čtvrtek 22. září 2016

Ta, kterou chceš - Kapitola 4



Dane už dostal v živote veľa hanlivých mien. Hlupák, hajzel, blbec, Ľadový muž. A teraz naposledy, tupec.
Vďaka, West.
Ale nikdy nemal pocit, že boli tie prezývky zaslúžené... kým neprišla Kenna.
Takmer si najal súkromného detektíva, aby našiel informácie o jej minulosti – hlupák. Zmlátil by som každého, kto by sa zaujímal o moju minulosť.
Súdil ju za minulosť, o ktorej vedel veľmi málo – hajzel. Ale tipujem, že mala rovnako otrasné detstvo ako ja.

Súdil ju za hriechy, o ktorých si ani nebol istý, že spáchala – blbec. Koľkokrát som išiel na večeru s obchodnou partnerkou a potom som na internete našiel článok o našej údajnej afére?
Dovolil jej odísť bez toho, aby sa jej ospravedlnil – Ľadový muž. Niekto by ho mal vziať na lúku a tam ho zastreliť.
Stále sa v mysli vracal k spôsobu, akým ho Kenna dráždila predtým, než urazil najhlbšiu štruktúru jej charakteru. Na to absolútne rozštiepenie jej tichej dôstojnosti. Na tú jej odhodlanú vnútornú silu. Ako veľmi jej ublížil? Hruď ho bolela pri všetkých možných odpovediach. Stále sa vracal v spomienkach na jej vernosť k priateľkám, ako zostala až do trpkého konca večierku, aby pomohla obsluhe upratať.
Možno nepoznal každý detail jej minulosti, ale páčilo sa mu, kým bola dnes.
Musí to napraviť. To bol jediný dôvod, prečo prijal otcovo pozvanie na večeru. Dane viedol svoju spoločníčku do rodičovského domu. Jeho otec a Roanne čakali v obývacej izbe, kde sa konal aj zásnubný večierok. Thomas mal ruku ovinutú okolo jej pása, držal si ju pri sebe, ako keby bola drahocenný pokladom.
Názory boli subjektívne.
Dane bojoval s vlnou sklamania, keď si uvedomil, že Kenna ešte neprišla.
„Ale, ale,“ ozval sa Thomas. „Pozrime sa, kto sa rozhodol natiahnuť si gate veľkého chlapca a postaviť sa tvárou v tvár svojmu drahému starému otcovi.“
„S touto vetou je jediný problém,“ odpovedal Dane svižne. „Ty pre mňa nie si drahý.“
Thomas našpúlil pery, keď sa Dane posadil na pohovku, namiesto toho, aby k nemu pristúpil a potriasol si s ním rukou. „Stále ma viníš za svoje nešťastie, ako vidím.“
„Kiežby to bolo jediné, z čoho ťa viním.“ Dane zvykol otca považovať na svoj idol. Thomas bol ten, ktorý ho utešoval po Danielovej smrti. Ale od chvíle, čo sa prevalila tá aféra, Dane sotva dokázal vystáť pohľad na neho.
Jeho otec pobúrene vybuchol: „Jedného dňa sa zamiluješ. Nebudeš si vedieť pomôcť. Predáš aj svoju dušu, len aby si mohol byť s ňou.“
Dane sa pozrel na Roanne. Zízala na svoje nohy. „Hovoríš, ako keby som nejakú dušu aj mal. Akoby mi ju klamstvá a zrada nevytrhli.“
Ponorili sa do ticha, minúta po minúte sa míňala, nikto sa neodvážil prehovoriť. Roanne pobehovala v obývacej izbe, upravovala podnosy s predjedlami, uhladzovala si látku na tesných bielych šatách. Daneova spoločníka, Courtney, sedela vedľa neho na pohovke, a popíjala víno. Thomas sa nakoniec usadil v kresle pred krbom a na každého zazeral.
Potom zazvonil zvonček.
Dane sa postavil, každý sval v jeho tele bol odrazu napätý.
Komorník išiel otvoriť dvere a o pár sekúnd neskôr Kenna vstúpila do obývacej miestnosti. Dýchanie sa stalo minulosťou. Vlasy jej padali okolo ramien ako plamene ohňa. Líca mala bledé, pehy boli viditeľné. Mala na sebe pohodlný top a džínsy – a on na ňu reagoval, ako keby bola nahá, zúfalo sa túžil k nej dostať. Aby ju mal.
Prečo? Nedávalo to zmysel. Už nebol nijaký dvadsaťročný panic, ktorý stojí v bordeli. Ale... doparoma. Bola prirodzená a krásna a skutočná. A bola matka. Vyhýbal sa „matkám“, pripomínal si. Vždy. Nechcel mať nič spoločné s deťmi. Nechcel ich vychovávať, starať sa o ne, alebo im nechtiac zničiť život.
„Toto nie je ani trochu trápne,“ povedal West s úškrnom. „A v tejto miestnosti nie je ani kúsok napätia.“
Prekvapenie a hnev naplnili Danea. Kenna sa rozhodla prísť s Westom. A West súhlasil – po tom, čo bol upozornený, aby sa od nej držal. Dane venoval svojmu priateľovi tvrdé kývnutie na privítanie. Fakt, že bol oblečený rovnako neformálne ako Kenna, naznačoval, že si boli dosť blízki na to, aby spolu hovorili o svojom oblečení a skutočne sa zosúladili.
Radšej nech si nie sú až takí blízki.
Zatiaľ čo Kenna zastala vo dverách, West vykročil dopredu, načiahol ruku k Daneovi. Potriasli si, obaja stisli ruku toho druhého dosť tvrdo na to, aby si zlomili kosti. West nestrácal úsmev, keď sa naklonil k nemu a zašepkal: „Neboj sa. Viem, že je to tvoja sestra. Budem s ňou zaobchádzať dobre. V posteli aj mimo nej. Som ale ochotný si vypočuť akékoľvek námietky, ktoré máš. Žiadne? Vôbec? Tak fajn.“ Poťapkal Danea po pleci a prekĺzol okolo neho, aby sa pozdravil s ostatnými.
Nadávka sa začala dvíhať hlboko v jeho hrudi a vybuchla skôr, než ju dokázal zastaviť. West sa zasmial bez toho, aby sa otočil. „Jedného dňa,“ Dane zavrčal, „dám tvoje gule do mlynčeka a urobím si sendvič s vajíčkovým šalátom.“
West sa zasmial ešte viac.
„Dane.“ Jeho otec sa na neho díval, akoby mu zo žalúdka práve vyskočil votrelec. „Tak sa s hosťami nehovorí.“
„Ja som už povedala aj horšie veci,“ ozvala sa Kenna.
Bránila ho?
Priblížila sa k nemu, než stihol odpovedať, jej falošný úsmev na svojom mieste. „Rada ťa znova vidím, Dane.“
Nenávidel tento úsmev, chcel ten skutočný. Tiež nenávidel, ako formálne sa k nemu správala, ako si od neho držala odstup. Môžeš z toho obviňovať len seba. „Radosť rozhodne nie je to, čo cítim ja.“ Napravil si výraz v tvári, vzal ju za ruku – teplú, mäkkú, jemnú – a pobozkal ju na hánky... chcel jej ich olízať, keď zachytil vôňu jahôd. V tomto meste to nebolo divné, a zvyčajne ho niečo také ani nevzrušilo, ale na nej to bolo silnejšie a jeho ústa zvlhli túžbou ochutnať.
Ovládaj sa. Prinútil sa pustiť ju. Odstúpila od neho na dva kroky. „Dlžím ti ospravedlnenie,“ povedal potichu. Nech bola jej minulosť akákoľvek, on nebol ničím sudcom a ani ním nechcel byť. „Nemal som právo spochybňovať tvoj charakter.“
Prešlo niekoľko chvíľ, zatiaľ čo sa zdalo, že Kenna zápasí s prijatím jeho slov. Keď sa rozhodla, že ich myslel vážne, napätie vyprchalo z jej pliec. „Len aby si vedel, nespím so ženatými mužmi.“
„Verím ti.“
„Potom je ti odpustené.“
Tak ľahko? „Niekto by ťa mal naučiť, ako zostať na niekoho naštvaná, miláčik,“ zaflirtoval s ňou.
Čože? Ja? A flirtovať?
Jej oči zaiskrili a do líc sa jej konečne vrátila farba. „Všetci robia chyby.“
Áno, ale zdalo sa, že on ich robí viac než ostatní. Jedna z nich stála jeho brata jeho život. Jeho ruka sa zodvihla, mierila k jeho lícu, k jazvám, ktoré urobili operácie esteticky príťažlivejšími. Keď si uvedomil, čo robí, zamračil sa. „Budeme rodina,“ povedal. „Bol by som rád, keby z nás boli priatelia.“
„Priatelia?“ To slovo bolo len o niečo hlasnejšie než zašepkanie.
„Áno.“
„Priatelia spolu trávia čas.“ Jej pohľad po ňom skĺzol tak, ako jeho pohľad skĺzol po nej, keď stáli v knižnici, a on si všimol, ako jej poskočil tep na krku. Ako ňou prešlo chvenie a kolená sa jej roztriasli.
Žeby ju... priťahoval?
Jeho telo reagovalo na tú myšlienku, tvrdlo.
„Ja-“ Nech chcela povedať čokoľvek, rozmyslela sito. „Jasné.“ Prikývla. „To by bolo pekné.“
„Pekné,“ opakoval, keď odrazu priateľstvo ani trochu neznelo ako priateľstvo.
Roanne a Courtney sa objavili, ruka v ruke, po oboch stranách jeho tela. „Čo to máš na sebe?“ dožadovala sa Roanne od Kenny, ktorá znova zbledla. Obe ženy boli oblečené v kúskoch od návrhára s opätkami tak vysokými, že bol prekvapený, že to neboli chodúle.
Courtney so zodvihla na špičky, aby mu vtisla bozk na líce, a on sa strhol, vyhol sa kontaktu. Stuhla a on vedel, že ju ponížil, ale on už jej vysvetlil, rovnako ako každej žene, s ktorou kedy chodil, že jeho tvár bola tabu, dokonca aj v posteli.
„Viac si ma už nemohla ponížiť?“ povedala Roanne s povzdychom, stále sústredená na svoju dcéru.
Kenna sebou trhla, potom vystrela plecia. „Áno, mohla,“ odpovedala. „Chceš vidieť ako?“
Dane skryl svoj úsmev. „Myslím, že je dokonalá presne taká, aká je.“
Pozrela sa na neho s prekvapenou vďačnosťou. „Vážne? Chcem povedať, vďaka. Priateľ.“
Zaškrípal zubami. „Súhlasím. Myslím, že vyzeráš rozkošne,“ ozvala sa Courtney, milo ako vždy. „Ale možno by si si chcela požičať môj šál?“ ponúkla sa, hlavne pre Roannino dobro, odhaliac tak aspekt jej povahy, ktorý sa mu nepáčil. Bola niekým, kto sa nikdy nepostaví na niečiu stranu, ani nebude bojovať na niečo, v čo verí.
Dnes večer to medzi nimi ukončí.
„Ďakujem, ale nie.“ Kenna zodvihla bradu. „Som dokonalá.“
Ten čin... už ho videl aj predtým, keď boli spolu v knižnici... bol to zvyk, uvedomil si. Keď ju niekto súdil – a ona sa musela obrniť proti bolesti? Ako často sa to v jej krátkom živote udialo?
No a, samozrejme, hruď ho znova začala bolieť.
„Súhlasím s tou dokonalosťou.“ West sa objavil po Kenninom boku a obtočil okolo nej ruku. Dane si pritlačil jazyk na podnebie úst, aby zostal ticho. Ktovie, čo by bol povedal.
„Ale-“ začala Roanne.
„Nechaj to dievča na pokoji, Roanne. Je krásna ako obrázok,“ ozval sa Thomas, prekvapiac tak Danea. Jeho otec sa presunul k dverám do jedálne. „Jedlo je hotové a ja som hladný muž. Poďme, všetci.“ Ostatní sa k nemu pripojili, zatiaľ čo Dane zostal pozadu. Kenna bola jediná, kto si to všimol. Venovala mu prikývnutie na povzbudenie.
Naposledy, keď sedel za tým jedálnym stolom, Daniel bol nažive, a jeho rodičia boli do seba zamilovaní. Bol súčasťou šťastnej rodiny.
Keď sa otvorili dvere do minulosti, zaplavili ho spomienky.
Nechoď tam.
Neskoro.
Chcem sa korčuľovať na jazere, Dane.
Je to nebezpečné. Ľad by sa mohol prelomiť.
Neprelomí. Prosím!
S tým srdcervúcim prosením sa Dane podvolil. Teraz si trel líce, prisahal, že cítil ostrý okraj ľadu, ktorý sa zarezával, hlboko, zatiaľ čo sa pokúšal vytiahnuť svojho brata z ľadovej vody, po tom, čo sa ľad skutočne prelomil. Prisahal, že aj napriek množstvu operácii na vyhladenie pokožky ešte stále bola drsná.
„Dane?“ Kennin hlas ho vytiahol zo spomienok a z temného blata myšlienok. „Rozhoduješ sa, či utečieš cez dvere alebo nie?“ Zastala pár krokov od neho a usmiala sa, jej pravý úsmev, a jemu sa zasekol dych v hrdle. Taká sakramentsky krásna. „Vyzeráš, akoby si do jedálne radšej hodil vodíkovú bombu, než aby si do nej vstúpil.“
„Aspoň raz výzor neklame. Ale premýšľam, prečo tak nevyzeráš aj ty. To, ako sa s tebou rozpráva tvoja matka...“ Nepáčilo sa mu to.
Pokrčila ramenami. „Je mojím jediným živým rodičom.“
„Odpúšťaš jej?“
„Každý deň, za každú vec.“
„Odpúšťaš príliš ľahko, miláčik.“
„To už si mi povedal. Ale úprimne, nie je to ľahké. Je to len niečo, čo musím urobiť. Kvôli sebe. Nechcem stráviť svoje dni nahnevaná alebo zatrpknutá a odmietam, aby jej názor ovplyvnil ten môj. Okrem toho, mal by si byť vďačný. Ty si sa mi musel ospravedlniť dvakrát, doslova si žobral o to ľahké odpustenie.“
„Namyslenec,“ zamrmlal.
Uškrnúc sa, Kenna povedala: „Mala som namierené do kúpeľne, aby som si umyla ruky. Aj keď riskujem, že všetci si budú myslieť, že klamem a že skutočne trpím problémami s trávením, nechcel by si sa prejsť po záhrade?“
A byť s ňou nejaký čas osamote? „To by som veľmi rád,“ povedal a ponúkol jej svoju ruku.
Zaváhala iba na chvílu, a potom ovinula prsty okolo jeho. Odrazu sa ich koža dotýkala. Teplo z nej ho vzrušovalo. Jej mäkkosť ho dráždila. Chcel...
Viac.
Nadávajúc na seba, viedol ju cez dom, vyhýbajúc sa jedálni. Keď boli vonku v chladnej noci a pod hviezdnym nebom, pustila ho. Ale spomienka na jej dotyk ho neprestávala prenasledovať. Túžil po jej mäkkosti a teple, bojoval s nutkaním zdrapnúť ju za ruku a držať sa jej, akoby šlo o život.
Prišiel si sem s Courtney. Kenna sem prišla s Westom. Urobila správnu vec.
Ale napriek tomu sa túžba po kontakte nezmenšila. Pomaly kráčali cez labyrint ruží, gardénie a vinúce sa vínnej révy, mesiac bol vysoko a zlatý. Mesiac milencov. Dosť žiarivý na osvetlenie cesty a dosť tmavý na to, aby ukryl jeho túžbu ukradnúť si bozk. Napätie v ňom zosilnelo – a nahromadilo sa na jednom mieste.
„Courtney vyzerá byť milá,“ prehovorila.
„Nechcem o nej hovoriť.“
„To druhé dievča-“
„Ani o nej.“
„Koľko priateliek máš?“ opýtala sa.
„Žiadnu.“
„Žiadnu? Páni,“ povedala.
„Páni?“
Zasmiala sa, ten zvuk bol rovnako kúzelný ako jej úsmev, očaril ho. „Si moja oficiálna ozvena? Áno, páni. Zdá sa, že máš nekončiacu zásobu „žiadnych“ priateliek. Ale čo keby som ti urobila láskavosť a sústredila sa na niečo iné, než na tvoje otáčajúce sa dvere na spálni? Ako West. On je-“
Záblesk žiarlivosti ho prinútil prerušiť ju. „Nechcem hovoriť ani o ňom.“
„Okej. Práve si dosť zredukoval témy na rozhovor,“ povedala.
„Tak to skúsim ja. Ako tráviš svoj deň?“ Myslíš na mňa? Tak, ako na teba myslím ja?
„To nechcem povedať,“ kľučkovala.
Zvedavosť ním prešla ako blesk. „Teraz mi to musíš povedať.“
„Inak čo?“
„Och, miláčik. Som muž, ktorý nepozná zmilovanie. Som ochotný ťa štekliť, dokým nepustíš do gatí, a všetci si tak budú myslieť, že máš problémy s trávením.“
Odfrkla si a dokonca aj to bolo rozkošné. „Veľa šťastia. Nie som šteklivá.“
„Jasné, že si.“
„Nie som. Vážne.“
„Si, len o tom ešte nevieš. Ver mi. Nikto nenašiel na tvojom tele to správne miesto, to je celé. Ale ja by som mohol. Je to dar.“
Ticho. Také hriešne ticho.
Chrapľavosť jeho tónu a sugestívnosť jeho slov sa ozývala v jeho mysli. Flirtoval. On nikdy neflirtoval. Ani nikdy nevtipkoval. Ani nikdy nešteklil ženu a ani to nechcel robiť.
Doteraz. Kým neprišla ona. Žena, ktorú nemohol mať, a ktorú by nemal chcieť. Kenna nebola jednou z jeho jednorázových vzťahov, aj keby bola ochotná pristúpiť na takú dohodu.
Bola by ochotná?
„Plánovala som taký malý zoznam prianí,“ povedala, ponoriac sa znova do rozhovoru.
„Malý zoznam prianí?“
„Taký zoznam... zábavy. Veci, ktoré by sme ja a moja kamoška chceli urobiť, než uschneme ako staré babky.“
Uschneme? Och, srdiečko. Ja ťa urobím tak mokrou, že-
Nič.
Bojoval s vlnou túžby, ukrytej hlboko v bruchu. „Nejaký... erotický zoznam?“ opýtal sa, našľapujúc opatrne.
„Nie!“ vykríkla, zdesená. „Nie. Dáme si urobiť tetovanie a hodíme drink niekomu do tváre. Obmotáme niekomu celý dom aj s pozemkom toaletným papierom. A skočíme do bazéne oblečené.“ Vymenovala niekoľko položiek na zozname, každá jedna bola vtipnejšia než tá predchádzajúca. Boli krotké, ale milé. Jej nadšenie bolo opojné a jej krásna pehavá pokožka sa zafarbila doružova a konkurovala tak ružiam okolo nich. Uvedomil si, že sa usmieval. Táto žena možno mala dcéru, ale stále bola rovnako nevinná a čistá ako čerstvo napadaný sneh.
„Chcem ti pomôcť,“ povedal. „Budem musieť zajtra odísť do Dallasu kvôli niekoľkým pracovným stretnutiam, ale vrátim sa v piatok. Počkaj na mňa a ja ti pomôžem odškrtnúť si zo zoznamu niekoľko vecí.“ Vlastne, nepáčila sa mu predstava, že by urobila čo i len jednu vec zoznamu bez neho. Chcel byť svedkom všetkých.
„Počkaj. Nie som si istá, či ti rozumiem správne. Ty mi chceš... pomôcť?“ opýtala sa.
„Prečo je moja pomoc taká prekvapujúca? Sme priatelia, no nie?“
„Asi hej.“ Zvedavo sa na neho pozrela. „Ale čo ak sa objaví dokonalá príležitosť, zatiaľ čo budeš mimo mesto?“

Uvažoval minútu, potom sa rozhodol. „Zmena plánu. Vynechám Dallas a zajtra sa vrátim do Strawberry Valley.“ On bol šéf. Jeho slovo bolo zákon. Mohol by delegovať úlohy a robiť si čo chcel, kedy chcel. „Na tvojom zozname začneme pracovať zajtra. Spolu.“ 

25 komentářů:

  1. Že priatelia dobrý vtip😃,ďakujem super

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za skvělý překlad!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  3. Veľmi pekne ďakujem za ďalšiu časť. Zasa som sa super pobavila. :D

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za další kapitolu!!!

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  7. Vdaka za preklad a korektúru a teším sa na pokračovanie:-)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za ďalšiu kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem pekne za super preklad a teším sa na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za další úžasnou kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  11. Děkuji za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za překlad:)

    OdpovědětVymazat