„Pomôž mi.“
Chodbou sa vznášal ženský šepot. Dallas Gutierrez
dokončil zaväzovanie topánky a zodvihol pohľad. Nikto nevstúpil do malej
haly. Narovnal sa. Vyriešil prvý prípad toho dňa, keď zazneli zvuky tlmených
výstrelov a svišťanie pneumatík. Televízor bol zapnutý.
Očividne
som najlepší agent Spoločnosti pre vyšetrovanie a odstraňovanie
mimozemšťanov, aký kedy žil.
Ale na druhej strane, Dallas Gutierrez robil svoju
prácu rovnakým spôsobom, ako robil všetko ostatné, dokonca aj chvastanie sa: so
štýlom. Bol si istý, že jeho spoločníčka na jednu noc, ktorú nechal spať
v posteli, by súhlasila. Nie, že by sa niekedy pýtal. Mykol plecami. Jej
prebudenie by úplne zmarilo jeho cieľ vykradnúť sa po špičkách na chodbu, aby
sa obliekol. A hej, okej, odísť bez rozlúčenia bolo totálne chrapúnske –
dokonca aj keď sa to robilo so štýlom – ale on aj... Cori? Cadi? Súhlasili, že
ich spoločný čas bude iba o rozkoši, a nie o stálosti.
Človeče, ja
viem byť ešte aj debil so štýlom.
Ak má byť úprimný, za ten včerajší výkon si zaslúžil
iba ocenenie, že sa zúčastnil, a nie zlato. Vyberanie spoločníčky na večer
sa ukázalo byť fuškou, niečo, ako keď sa rozhodujete, ktorú pohlavne prenosnú
chorobu uprednostňujete. A sex... sex sa stal skôr povinnosťou než túžbou.
„Pomôž mi.“
Keď druhá prosba prenikla do jeho vedomia, bol
prinútený znova otvoriť spis s prípadom. Ten hlas nemohol vychádzať
z televízie. On ho poznal. Šok a zúrivosť sa preplietli, zatiaľ čo sa
Dallas načiahol po svoju pyre-gun, pripnutú k boku. Vykročil pomaly dopredu.
Možno mal pozvať svoju spoločníčku k sebe domov, kde kontroloval
bezpečnosť, a iba traja ľudia mali umožnený prístup dnu: on sám, jeho priateľ
Devyn, a keď mal chuť na mučenie, tak jeho šéfka, Mia. Nikto iný nebol
dosť dôležitý na škále výnimočnosti Dallasa Gutierreza, aby získal také – podľa
neho – úžasné privilégium.
Hej. On si to tak myslel. Pravda je pravda.
Tichými krokmi obišiel roh a pred očami sa mu
zjavila obývacia izba. Bolo to osem kusov nábytku: pohovka s kvetinovým
vzorom, dve rovnaké kreslá, servírovací stolík, konferenčný stolík, televízor
a dve barové stoličky. A čo chýbalo? Osoba, ktorá rozprávala.
„Pomôž mi.“
Stuhol, keď preliezla okolo pohovky, a keď ju
opustili sily, zviezla sa k zemi. Dlhé blond vlasy sa jej točili okolo vyziabnutej
tvári, bledá pokožka ovisnutá ponad jemné kosti. Dokonca aj oči mala vpadnuté,
boli podliate krvou a okolo nich mala otvorené póry namiesto rias.
Trinity, kráľovná Schön, by teraz možno vystrašila
aj strašidlo. Niežeby na tom záležalo. Krásna príšera – teraz už len príšera –
mala schopnosť vylučovať silný feromón, ktorý vábil nič netušiacich mužov do
jej náručia, bez ohľadu na to, ako veľmi bola škaredá, robiac z tých
chudákov závislých na jej chuti. Tí muži potom zistia, že sú infikovaní
chorobou Schön a stoja pred ťažkým rozhodnutím: buď budú mať sex
s inými, aby chorobu šírili ďalej, a zabránia tak, aby sa tá choroba
živila na ich vlastnom tele, alebo zhnijú zaživa, a nakoniec prepadnú
túžbe jesť ľudské mäso.
Hej. Tá kurva vytvárala sexuálnych zombíkov.
A.I.R. jej bola na stope už celé mesiace, ale vždy
sa jej podarilo vyhnúť sa pasci. Potom bola vtiahnutá do paralelného vesmíru
pomocou – a to nie je vtip – Otca Času, a Dallas si myslel, že ju
videl naposledy. Trikrát Hurá!
Ale teraz bola tu, späť v jeho živote. Trikrát
Doriti a vypískanie!
Ako ho našla? Ak boli jeho vedomosti správne, tak sa
nedokázala teleportovať ku konkrétnym ľuďom. A prečo tu, dočerta, vôbec
bola? Aby ho zviedla, nakazila ho a dávala mu rozkazy? Už sa o to
predtým pokúsila a kráľovsky sa prerátala. Keď sa jej pohľad stretol
s jeho, načiahla k nemu svoju chvejúcu sa ruku. Spražila ho vlna
túžby, znechutila ho, a on tackavo ustúpil dozadu, rozšíriac tak
vzdialenosť medzi nimi. Aspoňže tá túžba nebola pravá a on nebude musieť
vyumývať svoje hormóny v bielidle.
„Tvoje feromóny na mňa nepôsobia,“ pripomenul jej.
„Pomôž...“
„Hovoríš pomôž, ale ja počujem len prosím ťa, ukonči
moju mizériu.“ Sklonil sa, aby vytiahol druhú zbraň. VS – tiež známa ako Vrah
Schön. Špeciálna zbraň, ktorá bola vytvorená výlučne pre ňu a jej obete.
Jediný výstrel ju možno zabije, a možno nie, bola navrhnutá, aby uväznila
chorobu v jej tele, a poskytla tak čas rozhodnúť sa, čo ďalej.
Choroba Schön bola oddelená mimozemská forma života,
podľa vedcov v A.I.R. Ak zomrie hostiteľ, a tá forma života nie je
uväznená, nájde si úplne nového hostiteľa. Čiže osobu, ktorá
je najbližšie.
„Nemala si sem prísť,“ povedal Trinity. Kedysi
zabila takmer celú budovu A.I.R. agentov. Jeho spolupracovníkov. Jedinú rodinu,
ktorú kedy skutočne mal, a on chcel, aby za to zaplatila. A poriadne
tvrdo. „Som tvoj nepriateľ číslo jedna.“
„Pomôž... prosííím...“
Toľké zúfalstvo. Aké úžasné! „Chudáčik Trinity.
Dostala si sa do šlamastiky a teraz dúfaš, že zapôsobíš na moje city a
presvedčíš ma, že si sa – čo? Zmenila? Odčinila svoje hriechy?“ Príliš neskoro.
„Poviem ti tajomstvo. Ja vlastne nemám srdce.“ Na ulici ho prezývali Nepriateľ
bez srdca.
V jej očiach, modrých ako oceán, sa rozvírilo
odhodlanie a úľava, hoci jej po lícach stekali slzy.
Pokrčil čelo. Prečo úľava?
Záležalo na tom? Dnes ju zastaví.
Naklonil hlavu na bok, aby plecom klepol po svojom
uchu a vytočil tak vnútorný mobilný telefón, ktorý si nedávno nechal
voperovať.
„Čo?“ ozvala sa Mia po pár sekundách, jej hlas taký
čistý, ako keby stála vedľa neho. „Dúfam, že je to dôležité, Agent Gutierrez.“
Mia Snowová sa rada tvárila, že je ostrá ako jej
nechty, ale pod tým štekotom, ktorý bol rovnako zlý ako jej uhryznutie, bola
vlastne bábovka – ak vyrábali bábovky s jedom.
„Som v prítomnosti Schön. Vlastne ich
kráľovnej. Je zranená, no poslušná.“
V slúchadle zapraskal jej šok. „Robíš si
srandu. Ak si robíš srandu, usmažím tvoje gule a zjem ich ako desiatu.“
„Nie je nutné vyberať plameňomet.“
„Nech ti Boh žehná! Je to zajaté?“
Vraj to.
Aké príhodné. „Áno. Je. A rád by som dostal povolenie použiť to ako terč na precvičovanie
strieľania.“
Ticho. Potom ťažký povzdych. „Zamietnuté. Prepáč,
kamoš, ale udržuj svoju pozíciu bez strieľania. Prečo riskovať, keď nemusíme?
Zvolám skupinu na vyzdvihnutie. Očakávaj príchod za štyri minúty
a tridsaťosem sekúnd.“
Nebolo treba nadiktovať jeho polohu. Vedel, že mobil
bol vystopovaný v momente, ako sa aktivoval. „Ty skazíš všetku moju
zábavu.“
„Ja viem! Pretože si tak užijem tú svoju.“
Ukončil hovor ďalším ťuknutím do svojho ucha. Ako si
odkladal pyre-gun, tú druhú zbraň, VS, mal stále namierenú na svoj cieľ. „Mám
pre teba dobrú aj zlú správu. Ktorú chceš počuť skôr?“
„Pomôž...“
„Takže najprv tá dobrá. Budeš uväznená, zrejme
študovaná ako nejaký potkan v laboratóriu. Zlá správa je, že budeš žiť.
Počkaj. Zabudol som spomenúť, že tie správy boli určené mne?“
Jej úľava úplne pohltila jej odhodlanie, čo nedávalo
vôbec žiadny zmysel. „Ak prežijem... prežijú... aj oni... ak zomriem... zomrú.“
Oni. Myslela tým ľudí, ktorých nainfikovala? Boli
všetci Schön navždy pripútaný k svojej kráľovnej, čo sa stane s ňou, stane
sa aj s ostatnými? Ale, ale. Ahoj, nádherné zadné dvierka. „Prečo si to
nepovedala skôr?“ Ak by dokázal zneškodniť všetkých jej ľudí naraz...
Srať na povolenie. Táto žena už aj tak rozpútala
jednu epidémiu, so stovkami strát na životoch. Prečo jej dať šancu spôsobiť
skutočnú pandémiu, s tisíckami, možno dokonca miliónmi obeťami? Ak by
Trinity bola zastavená tu a teraz, ostatní zastavení s ňou, A.I.R. by
nemusela vystopovať jej obete, zatiaľ čo by sa choroba šírila ďalej.
„Vychutnaj si chuť karmy, Trinity. Rád by som
povedal, že mi bolo potešením sa s tebou poznať, ale ja nikdy neklamem.“
Stlačil spúšť. Zaznelo jemné svišťanie a medzi nimi sa objavil lúč
tekutého ohňa. Zásah! Celé jej telo sa strhlo, potom sa úplne uvoľnilo,
z novej diery v jej hrudi sa dvíhal dym, okraje rany boli poleptané.
Svetlo v jej očiach vyprchávalo, keď kričala od bolesti. Na rozdiel od
svojich spolupracovníkov, on necítil výčitky, keď prišlo na ubližovanie podozrivému.
Obzvlášť takého, ktorý predstavoval hrozbu pre nevinných.
Drsné? Možno. Nejako extra ho to netrápilo.
Vystrašená a panikáriaca, jeho spoločníčka vybehla
spoza rohu. Triasla sa, keď si zaväzovala šnúru na župane. „Čo sa to deje – čo
to má znamenať? Ty si vystrelil na moju pohovku. Ty si normálne vystrelil na
moju pohovku!“
„Zostaň tam, kde si,“ vyštekol, uvažujúc, čo na nej
videl. Jasné, bola všetkým, čo si myslel, že potreboval, aby si začal užívať stretnutia
so ženami. Predpokladaný štandardný ideál modernej krásy: nízka blondína
s modrými očami a krivkami. Prakticky replika Trinity, než tá choroba
zničila jej zovňajšok. Ale prosím vás. Bolo trochu pokoja také zlé? „Vráť sa do
svojej spálne.“
Urobila úplný opak, zastala si k jeho boku,
pretože vystrel ruku, aby jej zabránil, išla ďalej. „Máš dve sekundy, aby si mi
povedal, prečo si vystrelil na moju pohovku, inak zavolám políciu.
A s kým si to hovoril?“
S kým asi? „So ženou na podlahe.
A miláčik, ja som polícia.“
Prezrela si očami celú obývačku, kútiky úst mala
stočené nadol a mračila sa. „Akou ženou?“
To myslela vážne? „S tou-“ ukázal prstom, ale
Trinitina postava sa zavlnila... a potom úplne zmizla.
Bola iba halucináciou? Hrešiac, pristúpil na to
miesto, kde ležala. Pardón, kde si myslel, že ležala. Zbraňou v ruke rozvíril
vzduch, nenarazil na žiaden odpor a voľnú ruku položil na dieru, ktorú
vypálil do pohovky. Vlákna boli horúce, ale suché. Ak by ten lúč prešiel cez
fyzické telo predtým, než trafil nábytok, vlákna by boli ľadové. Bezpečnostný
prvok, ktorý slúžil ako prevencia pred požiarmi.
Hej. Trinity bola len halucináciou. A za tento
týždeň nebola prvá. Dokonca ani za tento mesiac!
S ďalšou nadávkou sa postavil. Čo sa to
s ním dialo?
„Kúpim ti novú pohovku,“ precedil cez zuby.
„To si píš, že kúpiš.“ Capri? Cara? Rukou si prešla
po tvári. „Pozri. Prečo už radšej nejdeš? Zavolám ti taxík.“ Pred pár hodinami
ho táto žena prosila, aby zostal aj na druhé kolo maratónu blaženosti – jej
slová, nie jeho. Teraz sa nevedela dočkať, kedy sa ho zbaví, a to všetko pre
trochu strieľania.
Býval názoru, že u spoločníčky na jednu noc
nezáležalo na jej charaktere. Ale odteraz? Prvoradý bude charakter. „Zabudni na
taxík. Pôjdem pešo.“ A presne to aj urobil – odkráčal z bytu.
Keď vyšiel na chodník pred budovou, znova vytočil
mobil. Najprv zrušil A.I.R. jednotku na ceste. Mia mala otázky a vyhrážky,
ale Dallas predstieral, že má zlý signál a zložil jej. Potom zavolal
svojmu najbližšiemu priateľovi, Devynovi. Mimozemšťanovi, ktorý stojí mimo
zákon. Kráľovský mimozemšťan. Ten chlap bol kráľ Targonov, rasy, ktorá mala
schopnosť ovládať mysle iných rás, vrátane ten ľudskej.
Dallas sa narodil ako človek, ale po tom, čo mu oheň
z pyre-gun vypáli dieru do hrude, a takmer ho zabila, Miin manžel,
Kyrin, ho nakŕmil Arkadiánskou krvou, aby ho zachránil, a teraz sa Dallas
považoval za hybrida s výhodami. Dokázal sa pohybovať rýchlejšie, než to
oko dokázalo zachytiť, uzdraviť sa z prakticky každého zranenia behom pár
minút, a v snoch sa mu zjavovali vízie z budúcnosti.
Napadla mu myšlienka, ktorá mu už zišla na um aj
predtým. Čo ak tie halucinácie boli novým typom vízií?
V tej prvej sa zjavila divná žena, sediaca v
jeho obľúbenom kresle – nahá – zatiaľ čo pila jeho obľúbenú prvotriednu
whiskey. Hoci jej tvár bola ukrytá v hustých, nepreniknuteľných tieňoch,
zvyšok jej tela sa kúpal vo svetle a bolo absolútne úžasné. Jej vlasy
pripomínali vodopád čierneho hodvábu. Pokožku mala tmavú, bezchybnú,
a pokrytú rozsiahlymi, vinúcimi sa tetovaniami, ktoré boli ešte
o niekoľko odtieňov tmavšie. Elegantné symboly, ktoré nikdy predtým
nevidel, okraje vyzerali, akoby boli posypané flitrami. Prsia mala bujné, pás
úzky, a boky v tvare srdca. Dokonalé presýpacie hodiny –
a dokonalé prirovnanie. Počítal každú sekundu v jej prítomnosti
a modlil sa, aby mu čas nikdy nedošiel.
Znova a znova ju videl. Možno to bol dôvod,
prečo ju nedokázal vypudiť zo svojej mysle. Teraz ho prenasledovala. Kráska,
ktorú by si nikdy nevybral z radu spoločníčok, no teraz na ňu nedokázal
zabudnúť... a nedokázal prestať po nej túžiť.
Ona bola pravým dôvodom, prečo v poslednej dobe
považoval romániky za nudné. Žiadna iná žena sa s ňou nedala porovnať. „Pozri,
aké sú pekné,“ povedala a ním prešiel blesk iskrivej túžby. Vzala do dlaní
svoje prsia, nad ktorými slintal. „Môžeme predstierať. Ty rád predstieraš,
však? Ty si muž a ja som žena. Nič viac, nič menej.“
Keď po prvýkrát zažil túto halucináciu – alebo možnú
víziu? – strčil jej svoju zbraň do tváre a dožadoval sa odpovedí. Ako sa
dostala cez jeho bezpečnostný systém? Hlaveň zbrane prešla cez ňu, narazila do
opierky na kresle. O sekundu neskôr sa jej obraz vyparil.
„Ty si myslíš, že máš halucinácie,“ povedal Devyn
namiesto pozdravu, vtiahnuc ho tak späť do prítomnosti. „Alebo možno máš vízie
o budúcnosti.“ Ten chlap vedel všetko o všetkom a tváriť sa
prekvapene by bolo len zbytočnou stratou Dallasovho cenného času.
„Áno. Presne.“ Slnko vykukovalo ponad škatuľové
budovy, postavené z materiálu schopných prežiť aj druhú svetovú vojnu
medzi mimozemšťanmi a ľuďmi, ak by to bolo nutné. Záplava ľudí sa rozhodla
ísť do práce pešo, náhliac sa všetkými smermi. Pohľady upreté na obrazovky
smartfónov alebo za smartokuliarmi, životy prežívané viac na sieti, než
v reálnom svete.
Vitajte
v Novom Chicagu.
„Čo však neviem, je prečo?“ dodal.
„Tak sem dones svoj zadok,“ povedal Devyn.
„Pokecáme.“
„S tým som ťa už predbehol, kráľ chrapúňov. Už
som na ceste k tebe.“
„Ak je to pravda, prečo ignoruješ môjho šoféra?“
Dallas prudko zastal a pohľadom prešiel autá na
ceste. Čierna limuzína bola zaparkovaná pri chodníku a na Dallasa mával
človek jednou rukou, zatiaľ čo druhou držal otvorené zadné dvere na aute.
Okej. Teraz bol fakt prekvapený.
Prešiel vzdialenosť a vkĺzol dovnútra. Devyn
sedel na sedadle oproti nemu. Ten namyslený bastard mal na sebe prúžkovaný
oblek, ktorý na ňom sedel tak dobre, že mohol byť ušitý magickými sexuálnymi
vílami. Určite to bol dôvod, prečo sa ten chlapík tak štedro rozdáva ženám.
Alebo skôr, kedysi rozdával. Potom sa oženil.
Hlupáčik!
Dvere sa zatvorili. Šofér sa usadil na predné
sedadlo a o pár sekúnd sa auto pohlo dopredu. Devyn ponúkol Dallasovi
pohár jeho vlastnej whiskey. Nefalšovaná whiskey zmiešaná s Targonským
cukrom. So zamrmlaným „vďaka“ pohár prijal sa vypil jeho obsah, tá mocná
sladkosť chutila jeho Arkadiánskej polovici.
„Mimochodom. Tvoje mračenie kazí moju náladu.“ Devyn
si vzal prázdny pohár a odložil ho nabok. „Vieš, že rád začínam svoj deň
s úsmevom.“
„Ty rád začínaš svoj deň zavraždením nepriateľa.“
Devyn sa na neho zazubil. „Poznáš ma príliš dobre.“
„A mračím sa, pretože môj tanier už bol plný
sračiek. Vážne som nepotreboval pomocnú ruku s týmito víziami.“
„Po prvé, vieš, že nenávidím, keď používaš tieto
veľké slová. Po druhé, nemáš dôvod sa sťažovať. Platím svojim ľuďom, aby pre
teba vyčistili tvoj tanier.“
Vyrazil z neho smiech, čo bolo ďalším
prekvapením. Nikto, ani Devyn, by nemal byť schopný ho v tejto chvíli
rozosmiať. „Už ti niekto povedal, že by si mal byť terapeut?“ opýtal sa ho
Dallas.
„Áno. Nanešťastie, som príliš zaneprázdnený
predstieraním, že som zločinec.“ Targon pomykal svojím obočím, čo znova
rozosmialo Dallasa. „Ale máš pravdu, vieš. Ty skutočne máš vízie
z budúcnosti.“
Rukou si pošúchal zátylok. „Ako to vieš?“
„Pretože som majster-“
„V sebaukájaní sa,“ prerušil ho. „Hej, to viem. Čo
to má spoločné so Schön.“
Devyn si odfrkol. „Ja považujem humor za najdrahšiu
obranu muža. Odplata je vždy vo forme mojich pästí.“
To isto. Nikto nebol viac vernejší než Devyn. Tých
pár osôb, ktoré miloval, skutočne miloval. Nič ho nedokázalo zastaviť.
Neexistovala hranica, ktorú by neprekročil, aby ich ochránil alebo obránil.
Vlastne, schytal aj guľku namiesto Dallasa – a Dallas si bol istý, že by
to ten Targon urobil znova, ak by to bolo potrebné.
„Ako to vieš?“ zopakoval, rovnako vážne, ako zbraň,
ktorou vystrelil na Trinity.
„Ako som hovoril, som majster v stratégii.“
Čakal, či Devyn povie viac, ale vládu prevzalo
ticho. „No. To je skvelé. Úžasné. Ale vlastne si mi nič nepovedal.“
Ťažký povzdych zaplnil miesto medzi nimi. „Počul som
klebety o návrate Trinity, takže som našiel niekoho, kto k nej mal
kedysi blízko a... položil som pár otázok.“
„Chceš povedať, že si uniesol a mučil niekoho,
kto jej bol kedysi blízko a dožadoval si sa odpovedí.“
Devyn ledabolo mávol rukou. „To mučenie bolo také
slabé, že sotva stojí za spomenutie.“
„To som si istý.“ Dallas miloval Targona ako svojho
brata, ale aj on musel uznať, že ten chlap mal nenormálnu mániu užívať si
mučenie druhých. Bola tu malá šanca, že aj Dallas mal v sebe také chúťky.
Počas Devynovej prvej – a poslednej – oficiálnej misie pre A.I.R., sa
spolu dali dokopy, zatiaľ čo ich cieľ kričal od bolesti. Dallal aj potom
pokračoval v spolupráci s Devynom bez oficiálneho povolenia
a jeho obdiv k nemu odvtedy len rástol.
Urobí si svoju prácu, nech to stojí, čo to stojí.
Devyn zmenil tému a opýtal sa Dallasa na jeho
najnovšiu „spoločníčku“. Ako sa auto trmácalo po ceste, Dallas sa posťažoval,
ako ho vyhodila z bytu ako nejaký odpad. „Nie som len kus mäsa, vieš.“
„Moja žena by nesúhlasila. Hovorí, že som ju
presvedčil, že my muži sme len tak dobrí ako – a teraz ju citujem – ako
kladivo, ktoré máme medzi nohami.“
Dallas kamennou tvárou odpovedal: „Milujem spôsob,
akým ťa ona miluje.“
„Ja viem.“ Devyn si položil dlaň na srdce. „Som
uctievaný.“
Ešte stále sa rehotali na obrovskom kladive, keď
limuzína konečne zaparkovala. Dallas vykukol von oknom. Boli na okraji mesta,
v štvrti bohatej na históriu, umiestnenej vedľa kedysi nádherného ukrytého
jazera. Devynov domov.
Kráľ sa potešene usmial. „Poď. Zoznámim ťa
s mojím informátorom.“
„Muž? Žena?“
„Žena.“ Dvere sa otvorili, a do auta preniklo
slnečné svetlo. Devyn vystúpil a Dallas ho nasledoval. Stáli pred
usadlosťou, pripomínajúcou zámok, jeho impozantné kamenné steny sa týčili do
výšky štyroch poschodí. Nadýchol sa a zamračil sa, odrazu ho premohla
divná – no ani zďaleka nie nepríjemná – vôňa čerstvo narezaných ruží
a starého dreva, zapáleného v táboráku, hoci v blízkosti nebola
žiadna záhrada. Vlastne, ani žiadna živá rastlina. Ani táborák ani iné ohnisko.
Znova zavetril. Zdalo sa, že tá vôňa vychádzala
z pristavanej garáže.
„Ako dlho už máš tú ženu zajatú?“ opýtal sa.
„Len pár týždňov.“
Len. „Aké je jej spojenie s Trinity?“
„Moja žena si začala útržkovito spomínať na svoju
minulosť. Nielen na život v upírskom podsvetí, ale jej prvé mesiace na
povrchu. Tie spomienky ma doviedli väčšinou iba do opustených laboratórií –
Inštitúcie Mimozemskej Technológie. Vlámal som sa tam a keď som tam bol,
našiel som informácie o chorobe Schön. Tiež som objavil dve ženy, ktoré
tam žili, mimozemšťanku so zelenou pokožkou, ktorá utiekol, a ženu,
s ktorou sa o chvíľu spoznáš. Volá sa Lilica Swanová.“
Lilica Swanová. Jemné meno. Doslova ako pieseň...
ako uspávanka.
„Boli tie dve ženy súčasťou personálu alebo obe boli
pacientky?“
„Lilica ani jednu možnosť nepotvrdila, ani
nevyvrátila. Bez ohľadu na moje... presvedčovanie, v tomto smere mlčala.“
„Povedala ti vôbec niečo?“
„Veľa nie. Poďme ju vypočuť spolu, čo ty na to?“
Super 😊 Ďakujem
OdpovědětVymazatDěkuji ☺
OdpovědětVymazatDakujem. VV
OdpovědětVymazatSrdečná vďaka za preklad... :-);-)
OdpovědětVymazatDíky moc za překlad a korekci !!!!
OdpovědětVymazatTeším sa na ich prvé stretnutie a vďaka za preklad a korekciu :-)
OdpovědětVymazatDěkuji.
OdpovědětVymazatĎakujem za preklad:)
OdpovědětVymazatĎakujem za preklad :-)
OdpovědětVymazatĎakujem veľmi veľmi pekne.janka
OdpovědětVymazatĎakujem veľmi veľmi pekne.janka
OdpovědětVymazatDěkuji za překlad. Katka
OdpovědětVymazatDekujiiii
OdpovědětVymazatVdaka za pokracovanie. GabiM
OdpovědětVymazatMoc diky :-)
OdpovědětVymazatUzasne uzasne!! Uz se nemohu dockat jejich setkani!!
OdpovědětVymazatMockrat dekuji:-)
OdpovědětVymazatOOOOh boze tak na Dallase jsem sre hrozne tesila!
OdpovědětVymazat