úterý 29. listopadu 2016

Podlehni temnotě - Kapitola 1



Súčasnosť,
Kearnove sídlo,
okolie Calgary, Alberta, Kanada

V jednom zo svojich honosných sídiel neďaleko mesta Calgary, trávil Eir čas, keď potreboval vypadnúť od všetkých starostí a problémov, ktoré ho ťažili. Sediac na žinenke s fľašou červeného vína, opretý o stenu, dočítaval posledné strany priemernej detektívky. Andhra driemala neďaleko dverí a Driss mechanicky hádzal nože do terča na druhej strane telocvične, čím zabíjal hodiny nudy. Rallem nehybne ležal na chrbte s rukami prekríženými za hlavou a bezcieľne hľadel do stropu nad nimi. Pripomínal mŕtvolu, ktorá bola rada, že sa mohla niekam zvaliť. Nitrel naopak sedel na parapete veľkého okna a čarbal si niečo do skicára. Necelého pol dňa sa vo veľkej miestnosti ozýval šuchot stránok, tupé údery čepelí, škrtanie ceruzky po papieri, ľahké kroky a bručanie spiacej vlčice.
Eir si precítene povzdychol a zabuchol knihu. ,,Ste otravní.“ Po dlhej dobe ho začala štvať ich prítomnosť. Do telocvične prišiel prvý, preto mal plné právo ostať.

Nitrel nemilosrdne vytrhol papier, skrčil ho a zahodil preč. ,,Aj ty, Suyun. Práve si jediným pohybom zničil hodiny mojej driny,“ podráždene zavrčal a odhodil blok aj s ceruzkou na podlahu.
Prekvapene pozdvihol obočie, ako naňho presunul pozornosť. ,,To si po celú dobu čmáral mňa?“
Temný rozpažil ruky a odsekol: ,,Všetko. Celú túto posratú miestnosť s každučkým skurveným detailom.“ Nitrel bol nesmiernym detailistom pokiaľ sa jednalo o nákresy. Robilo ho to geniálnym umelcom, ale štvalo to. Kreslil dokonalé diela, či už išlo o jednoduché mapy miest, náčrty oblečenia, doplnkov, nábytku alebo obrazy. Všetky v sebe ukrývali kus jeho perfekcionistickej duše.
,,A Driss ti nevadil?“ vyštekol rovnako podráždeným hlasom. Nikto mu nekázal, aby ho maľoval a už vôbec nie, aby tam tiež trčal.
,,Pri vrhnutiach som nemenil polohu, preto mu to nevadilo, Suyun,“ odpovedal Drissov pokojný hlas nasledovaný tupým úderom, ako sa posledný z nožov zabodol do terča, kde spolu s ostatnými vytvárali rôzne obrazce. Tentoraz to bola niečia hlava a Eir mal silné podozrenie, že patrila jemu.
Zavrtel nad nimi bezmocne hlavou. Na hádky naozaj nemal náladu. ,,Nie, žeby ste mi neliezli na nervy aj inokedy, ale teraz ste na nevydržanie.“
,,Čuduješ sa?“ opýtal sa ležiaci Rallem. ,,Bývame tu s tebou zavretí aj tri týždne, takže odpusť, ak nám dochádzajú nápady, ako sa zabaviť, Suyun.“
Neuveriteľné. On nebol ten, kto ich tu držal. Ostávali z vlastnej vôle, aj napriek faktu, že mu tu sotva hrozilo nejaké nebezpečenstvo, na ktoré by sa mohli vyhovárať.
,,Tak choďte loviť, doparoma! Pre mňa za mňa vymláťte zo seba dušu, len ma všetci nechajte pár dní v roku samotného,“ zreval tak hlasno, že prebudil spiacu vlčicu, ktorá prudko zodvihla hlavu a nechápavo naňho pozrela. Kričal zriedkakedy, preto jeho náhly výbuch všetkých prekvapil, no bolo mu to jedno. Nutne si potreboval oddýchnuť, načerpať sily a nad ničím nepremýšľať, čo sa pri nich, aj keď držali jazyk za zubami, nedalo. Postavil sa a s knihou v ruke odišiel z telocvične. Slnko malo čo chvíľa zapadnúť, takže mu ostával ešte nejaký čas, kým sa presunie do Yong-sunovho sídla v Soule, aby sa zúčastnili spoločenského večierka pre vyšších nesmrteľných. Nechcelo sa mu tam, ale bohužiaľ preňho sa tam už dobrých sto rokov neukázal. Rovnako ako Zess to neznášal, ale on mal teraz Leilu, ktorá ho ochotne rozptýli. Prešiel spleťou chodieb, otvoril dvere izby, odhodil dočítanú knihu na posteľ a zamieril do sprchy, dúfajúc, že ho schladí. 

Zaryin kráľovský palác,
Chicago, Illinois, USA

Celá červená od zlosti, sedela Misaki v jednom z tmavohnedých kresiel v menšom salóniku Zaryinho paláca, kde sa už hodiny hádala so svojím polovičným bratom Saitom, ktorý bol zhodou okolností jedným zo šiestich princov démonov. Síce mali rovnakú iba matku, no vzájomne sa rešpektovali, milovali a s obľubou hašterili o maličkostiach. Sedel oproti nej s rozpustenými indigovými vlasmi, ktoré si dal pred nedávnom ostrihať. Teraz dosahovali iba po krk a dlhá ofina mu padala do očí. Čierne rifle s tričkom boli u neho raritou, keďže väčšinu času trávil v telocvični. Musela uznať, že mu to nehorázne pristalo, ale mohla zato aj nádej, že čoskoro nájde pravého druha.  Jasné, Mis, snívaj ďalej.
,,Pôjdeš, aj keby som si ťa mal prehodiť cez plece a dovliecť ťa tam,“ vyhrážal sa, ako to robil poslednú pol hodinu. Dobre vedela, že k vyhrážaniu sa uchyľoval zriedkakedy, takže mu muselo na jej prítomnosti na tom snobskom večierku, ktorý sa konal každých desať rokov, poriadne záležať. Neznášala to tam a nemienila tam už viac ísť, keďže posledných sto rokov sa zúčastnila všetkých desiatich stretnutí. Predtým sa tomu vyhýbala ako čert krížu a mienila v tom opäť pokračovať. 
Zamračila sa naňho. ,,Ani ma nehne, braček. Prišla som na návštevu a nie, aby si mi diktoval, čo mám robiť. Na viac sa musím zajtra vrátiť do Tokia.“ Neprednášala, ale to nemusel vedieť. Na Tokijskej univerzite vyučovala históriu už desať rokov. S riaditeľom podpísala zmluvu, vyhovujúcu obom. Jej meno nebolo v žiadnych záznamoch a napriek tomu dostávala výplatu. Študenti ju zbožňovali, pretože svoje prednášky podávala reálne a každú obohatila o nejakú zaujímavosť.
,,Je mi jedno, či učíš. K Yong-sunovi pôjdeš,“ trval tvrdohlavo na svojom.
Zamračila sa ešte viac a odmietavo pokrútila hlavou. Nemienila stráviť noc s tými úchylnými bastardmi, ktorých musela zdvorilo odmietať. Mala chuť im jednu vraziť, ale musela sa kontrolovať.
Do salóniku vošla Zarya v teplákoch a voľnom prepotenom tričku. ,,Podľa intenzity vašej konverzácie, ktorá už dávno prešla do japončiny, predpokladám, že ste sa nedohodli,“ povzdychla si, ako sa zvalila do voľnej pohovky. ,,Prečo nemôžete jednoducho nájsť kompromis, ktorý by to celé vyriešil?“
Obaja sa na ňu pozreli, no nie dvakrát príjemne. Ten vražedný pohľad mali spoloční. Zrejme ho zdedili po matke, aj keď si nepamätali, žeby ho niekedy použila. Bolo to divné, ale ani jeden z nich si na ňu vlastne poriadne nepamätal.
Zarya zodvihla ruky v obrannom geste. ,,Fajn, ako chcete. Snažila som sa len pomôcť.“
,,Oceňujeme tvoju snahu Zarya-sama, ale moja sestra je tvrdohlavá,“ odvetil úctivo Saito a opäť prebodol sestru očami.
Obe sa zasmiali, ale bola to Zarya, ktorá sa naňho usmiala. ,,Máte to v rodine.“
Boli rovnako tvrdohlaví, momentálne ju však prevyšoval. ,,Ani ty tam nechceš ísť, nemám pravdu?“ obrátila sa na Zaryu.
Kráľovná sa súcitne pousmiala. ,,Ale idem tam. Chcem vidieť Leilu. Od Obradu spojenia som ani jedného z nich nevidela.“
Porazene si povzdychla. Už sa nechcela ďalej hádať, bola unavená a chcela sa ponoriť do teplej vody. ,,Vyhral si, ale chcem byť doma pred svitaním.“
Usmial sa čírim úsmevom víťazstva, vďaka ktorému mala chuť zmlátiť ho, aj keď by pravdepodobne neuspela. ,,Ak chceš, sám ťa odprevadím domov.“
Vstala a kráčala ku dverám. ,,Nie, ďakujem. Nechcem riskovať, čo sa stane, keď uvidíš môj byt. Hádania som si dneska užila až až.“ Otočila sa na Zaryu. ,,A ty,“ ukázala na ňu vystretým prstom, ,,ma budeš po celý ten čas zabávať, aby som neumrela nudou.“
Tá sa zasmiala, ale prikývla. ,,Ako chceš, Misaki-chan.“
Máš šťastie, Zar.
Otvorila dvere do hosťovskej izby, ktorú pri svojich návštevách využívala. Striebro-šedo-modrastý obrovský vlk, spolu so spiacim tigrom, ležal na hnedom perzskom koberci pri kresle. Otvoril oko a pozoroval ju, keď zamierila do kúpeľne.
,,Už ste sa dohádali?“ zaznel jej v hlave vlkov pobavený hlas.
,,Keby som sa nevzdala, sedeli by sme tam do rána.“
Stlačila páčku na vani, do ktorej začala tiecť teplá voda. Zo skrinky vzala kúpeľné mlieko a naliala ho do nej. Pripravila si veľkú osušku na držiak a vrátila sa do izby. Otvorila kufor, vytiahla z neho saténový župan a čisté oblečenie. Keď sa doma balila, predpokladala, že ju Saito presvedčí, takže zbalila aj čierne spoločenské šaty, ktoré položila na posteľ.
,,Nevyzeráš nadšene.“
Ani nebola. ,,Nemusíš tam ísť, ak nechceš. Stačí, keď musím ja.“
,,Nevadí mi to. So svojím kráľom som sa už dlho nerozprával.“
Zazipsovala kufor, prišla k nemu, pohladila ho za ušami a odišla do kúpeľne vypnúť vodu. Zavesila na háčik župan a začala sa vyzliekať. Dvere nemusela zatvárať. Fenrir ju za tie roky videl nahú niekoľkokrát a ani jednému to nevadilo. Na viac sa postará, aby ju nikto iný nevidel.

O pár hodín neskôr,
Yong-sunovo sídlo,
Soul, Južná Kórea

Eir sa oprel o zábradlie a užíval si chladný nočný vzduch. Obloha bola bez jediného mraku, takže hviezdy aj mesiac nádherne žiarili. Vonku mu bolo stokrát lepšie než vo vnútri. Odbil si povinnosti, tak si mohol dopriať ticha niekde o samote. 
Terasové dvere sa otvorili a ucítil ženskú prítomnosť.
,,Ospravedlňujem sa. Nevedela som, že tu niekto je,“ prehovorila okamžite neznáma a cúvala späť do vnútra.
Ten nežný hlas ako zamat ho prinútil otočiť sa. Bola nádherná. Krátke čierne šaty bez ramienok jej odhaľovali dokonalú bledú pokožku a krásne telo. Na tvári nemala skoro žiaden make-up, okrem zvýraznených očí a decentne namaľovaných pier. Tajomné hnedé oči ho fascinovali a farbu vlasov nedokázal ani popísať. Možno tmavohnedá s odleskami svetlohnedej, ktorá bola na niektorých miestach zvýraznená tmavomodrou, ktorá sa zdala až čiernou.   
Usmial sa na ňu a zavrtel hlavou. Už si ani nepamätal, kedy sa nenútene a od srdca usmial. Pripadalo mu to ako večnosť. ,,Pokojne ostaňte. Prišiel som sa sem nadýchať čerstvého vzduchu a oddýchnuť si od toho hluku, čo tam panuje.“ 
Úsmev mu oplatila, čo spôsobilo, že v jeho očiach opeknela. Čistý úsmev jej naozaj pristal. ,,Ďakujem. Balkóny sú obsadené a táto terasa bola jedinou nádejou, ktorá zostala, aby som si prevetrala hlavu.“
Oprela sa o zábradlie vedľa neho. Takto mohol lepšie cítiť jej opojnú vôňu, z ktorej začínal tvrdnúť.
,,Ako vidím, nie som jediná, ktorá neznáša tieto večierky,“ zasmiala sa a ten smiech bol čistá rozkoš. ,,Samozrejme okrem Zessa.“  
Pravda, Zess neznášal tieto večierky. Vo svete nesmrteľných tým bol preslávený. ,,Nevadí mu, že tu je. Leila ho dostatočne rozptyľuje.“
,,Prajem im to. Vyzerajú spolu šťastne,“ pousmiala sa, ale skorej smutne než veselo, čo mu prezradilo, že je bez druha.  Otočila sa naňho a smutný úsmev vystriedal úprimný. ,,Mimochodom som Misaki.“   
Aj keď ju v živote nevidel, dobre vedel, kto pred ním stojí. Bola Saitovou sestrou a špecializovala sa na ilúzie. Dokázala vytvárať nové dimenzie, kde čas plynul podľa nej.
,,Teší ma, že spoznávam Saitovu mladšiu sestru. Som Eir.“

Kurva. Ostré nadávky neboli jej parketou, ale nič iné by toľko nevystihovalo jej stav, keď vyslovil svoje meno. Vôbec nezaregistrovala, že ten dokonalý kus chlapa pred ňou je Temný a k tomu ich princ. Musela však priznať, že okrem toho vypracovaného tela, sexy postavy a ostro rysovanej tváre si nevšímala absolútne nič iného. Tie strieborné oči svietili v tme rovnako ako jeho alabastrová pleť. Uhľovočierne vlasy ju lákali, aby do nich zaborila prsty a zmyselné pery, aby cítila na svojom tele. Za tých štyristo rokov, čo žila, nestretla muža, ktorý jej telo donútil takto reagovať iba pri pohľade naňho. Z jeho charizmatického pohľadu sa jej podlamovali kolená, hlboký drsný has v nej vyvolával túžbu a to mňamózne telo ju nútilo vlhnúť.
Modlila sa, aby mala čistý hlas a do svojho prejavu pridala trochu nezaujatej úcty, aby jej prekvapenie nebolo toľko očividné ,,Aj mňa teší, že konečne spoznávam princa Temných. Prekvapuje ma, že sme sa ešte nevideli.“
Zasmial sa, čím ukázal žiarivé zuby.
Bože, ten úsmev.
,,Zrejme to bude tým, že posledné storočie som sa tomuto zrazu vyhýbal, ako sa len dalo. A predtým, no... Povedzme, že som sa nezdržiaval dlho.“
Tiež sa zasmiala, pretože tá skutočnosť, že sa tu stretli až teraz, bola smiešna, možno až priveľmi. ,,U mňa je to presne naopak. Chodím sem iba posledné storočie kvôli bratovi. Vlastne sme sa dnes o tom hádali celý deň, pretože sa mienim vrátiť k starým časom a už sa tu viac neukazovať. Dneska som tu naposledy.“
Pohľad sa mu po tých slovách zmenil a ona zase zanadávala. Obaja odrazu pochopili, že ich stretnutie nie je náhoda, čo im o pár sekúnd potvrdila zvyšujúca sa mágia okolo nich. 
Toto rozhodne nedopadne dobre.


12 komentářů: