Temná labuť - Kapitola 1

„Pomôž mi.“

Chodbou sa vznášal ženský šepot. Dallas Gutierrez dokončil zaväzovanie topánky a zodvihol pohľad. Nikto nevstúpil do malej haly. Narovnal sa. Vyriešil prvý prípad toho dňa, keď zazneli zvuky tlmených výstrelov a svišťanie pneumatík. Televízor bol zapnutý.

Očividne som najlepší agent Spoločnosti pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov, aký kedy žil.

Ale na druhej strane, Dallas Gutierrez robil svoju prácu rovnakým spôsobom, ako robil všetko ostatné, dokonca aj chvastanie sa: so štýlom. Bol si istý, že jeho spoločníčka na jednu noc, ktorú nechal spať v posteli, by súhlasila. Nie, že by sa niekedy pýtal. Mykol plecami. Jej prebudenie by úplne zmarilo jeho cieľ vykradnúť sa po špičkách na chodbu, aby sa obliekol. A hej, okej, odísť bez rozlúčenia bolo totálne chrapúnske – dokonca aj keď sa to robilo so štýlom – ale on aj... Cori? Cadi? Súhlasili, že ich spoločný čas bude iba o rozkoši, a nie o stálosti.

Človeče, ja viem byť ešte aj debil so štýlom.

Ak má byť úprimný, za ten včerajší výkon si zaslúžil iba ocenenie, že sa zúčastnil, a nie zlato. Vyberanie spoločníčky na večer sa ukázalo byť fuškou, niečo, ako keď sa rozhodujete, ktorú pohlavne prenosnú chorobu uprednostňujete. A sex... sex sa stal skôr povinnosťou než túžbou.

„Pomôž mi.“

Keď druhá prosba prenikla do jeho vedomia, bol prinútený znova otvoriť spis s prípadom. Ten hlas nemohol vychádzať z televízie. On ho poznal. Šok a zúrivosť sa preplietli, zatiaľ čo sa Dallas načiahol po svoju pyre-gun, pripnutú k boku. Vykročil pomaly dopredu. Možno mal pozvať svoju spoločníčku k sebe domov, kde kontroloval bezpečnosť, a iba traja ľudia mali umožnený prístup dnu: on sám, jeho priateľ Devyn, a keď mal chuť na mučenie, tak jeho šéfka, Mia. Nikto iný nebol dosť dôležitý na škále výnimočnosti Dallasa Gutierreza, aby získal také – podľa neho – úžasné privilégium.

Hej. On si to tak myslel. Pravda je pravda.

Tichými krokmi obišiel roh a pred očami sa mu zjavila obývacia izba. Bolo to osem kusov nábytku: pohovka s kvetinovým vzorom, dve rovnaké kreslá, servírovací stolík, konferenčný stolík, televízor a dve barové stoličky. A čo chýbalo? Osoba, ktorá rozprávala.

„Pomôž mi.“

Stuhol, keď preliezla okolo pohovky, a keď ju opustili sily, zviezla sa k zemi. Dlhé blond vlasy sa jej točili okolo vyziabnutej tvári, bledá pokožka ovisnutá ponad jemné kosti. Dokonca aj oči mala vpadnuté, boli podliate krvou a okolo nich mala otvorené póry namiesto rias.

Trinity, kráľovná Schön, by teraz možno vystrašila aj strašidlo. Niežeby na tom záležalo. Krásna príšera – teraz už len príšera – mala schopnosť vylučovať silný feromón, ktorý vábil nič netušiacich mužov do jej náručia, bez ohľadu na to, ako veľmi bola škaredá, robiac z tých chudákov závislých na jej chuti. Tí muži potom zistia, že sú infikovaní chorobou Schön a stoja pred ťažkým rozhodnutím: buď budú mať sex s inými, aby chorobu šírili ďalej, a zabránia tak, aby sa tá choroba živila na ich vlastnom tele, alebo zhnijú zaživa, a nakoniec prepadnú túžbe jesť ľudské mäso.

Hej. Tá kurva vytvárala sexuálnych zombíkov.

A.I.R. jej bola na stope už celé mesiace, ale vždy sa jej podarilo vyhnúť sa pasci. Potom bola vtiahnutá do paralelného vesmíru pomocou – a to nie je vtip – Otca Času, a Dallas si myslel, že ju videl naposledy. Trikrát Hurá!

Ale teraz bola tu, späť v jeho živote. Trikrát Doriti a vypískanie!

Ako ho našla? Ak boli jeho vedomosti správne, tak sa nedokázala teleportovať ku konkrétnym ľuďom. A prečo tu, dočerta, vôbec bola? Aby ho zviedla, nakazila ho a dávala mu rozkazy? Už sa o to predtým pokúsila a kráľovsky sa prerátala. Keď sa jej pohľad stretol s jeho, načiahla k nemu svoju chvejúcu sa ruku. Spražila ho vlna túžby, znechutila ho, a on tackavo ustúpil dozadu, rozšíriac tak vzdialenosť medzi nimi. Aspoňže tá túžba nebola pravá a on nebude musieť vyumývať svoje hormóny v bielidle.

„Tvoje feromóny na mňa nepôsobia,“ pripomenul jej.

„Pomôž...“

„Hovoríš pomôž, ale ja počujem len prosím ťa, ukonči moju mizériu.“ Sklonil sa, aby vytiahol druhú zbraň. VS – tiež známa ako Vrah Schön. Špeciálna zbraň, ktorá bola vytvorená výlučne pre ňu a jej obete. Jediný výstrel ju možno zabije, a možno nie, bola navrhnutá, aby uväznila chorobu v jej tele, a poskytla tak čas rozhodnúť sa, čo ďalej.

Choroba Schön bola oddelená mimozemská forma života, podľa vedcov v A.I.R. Ak zomrie hostiteľ, a tá forma života nie je uväznená, nájde si úplne nového hostiteľa. Čiže osobu, ktorá je najbližšie.

„Nemala si sem prísť,“ povedal Trinity. Kedysi zabila takmer celú budovu A.I.R. agentov. Jeho spolupracovníkov. Jedinú rodinu, ktorú kedy skutočne mal, a on chcel, aby za to zaplatila. A poriadne tvrdo. „Som tvoj nepriateľ číslo jedna.“

„Pomôž... prosííím...“

Toľké zúfalstvo. Aké úžasné! „Chudáčik Trinity. Dostala si sa do šlamastiky a teraz dúfaš, že zapôsobíš na moje city a presvedčíš ma, že si sa – čo? Zmenila? Odčinila svoje hriechy?“ Príliš neskoro. „Poviem ti tajomstvo. Ja vlastne nemám srdce.“ Na ulici ho prezývali Nepriateľ bez srdca.

V jej očiach, modrých ako oceán, sa rozvírilo odhodlanie a úľava, hoci jej po lícach stekali slzy.

Pokrčil čelo. Prečo úľava?

Záležalo na tom? Dnes ju zastaví.

Naklonil hlavu na bok, aby plecom klepol po svojom uchu a vytočil tak vnútorný mobilný telefón, ktorý si nedávno nechal voperovať.

„Čo?“ ozvala sa Mia po pár sekundách, jej hlas taký čistý, ako keby stála vedľa neho. „Dúfam, že je to dôležité, Agent Gutierrez.“

Mia Snowová sa rada tvárila, že je ostrá ako jej nechty, ale pod tým štekotom, ktorý bol rovnako zlý ako jej uhryznutie, bola vlastne bábovka – ak vyrábali bábovky s jedom.

„Som v prítomnosti Schön. Vlastne ich kráľovnej. Je zranená, no poslušná.“

V slúchadle zapraskal jej šok. „Robíš si srandu. Ak si robíš srandu, usmažím tvoje gule a zjem ich ako desiatu.“

„Nie je nutné vyberať plameňomet.“

„Nech ti Boh žehná! Je to zajaté?“

Vraj to. Aké príhodné. „Áno. Je. A rád by som dostal povolenie použiť to ako terč na precvičovanie strieľania.“

Ticho. Potom ťažký povzdych. „Zamietnuté. Prepáč, kamoš, ale udržuj svoju pozíciu bez strieľania. Prečo riskovať, keď nemusíme? Zvolám skupinu na vyzdvihnutie. Očakávaj príchod za štyri minúty a tridsaťosem sekúnd.“

Nebolo treba nadiktovať jeho polohu. Vedel, že mobil bol vystopovaný v momente, ako sa aktivoval. „Ty skazíš všetku moju zábavu.“

„Ja viem! Pretože si tak užijem tú svoju.“

Ukončil hovor ďalším ťuknutím do svojho ucha. Ako si odkladal pyre-gun, tú druhú zbraň, VS, mal stále namierenú na svoj cieľ. „Mám pre teba dobrú aj zlú správu. Ktorú chceš počuť skôr?“

„Pomôž...“

„Takže najprv tá dobrá. Budeš uväznená, zrejme študovaná ako nejaký potkan v laboratóriu. Zlá správa je, že budeš žiť. Počkaj. Zabudol som spomenúť, že tie správy boli určené mne?“

Jej úľava úplne pohltila jej odhodlanie, čo nedávalo vôbec žiadny zmysel. „Ak prežijem... prežijú... aj oni... ak zomriem... zomrú.“

Oni. Myslela tým ľudí, ktorých nainfikovala? Boli všetci Schön navždy pripútaný k svojej kráľovnej, čo sa stane s ňou, stane sa aj s ostatnými? Ale, ale. Ahoj, nádherné zadné dvierka. „Prečo si to nepovedala skôr?“ Ak by dokázal zneškodniť všetkých jej ľudí naraz...

Srať na povolenie. Táto žena už aj tak rozpútala jednu epidémiu, so stovkami strát na životoch. Prečo jej dať šancu spôsobiť skutočnú pandémiu, s tisíckami, možno dokonca miliónmi obeťami? Ak by Trinity bola zastavená tu a teraz, ostatní zastavení s ňou, A.I.R. by nemusela vystopovať jej obete, zatiaľ čo by sa choroba šírila ďalej.

„Vychutnaj si chuť karmy, Trinity. Rád by som povedal, že mi bolo potešením sa s tebou poznať, ale ja nikdy neklamem.“ Stlačil spúšť. Zaznelo jemné svišťanie a medzi nimi sa objavil lúč tekutého ohňa. Zásah! Celé jej telo sa strhlo, potom sa úplne uvoľnilo, z novej diery v jej hrudi sa dvíhal dym, okraje rany boli poleptané. Svetlo v jej očiach vyprchávalo, keď kričala od bolesti. Na rozdiel od svojich spolupracovníkov, on necítil výčitky, keď prišlo na ubližovanie podozrivému. Obzvlášť takého, ktorý predstavoval hrozbu pre nevinných.

Drsné? Možno. Nejako extra ho to netrápilo.

Vystrašená a panikáriaca, jeho spoločníčka vybehla spoza rohu. Triasla sa, keď si zaväzovala šnúru na župane. „Čo sa to deje – čo to má znamenať? Ty si vystrelil na moju pohovku. Ty si normálne vystrelil na moju pohovku!“

„Zostaň tam, kde si,“ vyštekol, uvažujúc, čo na nej videl. Jasné, bola všetkým, čo si myslel, že potreboval, aby si začal užívať stretnutia so ženami. Predpokladaný štandardný ideál modernej krásy: nízka blondína s modrými očami a krivkami. Prakticky replika Trinity, než tá choroba zničila jej zovňajšok. Ale prosím vás. Bolo trochu pokoja také zlé? „Vráť sa do svojej spálne.“

Urobila úplný opak, zastala si k jeho boku, pretože vystrel ruku, aby jej zabránil, išla ďalej. „Máš dve sekundy, aby si mi povedal, prečo si vystrelil na moju pohovku, inak zavolám políciu. A s kým si to hovoril?“

S kým asi? „So ženou na podlahe. A miláčik, ja som polícia.“

Prezrela si očami celú obývačku, kútiky úst mala stočené nadol a mračila sa. „Akou ženou?“

To myslela vážne? „S tou-“ ukázal prstom, ale Trinitina postava sa zavlnila... a potom úplne zmizla.

Bola iba halucináciou? Hrešiac, pristúpil na to miesto, kde ležala. Pardón, kde si myslel, že ležala. Zbraňou v ruke rozvíril vzduch, nenarazil na žiaden odpor a voľnú ruku položil na dieru, ktorú vypálil do pohovky. Vlákna boli horúce, ale suché. Ak by ten lúč prešiel cez fyzické telo predtým, než trafil nábytok, vlákna by boli ľadové. Bezpečnostný prvok, ktorý slúžil ako prevencia pred požiarmi.

Hej. Trinity bola len halucináciou. A za tento týždeň nebola prvá. Dokonca ani za tento mesiac!

S ďalšou nadávkou sa postavil. Čo sa to s ním dialo?

„Kúpim ti novú pohovku,“ precedil cez zuby.

„To si píš, že kúpiš.“ Capri? Cara? Rukou si prešla po tvári. „Pozri. Prečo už radšej nejdeš? Zavolám ti taxík.“ Pred pár hodinami ho táto žena prosila, aby zostal aj na druhé kolo maratónu blaženosti – jej slová, nie jeho. Teraz sa nevedela dočkať, kedy sa ho zbaví, a to všetko pre trochu strieľania.

Býval názoru, že u spoločníčky na jednu noc nezáležalo na jej charaktere. Ale odteraz? Prvoradý bude charakter. „Zabudni na taxík. Pôjdem pešo.“ A presne to aj urobil – odkráčal z bytu.

Keď vyšiel na chodník pred budovou, znova vytočil mobil. Najprv zrušil A.I.R. jednotku na ceste. Mia mala otázky a vyhrážky, ale Dallas predstieral, že má zlý signál a zložil jej. Potom zavolal svojmu najbližšiemu priateľovi, Devynovi. Mimozemšťanovi, ktorý stojí mimo zákon. Kráľovský mimozemšťan. Ten chlap bol kráľ Targonov, rasy, ktorá mala schopnosť ovládať mysle iných rás, vrátane ten ľudskej.

Dallas sa narodil ako človek, ale po tom, čo mu oheň z pyre-gun vypáli dieru do hrude, a takmer ho zabila, Miin manžel, Kyrin, ho nakŕmil Arkadiánskou krvou, aby ho zachránil, a teraz sa Dallas považoval za hybrida s výhodami. Dokázal sa pohybovať rýchlejšie, než to oko dokázalo zachytiť, uzdraviť sa z prakticky každého zranenia behom pár minút, a v snoch sa mu zjavovali vízie z budúcnosti.

Napadla mu myšlienka, ktorá mu už zišla na um aj predtým. Čo ak tie halucinácie boli novým typom vízií?

V tej prvej sa zjavila divná žena, sediaca v jeho obľúbenom kresle – nahá – zatiaľ čo pila jeho obľúbenú prvotriednu whiskey. Hoci jej tvár bola ukrytá v hustých, nepreniknuteľných tieňoch, zvyšok jej tela sa kúpal vo svetle a bolo absolútne úžasné. Jej vlasy pripomínali vodopád čierneho hodvábu. Pokožku mala tmavú, bezchybnú, a pokrytú rozsiahlymi, vinúcimi sa tetovaniami, ktoré boli ešte o niekoľko odtieňov tmavšie. Elegantné symboly, ktoré nikdy predtým nevidel, okraje vyzerali, akoby boli posypané flitrami. Prsia mala bujné, pás úzky, a boky v tvare srdca. Dokonalé presýpacie hodiny – a dokonalé prirovnanie. Počítal každú sekundu v jej prítomnosti a modlil sa, aby mu čas nikdy nedošiel.

Znova a znova ju videl. Možno to bol dôvod, prečo ju nedokázal vypudiť zo svojej mysle. Teraz ho prenasledovala. Kráska, ktorú by si nikdy nevybral z radu spoločníčok, no teraz na ňu nedokázal zabudnúť... a nedokázal prestať po nej túžiť.

Ona bola pravým dôvodom, prečo v poslednej dobe považoval romániky za nudné. Žiadna iná žena sa s ňou nedala porovnať. „Pozri, aké sú pekné,“ povedala a ním prešiel blesk iskrivej túžby. Vzala do dlaní svoje prsia, nad ktorými slintal. „Môžeme predstierať. Ty rád predstieraš, však? Ty si muž a ja som žena. Nič viac, nič menej.“

Keď po prvýkrát zažil túto halucináciu – alebo možnú víziu? – strčil jej svoju zbraň do tváre a dožadoval sa odpovedí. Ako sa dostala cez jeho bezpečnostný systém? Hlaveň zbrane prešla cez ňu, narazila do opierky na kresle. O sekundu neskôr sa jej obraz vyparil.

„Ty si myslíš, že máš halucinácie,“ povedal Devyn namiesto pozdravu, vtiahnuc ho tak späť do prítomnosti. „Alebo možno máš vízie o budúcnosti.“ Ten chlap vedel všetko o všetkom a tváriť sa prekvapene by bolo len zbytočnou stratou Dallasovho cenného času.

„Áno. Presne.“ Slnko vykukovalo ponad škatuľové budovy, postavené z materiálu schopných prežiť aj druhú svetovú vojnu medzi mimozemšťanmi a ľuďmi, ak by to bolo nutné. Záplava ľudí sa rozhodla ísť do práce pešo, náhliac sa všetkými smermi. Pohľady upreté na obrazovky smartfónov alebo za smartokuliarmi, životy prežívané viac na sieti, než v reálnom svete.

Vitajte v Novom Chicagu.

„Čo však neviem, je prečo?“ dodal.

„Tak sem dones svoj zadok,“ povedal Devyn. „Pokecáme.“

„S tým som ťa už predbehol, kráľ chrapúňov. Už som na ceste k tebe.“

„Ak je to pravda, prečo ignoruješ môjho šoféra?“

Dallas prudko zastal a pohľadom prešiel autá na ceste. Čierna limuzína bola zaparkovaná pri chodníku a na Dallasa mával človek jednou rukou, zatiaľ čo druhou držal otvorené zadné dvere na aute.

Okej. Teraz bol fakt prekvapený.

Prešiel vzdialenosť a vkĺzol dovnútra. Devyn sedel na sedadle oproti nemu. Ten namyslený bastard mal na sebe prúžkovaný oblek, ktorý na ňom sedel tak dobre, že mohol byť ušitý magickými sexuálnymi vílami. Určite to bol dôvod, prečo sa ten chlapík tak štedro rozdáva ženám. Alebo skôr, kedysi rozdával. Potom sa oženil.

Hlupáčik!

Dvere sa zatvorili. Šofér sa usadil na predné sedadlo a o pár sekúnd sa auto pohlo dopredu. Devyn ponúkol Dallasovi pohár jeho vlastnej whiskey. Nefalšovaná whiskey zmiešaná s Targonským cukrom. So zamrmlaným „vďaka“ pohár prijal sa vypil jeho obsah, tá mocná sladkosť chutila jeho Arkadiánskej polovici.

„Mimochodom. Tvoje mračenie kazí moju náladu.“ Devyn si vzal prázdny pohár a odložil ho nabok. „Vieš, že rád začínam svoj deň s úsmevom.“

„Ty rád začínaš svoj deň zavraždením nepriateľa.“

Devyn sa na neho zazubil. „Poznáš ma príliš dobre.“

„A mračím sa, pretože môj tanier už bol plný sračiek. Vážne som nepotreboval pomocnú ruku s týmito víziami.“

„Po prvé, vieš, že nenávidím, keď používaš tieto veľké slová. Po druhé, nemáš dôvod sa sťažovať. Platím svojim ľuďom, aby pre teba vyčistili tvoj tanier.“

Vyrazil z neho smiech, čo bolo ďalším prekvapením. Nikto, ani Devyn, by nemal byť schopný ho v tejto chvíli rozosmiať. „Už ti niekto povedal, že by si mal byť terapeut?“ opýtal sa ho Dallas.

„Áno. Nanešťastie, som príliš zaneprázdnený predstieraním, že som zločinec.“ Targon pomykal svojím obočím, čo znova rozosmialo Dallasa. „Ale máš pravdu, vieš. Ty skutočne máš vízie z budúcnosti.“

Rukou si pošúchal zátylok. „Ako to vieš?“

„Pretože som majster-“

„V sebaukájaní sa,“ prerušil ho. „Hej, to viem. Čo to má spoločné so Schön.“

Devyn si odfrkol. „Ja považujem humor za najdrahšiu obranu muža. Odplata je vždy vo forme mojich pästí.“

To isto. Nikto nebol viac vernejší než Devyn. Tých pár osôb, ktoré miloval, skutočne miloval. Nič ho nedokázalo zastaviť. Neexistovala hranica, ktorú by neprekročil, aby ich ochránil alebo obránil. Vlastne, schytal aj guľku namiesto Dallasa – a Dallas si bol istý, že by to ten Targon urobil znova, ak by to bolo potrebné.

„Ako to vieš?“ zopakoval, rovnako vážne, ako zbraň, ktorou vystrelil na Trinity.

„Ako som hovoril, som majster v stratégii.“

Čakal, či Devyn povie viac, ale vládu prevzalo ticho. „No. To je skvelé. Úžasné. Ale vlastne si mi nič nepovedal.“

Ťažký povzdych zaplnil miesto medzi nimi. „Počul som klebety o návrate Trinity, takže som našiel niekoho, kto k nej mal kedysi blízko a... položil som pár otázok.“

„Chceš povedať, že si uniesol a mučil niekoho, kto jej bol kedysi blízko a dožadoval si sa odpovedí.“

Devyn ledabolo mávol rukou. „To mučenie bolo také slabé, že sotva stojí za spomenutie.“

„To som si istý.“ Dallas miloval Targona ako svojho brata, ale aj on musel uznať, že ten chlap mal nenormálnu mániu užívať si mučenie druhých. Bola tu malá šanca, že aj Dallas mal v sebe také chúťky. Počas Devynovej prvej – a poslednej – oficiálnej misie pre A.I.R., sa spolu dali dokopy, zatiaľ čo ich cieľ kričal od bolesti. Dallal aj potom pokračoval v spolupráci s Devynom bez oficiálneho povolenia a jeho obdiv k nemu odvtedy len rástol.

Urobí si svoju prácu, nech to stojí, čo to stojí.

Devyn zmenil tému a opýtal sa Dallasa na jeho najnovšiu „spoločníčku“. Ako sa auto trmácalo po ceste, Dallas sa posťažoval, ako ho vyhodila z bytu ako nejaký odpad. „Nie som len kus mäsa, vieš.“

„Moja žena by nesúhlasila. Hovorí, že som ju presvedčil, že my muži sme len tak dobrí ako – a teraz ju citujem – ako kladivo, ktoré máme medzi nohami.“

Dallas kamennou tvárou odpovedal: „Milujem spôsob, akým ťa ona miluje.“

„Ja viem.“ Devyn si položil dlaň na srdce. „Som uctievaný.“

Ešte stále sa rehotali na obrovskom kladive, keď limuzína konečne zaparkovala. Dallas vykukol von oknom. Boli na okraji mesta, v štvrti bohatej na históriu, umiestnenej vedľa kedysi nádherného ukrytého jazera. Devynov domov.

Kráľ sa potešene usmial. „Poď. Zoznámim ťa s mojím informátorom.“

„Muž? Žena?“

„Žena.“ Dvere sa otvorili, a do auta preniklo slnečné svetlo. Devyn vystúpil a Dallas ho nasledoval. Stáli pred usadlosťou, pripomínajúcou zámok, jeho impozantné kamenné steny sa týčili do výšky štyroch poschodí. Nadýchol sa a zamračil sa, odrazu ho premohla divná – no ani zďaleka nie nepríjemná – vôňa čerstvo narezaných ruží a starého dreva, zapáleného v táboráku, hoci v blízkosti nebola žiadna záhrada. Vlastne, ani žiadna živá rastlina. Ani táborák ani iné ohnisko.

Znova zavetril. Zdalo sa, že tá vôňa vychádzala z pristavanej garáže.

„Ako dlho už máš tú ženu zajatú?“ opýtal sa.

„Len pár týždňov.“

Len. „Aké je jej spojenie s Trinity?“

„Moja žena si začala útržkovito spomínať na svoju minulosť. Nielen na život v upírskom podsvetí, ale jej prvé mesiace na povrchu. Tie spomienky ma doviedli väčšinou iba do opustených laboratórií – Inštitúcie Mimozemskej Technológie. Vlámal som sa tam a keď som tam bol, našiel som informácie o chorobe Schön. Tiež som objavil dve ženy, ktoré tam žili, mimozemšťanku so zelenou pokožkou, ktorá utiekol, a ženu, s ktorou sa o chvíľu spoznáš. Volá sa Lilica Swanová.“

Lilica Swanová. Jemné meno. Doslova ako pieseň... ako uspávanka.

„Boli tie dve ženy súčasťou personálu alebo obe boli pacientky?“

„Lilica ani jednu možnosť nepotvrdila, ani nevyvrátila. Bez ohľadu na moje... presvedčovanie, v tomto smere mlčala.“

„Povedala ti vôbec niečo?“

„Veľa nie. Poďme ju vypočuť spolu, čo ty na to?“