sobota 4. února 2017

Prokletá temnota - Kapitola 22



O pol roka neskôr, Tenerife

„Prosím, len to nie,“ zastonala Rose pohodlne uvelebená na svojom lehátku kúsok od ligotajúceho sa mora. V rukách držala rozčítanú knihu a užívala si morský vzduch.
„Čo sa deje?“ Ekrem sa zmenil na uzlík nervov už pred pár týždňami, keď sa po ôsmy raz museli zdekovať, pretože ich našli upíri. Teraz sa obzeral cez plece pri akomkoľvek náznaku nepokoja.
V Hamburgu ich našli do mesiaca. Sotva stihli zobrať najnutnejšie veci a nasadnúť na vlak. Ekrem odmietal ponuku džinov robiť im osobnú gardu, pretože považoval ich dlh voči nemu za splnený. Ich návštevy ho tešili, ale prisahal si, že ich viac nezatiahne do boja. Obzvlášť nie do toho vlastného. A navyše mali plné ruky práce s bohmi.

Presťahovali sa do Ženevy a odtiaľ do Tokya. Jeden by si pomyslel, že v Japonsku sa stratia. Avšak aj tam ich po dvoch mesiacoch obkľúčili tamojší upíri a museli sa cez nich doslova prebojovať.
Ďalšou zastávkou bol preľudnený Istanbul. Škoda, že sa v ňom práve konalo zasadanie upírskych kráľov arabských krajín. Rose s Ekremom strávili týždeň na uliciach a pod mostami, kým sa ich striasli.
Už sa zdalo, že sa usadia v preplnenej Indii, ale tam to dopadlo najhoršie. Zistili, že Kamal najal upírskych detektívov a tí boli takí dobrí, že ich nielen našli, ale aj priviedli samotného Kamala s Carolinou a celú Salvatorovu bandu až pred ich prah.
Jediným šťastím bolo, že Rose sa šla v noci napiť a uvidela rozruch pred domom, ako sa pripravujú na vpád. Zobudila Ekrema a opäť boli na cestách.
A tak skončili na Tenerife, ostrove, o ktorom dúfali, že Salvator nemá ani na mape.
Pohltená strachom z upírov zabudla na hrozbu číslo dva, ktorá sa práve ležérne prechádzala po pláži v gýčových plavkách.
„To je ten detektív Interpolu.“
Ekrem si stiahol okuliare. „Nevyzerá, že by mal zbraň.“ A aj keby ju mal, už ňou Rose neublíži viac, než pichnutie včely.
Starnúci muž s prekvapivo pevnou postavou im zamával a pokojne sa k nim vybral.
Rose sa obzrela, ale nezdalo sa, že by mal spoločnosť. Čo to má znamenať?
„Prajem krásny deň,“ pozdravil ich agent, pritiahol si lehátko a zľahka naň klesol. „Nádherné počasie. Pripomína mi, že som nemal dovolenku ani nepamätám.“
Rose siahla po svojej taške, v ktorej mala ukryté zbrane.
„Prosím, to nebude nutné. Čo keby sme sa porozprávali ako civilizovaní ľudia?“
„My dvaja? Čo odo mňa chcete? Zase ma zatknúť?“
Odfrkol si. „Keby som ťa chcel zatknúť, mám tu celé komando a nie plavky s hviezdičkami, Rose. Mimochodom, lepšie meno ako Nočná Mora.“
Zaškrípala zubami. Akoby nemala problémov dosť. Pátranie po Ekremovom možnom potomkovi sa nemalo od čoho odraziť a za pätami mali nasraté pijavice.
„Tak hovorte. Čomu vďačím za túto návštevu?“
Detektív sa uvelebil na slnku. „Keď som sa konečne dozvedel tvoje meno, niečo som si o tebe zistil. Zaujímavý život. Dva tituly, odmena za dolapenie v šiestich krajinách a niekoľko trestov smrti. Ale v rodnej krajine poslušná ako anjelik.“
Ekrem sa vedľa nej len mračil a čakal na problémy. Aj on videl, ako sa na Rose podpisuje ich večný útek. Prestala zvládať zlodejinu. Cestovanie sa stávalo zložitejším a ona nechcela riskovať, že ich odchytia na letisku.
Keby len poznal cestu z tohto bludného kruhu!
„Nie som hlúpa,“ mykla plecami.
„Všimol som si. Tiež som spozoroval, že múzeá dostávajú anonymné dary vždy po tvojej lúpeži.“
Mierne sa usmiala a natočila tvár slnku. „Dovoľujem si vás upozorniť, detektív, že to nie je lúpež, čo na mňa máte. Len vlámanie. Veľa vlámaní.“ Pretože všetko čo ukradla bolo nelegálne držané.
„Som si toho vedomý. Tak ako faktu, že kradneš historicky cenné artefakty. V nie práve legálnej držbe.“
„Niekto musí tým nafúkancom ukázať, že nie sú všemocní. Ale určite tu nie ste pre to, aby sme klábosili o nejakých artefaktoch.“
Detektív nejavil známky napätia alebo nervozity.  Vlastne sa zdalo, že si užíva celú situáciu. „Nie. A nie som tu ani pracovne.“
„Ale čo?“
„Interpol má pre teba návrh, Rose.“
Prekvapením jej obočie vyletelo až k vlasom. „Prosím?“
„Vymažeme ti záznam. Kompletne. Dokonca odvrátime pohľad od vlámania a krádeže bližšie neurčených predmetov, ak sa tie bližšie neurčené predmety do mesiaca objavia vo svojej domovskej krajine ako anonymný dar.“
Vyprskla do smiechu. „To určite! Ste vtipný.“
Zazubil sa na ňu. „Som úplne vážny. Oficiálne papiere ti boli pred desiatimi minútami odoslané na tento mail.“ Podal jej papierik s mailovou adresou na neznámom serveri.
„Dobre, kde je háčik?“
Tentoraz detektív vyzeral ako nakŕmené mačiatko. „Budeš pracovať pre nás. Ako odborná konzultantka. Žiadna kancelária dva krát dva metre, ale práca z domu a občasná prednáška o, ehm, tvojej druhej práci.“
Úsmev jej zamrzol na perách. „Nie som agentka.“
„Ani nebudeš. Chceme, aby si pracovala pre odbor zameraný na umelecké premety – krádeže, falšovanie, pašovanie.“
Tak to bol naozaj nečakaný zvrat. Interpol chce ju? Nejakú zlodejku odnikiaľ? Možno urobila vo svete väčšiu dieru, než si myslela.
Hrýzla si peru. Vždy jej šlo len o to, aby sa artefakty vrátili domov. Alebo aby sa vôbec dostali na verejnosť.
Detektív si jej zaváhanie vysvetlil ako jasný záujem. „Ponuka platí ešte dva týždne. Prečítaj si zmluvu v správe a potom nám daj vedieť.“ Podal jej svoju vizitku. „Och, a nech už po vás ide ktokoľvek, mali by ste zmiznúť. Dnes dostala cudzinecká polícia príkaz, aby vás nepustila z ostrova.“ Vstal a dal sa na odchod. „Dovidenia, Rose.“ A odkráčal z pláže.
Rose zostala chvíľu nepohnute sedieť. Srdce jej bilo nadšením a neistotou. Dokázala by sa nechať zlákať Interpolom?
Dokázala by odmietnuť?
Ekrem vedľa nej im začal baliť veci. „Tak poď. Kamal nás zase vypátral.“ Unavene si pretrel oči. Tento útek mu liezol na mozog rovnako ako Rose.
Problém bol, že sa nemohli naveky zašiť na nejakom opustenom ostrove. Obaja mali svoje záujmy. Ona kradla a on študoval. A ak všetko pôjde dobre, o pár mesiacov získa svoj prvý titul.
„Kedy to už skončí, Ekrem?“ zašepkala Rose tichučko.
Bolelo ho, že jej nedokáže odpovedať.

O ďalšie štyri mesiace si konečne dovolili poľaviť v ostražitosti. Rose podpísala desaťročnú zmluvu s Interpolom a za nehorázne vysokú čiastku pre nich mala začať pracovať od nového roka. Celkom sa tešila.
Ekrem sa pilne učil na záverečné skúšky.
Život sa konečne zdal byť normálny. Aspoň pre nich. Nuž, viac-menej.
Bývali v útulnom domčeku na okraji Turína. Prestali sa báť urobiť čo i len jeden krok medzi ľudí a popri bežných činnostiach stále hľadali spôsoby, ako získať záznamy z čias narodenia Ekremovho potomka. Rose pravidelne kontrolovala Kamalov počítač, do ktorého mala stále prístup, a Ekremova božská rodina sa pomaly vracala do vlasti. Tam pátrali po akejkoľvek magickej stope odkazujúcej na dieťa poloboha.
Rose si odmietala priznať porážku. Niečo nájdu. Skôr či neskôr.
Odomkla dvere do ich domu a zhodila kabelku na zem. „Ekrem?!“ zrevala na plné hrdlo.
„Nó?“ozval sa z orientálne zariadenej obývačky. Sedel sklonený nad knihami a prsty mal celé od zvýrazňovačov. Ani na ňu nepozrel.
Vycerila zuby a skopla topánky. „Máme peniaze na prvotriedne obrnené armádne vozidlo aj so šoférom. Máme peniaze na pozlátené Lamborghini! Máme, kurva, peniaze na limuzínu! Tak prečo musím jazdiť na tvojej mizernej Tesle, ktorá sa mi vždy vybije uprostred mesta?!“ okríkla ho.
Konečne na ňu pozrel. Uvidel vlasy rozfúkané od vetra a líca červené od zimy. „Šetríme životné prostredie,“ odpovedal pokojne.
Urobila krok vpred. „Musela som ísť MHD, Ekrem. MHD!“
Cmukol na ňu. „Časom si zvykneš.“
„Tak zvyknem!“ Prekrížila si ruky na hrudi. „Už som si zvykla na tvoje šialené pokusy, po ktorých nám vypáliš všetky poistky. Zmierila som sa so solárnymi panelmi. Dokonca som ťa nechala na mne testovať solárne nabíjateľný vibrátor!“
Len čo to spomenula, oči mu vášnivo potemneli. Áno, to bola pekná noc. Musí tú hračku znovu nabiť.
Rose urobila ďalší krok vpred. „Dopraj mi aspoň jednu radosť a kúpme si normálne auto!“
„Vieš aké sú spaľovacie motory neefektívne?“ argumentoval.
„Vieš aká je MHD preplnená?“ fučala.
Ekrem si ju vševediacky premeral. „Ak budem súhlasiť s novým autom, budeš súhlasiť so zväzovacími sobotami?“
„Áno,“ odvetila okamžite.
„To je moje dievča.“ Vyhrabal sa spomedzi kníh a na privítanie ju pobozkal.
„Spomeň si na to, keď ťa v sobotu zviažem,“ podpichla ho a odtancovala do kuchyne.
„Hej, tak som to  nemyslel!“
Odpoveďou mu bol len veselý smiech.

Večer sedeli schúlení na gauči pred krbom a popíjali víno. Rose bola bezpečne uväznená v Ekremovom náručí a on jej do ucha šepkal samé skazenosti. Spoločne sa im potichučky smiali.
„Ako ide učenie?“ zaujímala sa.
„Vlastne výborne. Dnes som dostal posudok svojej záverečnej práce,“ pochválil sa. „Je najlepšia z ročníka.“
„Nič iné som ani neočakávala.“ Pohladila ho po ruke.
Samozrejme, že nie. Rose v neho bezvýhradne verila. „Dokonca sa po mne zháňalo niekoľko výskumných centier.“
„Skutočne?“ Nadšene k nemu natočila hlavu. „To je skvelé!“
„Ani nie,“ vzdychol a odložil prázdny pohár. „Nie som si istý, či chcem pomáhať s technologickým pokrokom práve ľuďom,“ pripustil.
Rose posmutnela. Ekrem jej dal niekoľkokrát najavo, že nikdy nedovolí, aby sa jeho výskumy dostali do nesprávnych rúk. A keďže sa zaujímal o energetiku, efektivitu a pohon, je jasné, že za tými centrami stojí armáda alebo možno niekto horší.
Keby len neboli obaja vydedenci... Medzi nesmrteľnými panuje úplne iná atmosféra. Technológiu vylepšujú sami pre seba a nie proti sebe. A z princípu sa o ňu delia bez ohľadu na spory alebo nevraživosť.
Tiež je nutné dodať, že nevyvíjajú žiadne zbrane.
Videla na Ekremových očiach, ako veľmi túži pridať sa k upírskym výskumom v Moskve, kde ich vedie technický génius Vasily Ruský, upírsky kráľ a najväčší dodávateľ moderných hračiek pre celý nadprirodzený svet.
Tento problém nemohla vyriešiť, čo ako veľmi chcela. Mohla mu len pomôcť prísť na iné myšlienky.
Odložila pohár a otočila sa čelom k uvoľnenému Ekremovi. Vyzliekla si vyťahané tričko a pomohla mu zbaviť sa toho jeho. Nedočkavo sa pritisla k jeho telu.
Ako vždy ju privítal s otvorenou náručou. Našla jeho pery a pustila sa s ním do sladkého súboja, zatiaľ čo sa zbavovali oblečenia.
Hladila ho po svalnatých ramenách a vypracovanej hrudi. Nikdy ju neprestane udivovať, aký je mocný. Silný. A predsa tú silu nikdy nezneužil proti nej. Aspoň nie bez vedomia, že si to obaja patrične užijú.
Ekrem ju pretočil na chrbát a jednu nohu jej vyložil na zadné operadlo pohovky. Hladil jej pevné stehná a vybozkával si cestu k belasým prsiam. Našiel všetky citlivé miestečká a vyžíval sa v ich dráždení.
Čoskoro sa pod ním zmietala a to do útoku ani nenasadil všetko.
Opatrne zahryzol do stvrdnutej bradavky a Rose vykríkla.
„Páči sa mi, že už nemávaš modriny,“ zašepkal na stále opálenú pokožku.
Zaborila mu ruku do vlasov. „To neznamená, že mi nemôžeš pár urobiť,“ lákala ho. „Som odolná.“
„Tak odolná. To sa uvidí.“ Vkliesnil sa jej medzi nohy a jedným prstom prešiel po vlhkom otvore. „Skús mi odolávať desať minút a uvidíme, či si... hodná niečoho drsnejšieho,“ pokúšal ju.
Prudko otvorila oči. „Desať minút?“ zhrozila sa.
S diabolským úškrnom do nej ponoril dva prsty. „Áno, krásna Rose. Celých.“ Pobozkal ju na bruško. „Desať.“ Bozk na stehno. „Minút.“ Jedno švihnutie jazykom na klitoris.
Prehla sa ako luk. „Si blázon!“
Pohyboval prstami v pravidelnom rytme. „Nikdy som netvrdil, že to tak nie je.“
Zasyčala a pokúšala sa myslieť na periodickú sústavu prvkov. Nepomáhalo to.
Ekrem ju trápil sotva minútu, než prešiel k náročnejšiemu útoku. K prstom pridal jazyk. Cítil, ako sa jej vnútro začína sťahovať.
Rose len vzdychala a zatínala päste. Pohybovala bokmi v rytme dráždenia, zmierená s porážkou. „Ekrem... Ekrem...“
„Áno, krič moje meno,“ povzbudzoval ju.
Pokúsila sa mu vykrútiť, ale proti jeho pevnému zovretiu nemala šancu. „Ekrem!“ Nevydržala to a sama si pohladila ubolené bradavky.
Stačilo ďalších pár sekúnd a s výkrikom vyvrcholila. Ekrem pokračoval vo svojej obľúbenej činnosti, kým sa neprestala triasť a potom sa víťazne posadil. „Tak slabá výdrž, Rose,“ krútil hlavou. „Asi starneš.“
Prižmúrila naňho oči a vzdorovito zdvihla bradu. „A čo takto odveta?“ Vyskočila z pohovky a kľakla si pred jeho vztýčenú mužnosť. A než stihol protestovať, vsala ho medzi plné pery.
Zastonal a zaklonil hlavu. Mal tušiť, že tá potvora sa nenechá poraziť len tak! Pohybovala hlavou a jazykom v neodolateľnom rytme a keď pridala aj teplé dlane, tiež nepotreboval viac ako pár minút.
Celá spokojná prehltla neporiadok, ktorý narobila a zmyselne si oblizla pery. „Ešte nejaké pripomienky k môjmu nedostatku sebaovládania?“
Zalesklo sa mu v očiach. „Dve výhry z troch?“
„A čo takto tri z piatich?“

Dvakrát mu to navrhovať nemusela.

24 komentářů:

  1. Vdaka za dalsie skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za další kapitolu. Jsem moc zvědavá na další pokračování

    OdpovědětVymazat
  3. Pekne zapadli do bežného života hmmm ale do kedy,ďakujem superné

    OdpovědětVymazat
  4. Už by sa mohli stretnúť s Kamalom, aby sa všetko vyriešilo a nemuseli toľko utekať :-)
    Vdaka za dalšiu skvelú kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za další skvělou kapitolku!!!💜💜💜

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  8. Ďalšia skvelá kapitola, ďakujem 👍

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za další kapitolu 💕

    OdpovědětVymazat
  10. Srdečná vďaka za ďalšiu kapitolu... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  11. Tento komentář byl odstraněn autorem.

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za krásnou kapitolu. Doufám že se s upíry usmíří

    OdpovědětVymazat
  13. Díky moc za další kapitolu !!!!!

    OdpovědětVymazat
  14. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  15. Děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  16. Moc děkuji. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  17. Vďaka za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  18. Díky za další super kapitolu. :-) Renča

    OdpovědětVymazat