pondělí 9. května 2016

Král Nymfů - Kapitola 14



Doktorka Brenna Johnstonová si zviazala svoje čierne kadere na vrchu hlavy tenkým pásikom plátna. Ako vždy, niekoľko kratších kadier uniklo obmedzeniu a spadli jej na spánky.
Ako som sa mohla dostať do tejto situácie?
Hľadela dolu na muža ležiaceho v bezvedomí na posteli pokrytej zafírovým hodvábom. Jeho nádherné tmavé vlasy boli rozprestreté cez široké ramená. Mihalnice mu na tvári vytvárali tmavé tiene. Nos mal trošku hrboľatý, pery šťavnaté.
Vyzeral ako padlý anjel.
Umierajúci, zakrvavený, bolesťou sužovaný padlý anjel.

Krv presakovala z hrubých rezných rán na hrudi a stehne. Jeho koža, vedela to ešte z pohľadu na neho skôr, bola zvyčajne hnedastá.
Teraz bol bledý, trošku namodralý, pretože očividne upadol do miernej formy šoku. Bola chirurgička, ale zvyknutá na jej nástroje v jej nemocnici a pomoc jej zdravotných sestier. Nie len fľaštičku oleja a piesku, ktoré jej boli dané, nie nesterilné prostredie, nie hrôzu naháňajúcich strážcov pri dverách. Ale aj napriek tomu by Brenna nemohla nechať svojho pacienta zomrieť. Ona nie.
Bola vydesená odkedy bola unesená týmito obrovskými, neohrabanými beštiami, ale po prvý raz odvtedy čo… čokoľvek to už bolo, sa cítila pod kontrolou. Tak to mala rada. Vo svojom živle.
Brenna kývla strážnikovi vo dverách a ten sa priblížil. Neustúpila, ale prinútila sa stáť pevne na zemi, kým naznačovala všetko, čo potrebuje.
Jeho tvár sa zvraštila zmätkom, zdvihol ruky, ukazujúc jej, aby sa upokojila. „Nerozumiem, čo to znamená. Nemôžeš hovoriť?“
V duchu si povzdychla. Jej hlasivky boli vážne poškodené už pred rokmi. Navonok nemá žiadne jazvy, nie, jej jazvy boli vnútorné. Bola napadnutá – brutálna, temná, nenávidená spomienka, ktorú si teraz nemohla dovoliť vyhrabať, nie ak dúfala, že raz budú fungovať normálne – a aj keď vedela hovoriť, jej hlas znel… ohavne.
„Ihla,“ zaškriekala. „Niť.“ Primitív, ktorým on očividne bol, by nevedel rozoznať skalpel od noža na maslo. „Operačné nástroje.“
Pri tom hrubom, zlomenom zvuku sa prihrbil, ale prikývol a odbehol. Keď sa o chvíľu neskôr vrátil, podával jej čiernu tašku. Otvorila ju a našla bronzový skalpel, dlhé, tenké háčiky a niekoľko železných ihiel.
„Oheň,“ povedala. „Horúca voda.“
Pochopil, popadol zo steny fakľu a hodil ju do kozubu. Guľatina v ňom sa rýchlo rozhorela, zapraskala. Potom, čo jej priniesol misu s vodou, náradie si nahriala nad ohňom.
Akonáhle bolo všetko, čo dokázala zohnať sterilizované, vydrhla si ruky a konečne sa priblížila k pacientovi, pripravená konať. Musela ním pohnúť, ale nevyšiel z neho ani jediný zvuk. Jeho rysy boli uvoľnené, nehybné.
To ju ako povznášalo, tak aj znepokojovalo. Prinajmenšom neucíti bolesť z ihly. Ale taký hlboký spánok… Brenna narovnala ramená a dala sa do práce. Rozrezala mu nohavice, vyčistila otvorené rany na nohách a hrudi a urobila, čo mohla, aby opravila potrhané tkanivá – ktoré boli v lepšom stave, ako sa vôbec odvážila dúfať. Znelo to jednoducho, znelo to rýchlo, ale bola po boku pacienta niekoľko hodín a pot jej stekal po tele. Ku koncu sa jej už únavou roztriasli ruky.
Bude to musieť stačiť. Rada by mu dala transfúziu, ale vedela, že taká vec je tu úplne nemožná. Muž, ktorý si ju vybral včera večer, Shivawn, sa pokúšal zmierniť jej strach vysvetlením, kde je a prečo sem bola privedená. Samozrejme, jeho vysvetlenie len posilnilo jej strach.
Nymfy. Atlantída. Sex. Najskôr mu nechcela veriť. Ale po tom všetkom, čoho bola dnes svedkom, sa už nemohla vyhrievať v luxuse nedôvery. Boj s mečmi a steny vyzdobené drahými kameňmi. Hodvábne vankúše poopierané o steny a bojovníci sexujúci na nich. Morské panny a kryštálová kupola vydávajúca svetlo. Ženy zošaleli, hladoveli po sexe.
Shivawn očakával tú istú (a nadšenú) odozvu aj od nej. Aký len bol prekvapený, keď sa stretol s fackami a kopancami a áno, hanbila sa to povedať, aj vzlykmi. Ale nakoniec ju nechal osamote. Bol zvláštne… sladký v celej tej situácii.
Prekvapivo ochranársky.
Každopádne svoju voľbu už ľutoval, musel. Ráno zachytila pohľadom ďalších bojovníkov (nahých) s ich vyvolenými v posteliach (tiež nahými). Niektorí z nich nespali. Shivawn musel to isté chcieť aj od nej, ale nemohla mu to dať.
Jednoducho nemohla.
Brenna mu len dovolila vybrať si ju a odviesť od tej veľkej skupiny mužov. S jedným bojovníkom by mohla (eventuálne) bojovať. Ale so všetkými? Nikdy.
Povzdychla si. Po niekoľko ďalších hodín zostala sedieť pri mužovi v bezvedomí – jeho meno bolo Joachim, spomenula si – vymieňala mu teplú, vlhkú handru na čele a robila všetko, čo bolo v jej silách, aby mu bolo pohodlne a udržala ho v chlade. Keďže stratil mnoho krvi, bol náchylný k hypotermii.
„Brenna,“ začula zrazu hlas Shivawna od dverí. Bol plný nádeje. „Je čas, aby som ťa vzal do mojej izby.“
Jej srdce sa nakoplo na plné obrátky. Zostaň pokojná. Kúsok po kúsku sa obrátila čelom k nemu. Stál vedľa strážnika, ktorý predstieral, že študuje stenu. Shivawn bol krásny muž, s hnedými vlasmi a zelenými očami, jedna časť v nej si priala, aby bola normálna žena, ktorá cíti potešenie z niekoho, ako je on. V skutočnosti len pri pohľade na neho… cítila vnútri bolesť. Ale zavrtela hlavou.
Ramená mu klesli a pery stisol do pevnej čiary. „Prečo sa mi stále odopieraš? Ublížil som ti nejako?“
Zavrtela hlavou ešte raz. Neublížil, a to ju stále šokovalo.
Pristúpil dopredu. „Jediné čo chcem je, dopriať ti rozkoš.“
Znovu zavrtela hlavou. „Zostávam.“
Počul jej hlas už predtým, takže sa tentoraz neprihrbil ako predtým. Spôsobí jej pokračujúce odmietanie, že Shivawn vybuchne? Pokúsi sa ju prinútiť? Zmení sa z pekného muža na zviera? Hrozivé chvenie začalo v jej končatinách a šírilo sa do žalúdka, skrúcalo ho a otáčalo.
Jeho výraz zmäkol, keď na ňu dolu zakýval. „Nerozumieš spôsobom nýmf, Brenna. Musíme byť so ženami, inak slabneme,“ vysvetľoval trpezlivo, ako dieťaťu. „Ja slabnem, zatiaľ čo ostatní silnejú.“
„Nie.“ Keď sa nakoniec rozhodne byť s nejakým mužom, bude to niekto oveľa menej… zastrašujúci. Niekto, kto by ju nemohol schmatnúť za krk jediným švihnutím zápästia. Okrem toho, mala niečo na práci. Ukázala na pacienta. „Potrebuje ma.“
Shivawn ju dlhú chvíľu pozoroval, v tvári mu hrali rôzne emócie. Sklamanie. Ľútosť. Rozhodnosť. Zvrtol sa na päte a odkráčal preč. Vydýchla si úľavou a šokujúco, sklamaním.
Daj sa znovu do práce, Johnstonová. Otočila sa späť k zranenému bojovníkovi a rukou ho pohladila až po príliš studenom čele. Prežije to? Stratil tak veľa krvi.
Bol väčší ako Shivawn. Možno silnejší. Iste nebezpečnejší. Ale našla sa, skláňať dopredu, akoby bola priťahovaná energiou silnejšou ako je ona sama. Na pery mu vtisla mäkký bozk, dúfajúc, že mu bude lepšie. Nenávidela vidieť, niekoho trpieť. Nikto nevedel lepšie ako ona, aké to je, ležať v posteli rozbitá, porazená. Blízko smrti.
Jeho oči sa s mrknutím otvorili, akoby mu ten jediný čin dodal silu, potrebnú na prebudenie. Uvidel ju vznášať sa nad ním a zmätene sa zamračil. Rýchlo sa narovnala.
„Takže som zomrel?“ počula ho povedať.
Jeho hlas bol slabý, napätý. Znehybnela… musela sa prinútiť zostať na mieste. Je slabý. Nemôže mi ublížiť. Roztrasenými rukami sa znovu dotkla jeho čela. Jeho oči boli len pootvorené, ale mohla v nich vidieť bolestivý lesk jeho zafírových dúhoviek.
„Vystúpil som na Olymp?“
Zavrtela hlavou.
Jeho pohľad preletel po izbe. „Prečo si tu? Prečo som –“ Jeho slová sa zasekli. „Valerian,“ zachripel. „Boj. Stratený. Ja som prehral.“ Pokúšal sa nadvihnúť.
Jemne ho zatlačila dolu a odhrnula mu vlasy z tváre, pokúšajúc sa, utíšiť ho a zmierniť jeho hnev. Brenna nevedela, čo by robila, keby sa s ňou pokúšal bojovať. Ale zdalo sa, že ho jej dotyk upokojil. Uvoľnil sa.
S hlbokým nádychom sa načiahol hore a ovinul prsty okolo jej zápästia. Zostaň pokojná, zostaň pokojná, zostaň pokojná. Pokúšala sa odtiahnuť, ale držal ju pevne.
„Čo tu robíš, žena Shivawnova?“
Pulz jej tĺkol v hrdle, keď ukázala na jeho obviazané rany.
Jeho obočie sa zvraštilo, keď ju pozoroval. „Ty si liečiteľka?“
Brenna prikývla a znovu sa pokúsila uvoľniť, ale jeho stisk zostával silný. Mal by byť slabý ako dieťa.
„Nemôžeš hovoriť?“ spýtal sa.
„Rozbitý,“ povedala, ukazujúc si na krk voľnou rukou.
Pri zvuku jej hlasu sebou ani netrhol a ju naplnil úžas. Pustil jej ruku a zdvihol svoju vlastnú k jej hrdlu, kde jej stále divoko tepal pulz. Jeho prsty sa obtreli o jemnú kožu, akoby hľadal zranenie. Zachvela sa, zdesením i potrebou. Čo s ňou nebolo v poriadku? Za celé roky nereagovala na žiadneho muža, ale dnes už reagovala na dvoch.
„Ako?“
Ľudia sa vždy vypytovali, akoby sa pýtali na počasie alebo kde si kúpila topánky. Zo začiatku tá otázka znovu a znovu vyvolávala hrozné spomienky, ako je priklincovaná k zemi a škrtí ju rozzúrený, žiarlivý priateľ.
Teraz už vždy odpovedala ľahostajne, „autonehoda“, ale pochybovala, že tento prastarý bojovník bude vedieť, čo to znamená.
Brenna si zahryzla do pery a sklonila sa k nemu. Pokusne ovinula jednu svoju ruku okolo jeho krku a zovrela, potom druhou ukázala na vlastné hrdlo.
Prižmúril oči a jeho ruka sa zovrela okolo jej zápästia oveľa jemnejšie ako predtým. „Niekto ťa škrtil?“
Prikývla.
„Muž?“ To slovo bolo tak tiché, že ho sotva začula.
Znovu prikývla.
„Žiadne dotyky,“ povedal muž vo dverách, ktorý si ich zrejme začal všímať až teraz. „Králov príkaz. Pusti ju, Joachim.“
Zabudla na neho.
Joachimove oči preskočili na strážnika a zamračil sa. Dvaja muži sa spojili v ohnivom rozhovore v jazyku, ktorému nerozumela. Počas toho všetkého jej Joachim stále jemne zvieral ruku. Konečne sa jej podarilo, trhnutím sa oslobodiť. Prehnala sa ňou úľava, pošúchala si zápästie. Tam kde sa jej dotkol, bola jej koža teplá. Citlivá. Ten muž bol desivý, prchký, násilnícky, čo boli kvality, ktoré nenávidela. Ale nebolo to tak s jeho dotykom.
„Chceš, aby som ho pre teba zabil?“ Spýtal sa Joachim, prekvapiac ju.
Zmätene zažmurkala a ukázala na stráž vo dverách.
„Nie. Toho, ktorý ťa zranil.“
Chvíľu váhala, potom zavrtela hlavou.
„Sila je dobrá,“ povedal, jeho hlas bol zrazu slabý. „Bolí to, keď ju žena nemá.“ Oči sa mu zatvárali, ale on sa prinútil, znovu ich otvoriť.
Nevedela, či verí tomu, čo povedal alebo nie. Tak či tak, pôsobil na ňu ako jeden z tých ľudí, ktorí nedokázali kontrolovať svoje činy, keď boli rozzúrení. Po dnešnom boji s mečom…
„Ako sa voláš?“ spýtal sa.
„Brenna.“
„Brenna,“ zopakoval po nej, akoby si to meno vychutnával na jazyku. Ale v nasledujúcej chvíli sa mu ústa stiahli do rozhnevanej línie.
Zúrivosťou mu stmavli oči, víriace ako rozbúrené more. „Kde je Shivawn?“
Našla sa, že vstáva z postele, roztrasená. V mihnutí oka sa úplne rozzúril. Prečo? Čo urobila?
Mračil sa, keď sa jeho očné viečka znovu zatvorili. „Prečo si odo mňa cúvla, žena? Vraciaš sa späť k svojmu milencovi?“ Zaškľabil sa.
Predtým, ako sa mohol na posteli nadvihnúť a uchopiť ju, zvrtla sa a ušla z izby, neistá, kam má vlastne ísť. Len vedela, že musí opustiť toto miesto. Musela opustiť jeho.

***

Joachim držal oči nasilu otvorené a klial ešte dlho potom, čo Brenna ušla. Nikdy sa necítil tak bezmocne a zároveň tak rozzúrene. Nechcel, aby šla za Shivawnom. Chcel, aby zostala. S ním. Chcel sa s ňou rozprávať.
Keby mohol, vyskočil by z postele a prinútil by ju, vrátiť sa. On tu bol pánom. Ale nemôže ju dokonca ani utešiť, či poďakovať jej poriadne, že sa o neho postarala. Miesto toho mal tú výsadu Shivawn. Niežeby muž ako on vedel vôbec Brenne poďakovať za pomoc.
„Sledujte ju, do čerta,“ zavelil Broderick, ktorý stál vo dverách. „Uisti sa, že príde na miesto v poriadku.“
„Nájdi si niekoho iného, koho budeš sekírovať,“ zavrčal bojovník predtým, ako sa vydal za Brennou.
Joachim za to všetko chcel viniť Valeriana, ale nemohol. On prišiel s výzvou a jeho bratranec ho porazil. Ako muž, ktorý si cení silu a kontrolu nad všetkými ostatnými, uznával Valerianovo víťazstvo. A práve teraz pochopil bratrancovu potrebu po tej bledej žene, jeho ochotu urobiť čokoľvek, aby si ju udržal.

Joachim by urobil čokoľvek, len aby mohol mať Brennu.

21 komentářů:

  1. Super !!! Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  2. Krásná kapitola. Moc a moc děkuji za skvělý překlad a korekturu. Tak moc se těším na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  3. Ále Joachim si našiel svoju vyvolenú no super, ďakujem za skvelú kapitolu

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji moc za další kapitolu, skvělé!!!

    OdpovědětVymazat
  5. Vďaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkujeme mnohokrát za další super kapitolku :)
    D.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Takže aj Joachim sa nám zapozerá do ludskej ženy ??? super :-)
    vdaka za preklad a korektúru, a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad kapitoly, a teším sa na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  10. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  11. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  12. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  13. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  14. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat