neděle 10. července 2016

Král Nymfů - Kapitola 22



Valerian prechádzal po hradbách. Rytmický dupot krokov armády sa mu odrážal v ušiach. Konečne mohol vidieť dračiu armádu, stovky z nich, zdobiacu fialkastý horizont. To že si vybrali pochod namiesto letu v dračej podobe, znamenalo, že neboli ovládaní zúrivosťou – zatiaľ – a nechceli zaútočiť – zatiaľ.
Čakanie na ich príchod, ho rozčuľovalo. Bol mužom činu. Viac ako to, bol mužom dychtivým ukončiť boj a vrátiť sa k svojej žene.
Potkol sa, jednou nohou zakopol o vetvičku. Zachytil sa rukami, opierajúc sa o stenu. Roztrasene sa nadýchol. Čakanie ho len viac oberalo o silu. Čo potreboval, bol sex. So Shaye. Jeho sila nebola v optimálnej hladine a on teraz pociťoval jej nedostatok.

„Kráľ môj,“ ozval sa Broderick zrazu znepokojene po jeho boku. „Si v poriadku?“
„Je mi fajn.“ Narovnal sa. Nebolo mu fajn a vedel to. Už dva dni je bez sexu, bez sebauspokojenia a slabosť po ňom naťahovala svoje zákerné prsty. Bolo mu dostatočne dobre, aby bojoval, aspoň dúfal dosť dobre, aby viedol, to vedel, ale na ako dlho?
Jeho zranenie na ruke len zvýšilo rýchlosť a intenzitu jeho oslabenia. Ak by sa mu podarilo dostať Shaye už skôr, bol by úplne vyliečený. „Ak sa draci priblížia na sto yardov k palácu, zostreľte ich,“ povedal.
Broderick prikývol. „Lukostrelci,“ zvolal. „Pripravte sa.“
Muži si kľakli a natiahli luky. A čakali. Čakali. Čas odtikával tak pomaly. Nečakane vystúpil na hradby Joachim a priblížil sa k Valerianovi. Ten muž kríval a jeho rysy boli stiahnuté bolesťou, ale podarilo sa mu, udržať sa na nohách.
„Čo tu robíš?“ Dožadoval sa Valerian.
„Bojujem,“ zaznela príkra odpoveď. „Bude vojna, nie?“
„Ešte musíš získať silu.“
„To ale neznamená, že zostanem v posteli, kým budú moji bratia bojovať.“
Valerian zapátral v bratrancovej tvári, videl odhodlanie, potrebu robiť veci správne. Prikývol. „V poriadku. Zaber svoje miesto v radoch.“
Joachim sa otočil, pripravený splniť rozkaz. Potom zastal. „Nebudem sa ospravedlňovať, že som ťa vyzval,“ povedal strnulo, „ale poviem ti, že rešpektujem tvoju obratnosť a tvoje vedenie.“
Tie slová boli nečakané a prekvapujúce. A viac ako to, bratrancov tón bol nečakaný a prekvapujúci. Hovoril s náklonnosťou, akoby boli ešte stále tými neodlučiteľnými chlapcami z minulosti. „Ďakujem ti,“ povedal Valerian a zľahka ho potľapkal po ramene. Zaujal bojový postoj pri múre, hľadiac na pole, ktoré viedlo k palácu. Draci sa stále blížili. Ich brnenie sa v dennom svetle lesklo. Stromy sa za nimi chveli, zem sa viditeľne triasla. Z kvetov opadávali okvetné lístky.
Jeho ruka sa stočila okolo rukoväte Lebky, keď Darius, kráľ drakov, zaujal pozíciu v čele. On tiež zvieral meč, dlhú, hrozivú čepeľ karmínovo sfarbenú mnohým zabíjaním. Áno, Darius bol smrtiaci zabijak, bezcitný bojovník bez svedomia, Valerian to vedel. Ale dôstojný protivník.
Dračí bojovníci náhle zastali.
„Zadržte,“ povedal Valerian svojim mužom. „Zadržte, kým nedám signál.“ Potom zvolal k drakom, „Vitajte v mojom domove, vrhači ohňa. Určite pochopíte, že vás nepozvem dnu.“
Darius sa zamračil. „Veľmi dobre vieš, že palác patrí mne.“
Zatskal jazykom. „Ak si si ho chcel udržať, mal si poslať silnejší prápor, aby ho strážil.“
„Čo si urobil s drakmi vo vnútri?“
„Zamkol som ich, samozrejme. Budú z nich vynikajúce vyjednávacie nástroje.“
„Takže mám tvoje čestné slovo, že ste ich nepozabíjali?“
„Máš moje čestné slovo, že som nezabil všetkých z nich.“
Darius stroho prikývol. „Moja žena ma poprosila, aby som nezmasakroval celú vašu rasu za opovážlivosť, ukradnúť mi, čo je moje. Beriem ohľad na jej priania – zatiaľ – ak urobíš dve veci, ktoré žiadam.“
„A tie sú?“
„Prepustíš mojich mužov a opustíte palác.“
Valerian sa zasmial. „Celkom sa mi tu páči. Myslím, že zostanem.“
„Vyvoláš vojnu, nymf.“
Zúžil oči a prestal predstierať pobavenie. „Tak ako ty, drak.“
„Áno, ale ty vzývaš hnev bohov, nevieš čo robiť s prišelcami z povrchu. Už si dovolil jednému ľudskému mužovi prekĺznuť na Atlantídu, človeku, ktorý ukoristil náš Klenot z Dunamisu.“
Valerian ľahostajne pokrčil ramenami. Ten klenot bol na tom lepšie v rukách človeka. Keby ho vlastnil Atlanťan, stal by sa mocným, neporaziteľným.
„Vieš čo sa stane, ak sa ľudia dozvedia o Atlantíde, Valerian? Povedia to iným svojho druhu a našou zemou budú čoskoro pochodovať vojská ľudí, pokúšajúc sa nás všetkých vyzabíjať.“
„Musím nesúhlasiť. Žiadny z mojich ľudí sa nemôže vrátiť na povrch, tak ako nie sú schopní, niekoho sem priviesť. Sú príliš zamestnaní zahrievaním našich postelí.“ Niekoľko z jeho mužov sa zachechtalo.
„Takže si priviedol ďalších ľudí?“ Zavrčal Darius.
„Vari som to práve nepovedal?“
Oči dračieho kráľa sa prudko rozžiarili. „Povedz mi, že si ich zabil. Alebo aspoň im vymazal pamäť.“
„Nič také som neurobil. Povedal som ti, spíme s nimi.“
„Ty chceš skutočne vyvolať hnev bohov, Valerian.“
„Bohovia na nás zabudli. Určite to vieš. Teraz, skončime s týmto rozhovorom. Nudí ma.“
Z Dariusových nosných dierok unikol krútiaci sa dym, prvý náznak premeny do jeho dračej podoby. „Takže chceš postaviť svoju armádu proti mojej, pretože ja dobijem palác a prevezmem ľudí, ktorých tam tak pochabo držíš.“
„Skús to,“ precedil Valerian cez zaťaté zuby, „a ja ťa za to zabijem. Portál a každý kto ním prešiel, patrí mne. Oni sú moji.“
Darius zastal, akoby neočakával takú prudkú odpoveď. „Prečo tak veľmi chceš dohľad nad portálom? Nemôžeš prežiť na povrchu.“
Už otváral ústa, aby mu dal nejakú ľahostajnú odpoveď, ale zdržal sa. Prečo nepovedať pravdu? „Nestarám sa o povrch. Starám sa len o môj ľud, môj domov.“ Jeho hlas stúpal s divokosťou jeho presvedčenia. „Nymfy nikdy nemali žiadny domov. Od úsvitu našej doby sme cestovali z jedného miesta na druhé, žijúc s jednou rasou a potom ďalšou, spávajúc v ich posteliach, jediac ich jedlo. Boli sme dobrí len na uspokojenie a bojovanie. Naše ženy si zaslúžia svoj vlastný domov.“
„Čo sa toho týka…“ Dariove pery sa postupne skrútili do arogantného úsmevu. „Ja mám vaše ženy.“
Zapraskala v ňom zúrivosť. „Čo si to povedal?“
„Boli na ceste k tomuto palácu a my sme ich chytili.“
„Ublížili ste im?“
„Nie. Sú v bezpečí.“
„Za to ti ďakujem,“ pripustil. Čo ale skutočne chcel Valerian urobiť, bolo – tĺcť do dračieho kráľa, až pokiaľ mu z tela nebude vytekať krv v rieke bolesti. Tie ženy boli jeho zodpovednosť.
„Viem, že vaši muži sú bez sexu slabí. A od tej chvíle čo mám ženské nymfy, hádam, že vás bude ľahké zničiť. Si si istý, že chceš bojovať?“
„My sme silní, Darius. Povedal som ti, obyvateľky povrchu nám zahrievajú postele.“
Z Daria vyšlo ďalšie zavrčanie, už nebol tak samoľúby. „Ako to urobíme, aby to bolo fér?“
Férový boj od draka? Neuveriteľné. A predsa, ak by chcel Darius bojovať špinavo, prepadol by ich prekvapivým útokom v noci. Ale Valerian nepochyboval, že má Darius ešte nejaký záložný plán. „Navrhujem boj meča proti meču.“
„Veľmi dobre. Stretneme sa na bojisku ráno?“
„Prečo čakať?“ Valerian nechcel držať Shaye zamknutú dlhšie, ako je nutné. Chcel to skončiť a urobí to tak rýchlo, ako to len bude možné. „Môžeme to skončiť, len ty a ja. Nie je potrebné, aby bojoval aj niekto iný.“
„Prijímam.“ Darius sa zaškeril, akoby presne v to po celý čas dúfal, jeho ostré zuby sa zaleskli. Nemal žiadne brnenie, ale ani ho mať nemohol. Nie ak sa chcel premeniť na skutočného draka. „Víťaz berie palác a všetko v ňom.“
„Dohodnuté.“
„Ale, kráľ môj,“ ozval sa Broderick po jeho boku, hovoriac tichým hlasom. „Nemáš –“
„Netráp sa, priateľu. Zvíťazím.“
Broderick nevyzeral presvedčene. „Aspoň choď za Shaye. Nech ťa urobí alebo privíta vo svojom tele, ale nechoď tam bez –“
„Mlč.“ Zdvihol ruku. To by Shaye neurobil, jej prvýkrát musí byť niečo viac, ako len rýchle vniknutie, aby sa posilnil. Nie, jej prvý raz bude nežné a pomalé. Bude šalieť túžbou po ňom. Ukáže jej to najcitlivejšie miesto na jej tele a potom ju urobí svojou. „O chvíľu budem dole, Darius,“ zvolal.
Dračí kráľ prikývol.
Valerian sa obrátil k Broderickovi a jeho muži ho obkolesili.
„Môže to byť pasca.“ Joachim zvieral rukoväť svojho meča. „Akonáhle zídeš dolu, obkolesia ťa a zabijú. To by som urobil ja.“
„Lukostrelci zostanú na mieste,“ nariadil Valerian. „Ak sa bude zdať, že dračí bojovníci postupujú dopredu, zabite ich.“
Broderick prikývol. „Je tu ešte niečo, čo musím urobiť predtým, ako sa stretnem s drakmi.“ Ani jeden z jeho mužov neprehovoril, keď okolo nich prechádzal. Vedeli, čo musí urobiť – prinajmenšom mali podozrenie. Sčasti mali pravdu. Odišiel z hradieb a našiel prázdnu rohovú izbu. Aj keď nechcel ísť za Shaye, nebude bojovať s dračí kráľom bez toho, aby niečo neurobil. V mysli si vyčaroval družkinu bledú tvár, videl jej roztvorené pery, túžbu v jej zamatovo hnedých očiach. Keď si predstavil, ako sa norí do jej tela, vkĺzol si rukou do nohavíc a ovinul ju okolo svojho penisu. Pohladil tú hrubú, tvrdú dĺžku hore-dolu.
Takmer mohol cítiť jej horúcu, vlhkú tesnosť. Takmer mohol počuť jej tiché stony a dychtivé pradenie. Zvýšil svoje tempo, pretože bola rozdivočená potrebou a bažila po tom, aby do nej tvrdo vrážal. Jeho semenníky o ňu plieskali a bolo to tak vzrušujúce.
Tak divoké.
Keď ju začul svoje meno vykríknuť vo vyvrcholení, zahučal svojim vlastným. Vystreklo z neho semeno. A s vypustením semena prišla vlna sily. Nie tak intenzívnej aká by bola so Shaye, ale dosť. Očistil sa a vydal sa späť k mužom.
„Tu je tvoj štít,“ povedal Joachim. Zmena v jeho postoji bola pozoruhodná, viac ako kedy mohol Valerian dúfať. „Lebka je vnútri.“
„Chceš svoj oštep?“ spýtal sa Shivawn.
Valerian zovrel štít a hodil pohľad na Dariusa, ktorý stál v strede polkruhu, jeho draci ho obkolesovali.
Darius držal len meč. Pretože spolu bojovali už aj predtým, Valerian vedel, že toto nebola jediná mužova zbraň. Darius používal aj svoje zuby, pazúre a oheň a Valerian bude potrebovať každú zbraň, ktorú môže mať po ruke.
„Áno,“ povedal. „Oštep. Tiež budem potrebovať dračí medailón.“
Shivawn zhromaždil všetky položky a podal mu ich. „Nech sú bohovia s tebou, kráľ môj.“
Valerian si náhrdelník zavesil okolo krku a poplieskal Shivawna po ramene. „Konečne mám niečo cenné, za čo stojí bojovať. Nedovolím drakovi, držať ma od nej.“
Broderick nakrčil čelo. „Nej? Ty nebojuješ za palác?“
„Bojujem za Shaye. Bojujem za všetky naše ženy, nymfy a tie ľudské, aby mohli mať domov.“
„Polovica mužov by mala zísť dolu s tebou,“ povedal Joachim. „Môžeme uzavrieť kruh s tvojimi spojencami.“
Prikývol. „Výborne.“
S družinou nymfov vlečúcou sa za ním, schádzal po schodoch popri stene a čoskoro zastal pred bránou.
„Otvoriť,“ povedal, nadvihnúc náhrdelník. Brána sa okamžite podriadila, medzi bielymi kameňmi sa vytvorila trhlina, pomaly sa rozširujúc.
On a jeho muži cez ňu vyšli, ani sa za seba neobzreli. Draci zostali na mieste, zavrčali. Nymfy na odpoveď zavrčali tiež.
Valerianove oči sa uzamkli s Dariusovými, jediný modrooký drak v celej ich existencii.
Dračí kráľ mal vážnu tvár, tvrdú a divokú. Zblízka mohol Valerian vidieť jazvu, ktorá Dariusovi pretínala tvár – jazvu, ktorú spôsobil on sám. „No to je zábavné, vážne,“ povedal Valerian.
Darius vyklenul jedno obočie v hrozivom pozdrave. „A to už prečo?“
„Vzal si si za družku ľudskú ženu a teraz nám nadávaš za to isté.“
„Ty si si vzal jednu za družku?“ Darius sa zasmial. „Tvoje víťazstvá sú legendárne.“
„Ona je moje víťazstvo,“ povedal s pyšným nadvihnutím brady. „Budem bojovať na smrť – tvoju smrť – aby som moju ženu udržal v bezpečí.“
Drakovo pobavenie postupne vybledlo a na Valeriana hľadel s niečím podobným porozumeniu. „Ak keď sa od nás na mnoho rokov odvrátili, bohom sa nebude páčiť taký vzdor. Ja som mal kedysi pradávno nariadené nikdy nevstúpiť na povrch a nikdy sem nepriviesť ľudí.“ Vychrlil prúd ohňa. „Obávam sa, že si ich hnev nasmeroval na nás všetkých.“
„Ja? A čo ty?“ Valerian vyskočil. Boj začal. Namieril oštep na Dariusa a bodol.
Darius mu uskočil s cesty, vychrliac viac ohňa. Valerian sa tej deštrukcii odvalil z cesty, plamene ho tesne minuli. Noc mu zaplnil pach spálených vlasov. Využil hybnú silu prevalenia na to, aby znovu bodol proti Dariusovi.
Oštep minul, zasiahnuc len vzduch. Darius roztiahol krídla, hrubá dĺžka opálovo sfarbených blán plachtila hore-dolu. Valerian vyskočil na nohy. Uskočil vľavo, preč od ďalšej explózie ohňa, potom sa zvrtol na päte a predstieral výkop.
Miesto toho za sebou mávol oštepom a z opačnej strany ním bodol. Jeho špička škrabla Dariusa na stehne, kým sa stále vznášal vo vzduchu.
Ďalší drak zasyčal, ale Darius na sebe nedal znať žiadnu reakciu. Jednoducho otvoril ústa, rozpútajúc hrozivé peklo.
Valerian zdvihol štít práve včas, aby ho zablokoval. Ale kov ho začal páliť v ruke. Vyskočil a zamával ním.
Ozvalo sa zarinčanie. Vibrácie nárazu kovu s kovom sa mu sústredili rovno v rane na ruke. Pohyboval a uskakoval, točil sa, bodal oštepom do vzduchu, nútiac Dariusa uhýbať mu. Darius bez prestávky útočil. Valerian útočil a útoky odrážal. Blokoval. Bodal.
„Mohli by sme to robiť celý deň, pretože som si istý, že sa to znovu ukáže ako remíza,“ zavrčal Darius.
Valerian naklonil oštep nižšie, dúfajúc, že sa zabodne Dariovi do stehna. Ak by drak začal krívať, musel by sa spoliehať len na jeho krídla a Valerian by mohol získať výhodu. Ale Darius rýchlo vyskočil, takže drevená rúčka oštepu skončila pod jeho nohami a zlomila zbraň na dva kusy.
Valerian okamžite siahol po Lebke do puzdra vo vnútornej časti štítu. Rozbehol sa, vyskočil a zaútočil. Tentoraz sa Darius nepohol dosť rýchlo a ostrie sa mu zarezalo do paže.
Draci znovu zasyčali a Darius znovu na sebe nedal nič poznať. Akoby bol odolný voči bolesti.
Žiaľ, Valerian nebol. Jeho zranená ruka pulzovala a nohy sa mu začínali triasť. Ak boj čoskoro neskončí…
Nejasne začul, ako na neho jeho muži pokrikujú.
„Za Shaye,“ kričal Broderick. „Shaye. Shaye. Shaye.“
V mysli mu zažiarila jej pekný tvár a on pozbieral svoje sily. Pozbieral sa sám. Už predtým bol zatlačený na okraj. Už mnohokrát bol bez jedla a vody, jeho ľudia bez domova. Mohol by zvíťaziť. Možno by mal zmeniť stratégiu boja. Miesto toho aby nútil Dariusa lietať, možno by mal zaťať do Dariusových krídel, uzemniť ho…
Dračí kráľ zrazu do neho vrazil, zrazil ho dolu, zdeformujúc mu jeho náprsné brnenie. Zacítil špinu v ústach, kovovú chuť krvi a vykopol hore. Darius cez neho preletel, berúc so sebou Valerianov štít. Valerian sa tentoraz ani nenamáhal vyskočiť späť na nohy. Kútikom oka sledoval Dariusa a jednoducho švihol mečom.
Bodol Dariusa do boku, medzi rameno a rebro.
Od drakov sa ozvalo kolektívne zalapanie po dychu, akoby nemohli uveriť, čo sa stalo. Ale u nymfov to len zdvihlo náladu. Potom Darius odrazil jeho meč vlastným, takže zasiahol len vzduch. Valerian zaprel nohy a vyskočil.
Otočil sa k nemu. Trésk. Rýchlo sa zvrtol, znova útočiac. Trésk.
„Budeme to robiť celý deň alebo konečne opustíš palác?“ povedal Darius trochu dutým hlasom. Hovoril pomedzi výpady.
Trésk. „Naozaj by som ťa mal teraz zabiť,“ odpovedal mu Valerian, „A všetkých tebe podobných.“
„Dovolím ti vziať si ženy.“ Trésk.
„A ako ich ochránime mimo paláca?“ Zhlboka sa nadýchol – všimol si, že sa zrazu vzduchom prihnali pachy krvi a smrti.
„Upíri,“ zasyčal drak.
To slovo sa ozývalo davom. Prekliatie drakov a požehnanie nýmf. Nikto s upírmi nebojoval divokejšie ako draci.
Darius stuhol. Valerian urobil to isté. Zbadal, že upíri sú rozmiestnení za skupinkou mužov, ktorých poslal odrezať drakov odzadu.
„Podviedol si ma,“ zavrčal Darius. „Nakoniec to nebol čestný boj. Odvážil si sa priviesť upírov, aby ti pomohli.“
„Nežiadal som ich, aby prišli, ale určite ich nepošlem preč. Sú to moji spojenci. Môžeme tento boj dokončiť tu a teraz, ty a ja.“
„Ako môžem dôverovať upírom, že na mňa nezaútočia, kým budem sústredený na boj. My teraz odídeme, Valerian, ale ešte sme spolu neskončili.“
Ako hovorili, v čiernom oblečení upíri sa okolo nich uzatvárali. Skôr sa vznášali ako kráčali a chrlili kliatby na drakov. Draci sa následne premenili do svojich zvieracích podôb. Z chrbtov im vzrástli krídla, trhajúc každý kúsok ich odevu.
Šupiny skonzumovali ich kožu, zelené a čierne a hrozivé. Miesto zubov im narástli tesáky. Zo spodných časti chrbtov sa vytlačili chvosty.
Nemienili sa zaoberať ani upírmi ani nymfami. Nie, vyrazili k nebu, pohybujúc sa vyššie a vyššie, načo zmizli z Valerianovho dohľadu.
Vrátia sa, to Valerian vedel a boj nebude tak mierny, ako to bolo dnes. Už to nebude roztržka medzi dvoma mužmi, ale krvavý masaker medzi rasami.

***

Layel, kráľ upírov a jeho armáda prudko zastali na poli. Hľadeli ako draci zmizli a jeho armáda z toho mala veľkú radosť.
„Je pekné, znovu ťa vidieť, priateľu,“ povedal Valerian, keď jasot utíchol.
„Počul som, že draci pochodujú smerom k vám, tak sme sa rozhodli pomôcť.“
Valerian mu stisol rameno. „Naposledy čo som ťa videl, si sa chystal vyjednávať s kráľovnou démonov.“ Nikdy neodpustil tým ohavným bytostiam, čo urobili jeho ľudu. „Spojila sa s tebou?“
Layel sa lenivo usmial. Mal biele vlasy, i keď nie tak svetlé ako Shaye. Ľadovo modré oči a silné, mystické črty. „Nikdy som sa s ňou nespojil. Využil som ju a potom zabil.“
Valerian mu vrátil úškľabok. „Potom si ty a tvoji bojovníci vítaní.“
„Kráľ môj,“ ozvala sa upírka, blížiaca sa k Layelovmu boku. Mala rovnako bledý odtieň vlasov ako Layel, tie isté modré oči, až na to, že jej črty boli nežné, tajomne nádherné.
Zvyčajne Layel nedovoľoval jeho ženám priblížiť sa k nymfom.
„Alyssa,“ kývol jej kráľ.
„Máme tvoje dovolenie… pobaviť sa?“ Jej pohľad bol uzamknutý na Shivawnovi a v jej očiach bola silná túžba.
Och. Valerian zrazu pochopil prečo mohla prísť. Chcela Shivawna a možno vstúpila do armády len kvôli nemu.
Layel pozrel na Valeriana. Valerian, samozrejme prikývol. Tá žena, Alyssa, sa zvodne uškrnula a vydala sa k Shivawnovi.
„Poďme,“ povedal Valerian. Zvrtol sa na päte a vykročil k palácu, vyťahujúc spod košele dračí medailón a zdvíhajúc ho hore, aby im senzor na dverách dovolil vstúpiť.
Layel sa držal na krok od neho, ostatní zoradení za ním.
„Už si niekedy videl Klenot Dunamisu?“ Spýtal sa ho Valerian. Vstúpili do hlavnej siene. „Viem, že si bol na výprave, aby si ho získal, ale Darius vravel, že ho má za družku človek.“
„Bohužiaľ, unikla mi. Naozaj utiekla nám všetkým.“
„Na povrch, tak ako vravel Darius?“
„Áno.“
„Je nejaký spôsob ako ju získať späť?“
„Obávam sa, že nie.“
Možno by sa mohol vydať na povrch a nájsť ju, pomyslel si zrazu Valerian, mohol to byť najlepší spôsob ako chrániť Shaye. Zamyslí sa nad tým neskôr. Zatiaľ dostal odklad na boj. Bol slabý a unavený a potreboval svoju družku.
„Broderick,“ zvolal, „uisti sa, že sú stráže rozmiestnené okolo celého paláca, od základov po vrch, zvnútra i zvonka.“
„Moji muži môžu pomôcť,“ ponúkol sa Layel.
„Vy ste hostia. Vy si budete užívať. Dorian, postaraj sa o pohodlie našich hostí.“
Layel nadvihol obočie. „Ty nezostaneš s nami?“
„Nie. Je tu jedna žena, o ktorú sa musím postarať.“
Jeho priateľ sa zaškeril, i keď na ňom bolo badať smútok. Stratil svoju milovanú už pred rokmi. „Rozumiem. Choď. Drž sa svojej cesty. Bude nám dobre aj bez teba.“

Valerian nepotreboval žiadne ďalšie pobádanie. Vydal sa von zo siene. Ruky ho svrbeli za Shaye. Konečne ju bude môcť urobiť svojou. Úplne.

21 komentářů:

  1. Dakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  2. Skvělá kapitola, moc děkuji za překlad. Těším se na pokračování.

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za super kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  6. Ahoj,moc díky za další skvělou kapitolu a už se nemůžu dočkat další Mirka

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  9. Vďaka za preklad :)
    bety

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji moc za další kapitolu a těším se na pokračování!!

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za kapitolu. Katka

    OdpovědětVymazat
  12. Vďaka za preklad a som zvedavá na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  13. Fúha ani som nevedela na jakej strane som drak či nymfa ťažké rozhodovanie,díky

    OdpovědětVymazat
  14. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  15. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  16. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat