pondělí 19. září 2016

Prokletá temnota - Kapitola 3



Ekrem ženy zásadne nevyužíval. Ak s nejakou šiel do postele, bolo to po vzájomnej dohode a musela vedieť, že vzťah nehľadá. V minulosti, v Starovekom Egypte, to možno bolo iné. Postavenie ženy bolo iné.
Ani vtedy ani teraz však nemal potešenie z násilného styku. A Rose sa netvárila ako zamilovaná naivka. Bola vášnivá, mierne šibnutá a hlavne dospelá.
Veľmi ochotne sa ním nechala odniesť do spálne a zastonala, keď ju oprel o stenu, aby si znovu mohol vychutnať jej plné pery.

Pomaly prechádzal cez líce až ku krku. Pokožku mala neuveriteľne jemnú, hladkú. Prehla sa, aby mu uľahčila prístup. Nemohol si nevšimnúť, aká je pružná.
„Už ti niekto povedal, aká si rozkošná?“ zašepkal jej na kľúčnu kosť.
Vzala jeho tvár do dlaní a zahryzla mu do pery. „Ešte ma nepoznáš.“
Zamieril k posteli, cestou narážajúc do nábytku. „Dračica.“ Hodil ju na mäkkú posteľ, až nadskočila na matraci.
Rozosmiala sa a natiahla k nemu ruky. Vyhol sa im a stiahol z nej uterák. Stvrdol ešte viac. Rose bola prirodzene bledá a to ho z nejakého dôvodu priťahovalo. Ako kontrast k jeho tmavšej pokožke.
Oblé prsia s ružovými bradavkami prosili o jeho pozornosť. Nemala prehnane veľký hrudník ako väčšina žien tejto doby, čo nikdy nedokázal pochopiť. Prečo ísť pod nôž, keď záleží hlavne na citlivosti?
Rýchlo si vyzliekol tričko a klesol k nej. Ochutnal pevnú bradavku a ako dúfal, Rose pootvorila pery a zachvela sa. Rukami mu prehrabla vlasy. Bol to príjemný pocit, opäť cítiť nežný ženský dotyk.
Rovnakou pozornosťou zahrnul aj jej dvojičku. Kútikom oka zazrel, ako Rose spojila stehná, aby uľavila napätiu.
„Och, to nie.“ Zovrel jej nohu a oddelil ich od seba. „Nebudeš podvádzať.“
Fňukla a zasnene si oblizla pery. Už len z pohľadu na jeho nahý hrudník by sa dokázala urobiť. Samé svaly, opálená pokožka. Na zjedenie.
„Si až príliš oblečený,“ povedala hlbokým hlasom a zhodila ho pod seba. Zručne mu rozopla opasok a stiahla mu nohavice. „Na ostro, hm?“
Skazene na ňu žmurkol. Nikdy si na spodky nezvykne. Čo je to za divnú módu?
„Tak sa pozrime, kto sa nám tu hlási o pozornosť.“ Jemne ho vzala do ruky a prešla ňou po celej dĺžke.
Rose uvažovala, či má len malé dlane, alebo je ten chlap vážne taký vyvinutý. Stiahlo jej vnútro. Úplne ju zaplní. A ona si užije každý moment.
Ekrem zaťal zuby. Chcel ju na seba okamžite vysadiť, ale dovolil jej preskúmať neznáme vody. Stláčala ho v dlani, hladila ťažký miešok a keď už mal v tvári dosť ubolený výraz, vzala ho do úst.
Takmer mu z lebky vyleteli oči. „Rose?“
Zavrčala a vyslala mu do tela vlny rozkoše. Postupovala nižšie a nižšie, ale nezvládla ani polovicu. Ekrem možno nie je jej prvý milenec, ale nie je ani nejaká skúsená pornoherečka.
Zaprotestovala, keď ju odstrčil.
„Nechceš snáď prísť o všetku srandu,“ utešoval ju. „Nie som z dreva, kráska.“ Pobozkal ju, nežne a dôkladne a položil ju do mäkkých vankúšov.
Kto je ona, aby mu bránila? Dobrovoľne roztvorila stehná, stále omámená pohľadom na to dokonalé telo, ktoré sa medzi ne vtesnalo. Aj jej sa páčil ten kontrast ich pokožky.
Ekrem jej prstami prešiel po vnútornej strane stehna. „Chcel som si overiť, či si prirodzená blondínka,“ povedal naoko smutne. „Ale očividne to nezistím.“ Voľnou rukou jej prikryl odhalené pohlavie.
Zavrtela sa proti jeho dlani. „Asi mi budeš musieť veriť.“
„Asi áno.“ Prstami si ju opatrne otvoril a keď ho jej vlhkosť uistila, že je na správnej ceste, ponoril do nej dva prsty.
Rose vykríkla, ochromená náhlym prívalom napätia. Nedostala však šancu spamätať sa, lebo ju palcom začal hladiť na najcitlivejšom mieste.
Zavrela oči a vzápätí ich otvorila, keď na sebe pocítila jeho jazyk. Neovládla sa. Napätie sa stupňovalo a keď sa mu chcela vytrhnúť, pevne ju zovrel.
V oslepujúcom výbuchu vykríkla a prehýbala sa pod ním ako ryba na suchu.
Ekrem si ten pohľad užíval. Rose, zružovená a mimo zmyslov. Bola nádherná. Táto žena rozhodne vie ako si užívať život.
Keď sa trochu spamätala, pobozkal ju na ploché bruško a vykĺzol z postele. Prehrabával sa v odhodených nohaviciach, kým nevytiahol niekoľko zabalených kondómov.
Rose mu bola vďačná, že o tom nevyjednával. Prášky nebrala, pretože lekári zistili, že jej telo na ne reaguje neprirodzene. Dala si teda zaviesť teliesko. Napriek tomu nie je taká neopatrná, aby mu až tak verila.
Ekrem to zase robil len pre ňu. Je nesmrteľný a tým pádom s ním smrteľníčka neotehotnie. Ale už sa naučil, že v tejto dobe je veľa nákazlivých chorôb. On ich chytiť nemôže. To jej však nevysvetlí. Takto bude mať pocit bezpečia.
Nasadil si pánsku ochranu a vrátil sa k nej na posteľ. „Si pripravená na poriadnu akciu?“
Či je pripravená? Vrhla sa naňho a obkročmo sa mu posadila na bedrá. „Ja áno.“
Ekrem ju chytil za pevné pozadie a pomáhal jej pomaly ho do seba vsunúť. Postupovala pomaly a niekoľkokrát zasyčala a musela prestať. Bola tesná. Vlhká a horúca.
„Pomaly, Rose,“ šepkal jej. „Áno, tak je to správne. Uvoľni sa.“
Zaklonila hlavu. Bolo to príliš dobré. Intenzívne. Vnútro jej stále viac a viac vlhlo, uľahčovalo celý proces. Ekrem jej začal jednou rukou masírovať klitoris.
Zastonala a klesla naňho. Cítila ho hlboko v sebe a chvíľu si na ten pocit musela zvykať. On jej zatiaľ hladil stehná.
Keď naňho konečne pozrela ich pohľady sa do seba zasekli. Mal tak nádherné oči. Pritiahol si ju na seba. Opatrne sa pohol. Potešene vzlykla.
Ekrem sa usmial. Rozpohyboval boky v pomalom tempe. Rose mu vyšla v ústrety. Jej tvrdé bradavky ho dráždili na hrudi.
Zahrabol ruku do jej takmer suchých vlasov a zaklonil jej hlavu, aby mal prístup k tomu krehkému krku. Ako zistil, je na ňom náramne citlivá.
„Ekrem,“ vyšlo jej z úst.
„Áno. Zopakuj moje meno. Len moje.“
Nečakane sa okolo neho stiahla. Ale poslúchla. Každú chvíľu jej zašepkal niečo vzrušujúce. Vedel, ako na ňu. Zrýchľoval tempo a v jednej chvíli ich pregúľal bez toho, aby z nej vystúpil.
„Ach!“ Takto dráždil úplne iné miesta v jej vnútri. A zrýchľoval.
Tvrdšie.
Hlbšie.
Ku koncu jej silno zahryzol do krku a priviedol ju k vrcholu. Počula, že kričí a zrejme sa aj triasla. Mocne ho objala a pomohla mu dospieť k vlastnému uspokojeniu.
Unavení klesli na vankúše a predýchavali to. Ekrem ju pobozkal na čelo.
„Takže mier?“ zamrmlala ospalo.
Prikývol. „Rozhodne mier.“

Rose ráno potichu vstala z postele a hodila na seba vyťahané tričko. Ekrem stále spal, zaberal väčšinu postele a ešte aj v spánku vyzeral božsky.
Nedokázala potlačiť spokojný úsmev. Keď si odpočinuli, prinútil ju k druhému kolu. Tentoraz si dal načas a objavoval jej telo. Tretí raz to robili nad ránom, potom im došli kondómy a museli skončiť.
Nechala otvorené dvere a cez obývačku zamierila do kuchyne. Rozhodne mala pár otázok a tie mu môže položiť nad raňajkami. Nezavolá políciu, to sa rozhodla už večer. Aj tak sa zrejme nikdy viac neuvidia.
Čo je celkom škoda, pretože je fakt dobrý v posteli.
Urobila niekoľko toastov, opiekla slaninu, urobila vajíčka a uvarila silný čierny čaj. Britská krv sa v nej asi nezaprie.
Ekrema zobudila vôňa jedla a pricupital do kuchyne len v nohaviciach, strapatý a ospalý.
Pohľad na Rose ho však hneď prebral. Vlasy jej prirodzene skučeraveli a v nadrozmernom tričku vyzerala ešte krehkejšie. Ako malá víla.
„Dobré ránko,“ pozdravila ho.
„To určite je.“ Posadil sa za jedálenský stôl. Všimol si, že ho premiestnila do kuchyne a priestor vedľa bol prázdny. Jedáleň asi nie je nič pre ňu.Praktická žena.
Položila pred neho tanier a prisadla si. „Urobila som len čaj, ale ak dávaš prednosť káve –“
„Čaj postačí,“ uistil ju. „Ďakujem.“ Netušil, ako sa správať. Rose bola milá, ale čakala od neho niečo viac?
„Mám otázky,“ povedala, zatiaľ čo jedla. „A ty mi na ne odpovieš. Máš môj sľub, že tento rozhovor neopustí môj byt.“
Preglgol. „Čo chceš vedieť?“
„Prečo chceš tabuľku? A pokúsme sa rozprávať ako dvaja rovnocenní a nechodiť okolo horúcej kaše. Viem, že nie si nijaký zberateľ umenia, pretože nemá hodnotu. Jazyk na nej je neznámy. Nie je spojená s príbehom. A je z bežného materiálu.“
Uhol pohľadom. „Povedzme, že ja o jej príbehu viem veľa. Má pre mňa emocionálnu hodnotu.“
Odfrkla si. „Tak inak. Pred pár mesiacmi bola podobná tabuľka odcudzená zo skladu múzea. Jediná známa a zaregistrovaná. Záhadne zmizla. A nie, nie je to táto. Bol si to ty?“
Smutne sa usmial. „Nie.“ Ale zúčastnil sa. Nanešťastie, dostal sa k nej Kamal a teraz ju ukrýva.
Prižmúrila oči. „Ekrem, úprimne. Táto tabuľka sa objavila na zozname múzea prednedávnom. Dovtedy neexistovala.“
Tentoraz bol podozrievavý on. „A to vieš odkiaľ?“
Spokojne zahryzla do slaniny. „No lebo som ju sama ukradla.“
Vyvalil oči. „Ukradla?“
„Sme v podobnej brandži, zlý chlapec. Ale mne platia inštitúcie. A áno, tú tabuľku som ukradla zo zbierky jedného boháča. Keď si už tak veríme.“
Ohromene prestal jesť a oprel sa o stoličku. Toto dáva veciam nový rozmer. Preto ich vymenila tak zručne. A nebála sa. „Si plná prekvapení.“
Potešene nadvihla kútiky pier. „Tak? Von s pravdou.“
Vzklíčila v ňom nádej. Mohol by vyjednávať. Povedať jej niečo, čo nikto z ľudí nevie a ona by mu na výmenu pomohla. Ochotne by zaplatil. Odpil si z čaju. Uvažoval. „Dobre. Čo keby som ti povedal, že si ju chcem len požičať?“
Odsunula tanier. „Napäto počúvam.“
Ekrem sa zahľadel do neznáma. Je jasné, že tú časť s ukradnutou mágiou a nesmrteľnosťou nepochopí. „Tabuľka má tri časti,“ začal. „Ja mám jednu. Druhá je v súkromnom vlastníctve, tá ukradnutá zo skladu. Tretia bola v múzeu.“
„Zaujímavé.“ Zdá sa, že vie svoje. Možno nejde len o bezcenný artefakt.
„Potrebujem ich spojiť. Všetky tri.“
„Prečo?“
Pretože chcem späť svoju moc! „Proste chcem. Môžem ti odprisahať, že tam nie je nijaká cesta k pokladu ani dôležité historické údaje.“
„A čo teda?“
„Hovorí sa tam o kliatbe. Pre mŕtvych. Určite to poznáš.“
Iste. Niektorí mŕtvi nemali nájsť kľud a boli rôzne preklínaní.
„Skúmam tieto rituály. Nie pre vedecké účely, ale z vlastného záujmu,“ vymýšľal si. „A niekedy sa mi páči, keď viem viac než odborná verejnosť.“ To slovné spojenie sa naučil len nedávno. Bol na seba hrdý.
Rose to dávalo zmysel. Bohatý odborník, ktorého už nebaví slúžiť verejnosti. Preto nikomu neublížil. Nie je násilník.
Ekrem sa k nej naklonil. „Mám návrh, Rose. Výnosný pre nás oboch.“
Zasmiala sa. „Neukradnem pre teba tabuľky, ani keby si mi zaplatil,“ zamietla vopred.
„A čo keby som ti zaplatil za lúpež, ty by si mi nechala všetky tabuľky presne na jeden mesiac a ja by som ich potom – spolu – daroval múzeu podľa tvojho výberu?“
Okamžite mal jej plnú pozornosť. Bolo by úžasné získať pre múzeum niečo také neobvyklé.
Ekrem podľa jej žiariacich očí vedel, že ju dostal. Už to chce len správne voliť slová.
„A kde mám istotu, že to urobíš?“
Mykol plecami. „Kde mám ja istotu, že ma neoklameš a nevydáš polícii?“
„To je fér,“ súhlasila. Ale je toho vážne schopná? Nešlo jej o peniaze. Tých má dosť. Okrádať políciu je predsa len niečo iné. A ešte aj nejakú súkromnú osobu.
Ekrem jej dal čas a dojedol. Videl, ako jej v hlave pracujú kolečká.
„Koľko by si mi zaplatil?“ opýtala sa, keď sa šiel obliecť.
„Jeden milión libier,“ vyhlásil okamžite, bez zaváhania.
Klesla jej sánka.
„Rozmýšľaj o tom, Rose.“ Vrátil sa do spálne, dal si rýchlu sprchu, hodil na seba zvyšok oblečenia a na odkazový papierik naškrabal pár riadkov.
„Tu je adresa, kde sa budem zdržovať. Nie dlho, ale pár dní určite. Máš týždeň na rozmyslenie.“ Položil pred ňu papierik. „Je to zároveň skúška dôvery. Ak to berieš, prídeš sama. A ja ti budem veriť, že nepobežíš na políciu.“
Vyvalila naňho oči. On vážne nežartuje!
Ekrem neodolal pokušeniu a naposledy ju pobozkal. „Bola to krásna noc. Dovidenia, Rose.“ A sám sa vyprevadil z bytu.

Rose nevedela, čo robiť. Neokráda štátne zložky a legálne inštitúcie. Nuž, takmer. Ale Ekrem jej nielen zaplatí ohromnú sumu, on jej ukradnuté veci po mesiaci vráti. Takže to teoreticky nie je krádež.
No okradnúť Scotland Yard? Môže trvať roky, než by tabuľku vrátili múzeu. Kurátor síce všetky ukradnuté veci, ktoré mu priniesla, vyhlásil za náhodne nájdené v skladoch alebo darované anonymom, ale keďže o nej nie sú záznamy, políciu bude náramne zaujímať.
Rozpoltená medzi dvoma možnosťami šla na jediné miesto, kde sa jej mizéria zhorší natoľko, že sa nakoniec rozhodne.
K rodičom.
Nie že by to tak bolo vždy. Svojich rodičov nadovšetko milovala, aj keď jej chceli riadiť život. A využívala každý moment, aby k nim mohla zájsť hoci len na večeru.
Potom sa v ich životoch objavil Kamal a Carolina priznala svoje archeologické vykopávky. Odvtedy sa stala hrdinkou, Kamal vítaným členom rodiny a Rose bola tá úbožiačka, ktorá nič nedokázala a bezhlavo počúvala rozkazy.
Zaparkovala svoje auto o dve ulice ďalej od ich domčeka, vymenila značkovú kabelku za lacný kúsok, odložila koženú bundu a namiesto čižiem si obula vyťahané tenisky.
„Sladká poslušná dcérenka,“ zavrčala, keď kráčala ulicou.
Na príjazdovej ceste pri dome stálo čierne Volvo, ktoré Rose nepoznala. Zamračene ho obišla. Odomkla si dvere.
„Mami, ocko, ste tu?“ zakričala do chodby.
Z kuchyne okamžite vybehla Mary, jej vždy usmiata matka, v zástere a s varechou v ruke. „Miláčik!“ Objala dcéru.
„Rada ťa vidím.“ Do nosa jej udrela nezameniteľná vôňa omáčky na špagety.
„Ruším?“
„Ty nikdy.“ Pobozkala ju na čelo. „Poď, poď, máme hostí.“ Viedla ju do obývačky, kde jej otec diskutoval s dvoma známymi postavami.
Roseina nálada hneď klesla ešte nižšie. Týchto poznala. Boli na Lininej svadbe.
„Jack, pozri kto nás prišiel pozrieť.“
„Rose!“ Otec ju privítal rovnako srdečne. „Zoznám sa s Isobel a Conorom,“ ukázal na manželskú dvojicu.
Rose im kývla. „Už som ich videla na svadbe.“
„Ach, iste.“
Mary sa vrátila do kuchyne a Rose klesla na gauč. „Netušila som, že máte také dobré vzťahy s Lininými priateľmi,“ nadhodila. Mala sa radšej ísť opiť.
„Ach, Isobel pracuje s Carolinou v múzeu,“ vysvetlil otec. „Niekoľkokrát sme s ňou spolupracovali. A Conor sa od nej nepohne.“ Dobrosrdečne sa usmial.
Iste. Rovnaké kruhy. Roseini rodičia sú obaja archeológovia, svetovo preslávení. Stále ich volajú na rôzne stretnutia a k novým objavom, hoci sú už v dôchodku.
„To vidím. Čo konkrétne robíš, Isobel?“
„Reštaurujem obrazy a menej náročné predmety.“ Tá žena sa ani jediný raz neusmiala. Sotva hýbala ústami.
Prikývla. Ktovie, koľko vecí už ukradla a prešli Isobelinými rukami? Radšej na to nechcela myslieť. Ona si vybrala túto kariéru. Utajenie.
„A čo ty? Ako sa ti darí v práci?“ opýtal sa otec, aby sa necítila vynechaná.
Zaksichtila sa. „Ako obvykle. Nič výnimočné. Nuda.“
Celú polhodinu sa ju pokúšali zapojiť do rozhovoru o ničom. Počasie. Politika. Útržkovito pochopila, že Conor vlastní niekoľko firiem spadajúcich pod nadnárodnú sieť patriacu Salvatorovi, jeho šéfovi. Conor o ňom hovoril ako o bohovi.
Vykúpenie prišlo nakoniec v podobe Mary hlásiacej, že skorá večera je hotová. Rose sa s úľavou presunula do známej kuchyne, v ktorej strávila toľké roky ako dieťa, pozorovaním mamy a kradnutím koláčov.
Je zvláštne, že jej to nechýba. Ona si taký život už nedokázala predstaviť.
Posadila sa k stolu a nabrala si jedlo, potom jej pohľad pristál na novinách uprostred. Správa o lúpeži v múzeu. Zbledla. „Ehm, nie sú tie noviny staré?“
Conor ich odložil preč. „Sú. S tvojimi rodičmi sme sa bavili o tej nepodarenej lúpeži.“
Prosila políciu, aby utajila jej meno, ale bulvár nie je práve tolerantný. Zistili to? Nie, určite nie. To by ju niekto varoval. „Prečo? Skončilo sa to predsa dobre.“ Vložila si do úst špagety, ale sotva cítila ich chuť.
Jack si odpil z vína. „Napriek tomu sme presvedčení, že zlodej sa opäť pokúsi získať tabuľku.“
Áno. A ona možno bude pri tom. „Polícia ju predsa stráži.“
Conor s Isobel si vymenili podivné pohľady. Čo je len na tých dvoch tak divné? „Ani polícia nie je všemocná a múzeum ju raz bude musieť vystaviť,“ predpovedal Conor.
„To je snáď úloha múzeí, nie? Posilnia ochranu. Teraz už vedia, čo majú chrániť.“
Isobel len krútila hlavou. „To nepostačí. Nie je dobré, keď bude na očiach.“
„Majú pravdu, miláčik,“ pridala sa Mary. „Niektoré veci sú príliš cenné, než aby boli majetkom múzea.“
Toto znelo ako nepekná konšpirácia. „Kam tým mierite?“ Úplne zabudla na jedlo.
„Mám nejaké kontakty,“ povedal Conor vážne. „Urýchlim proces na polícii a kúpim od múzea tabuľku. Všetko prebehne v tajnosti a oni môžu vystaviť kópiu. Aj tak to návštevníci nespoznajú a pravý artefakt bude v bezpečí. Samozrejme, že ju poskytnem ktorémukoľvek odborníkovi na expertízu, ale nič verejné.“
Vidlička jej vypadla z ruky. Celé roky kradne práve takýmto ľuďom to, čo by mal vidieť svet. Nech sa prepadne, ak tá tabuľka skončí u tohto nafúkanca! Prečo sa o to vôbec zaujíma? „Máte rád históriu?“ vyšlo z nej ľadovo.
„Vlastne ani nie. Je to darček pre Kamala, ale nie je tu, aby to zariadil sám.“ Usmial sa, bez zubov. Strnulo. Neprirodzene.
Rose sa zježili všetky chĺpky. Pozná nekalý úmysel, keď ho má pred očami a Conor ho má. „A nemáš pocit, že je to krádež?“
„Nazval by som to ochranou.“
Iste. A ona je Tatko Šmolko.
„Je to výborný plán a nikomu neublíži,“ súhlasil Jack. „Conor k nám prišiel, aby sme ho s Mary podporili. Ako odborníci.“
„Ako to môžete dopustiť?!“ vyletela na nich. „Vy, ktorí ste bojovali o to, aby  dávno stratené veci boli všetkým na očiach? Vyhrabávali ste ich zo zeme pre iných! Nie pre seba! Pre ľudí!“
„Rose, upokoj sa,“ usmiala sa na ňu Mary. „Nerozumieš tomu, dievčatko.“
Nie si v obore, dievčatko. Rose zovrela pery. Niečo na tej tabuľke je. Chce ju Ekrem a chce ju Kamal s celou svojou bandou. Každý iným spôsobom.
„Máš pravdu, nerozumiem,“ prisvedčila a narovnala sa. „A ani vás už nespoznávam.“ Odstúpila od stola.
Mala pravdu. Rozhodnutie prišlo samo od seba. Od dverí sa s tajomným úsmevom otočila. „A vďaka. Ani netušíte, ako ste mi pomohli.“ A zabuchla za sebou dvere.
Conor nadvihol obočie. „Čo jej vadí?“
Mary smutne zalomila rukami. „Vždy chcela ísť na archeológiu. Zakázali sme jej to po tom, čo sme zistili, aké nebezpečenstvá sú pod zemou.“
„Aha.“
„Aby si nás chápal, nikdy by sme nesúhlasili s ukrytím dávnych nálezov. Tabuľka je výnimka. Ekrem sa k nej nesmie dostať.“
Obaja upíri hneď zvážneli. Isobel si prehrabla vlasy. „Robíme, čo môžeme. Nepredpokladáme, že Ekrem má dostatočnú moc, aby sa postavil ľudskému legislatívnemu systému.“
„Hovorili ste s políciou?“
Conor prikývol. „Súhlasia s vyrobením kópie. Len čo sa tabuľka vráti múzeu, môžem ju kúpiť za nemalý majetok a s podmienkami, že bude k dispozícii odborníkom.“

Mary stisla manželovu ruku. „Dúfajme, že dovtedy sa nič zlé nestane.“

17 komentářů:

  1. Děkuji moc za další pokračování, už jsem se nemohla dočkat!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Srdecna vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  3. Vdaka a som zvedavá ako sa to všetko vyvrbí;-)

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za další skvělou kapitolu !!!!

    OdpovědětVymazat
  5. Vďaka za novú kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. jujúúúúj to bola sexi kapitolka :o) ináč som veľmi zvedavá, kedy Rosa stratí nervičky a vybuchne na rodičov :o) a už sa teším, ako vyfúkne Conorovi pred nosom tú tabuľku :o))))) som zvedavá, kedy ostatným dôjde čo vlastne Rosa robí :o))) Alexa veľké, zase VEĽKÉ dík za super kapitolku a už sa teším čo si si na nás ďalšie vymyslela :o))

    OdpovědětVymazat
  7. Obrovské ďakujem za ďalšiu kapitolku, už som sa tešila a nesklamala :)
    bety

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za ďalšiu kapitolu... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  9. Dakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat