pondělí 11. dubna 2016

Král Nymfů - Kapitola 10



Joachim ležal v posteli s rukami pod hlavou. Mračil sa, hľadel hore na trblietavý kryštál, želajúc si, aby mohol využiť komfort nadbytku farieb vystreľujúcich so zubatých výčnelkov. Ružová ako ženské bradavky. Biela ako ženská pokožka. Červeno hnedá ako ženské oči plné citu.
Ach beda, žiadny komfort.

Noc sa už dávno rozplynula a bolo tu ráno. Cez to všetko jeho myšlienky zostávali čierne a odmietali sa urovnať. Posunul sa a mrkol na zbrane na stene, ktoré získal v priebehu rokov. Zbraň od každého muža, ktorého zabil. Ich počet bol veľký, už dávno ich prestal počítať. Nehanbil sa za to. Nie, oddával sa svojmu víťazstvu.
A preto jeho správanie včera večer zasiahlo jeho hrdosť tak hlboko.
Potom čo nechal Valeriana so Shaye samých, priviedol si do izby tie dve ženy. Chystal sa do jednej vstúpiť, už držal svoj penis v ruke, pripravený, prichystaný. Ona bola ochotná, tak ochotná, zvíjajúca sa vášňou, doširoka pred ním roztiahnutá. A zastal.
Zastal!
Ako hľadel dolu na ňu, ten pocit stravujúcej potreby ho opustil. Prešla chvíľa, potom ďalšia. Obraz tmavovlasej čarodejnice, ktorú tak veľmi chcel pri obrade výberu, tá s kučeravými vlasmi a zrelým malým telom, sa mu mihol mysľou. Zrazu chcel ju. Len ju. Predstavil si ju v Shivawnovom náručí, stonajúcu, pohltenú pôžitkom a prehnala sa ním hrozná zúrivosť.
Joachiove dve posteľové partnerky sa ho ešte potom pokúšali vzrušiť, ale zlyhali. Rozhodne si ich mal vziať. Potreboval sa nasýtiť a znovu získať silu. Ale… poslal ich preč, nájsť si iného milenca a miesto toho si doprial potešenie sám.
Jednako. Bol tak slabý ako predtým. Ale Valerian prinajmenšom tiež bol dnes oslabený, musel sa zdržať ženského dotyku. Dotyku jeho družky, ak by mu mal veriť. Družka. Ako len Joachim chcel nájsť tú svoju, tú jedinú ženu, ktorá by ho milovala nadovšetko.
Povzdychol si. Nechcel vziať Valerianovi tú bledú ženu. Nevzrušovala ho. Nie tak celkom. Nie ako tá tmavovláska s jej zmyselnými, bujnými oblinami, jej nevinnými a divokými protikladmi. Ako sa volala? Nepovedala to. Nehovorila vôbec. Uvažoval, ako by znel jej hlas. Nízko a zastreto? Sladko a jemne? Keby mal príležitosť, vybrať si ju, noc by skončila úplne inak. Prekliaty Shivawn, že si ju vybral a prinútil zmeniť jeho plány.
Keď jeho priateľ videl tú peknú čarodejnicu zo sály, Joachim sa rozhodol, že sa uteší prebraním Valerianovej koruny.
Mal rád a obdivoval svojho bratranca, ale mal rád a obdivoval aj moc.
Joachim nemal radosť z toho, čo robí. Nikdy nemal. Dával prednosť rozkazy zadávať ako ich poslúchať.
Dokonca aj so ženami. Bol pánom. Bol veliteľom.
Jeho bratranec vládol železnou päsťou, očakávajúc totálnu a úplnú podriadenosť. Prišiel čas, zmeniť to. Nastal čas na Joachimovu vládu.
Valerian mu ponúkol boj, pravda, ale Joachim sa nemohol stať kráľom týmto spôsobom. Nie, Valerian musel dobrovoľne súhlasiť, že sa vzdá trónu. Urobí to? Valerian mal celú noc, aby zvážil svoje možnosti a uvedomil si, že tu je len jediná možnosť, ako si udržať tú bledú ženu.
„Koruna bude moja,“ zavrčal Joachim.
Niektorým mužom bola predurčená veľkosť. Niektorým… nie. A Valerian v poslednej dobe urobil mnoho chýb. Tá prvá a najvýznamnejšia bolo opustenie žien nymfov, aby zabrali tento palác. Ženy boli teraz stratené, nenašli po nich žiadnu stopu ani vo Vnútornom ani Vonkajšom meste. Áno, Valerian poslal celú jednotku mužov, aby ich našli. Ale to nestačilo. Nepotrebovali by ich hľadať, ak by ich kráľ vzal so sebou.
Druhá a najviac neodpustiteľná Valerianova chyba bola, že nedovolil svojim mužom cestovať na povrch až do včerajška, keď ich sila bola už takmer vyčerpaná. Palác potreboval ochranu, pravda, ale muži ho nemohli chrániť, ak boli slabí.
Ja by som také niečo nedovolil. Prižmúril oči. Tá bledá žena jednoducho bola prostriedkom k jeho cieľu.
Videl, ako na nej Valerian visí, chráni ju, mlčky od nej odháňajúc bojovníkov. Tak si ju vybral Joachim, dúfajúc, že bratranec urobí čokoľvek, len aby si ju udržal.
Jeho nádej sa vyplnila.
A možno, keď sa stane najvyšším, jednoducho Shivawnovi tú tmavovlasú čarodejnicu vezme. Pri tej myšlienke sa zaškeril.
Ach, keď bude kráľom, urobí to veľmi rád.

***
Keď Shaye odhrnula záves a vydala sa smerom k nemu, Valerianovi sa zasekol dych v hrdle, pálil ako ten najhorúcejší oheň. To bude vždy na neho vplývať takto?
Mala na sebe jeho košeľu, jeho nohavice a aj keď na jej jemnej postave viseli ako vrece, bol to ten najkrajší pohľad, aký sa mu kedy naskytol. Na lícach jej kvitli dve ružové škvrny. Bola ako siréna, vábila ho, lákala ho. Dobrovoľne pôjde kvôli nej na smrť.
„Ak sa mi chystáš povedať, aby som sa prezliekla,“ povedala s výzvou v hlase, „šetri si dych.“
Povedať jej, aby sa prezliekla? Nikdy. „Páči sa mi to.“
Oči jej stmavli prekvapením, urobiac tú zamatovo hnedú takmer čiernou.
Natiahol k nej ruku, nie aby ju uchvátil, potreboval ju. Tak veľmi chcel, aby ho prijala dobrovoľne. Chcel ju ochotnú.
Chcel, aby mala radosť z každého okamihu spojenia, o ktorý sa podelia.
Jej nádherný pohľad sa uprel na jeho dlane. Farba jej pomaly mizla z líc. Je tak bledá, pomyslel si. Mohla by byť snom, duchom. Fantómom, ktorý ho prišiel trápiť.
Jej výraz prekryl náznak niečoho. Bolesti? Paniky? „Nie. Žiadne dotyky.“ Zatriasla hlavou, prerušujúc slová. Dokonca si ruky založila za chrbát, akoby chcela odstrániť pokušenie. Počul jej odmietanie, rozhodol sa zatlačiť – aby videl, ako ďaleko mu dovolí, zájsť. Chcel jej dotyk až priveľmi, aby priznal porážku hneď na začiatku hry. „Sladký mesačný svit, prečo sa nepodvolíš aspoň takej drobnosti? Nechcem nič viac ako dotyk.“ Zatiaľ.
„Prosím ťa. Nie som hlúpa. Jeden dotyk bude viesť k jednému bozku. Jeden bozk povedie –“ Začervenala sa, čo vrátilo jej pokožke božskú, ružovú farbu. Odkašľala si. „Myslím, že to vieš.“ Nadvihla bradu a preplávala okolo neho. Ale pri rozdeľujúcej sa chodbe zastala. Neobrátila sa čelom k nemu. „Ktorá cesta vedie k raňajkám?“
„Čo ak ti poviem, že to ja som hlavný chod?“ Sledoval, ako jej stuhol chrbát, ako po bokoch zovrela päste. Budeš ma o to prosiť, láska. „Bola by si aj potom taká dychtivá odísť?“
Sálala z nej frustrácia a vlny hnevu. „Kadiaľ?“ uzemnila ho.
Predtým ako odpovedal, zostal na chvíľu ticho, pohľadom sa vpíjajúc do vlasov krútiacich sa jej na chrbte. Niektoré konce sa krútili, niektoré padali rovno. Čo by dal za to, prejsť cez tú hustú masu prstami. Domov? Svoj život?
Svoju dušu?
Áno, každú z tých vecí. Tá potreba v ňom bodala, ale práve teraz bola nedosiahnuteľná. „Ukážem ti cestu,“ povedal, jeho hlas hlboký, takmer škrípavý. Uzatvoril medzi nimi vzdialenosť, jeho dlhé nohy ľahko dobehli ten krátky priestor a obišiel ju, zámerne sa nežne obtierajúc rukou o tú jej.
S lapaním po dychu od neho uskočila akoby ju uštipol. Dokonca na neho hľadela s podozrením. Perami mu myklo pobavením a víťazstvom. Ach, áno. Bude moja. Uvedomovala si ho – táto jej reakcia to dokazovala, či už to bude popierať alebo nie – napokon to bude jej záhuba.
Nemusí ho uznávať ako svojho druha, ale jej telo ho uznáva už teraz. Túžilo po ňom. A keď po niečom, alebo niekom túžilo fyzické telo, všetko čo je treba, bolo, presvedčiť myseľ, aby to prijala. Ľudia si nedokázali pomôcť.
Chceli to, či už to pre nich bolo dobré alebo zlé.
Shaye nebola iná.
Čoskoro, pomyslel si. Čoskoro.
„Nemyslíš, že by si mal nosiť košeľu?“ reptala, odvracajúc od neho pohľad.
„Videl som ako pozeráš na moju hruď a rozhodol som sa, že bude v mojom najlepšom záujme košeľu už nikdy nenosiť.“
Jej pery sa stisli do pevnej čiary. „Hľadela som na ňu so zdesením.“
„Koho sa o tom pokúšaš presvedčiť? Mňa? Alebo seba?“
Zamračene na neho vycerila zuby.
Má bod, tak nechal tú vec nateraz tak. Zatiaľ. „Raňajky sú tadiaľto.“ Zovrel jej ruku (bez dovolenia) a viedol ju okolo kasární, dolu točitou chodbou. Niekoľko párov sa tam rozhodlo utáboriť, dokonca aj keď už ich milovanie skončilo. Ležali tam nahí a prepletení. Na rozdiel od chaotických stonov zo včerajšieho večera, teraz všetci mlčali. Najskôr sú všetci unavení z tej dlhej noci plnej sexuálneho uspokojenia a zhýralosti.
Ako si len želal, aby mohol povedať to isté, aby mohol zažiť rovnaké uspokojenie.
Možno dnes v noci…
„Tak, čo budeme robiť s Joachimom?“ Spýtala sa Shaye. „Nemienim byť jeho otrokyňou. Bez ohľadu na čokoľvek. A nehovor mi, že s ním budeme vyjednávať, keď sa zobudí. Tentoraz mi odpovedz. Nenávidím nevedomosť.“
My, povedala. Nie on. Nie ona. My. To sa mu páčilo, páčila sa mu myšlienka, že neodmieta jeho pomoc. Páčilo sa mu, že ich už teraz videla ako partnerov. „Netráp sa. Urobím všetko, čo bude nutné, aby som ťa udržal pri sebe.“
„Ty by si –“ prehltla. „– zabil ho?“
„Ak to bude nevyhnutné.“ Odpovedal bez zaváhania.
Vyšiel z nej ston. „Ak by si ma len vzal na pláž, nemohol by ma mať a nemusel by si spáchať vraždu.“
„Ak by som ťa vzal späť, nemal by som ťa ani ja.“
„Presne.“
„Tvoj plán – ako si to nazvala moje vyjednávacie schopnosti? – vysávajúce? Áno, tvoj plán ma vysáva.“
Odkopol z cesty hromadu šiat a zabočil za roh. Nakoniec sa na dohľad objavila jedáleň. Vzniesla sa k nemu čerstvá, teplá vôňa. Mužský kentaur a minotaurus, ktorých sem priviedol z mesta, pripravovali zvyčajné raňajky, ryby, ovocie a orechy.
Shaye po jeho boju zavrčala, „Hmm.“ V žalúdku jej zaškvŕkalo.
V tejto dobe obvykle už bojovníci obliehali stôl, hltajúc každý kúsok jedla. Teraz tu on a Shaye boli sami, služobníctvo už ustúpilo do kuchyne na ich vlastné jedlo, jeho muži stále spali po noci plnej radovánok.
Shaye si bez slova ukoristila stoličku na čele stola. Keď to urobila, strelila po ňom pohľadom, čakajúc, že bude namietať, tým si bol istý. Keď to neurobil, pokrčila plecami a naložila si na tanier horu jedla. Prehltla sústo kokosového krému a oči sa jej privreli sladkou kapituláciou. „Kto to pripravoval? Iste nie tvoja armáda. Môžu vyzerať ako živé ukazovatele mužnosti, ale pochybujem, že vedia variť.“
„Ako by som dovolil mojim mužom variť,“ povedal, nakladajúc si na tanier.
„Hej, na mužovi, ktorý vie pripraviť jedlo, nie je nič zlé.“ Vrazila si do úst bobuľku hrozna.
Usadil sa na lavicu vedľa nej. „Bojovníci bojujú. Bojovníci zabíjajú. Bojovníci zvádzajú. Nevaria. To je práca pre sluhov.“
„Čo ak všetci sluhovia ochorejú a nebudú môcť pracovať? Čo ak všetci sluhovia zmiznú? Čo bude so všetkými tými veľkými, silnými bojovníkmi potom, há?“
Zamrkal, tá myšlienka mu nikdy nenapadla. Kto by bol natoľko šialený, aby vykradol nymfov? „Zaobstarali by sme si nové služobníctvo.“
„Typické,“ povedala sucho. Pohľadom prešla po miestnosti.
Hľadala východ? uvažoval. Nepochyboval, že ak by sa zapojila do rozhovorov so služobníctvom, len by ich pobláznila. Aj keď by jej to dovolil. Rozprávať sa s ňou, ho vzrušovalo. „Ako môže byť taká vec typická?“
Oprel sa a zahryzol sa do jahody. Ako rád by ňou prešiel po jej perách a následne z nich zlízal sladkú šťavu.
„Podľa mojich skúseností, muži ako –“
„Muži ako napríklad ja?“ nadhodil.
„Áno.“
„Aký druh muža tým myslíš?“
Jej pohľad sa vrátil k nemu a zdalo sa, že zabudla na pátranie. „Arogantný. Panovačný. Šovinistický. Tvrdohlavý. Húževnatý. Hlúpy. Skazený. Požadovačný. Sebecký. Morálne skazený.“
Keď zastala, aby sa nadýchla, zareptal, „To je všetko?“
„Nie. Nadržaný. Nadutý. Podlý.“ Stíchla, prstom si poklepala po perách, potom prikývla. „To je všetko. Každopádne, ako som povedala. Muži sú –“
„Podlý?“ Zamračil sa. „Bol som k tebe skutočné milý, nasýtiac každú tvoju potrebu. Neobliekol som ťa? Nekŕmim ťa? Nedržím ťa v bezpečí a teple? Nezdržal som sa dvorenia?“
Našpúlila pery. „Neokradol si ma o všetko, čo mi bolo drahé? Neodmietaš mi znovu a znovu, dovoliť odísť?“
Ľahostajne mávol rukou do vzduchu. „Jedného dňa mi za to odmietnutie poďakuješ. Teraz, prosím pokračuj v tvojom vysvetľovaní môjho typicky mužského správania.“
„Fajn.“ Nadvihla bradu, pozrela na neho. „Ale nebude sa ti to páčiť.“
„Aj napriek tomu. Počúvam. Pretože som milý.“
„Milý? Skutočne? Aby si si zachránil svoju samčiu hrdosť, radšej si niekoho uniesol z jeho domova a od rodiny, aby si si mohol poslúžiť.“ Zahryzla si do vlastnej jahody, biele zuby sa zanorili do ovocia.
Kvapôčky šťavy jej stiekli na bradu. „Som toho živým dôkazom.“
Jeho telo sa naplo. Znovu musel prekonávať túžbu, zlízať jej tú šťavu z pier a brady, možno ju aj tou šťavou pokryť celú a potom ju všetku olízať. Niekoľko sladkokyslých kvapiek by sa spojilo v pupku, samozrejme, načo by stiekli k svetlým, striebristým chĺpkom medzi jej nohami. A ona by sa zvíjala, kým by tú tekutinu nasledoval jazykom. Zaborila by mu ruky do vlasov. Roztiahla by kolená a odhalila svoju svätyňu.
Fantázia sa vytratila, keď si tú nevychovanú šťavu zotrela a zamračila sa na neho. „Zízaš na mňa a mne sa to nepáči. Prestaň s tým.“
Jej hlas znel priškrtene, akoby bojovala s vlnou hnevu – alebo túžbou.
„Áno, zízam,“ povedal. „Si nádherná žena.“ Vrazil si do úst bobuľku hrozna a vychutnával si jej zdesenie. Normálne by zjedol svoj podiel ryby, rovnako ako ovocia, ale teraz hladoval len po Shaye. Jeho žene. Jeho družke.
„Takže, žiadna reakcia na moje slová?“ Narovnala sa. „Práve som ťa nazvala nečestným.“
„Prečo by som mal na tvoje slová reagovať? Sú pravdivé. Radšej by som uniesol niekoho z jeho domova, ako sa stať kuchárom.“
Spadla jej sánka, vytvoriac rozkošné O.
Nadvihol obočie. „Moje ľahké prijatie ťa prekvapilo, ako vidím.“
„No, áno.“ Prikývla obozretne.
„Mal by som vziať len tých, ktorí potrebujú lepší život, Shaye alebo tých, o ktorých si myslím, že by som im doprial ľahší život bez toho, aby som sa spýtal či to chcú alebo nie. Muži, ktorí pripravovali toto jedlo, boli otroci démonov, kým som ich ukradol ja. Boli nútení kradnúť, zabíjať a ničiť a vedeli, že jedného dňa sa stanú hlavným chodom démonieho jedla. Ver mi, sú vďační, že som ich vzal sem.“ Zaklonil sa na lavici, naťahujúc si nohy, sledujúc ju, premeriavajúc si ju. „Možno ty to môžeš vidieť ako chybu v mojich spôsoboch. Som viac ako ochotný nechať ťa, presviedčať ma o mojom hroznom počínaní – donekonečna. Najlepšie počujem, keď je ten, čo rozpráva, nahý.“
Ako ju sledoval, do líc sa jej nahrnula červeň. Ďalší rumenec. Hedonistické ženy, ktoré doteraz poznal, boli v sexe pohodlné a erotické žartovanie bolo v poriadku. Že Shaye nachádzala túto tému za dostatočne šťavnatú, aby sa hanbila – ho vzrušovalo. Uchvacovalo.
Musel sa jej dotknúť.
Naklonil sa k nej, naťahoval ruku, aby zistil, či ten rumenec vydáva nejaké teplo a možno sa rozšíri až na jej prsia, keď do miestnosti vošli dvaja jeho bojovníci. Sklamaný sa znovu zanoril do lavice.
Oboch mužov zdobili široké, zubaté úsmevy plné blaženosti. Ich tváre boli úplne uvoľnené, rozžiarené. Vyžarovala z nich sila. Každý mal na sebe pozlátené brnenie, čierne nohavice a na paži pás husto pokrytý drahokamami.
Po noci plnej milovania boli pripravení trénovať.
„Dobré ráno, veľký kráľ,“ povedal Borederick. Jeho hlas nikdy neznel tak veselo.
„Toto je ten najlepší deň, nie?“ Povzdychol si šťastne Dorian.
Keď obchádzali stôl, pískali si a nakladali si taniere jedlom. Po dlhých nočných hodinách museli mať poriadnu chuť do jedla. Valerian na nich zazeral. Musel ešte ochutnať Shayeinu sladkosť – áno, vedel, že bude chutiť sladko – takže nie, toto nebol práve jeho najlepší deň.
O niekoľko sekúnd vstúpil Shivawn. Nebol usmiaty, nebol uvoľnený. Nie, bol meravý a mračil sa na všetkých okolo seba. Hodil sa na lavicu vedľa Valeriana, korálky v jeho vlasoch zaštrngali a v tichosti si naplnil tanier jedlom. Neobťažoval sa natiahnuť po ničom ďalšom.
Odoprela sa mu jeho žena? Uvažoval Valerian. On a Shivawn mali zrejme rovnaký výraz tváre. „Kde je tvoja vyvolená?“
„Spí,“ odpovedali Broderick a Dorian unisomo, akoby sa to pýtal ich. Ich úškrny sa ešte viac rozšírili a jeden druhého poplieskali po chrbte.
„Lietajú za bránami Olympu,“ dodal Dorian.
„Namáhali ste sa vôbec zastaviť a uistiť sa, či sú tie ženy vôbec ochotné, oddať sa vám?“ Spýtala sa Shaye, z hlasu jej odkvapkával odpor.
Dorian na ňu zažmurkal, tá otázka mu bola cudzia.
Broderick sa zachechtal. „Tvoja žena je zábavná,“ povedal Valerianovi.
„Zábavná?“ S rozhnevaným vrčaním vyskočila na nohy. „Nie som zábavná, keď sa tu bavíme o znásilnení.“
Aspoň nepoprela skutočnosť, že parí jemu, pomyslel si potešene Valerian.
„Ako by ma mohla žena odmietnuť,“ povedal Broderick.
„Ver mi, aj to sa stáva,“ zamručal Shivawn. Udrel vedľa taniera a bez slova vyšiel z miestnosti.
Všetci sledovali ako odchádza, každý ale s rozdielnou reakciou. Broderick – sa smial. Dorian – vyzeral zmätene. Shaye – s uspokojením.
„Héj, páni,“ povedala, priťahujúc znovu ich pozornosť na seba. „Len preto, že vaše mojo uvádza ženy do vytrženia, skutočne neznamená, že vás hlboko v duši aj chce.“
„Mojo?“ Keď už nemal na tanieri viac miesta, Dorian sa usadil na prázdne miesto vedľa Valeriana. „Čo to je?“
„No nevadí.“ Shaye si prekrížila ruky na hrudi, spôsobiac, že sa jej výstrih na košeli viac roztvoril a odhalil mäkké obliny jej pŕs. „Čo vadí je – že ak by ženy poznali vašu osobnosť, vás samých, vašu neľúbosť, vaše plány do budúcnosti, že by stále boli s vami?“
Keby len tá žena vedela, čo sa práve Valerianovi preháňalo mysľou. Nie veľmi vítaná myšlienka. Nikdy nevyužil ani chvíľu na premýšľanie o svojom živote – minulosti, súčasnosti alebo budúcnosti – so žiadnou z jeho mileniek. Nestaral sa o to a oni nevyzerali, že by ich to trápilo. Každopádne ho tá otázka zaujala.
Chce byť so Shaye, uvedomil si. Chcel jej o sebe porozprávať a sledovať jej reakcie, načúvať jen úvahám. Chcel ju počuť hovoriť o jej vlastnom živote. Chcel vedieť, čo jej robí radosť. Po čom tajne túžila každou uncou svojho bytia.
Taktiež bol zvedavý, aký typ muža uprednostňovala v minulosti. Učencov? Bojovníkov? Ako s ňou títo muži zaobchádzali?
Milovala ich?
Ruky po bokoch sa mu zovreli do pästí, jednou zovrel hranu lavice. Potreba zohaviť, zničiť, zabiť akéhokoľvek muža, ktorý si kedysi užíval náklonnosť tejto ženy, ho stravovala. Pálila. Rozžeravila do biela. Horúcejšia ako dračí oheň.
Možno to bolo od neho pokrytecké – v poriadku, bolo to pokrytecké, s ohľadom na jeho vlastnú zhýralú minulosť – ale nepáčil sa mu obraz jeho ženy roztiahnutej a otvorenej komukoľvek okrem seba samého.
Jej vášeň – patrí jemu.
Jej srdce – patrí jemu. Nechcel, aby jej najhlbšie túžby boli prebudené nikým iným ako ním samotným. Nedokázal tú myšlienku zniesť.
Túžil ju označiť svojou esenciou, každú bunku jej tela. Aby nepoznala žiaden iný pach, ako ten jeho. Necítila žiadny iný dotyk, ako ten jeho. Aby túžila len po ňom tak, ako on túžil len po nej.
„No, vidím, že moja vyvolená uhasila jeden hlad,“ ozval sa zrazu mužský hlas od vchodu.
Valerian stuhol, keď sa očami zastavil na bratrancovi. Joachim, ktorý očividne stále uvažoval o nárokovaní si Shaye, tam stál pripravený, odhodlaný. Nebol oblečený na tréning, ale na boj. Strieborné brnenie vytepané bojovými scénami ho pokrývalo od hlavy po päty.
Valerian nevstal. Ak by to urobil, preskočil by stôl a zaútočil. Joachim chcel bojovať, tak bude bojovať. Bol to už nejaký čas, čo jeho po moci bažiaci bratranec ukázal pochybenie na svojej ceste.
Začiatok je práve teraz.


20 komentářů:

  1. Moc děkuji za další skvělou kapitolku!!♥♥♥

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za skvelú kapitolu velmi ma pobavila a som nedočkavá na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělá kapitola, děkuji moc !!!

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za ďalšiu kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Vďaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad kapitoly a veľmi sa teším na pokračovanie... kedy bude ďalšia?...

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Kapitoly jsou kazdy tyden ve stejny den rano :) Pokud tedy vyjimecne nezapomenu rozplanovat dopredu... kniha je jiz cela prelozena, takze prisun kapitol je pravidelny.

      Vymazat
  9. Vďaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  10. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  11. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  12. Mockrát děkuji za další skvělý překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat
  13. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  14. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat