neděle 15. května 2016

Temná příchuť extáze - Kapitola 40



Noelle sa opierala o bok Hectorovho jaguára, čakajúc na neho. Od jej príchodu do podzemnej garáže prišlo a odišlo niekoľko agentov. Každý z nich s ňou chcel hovoriť, ale ona všetkých poslala preč mávnutím ruky, nebola ochotná teraz sa rozptyľovať.
Hector ju nechal samotnú v nemocnici, zatiaľ čo ona bola príliš zdrogovaná, aby si to všimla. Ten hajzel! Mal zvážiť možnosť, že Ava ju prebudí, spolu sa nabúrajú do GPS systému A.I.R. a pôjdu za ním, nech bude kdekoľvek.

Ava, z ktorej sa stala čertovsky krásna upírka. Trochu bledšia, ale o to viac rozkošnejšia, s ostrými, bielymi tesáčikmi a maličkými pazúrikmi. Keď ju Noelle zbadala, len otupene povedala: „Si rozkošná. Chcem si ťa vopchať do vrecka a nosiť ťa so sebou všade už navždy.“
Ava jej odpovedala: „Po tom, čo si ma totálne vystrašila, jediná vec, ktorá bude vypchatá, bude tvoja tvár – mojou päsťou!“ A zázrak zázrakov, Ava nešušlala. Potom sa objali a keby neboli mrchy bez emócií, boli by aj plakali. Noelle mala len niečo v oku, to je všetko. Hovorili o Noellinom rozhodnutí nezmeniť sa na upíra a Ava to pochopila. To neznamenalo, že bola láskavá, ale pochopila to. Noellino srdce patrilo Hectorovi. Musela zostať človekom, bez ohľadu na to, čo sa medzi nimi stalo.
Teraz Ava sedela v Noellinom aute, zaparkovanom na opačnej strane parkoviska. Obklopovali ju tiene. Slnko presvitalo cez štrbiny v betóne, osvetľujúc okolie za ňou a vedľa nej, ale aj keby sa nejakému zatúlanému lúču podarilo vkĺznuť k autu, okná boli úplne tmavé, rovnako schopné zadržať UVA lúče ako závesy. Čo bolo nutné. Ako písali knihy, upíri mali veľmi citlivú pokožku, a ľahko sa spálila. Po tom, čo Noelle vyrazila z nemocnice, Ava ju odmietala opustiť, strážiac ju, ubezpečujúc sa, že Noelle zostane pri vedomí. No tak stratila trochu krvi. To je toho. Bola nadopovaná liekmi a stála pevne na nohách. Väčšinu času. A to bodnutie na jej boku? V pohode. Prežila aj horšie.
Kde si, Hector?
V mysli jej prehral znova rozhovor, ktorý mala s Avou, tesne predtým, než vystúpila z auta.
„Si si istá, že to chceš?“ opýtala sa jej Ava. „Pretože ak sa s ním chceš rozísť, tak mám pre neho drzý, odmietavý monológ, len šesť slov, a po ňom ťa nechá na pokoji už navždy.“
Rozchod s ním nebol na dnešnom menu, ale Noelle si musela vypočuť príhovor, ktorý zaručene navždy ukončí akýkoľvek vzťah. „Povedz mi ich.“
„Proste povedz: „Zafinancujem operáciu na zväčšenie tvojho penisu.“
Noelle sa takmer zadusila vlastným smiechom. „Nechcem byť bez neho. On je môj. Môj McKell. Musím sa pokúsiť získať ho.“ Naposledy sa musela pokúsiť presvedčiť ho, že oni dvaja k sebe patria. Bez ohľadu na všetko.
Ten pohľad, ktorý jej venoval tesne predtým, než mu Dallas vpichol to sedatívum... tvrdý, odhodlaný, neoblomný. Mal v úmysle ukončiť to medzi nimi.
„Rada by som povedala, že som vydesená, že si si vybrala chodiacu ľudskú fakľu,“ povedala Ava, „ale úprimne? Čakala som horšie.“
Hej, Noelle jej vykecala to o Hectorovej schopnosti. Ale on sám to tajomstvo prezradil, tak čo. Aj keď všetko bolo utajené a pravda pochovaná hlboko.
„Takže, čo myslíš, aká vysoká je pravdepodobnosť tvojho úspechu?“ opýtala sa jej Ava.
„Zlatíčko, už je ruka v rukáve.“ Predstieranie odvahy, čisté a prosté. Nikdy v živote nebola taká neistá. S oceľovou chrbticou si Hector zriedka zvykol prehodnotiť rozhodnutia.
Jediný výťah v podzemnej garáži, ten, ktorý viedol do kancelárii A.I.R., zacinkal, otvoril sa a vystúpil z neho on. Narovnala sa. Prudko zastal, keď ju zbadal, potom vystrel ramená, nasadil si zamračený pohľad, a znova sa dal do kroku.
„Prečo nie si v posteli?“ dožadoval sa.
„Naháňam ťa. Mal by si byť hrdý. Nikdy pred tým som takéto niečo pre nikoho neurobila, ale ty si ma prinútil urobiť znova a znova.“
„Mala si zostať v posteli, doparoma.“
Srdce jej nepravidelne bilo. Nezačali dobre. Ignoroval jej spoveď. No, tak bude musieť zabrať. „Prišla som sem, aby som ti povedala, že ťa chcem. Milujem ťa a ty sa s tým musíš vyrovnať.“ Prosím. Povedala to nahlas.
Milovala ho. Všetko, čí bol, a všetko, čím mohol byť. Každý neústupný, ochranársky kúsok z neho. Jeho silu, jeho vášeň, jeho odhodlanie. Milovala ho.
Nedôverčivo omráčený, potom zúrivo pokrútil hlavou. „Nie. Nemusím sa vyrovnať s ničím. Končím u A.I.R. Opúšťam Nové Chicago. Opúšťam teba.“
Krok, s ktorým nerátala. Žalúdok sa jej skrútil nevoľnosťou. „Nezáleží mi na tom dome. Nezáleží mi ani na ničom, čo bolo v tom dome. Nerob to len preto, že cítiš výčitky. Nerob to, pretože sa bojíš.“
Trpko sa zasmial, zatiaľ čo si prešiel po tvári rukou bez rukavice. Našiel si čas, aby si obnovil tetovania, symboly boli tmavé a lesklé. „Strach ani trochu neopisuje pocity, ktoré cítim, Noelle. Ak by si bola v mojej blízkosti, bola by si zomrela. Rozumieš tomu?“
„Už sme o tom hovorili. Mohol si, ale neurobil si. Mohla som, ale nestalo sa tak.“
„To mi nestačí.“
Bola tu, bojovala za neho, za nich, a on ju tak ležérne odmietol. Načiahla sa, aby položila svoje dlane na jeho hruď, potrebujúc mať kontakt s ním, akýkoľvek kontakt, ale on ustúpil pred ňou, mimo dosahu.
„Hector,“ vykríkla, frustrovane dupnúc nohou. „Nerob to.“
„Mohol by som ťa kŕmiť tými blbosťami o tom, že si myslím, že nie som pre teba dosť dobrý, že mám stále pochybnosti o svojej minulosti, alebo ti dokonca povedať všetky veci, ktoré chcem na tebe zmeniť,“ povedal zlomene, „ale neurobím to. Aj keď viem, že by si odtiaľto odišla raketovou rýchlosťou a nikdy sa nepozrela späť. Pravda je taká, že ťa milujem. Tak strašne ťa milujem, že mi z toho šibe. Ale aj tak ťa opúšťam. Nič to zmení. Nič. Počuješ ma?“
Miloval ju. Miloval ju. Len tieto slová prenikli cez jej strach a podržali ju. „Nerob to, Hector. Daj nám šancu. Prosím.“
Ty prosíš?
Áno, a netrápilo ju to. Len chcela jeho.
Zaťal zuby, ako keby bojoval s túžbou podľahnúť. „Vráť sa späť do nemocnice, Noelle. Už si nemáme čo viac povedať.“
„Hector, prosím-“
„Prestaň!“ vykríkol, skrátiac medzi nimi vzdialenosť a natlačil sa jej do tváre. „Proste prestaň. Musím ti nakecať tie hlúposti? Potom to už pochopíš? Skončili sme. Rozumieš? Je koniec.“
Nádych, výdych, vzduch v jej pľúcach bol ako oheň, pálil. Ako sa obávala, nehodlal ustúpiť. Končil ich vzťah, a hotovo. Nemal v pláne skúsiť to, nemal v pláne dať jej šancu. Aj keď ju miloval.
„V poriadku,“ povedala, slzy jej voľne stekali. „Okej.“
Nikdy nevyzeral naštvanejší, ale povedal: „Konečne.“
Chvenie roztriaslo všetky jej stavce na chrbtici, vibrujúc celým jej telom. „Končím s prenasledovaním ťa. Končím so zvádzaním ťa pre tvoje vlastné dobro. Končím!“ Znova dupla nohou, emócie jej dodávala silu.
„Dobre,“ zachrapčal. „To je dobre.“
Zodvihla bradu. Už neplač. Neopováž sa ešte plakať, kurva. „Keď sa naučíš ovládať svoju schopnosť, už za mnou viac nechoď.“
„Ja... neprídem.“
Hajzel! „Mal si ma chcieť dosť na to, aby si o mňa bojoval. Tak ako som ja bola vždy ochotná bojovať za teba. Chcem tým povedať, že som presvedčila samú seba, že si iný než ostatní, že si ma skutočne videl, a možno si ho aj vážne videl, ale to stále nebolo dosť, však.“ Vyhlásenie, nie otázka. „Ja som nikdy nebola dosť dobrá.“
Urobil krok, tentoraz smerom k nej, ako keby jej bolesť došla až k nemu. „Noelle, nehovor o sebe takto. Ty si-“
„Nie!“ Oprela sa o Jaguár, stále krútiac hlavou. Zasiahla ju závrat, ale nezatvorila ústa. „Mal si svoju šancu. Chcel si ma odstrčiť, no, gratulujem. Teraz si uspel.“
„Je to pre tvoje vlastné dobro,“ zakričal, vedľa nej, vraziac päsťou do kovu, roztrasúc tak celé auto. „S tebou som stále na pokraji zrútenia. Ani na sekundu sa nesmiem prestať kontrolovať. Ak to urobím, mohol by som ťa zabiť, a keby sa tak stalo, nedokázal by som žiť sám so sebou. Zaslúžiš si niečo lepšie. Muža, ktorý ti vie dať všetko, čo potrebuješ.“
Ty si bol tým mužom. Ale on si to nikdy nebude myslieť. „Vieš čo? Jedného dňa sa cez teba dostanem a pohnem sa v živote ďalej.“ Lož, tak strašná lož. „Jedného dňa nájdem muža, ktorý bude naozaj rád so mnou tráviť čas, kto si bude myslieť, že som hodná riskovania, aj keby som mala riskovať samú seba. Ale ty... ty sa cezo mňa nikdy nedostaneš. Ja som pre teba tá pravá a bezo mňa sa môžeš stočiť do klbka a umrieť.“
Slzy naplnili jeho oči, zlato v nich sa mihalo. „Máš pravdu. Ty si pre mňa tá pravá. Viem, že nikdy nebude žiadna iná. A nechcem nikoho-“ Odrazu mu padla sánka, vydal zo seba podivný zvuk, a potom sa mu podlomili kolená.
„Hector, čo sa-“ Vtedy uvidela Arkadiánca stojaceho za ním – Arkadiánca, ktorý sa sem teleportoval, pichol Hectorovi striekačku do krku. A teraz aj do jej krku. Bolestivé bodnutie, záplava tepla.

V pozadí začula Avin zúrivý výkrik, počula dupot čižiem, a potom sa celý jej svet ponoril do temnoty.

17 komentářů:

  1. Ten Hector by taky zasloužil naplácat. Moc a moc děkuji za další skvělou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za další kapitoly, to jsou nervy, jsem moc vědavá, jak tohle dopadne!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Dočerta - rozchod a ešte aj toto???ten koniec je hrozne napínavý;-) vdaka za preklad a korektúru a som zvedavá na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Cooooze? Mazec teda :-( diky mockrat 😊

    OdpovědětVymazat
  5. Tento komentář byl odstraněn autorem.

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad :) neviem teda či je toto tá posledná kapitola alebo nie, ale dúfam že nie lebo by ma porazilo...

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Ahoj. Mne to tiež nedalo, tak som pohľadala originál a tam je, ak sa nemýlim, 42 kapitol, takže ostávajú ešte dve. Ale bola by to pecka takto ukončiť. :)

      Vymazat
    2. Ahoj, tak to je potom super ďalšie dve kapitoly :D... no ja by som veľmi nadšená nebola z takého konca :) nie že by to bolo až také zlé, ale bolo by to moc otvorené (a nie len tak mierne na spoločnú budúcnosť postáv) :D A ďakujem za info :D

      Vymazat
  7. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za další kapitolku.

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuju za další kapitolku :D :33

    OdpovědětVymazat
  10. Ježišmaria takto skončiť,zufalo cakam na pokracovanie,dakujem za preklad ��

    OdpovědětVymazat