čtvrtek 14. července 2016

Pokušení na ledu - Kapitola 8



Stojac pri stene, Michaela sledovala niečo, čo sa podobalo predstaveniu Marcela Marceau (zakladateľ modernej pantomímy – pozn. prekl.). Popov mal prsty obtočené okolo niečoho a snažil sa to niečo udržať. Pantomíma, v hlavných úlohách jeden obrovský chlap a jeho neviditeľný oponent. Ling stál v blízkosti, v očiach tvrdý výraz. Už videla ten Lingov výraz čistej spokojnosti – Och, Bože... Sebastian sa zhmotnil uprostred tej bitky, tvár mal skrútenú bolesťou.
Och, doriti, doriti, doriti. Michaela vedela presne ako veľmi bolestivé bolo to, čo robil Ling. V hrdle sa jej zodvihla žlč. Sebastian každú chvíľu odpadne od intenzívnej bolesti, ktorá ním prechádzala. Ling nepustí orgán, dokým Sebastian nebude v bezvedomí. Potom to Ling urobí znova. V žalúdku cítila nevoľnosť, keď sledovala Linga, ktorý točil zápästím proti Sebastianovej chrbtici. S bledou tvárou Sebastian padol na kolená, Ling ho stále nepúšťal, očividne si to užíval.

„Vynikajúce,“ rozžiaril sa Popov. „Držte ho tu a prineste mi tú ženskú.“ Ochrankár, svalnatý stoosemdesiat centimetrov vysoký chlapík, ktorý ju viac než raz takmer zahnal do kúta v sprche, sa rozbehol jej smerom, uškŕňajúc sa. Neschopná odvrátiť sa od Sebastianovho mučenia, mala bláznivý dojem, že ak by sa odvrátila – čo i len na sekundu – Ling ho zabije. Prehltnúc žlč v hrdle, jej srdce bilo ako o život, ako sa pokúšala niečo vymyslieť – čokoľvek, len aby rozptýlila Linga – Michaela v tej chvíli uvidela niečo malé a čierne, letiace jej do tváre. Automaticky vyhodiac ruku, aby to odrazila od seba, no o zlomok sekundy spoznala projektil.
Pištoľ.
Sebastian jej ju neomylne hodil, zatiaľ čo padal na podlahu.
Zachytila SIG do svojej nedominantnej ruky, prehodila si ju do druhej, a vystrelila, to všetko na jeden nádych. Výcvik bol automatický. Škoda, že v streľbe na terč nebola presnosť jej silnou stránkou, no ten ochrankár bol už takmer na nej, keď vystrelila, a tentoraz pre ňu bola jeho veľkosť výhodou. V ušiach jej zvonilo a na tvár jej vyprskla jeho krv, keď išiel k zemi. Na nič nečakala. Držiac zbraň v oboch rukách, zmenila svoje priestorové vnímanie, keď sa pozrela na druhú stranu miestnosti, a vystrelila na Linga, ktorý bol sklonený nad Sebastianovým zvíjajúcim sa telom ako nejaká hyena požierajúca zdochlinu. Hlava toho brilantného fyzika vybuchla ako keď melón klepnete kladivom. Potom namierila zbraň na Malarda, ktorý si vzal zbraň od jedného z mŕtvych strážcov. Očividne nevedel, čo má so zbraňou robiť – bol expertom skôr na oblasť zbraní hromadného ničenia – a zúfalo sa s ňou hral. Jeho ústa sa pohybovali, ale nepočula, čo hovorí. V ušiach jej stále bzučalo.
Aby toho muža potkol, zatiaľ čo bežal popri Sebastianovej polohe na podlahe, Sebastian vykopol nohu. Gerald Malard vykríkol a spadol na zem vedľa neho, zbraň mu vyletela z ruky a skĺzla po podlahe. Stále bledý Sebastian mal dosť sily, aby uchopil vedcovu hlavu a zakrútil ňou, zlomiac mu krk. Izba stíchla, okrem chrapľavého dýchanie a zvonenia v ušiach od streľby v uzavretom priestore. Vzduch páchol po strelnom prachu a krvi a ostré svetlo sa postaralo o to, že všetky krvavé detaily boli viditeľné a nedalo sa pred nimi ujsť. Sebastian už bol uprostred takýchto bojových scén, ale Michaela nie a on nevedel, ako to zvládne.
„Si okej?“ opýtal sa, tackavo sa postaviac na nohy, so skrútenou tvárou, svetlé oči mu horeli ako modré peklo.
„Za tebou.“
„Mám to.“ Sebastian sa obrátil v momente, keď mu Popov hodil stoličku na hlavu. Musel dať tomu skurvysynovi uznanie: Popov sa nevzdával. Niežeby mu na niečo bolo. Pevne chytiac do päste nohu kovovej stoličky, Sebastian ju vytrhol z Popovej ruky, potom vrazil klenutým operadlom do Rusovej masívnej hrude, strčiac ho dozadu.
„Môžete ma zabiť,“ vysmieval sa Popov. „Ale to nebude mať vplyv na to, čo sme tu postavili.“ Uškrnul sa, jeho tvár lesklá od potu, jeho laboratórny plášť zašpinený Lingovou krvou. „O pár hodín dostaneme naše požiadavky. Budeme mať svoje peniaze a vládu a nový svetový poriadok. Každé veľké mesto bude zničené a my budeme mať pod kontrolou všetky prímorské prístavy.“ Jeho úsmev bol skutočne diabolský.
„Zomriete s vedomím, že ste zlyhali. Vaši spoluobčania budú trpieť a umierať po miliónoch, a všetko, čo ste poznali a milovali, bude zničené. Vaša drahocenná T-FLAC ukáže vaše fotografie a navždy sa z vás budú smiať. Zomriete v hanbe!“
Michaela neopravovala Popova, ani ho neoboznámila so skutočnosťou. „Chceš toto späť?“ opýtala sa Sebastiana, podávajúc mu SIG, jej pozornosť stále upriamená na Popova.
„Chceš mať tú česť?“ Sebastian pritlačil stoličku ešte silnejšie do tučného brucha Rusa.
Zachvela sa. „Nie, vďaka.“
Popov bola pritlačený na stene. Prestal sa smiať a zmenil prístup, premeniac svoj hlas z triumfálneho na vyčítavý. „Si pre mňa ako dcéra, Michaela. Nezaobchádzal som s tebou dobre? Nedal som ti kúsky zo svojho vlastného taniera? Nechránil som ťa pred Nicholasom, Wilhelmom a ostatnými?“
Byť kŕmená rukou nechutnými, studenými zbytkami z Popovho taniera a dostávať príležitostné bitky nespĺňali jej predstavu zábavy. „Jediný dôvod, prečo si ma nedokázal znásilniť, bol ten, že si bol príliš tučný na to, aby si ma mohol pritlačiť do kúta v sprche a príliš pomalý, aby si na mohol naháňať ako to robili ostatní, ty chorý skurvysyn. A rozhodne ti nevadilo používať ma ako boxovacie vrece – pohni si a zastreľ ho, Sebastian. Chcem odtiaľto vypadnúť.“ Otočila sa na pätách, príliš znechutená aby sa na Popova vôbec pozerala.
Keď kráčala von, začula výstrel.
Sebastian sa k nej pridal o chvíľu neskôr, ovinul ruky okolo jej ramien. Pritisol si jej hlavu do hrude, bozkávajúc jej vlasy. „Poďme z tohto pekla preč.“
Zodvihla hlavu. „Ako navrhuješ, že to urobíme?“
„Niečo vymyslíme. Spolu. Poďme.“
Michaela zdrapla predok jeho svetra a pritiahla si ho k sebe. „Neskončila som s tebou, Tremayne.“ Zodvihla sa na špičky a obtrela svoje pery o tie jeho.
„S tým čertovsky počítam.“ Prudko pritlačil svoje ústa na jej. Odtrhnúc sa od nej, vzal ju za ruku. „Poďme sa pozrieť, čo vieme použiť ako dopravný prostriedok.“
Jeho prsty boli teplé a veľmi skutočné medzi jej prstami. Dnes tu spolu umrú. Obaja to vedeli.
Z vyradenej sovietskej podmorskej základne číslo pätnásť nebolo cesty von.
„Viem, kde nájdeme metlu. Možno by sme mohli odletieť.“
„Škoda, že nie sme čarodejnice.“ Pohladil ju prstami po líci. „Poď, srdiečko, nájdime si odvoz.“
Neboli tu žiadne „odvozy“. Sebastian vedel, že Michaela vie, že on vie, že boli bez potoka a pádla. Chodba bola desivo prázdna, jediný zvuk vydával ventily, cez ktorý prúdil stlačený vzduch. „Koľko času máme presne?“
„Hodinu a šesť minút.“
„V dokoch je zakotvená nukleárna ponorka z deväťdesiateho štvrtého,“ navrhol Sebastian.
„Myslíš, že sa nám podarí spojazdniť štyridsaťročnú ponorku?“
Nie. Vedel, že nebola pojazdná, ale s trochou šťastia by bol schopný dať dokopy kominukátor, ktorý tam nechali spolu s Cohenom, aby mohli skontaktovať loď. Dôstojníci na vojenskej lodi pošlú ponorku a vyslobodia ich. Ak budú tie komunikačné prístroje fungovať. To bolo jedno veľké, skurvené ak. „To nevieme, dokým to neskúsime.“
Ruka v ruke bežali cez niekoľko míľ dlhých chodieb, dokým nedošli na širokú plošinu dokov. Ani jeden z nich nespomenul zimu, pretože na úrovni mora bola taká veľká zima, že slová neboli potrebné. Slová by sa skryštalizovali okamžite po tom, čo by ich vyslovili.
„Doparoma.“ Michaela spomalila, keď zbadala telo na zemi a obklopené lesklou, červenou krvou na zašpinenej betónovej platforme móla niekoľko metrov od nich. „To je Sergei. Prečo ho zabili? Nikam by nešiel.“
„Ale áno,“ zasmial sa Sebastian, stisnúc jej prsty silnejšie, a dal sa do behu. „Chystal sa. Pozri.“
Dve malé dvojčlenné ponorky sa vznášali tesne nad hladinou, úplne ukryté za monštruóznou ponorkou cigarového tvaru, číslo nula deväť štyri, z druhej svetovej vojny. Vyzeralo to, ako by to bola veľryba s dvoma malými mláďatami.
„Och, môj Bože. Popov a Ling. Samozrejme.“ Jej nádherná tvár sa rozžiarila vzrušením. „Môžeme jednu zničiť? Nechcem žiadne nepríjemné prekvapenia. Neviem, koľko strážcov tu zostalo. Nie som si istá, či sme ich dostali všetkých, ale som si istá, že už nikdy nechcem vidieť ani jedného, obzvlášť nie v našom spätnom zrkadle.“
„Dobrý plán.“ Aj keď už sám uvažoval nad touto možnosťou. „Hej. Prečo nejdeš dovnútra, preč z tejto zimy. Bude mi chvíľu trvať, kým prídem na to, čo kde patrí.“ Pomohol Michaele uvoľniť poistku na ťažkom poklope a pomohol jej na palubu.

Načiahla sa a vrhla mu ruky okolo krku, pobozkajúc ho tvrdo a príliš krátko, než ho trochu postrčila. „Pohni si.“ 

9 komentářů: