sobota 25. března 2017

Temná labuť - Kapitola 3



Dallas sa zatackal, zatiaľ čo mu hlavou vírilo tisíc myšlienok. Táto žena... to ona bola tá, ktorú videl vo svojej vízii, keď sa prebudil. Nahá votrelkyňa, ktorá si hovela v jeho kresle, pila jeho drahú whiskey, a požiadala, och, tak zvodne, aby si zahrali hru predstierania.
Ani zďaleka nebola jeho typom, ale... chcel ju vo svojej posteli rovnako ako vtedy. Alebo teraz hneď. Hej, teraz by mu vyhovovalo.

Bola vysoká a štíhla, s nádhernou hrivou farby ebenového dreva, hodvábne pramene sa jej vlnili ako stuhy. Pri spánkoch mala zapletené pramene, do ktorých bola vpletená šnúra krvavočervených rubínov. A rovnakej farby boli aj jej pery. Krvavočervené, v tvare srdca. Provokatívne a vábiace. Jej oči pripomínali mačacie oči Teranov. Dúhovky mala hlboké... ako bezodný oceán za temnej noci.
Vždy, keď sa na neho pozrela, bol vypustený do tohto oceánu, stratený a topiaci sa. A čo bolo najhoršie? Netúžil byť zachránený.
Prezrel si zvyšok jej tváre. Mala špicaté uši a ostré, vyčnievajúce lícne kosti. Príliš vyčnievajúce na človeka. V kontraste k tomu mala drobný nos.
Keď zaútočila na Devyna, Dallas si všimol niečo, čo vyzeralo ako motýlie krídla v kútikoch jej očí a vetvičku brečtanu tiahnucu sa cez jej čelo, ako keby mala nejakú masku. Tie znaky neboli typické tetovanie. Nemohli byť. Pri určitých uhloch sa zdali byť tónované a vyšperkované. Čo znamenalo, že boli prirodzenou, hoci nezvyčajnou, pigmentáciou v jej pokožke. Niečo, čo videl len raz... na... aká to bola rasa? Nedokázal si spomenúť na meno, spomínal si iba na to, že na tých ľuďoch robili pokusy, než ich úplne vyhubili.
Vyhubenie sa udialo ešte pred jeho dobou. Ale keď bol odvážnym mladým žiakom A.I.R., väčšinu svojho voľného času trávil študovaním rozličných bitiek medzi mimozemšťanmi a ľuďmi, a tiež študovaním silných a slabých stránok bytostí, ktoré žili a zomierali, aby tak dokázal lepšie poraziť tie, ktoré ešte stále existovali.
Ženské stonanie ho vytrhlo z jeho hlavy a vtiahlo ho do oparu vášne, ktorý sa snažil ovládnuť. Väzeň zastonal, len zastonal, a on okamžite stvrdol na kameň?
To nebol práve najlepší začiatok ich vzťahu. A že oni budú mať medzi sebou vzťah. Jeho vízie mu niky neklamali.
Zvyšok jej pokožky žiaril, akoby bola namočená do diamantového prachu, také niečo videl iba na Targonoch. Ale ona nebola Targonka. Devyn poznal svoj druh a bol by ju označil za príslušníčku jeho rasy už na prvý pohľad. Tie ostré lícne kosti a špicaté uši pridávali jej pokojnej kráse šokujúcu divokosť. A čo viac, jej hlas znel ako sex. Bol samotným stelesnením sexu. Chrapľavý tón ho hladil a nútil ho myslieť na perie na konci bičíka.
Vôňa ruží a pach založeného ohňa so starým drevom tu bola silnejšia a celkom iste vanula od nej. Vďaka tomu po nej túžil ešte viac. Musí ju ochutnať...
Nebola tou srdečnou ženou so stálym úsmevom, typom ženy, akú by mal chcieť. Toto dievča malo poriadne ústa. Zadržte ma! Jej ústa. Znova a znova sa jeho pozornosť k nim vracala. Tak šťavnaté a červené... zhmotnená dekadencia.
Bola exotická, výnimočná, a tam musela byť hranica. Ale úprimne, myslel si, že by ju chcel, aj keby mal zakryté oči. Tá vôňa... akoby hovorila pretiahni ma, a pretiahni ma poriadne...
Bradou pokynul ku klietke. „Otvor ju.“
Devyn si povzdychol. „Ak mi povieš, že ťa trápi svedomie...“
Len zodvihol obočie.
S ďalším povzdychom Devyn otvoril klietku. Dallas vošiel do nej, kľakol si vedľa exotickej krásky, a jemne ju prevrátil na chrbát. Napriek krvi, špine a sadziam, ktorými bola pokrytá, a hnedému odtieňu pokožky sa tak pri bližšom pohľade leskol ešte viac. Od chvíle, keď na nej spočinul očami, na okraji jeho mysle tancovali podozrenia, a teraz sa potvrdili. „Je príbuzná s Trinity.“
„Dopekla, nie.“ Devyn si kľakol vedľa neho. „Všimol by som si podobnosť.“
„Majú rovnakú štruktúru kostí. Rovnakú oválnu tvár. Rovnaké vyčnievajúce lícne kosti, ktoré sa ladne zužujú do silnej brady.“
„Ladne zužujú? Ty si si urobil pred hodinou doktorát z poézie?“ Tón jeho kamoša bol rovnako suchý ako vzduch v Krajine Nikoho. Potom zahrešil. „Chlapče, myslím, že máš pravdu.“
Možno boli tie dve sesternice. Možno dokonca nevlastné sestry. V každom prípade by mohol využiť Lilicu, aby tak vytiahol Trinity zo svojho úkrytu.
„Ale ona nie je nakazená, však?“ opýtal sa, túžiac po ubezpečení, hoci jeho priateľ mu už poskytol odpoveď.
„Rozhodne je čistá. Dal som urobiť testy, než som ju priniesol sem.“
Takže nebola jednou zo Schön. Ale čím tak bola? Tá sila, ktorá z nej vyžarovala... mal pocit, akoby ho trafila strela a kúsky z nej sa roztrieštili tak veľmi, že nebolo možné identifikovať jeden zdroj. Jeho arkadiánska časť osobnosti na toto reagovala divne, vibrovala túžbou uniknúť pred ňou a zároveň si ju pritiahnuť bližšie. Ale myslel si, že tomu druhému rozumel. Keď sa raz pozrela jeho smerom, jeho arkadiánska časť osobnosti mu naznačila veľmi temnú budúcnosť – plánovala ho zabiť.
Priateľov si drž pri sebe, nepriateľov ešte bližšie...
Devyn spomenul Dallasovu víziu o výstrele zo zbrane. Bol to dôvod, prečo ho Lilica teraz chcela vidieť mŕtveho? Nech už bol dôvod akýkoľvek, nepodarí sa jej to.
Ale on bude úspešný. Použije ju ako návnadu. Čo znamenalo, že s ňou bude musieť tráviť čas. Dokáže odolať jej silným zvodom, alebo bude dobrovoľne riskovať svoj život v snahe zviesť ju?
Ona v jeho kresle, popíjajúca whiskey...
Hej. Riskne to.
Túžba nebola vždy slabým miestom, niekedy mohla byť použitá ako zbraň.
„Možno zomriem kvôli svojej známosti s ňou,“ priznal. Ale spôsob, akým odíde zo sveta, bude stáť za to.
Devyn stuhol. „Nuž, teda. Ona dnes zomrie.“
Pre Targona znamenali akékoľvek hrozby pre Dallasa niečo, čoho sa bolo treba okamžite zbaviť, bez otázok. Bez vyšetrovania.
„Tvoje bratské činy vždy rozohrejú moje srdce, ale žiadam ťa, aby si tentoraz nič nepodnikal.“ Dallas bruškom prsta prešiel Lilici po sánke. Bola jemnejšia než hodváb. „Beriem ju so sebou.“
„To sotva. Nie je nakazená – ale je niečo horšie. Moji ľudia sa s jej rasou už bojovali. Padli.“
Rasa Padlých. Áno! Vyhynutá – teda, takmer vyhynutá rasa. Predátori do morku kostí. Ľstiví, dokonca zákerní, s extrémne majetníckymi inštinktmi.
„Po prvý raz počas mojej vlády sme takmer prehrali boj.“ Devyn zodvihol ruku, odhaliac tak rany dlhé takmer šesťdesiat centimetrov, ktoré sa ešte stále nezahojili. „Táto je ako zosilňovač.“
„A to je zlé, pretože..?“
„Jediný dotykom ťa dokáže urobiť silným. Príliš silným.“
Znova sa opýtal: „A to je zlé, pretože...?“
„Pozri sa na to takto. Teraz dokážeš bežať rýchlejšie, než to ľudské oko dokáže zachytiť. Ale po kontakte s ňou zlomíš aj rekord nadzvukovej rýchlosti a nebudeš schopný sa zastaviť. Budeš bežať, dokým nezomrieš. Ak bude tvoje telo vôbec schopné vstrebať toľko sily na určitú dobu.“
Takže toto bol jeho plán? Zabiť ho jeho vlastnými mimozemskými schopnosťami? „Predpokladám, že máš spôsob, akým ju zneškodniť.“
„Samozrejme,“ odpovedal okamžite Devyn. „Odrežem jej ruky.“
Samozrejme. „Neexistujú iné... menej poškodzujúce... možnosti?“
Jeho priateľ našpúlil pery. „Začínaš mäknúť a je to veľmi zahanbujúce.“
„Proste mi povedz, čo vieš.“
„V poriadku. Moji ľudia skutočne vyvinuli jed, ktorý zneutralizuje schopnosti mimozemšťanov, ale efekt rýchlo vyprchá, nevydrží dlhšie, než dvadsaťštyri hodín. A rýchlo dokáže byť vyradený vpichnutím lekárskeho adrenalínu.“
„Udržím ju od extrémnych športov,“ odpovedal Dallas sucho.
„Hovoril som o lekárskom adrenalíne. To je rozdiel.“
„Daj mi pre ňu zásoby tak na dva týždne.“ Určite sa mu podarí za ten čas rozšíriť správy o jej zajatí a vytiahnuť tak Trinity zo skrýše.
Tak poďme na to. Vyrovnal sa do celej svojej výšky, viac ako stodeväťdesiat centimetrov. „Tiež budem potrebovať pár hodín, než si zbalím svoje veci. Neopováž sa – opakujem, neopováž sa – jej ublížiť, kým budem preč. Urobíš to a budem veľmi rozmrzený.“
Na krku, rukách a nohách mala rezné rany a modriny a ďalšie mala zrejme aj pod oblečením. Dallas nebol proti použitiu mučenia, keď bolo odôvodnené – veril v rovnaké príležitosti a tým kecom o rovnosti. Ale nepáčila sa mu predstava Lilicinej tváre skrútenej bolesťou, ani jej hlas kričiaci agóniou namiesto vzdychania potešením.
Ochranárske inštinkty mohli byť spojené s jeho túžbou po nej, ale intenzita ten túžby ho udivovala – dokým si nespomenul na feromóny, ktoré vylučovala Trinity. Predpokladal, že je to zásluhou choroby Schön, ale možno to bolo kvôli zdieľanému rodinnému spojeniu.
Devyn sa na neho zamračil. „Čo má toto, dopekla, znamenať?“
„Čo má čo znamenať?“
„Ten pohľad.“ Prstom mu zakrútil pred tvárou. „Fantazíruješ o našej návnade?“
Návnada. Ten chlap už prekukol jeho plány. To bolo šokujúce. „Teraz si smiešny ty. Nie je mojím typom.“ To bola absolútna pravda. A napriek tomu...
Pokúsila sa ovládnuť a zabiť môjho priateľa a ja som kvôli nej stvrdol.
Teda, stvrdol kvôli nej znova.
Devynovo mračenie sa prehĺbilo. „Urob si láskavosť a drž si od nej odstup.“
Niečo v jeho tóne naznačovalo hlbší význam. „Použiješ ju, aby si posilnil svoje schopnosti, však?“ dožadoval sa Dallas. „Myslíš, že ju zastavíš predtým, než zájde príliš ďaleko.“
„Nemyslím si to. Ja ju skutočne použijem a zastavím ju, než zájde príliš ďaleko.“
Devyn lačný po moci. Žiadna novinka.
„V inštitúte bolo aj druhé dievča,“ dodal Devyn. „Cítil som ju, ale nedokázal som ju nájsť. Postavil som tam svojho agenta, aby to miesto sledoval po tom, čo som s Lilicou odišiel.
„Ktorého agenta?“
„John Bez priezviska.“
John, ktorý bol trochu viac než len zúrivým zvieraťom, keď ho Dallas naposledy videl. Ten chudák bol nedávno nájdený a oslobodený po mesiacoch mučenia – opakovane bol sťahovaný z kože.
„Možno to druhé dievča pomôže Lilicu presvedčiť, že ja som to menšie zlo,“ uzatvoril to Devyn.
Dallas nedokázal vymyslieť žiaden pádny dôvod na argumentáciu v tejto téme. Lilica pre neho nič neznamenala. Dôkaz: to mierne dráždivé pichnutie v hrudi pramenilo z pocitu naliehavosti nájsť Trinity a nie túžby ochrániť Lilicu.
„Myslel som vážne, čo som povedal. Nedotýkaj sa jej, kým budem preč, inak ty a ja budeme mať problém. Jediný kontakt, ktorý máš povolený, je ihla, ktorou ju nadopuješ.“
Devyn ho dlhú chvíľu mlčky pozoroval. Čo bolo pochopiteľné. Dallas nikdy nehovoril so svojím priateľom tak drsne. Pre každého, okrem jeho nepriateľov, bol Dallas šťastný, veselý a bezstarostný starý mládenec. Za toto vinil Lilicu a jej tajuplný vzhľad.
„V poriadku,“ povedal Devyn s kývnutím. „Tvoje prianie je mojím rozkazom. Ja len dúfam, že vieš, čo robíš.“
„To neviem, ale to nezastaví.“

***

Bum, bum.
Lilica snívala o tom, ako obsadí inštitút... o dni, kedy konečne odhalila pravdu o sebe a jej sestrách. Vysvitlo, že boli spojením dvadsiatich troch mimozemských rás, plus ľudská DNA, a každé dievča vykazovalo odlišné dominantné vlastnosti, ktoré boli typické pre rôzne rasy.
Jade mala najbližšie k rase Malehdolla, rase bojovníkov, ktorej sa obávali celé galaxie. Ich schopnosť čítať myseľ iných im poskytovala výhodu v boji, v technologických pokrokoch, medicíne, a dokonca aj vo vzťahoch.
Lilica sa podobala na rasu Padlých, skazená rasa, ktorú sa spoločnosť A.I.R. pokúsila vyhubiť počas ľudsko-mimozemskej vojny. A že A.I.R. nebola prvá, ktorá sa o to pokúsila! Pred mnohými storočiami bola rasa Padlých takmer vyhladená rasou Maleahdolla. Tí, čo prežili, boli zotročení, aby ovládali ich pánov. Ale Padlí – zákerné tvory, ktoré naberali silu tak, že zabíjali ostatných – spojili svoje životy so životmi ich zajatcov, postarajúc sa, aby jedna rasa nemohla prežiť bez tej druhej. Jej voodoo hlas pochádzal od upírov. Vlastne špeciálneho druhu upírov – niekto s menom „nevesta“. (Bride – angl. nevesta, ale tiež meno postavy Bride McKell).
Trinity bola z rasy Forførn, zvodná rasa, nadpozemsky rozkošná, so slinami takými návykovými ako drogy. Kedysi boli prenasledovaní a využívaní ako sexuálni otroci, ale teraz boli blízko vyhynutia.
A čo ešte zistili? Pred troma rokmi sa personál inštitútu rozhodol použiť krásu a schopnosti Trinity pre svoje potreby a poslali ju na nebezpečnú misiu. Samozrejme, vyhrážali sa, že zabijú jej sestry, ak sa nevráti. Jej úloha: nájsť kráľa Schön a použiť akékoľvek prostriedky a priniesť vzorku jeho DNA.
Tú vzorku sa jej podarilo priniesť. Vo svojich žilách! Vstrebala tú mimozemskú entitu – parazita – a v nasledujúcich týždňoch sa infekcia rozšírila do jej mysle a tela a úplne ju pohltila.
Ich telepatická konverzácia ustala a puto s ich najstaršou sestrou bolo prelomené. Sladká, hanblivá Trinity si pomocou zvádzania našla cestu z laboratória, nakazila tak niekoľko doktorov a strážcov. A tí doktori a strážcovia rýchlo ochoreli. Boli nakazení, pozorovaní a napokon zhnili zaživa vo svojich celách.
Keď Lilica a Jade získali svoju vlastnú slobodu, opustili laboratórium po prvý raz v živote, v nádeji, že nájdu a zachránia svoju sestru. Ale davy boli niečo, čo by Jade dokázala vydržať, ten nápor myšlienok a možných budúcností... zla... úplne z toho šalela. Pre Lilicu boli pohľady znepokojujúce. Vo svete plnom ľudí a mimozemšťanov každého druhu boli ona a Jade stále príšerami. Odmietnuté a nepripravené, vrátili sa do laboratória.
Bum! Bum!
Lilica sa prudko prebudila a posadila sa. Nával nevoľnosti ju zrazil späť na matrac. Mäkký matrac, nie ako jej tvrdé lôžko v inštitúte alebo studená betónová podlaha v jej novej cele.
Cela...
Zaplavili ju spomienky, a rozhorel sa hnev. Devyn... Dallas. Tá sprostá šípka.
Keď nevoľnosť povolila, pomaly sa posadila, opatrne, a poobzerala sa okolo seba. Rozľahlá izba so štyrmi bielymi stenami a zatvorenými kovovými dverami. Jediný kus nábytku bol matrac, na ktorom oddychovala. Pri nohách bola položená kopa oblečenia a košík s hygienickými potrebami.
Po tých, ktorí ju zajali, neboli žiadne stopy.
Stále jej bolo zle od žalúdka, keď sa postavila na nohy. Hlboký nádych... výdych... chladný vzduch pobozkal jej nahú pokožku. S búšiacim srdcom sa pozrela dole. Jej špinavé handry boli preč a jej obyčajná biela podprsenka a nohavičky boli na svojich miestach.
Ktorý z mužov ju vyzliekol?
Záležalo na tom? Keď kamery nahrávali každý aspekt vášho života, od narodenia až do dospelosť, a za stenou s priehľadným zrkadlom stáli muži a ženy, a sledovali vás, nikdy si nevypestujete zmysel pre cudnosť.
Jej rovnováha sa stabilizovala, keď si prezerala obsah košíka. Žiadna žiletka, len mydlá a krémy. Skvelé pre skrášľovanie, nepoužiteľné pre obranu.
Bum, bum, bum.
Znova poskočila. Ten zvuk prichádzal spoza dverí.
Odignorovala oblečenie. Nespočetnekrát boli jej overaly v inštitúte prané v chemikáliách, ktoré mali ovplyvniť stav jej mysle. Potichu prešla po miestnosti a vyskúšala kľučku. Odomknuté. Targon a Arkadiánec boli podozriví bastardi, neboli by jej zverili ani len gombík, sotva by jej dali možnosť voľne si tu pobehovať, nech už bola kdekoľvek.
Ak chceli, aby boli dvere zamknuté, boli by ich zamkli. Ani jeden z nich nebol typom, ktorý by urobil takú obrovskú chybu. Takže. Musela to byť nejaká pasca.
Použila prúd sily, o ktorú nemohla prísť, aby vytvorila myšlienku a poslala ju do Jadinej hlavy. Bola som presunutá na iné miesto. Neviem, kde som, ani čo je v pláne, ale našla som toho muža s ľadovými očami.
Na rozdiel od predchádzajúcich skúseností, sila zasyčala, než ju opustila a Lilica sa zamračila. Skúsila to znova... s rovnakým výsledkom. Počkala minútu... dve... dýchajúc zhlboka, dúfajúc v odpoveď, ale privítalo ju len ticho. Ruky sa jej skrútili do pästí. Čo to s ňou Dallas a Devyn urobili?
Nemohla dovoliť riskovať ďalší pokus, inak nebude mať ochranu pred svojimi väzniteľmi.
Ako vkĺzla do chodby, hnev, s ktorým žila väčšinu svojho života, sa rozhorel novou silou. Tí muži plánovali zabiť Trinity. Museli zomrieť... ale nie, dokým jej nepomôžu nájsť Trinity.
Nie. Nemôžem to riskovať.
Nikdy nečakaj, než zaútočíš. Premárnené príležitosti vedú len k ľútosti. Jej väznitelia museli zomrieť, takže aj zomrú.
Vzduch bol nasýtený vôňou teplého syrupu a – Lilica zaverila – malinového džemu, ale bola tu ešte sladšia vôňa... stretla sa s ňou v tej klietke, keď prišiel Dallas.
Bol tu.
Premohol ju pocit dychtivosti a vzrušenia – čo ju ešte viac nahnevalo. Vykročila dopredu svižnejším krokom, cestou si všímajúc detaily. Steny boli prázdne, rovnako ako steny v laboratóriu, ktorý pre ňu bol peklom aj domovom zároveň. Jediným domovom, aký kedy poznala. Za rohom bola obývacia izba len s dvoma skladacími stoličkami, ktoré boli pribité o podlahu. Ten buchot pokračoval. Hrnce a panvice, uvedomila si. Vo dverách kuchyne zastala. Stál tam vysoký, svalnatý muž, otočený chrbtom k nej. Na sebe mal úzke čierne tričko a džínsy. Vlasy mal tmavé a strapaté, pokožku bronzovú. Arkadiánska sila ju pohladila a krv v jej žilách sa oteplila... až úplne začala horieť.
Bol tu a bol rovno pred ňou. Bol tu a mal v pláne zabiť Trinity. Neexistoval lepší čas na útok.
Mala by použiť ovládanie alebo voodoo hlas. Ak by si vybrala zle, musela by sa spoliehať na svoju fyzickú silu. Kopala a mlátila by okolo seba ako bojovník v ringu a možno by sa jej podarilo získať nôž.
Prestal krájať... nech už krájal čokoľvek a položil nôž na linku vedľa seba. Teraz sa jej rozhodne podarí získať nôž.
Bez toho, aby urobila nejaký zvuk, vyskočila na neho – a pristála na jeho chrbte, ovinula jednu ruku okolo jeho hlavy, ktorú okolo krku, a nohy okolo jeho bokov. Zatiaľ čo sa snažila priškrtiť mu prísun kyslíka, vyslala prúd sily – nič, žiadna sila. Výbuch zostal uväznený v nej. Nezachvel sa prekvapením ani panikou, len sa načiahol za seba, zdrapol ju za zátylok, a prehodil si ju ponad hlavu. Po tom, čo dopadla, podarilo sa jej zdrapnúť nôž. Náraz jej vyrazil dych z pľúc, ale ignorovala bolesť a vyskočila na nohy, tvárou k nemu, držiac nôž medzi nimi. Stretnutie s jeho ľadovým pohľadom len pridalo olej na jej v žilách už aj tak horiaci oheň.
„Nehýb sa,“ povedala mu, rozhodla sa vyskúšať svoj voodoo hlas, keďže ovládanie zlyhalo. „Ani sa nepohneš.“
Pohol sa, prekrížiac si ruky na hrudi. Doparoma! Ani jedna z jej schopností nefungovala.
„Nuž, nuž. Šípková Ruženka sa konečne zobudila.“
Jeho tón nemal v sebe nádych výsmechu ako to bolo u Devyna. Dallas ju možno naozaj... považoval za krásnu?
Nie, určite to je ďalší trik.
Prezeral si ju a na chvíľu, ale len na chvíľu, zabudla na svoje starosti, vzduch medzi nimi praskal páľavou a iskril elektrinou. Na pažiach sa jej objavili zimomriavky a tiež aj po chrbtici.
Jeden z kútikov jeho úst sa mykol. „Toto je spôsob, akým sa víta princ Krasoň, ktorý ťa, och tak opatrne, vyzliekol?“
Dúfal, že ju rozptýli, keď spomenie jej nahotu, však? Nuž, k tomu bude musieť urobiť oveľa viac. „Nie, to nie je,“ odpovedala a konečne sa zachvel, zreničky úplne pohltili jeho dúhovky. Bol vzrušený? Čím? „Mala som ťa privítať takto.“ Urobila falošný výpad doľava a bodla ho do prvého boku.
Podarilo sa mu vyhnúť sa – trochu. Čepeľ preťala stred jeho dlane a vyšla na opačnom konci. Krv začala tiecť a on zasyčal. Vrhol sa na jej zápästie svojou nezranenou rukou a zakrútil ním, dokým nôž nepustila. Zachytil rukoväť a vytrhol čepeľ, čím na podlahu začalo tiecť ešte viac krvi. Sladká vôňa medového šampanského zosilnela. Áno! Toto cítila... pripomínalo jej to fľašu alkoholu, ktorý raz ukradla počas výletov mimo inštitútu. Hlava sa jej zatočila.
Napriek tomu sa činila a pokúsila sa načiahnuť po zbraň. Odvrátil sa a ležérne poznamenal: „Premýšľal som, ako tvrdo sa na mňa vrhneš. Teraz to viem.“
Takže toto bol naozaj test.
Keď sa zakrádala okolo neho, otočil sa s ňou, jeho pohľad upretý na... jej vztýčených bradavkách, vykúkajúcich cez jej podprsenku.
„Čo si mi to urobil?“ A on niečo urobil. Inak by ju nebol spútal.
Nepredstieral, že nerozumie, o čom hovorí. „Neboj sa, cukrík. Všetky tvoje schopnosti sa ti vrátia... jedného dňa.“
Nadrogoval ju aj niečím iným, než len sedatívami, však? Presne ako to robili doktori v inštitúte. Nuž, ona mala protilátku aj na takéto situácie. „Kde si moje topánky?“
„V koši. Tam, kde patria.“
„Chcem svoje čižmy! To je môj obľúbený pár.“
„Budem riskovať a poviem, že to bol tvoj jediný pár.“
To je pravda. „Chcem svoje čižmy,“ zopakovala.
„Prečo? Aby si ma nimi mohla kopnúť medzi nohy?“
Usmiala sa tým najsladším úsmevom. „Tvoj priateľ sa venoval môjmu mučeniu nespočetne hodín, a ja som sa práve prebudila na divnom mieste, iba v podprsenke a nohavičkách. Samozrejme, že na teba zaútočím. Čo iné by som mala robiť? Poďakovať ti?“
„Áno!“ Pošúchal si driek. „Si ťažšia než vyzeráš. Zranil som sa, keď som ťa vynášali asi po tisícke schodov.“
Ako sa opovažuje! „Nie som ťažšia, než vyzerám. Ty si slabší, než vyzeráš.“ Na chvíľu vyzeral akoby sa chcel uškrnúť. Hlboký nádych, hlboký výdych. V poriadku. Hnev, sarkazmus a dožadovanie sa neuspeli. Jemné flirtovanie? Stojí na pokus. „A čo ak ťa kopnem? Si silný... taký mocný. Určite ma premôžeš.“
„Práve si ma nazvala slabým.“
Doparoma! Skúsila inú cestu. „Pozri sa na výhody. Ak zablokuješ môj kop, dokážeš tak svoje schopnosti. Ak sa ti to nepodarí a moja čižma sa ťa dotkne, tvoje mužstvo opuchne a ty môžeš konečne povedať svojej priateľke, že stojíš ako šampión na stupni víťazov, a konečne to budeš myslieť vážne!“
Kútiky pier sa mu zvlnili. „Vráťme sa od čižiem a môjho stojaceho penisu. Najprv chcem vedieť, či máš nejaký príbuzenský vzťah s Trinity, kráľovnou Schön.“ Na ranu si priložil utierku.
Prudko sa nadýchla. Vedel o jej príbuzenstve. Ako? Tak ako Devyn, aj Dallas mal predpokladať, že Lilica a Trinity boli obe uväznené alebo pracovali v inštitúte.
„Tipoval som sesternice, ale nevylúčil som sestry,“ povedal. „Teraz som si istý. Ste sestry.“
„Máš v pláne ju zabiť.“ Obvinenie, nie otázka.
No aj tak bezmyšlienkovite odpovedal. „Áno.“
S akou ľahkosťou hovoril o vražde! Ruky sa znova stiahli do pästí, nechty sa jej zaryli do dlaní, až jej tiekla krv. „V tom prípade moje kopance nie sú to jediné, čoho by si sa mal báť. Vrhnem sa na teba pri každej príležitosti, ktorú budem mať.“
„Je to vyhrážka... alebo pokus o zvádzanie?“ Napodobnila divé zviera a vycerila na neho zuby. „Necháp ma zle,“ povedal. „Som plne otvorený zvádzaniu.“
Bastard! „Veľa šťastia, aby si prežil to tvoje jedného dňa.“
Sťažka si povzdychol. „Ak teraz začneš hrať hru na skrotenie dračice, najprv ma musíš uviesť do scény. Bojím sa ťa tak veľmi, že utečiem a dám ti tak možnosť ma prenasledovať a zbičovať ma svojím jazykom, ako si to zaslúžim? Alebo s tebou mám naoko bojovať?“ Pri slove bojovať naznačil prstami vo vzduchu úvodzovky.
Frustrujúci bastard. To ho nič nešokuje? A ešte ani neskončil. „A tiež budem potrebovať aj záchranné slovo.“ Nakloniac sa k nej, dlaň si priložil ku kútiku úst a zašepkal: „Moje slovo je Beetlejuice.“
Pre ženu, ktorá celý život bola v spoločnosti vedcov a ošetrovateľov, ktorí sa na ňu dívali ako na komoditu – alebo niečo horšie – byť teraz žiaducou a zvodnou bolo nové... a nebolo to úplne nepríjemné. Srdce jej narážalo do rebier. „Prestaň hovoriť o sexe. Sme nepriatelia.“
„Prosím. My sme maximálne tak pohádaní priatelia a budeme spolu žiť v harmónii.“
„Ja? Žiť s tebou?“ zasmiala, zvuk pripomínal chrapot a mačacie pradenie. „Nikdy.“
Stratil svoju nadradenosť, viečka mu oťaželi. „Tvoj hlas...“ Zmyselnosť jeho reakcie na ňu mala vplyv, zachvela sa. Horúci pohľad uprený na jej, načiahol sa k rúre a zodvihol vidličku, na ktorej bola napichnutá palacinka. „Viem, že túžiš nájsť Trinity tak veľmi ako ja.“
„Ešte viac veľmi.“ Ústa jej zvlhli, zatiaľ čo hrýzol a prehltol, a ona si olízala pery. Vôbec ju netrápilo, že jej slová nie sú gramaticky správne. Znova si napichol ďalší kúsok a s trasúcou sa rukou – Oslabila ho? Alebo jeho túžba po nej urobila prácu namiesto nej? – jej ho ponúkol. Chcela protestovať. Nič od teba neprijmem! Ale žalúdok sa jej skrútil hladom. Devyn ju veľmi nekŕmil, uprednostňoval ju zoslabnutú. Neschopná odolať tej dobrote, vytrhla mu vidličku, prehltla, a potom si jednoducho vzala celý tanier, aby zjedla všetko, čo zostalo z palaciniek.
„Chutilo ti?“ opýtal sa, snažiac sa neuškrnúť sa.
Podráždená odhalením svojej zraniteľnosti, prinútila sa myknúť plecom. „Už som jedla aj lepšie.“ V mojich snoch.
Zasmial sa... a potom vykročil smerom k nej pomalým krokom, skracujúc tak tú malú vzdialenosť, ktorá medzi nimi bola. Po prvýkrát vo svojom živote ustupovala pred svojím oponentom, neistá, ako sa zachovať, ale vedela, že potrebuje priestor, ak chce uvažovať triezvo.
Čoskoro jej chrbát narazil do okraja kuchynskej linky, zastaviac tak jej ústup. Zastal len natoľko, aby zodvihol nôž, ktorý pustila na podlahu.
Zodvihla bradu. „Len to urob. Porež ma.“
„Prečo? Túžiš po bolesti?“
Po tom všetkom, čo si vytrpela za svoj krátky život? „Nikdy.“
„Tak prečo by som ťa mal porezať?“
„Aby si ma mučil, samozrejme.“ Prečo inak?
„S tebou – s nami – sa mučenie nikdy neobjaví na stole.“
„Nie je tu žiadne my.“ Pozrela sa na jediné malé okno v kuchyni, kde bol umiestnený malý, okrúhly stôl. „A na stole nič nie je.“
Jemne sa zasmial, podpichujúc jej hnev. „Čo keby som položil teba na stôl? Ty si zjedla moje raňajky, takže mi dlžíš ďalšie.“
Ako na neho zízala, pristúpil k nej bližšie, jeho sila ju obklopila. Vôbec sa jej nebál – nuž, malo to na ňu určitý vplyv. Posilnil ju, jej krv syčala, vrela. Brnenie sa ňou hnalo od špiku kostí až ku pokožke a sústredilo sa v jej tetovaní. Tmavé, lesklé značky, ktoré mala na sebe od narodenia. Tiahli sa jej po čele, okolo očí, a tiež po bokoch, páse až k nohám.
Zalapala po dychu. Toto bolo po prvý raz, čo ich cítila a to si doteraz myslela, že mali len čisto dekoratívnu funkciu. Teraz ale musela premýšľať... mohla určitá jej mimozemská časť reagovať na jeho mimozemskú časť?
„Vynikajúce,“ zachrapčal, akoby v tranze.
Zachvela sa, až sa rozkolísala. „Čo mi to robíš?“
„Snáď to isté, čo robíš ty mne.“
Tak strašne sa chcela k nemu pritúliť. Obtierať sa o neho.
Odolaj!
„Som pripravený s tebou vyjednávať, Lilica.“
Jej meno na jeho perách... zachvela sa, zahorela o ďalších tisíc stupňov, ale prinútila sa povedať: „Nemáš nič, čo by som chcela.“ Život jej sestry bol dôležitejší než čokoľvek iné. Vždy to tak bolo a vždy aj bude.
Jeho úsmev sa rozšíril, pomaly a rozvážne. „Možno nemám niečo, čo chceš, ale mám niečo, čo potrebuješ.“


17 komentářů:

  1. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka za preklad a korektúru a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad a korekci !!!!

    OdpovědětVymazat
  5. Krasa!! Hrozne jsem se tesila na dalsi dil. Moc dekuji!

    OdpovědětVymazat
  6. Dekuju. Skvěla kapitola. :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Moc děkuji za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  9. Vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  10. Krasny pribeh. Dekuji za preklad

    OdpovědětVymazat