pondělí 18. dubna 2016

Král Nymfů - Kapitola 11



Napätie a testosterón vírili miestnosťou, horúce dosť na to, aby sa Shaye cítila ako obarená. Zúrivosť syčala a prskala, zúrivé inferno, len tak tak potláčané, horelo vo Valerianových tyrkysových očiach.
Shaye bola zvyknutá mať okolo seba emocionálnych ľudí. Koľko prívalov nadávok, záchvatov žiarlivej zlosti okolo seba vrhala v priebehu rokov jej matka? Nedalo sa to ani spočítať. Ak niektorý manžel prišiel neskoro domov, bol mu na hlavu hodený kryštálový porcelán – spoločne s obvineniami z nevery. Ak niektorý zabudol na jej narodeniny, našiel si prepichnuté pneumatiky.
Ale Shaye aj tak teraz nevedela, ako reagovať na Valerianovu neskrotnú zúrivosť. Niekoho kto jej až do tejto chvíle ukazoval iba túžbu, pobavenie a trpezlivosť. No, boli tam i záblesky hnevu, ale nič takéto.
V jeho výraze bola teraz potreba zabíjať. Pery vyhrnuté, zuby vycerené ako zviera. Bol chladný, schopný akéhokoľvek zla.

„Mám pre teba jeden návrh, Joachim.“ Jeho hlas ešte nikdy neznel tak príkro.
Joachim nedal navonok nič najavo, aj keď jeho oči niesli výraz rovnakého neuspokojeného napätia ako Valerianove a Shivawnove. Zdanlivo ľahostajne sa oprel o stĺp vedľa dverí, bohato zdobený zlatom. „Počúvam.“
„Dám ti môj meč,“ povedal Valerian. „Môžeš ho mať s mojim požehnaním, ale musíš sa vzdať všetkých nárokov na to dievča.“
„Neprijímam.“ Joachim si zložil helmu a oprel si ju o bok. Jeho čierne obočie sa arogantne nadvihlo. „Urob ma kráľom a môžeš ju mať. Bude len tvoja.“
Shaye sa zaprela dlaňami o stôl, pohľadom behajúc od jedného muža k druhému. Nevedela čo urobiť, čo povedať. Cítila sa bezmocne, ako keď bola dieťa a sledovala boj medzi rodičmi.
Valerian napäto zavrtel hlavou. „Nemôžem z teba len tak urobiť kráľa. To vieš. Moji muži by nikdy nenasledovali muža, ktorý toho nie je hoden.“
„Pravda,“ súhlasil Joachim. „To je dôvod, prečo som ochotný preukázať svoju česť.“
„A ako to mieniš urobiť?“
„Včera si bol so mnou ochotný bojovať. Stále si?“
Valerian zaťal päste. „Áno.“
„Ale budeš ochotný, vzdať sa vlády, ak budem lepší ako ty a tým preukázať tvoju vlastnú česť?“
Valerian znehybnel. Dlho neprehovoril. Zvažoval svoje možnosti? Uvažovala Shaye.
Nakoniec odpovedal, “Také niečo sa ešte nikdy neudialo,“ jeho hlas bol opatrný, kontrolovaný.
Jaochimova ruka na natiahla k rukoväti meča. „Ale často je potrebné niečo také urobiť.“
Shaye si myslela, že napätie je už dosť vysoké. Ale po Joachimových slovách začala miestnosť pulzovať nebezpečenstvom. Viac ako kedykoľvek predtým nechcela, aby títo obrovskí muži o ňu bojovali. Mečmi, pre Boha živého! Nechcela, aby Valerian bojoval.
Zvláštne, ale pomyslenie na jeho zranenie ju nenapĺňala.
Len preto, že nechceš aby ho nakopal niekto iný, niekto menej tolerantný, uisťovala sa.
Pozrela na jeho súpera. Z Joachima vyžarovala sebadôvera, istota, že vyhrá. Vyžarovala z neho rovnaká arogancia ako z Valeriana, ale súčasne z neho sálala krvilačnosť, ktorá nevyzerala práve kráľovsky.
„Prečo miesto toho nebojuješ so mnou?“ zistila, že sa pýta Joachima. Tie slová z nej vypadli úplne nečakane. „Bolo by mi tým najväčším potešením odrezať ti gule a dať ti ich zožrať.“
Joachimovi v čeľusti zatikal sval. Valerianovi myklo perami, akoby potláčal… úškrn? Mračenie? Dvaja muži pri stole sa rozrehotali, našťastie uvoľnene.
„To by som chcel vidieť,“ povedal jeden z tých až-príliš-pekných. Čierne vlasy, fialové oči. Ak si spomínala správne, jeho meno je Dorian.
„Shaye nebude bojovať,“ povedal Valerian.
„Akoby ma žena mohla poraziť,“ odfrkol si Joachim. „No, Valerian.“ Narovnal sa, jeho brnenie zlovestne zaškrípalo. „Čo hovoríš ty? Budeme bojovať a víťaz sa stane kráľom so všetkými právami na túto ženu?“
Valerian sa ležérne vytiahol na nohy. „Súhlasím. Avšak, víťaz zostane kráľom a udrží si túto ženu.“
„To ukáže len čas,“ zaznela Joachimova spokojná odpoveď.
„Tak počkať!“ Shaye udrela o stôl, frustrovaná, keď sa nádoby na ňom ani nezachveli a pitie sa nerozlialo. „Chováte sa ako deti. Nie je tu žiaden dôvod bojovať.“
Valerian ju prebodol divokým pohľadom. Prinajmenšom ona to tak videla. „V tomto, mesiačik, nemáš žiadne slovo. Môj bratranec má hroznú potrebu dostať lekciu.“
„On je tvoj bratranec?“ Rukou si prešla po tvári. Toto bolo horšie, ako si myslela. „Boli časy, kedy som chcela vyzabíjať moju rodinu, Valerian, ale musíš tomu pokušeniu odolať.“
„Nezmeníš názor?“ Spýtal sa ho Joachim, ignorujúc Shaye, akoby ani nebola v miestnosti. „Keď prehráš?“
Dorian a Broderick zavrčali ako zvieratá pri tejto urážke ich kráľa, ale potom nastalo ticho. Ako hrozivá vlna za vlnou sa okolo Shaye ovíjala Valerianova zúrivosť a ona bola vďačná, že nie je smerovaná na ňu.
„Ty. Nazval si mňa. Klamárom?!“ Zdalo sa, akoby z neho každá slabika priam vystreľovala.
Joachimove líca sa sfarbili do jasnej, žiarivej červenej. „Ospravedlňujem sa. To nebol môj zámer.“
Len nepatrne upokojený Valerian roztiahol ruky, zahŕňajúc celú miestnosť a každého v nej. „Máme svedkov. Dorian a Broderick budú týmto svedčiť o mojom súhlase s týmto bojom – a jeho výsledku.“
Do Shaye zaťala svoje päste panika, spôsobujúc jej bolesť. Oni to urobia, budú bojovať. Bolo to tam, odzrkadľovalo sa im to v očiach.
„Aká bude tvoja voľba zbraní?“ Spýtal sa Valerian bratranca, prekrížiac si ruky na hrudi.
„Meče, samozrejme,“ zaznela jeho odpoveď. „Zbraň skutočného bojovníka.“
„Na život a na smrť?“
Joachim tú myšlienku zavažoval a zamračil sa. „Nechcem ťa zabiť, Valerian. Niežeby som ťa nenávidel. Kedysi sme boli priatelia, ako deti, ale ja som bol zrodený k vládnutiu. Príkazy by som mal dávať ja, nie ich dostávať.“
Dlhú chvíľu na seba obaja muži len hľadeli. Nakoniec Valerian prikývol. „Choď do arény, Joachim. O chvíľu prídem.“
„Ďalší rozkaz.“ Joachim vyzeral akoby chcel protestovať, ale napokon prikývol. Zvrtol sa na päte a odkráčal. Shaye ani nemala čas namietať.
„Dorian,“ povedal Valerian, „zhromaždi mužov. Chcem, aby všetci videli, čo sa stane tým, ktorí si myslia, že si uzurpujú moju korunu. Broderick choď a priprav mi veci.“
Stoličky sa so škripotom odsunuli. Kroky zaduneli.
Nemôžem uveriť, že sa to skutočne deje, pomyslela si Shaye.
Bola unesená z matkinej svadby – pokrčila ramenom. Bola vtiahnutá pod vodu a do strateného mesta – zívla si. Mala byť vybratá ako kráľova milenka – mohol by mi niekto priniesť pilník na nechty? To všetko sa jej zrazu zdalo byť úbohé, ako sen.
Tento boj ale… to bola čistá nočná mora.
„Žiadam ťa, aby si to nerobil,“ povedala Valerianovi. Teraz tu boli sami, niekto iný na dohľad. „On ma v skutočnosti nechce. Chce ťa len zraniť a vziať ti korunu.“
Valerian si znovu sadol, znovu sa oprel a uprene ju pozoroval. „Máš o mňa strach, mesiačik?“
Odfrkla si. I keď, vnútri, sa triasla strachom. „Vlastne, mohlo by mi to byť jedno.“ Lož. Hlúpe od nej, áno, ale predsa len lož. Na jeho bezpečnosti jej záležalo, pripustila si mlčky. Povedal jej všetky tie pekné veci. Jeho dotyk bol elektrizujúci. A on bol… sladký, dočerta. „Ja len nechcem byť pešiakom v tejto Joachimovej hre.“ Pravda.
Nedbalo si hádzal do úst bobuľky hrozna. „Povedal som ti, urobím všetko, čo bude nutné, aby som ťa udržal v bezpečí a myslím to vážne. Teraz to nebudem brať ako útok a nedostatok dôvery k mojim schopnostiam, lebo si ma ešte nevidela bojovať. V skutočnosti ma ešte nepoznáš.“
„A už ani nemusím mať šancu, spoznať ťa. Niežeby som chcela,“ dodala rýchlo. „Ale aj tak.“
„Ja ale,“ pokračoval, akoby ani neprehovorila,“ to budem brať ako urážku, ak táto malovernosť ešte niekedy znovu nastane.“
Jej pohľad sa na neho sústredil s nútenou nezaujatosťou. „Už sa trasiem. Skutočne.“
Jeho oči sa zaguľatili nedôverou a zavrtel hlavou. „Chápeš to vôbec, ženská? Práve som ťa varoval pred mojim hnevom a ty sa mi vysmievaš?“
„Tri slová – do pekla, áno.“
Vôbec sa nenahneval, i keď, zdalo sa, že ho jej slová skôr pobavili. „Páči sa mi tvoj dôvtip, Shaye. Tiež sa mi páči tvoja guráž. Teší ma to, budeš mi dôstojnou družkou. A dôstojnou kráľovnou mojim bojovníkom.“
Kráľovnou? Ťažko. Stačí sa pozrieť na neporiadok, ktorý sa stal jej vlastným životom. Ako by potrebovala zodpovednosť ešte za iných ľudí.
A pokiaľ ide o to ďalšie, no, nechcela, aby sa jej Valerian páčil. Dobre, páčil. Len nechcela, aby ju mal rád. Čím viac ju bude mať rád, tým odhodlanejšie ju tu bude chcieť udržať, bude ju prenasledovať tvrdšie a tak mu bude ťažšie vzdorovať, musí mať na pamäti kto a čo je zač – inak by sa jej už nechcelo uniknúť.
„Poďme. Zdržal som sa už dosť, ale nebol som schopný odolať, aby som si neukradol chvíľku s tebou osamote.“ Vytiahol sa na nohy a natiahol k nej ruku, dlaňou nahor, mlčky jej prikazujúc, aby ju prijala. „Čakajú na nás v aréne.“
Sledovala jeho dlaň, neschopná odvrátiť sa. Vedela, že ak prepletie svoje prsty s jeho, teplo sa preplazí po celej ruke. Tak omamujúce teplo. Nechcené teplo. Nebezpečné teplo. Hrdlo sa jej zovrelo. Stála, ruky stále držiac po bokoch. „Choď prvý.“
Zostal kde bol, mávol k nej jediným zavlnením prstov.
Ruky si prekrížila na hrudi.
Jeho pery sa stiahli zamračením, keď si uvedomil, že ho znovu odmietla. „Dovolil som ti, odmietnuť ma raz. Teraz ti to už nedovolím. Potrebujem tvoj dotyk, Shaye. Potrebujem tvoju silu. Závisí na tom moje víťazstvo.“
Ach, do pekla. Akoby do nej vrazil nôž. Ich pohľady sa zomkli v súboji. Svieža dĺžka jeho čiernych mihalníc pokryla dekadentné tiene jeho líc. Ako mohol mať muž s tak svetlými vlasmi také tmavé mihalnice? Mali by byť bledé, ako tie jej.
„Ľutujem,“ povedala. A bolo to tak.
„Si tvrdohlavá,“ povedal. „A chceš pôsobiť chladne.“
Nadvihla bradu. „Uisťujem ťa, že som chladná. Som mrcha.“
„Príde čas,“ dodal sladko, „keď ťa zahrejem. Prinútim ťa horieť.“
Tie slová boli podfarbené prísľubom, odhodlaním a skrývala sa v nich výzva: každý odpor bude potlačený a porazený, až kým nevystúpiš na sladkú hranu kapitulácie.
Prehltla, ale aj tak si nedovolila, načiahnuť sa po ňom.
Na čeľusti mu zatikal sval. „Máš na výber. Vezmeš ma za ruku alebo ťa odnesiem na rukách.“
„Nezmienil si žiadnu tretiu možnosť. Nechať ma na pokoji.“ Prekĺzla okolo stoličky a ustúpila, jeden krok.
„Teba? Nechať ťa?“ Zavrtel hlavou. „Nie, si príliš odvážna. Dávam ti šancu, kým narátam do troch, potom urobím rozhodnutie za teba. Raz.“
Ďalší krok späť.
„Dva.“
Ešte ďalší.
„Tr –“
Vyrazila dopredu a schmatla ho za ruku. Pri prvom kontakte ju prebodlo teplo, ktoré očakávala, šírilo sa hore, rozťahovalo, prebiehajúc jej celým telom. Ale ak by ju naháňal a prehodil si cez rameno – a to by urobil – vzrušenie by bolo oveľa horšie. Oveľa mocnejšie.
Zamračila sa na neho. Svetlo mu zjemňovalo črty, dodávajúc mu dych berúci lesk, ktorý by nemala mať žiadna osoba.
Zaškeril sa. „Nebolo to také ťažké, však?“
„Čuš. Len čuš.“
Zachechtal sa, ale jeho smiech netrval dlho. Jeho výraz zvážnel. „Mám tvoju vôňu už navždy v nose, mesiačik a môžem ťa nájsť, kdekoľvek budeš. Kamkoľvek pôjdeš. Nemysli si, že to skúsiš a počas boja mi unikneš.“ S tým sa zvrtol na päte a vykročil von z jedálenskej sály, ťahajúc ju za sebou.
Vzduch jej zapískal medzi zubami, bojovala, aby s ním udržala krok. „Spomaľ. A čo myslíš tým, že máš v nose moju vôňu?“ Spomenula si na včerajšok, aký posadnutý bol tým, či ho tiež cíti.
„Len to, že tvoja esencia je zakorenená v každej mojej bunke,“ povedal, neobťažujúc sa k nej otočiť čelom. „Ako moja vlastná bude onedlho v tvojej.“
„Nebude tu žiadne zakoreňovanie!“
„V skutočnosti, nie je šanca to akokoľvek zastaviť.“ V hlase sa mu odrážala úplná istota.
Ďalší sľub.
Nezaoberaj sa tým. Nepovzbudzuj ho. Jej pohľad sa zameral na stenu. Biely mramor vykladaný striebristými kamienkami. Rozpadal sa na kúsky. So znakmi škrabancov, akoby niekto prechádzal nejakým nástrojom po každom jeho centimetri. Zmeniac tému, povedala, „Čo sa tu stalo?“
„Napadli to tu ľudia, pokiaľ viem.“
Pohľadom sa mu zabodla do chrbta. Tvrdé svaly a šľachy sa pod hnedým zamatom napínali. „Ľudia vedia o Atlantíde?“
„Niektorí áno.“
Vau. ľudia o tomto mieste vedeli, ale dokázali to udržať v tajnosti. „Vždy si žil v tomto paláci?“
„Nie. Moja armáda dobila palác len prednedávnom.“
Dobila. Alias „ukradla“, tým si bola istá. „Komu to tu patrilo predtým?“
„Drakom.“
So šmykom zastala, nútiac ho, tiež zastaviť alebo za sebou ťahať jej telo. „Draci? Povedal si, že draci vlastnili tento majetok? A ty si im ho ukradol?“ To vysvetľovalo tie dračie nástenné maľby, dračí medailón, o ktorom jej hovoril.
Pomaly sa k nej otočil, jeho výraz zmätený. „Rozčúlilo ťa to. Prečo?“
„Draci vrhajú oheň a jedia ľudí ako chutné rýchle občerstvenie. Budú chcieť palác späť.“
„Áno.“
Oči sa jej rozšírili nad jeho ľahostajnosťou. „A to ťa netrápi? Myšlienka na boj s tými zúrivými tvormi?“
„Nie. Prečo by malo?“ Zdalo sa jej, že sa jej pred očami jeho hruď rozširuje. „Ja som divokejší. Silnejší.“
Bože, ušetri ma od mužskej arogancie. „Prepáč, že nezdieľam tvoju sebadôveru,“ povedala sucho.
Zamračil sa. „Ak ťa pomyslenie na drakov desí –“
„Nedesí,“ prehodila.
„Ako budeš asi reagovať, keď ťa predstavím upírom?“
Z hrdla jej zasipel priškrtený vzdych, rýchlo si ústa prekryla roztrasenou rukou. „Nestretnem sa s upírmi.“
„Sú to naši priatelia.“
Povedal naši. Nepovedal moji. Ale naši, akoby už boli pár. „Vravel si, že tie bytosti žijú v Atlantíde, ale nikdy som si nemyslela, že ma s nimi zoznámiš! Upíri pijú krv, Valerian.“
„Tvoju piť nebudú.“
Gŕŕŕ. Nebude sa s ním dohadovať. Mal odpoveď na všetko. „To máš pravdu, oni nie. A nestretnem sa s nimi a nezostanem tu.“
„Upíri sú naši spojenci. Nemusíš z nich mať žiadne obavy. V tejto zemi nemusíš mať obavy z nikoho. Vždy ťa budem chrániť. Ak to bude nevyhnutné, tak aj vlastným telom.“ Jeho hlas bol presiaknutý zvodným, chrapľavým prísľubom, opäť záblesk obrazov nahých tiel, potom pokrytej kože a chvenie potešenia v jej mysli. Gŕŕŕ!
„Vieš, keby si mal nejakú šancu, presvedčiť ma, aby som tu zostala – čo si ale nemal – zahodil by si ju rozprávaním o drakoch a upíroch.“
Zavrtel hlavou, čelo sa mu zvraštilo. „Ako si ma len rozptýlila, ženská. Prečo o tom teraz vlastne hovoríme? Musím vyhrať jeden súboj,“ povedal, kým ju znovu potiahnutím prinútil k pohybu.
Blbosť. Boj. V diaľke mohla zachytiť zvuk mečov narážajúcich do seba. Vrčanie. Mužský smiech. Podráždenosť.
„Chystám sa to povedať ešte raz. Nechcem, aby si bojoval.“
Stratil ten nádych náklonnosti. Zastal, otočil sa a urobil k nej jeden hrozivý krok. Bol dosť blízko, aby zacítila teplo jeho kože, jeho opojnú vôňu. V jeho očiach videla modré a zelené škvrnky, jasnejšie ako tie najvzácnejšie šperky. Vyzeral byť úplne pohltený zlobou.
„Varoval som ťa, čo sa stane, ak znovu vyslovíš pochybnosti o mojich schopnostiach. Som silný, mám moc, ktorej sa treba báť a budem mať tvoju vernosť.“
Ak si myslel, že sa ospravedlní alebo ustúpi, tak nedostal, čo chcel. Pristúpila smerom k nemu, uberajúc medzi nimi ešte viac priestoru. Kde nabrala toľkú odvahu, nevedela. Vedela len to, že mu nemôže dovoliť, vstúpiť do ringu.
„A ja som ti povedala, že sa z tvojho varovania neposeriem.“
Svietnik žiaril zo steny, jeho žiara poblikávala na črtách jeho tváre. Tiene a svetlo bojovali o nadvládu, hrajúc sa na jeho lícach. Zrazu sa zdal byť ešte tvrdší, ako len okamih predtým.
Úponky túžby, tej istej stravujúcej túžby, s ktorou sa po prvý krát stretla, keď ho sledovala ako vychádza z oceánu, iskrili v jej vnútri.
„Veru áno,“ povedal len okamih predtým, ako zamotal svoje prsty do je vlasov a trhol. Jeho pery okamžite vrazili do jej s takou silou, že zalapala po dychu. Jej otvorené ústa okamžite využil ako výhodu. Jeho horúci jazyk sa vtlačil dnu, prešiel jej po zuboch, zničiac akúkoľvek myšlienku na odpor. Jeho veľké telo ju pohltilo ako plamene éterického ohňa. Ohňa, ktorý naberá závratnú rýchlosť. Úžasnú rýchlosť. V sekunde meniac chladnú, ľahostajnú, nedotknuteľnú Shaye na divokú, rozboľavenú, nikdy-sa-nezastavujúcu Shaye. Ženu, ktorá existovala len pre pôžitok. Pre sex a zhýralosť. Pre tohto muža.
Stravoval ju. Konzumovala ju temná potreba. A ona zistila, že sa jej páči, byť konzumovaná.
Jeho jazyk pracoval so znaleckou zručnosťou, spôsobiac, že jej nervové zakončenia poskakovali blaženým životom. Bradavky jej stvrdli, medzi stehnami bolelo, bruško sa chvelo. Jeho chuť bola ako čistá sexuálna horúčava, exotická, návyková. Nemala by to chcieť, vedela, že by mala odísť, ale našla sa, ako ovíja svoje ruky okolo jeho krku a úplne ho prijíma, požadujúc viac.
Uniklo mu divoké zavrčanie uspokojenie, surové akoby sa už nemohol držať bokom.
„Chceš ma?“ zašepkal divoko.
Ako vždy, opojne bohatý zvuk jeho hlasu ju vzrušoval. Viac ako kedykoľvek predtým. Bol stvorený pre ňu, len pre ňu, každý jeho pohyb, každý nádych, existoval, len aby ju potešil. Tá myšlienka bola opojná. Ako muž sám. Prudký a horúci a omamujúci.
„Chceš ma?“ spýtal sa znovu.
„Nie,“ dostala zo seba, potom to poprela oliznutím švíka jeho pier. Kto bola táto roztopašná žena, ktorou sa stala?
Valerianova žena, prehnalo sa jej mysľou.
Jeho mozoľnaté ruky skĺzli od jej krku cez každý stavec jej chrbtice a zľahka sa zastavili na krivke jej bokov. Jeho prsty postupne vyhŕňali lem jej košele.
„Chcem ťa,“ povedal divoko. Teplý závan dychu jej ovial líce.
Bol tu dôvod, prečo by ho mala odstrčiť. Áno, určite tu bol nejaký dôvod. Dôvod, ktorý by mala… pritiahnuť si jeho ústa späť k svojim. Znovu ho ochutnať. Cítiť silu jeho hrude, tisnúcu sa na jej, cítiť tú sotva udržateľnú energiu hučiacu v jej krvi. Bradavky jej stuhli ešte viac a boleli, skutočne boleli po kontakte.
Vyhrnul jej košeľu a siahol pod ňu, jeho prsty ju pošteklili na koži. Údivom zalapala po dychu.
„Bradavky ťa kvôli mne bolia, viem to.“ Jeho horúci pohľad sa zameral na zmienenú oblasť, čím z nich urobil ešte tvrdšie perličky.
„Nie, nebolia,“ popierala.
„Bolo by mi potešením, dokázať ti opak. Mohol by som ťa postaviť pred zrkadlo, pomaly ti odstrániť zvršok, odkryť tvoje telo centimeter za centimetrom. Mohol by som tvoje prsia vziať do dlaní, orámovať tvoje bradavky, kým oni budú za mnou plakať.“
Mala by ho odstrčiť, ale obrázky, ktoré jej popisoval, jej tancovali v mysli. Valerian za ňou, jeho ruky ovinuté okolo nej, hnetúce jej prsia. Jedna z jeho rúk v jej predstavách začala pomaly, malátne kĺzať dolu jej bruškom, zastavujúc sa až na svetlých kučierkach medzi jej stehnami.
„Nenávidím tú myšlienku,“ klamala bez dychu. „Nenávidím to.“ Pritisla ruky k jeho hrudi, dlaňami prekryla jeho bradavky. Tie malé body boli tvrdé, túžila ich oliznúť jazykom. Sať. Keď špičkou prsta zavadila o oceľový krúžok, chcela lízať a sať aj ten.
Zastonal. „Páči sa spôsob, akým ma nenávidíš.“
Ach, áno, jej tiež. Ich dych sa zmiesil. Ich pohľady uzamkli, horúca zrážka tyrkysovej a hnedej, vášeň proti vášni.
„Nenáviď ma ešte trochu viac,“ vydýchol.
Nemyslela, že odolá. Nadvihla sa na špičky – zdalo sa, že jej telo má svoju vlastnú vôľu – umiestnila svoje pery presne proti jeho. Jeho ruky na jej drieku spevneli, stiskom tak potrebným, tvrdým, veliteľským. Nedovoľujúcim únik. Vyzýval jej spodnú polovicu bližšie k sebe, tak tesne, až kým sa natlačila k dlhej, tvrdej dĺžke jeho erekcie.
Otriasol ním horúci, chrapľavý vzdych. Zanoriac do nej oštepy potešenia, vytvárajúc iné výbuchy vzrušenia. Potrebného vzrušenia. Vítajúceho vzrušenia.
„Chcem ťa nenávidieť tiež,“ povedal jej rovnako mäkkým hlasom. „Chcem ťa nenávidieť tvrdo a rýchlo, prvý krát. Nežne a pomaly, druhý krát.“
„Kráľ môj,“ zvolal niekto.
Shaye ten hlas počula len nejasne a nenávidela to vyrušenie. Viac bozkov. Chcela viac bozkov.
Valerian akoby si ten hlas nevšimol – alebo jednoducho nechcel – jeho pohľad skĺzol na jej ústa. V očiach mu žiaril hriešny úmysel.
Tak veľmi z neho vyžarovala túžba, že mala problém zachytiť dych. Bol mužom, pripraveným dať jej toľko bozkov, koľko by si len priala.
„Kráľ môj,“ zopakoval hlas, tentoraz vyžarujúci v rovnakej miere úctu, nedočkavosť a dychtivosť.
Valerianove prsty zovreli jej driek. „Nechcem prestať s nenávisťou k tebe,“ povedal potichu a zavrčal.
Fráza, „Musíš,“ ju takmer zabila.
„Musím nenávidieť?“
„Musíš prestať.“
Jazykom si prešiel po zuboch. Nosné dierky sa mu rozšírili, akoby v nich pretrvávala jej chuť. „Nateraz,“ pripustil.
„Navždy.“ Čo to robíš, hlupaňa? Prehltla. Nikdy nebola pobozkaná s toľkou vášňou. Toľkou horlivosťou. Akoby si muž tie bozky priam vychutnával. Akoby bol bez nej zničený. A do pekla, chcela tú naliehavosť zažiť znovu.
Nebezpečné, ozývalo sa jej mysľou.
Ale úplne dokonalé, odpovedalo jej telo.
„Nikdy ma už nebudeš nenávidieť,“ prinútila sa povedať. Vytrhla sa mu z objatia, odvrátiac sa k chladu a prázdnote. Bezútešnosti, akou bolo celé jej detstvo.
Zovrel jej ramená a otočil k sebe. Jeho oči boli privreté do úzkych škár, husté horné mihalnice sa takmer prepletali s tými spodnými. „Mojim najväčším potešením bude – ako to vaši ľudia hovoria? – dať ti zjesť vlastné slová.“
„Valerian,“ zvolal niekto iný. Tentoraz Joachim. Rozpoznala jeho hlboký barytón. Teraz netrpezlivý. Valerian sa k nemu neotočil. „Tá žena nie je tvoja, aby si ju mohol bozkávať.“
Shaye okolo seba ovinula ruky, snažiac sa, potlačiť záchvev strachu. Obzrela sa ponad plece, len aby videla, že ten tmavovlasý muž vyzeral ako anjel smrti. Skvelé. Znamenie?

„Zatiaľ,“ povedal Valerian, to jediné slovo bolo smrteľnejšie ako meč. Neodtrhol oči z jej tváre. „Zatiaľ.“

22 komentářů:

  1. Děkuji moc za další skvělou kapitolu!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem pekne za super preklad kapitoly a veľmi sa teším na pokračovanie boja :-))

    OdpovědětVymazat
  3. Mockrát děkuji za další skvělý překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat
  4. Vdaka za preklad a korektúru a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Teším sa na boj a na sladkú odmenu, ďakujem

    OdpovědětVymazat
  6. Skvělé !!! Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji moc za další kapitolku.

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem, skvelé ako vždy.Už sa teším na pokračovanie !!!

    OdpovědětVymazat
  10. Ďakujem veľmi pekne za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  12. Ďakujem za ďalšiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  13. Vďaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  14. Srdečnáá vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat