhodný v tom, čo by tvojmu prázdnemu žalúdku ublížilo najmenej.“ 
Misaki nechápala jeho hnev k nej, no brala to tak, že aj Ashe sa k nej správal ako k podradnej démonke.
,,Ďakujem Tate. Levimu tiež za spôsobené starosti.  Zjem čokoľvek, čo nezje mňa.“ Postavila sa, ale skôr než stihla spraviť krok, stál pri nej. Zastavil infúziu, odpojil ju od nej, vzal ju na ruky a opatrne presunul na posteľ.
Keď začala jesť, prešiel ku kreslu a zodvihol mrzuté stvorenie, ktoré naokolo prskalo kvôli ďalšiemu hrubému prebudeniu. Zacmukal a frnkol líške po nose. ,,Buď dobrá, lebo ťa pošlem domov.“  Uvelebil sa vo vyhriatom kresle a zapozeral sa do horiaceho ohňa. ,,Prekvapuje ma, že sem dovolili niekomu tak skoro prísť. Vďaka Yumiho krvi, vodnej izolácií a niekoľkým bariéram to zvláda bez väčších problémov. Potrvá, kým si zvykne na svoje nové schopnosti. Keby nebola Yumiho družkou, zrejme by neprežila tú bolesť. Kým na to prišli, skoro zomrela, a preto ju Nidra udržiavala v spánku, kým si neboli istí, že najhoršie má za sebou.“ V hlase mal starosť, obavy a zlosť, ale rýchlo to potlačil. 
,,Ako zle na tom je?“ opýtala sa. Obavy o ňu ju ťažili od samého začiatku. Ich jedy boli niekoľko krát smrteľnejšie a nebezpečnejšie než tie, ktoré poznali ľudia.
Oči upieral na kozub a dal si načas, kým odvetil. ,,Nezomrie, aspoň nie vďaka tomu jedu. Pokým sa nenaučí prežiť, bude s ňou musieť byť niekto silný. Čo sa týka jej puta s Yumim, to je iba medzi nimi.“ Postavil sa aj s líškou a hlavou kývol k Sayuri. ,,Potrebuje oddychovať. Dlhé reči ju unavujú.“ Podišiel k nej a položil spiacu líšku na vankúš. ,,Nechám vás o samote, ale nezabudni, že musíš odpočívať. Mám nejaké povinnosti, potom prídem.“
Prikývla mu a on sa s hravým žmurknutím rozplynul vo vzduchu.

hranice Temnej ríše

Kearnova zlosť rástla každou minútou strávenou na bojisku. Nenašiel iné vysvetlenie tohto všetkého než to, že sa anjeli museli naozaj zblázniť, keď zaútočili priamo v Temnote. Doteraz napádali iba Temnú ríšu, no nikdy sa neodvážili vstúpiť do samotného srdca Temnoty. Stále nedokázal pochopiť hlúposť toho činu, lenže vždy považoval anjelov za nerozvážnych. Zž na niektoré výnimky.
Ako telepaticky vydal rozkaz k sformovaniu armády, zastavil cválajúceho Navera. Potreboval byť na hradbách mesta a skontrolovať situáciu, ale nemohol tu nechať kavalériu. Uwarixovia bývali po bitke rozdivočení a jemu samotnému dávalo zabrať, aby ich skrotil. Soran so Saulom zastavili svojich sriantarov po jeho boku a porozutekané oddiele vojakov sa začali formovať hneď, ako odzneli príslušné rozkazy.
,,Padlí Temní sa vrátili k Temnote. O ostatných sa postarajú Smrťáci,“ podával mu správu Saul. ,,Nie je potrebné sa tu dlhšie zdržiavať. “
Uprostred poslednej vety a pred nimi zhmotnil Rees, za ktorým stáli dvaja Anjeli smrti. Všetci traja boli odetí do ich tradičnej zbroje. 
Rees sa na neho uškrnul a poobzeral sa naokolo, pričom spokojne prikyvoval hlavou. ,,Pekný pohľad. Škoda len, že som to nemohol vidieť od začiatku. Reikha s Ranom musia mať z teba náramnú radosť,“ jeho pohľad odrazu stvrdol a zrakom spočinul na ňom. ,,Bohužiaľ ja nie, pretože upratovanie tohto bordelu je na mne.“
,,Tiež nie som dvakrát nadšený, ver mi,“ chladne mu oplatil pozdrav Kearn.  ,,Bohužiaľ pre nás, máme každý inú úlohu – ja zabíjam, ty upratuješ mŕtvoly. Alebo sa mýlim, Rees?“
Reesove telo sa bleskurýchle zmenilo na vernú kópiu ľudskej predstavy o smrtke – kostra v čiernom dlhom plášti s kapucňou. Ich predstava by bolo dokonalá, keby si tam nedomysleli tú kosu, ktorú Rees nikdy nepoužíval. Keďže nebolo žiadnych pier, ktoré by zakrývali Reesove zuby, hľadel Kearn priamo na ne.
,,Opatrne, Temný,“ upozornil ho Rees chladným hlasom, z ktorého mrazilo. ,,Aj my sa môžeme zmýliť a omylom ťa pripísať do nášho rozsiahleho zoznamu.“ Cerenie zubov prešlo do čohosi veľmi podobnému úsmevu, pretože za ten sa to u smrtky nemohlo považovať. ,,Rád som ťa opäť videl, Kearn. Nezabudni sa u nás niekedy zastaviť,“ otočil sa mu chrbtom a kráčal preč. ,,Pokojne priveď aj družku,“ zakričal a zamával mu. ,,Ženskú spoločnosť radi uvítame. Koniec koncov aj Zessova družka o tom vie svoje.“ 
Kearn nijak nereagoval na jeho zlostné slová a obrátil sa k Soranovi. ,,Ostaň s nimi skrytý, dokým nebude treba, aby sa primiešali k boju.“
Soran prikývol a Kearn ucítil, ako sa telepatické puto s Uwarixmi stenčovalo, až napokon zaniklo s posledný Uwarixom, ktorý prešiel do jednej z Temných chodieb.  Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol vzduchu, presýteného pachom krvi, predtým než vykríkol rozkaz: ,,Sal’ šchan, ka gnal Andhera atorr!“

Sídlo Pánov času

Hneď ako unavená Sayuri zadriemala v posteli, Misaki sa nečujne vytratila preč. Kráčala spleťou chodieb až už naozaj nevedela kadiaľ ísť, pretože nech sa vydala ktorýmkoľvek smerom, vždy sa ocitla pred trojmetrovými čiernymi dvojkrídlovými dverami s mosadznými kľučkami. Nakoniec vzdala boj a opatrne siahla po kľučke. Po otvorení dverí očakávala ďalšiu chodbu, ale k jej prekvapeniu sa zjavila uprostred lesíka.
Pred ňou stúpali úzke kamenné schody s cestičkou, nahusto obklopenou korunami stromov a rozkvitnutými kríkmi. Pofukoval slabý teplučký vetrík a prinášal so sebou štebot vtákov.
Biela kobra, ktorá doteraz spala v podobe náramku na jej ramene, sa prebudila a zasyčala. ,,Hlupana jedna.“ Zliezla z nej a začala sa premieňať do svojej veľkej podoby. ,,Toto je jedno z najposssvätnejsssich miessst, ake exissstuju.“
Misaki sa na ňu nechápavo zamračila. Nemala ani poňatia, o čom hovorí. ,,Bola to jediná cesta a vôbec netuším, o čom to hovoríš.“
Kobra čosi zasyčala v neznámom jazyku a pokračovala. ,,Toto je Sssvätyna obnovy - domov ArdaryunovAaraeai.“
Stále nemala poňatia, o čom hovorí. Názov ani mená jej absolútne nič nehovorili.
Had zasyčal zlostnejšie. ,,Sssamozzzrejme. Prečo by si aj mala poznat mena ssstyroch Ssstelesssneni sssamotnej Magie?  Ty toho ani niesssi hodná.“
,,Čo tu robí, Silei?“ zavrčal rozzúrený Kaelth, ktorý sa pre nimi zhmotnil. Uhlová ofina, ktorá mu v dome zakrývala oko, bola teraz zapletená a prichytená k temenu hlavy. Oblečený bol iba v čiernych plátených nohaviciach s opaskom, na ktorom mal pripevnené dve púzdra, v ktorých mu odpočívali dýky s vykladanou rukoväťou. Nahú hruď, ľavú pažu a časť brucha zdobilo prazvláštne tetovanie, ktoré akoby žiarilo. ,,Nemá právo sem vkročiť.“ Nepozrel na ňu, ani si ju nevšímal, akoby tam vôbec nestála.
Kobra mu na to niečo odpovedala, ale nerozumela tomu. Tie slová sa podobali Zabudnutému jazyku, ktorým sa vedela dohovoriť, no nepomohlo jej to. 
Kaelth zúžil oči a zhlboka sa nadýchol, než prehovoril: ,,Priechod si dáva zrejme načas.“ Konečne sa na ňu obrátil a tvrdo sa zamračil. ,,Ale to na tom nič nemení. Aj keď ťa chcem obratom poslať kade ľahšie, som viazaný pravidlami, ktoré nedokážem porušiť.“ 
Teplý vetrík k nim privial lahodný ženský hlas s vyslovenou otázkou v rovnakom jazyku, akým prehovorila pred chvíľou kobra.
Z Kaelthovej nezvyčajne úctivej a pokornej odpovede pochytila iba tri slová: Misaki, Kahala a Aaron.
Hlas sa zasmial a opäť prehovoril, nasledovaný Kaelthovou odpoveďou.
Chcela im povedať, že je nezdvorilé rozprávať jazykmi, ktoré nepozná, lenže z hrdla nedokázala dostať ani hlásku.
,,Predtým než ťa potrestám za znesvätenie môjho domova, sa chcem s tebou pozhovárať,“ prehovoril ženský hlas v Zabudnutom jazyku.   
Kealth si bolestne povzdychol a pretrel suché čelo. ,,Nasleduj ma, Kahala. Len aby si vedela, tým trestom za nedovolený vstup, je smrť.“
    
Dvor Temnoty, Temnota

Kearn sa s armádou premiestnil do svojej časti mesta, kde panoval smrtiaci boj.
Všade, kam až oko dovidelo, vládol bojový chaos, sprevádzaný rinčaním zbraní a prelínaný magickými vlnami. Na ceste, strechách domov, dokonca aj na stromoch ležali mŕtvoly anjelov a elfov. Stvorenia Temnoty sa ihneď po smrti vracali do Temnoty, takže ich pozostatky nezavadzali v ceste živým.
Toto je ozajstný boj, prešlo mu nadšene hlavou v rovnakom okamžiku, ako sa musel skloniť, kvôli skákajúcemu sarretovi, ktorý nad ním elegantne preletel. Ešte sa v sedle ani poriadne nenarovnal, keď bol opäť nútený vyhnúť sa výboju anjelskej magickej strely, strhnutím Naverovej uzdy do strany. Napriek všetkej tej rýchlosti, zaznamenal, ako obrovská šupinatá šelma dopadla na svoj cieľ a tesákmi anjelovi rozorvala hrdlo.
Toho sarreta veľmi dobre poznal, pretože ho aj s jeho bratom vychoval Yumi osobne. Potom, čo dospeli, stali sa z nich smrtiace šelmy, ktoré si vybojovali najvyššie miesto medzi svojim druhom a oddane bojovali v bitkách po Yumiho boku. Sarretovia tvorili jednu z dvoch častí Armády Temnoty, ktorej velil Yumi. Tou druhou boli Khuzarkovia, stvorenia Temnoty, ktoré síce mali oboch rodičov Temných, ale Temnými neboli ani zďaleka. Odlišovali sa zlato-hnedou pokožkou, ostrejšími zubami, jasne červenými očami a mimoriadne vyvinutými zmyslami. Khurzakom sa stával približne každý stí chlapec, pretože Khurzakovia ženského pohlavia neexistovali. Každá žena, ktorá v sebe nosila takéto dieťa, musela byť pod dohľadom kňažiek, kvôli komplikáciám. Väčšina matiek však aj napriek ich prítomnosti, počas pôrodu umierala, a ak to aj prežili, pôrod a tehotenstvo na nich zanechali zmeny, kvôli ktorým už nedokázali viesť život ako predtým. Tieto ženy potom žili v bezpečí chrámov a pomáhali ďalším rodičkám porodiť. Novorodenci boli okamžite premiestnení na Dvor Temnoty, kde od útleho detstva podstupovali tvrdý výcvik prežitia v skutočných bitkách. To z nich robilo nadmieru zručnými bojovníkmi, pretože dospelosti sa dožíval zriedkaktorí.
Kearn prenechal velenie svojim veliteľom a snažil sa v tom zmätku nájsť Yumiho a Mikaela, ktorý na tom musel byť naozaj zle, pretože vzdušná bariéra nad celým mestom mala množstvo trhlín, ktorými anjeli vletovali do vnútra.
Popchol Navera cvalom vpred a popritom krvavým mečom spôsoboval nepriateľom rany, ktorí boli natoľko hlúpi, že sa obrnenému sriantarovi plietli popod kopytá.
Yumi? Vyslal k bratovi myšlienku, aj keď neočakával odpoveď, pretože počas boja mal myseľ obostretú toľkými magickými štítmi, že komunikovať sa s ním dalo, iba keď chcel on sám.
,,Už si dorazil?“ odpovedal mu s miernym oneskorením. ,,Kvôli trhlinám sa bojuje v celom meste, ale najviac na severe pri bráne.
Mikael?
,,V Akropole.“
Kearn si vydýchol a zavelil Naverovi k Severnej bráne.  Pokiaľ bol Mikael v Akropole, znamenalo to, že sa ujal hlavného velenia. Nechcel, aby bol v jeho stave na bojisku.
Naver ho premiestnil do samotného stredu boja, hneď vedľa Yumiho, ktorý práve elfovi rozrazil kopijou hlavu. Okamžite zoskočil zo sedla, aby sa Naver mohol premiestniť preč, keďže boj z konského chrbta v tomto stiesnenom priestore nepripadal v úvahu. Pristál chrbtom k Yumimu a pustil sa do zabíjania, pričom si vzájomne kryli chrbty. Sekal napravo, naľavo, vyskakoval, krčil sa, vyhýbal sa čepeliam a predovšetkým si to užíval. Bolo to dávno, čo bol v skutočnom boji a mohol popustiť uzdu bohovi v ňom. Nemohol si dovoliť zaostávať za Yumim.         



9 komentářů: