čtvrtek 28. dubna 2016

Pán propasti - Kapitola 25



Micah túto krajinu nepoznal. Nebola jeho. Skôr, ako k nemu prehovorila, musel svoju mágiu tejto zemi vnútiť, doslova z nej vytiahnuť magmu. Bolo to ťažké, svaly mal stuhnuté. Vedel, že tenké prúdy lávy čoskoro ustúpia druhému spojeniu. Čakal, kým Liliana nebude v bezpečí na druhej strane, načo jediným plynulým pohybom vyskočil na chrbát nočného koňa.
Ten inteligentný tvor v tej chvíli vyrazil, žeravé slzy zeme sa už začali strácať. Syčiace hady vyrazili, ich cieľom boli nohy koňa. Videl, že Lily zoskočila z vlastného koňa, zachytil záblesk čepele v jej ruke a pochopil, že je pripravená použiť krvavú mágiu. Ešte nie, ešte nie.
Sklonil sa k šiji nočného koňa. „Pripravený, priateľko?"

Mocný výskok, napnuté svaly a nočný kôň preskočil posledného hada. Odhadzujúc čepeľ, Liliana sa k nemu rozbehla hneď, ako zoskočil z koňa. Očakával objatie. Miesto toho ho začala mlátiť oboma rukami. „Ako si mi to mohol urobiť!" Zúrivosťou jej sčerveneli líca, v očiach jej blýskalo. „Teraz si tam mohol ležať mŕtvy, tie odporné hady by do teba zatínali tesáky!"
Micah ju schmatol za zápästia, tak ho začala kopať. Drvil ju v náručí, ovinúc jej nohy vlastnými. „Liliana," začal, ale nebola schopná počúvať. Nikdy predtým nemal v náručí takú rozzúrenú ženu, nebol si celkom istý, čo by mal robiť, ale zdalo sa mu rozumné, že vzrušenie by malo jej hnev potlačiť.
Tak ju pobozkal.
Pohrýzla ho do pery.
Trhol sebou a zazrel na ňu. „Zachránil som nás!"
„Ale ohrozil si svoj život smrteľným nebezpečenstvom!" Znova sa ho pokúsila udrieť do hrude, trhane dychčala. „Ako by si sa cítil, keby som to urobila ja? Ako?"
Po chrbte mu prešiel chlad, zarezával sa mu do žil. „Prepáč, Lily." Nikdy predtým sa nikomu neospravedlnil – Pán Čierneho hradu sa nemusí nikomu ospravedlňovať. Okrem tejto mrzutej bytosti vo svojom náručí, ktorá ho uhryzla tak tvrdo, že to bolelo.
Pri jeho slovách zažmurkala. „Prepáč?"
„Áno."
Dolná pera sa jej zachvela, a potom sa mu vrhla okolo krku a pevne zovrela. „Ak by si zomrel, zlomilo by mi to srdce. Ty nesmieš zomrieť, Micah. Nesmieš!" Na koži zacítil vlhkosť.
Plakala.
„Vyčerpala si možnosť plakať už na celý rok dopredu,“ zavrčal. „Nemysli si, že som si to nevšimol."
Potiahla nosom, začkala a zdvihla hlavu, aby sa dotkla prstom jeho pery. „Bolí to?" Výčitky svedomia v tých premenlivých očiach sa stali jeho Polárkou.
„Strašne."
„Ach, Micah." Vytiahla sa na špičky a vsala jeho peru do vlastných úst, jemne ju poláskala, načo sa znovu odtiahla a povzdychla si. „Musím ti niečo povedať." Bude naštvaný, ale potom, čo sama prežila, pochopila, ako veľmi by ho zranila, keby sa obetovala, aby ho zachránila.
Srdce ju ešte stále bolelo, myslela si, že to nezvládne, v mysli sa mučila obrazmi ako bezmocne padá pod ostrými, jedovatými tesákmi. Na tú hrôzu nikdy nezabudne, a práve to ju prinútilo obzrieť sa na následky jej vlastného plánu. Nenechá Micaha bezmocného, zatiaľ čo ona bude zomierať... to by mu ublížilo viac ako hocijaká otcova pasca.
V tvári sa mu objavilo zamračenie. „Znovu si mi klamala."
„Nebola to skutočná lož," povedala, vedela, že sa tým len zakopáva do hlbšej jamy.
„Vidím tvoj pocit viny. Povedz mi to."
Vedela, že neexistuje spôsob, ako skrášliť chladnú konečnosť svojho konania, ale musí s pravdou von. „Viem, ako môžem zabiť otca. Ale to kúzlo si vyžaduje smrť."
Zo zelených očí vyšľahla zúrivosť. „A ty sa hneváš na mňa?" Zjavne si uvedomil, koho smrť by to mala byť.
Jeho oči, divoké zúrivosťou, sa od nej ani na sekundu neodtrhli.
„Prepáč."
Bezvýsledne.
Vycerila zuby a zatlačila mu do hrude. „Ja som tvoje ospravedlnenie prijala."
„Ja som ale neplánoval zomrieť a len ti o tom zabudol povedať."
Vina sa do nej zabodla, ale nenatiahla k nemu ruky, pretože ak by sa teraz vzdala, prinúti ju vždy konať tak, ako chce on. „Taktiež si ma nevaroval. Ja som to práve urobila." A tým zničila ich najlepšiu šancu na porážku jej otca – pretože tu nie ani len nádej, že by jej Micah dovolil to kúzlo uskutočniť.
Zavrčal a pobozkal ju. „Ak čo i len uvažuješ o použití toho kúzla, priviažem ťa k stromu, zatiaľ čo sa vydám na stretnutie s tvojim otcom sám."
Rukami ho pohladila po hrudi a uhryzla ho do brady. „Ak sa opovážiš, použijem krvavú mágiu na to, aby som ťa dostala do inej ríše."
S bručaním ju zdvihol na očividne zmäteného nočného koňa. „Potrestám ťa neskôr."
„Pomstychtivý muž."
„Pamätaj na to."
S tým sa znovu vydali na cestu do Eldenu.
Bolo takmer poludnie, keď sa dostali k mostu, kde stál troll s takým obrovským kamenným kladivom, že by muža a koňa zlikvidoval jediným úderom. Ale v tomto prípade žiadne násilie nebolo potrebné.
Troll, tvor, ktorý mal od prírody povahu ako straka, bol uspokojený ružovými zafírmi a žiarivými topásmi. Micah sa mračil, keď strácal tak veľa z kráľovskej pokladnice, ale Liliana na neho prenikavo hľadela, tak nepovedal ani slovo – až pokým neboli mimo škodoradostného tvora, ktorý si práve proti slnku prezeral jeho šperky. Potom si mrmlal o strate rozumu, keď dal drahé kamene trollovi, len aby ich ukryl vo svojej jaskyni.
Liliana sa k nemu otočila, aby namietala, aspoň teraz, keď už bol dosť pokojný, aby s ňou znovu hovoril, ale nedostala šancu povedať ani slovo – pretože okolo nich začali lietať šípy.
Ostrá bolesť.
S výkrikom sa sklonila ku krku koňa, so šípom zaboreným do ľavého ramena. Zúfalá, aby sa jej krv nedotkla zeme – otec sa určite neobťažoval zviazať výstražné kúzla aj so vzduchom, na to bolo treba veľa energie, ale určite to urobil s pôdou – si ruku pritisla na ranu a pokúšala sa udržať v sedle nočného koňa nasledujúceho Micaha k malému výbežku, za ktorým sa mohli skryť.
Strhol ju zo sedla v okamihu, keď zastali. „Musíme ten šíp vytiahnuť."
Prikývla, zahryzla do rukavice na jeho ruke, ktorú jej pritisol na ústa, kým druhou vytiahol šíp. Po tvári jej stekali slzy, ale prinútila sa nepoužiť mágiu na zašitie rany. Akákoľvek pasca jej otca by zachytila sútok jej krvi a mágie.
Na ranu jej pritisol kus plátna a rozkázal, aby ho tam držala, Micah zatiaľ obalil šíp druhým kusom látky a vložil ho do sedlovej brašne, uistiac sa, že sa ani kvapka jej krvi nedotkne zeme.
„Statočné dievča," zamrmlal, hladiac ju po tvári. „Ja by som reval od nespokojnosti a vyhrážal sa, že ťa hodím do žalára."
Jeho slová z nej vymámili bolestivý úsmev. „Tým som si istá." Keď vyzeral, že sa chystá povolať svoju silu, stisla mu zápästie a povedala: „Použil si ju už pri hadoch. Musíš svoju moc chrániť." A zaťahala za lem svojej tuniky. „Odšklbni kus z tohto a previaž tým ranu. To bude stačiť – teraz to už veľmi nekrváca."
Zamračil sa. „Lily-"
„V tomto ma musíš počúvnuť." Za nimi sa ozvali nárazy šípov. „Poznám silu môjho otca – a budeme potrebovať všetko, čo máme, ak nechcem použiť to smrtiace kúzlo."
„O tom sa porozprávame neskôr." Odtrhol pruh látky z jej tuniky a oviazal jej ním rameno.
Dunenie šípov sa ozvalo bližšie.
„Vieš, kto to na nás strieľa?" spýtala sa.
„Banda škriatkov."
Liliana sebou trhla. Malé, chudé bytosti s hnedými, špicatými zubami, mŕtvolne šedou kožou a túžbou po krvi, boli prirodzení spojenci jej otca, kŕmili sa zdochlinami. Ale zdá sa, že zo zdochlinožrútov sa po rokoch slobody zmenili na lovcov. „Teraz sa len tak nevzdajú."
„Tak sa ich budeme musieť zbaviť." Šiel k vaku a vrátil sa so šípom, ktorý ju zasiahol a množstvom malých, hladkých nožov.
Dotkol sa šípom jednej z čepelí a mrmlal si pri to tiché slová. „Trošku mágie, Lily. Len trošičku." Vstal a hodil nože smerom k škriatkom. Zaznel bolestivý výkrik, nasledovaný krupobitím šípov pristávajúcich okolo nich.
Usmievajúci sa Micah ich začal zbierať.
Potom čo šípy začali samé lietať ich smerom, aby spoľahlivo našli živé ciele, škriatkovia s bolestivými výkrikmi začali utekať.
„To bolo veľmi šikovné," povedala, keď jej pomohol späť do sedla. Rameno bolelo, ale dokázala ruku ďalej používať a na tom záležalo najviac.
„Bola to hra, ktorú ma naučil ešte môj otec." Micah sa vytiahol na vlastného koňa, nevyzeral o nič viac vyčerpaný ako po jednaní s hadmi. „Tak ma učil hľadať veci."
Na to sa Micah obzrel do krovia, kde sa skrývali škriatkovia, tie bytosti mali dve ruky a nohy ako ľudia, ale inteligenciu potkanov. Jediné, čo nosili, boli ich zbrane. Škriatkovia sa nestarali čo jedli, pokiaľ to bolo mŕtve.
„Už nám nič nehrozí, Lily. Poďme."
Zdalo sa im to ako večnosť, kým dorazili k hraniciam Eldenu, obloha sa z modrej zmenila na oranžovú, hodiny utekali. Do cesty sa im postavili aj ďalšie prekážky, vrátane vyhladovaného medveďa a kŕdľa vrán s otráveným zobákmi. Medveďa boli schopní jednoducho oklamať, ale inokedy musel Micah použiť svoju mágiu... a s každým novým incidentom bol slabší.
Slnko pomaly zapadlo, keď konečne prekročili neviditeľnú hranicu, čo ho prinútilo povedať: „Elden.“ Údiv v jeho hlase sa rýchlo zmenil na zúrivosť a smútok, lebo uvidel stav zeme okolo nich, očividný aj v tieňoch blížiacej sa noci – stromy zakrpatené a zhnednuté, pôda rozpraskaná, žiadny spev vtákov, i keď už bolo neskoro.
Zoskočiac na zem, sa jej Micah dotkol rukou. „Prišli sme," zašepkal. „Prišli sme."
V pôde zadunelo, ale zlomene, takmer mŕtvo.
Nie, nie. Srdce sa jej lámalo. Bez sily zeme bude Micah teraz príliš slabý, aby zviedol boj s krvavým čarodejníkom a prežil.
Zrazu zdvihol hlavu, oči mu žiarili zmätenými emóciami. „Podaj mi nôž, Lily."
„Nie, Micah." Zoskočila dolu, zablokovala mu cestu k jeho taške. „Ak tu vykrvácaš, môj otec vyhrá a zem zomrie."
Jeho telo jej vibrovalo pod dlaňami a vedela, že ak sa rozhodne odstrčiť ju stranou, nebude schopná ho zastaviť. „Prosím, počúvaj ma. Zostaneme tu – zem sa vylieči. Vylieči sa."
Ale oči, ktoré na ňu teraz hľadeli, patrili smrtiacemu Strážcovi... a tiež princovi Eldenu, plnému moci a neuveriteľne surovej energie.
„Ako to?" zašepkala, zem okolo nich ďalej zomierala.
„Tá sila je staroveká," povedal, jeho hlas rezonoval mocou. „Zostala ukrytá, spala, až kým nezaznamenala moju prítomnosť. Cenou za to bol tento úpadok – zem obetovala samú seba, aby chránila túto moc."
Pod ťarchou mágie v tých zelených očiach sa zapotácala, ale neustúpila. „Môj otec sa pokúsil vyhubiť tvoj rod už pred dvoma desaťročiami," povedala, nútiac sa vydržať ten hrozivo nádherný upretý pohľad. „Dokonči to a uspeje. Obeť tvojich rodičov, táto zem, bude to k ničomu."
Prstami jej zovrel bradu. „O mojich rodičoch nevieš vôbec nič."
„Nie," povedala, chápajúc jeho emocionálny stav, pretože bola dcérou z krvi Krvavého čarodejníka, čo bol dôvod, prečo Micah stratil rodičov.
„Ubližujem ti." Ruka mu klesla, jeho výraz strácal svoj kamenný tvar.
„Neublížil si mi." Prešla si po neporanenej koži na mieste, kde ju držal. „Vidíš?"
„Tam nie," veľká dlaň sa jej dotkla prsníka; miesta, kde bolo srdce, „tu."
Srdce sa jej zovrelo potrebou, smútkom, láskou. „To je v poriadku-"
„Nie, nie je." Zachvel sa, čelo pritisol k jej. „Táto zem mi spieva takým zlomeným hlasom, až takmer nepočujem vlastné myšlienky."
Roztrasene sa natiahla k jeho hlave, prstami mu vošla do hustých hodvábnych vlasov. „Je len šťastná, že si prišiel, Micah." Elden už tak dlho čakal, kým sa jeho krv vráti domov.
Pobozkal ju na špičku nosa s toľkou nehou, ktorú od Pána Čierneho hradu nečakala, palcom jej prešiel po líci. „Ak ti sľúbim, že už na teba nebudem vrčať, uveríš mi?"
Zatriasla hlavou, prstami sa dotkla jeho pier. „Držím s tebou krok, veď to vieš," doberala si ho. „Možno ťa požiadam o tie najkrajšie šperky, ako kompenzáciu."
„Môžeš ich mať všetky."
„Ach, Micah." Nechcela nič viac ako zostať v jeho náručí, prinútila svoju myseľ vrátiť sa k úlohe, ktorú nemohli nechať nedokončenú. „Požiadaj zem, aby bola ticho až kým neskončíš s mojim otcom. Pochopí to."
Klesol dolu na kolená, Micah sa prstami dotkol suchej a popraskanej zeme, potichu zamumlal svoju žiadosť. Nie navždy, sľuboval. Len pokiaľ zlá krv nezmizne. Teraz som tu – budem ti spievať koľko budeš potrebovať.
Zem si povzdychla, odpovedala miernym pohladením.
„Poď, Lily. Je čas."
Vysadli na nočné kone a mlčky sa vydali na poslednú cestu k hradu, ktorý bol kedysi srdcom Eldenu, teraz bol v rukách zla, ktoré túto krajinu ničilo. Šli, až pokiaľ sa nedostali k miestu, ktoré Liliana nazvala Mŕtvy les.
„Hrával som sa tu," povedal, spomenul si na trblietajúce sa kvety asérie, jasne zelené stromy obťažkané kvetmi podobnými tulipánom, súzvuk vtáčieho spevu.
Teraz sa tu plazili len hnijúce rastliny, čierne stromy vystierali choré vetvy k nebu. Živé stvorenia, ktoré sa potulovali v jeho hlbinách, boli podobné škriatkom, vravela Lily – nechutní tvorovia živiaci sa len smrťou.
A ktoré by sa s rozkošou vrhli na nočné kone.
„Choďte," povedal Micah hrdým bytostiam potom, čo z nich zosadli a zbavili ich postrojov. „Ďakujeme vám za pomoc."
Kone zatriasli hlavami.
Bohaté hrivy im spadli do očí. „Musíte ísť. To, čo sa tu potuluje, vám ublíži a ak sa tak stane, Liliana bude plakať. A mne sa nepáči, keď Lily plače," hrozil im, ako len bol schopný – a to Strážca Priepasti vedel veľmi dobre. „Choďte."
Nočné kone sa vzopäli na zadné, otočili sa a s hlasným erdžaním sa rozbehli preč.
Šiel k taškám, vytiahol nože a podal ich Lily, on si vzal len svoj meč.
„Počkaj." Liliana vybrala ešte potraviny od Emmy a prinútila ich oboch niečo zjesť, aby sa posilnili.
Pripravení ako len mohli byť, vstúpili do vyhladovaných čeľustí Mŕtveho lesa. Tie tvory sa uškŕňali a lietali tesne nad nimi, ale nie dosť blízko.
Zvláštne rastliny páchnuce po hnijúcom mäse sa po nich chniapali, akoby okolo Micaha a Liliany chceli ovinúť svoje obrovské jazyky a vtiahnuť ich k zubom hladných kvetov. Micah preťal jeden z útočiacich jazykov a rastlina zajačala, vytryskla z nej čierna krv. Na výstrahu ich odsekol ešte niekoľko. Postupovali dopredu bez prestávky, Liliana použila nôž, aby sa oslobodila z brečtanu, ktorý sa jej pokúšal ovinúť okolo rúk.
To je jeho družka, pomyslel si, divoká a silná.
Vyceril zuby v hrdom úsmeve, kráčal vedľa nej, kým spoločne rezali, ťali a prerážali si cestu týmto bujným lesom, z ktorého sa stala skôr nočná mora. Trvalo to dlho, čas im ubiehal pod prstami neúprosným tempom. O niečo neskôr im pod topánkami zapraskali kosti, už bola úplná tma.
„Môj otec," povedala Liliana s hlbokou vráskou okolo úst, „likvidoval svojich nepriateľov tu, alebo v jazere. Požiadal svojich obľúbencov, aby ich pochovali, ale tí sa nestarali, tu sa pach rozkladajúceho mäsa medzi ostatnými úplne stratí."

Micah následne začal našľapovať opatrnejšie, i keď niektoré kosti mohli patriť mužom, ktorí kedysi slúžili Krvavému čarodejníkovi, mohli patriť aj nevinným. Práve keď obchádzal jednu lebku bielo žiariacu v nočnom vzduchu, zachytil pohľadom to, čo bolo kedysi Eldenským zámkom.

16 komentářů:

  1. Dakujem za ďalšiu kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za další kapitolu. Skvělé!!

    OdpovědětVymazat
  3. Perfektní !!! Jste úžasní !!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za skvelý preklad a čakám na pokračovanie už sa blíži asi konečné zúčtovanie ... :-))

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za překlad.Petra

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Moc díky za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  10. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat