neděle 24. července 2016

Král Nymfů - Kapitola 25



Shaye si hovela na okraji bazéna na kúpanie. Teplá, pariaca sa voda jej obmývala rozcitlivenú pokožku. Izbu zapĺňala vôňa orchideí, svojou zmyselnosťou prevoňala celý priestor. Zhlboka sa nadýchla. Jej telo bolo rozboľavené, ale jej duch povzbudený.
Valerian sedel za ňou, masírujúc jej ramená. Jeho čarovné prsty na jej svaloch pracovali priam odborne. Presne vedel, kam zatlačiť, poznal presný tlak, aby spôsobil dokonalé potešenie. Hlava jej spadla dozadu, spočívajúc na jeho ramene. Vlhkosť jej pokrývala pokožku a jeho dych tú lesklú tekutinu ochladzoval.
„Ďakujem, že si mi darovala svoje panenstvo,“ povedal.

„Bolo mi potešením.“ Naozaj. Nikdy si viac neužila. Nikdy si nemyslela, že strata všetkej kontroly, snahy stále pôsobiť tak chladne, môže byť tak skvelé.
V posledných hodinách naplnených rozkošou si uvedomila niekoľko vecí. Dala Valerianovi viac, ako len svoje telo, dala mu kus seba samej, tak ako sa obávala. Nechcela to, pokúšala sa pred ním chrániť, ale bola bezmocná. A tak je to v poriadku.
Bol nymfa a nymfy mali radi sex (veľa sexu), ale ona bola tou, za ktorou prišiel. Bude mu veriť.
Nie milovať, uisťovala sa, stále odmietajúc, poddať sa tej emócii. Ale veriť.
Bude to ťažké, o tom nepochybovala, ale aby si ho udržala v živote, bola ochotná to skúsiť.
„Tvoje rany sa zahojili,“ povedala bez toho, aby sa k nemu otočila. Všimla si to, keď sa odobrali do kúpeľa.
„Áno.“
„Som rada.“
„Ja tiež.“
„Teraz máš silu, povedať mi o tom najcitlivejšom mieste na ženskom tele,“ povedala. „Mieste, ktoré mi prinesie maximálne potešenie.“
„Hmm, dobre. Poviem ti to po bozku.“ Nosom jej štuchol do líčka.
Ach, ako len milovala jeho vyjednávanie. „Pobozkám ťa, keď mi povieš, čo chcem vedieť,“ povedala zachrípnuto, zavrtiac sa proti jeho vztýčenej erekcii tlačiacej ju na zadočku.
Zasyčal. „Milujem, keď sa takto vrtíš. Neprestávaj s tým a ja ti prezradím aj tie najhlbšie tajomstvá.“
Pohla sa hore-dolu.
Rukami ju zovrel okolo pása. „Zatvor oči,“ zavelil potichučky.
Milovali sa len pred hodinou, ale cítila, akoby to už bola celá večnosť. Znovu ho potrebovala v sebe. Návykový… to je on.
„Shaye.“ Zatskal. „Zatvor. Si. Oči.“
Jej očné viečka sa so zatrepotaním zatvorili. Myseľ jej zahalila tma. Jeho ruky kĺzali cez jej plecia, pohladili ju po krku, potom klesli na jej prsia, hnietli ich.
„Predstav si, čo ti robím.“
„Myslela som –“
„Urob to.“
Predstav si, povedal, tak to urobila. V jej mysli mohla vidieť jeho tvrdé ruky zakrývajúce bledé pologule jej pŕs. Jej bradavky, ružové a tvrdé, vykukujúce cez štrbiny jeho prstov.
Vzrušenie cez ňu prešlo v špirále, horúce a stravujúce.
Zdanlivo neuhasiteľné.
Nevedomky roztiahla nohy, mlčky žobrúc o jeho pozornosť. Jediný dotyk, stisnutie, niečo. Čokoľvek. Túžila, ach, ako len túžila.
Jedna z Valerianových rúk začala kĺzať dolu jej bruškom. Cítila to, áno, tú cestičku, po ktorej tak prahla, ale viac ako to, videla to vo svojej mysli. Ďalšie predstavy. Valerian za ňou, tentoraz s rukou medzi jej stehnami, oddeľujúc jej vlhké záhyby. Ale nedotkol sa jej tam, kde ho potrebovala najviac. Ešte nie. Zostával pripravený, centimeter od jej vstupu.
„Čo vidíš?“ Jeho hlas bol napätý, akoby potreboval všetky aby sily, zostať nehybný.
„Teba. Mňa.“
„Vidíš, ako ťa tu lížem alebo ako do teba kĺžem prstami?“
„Prstami,“ zareagovala.
„Pohybujú sa pomaly, vychutnávajú si to alebo prudko vrážajú dnu a von?“
Ako hovoril, znovu si to predstavila. Znovu to videla, neschopná zastaviť tú potopu výjavov. Ale neurobil to, neurobil, čo tak potrebovala. Jej boky sa posunuli dopredu, požadovačne. Dozadu, hľadajúc. Dopredu, dozadu. Zvíjajúc sa, prehýbajúc sa. „Dotkni sa ma, Valerian. Prosím.“
„Povedz mi. Čo vidíš? Pomaly či rýchlo?“
„Rýchlo. Tvrdo.“ Voda vyšplechla cez okraj bazénika. „Tak tvrdo.“
Stisol jej bradavku a kopija túžby sa zabodla rovno do jej rozkroku. V tých úžasných mukách vykríkla.
„Shaye. Mesiačik. Tvoja myseľ ti ukáže veci, ktoré tvoje telo potrebuje ešte skôr, ako to v skutočnosti vieš ty sama.“
Už žiadne reči, chcel vykríknuť. Pomiluj ma. „Nerozumiem.“
„Tým najerotickejším miestom na ženskom tele je jej myseľ. Tým, že jej dáva správne predstavy, muž môže jej potešenie stokrát zvýšiť.“ Jemne ju pohryzol na uško. „Predkloň sa pre mňa, mesiačik.“
Urobila to, dokonca aj to na ňu pôsobilo dokonale dráždivo. Voda ju pohladila po klitorise, rozochvela sa.
„Chyť sa okraja,“ povedal Valerian.
Nakloniac sa dopredu ešte o niekoľko centimetrov a zovrela rukami okraj bazénika. Jej prsia a boky boli teraz vonku z vody a Valerian na ňu mal dokonalý výhľad odzadu.
Chvíľa plynula v tichu. Zostala ako bola, čakala na prvý dotyk. Vlhké vlasy jej padali dolu na chrbát a ramená. Niektoré pramienky sa dotýkali hladiny. Kedy sa jej dotkne? Potrebovala jeho dotyk. „Valerian?“
„Si nádherná,“ povedal, z hlasu mu vyžarovala bázeň. Obkreslil jej tetovanie na krížoch.
Pretancovala ňou triaška.
„Páči sa mi to,“ povedal. „Lebka s peknou mašľou na vrchu. To je značka, ktorá hovorí, že si ako bojovníčka, tak aj žena.“ O tetovanie sa obtrel perami, obkreslil ho horúcim, vlhkým jazykom. Prebozkával si cestičku po celom chrbte a zubami jej prešiel po krku, odhadzujúc jej vlasy nabok, aby sa k nej dostal.
„Keď som ťa videla po prvý raz,“ povedala, „myslela som si, že si boh vystupujúci z mora.“
„A ja som si pomyslel, že si bytosť, ktorú potrebujem najviac vo svojom živote.“
Jeho slová sa spojili s jeho opojným hladením. Olizla si pery, potom si do nich zahryzla potláčajúc hlasný, dlhý výkrik rozkoše, keď sa jeho penis natlačil na jej vstup.
„Tak úzka,“ pochvaľoval si.
„Viac.“
Dal jej ďalší centimeter. „Je to všetko, čo chceš?“
„Viac.“
Ďalší centimeter. Nie dosť. „A teraz?“
„Viac, viac, viac.“
Vrazil do nej celý. Zalapala po dychu. On zastonal. Ale nepohol sa, len ich oboch pritlačil k okraju. „Poznáš to najerotickejšie miesto na mužskom tele, mesiačik?“
V tomto bode nebola schopná hovoriť. Potrebovala ho až príliš divoko. Túžba ju celú stravovala. Spaľovala. Áno, spaľovala prudkými plameňmi. V žilách akoby jej prúdila elektrina, požadujúc naplnenie.
„Jeho srdce,“ povedal konečne Valerian. „Jeho srdce.“
Jeho srdce… Vyvrcholila, tvrdo, tak tvrdo. Kričala, vzlykala. Tá sila ju zovrela, rozvibrovala.
Valerian vykĺzol von a vrazil dnu. Znovu a znovu, tvrdo a hlboko.
„Shaye,“ zareval, naposledy do nej vnikajúc. „Milujem. Ťa.“ Rukami jej zovrel boky. Lahodne ju drvil.
„Milujem ťa,“ zopakoval.

***

„Bol som hrubý k mojim hosťom,“ povedal Valerian po dlhej chvíli. Ležal v posteli a držal Shaye v náručí. Nebol ochotný pustiť ju. Obaja boli nahí a bol v pokušení zostať takto naveky.
Miloval, ako k nemu pasovali Shayeine oblé tvary. Ako posledný kúsok puzzle, bezchybne prispôsobený.
Zívla. „Akých hostí?“ spýtala sa, jej dych mu ovial hruď.
„Upíri. Pomohli nám s drakmi a kúpili nám trochu času.“
„Mala by som s krikom vybehnúť z tejto izby, ale som príliš unavená, aby som sa bála upírov. Dokonca aj upírov, ktorí sú v rovnakom dome ako ja.“ Zachichotala sa. „Vadí ti, že si ich zanedbal?“
Špičkami prstov mu kĺzala po hrebeňoch brucha.
„Je mi najväčším potešením zanedbávať ich,“ povedal zachrípnuto, vzrušený ako jej dotykom, tak aj slovami. Prispôsobovala sa životu tu. Možno si to tu dokonca zamiluje.
Prstom vošla do krúžku v jeho bradavke a znovu sa zachichotala.
Páčil sa mu zvuk jej smiechu a uvedomil si, že nikdy predtým ho vlastne ešte nepočul. „Koľko máš rokov?“ spýtal sa, chcel o nej vedieť všetko.
„Dvadsať päť. A koľko máš ty?“
„O veľa viac,“ povedal sucho. „O stovky rokov viac.“
Spadla jej sánka. „Neverím.“
„Je to pravda.“
„Takže si čo? Nesmrteľný? Nikdy nezostarneš?“
„Starnem, len pomalšie ako ľudia.“
Celé telo sa jej naplo. „Takže mi hovoríš, že ak tu zostanem, ja zostarnem, zatiaľ čo ty budeš stále vyzerať takto?“
„Teraz si v Atlantíde, láska. Tvoj proces starnutia sa spomalí tiež.“
„Ach.“ Kúsok po kúsku sa uvoľnila. „Tak potom je to v poriadku.“
„Bude ti chýbať predchádzajúci život na povrchu?“ zistil ako sa pýta.
Znovu stuhla. „To je ťažká otázka.“
„Áno alebo nie je všetko, čo sa pýtam.“ Nechcel, aby jej chýbal jej starý život. Chcel, aby bola šťastná, úplne a s ním. Ak by jej to chýbalo… Čo urobí? Jeho dve najväčšie túžby medzi sebou bojovali – túžba udržať ju pri sebe a túžba vidieť ju šťastnú. Navždy. Bez ohľadu na seba.
Vykĺzol jej povzdych. „Nie som si istá, či mi bude chýbať alebo nie. Chcem tým povedať, s rodinou si nie sme blízki. Nikdy to tak nebolo, naozaj, ale vidieť ich, by bolo pekné.“
„Prečo ste si neboli blízki?“ Nevedel si niečo také predstaviť, ak by jeho brat Verryn žil.
„Chceli ma zmeniť na takú, akou som nebola,“ povedala.
„Akú?“
„Sladkú.“
Odfrkol si. „Ty si sladká. Páči sa ti predstierať opak, ale si ten najsladší kúsok, aký som kedy ochutnal.“
Shaye ho uhryzla do ramena a potom to miesto olizla. Tento muž sa jej zaryl do duše, videl v nej ženu, akou vždy tajne chcela byť. Čo bolo niečo, čo nedokázala ani jej vlastná matka.
„Ako mohla tvoja vlastná rodina nevidieť, aká si sladučká? Je to ich hanba.“
Nadvihla hlavu a vzala jeho tvár do dlaní. „Ďakujem ti za to.“
Valerianova hruď sa nadvihla. Táto žena ovládla jeho srdce, o tom nemal žiadne pochybnosti. Teraz ju chcel. „Mohla by si svoje anti-karty robiť aj tu?“
„Áno.“
„Keby si mala jednu vyrobiť pre mňa, čo by na nej bolo?“
„No… uvidíme.“ Znovu mu zložila hlavu na rameno. Minúta ubehla, potom ďalšia. „Si si istý, že to chceš vedieť?“
„Áno.“
„Ak by som to naozaj urobila, poslala by som ti kartu, na ktorej by bolo…“ Stíchla, zamračila sa. „Bolo by na nej, Verím ti, že mi nezlomíš srdce. Ak mi to oplatíš bolesťou, jednu ti vrazím.“
Myklo mu perami. „Jednu mi vrazíš?“
„Počul si ma.“
Jenu mu vrazí, ak jej zlomí srdce… Jej srdce. Valerian stuhol, konečne zaregistroval skutočný význam toho, čo povedala. Dokonca aj krv mu prestala prúdiť. Dych mu zamrzol v pľúcach. Zasiahla ho vlna závratov, keď sa cez neho valili emócia za emóciou. „Zveruješ mi svoje srdce?“ Spýtal sa takmer vystrašene, obával sa, že jej správne nerozumel.
On, bojovník, ktorý sa po celý svoj život smial do tváre nebezpečenstva, sa bál, či ho táto malá, bledá žena bude chcieť.
„Hmm,“ povedala. „Nehovorím, že ťa milujem alebo niečo také.“ Jej slová boli podfarbené panikou. „Ale mienim ti veriť, že kým budeš so mnou, nebude tu nikto iný. To znamená žiadne iné ženy.“
„Mesiačik, nechcem žiadnu inú, len teba.“
„Teraz nechceš. Ale čo neskôr, keď novota pominie?“
Kým hovorila, počul jej zraniteľnosť. Prevalil ju na chrbát a zahľadel sa na ňu. „Si moja družka. Povedal som ti to, ale nemyslím, že si pochopila, čo to znamená. Žiadna ma už nevzruší okrem teba. Žiadna ma nezvedie. Žiadna sa mi už nezapáči. Len ty. Keď nymf stretne svoju družku, už nie je cesty späť. Nikdy.“
Oči sa jej rozšírili, vedel, že by mu chcela veriť. „No dobre,“ povedala. „Uvidíme, čo sa bude diať nasledujúce dni.“
„Takže chceš zostať so mnou?“
Vyžarujúc zraniteľnosť, zašepkala, „Áno.“
Prevalila sa ním radosť, silná, ale nie úplná. Ešte nie. „Chceš so mnou zostať, aj keď ma nemiluješ?“
„Správne. Láska je komplikovaná a chaotická.“
„Milujem, akým spôsobom sa mi tvoje bradavky zabodávajú do hrude. To nie je komplikované.“
Našpúlila pery. „To nie je to, čo som chcela povedať a ty to vieš. Milovať niekoho, mu dáva právo robiť ti zlé veci, pretože vie, že mu to odpustíš.“
„Aké zlé veci ti urobili tvoji milovaní?“ Tá otázka sa vynorila potichu, smrtiaco. Zabije kohokoľvek, muža či ženu, ktorý sa odvážili ublížiť tejto žene.
„Bola som opustená, odmietaná, prepustená a zabudnutá,“ povedala a on sa napol. „A navyše, videla som, ako si odstrčil ženy, ktoré tu boli predo mnou.“
„Nečakal som ťa, mesiačik. Bola si pre mňa prekvapením. Nemôžem vziať späť to, čo som urobil v minulosti. Ale máš moje čestné slovo, že ty ma nikdy neunavíš. Po čase si to sama uvedomíš.“ Stíchol, zámerne. „Ja viem, že si povedala, že zostaneš, ale rád by som mal aj tvoje slovo. Sľúb mi, že mi dáš čas, dokázať ti, aký som a moje vážne úmysly s tebou.“
Jej oči skúmali jeho tvár, sondovali. Čokoľvek v jeho výraze našla, ju muselo upokojiť, pretože mu ponúkla pomalý úsmev a prikývla. „Máš moje slovo.“
Vydýchol úľavou a obnoveným šťastím. Nahol sa, aby sa perami obtrel o jej. Jeho ruky hľadali a našli jej vlastné, preplietol ich prsty predtým, ako jej ich zdvihol nad hlavu. Tým sa jej nadvihla aj hruď a jej prsia sa k nemu pritlačili ešte viac. Olizla si pery, viečka jej poklesli.
„Zatiaľ čo ty si doteraz videla len tú zlú stránku lásky, ja som videl tú najlepšiu. Moja matka a otec boli druhovia a boli si navzájom úplne oddaní.“
„Kde sú teraz tvoji rodičia?“
„Zomreli už pred mnohými rokmi. Môj otec zomrel v boji a žiaľ za ním si matku vzal onedlho po ňom.“
Môj Bože, pomyslela si Shaye. Byť niekomu tak oddaní, že by ste skutočne bez nich zomreli. Jednoducho stratili vôľu žiť. Bolo to ako z filmu, ale časť z nej nechcela priznať, že s uznaním chápala takú oddanosť. Desilo ju to, a predsa po prvý raz, bola tou vyhliadkou vzrušená.
„Je mi ľúto, že si ich stratil,“ povedala potichučky.
„Uch – och. Znovu si ukázala kúsoček tej tvojej sladkej stránky.“
Zaškerila sa. „Ako sa odvažuješ, niečo také povedať. Som super chladná mrcha.“
„A nenávidíš veci, ktoré ti robím.“
„Nenávidím ich,“ súhlasila so smiechom.
Dychom jej ovial uško, načo ho obkreslil jazykom. Rukami mu vošla do vlasov a zachvela sa.
„Tak ako nenávidíš mňa,“ vydýchol.
Nemohla mu dať slová, ktoré tak veľmi chcel počuť.
„Áno,“ zašepkala. „Tak veľmi ťa nenávidím.“
„Dobre. Pretože ťa mienim nenávidieť až pokiaľ bezo mňa nebudeš môcť žiť.“

Príliš neskoro, zašepkala jej myseľ, keď do nej vkĺzol.

21 komentářů:

  1. Ahoj,moc díky za další super počteníčko Mirka

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Opět skvělá kapitola. Moc děkuji za překlad. Těším se na pokračování :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za skvělý překlad a korekci !!!

    OdpovědětVymazat
  6. Krása ale mám zlého tušáka,že im to šťastie dlho nevydrží😈ďakujem

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  10. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat