úterý 16. května 2017

Temná labuť - Kapitola 7


„Lilica.“ Hlas jej sestry k nej zaznieval akoby z priepasti. „Lilica.“
Lilica trepotavo otvorila oči a okolo seba uvidela bielu hmlu. Zamračila sa, zmätená, trochu oťapená, uvedomila si, že má na sebe tričko s krátkym rukávom, podprsenku a nohavičky. Teda viac, než mala na sebe pred tým, než odpadla.
Odpadla...
Dallas! Ten bezcitný hajzel ju omráčil.
Potom, cez jemné vlákna hmly, zbadala Jade.
„Jade!“ vyskočila na nohy a vyrazila dopredu. „Si zranená?“

Jade si odtiahla golier od svojho krku, odhaliac tak modriny na ňom. „Walsh sa ma pokúsil zaškrtiť, ale uzdravujem sa.“
Ako deti sa naučili nedotýkať sa navzájom. A aj potom, čo získali slobodu, keď pravidlá nekontrolovali ich život, stále si od seba držali odstup. Ale v tejto chvíli sa Lilica nedokázala zastaviť, tú krásku s pokožkou farby paprade a vlasmi bielymi ako sneh si privinula do náručia. Zachytila vôňu sladkého cukríka so slivkou príchuťou. Jadeina vôňa.
„Kde sme?“ opýtala sa.
„Toto je svet duchov, ktorý existuje okolo prirodzeného sveta. Našla som ťa a vytiahla som tvoju dušu z tvojho tela.
Svet duchov? Zamračiac sa, Lilica sa odtiahla, hoci stále pevne objímala svoju sestru, aby jej náhodou neuletela. „Sme mŕtve?“
„To ani zďaleka. Počas týchto posledných dní som sa naučila veľa. Bytosť – a je jedno, či ľudská alebo mimozemská – je predovšetkým duchom. Duch má dušu a žije v ľudskom tele. Tvoj duch je tvojou batériou alebo zdrojom energie. Tvoja duša je tvojou mysľou, vôľou a emóciami. A tvoje telo je dom, ktorý ťa drží v prirodzenom svete. S malou pomocou, tvoj duch dokáže opustiť svoj dom na krátky čas. Nazýva sa to prechádzka ducha.“
Fascinujúce. Nehovoriac o tom, čo by Lilica urobila, keby o tom vedela... ak by bola schopná prechádzať medzi svetmi živých a mŕtvych, medzi snom a nočnou morou... keď ešte doktori žili.
„Ako si získala túto schopnosť prechádzky duše?“
Jade si prehrabla vlasy. „Požičala som si túto schopnosť od môjho ochrancu.“ Ako Trinity, aj Jade dokázala ukradnúť životnú silu, dokonca aj špeciálnu schopnosť. Na rozdiel od Trinity, nedokázala ukradnúť životnú silu alebo schopnosť vo svojej celistvosti. Vždy za sebou nechala nejakú časť, a čokoľvek si vzala, vždy sa to o jeden alebo dva dni vrátilo k pôvodnému majiteľovi. „Volá sa John. Je to Rakan.“
Rakani. Rasa Zlatých, ako ich nazývali, bola kedysi lovená ako rasa Forførnov. Ich koža bola z poddajného zlata, v tej najčistejšej podobe, aká kedy existovala. „Ak ti ublížil...“
„Nie. Vlastne so mnou zaobchádza... jemne. Keď sa dokáže prinútiť dotknúť sa ma.“ Z hlasu jej sestry išla zatrpknutosť. „Pri dotyku so mnou mu príde zle.“
Pretože ju považoval za príšeru? Vzrástol v nej hnev. „Zabijem ho.“
„Nie. Nie.“ Jade pokrútila hlavou, jej biele pramene tancovali okolo jej ramená. „Vytvoril toľko vnútorných obranných stien, že nedokážem prečítať jeho myšlienky ani jeho budúcnosť. Po prvýkrát vo svojom živote zažívam ticho a pokoj. Vydržím čokoľvek, aby som mohla zostať s ním.“
Nuž. Tomuto Lilica rozumela. Rovnako na ňu pôsobil Dallas... nenávidela to, ale zároveň to trochu aj milovala.
„Som tu, pretože som musela vedieť, že si v poriadku.“ Jade jej stisla ruky. „John mi povedal, že Walsh ťa našiel.“
„Som v poriadku a Walsh je mŕtvy.“
„Skutočne mŕtvy?“
Prikývla, zodvihla sa v nej vlny hrdosti. „Dallas – môj ochranca – ho zabil.“
Môj ochranca... a môj mučiteľ. Nabudúce mu nedá šancu zasadiť jej úder. Ani mu nedovolí priblížiť sa k nej, až do chvíle, kedy bude schopný urobiť čokoľvek, obetovať čokoľvek, len aby sa dostal do nej. Dallas... vo mne... Zachvela sa, vzrušenie prebúdzalo všetky nervové zakončenia v jej tele, až bola celá rozboľavená, od hlavy po päty.
„Snažila som sa ťa nájsť,“ povedala, snažiac sa udržať si neutrálny výraz, „ale bola som nadrogovaná a neúspešná. Keď drogy vyprchali, pokúsila som sa o to znova, ale znova som bola neúspešná.“
„Ktovie, či John nejako blokuje všetku telepatickú komunikáciu,“ Jade našpúlila pery. „Budeme sa tým zaoberať neskôr. Teraz ti musím niečo povedať.“
V tejto chvíli si Lilica bola istá, že práve sa v jej sestre prejavila DNA rasy Maleahdolla. Cez smaragdovozelené oči na ňu hľadelo neochvejné odhodlanie. „A čo také?“
„Našla som Trinity. Tento svet duchov... vidím tie väzby medzi nami, aj keď sú dosť krehké, a nasledovala som tú, ktorú s ňou stále mám.“
Čože? Po troch rokoch, bez akýchkoľvek správ od ich najstaršej sestry, ju Jade našla? Len tak? „Prečo znieš tak nahnevane? Toto sú úžasné správy.“
„Nie. Je to strašné. Už to nie je dievča, na aké si pamätáme, Lil. Zmenila sa... Je desivejšia.“ Jade sa zachvela.
„Nezaujíma ma to. Stále je to naša Trinity.“ Dievča, ktoré bolo ochotné vziať na seba bitku. Niekto, kto lačnel po náklonnosti ako ony dve. Niekto, kto bol mučený minulosťou, ktorú nedokázali zmeniť. Výsledok príšerných vecí, ku ktorým ich všetky nútili. „Môžeme jej pomôcť.“ Museli jej pomôcť.
„Ona nechce, aby jej niekto pomáhal.“
„Ty si s ňou hovorila?“
Jadeine oči sa naplnili slzami, začali jej tiecť po lícach, a pri tom pohľade Lilica pocítila bolesť až v samotných bunkách svojho tela. „Vytiahla som jej ducha na toto miesto“ – rukou ukázala do hmly – „než som vytiahla toho tvojho.“
S pocitom, akoby bola práve ponorená do kyseliny, Lilica zachrapčala: „Jej choroba.“ Nemôžem ich stratiť obe. Nemôžem stratiť ani jednu z nich!
„Môžeš byť v jej blízkosti bez toho, aby si sa nakazila. Choroba sa neprenáša vzduchom ani klasickým prenosom prostredníctvom dotyku.“
„Si si istá?“
Sebavedomé prikývnutie. „Prečítala som jej myseľ.“
Lilica si hrýzla spodnú peru, zvyk, ktorý si osvojila len nedávno. „Nechcela tu zostať? Nechcela ma vidieť?“ Ako ufňukane len znela. Ale nezaujímalo ju to. Trinity jej chýbala tak intenzívne akoby jej chýbala končatina, bojovala, aby jej zachránila život, a jej najstaršia sestra sa neobťažovala jej povedať ani len ahoj?
Jade spustila plecia. „Je mi to ľúto.“
Ďalšie odmietnutie. Toto ju takmer položilo na kolená. Musela udržať na uzde nutkanie vrieskať smerom k nebu a päsťami lomcovať vo vzduchu. Prečo ma nikto nechce?
„Vytiahni jej ducha znova,“ povedala. Možno... možno tá choroba ovplyvňovala Trinitinu myseľ. Možno hovorila za ňu. Možno len potrebovala pripomenúť Lilicinu lásku. „Hej? Ale nepovedz mi, kde si ju našla.“ Mohla by tú polohu mimovoľne prezradiť Dallasovi.
Jade zaváhala, očividne znepokojená, ale nakoniec prikývla. „V poriadku. Počkaj tu.“ Zatvorila oči – a vyparila sa.
Lilica pochodovala sem a tam, dychtivá a pohltená nervozitou zároveň. Ak ju Trinity odmietne, keď budú stáť zoči-voči, dobre. V pohode. Vyrovná sa s tým. Ale neopustí svoju sestru. Ani náhodou. Ona nie. Naďalej bude bojovať za lepší život pre Trinity. Alebo za hocijaký život. A nejako, nejakou cestou, nájde spôsob, ako zbaviť Trinity choroby Schön.
Záznamy inštitútu hovorili, že kráľ rasy Schön umrel hneď, ako Trinity ukradla jeho životnú silu. Pretože bol závislý na tom parazitovi alebo pre iný dôvod, ktorý ešte nepochopila?
V prípade, že ten parazit zostal oddelený od Trinity, len z nej žil, mohol by jeho temný vplyv byť odštiepený, mohol by byť odstránený a zabitý bez toho, aby Trinity zomrela. Teoreticky. Doktori mali poznámky vo svojich spisoch a mali rovnakú hypotézu. Ale nevedeli, ako parazita odstrániť a zabiť.
Ak by Trinity bola ostala v laboratóriu, doktori mali v pláne prinútiť Jade ukradnúť toľko z choroby Schön, koľko len bolo možné, a použiť ju ako pokusné prasa, testovať na nej rôzne možné lieky. Ak by Jade umrela spolu s chorobu Schön, nuž, stále by im ostala Trinity, ich obľúbenec.
Vďaka Walshovi doktori dostali to, čo si zaslúžili!
Jade sa konečne zjavila v strede hmly s Trinity po boku.
Lilica zastala, kolená sa jej takmer podlomili, srdce jej takmer prasklo pod veľkým návalom lásky. Chcela sa rozbehnúť, objať a zatriasť svojou najstaršou sestrou... ale zostala na svojom mieste, s nohami pevne na zemi.
Nemala by som ju vystrašiť.
Prezerala si časť srdca, ktorú nevidela už tak dávno. Skutočnosť, že všetky tri dievčatá pochádzali z rovnakého vajíčka, bolo ešte menej zrejmé, teraz, keď boli dospelé. Odlišovali sa vo všetkých smeroch. Vlasmi a farbou očí. Farbou pokožky aj výškou. Dokonca aj typom postavy.
Trinity mala na sebe čipkovú podprsenku a nohavičky, odhaľujúc tak bujné krivky určené na zvádzanie. So svetlými kučerami, hustými riasami okolo zafírových očí, a peknými ružovými lícami, vyzerala ešte rozkošnejšie než kedykoľvek predtým. Nikto by sa na ňu nikdy nepozrel a povedal: Fuj! Je to chodiaca pohlavná choroba!
Jediným skutočným rozdielom bola jej vôňa. Už nevoňala ako zemolez. Voňala ako... nič. Akoby dievča, ktoré Lilica kedysi poznala, už neexistovalo.
Nie! Ona existovala. Mohla byť zachránená.
S výškou vyše stošesťdesiat centimetrov bola Trinity presne tým typom ženy, akú Dallas považoval za majstrovské dielo. Nielen tým typom, ktorý by mal chcieť, ale ktorý kedysi aj chcel – a možno chcel aj teraz. Tak ako Lilica vedela viac o jeho minulosti, než jej kedy povedal, vedela, ako zúfalo túžil po Trinity tých pár stretnutí, ktoré spolu zažili.
V Lilici sa odrazu rozpútala ničivá búrka s kyslým dažďom. Toto nebola žiarlivosť, čo cítila. Nebola! Zrejme to nebol ani hnev. Určite. Pretože, ak Dallas stále túžil po Trinity, Lilicei to uľahčí presviedčanie Dallasa, aby zabudol na svoj smrtiaci plán.
Lilica cítila... bola to sebaľútosť? Ak by s ním spala, potvrdila ich puto, a podarilo by sa jej zbaviť Trinity tej choroby, ako dúfala, navždy by bola pripútaná k mužovi, ktorý uprednostňoval jej sestru. Každú minútu dňa by cítila jeho hlad po Trinity, ako tŕň v srdci.
Na tom nezáleží. Urob čo je pre Trinity najlepšie. „Ako sa máš?“ opýtala sa Lilica, prelomiac ticho, ktoré sa medzi ťaživo vznášalo.
„Nie veľmi dobre,“ Jade odpovedala. „Bola v posteli s ďalším človekom. Už druhým za túto noc.“
„A čo? Nie je nič zlé, ak si vychutnávam balenie orechového mixu.“ Trinity sa vytrhla Jade zo zovretia, po celý čas sledujúc Lilicu. „V tvojom pohľade cítim odsudzovanie.“
„Nikdy by som ťa nesúdila.“ Lilica si položila dlaň medzi prsia. „Viem, prečo robíš to, čo robíš. Ľúbim ťa. Chýbala si mi. A chcem ti pomôcť.“
Trinity sebou trhla, narovnala plecia. „Nemôžeš mi pomôcť.“
„Môžem. A aj pomôžem.“ Musím.
„Myslíš, že sa nepokúšala pomôcť si sama?“
„Spolu sme silnejšie,“ povedala a bola to pravda.
„Nerozumieš.“ Trinity žiarili dúhovky rovnako tvrdo ako diamanty. „Už ťa nepotrebujem. Celé mesiace som bola uväznená v ríši bez času a ľudí. Bola som sama a takmer som zomrela. Aby som sa dostala domov, musela som vytrpieť hrôzy, aké si nedokážeš ani len predstaviť. Ale som rada, že sa mi to stalo. Naučila som sa spoliehať sa len na seba. Prestať dúfať, že mi pribehneš na pomoc.“
„Či už chceš moju pomoc alebo nie, dostaneš ju. Urobím čokoľvek bude treba, aby som našla liek a uzdravila ťa.“
„Možno by sme to nemali urobiť,“ ozvala sa Jade. „Možno mali agenti pravdu. Zatiaľ čo sa snažím ju zachrániť, robí zo svojich milencov zabijakov.“
Trinity zodvihla bradu. „Čo tým chceš povedať?“
Toľko opovrhnutia pre tých, ktorým ublížila. Toto nie je dievča, ktoré som kedysi poznala. Dallas mal pravdu, uvedomila si Lilica: je obrovský rozdiel medzi bránením seba samého a vraždením nevinných. To nebol úsudok, to bol fakt.
„Musí existovať iný spôsob, ako ťa zachrániť,“ trvala Jade na svojom.
„Nie je.“ Trinity sa zodvihli kútiky úst v úškrne. „Skúšala som iné spôsoby a draho som za to zaplatila.“
Lilica veľmi nežne prehovorila: „V tejto chvíli si uväznená uprostred veľkej a strašnej búrky. Ale jedného dňa ten dážď prestane. Musí. A záhrada rozkvitne.“
„Kedy sa z Lady Zlomyseľnosti stal romantický blázon?“ Trinity sa zamračenie obrátila na Jade. „Vezmi ma späť. Ihneď.“
„Nie. Ešte nie.“ Toto ani zďaleka nebolo to šťastné zvítanie, ktoré si Lilica predstavovala, ale nevzdávala sa. Nikdy to nevzdá. „Prečo si za nami neprišla po tom, čo si utiekla z inštitútu?“ Tá otázka bola jej súčasťou takú dlhú dobu – roky! –, že jej vykĺzla bez dovolenia, jej hlas plný zúfalstva. „Prečo si sa po nás nevrátila? Prečo si s nami nekomunikovala?“
Trinity zbledla, no v sekunde sa vzchopila. „Mala by si mi skôr ďakovať, než mi to vyčítať. Držala som vás v bezpečí.“
„Boli sme uväznené v inštitúte.“ Jade si trela miesto nad srdcom. „Ver mi. Neboli sme v bezpečí.“
S tvrdým postojom a žiadnou jemnosťou Trinity zaútočila: „Ak by ma boli doktori dostali, boli by ste trpeli.“ Odvrátila sa. „Mala som v pláne vrátiť sa po vás. Nakoniec. Najprv som musela niečo urobiť. Stále musím niečo urobiť.“
„Čo?“ opýtala sa Lilica. „Možno ti môžem pomôcť.“
„Nemôžeš.“ S vystretým chrbtom Trinity dodala: „Mali ste ma nechať na pokoji. Mali ste počkať, kým po vás prídem. Nechcem byť teraz s vami. Nechcem vás vidieť.“
Keby bola Lilica zbičovaná a keby ju stiahli z kože, bolo by to ľahšie prežiť, než počuť tieto slová. A napriek tomu Lilica zachytila v hlase Trinity zraniteľnosť, a to jej dalo nádej. Moja sestra je stále tu.
„Hovor so mnou. Povedz mi, prečo nás nechceš vidieť. Sme tvoja rodina.“
Pauza. Ťažký výdych. „Nie, Lilica. Už dlhú dobu nie sme rodina. Nie som si istá, či sme vôbec boli rodinou.“
V hrdle sa jej urobila ostnatá hrča. „Nie. Nie!“ Dupla nohou. „Neverím tomu a ty tiež nie. Hovorí z teba choroba.“
Trinity namierila prst Lilice do tváre. „Nepoznáš ma. Hovoríš, že mi chceš pomôcť. Uzdraviť ma. Ale ja nechcem byť uzdravená. Už nie! Čo ty nazývaš chorobu, ja volám moc.“
Čože? „Buď si robíš srandu, alebo klameš samú seba. Nie si mocná. Si ovládaná. Závislá na ubližovaní iných.“
V očiach jej žiarila nenávisť, iskrila uprostred plameňov zúrivosti. „Možno áno. Ale ja ovládam svojich ľudí.“
Odrazu Lilici všetko doplo, tiene zmätku boli odohnané. Ako deti mali trojičky len slabú kontrolu na svojimi vlastnými životmi. Vlastne, nemali žiadnu kontrolu. Neovládali nič! To silne zapôsobilo na ich správanie a doktori to vedeli. Tí doktori rovnako predpovedali, že Trinity, Jade a Lilica raz urobia čokoľvek, len aby ovládali všetko.
Práve sa ich slová potvrdili, aspoň pokiaľ išlo o Trinity, a bolo to trpké.
„A.I.R. sa aktívne snaží dostať ťa,“ povedala Lilica. „Zo všetkých síl sa snažím-“
Trinity zodvihla ruku, aby ju umlčala. „A.I.R. sa ma snaží dostať už dlhú dobu. Nikdy sa im to nepodarí.“
„Nuž, teraz na tom pracuje ich najlepší agent.“ Do hlasu sa jej vrátila hrdosť. „Dallasa Gutierreza nezastaví nič-“
„Dallas?“ Trinity sa pomaly usmiala... diabolsky. „Netráp sa. Jedného dňa mi bude patriť.“
No prosím. Lady Božská práve vliezla do kapusty Lady Zlomyseľnosti. A nehovoríme o obede!
„Som k nemu pripútaná,“ povedala Lilica dôraznejšie, než mala v úmysle. „Patrí mne a ja ti nikdy nedovolím, aby si ho nakazila.“
Trinity sa znova prudko rozzúrila. „Prelom svoje puto s tým mužom, ktorý sa ma pokúša zabiť, sestra. Ešte dnes!“
Lilica stála ako obarená. „Neurobím to. Nemôžem.“
Z hmly sa vynoril obrovský chlap. Obrovský, áno, ale krásny. Kučeravé vlasy vyzerali ako čisté zlato, rovnako ako jeho oči a pokožka. Mal tvár anjela, ale mračil sa ako démon. „Ženská, povedal som ti, čo sa stane, ak odo mňa niečo ukradneš.“
„John,“ ozvala sa Jade zadýchane. Líca jej sčerveneli a roztriasla sa. Strachom... alebo túžbou?
Nech to bolo akokoľvek, Lilica skočila pred ňu, pripravená bojovať a brániť.
Trinity skočila pred Jade aj Lilicu. „Koho to tu máme?“
John okamžite zastal. Jeho mračenie sa prehĺbilo, vystrel pred seba ruku. „Jade. Poď ku mne. Ihneď.“
Jade sa zachvela ešte viac, ale zostala na svojom mieste.
„Neboj sa, bojovník,“ povedala Trinity, jej hlas eroticky drsný. „Nemám v pláne jej ublížiť. Ale tebe, na druhej strane...“
„Choď,“ zašepkala Jade Lilici do ucha. „Vráť sa do svojho tela, kým je rozptýlená.“
To určite. „Neviem ako. A mimochodom, nenechám ťa tu s ním.“ To posledné povedala dostatočne nahlas, aby to John počul. „Neviem, čo s tebou plánuje urobiť.“
Zovrel dlane a potom ich znova uvoľnil. „Som jej štít. Nič viac, nič menej.“ Ak tá majetníckosť v jeho hlase niečo znamenala, tak rozhodne chcel byť niečím viac. „A ty mi brániš v práci.“
„Čo je tvojou prácou?“ dožadovala sa. „Chrániť Jade alebo zabiť Trinity?“
„Proste... opusti túto hmlu.“ Jade ju jemne postrčila. „Tvoj duch urobí ten zvyšok.“ Lilica zostala pevne stáť na svojom mieste.
„Máš v pláne ma zabiť, John?“ Trinity urobila krok k nemu. „Možno by sme namiesto toho mohli vyjednať prímerie.“
Z Jade vyžaroval strach. Očividne jej záležalo na Johnovi. A nielen kvôli tomu, že jej poskytoval pokoj a ticho.
Lilica sa v zlomku sekundy rozhodla. Nemohla dovoliť, aby mu Trinity ublížila, takže sa vrhla na svoju najstaršiu sestru a obe vyleteli z hmly. Než pristáli, neviditeľné reťaze ich od seba odtrhli. Tie reťaze vtiahli Lilicu na jazdu na horskej dráhe... dokým nenabúrala do tehlovej steny. Nie. Nebola to stena. Jej telo!

So zalapaním po dychu sa prudko posadila.

14 komentářů:

  1. Tak som zvedavá ci vbehla do svojho alebo do druhého tela:)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za pokračování. Katka

    OdpovědětVymazat
  3. Moc děkuji za další kapitolu!!!💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  4. Tak to som zvedavá čo sa stalo??? Vďaka za preklad a korekciu a teším sa na pokračovanie ☺

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!!!

    OdpovědětVymazat
  6. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  7. krasné!!!!! Už se nemůžu dočkat na další díl!

    OdpovědětVymazat
  8. Dakujem za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat