úterý 27. září 2016

Prokletá temnota - Kapitola 5



Rose sedela v zapadnutej kaviarni a horúcim čajom si hriala ruky. Pomaly prichádzala k sebe. To, čo videla, ju mátalo.
Čo to Ekrem robil? Ako?
Tabuľka ju na chrbte ťažila ako tona skál. Čo je nej také nehorázne dôležité? Je jasné, že nejde o popis nejakého rituálu.
Ekrem hovoril o kliatbach. Je na nej nejaká kliatba? Magická?
Chytila sa za hlavu. Počas štúdia im profesori často naznačovali, že sa môžu stretnúť s niečím nadprirodzeným. Vždy sa tomu len zasmiala.

Čo ak to mysleli vážne? Čo ak exituje niečo viac ako svet, ktorý ona denno-denne vidí? Pretože pokiaľ Ekrem nie je rádioaktívny, asi neexistuje iné vysvetlenie pre to, čo videla.
Do čoho sa to zaplietla? A kam teraz pôjde? Ekrem vie, kde býva. Rodičov nemôže ohroziť. Keby aspoň vedela, čo je na tej tabuľke!
Odpila si z čaju, ale vôbec ju nezahrial. Nikdy v živote nemala takýto strach. Oslaboval ju, robil jej z končatín želé.
Keď zdvihla pohľad, zazrela známu tvár. Trochu sa jej uľavilo. Evie.
Žena jej zamávala a hneď si prisadla. „Ahoj, Rose. Je ti dobre? Si nejaká bledá,“ povedala súcitne.
Pokrútila hlavou. „Náročný deň.“
„Viem si predstaviť.“ Dotkla sa jej ruky. „Nie si zranená?“
„N-nie.“
Evie si ju rýchlo prezrela. „To je dobre. Budeš potrebovať všetky svoje končatiny.“
Zamrazilo ju. „Na čo?“
Evie si povzdychla ako prvotriedny gankster. „Na boj. Už začal. Ty máš jeho kľúč.“ Ukázala na batoh.
Rose sa vytrhla z jej zovretia a obzrela sa. „O čom to táraš?“
Evie ju pohladila po líci. „Moje malé dievčatko. Naozaj si si myslela, že pred Ekremom ujdeš? Práve pred ním?“
Ak predtým bola vydesená, toto ju dorazilo. Takmer zabudla dýchať. „Čo si zač?“ šepla.
„Och, nikto. No, možno trochu manipulujem a intrigujem, ale ešte mi poďakuješ. Aj Ekrem.“ Usmiala sa ako maniak.
Striasla sa. „Prosím. Ja s tým nemám nič...“
„Spoločné? Obávam sa, že sa mýliš. Čoskoro tu bude. Mala by si sa pripraviť. Nebude ľahké krotiť ho.“
V tej chvíli sa rozleteli dvere a v nich sa zjavil zmoknutý, desivý Ekrem.
Rose chcela prosiť Evie, aby jej pomohla, ale miesto, kde sedela, bolo prázdne. Akoby sa vyparila.
Stiahlo jej hrdlo. On ju zabije. Alebo jej urobí to, čo tým mužom, ktorí ich prekvapili.
Zovrela v ruke batoh. To chce. Tabuľku. Tak nech ju, sakra, má! Nech sa ňou zadrhne! Nechala ho na stoličke pri nedopitom čaji a rozbehla sa na toalety. Skúsene vylomila okno vo výške hlavy, vyšvihla sa naň a dopadla na tvrdú zem. Trochu jej zabrnelo v kostiach. Svaly mala stuhnuté zimou a bola vďačná, že nedostala kŕč.
Bez váhania sa znovu dala do behu cez dažďové kvapky. Nechcela umrieť. Ešte toho toľko nezažila. Do pekla, ani jej vlastná rodina nevie, čo robí!
Čoskoro za sebou začula dupot nôh. Nie! Obzrela sa. Ekrem ju s batohom v ruke dobiehal a podľa jeho pohybov mu to ani nedalo veľkú námahu.
Pridala. Nikdy nebola takto vydesená, akoby mala za pätami smrť. Čo v danej situácii nemusí byť metafora.
„Rose, stoj!“ kričal za ňou Ekrem. Naozaj nevedel, čo ho to napadlo. Mal predsa tabuľku. A je jasné, že Rose mu už viac nepomôže. Tak prečo za ňou šiel? Až tak mu záleží na tom, aby poznala pravdu? Aby sa ho nebála?
„Daj mi pokoj!“ kričala.
Som blázon, uvedomil si, keď ju dobiehal. Bola celá mokrá, skrehnutá a určite aj uzimená. Nepáčilo sa mu to. Chcel, aby bola v teple, najlepšie pred praskajúcim krbom a v očiach mala ten pokojný výraz, aký u nej videl v tú noc, keď unavene ležali v posteli.
Rose v istej sekunde pochopila, že je po všetkom. Obklopili ju silné ramená a pritiahli k ešte silnejšiemu, horúcemu telu. Metala sa a kopala do vzduchu. „Nie!“ Umrie. Čoskoro.
„Rose, prestaň,“ mrmlal jej Ekrem do ucha. „Neublížim ti.“
„Tak ako si neublížil tým policajtom?!“ kričala. Nie, ona aj plakala. Bolo to ako kopanec do žalúdka. Ekrem nechcel, aby plakala.
„Odpusť mi to, kráska. Takto to bude lepšie.“ A vyslal jej do tela slabý zelený lúč, ktorý ju uspal.
Jej drobné telo mu ochablo v náručí, tvár skrivená strachom. Hrôzou. Nežne ju pritisol k sebe. Nemôže jej vymazať pamäť. Pozná ho príliš dlho, tak ďaleko jeho mágia nesiaha. Obzvlášť nie tie útržky, ktoré mu po Kamalovom zásahu zostali.
Ukryl sa s Rose pod strieškou skrachovaného podniku, zavolal svojim mužom, aby si poo nich prišli a po celý  čas vysielal Rose do tela lúče, ktoré ju zahrievali.

Rose sa prebrala odrazu. V jednej chvíli bola mimo, v ďalšej všetko vnímala. Prudko otvorila oči a uvidela oranžovú žiaru ohňa v modernom krbe. Uvedomila si, že ruky má zviazané za chrbtom, nohy však nie.
Opatrne pozrela na svoje telo. Zalial ju studený pot. Niekto jej vyzliekol premočené oblečenie a namiesto neho mala na sebe priveľkú bielu košeľu, z ktorej išla Ekremova nezameniteľná vôňa.
Srdce sa jej rozbúchalo. Čo jej urobil? Kde to je a prečo ešte nie je mŕtva?
Započúvala sa. Kdesi v diaľke, zrejme v inej miestnosti, znel tlmený rozhovor.
Pretočila sa na bok a posadila sa. Bola na mäkučkej pohovke v niečom pripomínajúcom obývačku a herňu v jednom. Za chrbtom mala biliardový stôl, terč na šípky a stolný futbal.
Jediným zdrojom svetla bol oheň v krbe kúsok od nej. Drevenú podlahu pokrýval huňatý koberec a šteklil ju na bosých nohách.
Za oknami bola tma. Ako dlho bola mimo?
Dvere na opačnej strane miestnosti sa otvorili a dnu vošiel Ekrem s Leventom. Nestihla si ľahnúť a predstierať bezvedomie, preto na nich nepriateľsky zazrela.
Ekrem k nej hneď pribehol. „Rose. Ako sa cítiš?“
Pomrvila sa. „Ako unesená, zviazaná obeť, ktorú niekto v bezvedomí vyzliekal!“ prskla.
Ekrem sa posadil na stolík pred ňou. „Mrzí ma to. Prisahám, že som ťa len prezliekol z mokrých šiat. Bola si celá uzimená.“
„Čo odo mňa chcete?“
Levent sa hodil do kresla naľavo od nej. „Nemusíš sa nás báť. Nechceme ti ublížiť.“
„Mrzí ma, ak si dovolím pochybovať.“ Upriamila svoju pozornosť na Ekrema. „Tabuľku už máš. Čo ešte chceš?!“
Trochu strápene vytiahol spoza opaska nôž a keď videl ako zbledla, otočil ho rukoväťou k nej. „Prerež si povrazy. Môžeš si ho nechať, ak sa budeš cítiť lepšie.“
Naklonila sa, aby sa oslobodila a potom nôž namierila naňho. „Prečo som tu? A kde to vôbec je?“
„Sme v Peterborough, v mojom sídle. V Londýne to chvíľu nebude bezpečné.“
„Ako pre koho.“
„Pozri,“ prisunul sa bližšie. „Ja viem, že si vydesená a máš na to dôvod. Nechcel som, aby si sa to dozvedela takto.“
„Dozvedela čo? Čo si zač?“ kládla otázky. Ruka s nožom sa jej však triasla.
Ekrem sa narovnal. „A si si istá, že to chceš vedieť? Pretože už nebude cesty späť a pravda sa ti možno nebude páčiť.“
Zagúľala očami. „Už si ma do toho zatiahol. Došlo mi, že nie si človek. Tak mi preukáž tú láskavosť a povedz mi pravdu. Celú.“ Aj tak už nemá čo stratiť. Veď s ním spala! Bol u nej v byte.
„Tak dobre,“ súhlasil Ekrem. Pozrel na Leventa. „Nemusíš tu byť. Viem, že je to pre teba... traumatické.“
Muž pokrútil hlavou. „Je to aj moja minulosť. Pokojne hovor.“
Rose v ňom videla napätie. Vinu. Sklopil pohľad a nechal Ekrema jednať s ňou.
„Študovala si históriu, však?“ začal opatrne. „Na čo si sa sústredila?“
„Staroveké civilizácie okolo Stredozemného mora.“ Tak ako jej rodičia.
Ekrem pozrel na nôž, ktorý sklonila. Buď si získa jej dôveru, alebo ju naveky stratí. Bol ochotný to risknúť. „Už som ti povedal, kde som sa narodil. V meste Nubt.“
„Kom Ombo,“ opravila ho automaticky.
Nešťastne nadvihol kútiky úst. „Nie, Rose. Ja som sa narodil v Nubte. V časoch toho, čo ty nazývaš staroveký Egypt.“
Klesla jej sánka. To nemôže myslieť vážne! „Kecy!“
„Kiež by. Skutočne odtiaľ pochádzam. Bol som pánom mesta, mal som armádu a podliehal som faraónovi.“
„Ekrem, naozaj si myslíš, že ti uverím...“
„Hovorím ti čistú pravdu,“ skočil jej do reči. „Videla si ma čarovať. Som nesmrteľný. Na svete je veľa takých bytostí.“
V hlave sa jej ozývali jemné náznaky profesorov. Nežartovali. Pripravovali ich. Úplne zabudla na nôž. „Koľko máš rokov?“ šepla.
Zvraštil tvár. „To je trochu zložité. Moje telo má tridsať. Ale na rozdiel od ostatných bytostí som neprežil tisícročia. Spal som. Svojím spôsobom.“
„Spal?“
„Len ma vypočuj, áno? Si schopná to zvládnuť?“
A má na výber? Ešte sa nerozhodla, či mu verí, ale chcela vedieť viac. Musela. Spomenula si na Evie a jej reči. „Pokračuj,“ vyzvala ho.
Ekrem pozrel kamsi za ňu. „Moje postavenie v krajine bolo jedinečné. Narodil som sa do rodiny silných mágov. Mojím otcom ale bol egyptský boh.“ Chvíľu počkal, aby uvidel Roseinu reakciu.
„Boh?“ zopakovala a čudovala sa, prečo nie je tak prekvapená. Jasné, prečo nie? Bohovia. Úplne v pohode.
Prikývol. „Moja rodina... bola dosť ctižiadostivá. Otec považoval za geniálne, keď prizve boha, aby splodil s mamou dieťa. Myslel si, že tým predčí faraóna a náš rod bude mať väčšiu moc.“
Zháčila sa. „To je... odporné! Ženy nie sú... ale čo ja nadávam, bol to staroveký Egypt,“ mávla rukou.
Ekrem zdieľal jej rozhorčenie. Teraz viac než inokedy. „Matka súhlasila. Vychovali ma normálne ako ich spoločného syna, ale mama ani otec sa netajili pomermi s inými partnermi. Matka porodila ďalšieho nemanželského syna. Otec sa k nemu nikdy nepriznal, hoci v sebe aj ten malý mal krv mágov z matkinej strany.“
„Takže ty si... napoly boh?“ opýtala sa a nevedela, či sa má smiať nad tou vetou, alebo kričať od hrôzy.
Neisto odpovedal: „Áno. Napoly boh, napoly mág. Nanič kombinácia, ver mi.“
Nadvihla obočie. „Skutočne?“
Irónia v jej hlase ho trochu upokojila. Stará Rose sa vracia. „Ako som vravel, mal som armádu. Vládol som mestu. Nechcel som ísť proti faraónovi, napriek otcovmu želaniu.“
„Koľká obetavosť,“ neodpustila si.
Usmial sa. Chcel ju pohladiť, ale odolal. Ku koncu možno ani nebude chcieť, aby sa jej dotkol. „Mal som dobré vzťahy so susedmi. Môj nevlastný brat sa tiež dostal k moci. Ale zrazu som si začal všímať zvláštne úkazy u ostatných vládcov. Z ničoho nič mali úrodné polia. Rodili sa im synovia a nikdy dcéry. Vtedy boli ženy tak trochu...“
„Na obtiaž?“ doplnila sucho. „Nehovor.“
„Želám si, aby som mohol ospravedlniť tieto názory, ktoré trvajú dodnes,“ povedal úprimne. „Ale sám som sa vtedy nezamýšľal nad vašou vnútornou silou.“
Pokrčila plecami. „Poradili sme si. Čo mali znamenať tie úkazy?“
Ekrem sa myšlienkami vrátil do minulosti. „Bolo toho viac. Ich armády boli nezničiteľné. Nepriatelia umierali len tak, bez dôvodu. Vyslal som teda niekoľko špehov, aby to šli overiť. Priniesli mi príšerné správy. Niektorí mocní vládcovia si držali stovky otrokov s magickými silami a mučením ich nútili plniť ich príkazy.“
Levent sa prudko nadýchol. Rose zbadala, ako zbledol. Pochopila. „Ty si bol jedným z nich?“
Krátko prikývol. „A ver mi, mučenie je slabé slovo. K škodcom sa ľudia správajú lepšie.“
Prišlo jej ho ľúto. V staroveku to bolo dosť zlé aj bez mučenia. Vrátila sa pohľadom k Ekremovi. „Čo bolo potom?“
„Na Zemi žije niekoľko rás mimo ľudí. Upíri. Vlkolaci. Démoni. Bosorky. Anjeli. Valkýry. Harpye.“ Prestal, lebo videl, že Rose takmer vyleteli oči z lebky.
„Ekrem, teraz smrteľne vážne. Neklameš mi? Skutočne existujú?“
„Spomínaš si, ako si mi vymenovala mená? Napríklad Salvator?“
„A?“
„Je to upír. Kráľ britských upírov.“
Striasla sa. „Vieš, čo? Dokonči a potom to rozoberieme.“
Pozrel jej do očí. Chcel by ju upokojiť, keby vedel ako. Ale to najhoršie len malo prísť. „Niektoré rasy vymreli. Donedávna sa verilo, že napríklad bosorky vyvraždila inkvizícia. A v mojich dobách sa stratili príslušníci rodu džinov.“
„Akože tých v lampe? Čo ti plnia...“ pochopila. „Priania.“ Pozrela na Leventa.
Modrooký muž vzdychol. „Máme veľmi jedinečnú moc. Ak nás niekto vlastní, sme povinní plniť želania. Dlhé roky sme boli v lampách, áno. Džin v lampe je otrok. Ale oslobodili sme sa. Príbehy zostali. Keď nás uväznili, už sme boli všetci slobodní a naši mučitelia nás museli k poslušnosti nútiť inak. Bez ohľadu, či to bol muž, žena alebo dieťa.“
Rose sa vzbúril žalúdok. Mučiť dieťa...
„Áno, zlomili nás. Plnili sme ich nenormálne želania. Silní synovia. Úrodné pôdy. Smrť nepriateľom. A aj mnoho zvráteností.“ Odmlčal sa, hľadal slová. „Ja si pamätám len bolesť, Rose. Večné mučenie, ponižovanie a plnenie rozkazov. Nič predtým. A trvalo to desaťročia. Stalo sa z nás niečo, čím sme byť nechceli. Mali sme pomáhať. Plniť želania čestným ľuďom v núdzi.“
Ekrem cítil jeho bolesť aj po toľkých rokoch. „Bol som rozzúrený. Džinovia a otroci? Tak to byť nemalo. Navyše tie ich praktiky ma znechucovali. Okamžite som vzal armádu a šiel tvrdo do vojny. Nechcel som nič iné, len ich oslobodiť. Ale ono sa to... zvrtlo.“
Pokračoval Levent. „Boli sme úplne na dne. Nepamätali sme si, kto sme. Čo sme. Videli sme len krv a keď nás Ekrem oslobodil, tak sme krv chceli preliať. Je to ako keď pustíš z reťaze hladného, týraného psa. Napadne všetko živé. My sme začali bez zmyslu vraždiť našich väzniteľov. Jedného po druhom. Topili sme ich mestá v krvi.“
Skrútilo jej žalúdok. Ekrem pokrútil hlavou. „Dal som otrokárom dosť času ujsť, ale oni zostali, chceli bojovať o svoj zdroj moci. Preto ich džinovia dostali. A úprimne si myslím, že si to zaslúžili,“ dodal bez štipky ľútosti. „Musel som pochovávať džinovské deti, ktoré nezvládli mučenie. Tehotné ženy. Netušíš, ako ťažko sa kope hrob pre niekoho, kto mal byť takýchto vecí najviac ušetrený.“
Rose mala v očiach slzy. Ekrem šiel na záchrannú misiu a dostal len krvavý kúpeľ a strašnú povinnosť pochovať deti a ženy.
„Podarilo sa nám doslova zničiť Denderu a Théby. Džinovia... boli mimo kontrolu.“
Levent si ukrýval tvár v dlaniach. „Šli sme stále napred. Zabíjali tých, ktorí väznili našich druhov. Neovládali sme sa.“
„Nie je to vaša vina, Levent,“ povedal Ekrem a Rose mala pocit, že to nehovorí prvý raz. „Patrí im to.“
„Navždy budem žiť s tou spomienkou. Vina zostane.“
Rose sa schúlila do klbka. Potrebovala počuť záver. „Oslobodili ste všetkých?“
„Postupovali sme. Zistili sme, že mnoho kráľovstiev na Arabskom polostrove si tiež kúpilo džinov. Mienili sme sa tam vypraviť. Ale pri Červenom mori nás zastavili.“
„Kto?“
„Niekoľko vládcov miest sa proti mne spojilo. Všetci s magickými vlastnosťami. Chápem, moje kroky boli radikálne a z ich pohľadu som bol vrah. Ale príliš neskoro som si uvedomil ich hrozbu. Títo muži sa vzdali vládnutia a nechali sa premeniť na upírov, aby mali ešte viac sily.“
„Ako im mohla premena pomôcť? Nič v zlom, ale... nie sú upíri trochu... citliví na slnko? Aspoň podľa mýtov.“
„Sú, len pokiaľ nemajú dosť krvi. Vampirizmus im dodal odolnosť a fyzickú silu. Zmysly a reflexy. Dohonili ma na pobreží pod vedením pána z Abdžu, terajšieho...é...“
„Abydosu, Ekrem. Abydos. Mal by si sa to naučiť, než sa niekde preriekneš,“ karhala ho.
„Tiež mu to hovorím,“ pridal sa Levent.
Ekrem nad oboma krútil hlavou. „Títo noví upíri ma prekvapili. Vypočúvali ma ako nejakého zločinca. Odmietol som im povedať pravdu. Boli násilní a... bál som sa o džinov. Konečne prichádzali k sebe. Nemohol som vedieť, čoho sú schopní moji bývalí spojenci. Takýchto som ich nepoznal. Obzvlášť... ich vodcu. To je jedno. Nedokázali ma zabiť kvôli môjmu utajenému božskému pôvodu, tak ma omráčili a dlhodobo uspali.“
„Ako uspali?“
Ekrem si odkašľal. „Pochovali ma zaživa.“
Takmer sa zadrhla. „Čo?! Po-pochovali? Zaživa?!“
„Uviedli ma do hlbokého spánku, niečo ako... hibernácia? Tak to nazývate. Nebol som mŕtvy, ani živý. Prekliali moju hrobku so sarkofágom a vytiahli zo mňa väčšinu moci. Tú uložili do tabuľky, ktorú rozbili na tri časti.“
Rose zatínala päste, až jej zbeleli hánky. Tabuľka. Niet divu, že sa šiel pretrhnúť. Naprázdno preglgla. „Ako si sa prebral?“
Nadýchol sa. „Pred pár rokmi si istý upír, zločinec, najal archeologičku, aby ma vykopala. Zlomil kliatbu a oživil ma, pretože legenda o mne hovorila, že ten, kto ma prebudí, získa aj moju armádu. Taká somarina!“
Rose sa zamračila. „Ten film som videla, Ekrem. Nuda.“
Konečne sa usmial. „Moja armáda boli džinovia,“ vysvetlil jej. „Prisahali, že ma nájdu a vrátia do života.“
„Dlhujeme mu viac než to. Ekrem nás nikdy nezneužil. Nezotročil,“ dodal Levent. „Po otvorení hrobky sme si ho vyzdvihli a začali pátrať po tabuľkách. Ale narazili sme na... nepriateľa.“
„Akého, pre všetko na svete?“ Rose sa triasla, tentoraz zvedavosťou.
„Pán z Abdžu prežil. Dostal sa k archeologičke, ktorá ma vykopala. Poštval ju proti mne a vzali mi časť tabuľky, ktorú následne ukryli. Ale pochybujem, že jej povedal celú pravdu. On ma nenávidí ešte z jedného dôvodu.“
„Akého? A kde je?“
„Tu, v Británii. A má proti mne to, že ja som dostal, čo on nikdy nemal. Spomínaš si, ako som ti hovoril o nemanželskom dieťati mojej matky?“
„Áno.“

„Nuž, pán z Abdžu nie je nik iný ako môj vlastný brat.“

28 komentářů:

  1. No, tak tohle jsem nečekala. Děkuji za úžasnou kapitolu. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc Alex za další kapitolu tvého skvělého psaní a věř mi, že jsem se neskutečně těšila na tvůj další díl této skvělé serie. Moc se těším na další kapitolu a přeji aby ti psaní přinášelo takovou radost, jako nám čtení :-)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. ďakujem krásne:) písanie a každý komentár od vás mi prináša veľkú radosť:)

      Alexa

      Vymazat
  3. Dakujem za skvele pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za skvělý překlad!!!❤❤❤

    OdpovědětVymazat
  5. Tento komentář byl odstraněn autorem.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji mnohokrát za další perfektní kapitolu !!!!

    OdpovědětVymazat
  7. Dakujem. Super kapitola...som zvedava, ako bide reagovat na Kamala ;)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem pekne veľmi sa teším na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  9. Tak jeho brat a nebodaj jej nový švagor to bude veeelký prúser ďakujem skvelé

    OdpovědětVymazat
  10. Takže Ekrem a Kamal sú súrodenci??? Zaujímavé;-) Ekremová minulosť je úplne iná ako som si myslela.
    Vdaka za dalšiu skvelú kapitolu:-)

    OdpovědětVymazat
  11. Super kapitola,vdaka.

    OdpovědětVymazat
  12. Skvelé ako vždy, ďakujem za super kapitolu !!!

    OdpovědětVymazat
  13. Srdečná vďaka za ďalšiu kapitolu... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  14. o jooooj, tak predsa sú Kamal s Ekremom súrodenci :o))) NO som zvedavá, ako bude Rosa reagovať, keď jej Ekrem povie kto je naozaj kto, ako to urobil so Salvatorom :o) a ešte keď Rosa zistí, že vlastne jej sestra je vydatá za Ekremovho brata :o)))) Júúúúj Alexa zase si si pre nás nachystala poriadne prekvapenie a už sa neviem dočkať čo bude ďalej :o)) žeby sa Rosa postavila na stranu Ekrema a bude bojovať proti svojej sestre??? no som veľmi zvedavá čo bude ďalej :o)))

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. nuž, možné je všetko;) uvidíme, uvidíme...

      Alexa

      Vymazat
    2. juj ty si ale potvorka :o))) no teším sa na ten boj :o)))))))

      Vymazat
  15. Díky moc za novou kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  16. Dakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  17. Moc děkuji za další kapitolu.

    OdpovědětVymazat