neděle 17. července 2016

Král Nymfů - Kapitola 24



Potom, čo sa nasýtil žien a počúvania ich historiek, sa Poseidon hodil do najbližšej rieky, do kryštálového prúdu pohody. Na hladine plávali ľalie. Vlnili sa na vode, pohlcujúc jej chlad.
Nymfy skutočne porušili zákon. Potrebuje ich rýchlo potrestať skôr, ako aj iní pomyslia na to isté. A už vedel ako…
Keď trojzubec ponoril do rieky, zastal. Rovnako ako znehybnela aj voda, žiadne vlny, žiadny pohyb tekutiny. Len pokojný vietor nad hladinou, prinášajúci zvuky neďalekého zverstva. Potom… naľavo od neho sa zjavili dračí bojovníci, ich krídla mávali, keď pristáli. Voda sa ale jednako ani nezavlnila.
Poseidon ich sledoval. Chvíľu trvalo, kým sa z dračej podoby premenili do ľudskej. Hladká, i keď zjazvená koža namiesto šupín. Lesklé vlasy. Zuby namiesto tesákov. Žiadny chvost. Samozrejme boli teraz nahí, ozdobení len dračími medailónmi a držiaci svoje meče.

Začali piť z rieky, ich rozhnevané mručanie vibrovalo medzi stromami. Pohľadom našiel Dariusa. Vodca drakov hovoril s niekoľkými svojimi mužmi, vydával príkazy, jeho výraz bol zúrivý.
Nerád opúšťal svoj palác, to Poseidon vedel. Inštinkty ho nútili zostať a bojovať s nymfami – s Valerianom obzvlášť. Ale Darius, ak si správne spomínal, bol bojovník, ktorý zvažoval svoje šance, situáciu a spočítaval riziká. Boli v silnej presile, ale nechcel, aby boli jeho muži zranení, hlavne keď zákerný útok by mohol byť v ich prospech, keď príde noc.
Bol to pohotový muž a presne to Poseidon potreboval.
Poď ku mne, prikázal Dariusovi, jeho hlas sa niesol vetrom.
Darius zastal a stuhol. Očami prehľadával okolitú zalesnenú oblasť, pozrel na rieku, keď nič nevidel, vrátil sa k svojim mužom. Jeho ramená ale zostali meravé, jeho postoj vzpriamený a jeho ruka pevne zovretá okolo rukoväte jeho meča.
Poď, zopakoval Poseidon.
Dariusov pohľad sa znovu obrátil k rieke. Prižmúril oči. Poseidon vedel, že voda mu poskytuje len odraz jeho božskej podoby, lesknúci sa v ubúdajúcom svetle. Každopádne sa tentoraz Darius podriadil a vykročil k brehu rieky. Muž, s ktorým predtým hovoril, ho len zmätene pozoroval.
„Čo sa deje?“ spýtal sa veľký svetlovlasý obor.
„Vydrž chvíľku, Brand,“ odpovedal kráľ drakov bez toho, aby sa obzrel. Keď stál dosť ďaleko od ostatných, povedal, „Volal si ma, boh vody?“
Totálne neúcta v jeho tóne Poseidona otrávila. „Takže vieš kto som.“
„Viem o tebe.“
Poseidon zaťal zuby, spôsobiac, že sa voda zavlnila. „Potom poznáš aj následky, ak so mnou budeš takto hovoriť. Vieš koľkú bolesť ti dokážem priniesť.“
Darius stroho prikývol.
Nebol to prejav úcty, ktorý by Poseidon preferoval, ale prijal ho. „Od môjho návratu som sa dozvedel nejaké veci, Darius, veci, ktoré ma nepotešili. Preto ti chcem zadať niekoľko úloh.“
Pod okom mu zatikal sval. „Potom samozrejme tvoje príkazy splním.“
„Dobre. Chcem, aby si sa vrátil do paláca.“
Nastala pauza. „To nemám v pláne.“
„Nie, praješ si zhromaždiť viac mužov. To ti zaberie čas a ja chcem, aby si moju vôľu splnil už teraz. V tejto chvíli.“
Darius odolával. „Tým len vystavím životy drakov nebezpečenstvu a to nemôžem dovoliť.“
„Pre teba v tom nebude nič nebezpečné, hlavne ak sa dnu vkradneš.“
„Mal som to v pláne. Ale je to nebezpečné, ak nemám dosť mužov, aby som zabral palác, keď sa dostanem dnu.“
Poseidon sa pomaly zaškľabil. „Nie ak budeš schopný zničiť polovicu nymfov a upírskej jednotky skôr, ako vstúpiš do veľkej siene.“
Darius nadvihol obočie a v jeho modrých očiach zasvietil záujem. „Povedz mi, ako je to možné.“
„Je tam vchod, tajný vchod dolu pod portálom.“
„Kde presne?“ Znel neprítomne, ako si ho už predstavoval v mysli.
„Netráp sa. Ukážem ti ho, keď sa tam dostaneme. Prikradneš sa dnu a vrátiš ľudské ženy na povrch, ich spomienky vymažeš.“
„Platí.“
„Keď sa vrátiš, zničíš nymfov. Bez svojich žien budú slabí a bude ľahké ich dostať. Každý z nich musí zomrieť za to, že sa odvážili vstúpiť do sveta na povrchu. Oni nie sú strážcovia, čo znamená, že neposlúchli zákon.“
Darius zaťal čeľusť. „Iste nemyslíš úplne všetkých.“
„Všetkých.“
„Mužov i ženy?“
„Všetkých. Už si niečo také urobil aj predtým. Nemalo by ti to robiť žiadne problémy, Strážca. Ak myslíš na to, že mi nevyhovieš, tvoju vlastnú manželku pošlem na povrch. Je predsa odtiaľ, nie?“
Dariusovu tvár olizol plameň zúrivosti, odhaľujúc bezcitného zabijaka, ktorým bol kedysi. „Nedovolím ti vziať Grace. Je moja, teraz už dcéra Atlantídy, nosí moje dieťa.“
„Áno, ja viem,“ povedal znechutene Poseidon. „To dieťa je jediným dôvodom, prečo ti dovoľujem, nechať si ju. Ty, Strážca, si ju sem v prvom rade nikdy nemal priviesť.“
„Som rád, že si sa konečne rozhodol zaujímať sa o tvoj ľud, veľký boh,“ povedal Darius, jeho hlas znel rovnako znechutene.
„Tento sarkazmus si pochytil od svojej nevesty?“ Poseidonovi sa to nepáčilo. „Dávaj si pozor na jazyk, lebo ťa dám zožrať upírom. Ak som sa chvíľu zabával niekde inde, bolo to moje právo. Teraz choď,“ povedal. „Vráť sa do paláca. Budem tam čakať a ukážem ti cestu dnu.“
„Skôr ako odídeš,“ ozval sa Darius, z očí mu stále sršala neúcta, „možno by si nás mohol obdarovať odevom.“
„Bude mi potešením.“ Ako malý trest za Dariusovu dnešnú bezočivosť, Poseidon fúkol smerom k dračej armáde, pokropiac ich lahodnou spŕškou vody a zanechávajúc ich oblečených do ženských šiat.
Ich šokované syčanie mu zvonilo v ušiach ešte dlho potom, čo ich opustil.

***

Brenna si žmolila ruky. Stála na prahu jedálne, sledovala Shivawna a čakala, kedy si ju všimne.
Odprevadili ju sem potom, čo opustila jaskyňu. Rozhorčene hovoril so ženou, ktorú Brenna nikdy predtým nevidela – bielovlasá kráska, ktorá mu špičkou prsta prechádzala po hrudi.
Brenna hľadela na jej počínanie len s maličkou štipkou… žiarlivosti? Nebola si istá. Bola to emócia, ktorú necítila už roky. Čokoľvek to už bolo, mala podozrenie, že to pramenilo skôr v neznalosti toho, čo by sa s ňou stalo, ak by si Shivawn našiel inú ženu. Bude daná niekomu inému? Joachimovi, možno?
Do mysle sa jej vkradla ďalšia otázka. Žiarlila by, ak by to bol Joachim, ktorý sa tak zapálene rozpráva s inou ženou? Obávala sa odpovede.
Len pomyslenie na toho muža ju rozochvelo. Nie. Nie, nie, nie. Určite ju tak rozochvel Shivawn, odôvodnila si. Bol bezpečný, zatiaľ čo Joachim bol všetko, čoho sa obávala: panovačný, dominantný a výbušný. Tak prečo po ňom vôbec túžila?
Prečo jednoducho nemohla chcieť Shivawna?
Povzdychla si. Kým dnes hľadela na portál, ktorým sa mala vrátiť domov, vrazila do nej úžasne desivá skutočnosť. Chcela nechať minulosť minulosťou a objať svoju novú budúcnosť. Objať ju, aby mohla konečne spoznať naozajstné uspokojenie a radosť. Objať ju, aby mohla konečne začať žiť.
Bol to ten okamih, kedy sa rozhodla milovať so Shivawnom. Ale potom si do jej myslel vnútil cestu Joachim, a no, teraz už nevedela. Ona bude mať vzťah: sexuálny, emocionálny, dôverný. Ale ktorého muža si vyberie? Život so Shivawnom by bol sladký a nežný. Život s Joachim zase búrlivý a vzrušujúci.
Ako tam stála a v duchu diskutovala sama so sebou, Shivawnova hlava sebou trhla do strany. Teraz niečo zavrčal – na mračiacu sa ženu a jeho oči sa stretli s Brenninými. Zastavil sa v polovici vety a vykročil smerom k nej. Neprehovoril ani slovo, len ju popadol za ruku a hnal ju z izby.
Krv sa jej rozpálila pri myšlienke, že bude s ním, vezme ju do svojej izby a rukami mu bude prechádzať po celom tele, jeho ruky cítiť na sebe. Dokonca aj bradavky jej stuhli… až pokiaľ si neuvedomila, že to nebola Shivawnova tvár, ktorú mala v hlave.
Nesmerovali k jeho izbe, všimla si o chvíľu neskôr. „Kam?“ spýtala sa Shivawna. Steny obkolesujúce jeho izbu boli v rôznom stave opráv ako tieto tu. Tieto boli… pravda ju udrela ešte predtým, ako povedal jediné slovo a oči sa jej rozšírili. Joachimova izba. Idú k Joachimovej izbe. Vedela to, pretože ju hľadala už predtým a aj našla. Na stene viseli hrozivé zbrane, dotieravá pripomienka prečo nemohla chcieť muža, akým bol on. Žalúdok sa jej skrútil zmesou obáv a očakávania.
„Joachim je v poriadku?“
„Je mu dobre.“
To znamenalo… čo? O chvíľu neskôr odhrnuli záves. Shivawn sa nezastavil, neohlásil sa, len prekročil plátennú bariéru. Pustil jej ruku a vykročil k stolu. Zostal k nej chrbtom a nalial si nápoj. Vypil ho.
Predovšetkým si všimla, že zbrane zo stien sú preč. Nevisel tam ani jediný meč. Prečo boli odstránené?
Pohľadom šľahla po Joachimovi. Sedel na posteli, nohy prehodené cez bok a s lakťami pokojne opretými o kolená. Hltal ju pohľadom. „Brenna,“ povedal, jej meno znelo ako zmyselné pohladenie.
Krv sa jej okamžite rozpálila o ďalší stupeň. Bradavky jej znovu stvrdli. Medzi nohami ucítila vlhkú potrebu. Len jediným slovom ju priviedol k pripravenosti. Prinútia ju, vybrať si, uvedomila si.
Naposledy od nich ušla, ako aj od svojich pocitov.
Narovnala ramená. Tentoraz nie. Iné ženy v paláci boli spokojné. Nikdy sa neprestávali usmievať, nikdy nezakúsili pocit strachu. Tak veľmi chcela byť jednou z nich. Bude jednou z nich.
Už nebude žiadny útek. Ale môže riskovať bezpečnosť, ktorú by iste našla pri Shivawnovi kvôli vášni, ktorú by iste okúsila s Joachimom? Keď sa rozhodne, už nebude cesty späť. Boli príliš majetnícki, každý z nich odhodlaný, stať sa tým „jediným“.
Shivawn už viac nemienil mrhať časom. „Už si ma nechala čakať až príliš dlho. Sama seba si už nechala čakať príliš dlho. Skonči s tými mukami a daj mi šancu, Brenna,“ povedal a opäť stál po jej boku. Jemne jej zovrel ramená a otočil ju tvárou k sebe. „Nikdy nikomu nedovolím, aby ti ublížil. Postarám sa o teba, dám ti potešenie, urobím ťa tak šťastnou, až zabudneš, že si bola niekedy smutná.“
Zahryzla si do pery.
Dodal, „Ten muž na posteli nikdy nebude láskavý či jemný, ani neurobí žiadnu z vecí, ktoré cítim, že potrebuješ.“ Znovu ju otočil, tentoraz smerom k Joachimovi.
Jej oči sa znovu stretli s Joachimovými a žalúdok sa jej stiahol.
„Pozri sa na neho,“ povedal Shivawn. „Už teraz je v ňom divokosť, ktorú nedokážeš poprieť ani ty. Nikdy nebude môcť kontrolovať svoj temperament. Nikdy nebude môcť zničiť démonov, ktorí ťa trápia.“
Shivawnove slová ju mali utešiť, uistiť ju, že zvoliť si bezpečie pred vášňou bude správne rozhodnutie. Ale nestalo sa. Pretože tu nie je silnejší bojovník ako Joachim. Bol temperamentný a divoký. Ale, ak mohol niekto bojovať a zničiť démonov jej minulosti, tak to bol on. Bolo to životne dôležité.
Joachim nevydal žiadny zvuk. Jednoducho spod vankúša vytiahol štyri pásy plátna. Prevesil si ich cez kolená.
„Načo sú ti?“ Dožadoval sa Shivawn.
„Priviaž ma k posteli, Brenna,“ povedal Joachim.
V rozpakoch a s túžbou pozrela dolu na ten materiál. „Čo?“
„Priviaž ma k posteli.“
Jej pohľad sa rýchlo vrátil k Joachimovej tvári. Jeho výraz bol tvrdý, rozhodný a vzrušený. Tak vzrušený. V jeho modrých očiach žiarilo teplo, zohrievajúce ju z vnútra i z vonka. „Prečo? Nerozumiem.“
„Nemienim ti hovoriť, že budeš sama seba neskôr nenávidieť, ak si zvolíš Shivawna. Možno by si s ním mohla byť šťastná a vždy sa budeš cítiť bezpečne. Ale on nemôže vyplniť prázdnotu v tebe a dať ti život, ktorý si si vysnívala. Ja môžem. Všetko čo musíš urobiť je, veriť mi, že ti nikdy neublížim. Nikdy. Skôr zomriem. Urobím čokoľvek, aby som ti to dokázal.“
„Joachim,“ zavrčal Shivawn.
„Priviaž ma k posteli a budeš mať pod kontrolou všetko, čo sa stane,“ vysvetlil Joachim. Pod okom mu zatikal sval. „Dávam ti nad sebou úplnú… kontrolu. Ty potrebuješ znovu nájsť tvoj pocit kontroly, tak ti v tom chcem pomôcť.“
Hovoril o podrobení sa. O sexe. Divokým pohľadom skákala od jedného muža k druhému. „Shi – Shivawn?“ Čo jej na to povie?
Ale tentoraz zostal ticho. Nehýbal sa a vyžarovala z neho zúrivosť.
„Všimol som si, ako vždy nadskočíš, keď k tebe niekto pristúpi odzadu,“ povedal Joachim, „tak ti chcem ukázať potešenie mať muža, kde chceš. Chcem ti ukázať, aké je to mať všetko pod kontrolou.“
Tento veľký, silný bojovník bol ochotný vzdať sa kontroly – jeho drahocennej kontroly – pre ňu. Prevalilo sa ňou vzrušenie. To odhalenie ju prekvapilo, posilnilo. Chcela vášeň, pripustila si to už skôr. Nikto jej nemôže dať viac vášne ako Joachim. Aj to si priznala, ale tiež ju to vystrašilo. Bála sa jeho. Ak, tak sa chcela zamilovať do Shivawna. Možno by sa jej dokonca podarilo samu seba o tom presvedčiť. Na chvíľu. Ale napokon si uvedomila pravdu.
Po celý čas to bol práve Joachim, po ktorom túžila. Jednoducho ho nechcela chcieť. Tú šancu jej ale vzal svojou ochotou, nechať sa zviazať. Nemohla pre neho spraviť nič menšie. Už sa nebudem báť.
S očami plnými sĺz sa pozrela na Shivawna. Bol tak sladký, tak láskavý. Ale keď sa neho pozrela, uvedomila si, že je presne tým čo nepotrebovala, už nie. Osobný strážca. Teraz sa o seba vedela postarať sama. V tomto paláci bola už niekoľko dní a nebola zranená. Stála tvárou v tvár bojovníkom a nebola napadnutá.
„Pokojne môžeš odmietnuť aj nás oboch,“ povedal Joachim, jeho hlas znel drsne. „Nebudeme ti v tom brániť.“
Utiecť a zostať zamknutá vo svojom bezpečnom malom svete. Žiadne pocity. Žiadna bolesť. Žiadne vzrušenie. Už nikdy nebudem znovu utekať. „Je mi to ľúto Shivawn,“ povedala, brada sa jej triasla. „Chcela som aby si to bol ty. Chcela. Ale…“
„Dosť. Prosím. Už dosť.“ Dlhú chvíľu ju pozoroval s pevne zovretou čeľusťou. Potom sa pomaly otočil k Joachimovi. „Je tvoja. Prenechávam ti na ňu všetky práva.“
„Ďakujem ti,“ povedal Joachim sťažka.
Shivawn po nej šľahol posledným pohľadom, kývol jej a odkráčal z izby, zanechávajúc ju samu s Joachimom. Brenna prehltla.
Pozbierajúc odvahu sa k nemu otočila.
Jej muž.
Jej životu už nikdy nebude vládnuť strach.
Vybrala si jeho a bolo jej ľúto, že jej tak dlho trvalo, uvedomiť si hĺbku cti tohto muža. Dôveroval jej a ona verila jemu, že ju nezraní.
Konečne pripravená, pohnúť sa v živote ďalej, vykročila dopredu. Srdce jej nepravidelne búšilo, ale nezastala, až kým sa neocitla priamo pred ním.
Joachim vstal, v pästiach zvieral povrazy, jeho uprený pohľad bol tvrdý, nemilosrdný. „Ten útočník použil svoje ruky alebo zbraň? Ak použil zbraň, chcem, aby si to isté použila ty na mňa.“
Najskôr neodpovedala, nechcela dovoliť spomienkam, votrieť sa do tejto drahocennej chvíle. „Len ruky,“ vypravila zo seba rozochvene.
Prikývol a podal jej putá. Pomaly, veľmi pomaly si Joachim uvoľnil nohavice a stlačil si ich z bokov. Spadli na hromadu na podlahu a jej sa ponúkol pohľad na veľkého, vzrušeného muža.
„Poď sem,“ zavelil, líhajúc si na posteľ. „Priviaž ma.“
Ruky sa jej triasli, keď mu priväzovala ruky k stĺpikom, nasledovali členky. Potom stála na boku postele, hľadiac dolu na neho. Taká nádhera, jej kontrola.
Joachim nepovedal ani slovo, ale intenzívne ju pozoroval. Kolená sa jej takmer podlomili, pretože vedela čo očakáva, čo chce. Bolo na nej aby sa vyzliekla. Po tom útoku sa prestala starať o svoj zovňajšok a pokúšala sa urobiť tak nepríťažlivou, ako to len bolo možné. Bude Joachim jej telo považovať za nepríťažlivé?
Zdvihla roztrasené prsty a rozopla si róbu na ramenách, odhaľujúc prsia. Neprestávala Joachima sledovať, odhadujúc jeho reakcie. V jeho očiach nebolo žiadne sklamanie. Len túžba. Stratila trochu svojej neistoty. Lahodné biele pologule vyčnievali z pokožky a keď sa do nich vpálil pohľadom, nosné dierky sa mu rozšírili vzrušením.
„Si nádherná, Brenna.“
Jej róba úplne klesla z tela a pripojila sa k Joachimovým nohaviciam na podlahe. Konečne bola nahá, ako on. Líca sa jej rozpálili, keď po nej Joachim znovu prešiel očami. Kedysi by ju pomyslenie na zviazaného muža na posteli omráčila. Tentoraz ale nad tým jej hormóny jasali.
„Zavri oči,“ povedal.
Nemyslela na to, že by mala namietať.
„Predstav si ma za sebou. Predstav si moje ruky na tvojich ramenách, naťahujúce sa k tvojim prsiam. Predstav si ako prevaľujem tvoje bradavky pomedzi moje prsty.“
Áno. Áno! Videla to, rovnako ako predtým, ale tentoraz bol obraz ostrejší. Hlava jej padla dozadu k jeho ramenu, jej vlasy ich oboch šteklili. Jeho prsty sa jej dotýkali. Predstavovať si to, bolo takmer rovnako dobré ako skutočnosť. Takmer. Ale myslieť na to, ju robilo neznesiteľne vlhkou.
„Chcem ťa lízať,“ povedal Joachim.
„Áno,“ povedala bez dychu.
Bez váhania vyliezla na posteľ. Onedlho sa rozkročila nad Joachimom, jej kolená okolo jeho drieku, jeho erekcia medzi jej nohami dôverne blízko, ale nie v nej. Pri tom dekadentnom kontakte zastonala.
„Predkloň sa,“ vyzval ju Joachim hrubo.
Mohol byť zviazaný, ale stále bol bojovník. Po prvý krát v nej vzrástlo malé semienko strachu. Si v bezpečí. Si chránená. Preplazila sa hore, až kým jej prsia neboli pripravené nad jeho čakajúcimi ústami. Jej čierne kadere okolo nich padali ako lahodná opona, keď sa k nej vyhladovane prisal, rozpúšťajúc jej strach, napĺňajúc ju radosťou. Kontakt s jeho horúcimi, žeravými ústami bol ničivejší, ako kedy zažila. Ústami, ktoré do nej vrážali tisíce voltov elektriny a tie sa ďalej šírili do celého jej tela.
Zastonala, ten zvuk bol rozbitý a nepríjemný.
Zatiaľ čo ju Joachim sal, ona pokračovala v predstavách. Jeho ruky boli voľné, prechádzal jej nimi po chrbte, po stavcoch jej chrbtice. Cez krivku jej zadku. Áno. Áno! Akoby sa to dialo, akoby to cítila. Všade kam zablúdili jeho fantómové ruky, jeho ústa nasledovali, jeho fantómový jazyk jej prechádzal po koži. Mohla by si pomôcť sama. Zvíjala sa proti Joachimovmu penisu bez skutočného preniknutia. Bola taká vlhká, s ľahkosťou kĺzala hore-dolu.
„Chutíš ako samo nebo,“ povedal Joachim.
V jej mysli ju objali Joachimove ruky a vyzývali ju, aby sa narovnala, potom jeho prsty vkĺzli do jej ženskosti, do jej vlhkého, horúceho centra. Vyšiel z nej ďalší ston absolútneho potešenia.
Prečo ho zviazala? uvažovala.
Lahodným tlakom jej sal bradavku.
„Áno,“ vydýchla, neschopná povedať čokoľvek viac. „Áno.“
Hlava jej znovu klesla dozadu.
„Chceš, aby som ťa lízal medzi nohami?“
„Áno.“ Nepokúšala sa to poprieť alebo sa hrať na hanblivú. Chcela tam Joachimove ústa. Chcela to tak divoko. Zabíjala by kvôli tomu.
„Poď sem,“ povedal Joachim. Kožu mu pokrývala vrstvička potu. Jeho čeľusť bola napätá.
Posúvala sa dopredu, až kým nebola pripravená nad Joachimovým telom, jej štrbina len malý kúsok od jeho tváre.
„Nižšie,“ zavelil, znelo to skôr ako divoké zavrčanie.
„Joachim,“ povedala, klesajúc k nemu a v nasledujúcej chvíli ju už miloval svojou tvárou. Jazykom, perami, zubami. Používal to všetko. V intenzívnom vzrušení a v tom opojnom potešení vykríkla. Jej boky sa zvíjali hore-dolu.
„No tak, Brenna. Poď ku mne,“ povedal Joachim a ona sa podriadila. Jej vzrušenie explodovalo. Vybuchlo. Celé jej telo sa roztriaslo a chvelo sa vyvrcholením, poháňajúc ju k bránam raja. Joachim ju sal, až kým si už myslela, že viac už neznesie.
„Vezmi si ma,“ povedal. „Vezmi si ma do vnútra.“
So slabými končatinami sa bez zaváhania rozkročila nad Joachimovym driekom. Nadvihla sa, umiestnila Joachimovu hriadeľ k svojmu vstupu a klesla na neho, berúc si celú jeho dĺžku až po koreň. Bol veľký a bolo to už tak dávno. Rozťahoval ju, ale bolo to úžasné pnutie. Dávalo jej pocítiť, že žije.
Joachim zareval.
Ona dookola kričala jeho meno. „Joachim.“ Nemohla hovoriť. Bolo to v jej hlave, vypálené v každej bunke jej tela. „Joachim.“
Bola v bezpečí. Bola sýta – a čoskoro znova nájde uvoľnenie. Jej nervové zakončenia už iskrili obnoveným životom.
Rukami sa ukotvila o Joachimovu hruď. Ich tváre boli len palec od seba, jeho dych cítila na svojej a on jej dych na jeho.
„Pobozkaj ma,“ povedal.
Jej ústa sa prisali na Joachimove. Zalapala po dychu potešením a on ten zvuk prehltol. Tvrdo, horúco, jemne, rýchlo, pomaly, jeho jazyk zápasil s jej, kým ona na ňom jazdila. Bola to dokonalá blaženosť. Totálna extáza.
Bozk sa stal divokým a následne sa aj ich milovanie zmenilo na divoké. Jej zuby udierali do jeho, jej telo nadskakovalo hore-dolu. Vrčala, stonala, lapala po dychu.
„To je ono,“ chválil ju Joachim. „Vezmi si všetko.“
„Áno.“
„Už žiadny strach.“
„Nikdy viac,“ vydýchla.
„Poď so mnou, miláčik.“ Joachim sa jej prisal ku kľúčnej kosti. Napäl sa proti putám. „Ukáž mi, ako veľmi sa ti páči, mať ma v sebe.“
Už tu nebolo možné žiadne spomalenie, žiadne predĺženie rozkoše. Vybuchla po druhý krát. Ten orgazmus bol tak intenzívny, že jej zrak zastrel čierny mrak. Zomierala pomaly, tvrdo, neschopná dýchať, ale tak živá, že si priala zostať tam, kde je už navždy. „Joachim,“ vykríkla a tentoraz sa nestarala ako zlomene jej hlas znie.
„Brenna.“ Zareval Joachim nahlas a nadvihol sa, zanárajúc sa hlboko, hlbšie ako si kedy myslela, že by bolo možné.
Zrútila sa mu na hruď. „Ďakujem ti,“ vydýchla. „Ďakujem ti.“
„Odviaž ma,“ nariadil jej tvrdo.
Premýšľala, že mu to odoprie. Naslepo siahla hore a odstránila putá. Jeho ruky sa okolo nej okamžite omotali, priťahujúc si ju bližšie a pevne ju držiac. Ochraňujúc ju.
„Žiadny ďalší strach,“ zopakoval.
„Nikdy viac,“ súhlasila. Bola by súhlasila so všetkým, čo by od nej v tejto chvíli žiadal. Vydať sa za neho – áno. Byť jeho otrokom – áno.
Obklopovalo ju jeho teplo, obaľovalo ju, vábilo ju.
„Moja,“ povedal.
„Tvoja,“ vydýchla. „Joachimova.“ Zatvorila oči, jej viečka boli ťažšie a ťažšie s každou uplynulou sekundou. „Nikdy ma nenechaj odísť.“
„Nikdy.“
Potom ju premohol spánok. Usmievala sa.

***

Shivawn stál v chodbe ešte dlhú dobu. Prial si, aby si Brenna vybrala jeho, ale bol to Joachim, ktorý jej rozžiaril oči. Joachim, ktorého pravdepodobne chcela po celý čas. Hneval sa, tak veľmi sa hneval. Bola nádherná, vášnivá, láskavá. Ale nebola jeho. Teraz to vedel. Bez ohľadu na to koľko potešenia jej Shivawn mohol dať, bez ohľadu ako bezpečne sa pri ňom mohla cítiť, vždy chcela Joachima.
Tí dvaja boli druhovia, teraz mu to už bolo jasné.
A tak zostal sám.
Možno jedného dňa nájde ženu, ktorá ho takto bude milovať. Ktorá ho bude chcieť viac ako čokoľvek iné.
Zažmurkal, keď si uvedomil, že do haly vstúpila Alyssa a teraz stojí len pá stôp od nej. Zamračil sa na ňu.
Ona sa mračila na neho. „Smrdíš po človeku,“ povedala rovno. „Bol si s jednou z nich? Je to tvoja družka?“
„Čo sa staráš?“ Rýchlo vykročil preč.
Nasledovala ho, udržiavajúc s ním tempo. „Je?“
„Nie,“ vyštekol.
„Vravela som ti, že poznám tvoje potreby,“ vyštekla späť. „Mal si prísť ku mne.“
„A ja som povedal nie.“ Alyssa bola nádherná a Shivawn dokonca cítil, že by ju mohol ochutnať, ale nedotkol sa jej.
Nezdieľal Valerianovu lásku k upírom.
Upíri prežívali vďaka krvi a občas si vzali viac, akoby mali. Len jediný raz urobil tú chybu, že si vzal do postele upírku a takmer potom zomrel. Nikdy viac, prisahal si. Alyssa to vedela, ale aj tak ho vyhľadala vždy, keď sem prišla na návštevu.
„Zbohom, Alyssa,“ povedal a odkráčal od nej.
Tentoraz sa nemienila držať bokom. Hnala sa za ním, dokonca pred neho skočila. Oči jej žiarili. „Vždy som vedela, že ťa jedného dňa budem mať, Shivawn a rozhodla som sa, že ten deň bude dnes.“
Jej pery sa zrazili s jeho, jej jazyk si vynútil cestu do jeho úst. Zaplnila ho jej chuť. Nie chuť krvi a smrti, ale ženy. Shivawn zistil, že na ňu reaguje. Bol zo seba zhnusený, ale možno, len možno, by mu mohla pomôcť, zabudnúť na jeho osamelosť.
„Jedna noc,“ zavrčal. „To je všetko, čo ti dám.“

V očiach jej zažiaril triumf a jej červené, tak červené pery sa skrútili v zmyselnom úsmeve. „To je všetko, čo žiadam.“

22 komentářů:

  1. Tak aj Brenna si nakoniec vybrala chudák Shivawn,ďakujem za super kapitolu

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka za super kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  3. Ahoj,za další skvělou kapitolu už se těším na další a doufám že vše nakonec dobře dopadne,snad je draci nemají v plánu opravdu pozabíjet Mirka

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  5. Som zvedavá či Darius poslúchne Poseidona????
    A vieme ako to dopadne medzi Alyssou a Shiwannom;-)
    vdaka za preklad a korektúru:-)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. No Alyssin a Shivawn sa dočkali svojho finále v knihe Upíria nevesta, tú bola zverejnená ešte pred touto knihou :) Inak mne osobne sa ich príbeh páčil ešte viac ako príbeh hlavných hrdinov. Prakticky sa to tam zverejňuje tak ako tu, v medzikapitolkách, ale dočkajú sa tam svojho šťastného konca :D

      Vymazat
  6. Vdaka za pokracovanie. GabiM

    OdpovědětVymazat
  7. Opět skvělá kapitola. Moc děkuji za překlad. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za překlad. Katka

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  10. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  11. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  12. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  13. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat