čtvrtek 21. července 2016

Pokušení na ledu - Kapitola 9



Michaela mala sakramentské šťastie, že netrpela klaustrofóbiou. Interiér stopäťdesiat tonovej miniatúrnej ponorky bol zhruba rovnakej veľkosti ako interiér kompaktného športiaka. Nechcela uvažovať nad tým, ako bola táto ponorka udržiavaná, ak vôbec bola nejako udržiavaná. Ani nechcela myslieť na to, ako stabilné alebo nestabilné môžu byť nukleárne reaktory, ktoré poháňajú motory.
Vrhla rýchly pohľad na svoje hodinky. Základňa, a všetko v jej blízkosti, bude o menej než deväťdesiat minút iba čistým kúdolom prachu. „Dopekla, pohni si, Sebastian. Čo tam vonka, dočerta, ešte robíš?“

Cez otvorený poklop prúdilo šedé svetlo, dosť na to, aby videla okolo seba, a obzrela si jednoduchý ovládací panel, a zatiaľ čo čakala, snažila si ho uložiť do pamäte. Keď sa Sebastian vráti, bude chcieť okamžite odísť. Ignorujúc zápach potu a smradľavých nôh, stlačila tlačidlo „kyslík“. Poháňané naftou nad jej hlavou sa rozsvietilo stropné svetlo a slabé zasyčanie stlačeného zvuku ju uistilo, že keď sa poklop uzavrie, neudusia sa. Ďalej sa začala pohrávať s výfukovým systémom. Vydychovaný oxid uhličitý a vlhkosť z ich výdychov prejde cez nátrónové vápno, chemická „práčka“, ktorá slúži na to, aby vzduch zostal dýchateľný aj po dlhšia časové obdobie. Potrebovali medzi seba a základňu dať aspoň jednu hodinu času. A tá hodina sa začala odpočítavať pred piatimi minútami.
Švihni si, Sebastian!
Malá ponorka bola vybavená dvojicou torpéd, mín, a časovanými náložami. Kedy boli naposledy skontrolované? Boli vôbec funkčné? Skvelé! Modlila sa, aby ich ona a Sebastian nemuseli použiť. Celá ponorka sa dala pohodlne spojazdniť jediným tlačidlom. Po niekoľkých pokusoch ponorka naštartovala, žiarovky v kabíne sa blikajúco prebrali k životu, sonarová obrazovka sa rozsvietila a zdalo, že gyroskop (gyroskop je zariadenie na meranie alebo udržiavanie rovnakej orientácie – pozn. prekl.) funguje. Cítila vibrácie, keď sa hnací hriadeľ začal točiť. Zatiaľ bolo všetko dobré. Teraz prišiel na rad ohrievač interiéru. Studená voda by ich bez neho zmrazila v priebehu niekoľkých minút.
Ping. Ping. Ping.
Pri zvuku guliek, odrážajúcich sa od hrubého kovového trupu ponorky, Michaela obrátila hlavu smerom hore. V žiadnom prípade nemohla guľka prejsť cez odolný trup, ale nemohla to isté povedať o Sebastianovi, ktorý bol tam vonka bez svojho ochranného odevu.
„Z cesty. Idem dole,“ zakričal, keď sa jeho čižmy objavili v okrúhlom otvore poklopu nad jej hlavou. „Máme spoločnosť.“ Tresnúc poklopom, zatočil uzamykacím kolieskom a doslova padol na svoje sedadlo. Rýchly pohľad mu ukázal, že všetky systémy boli zapnuté. „Dobrá práca.“
Michaela vykukla von cez malý ďalekohľad, nie väčší ako jej ruka. „Je to všetko tvoje, kapitán. Pohni zadkom. Je tam najmenej tucet chlapov, ktorí pobehujú sem a tam ako nejaké sliepky bez hláv.“
„Všimol som si.“ Ponorka sa haďou rýchlosťou začala pohybovať dopredu.
Michaela otočila odvzdušňovací ventil preč od jej tváre. „Prosím, povedz mi, že si poškodil tú druhú ponorku.“
„Nebol na to čas. Bude im trvať nejakú chvíľu, než budú pripravení prenasledovať nás. To nám dá dobrý náskok.“
Choď, choď, choď. „Potrebujeme sa vzdialiť od doku na niekoľko stôp, než sa budeme môcť ponoriť.“ Cez hrubé sklo vyhliadkového okna pozorovala, aký veľký priestor bol medzi nimi a materskou ponorkou, a priala si, aby videla, čo robí, ak niečo robila, aj tá druhá malá ponorka. Mysli pozitívne, pripomínala si. Predstav si ich, ako kričia od frustrácie, pretože nič nefunguje.
Na ovládanie vztlaku mala ponorka záťažové nádrže a pomocné príslušenstvo, ktoré sa naplnia vodou, a ona a Sebastian sa tak budú môcť ponoriť. A vzduchom, aby sa mohli vynoriť. Skontrolovala indikátor, ktorý ukazoval hladinu vody, keď sa napĺňali nádrže. „Púšťam vodu.“
Keď sa ponorka ponorila, záťažové nádrže sa napĺňali vodou a odčerpával sa vzduch, dokým celková hustota ponorky nebola väčšia než hustota okolitej vody. Ponorka sa začala potápať pod čiernu hladinu. Pohyblivé sady krátkych kormidiel na zadnej časti ponorky kontrolovali uhol ponoru.
Ping, ping, ping.
„Hýb sa rýchlejšie, srdiečko. Než nám urobia dieru do tejto tenkej plechovky.“ Sebastian sa sústredil na ponor, vedomý si každého nádychu, ktorý Michaela urobila. Bože, bol na ňu taký pyšný. Napriek všetkému, čím si prešla za posledných pár rokov, bola pokojná a sústredená, a presne tou osobou, ktorú teraz potreboval mať po svojom boku.
Za pár hodín...
Ale najprv pekne po poradí.
Bubliny, zachytávajúc slabé svetlo z hladiny, sa vlnili pred troma malými oknami, keď sa ponorka potápala stále hlbšie a hlbšie. Nakoniec sa bubliny stratili v temnote a nezostalo po nich nič, len tma. Svetlo neprenikalo tak hlboko do oceána a oni sa budú musieť orientovať doslova poslepiačky. Dostať sa úspešne von zo základne bolo iba malou časťou problému. Teraz museli zamieriť do šírych vôd. Ľadový strop bol hlboký tridsať stúp, ľadové kvaple viseli dole ako obrátené hory, niektoré mali dĺžku tridsať metrov, aj viac.
„Našla som tu nejaké navigačné grafy, ak mi dáš súradnice tej lode, môžem nastaviť náš kurz.“ Rýchlo si prešla navigačné grafy, vybrala jeden, a rozvinula ho. Sebastian jej povedal súradnice. Pery sa jej pohybovali a oči mala rovnako slabo zakalené, ako keď pracovala na tom, ako sabotovať bombu. Sebastian vedel, že práve teraz počíta ako čert a potichu čakal, vychutnávajúc si objav ďalšej schopnosti tejto obdivuhodnej ženy.
Zodvihla hlavu. „Pri rýchlosti sedemnástich námorných uzlov (námorný uzol je jednotka rýchlosti používaná v námorníctve – pozn. prekl.), je predpokladaný čas nášho príchodu sedemdesiat jeden minút. Máme problém.“
Sebastian poriadne šliapol na plyn a ponorka vyrazila plnou parou vpred, celá sa rozvibrujúc pod silou motorov. „Hej. Ja viem.“ Ponorka bola navrhnutá tak, aby odolala skôr vysokému tlaku pri podmorskom skúmaní, než aby vydržala boj so zloduchmi alebo nukleárnymi výbuchmi. Aspoňže ich ľudskí prenasledovatelia sa nebudú môcť pohybovať rýchlejšie než on s Michaelou. Sebastian nastavil všetky motory na plný výkon a modlil sa, aby ani jeden z nich nevyhorel. Mali zhruba tridsať minút než bomba na základni exploduje. „Vedia približný čas, kedy sa máme ohlásiť a našu približnú polohu. Ak sa im neozveme, pošlú HPZV.“ Pri jej spýtavom pohľade jej to vysvetlil: „Hlboko ponorné záchranné vozidlo.“
Niekoľko minút nebolo počuť nič len syčanie stlačeného vzduchu a pravidelné pípanie sonaru. Šanca, že tím T-FLAC ich nájde – aj s vedomím ich počiatočného bodu – boli blízke nule. Severný ľadový oceán bol rozlohou šesť a pol krát väčší než veľkosť Stredozemného mora. Nikdy ich nenájdu.
Odrazu sa ponorka prudko zatriasla a potom špirálovito začala klesať ku dnu. Gyroskop a ostatné zariadenia sa zbláznili.
Torpédo.
„Doriti. Sú priamo za nami.“
Oceán bol ako mínové pole z ľadových kopcov, ktoré sa desivo leskli od svetla, ktoré vyžarovalo z ich zapnutých svetiel, ako padali hlbšie, potápajúc sa v strmom uhle, ktorý sa nedal udržať bez nárazu do dna oceánu. „Vytiahni nás! Vytiahni nás!“
Priamy náraz by bol katastrofálny, ale otrasy, ktoré by rozhojdali malú ponorku, by mohli byť rovnako smrteľné. Bolo treba zručnosť a nervy z ocele na úplné ovládanie ponorky, pretože tá sa nakláňala sem a tam bez nejakého pravidelného rytmu. Obrovská masa ľadu preplávala nad nimi, minúc ich, ale spôsobiac veľkú tsunami vlnu, s ktorou znova museli zápasiť. Ich ponorka sa vznášala hore a dole, kľučkujúc pomedzi obrovskými kusmi smrteľného ľadu. Druhá ponorka bola tesne v pätách Sebastiana a Michaely, a rýchlo ich dobiehala. Druhé torpédo sa mihlo na ľavoboku, minúc ich o niekoľko metrov, ale na polminútu ich roztočilo okolo vlastnej osi. Hneď ako to bolo možné, Sebastian urobil manéver do tvaru písmena U, ukryjúc za sa dlhým, úzkym kusom ľadu.
Michaela, predvídajúc, čo potreboval, zhasla všetky svetlá. Ticho bzučalo a cinkalo, zatiaľ čo tá druhá ponorka odplávala preč. Sedeli tam, dokým oceán nebol znova temný ako noc. „Vedia, kde sme. Vrátia sa.“ Michaelin hlas bol tichý a pevný. Sebastian identifikoval rádiový transpondér, ale komunikácia s ním bude musieť počkať. Ak by upozornili zloduchov na ich presnú polohu príliš skoro, môžu sa rozlúčiť so životom. „Pozrime, či nájdeme bezpečnejšie miesto na prečkanie.“
Michaela ovládala príjem vody a ponorka pomaly klesala hlbšie a hlbšie. Ich pohyb bol nehlučný. Ľadovce, ktorých špičky boli tesne nad hladinou, pod vodou narástli do neprirodzene obrovských rozmerov, tvoriac tak nekonečný labyrint hladkého modro-zeleného ľadu, viditeľný k približujúcimi sa svetlami. Spomalil, aby mohol bezpečne kormidlovať pomedzi vyčnievajúce body a desivé tvary ľadových, podmorských pohorí.
Sebastian zapol vnútorné mikrofóny. „Doriti. Už zase sú tu. Vypni svetlá. Potrebujeme nájsť bezpečný – tam.“ Veľké čierne a široké diery vykukávali zo svetlého ľadu, ako očné jamky v ľadovej tvári. „Vidíš tú dieru tam? Ľadová jaskyňa. Náš domov na cestách.“ Nasmeroval ponorku cez zatáčky, priestor sa stále zmenšoval a zužoval. Hlboké dunenie druhého motora zosilnel cez reproduktory.
Michaela vykukla cez okná, ale nevidela nič okrem čiernej vody plnej strašidelných tieňov. „Blížia sa.“ V stiesnenom priestore sa ozvalo hlasné buchnutie a svišťavý zvuk. „Čo sa to, dopekla-“ Sebastian nestihol ani dokončiť myšlienku, než projektil prefrčal okolo nich, len niekoľko metrov od ich ľavoboku a narazil do ľadovej steny, explodujúc v dokonalej bubline ohnivo oranžovej a červenej, ktorá osvetlila okolitý ľad ako ohňostroj na Deň nezávislosti.
„Torpédo. Majú dve ďalšie.“
Znova zapol motory ponorky na plný plyn, približujúc sa k ľadovému bludisku pred nimi. Ponorka sa zatriasla, keď sa jedna z plutiev ponorky oškrela na vysokom visiacom cencúli. „Pozor!“
Prudko obrátil ponorku na pravobok. Ponorka sa vrhla vpred do temnoty. Sebastian ukázal na čierne diery, roztrúsené po celom ľadovci. Všimol si miesto, ktoré sa zdalo byť dosť hlboké. „Ideme dovnútra. Nehýb sa, nedýchaj, to sú pravidlá hry. Vydrž.“
Michaeline ruky vystrelili k číselníkom a spínačom, vypnúc všetko, okrem najzákladnejších funkcií ponorky, zatiaľ čo čakali. Rachot motorov, ktoré ich prenasledovali, boli stále hlasnejšie. Pás svetla preťal tmu, nakrátko prebodol jaskyňu, potom postupne, blikajúco, zhasol. Zvuk motorov začal slabnúť, a potom znova zosilnel, keď druhá ponorka začala krúžiť okolo.
„A teraz čo?“
Sebastian zatlačil tlačidlo na svojich hodinkách, ktoré mu osvetlili tvár modrým svetlom. „Teraz? Budeme čakať.“



9 komentářů: