středa 30. března 2016

Temná příchuť extáze - Kapitola 35



Bok po boku vstúpili Hector s Noelle do špinavej budovy. Upravil si kabát, aby zakryl zničenú košeľu, ale medzi klopňami mu vykúkal pás pokožky. Božské, pomyslela si Noelle, znova po ňom lačná.
Oči hore. „Si si istý, že tam nechceš ísť sám?“ opýtala sa a zachvela sa. Topánkami zakopávala o vydratý koberec. Na každej stene bolo pustené iné porno, vzdychy a stony sa ozývali z reproduktorov po celej hale.
„Som si istý.“

Už zase tieto krátke odpovede. Skvelé. „Na stopercent istý, alebo je šanca, že ťa presvedčím, aby si si to rozmyslel? Pretože som si celkom istá, že som prišla do kontaktu s mäsožravou baktériou, keď som otvorila tie dvere.“
„Na stopercent istý.“
Ktokoľvek iný by predstieral , že si nevšimol pochmúrnosť tohto miesta, s úmyslom šetriť Hectorove city. Ale on by prekukol tú pretvárku a to by veci ešte horšilo. Nepotreboval rozmaznávať. Potreboval niekoho, kto mu dokáže, že je lepší, než miesto jeho narodenia. „Malá rada pre teba. Teraz, keď si pokojný,“ povedala, „mal by si byť ku mne milší. Inak si budem myslieť, že si to myslel vážne, keď si povedal, že už sa so mnou už nikdy nebudeš hrať.“
Zamračil sa na ňu. Usmiala sa.
Niekoľko mužov sedelo na zodratej pohovke, všetci sa na ňu dívali ako na pečené rebierka, keď prechádzala okolo. Cítila sa tak výnimočne.
„Pretože ma skutočne nútiš robiť si svoju prácu,“ povedala Hectorovi, odmlčiac sa na chvíľku, aby mohol vybuchnúť a povedať jej, že hej, môže sa vrátiť do auta. Ale on nevybuchol. „Túto prvú časť urobím ja.“
„Dobre, ako chceš.“
Nesmej sa. Na recepcii sa Noelle oprela lakťami o stôl, rovno pred dievčaťom, ktoré jej pripomínalo jednu A.I.R. agentku, Kitten... nejakú. Teranku, ale táto bola farby mocha, okrem rúk. Tie boli biele, ako keby mala rukavice. Jej outfit pozostával z čiernej podprsenky nesprávnej veľkosti, pokrčených čiernobielych nohavičiek, sieťovaných pančúch s očkom na stehne.
„Ako vám môžem pomôcť?“ Pradúci tón, pravdepodobne zvodný pre väčšinu ľudí, ale Noelle za ním počula unudenosť.
„To určite môžeš. Môžeš počúvať. V každom prípade sa ja a môj chlap dostaneme tam dozadu. Dovolím ti, aby si vybrala, ako veci vyriešime. Dobrovoľne alebo nasilu?“
V tej mačacej tvári sa mihol záblesk podráždenia. „Choď doriti, ty krava. Tu platí len jedno pravidlo a to súkromie zákazníka. Ale ak si chceš zarezervovať termín, poslúž si.“
„Takže dobrovoľne.“ Za menej ako sekundu držala Noelle v dlani pyre-gun, zamierila a stlačila spúšť. Modrá žiara a mimozemšťanka bola omráčená, neschopná hýbať sa alebo hovoriť. Za ňou sa ozvali nadávky a rýchle kroky, keď chlapi z pohovky utekali preč.
„Toto je dobrovoľné?“ opýtal sa Hector, neveriacky.
„Samozrejme. Veď sa nebráni.“
„Nuž, potrebujeme ju kvôli odtlačkom, aby nám otvorila dvere od zadných izieb. Ako to, podľa teba, dočerta, máme urobiť?“
„Ale prosím. Odrež jej ruku.“ Problém vyriešený. Doslova poskakujúc, Noelle obišla stôl, odtlačila odtiaľ to dievča a trochu zaťukala po klávesnici. „Náš chlapík je v izbe číslo šesť. S Oľgou. Naša Oľga je veľmi populárna. Uvažujem, či by bola ochotná podeliť sa o tajnosti.“
„Mám iný nápad. Odnesiem ju, ako náš kľúč. Aj keď takto je to rozhodne nasilu.“ A potom to urobil, zodvihol telo tej Teranky a prehodil si ju cez plece. Odniesol ju k bočným dverám, potom zakýval na Noelle. „Polož jej ruku na identifikačnú skrinku a podrž ju tam.“
„Neviem, či si si to uvedomil, ale nebyť mojich služieb, ktoré si v aute využil, nebol by si schopný ju niesť. Uvažuj o tom a potom sa vráť za mnou spolu s ospravedlnením za svoje správanie, potom s vlastnoručne napísanou básňou o mojej úžasnej ochote.“ Ako hovorila, urobila, čo jej prikázal, a po dlani dievčaťa prešlo žlté svetlo.
Píp.
Dvere sa otvorili a oni vošli dovnútra. Niekoľko mimozemšťanov kráčalo hore-dole po chodbe, pobehujúc z miestností. V momente, keď zbadali Noelle a Hectora, masérky sa rozbehli rovnakým smerom. Preč odtiaľ.
„Budem z nich mať komplex,“ odfrkla.
„Prežiješ to.“
Čo ty o tom vieš. Jeho hlas znel prívetivejšie. Pri izbe číslo šesť zopakovali proces s Terankou a aj tieto dvere sa otvorili. Hector zložil svoj náklad na podlahu a vzal do dlane zbraň. Gordman ležal na dlhom stole, tvárou k stropu, oblečenie mal na sebe, ale bolo rozopnuté, a nahá Deleseanka mu práve poskytovala orál, zatiaľ čo jej šesť rúk ho hladilo po celom tele. Jeho ruky boli ponorené do jej vlasov, nútiac ju, aby si ho brala hlbšie a tvrdšie, než to ona chcela.
„Áno, presne tak,“ zavzdychal. „Ty-“
„By si možno chcel prestať,“ ozvala sa Noelle, jej vlastná zbraň pripravená a tentoraz nastavená na zabíjanie.
Mimozemšťanka sa s híknutím narovnala. Gordmanove oči sa prudko otvorili a jeho temné oči vrhali dýky. „Vypadnite, než vám vyrežem vnútornosti.“
„Originálne,“ zamrmlala.
Ignorujúc ju, Hector ukázal svoj odznak. „Vyhrážanie sa agentovi. To nie je veľmi múdre.“
Noelle očakávala zblednutie, koktanie, dokonca aj vyprázdňovanie čriev. Pekný opis toho, že Gordman sa mal posrať od strachu. Mám proste štýl! Ale ten veľký surovec potlačil mimozemšťanku ku dverám a sám sa posadil, aby si upravil oblečenie. V momente, ako v miestnosti zostali len traja, Hector sa načiahol dozadu a zatvoril dvere.
„Takže, agent. Nechcete mi povedať, čo má toto celé znamenať?“ opýtal sa Gordman, jemne a hladko. „Som človek. Vaša jurisdikcia sa na mňa nevzťahuje.“
„Samozrejme, že vzťahuje. Ale najprv vás odzbrojíme, než sa dostaneme k hlavnej veci, dobre?“ Hector skrátil medzi vzdialenosť a prevrátil Gordmana na brucho, prehmatal ho, odhodiac pyre-gun a tri nože. Od Gordmana nezaznel žiaden protest, žiaden agresívny útok. Po tom, čo špičkou topánky odkopla Noelle nože tak ďaleko, ako sa len dali – aby ich neskôr mohla zbaliť – použila lem svojej košele, aby zodvihla zbraň a založila si ju za pás sukne. Nemohli spojiť kryštál k jazvám od spálenia nájdené na Bobbyho hrudi, jedna z nevýhod používania pyre-gun, ale mohli otestovať, koľkokrát bolo v poslednom čase zo zbrane vystrelené.
Keď Hector skončil, vrátil sa k jej boku a okamžite začal vrhať otázky na ich podozrivého. „Pre koho pracuješ?“
Jedno plece sa zodvihlo v ležernom myknutí. „Pre seba.“
„Čo robíš?“
„Všeličo.“
„Čo si robil v dome Bobbyho Marksa včera v noci?“
Záblesk prekvapenia sa mihol na Gordmanových drsných črtách tváre, potom hnev, oboje rýchlo zamaskované ľahostajnosťou. „Boli sme priatelia. Bol som tam na návšteve. Vyjadriť svoju sústrasť jeho rodine.“
„Tak prečo si nezaklopal na dvere?“
Gordman sa tentoraz samoľúbo uškrnul. „Možno mi dal kľúč. Možno mi povedal, aby som prišiel, kedykoľvek sami bude chcieť.“
Noelle tak strašne chcela potiahnuť za spúšť na svojej zbrani. Ten namyslený hajzel. „Ukáž nám ten kľúč.“
„Bohužiaľ. Stratil som ho.“
„Samozrejme, že áno.“
„To je všetko?“ opýtal sa ten hnusák, oprašujúc si neviditeľnú smietku z košele. „Pretože ste premárnili dosť z môjho času.“
Pridajte na zoznam slovo arogantný. „Videli vás na mieste vraždy, takže nie, to nie je všetko. Ste zatknutý.“
„Vy žartujete.“
„Ja nikdy nežartujem,“ odpovedal Hector. „Otočte sa a dajte ruky za hlavu.“
Konečne sa objavila panika. Gordman sa dal do pohybu, ako rozmazaná šmuha, ktorú Noelle nedokázala zachytiť. Čo bolo zrejme dobré. Potrebovali ho ešte ďalej vypočúvať a pretože ľudia sa nedali omráčiť, jediná vec, ktorú by jej pyre-gun spôsobila, by bola smrť.
Vrhol sa na Hectora a dvojica nabúrala do steny, klbko tlčúcich sa pästí a kopajúcich nôh. Obaja žili na ulici a tu sa to ukázalo. Obaja išli po krku, po slabinách, a nič v sebe nepotláčali.
„Mňa tam nedostanete!“ vrieskol Gordnam. Pretože jeho šéf by mu už nikdy nedôveroval? Pretože by ho šéf zabil, aby eliminoval možného svedka jeho predchádzajúcich zločinov?
„To si píš, že dostaneme,“ zvrieskol Hector naspäť.
Noelle by sa bola posadila na stôl a sledovala situáciu odtiaľ, ale... fuj. Tak sa postavila na bok a dovolila, aby ju Hector okúzlil svojimi brutálnymi zručnosťami. A sakra, že ju okúzlil. Zakaždým, keď sa Gordman zohol po jednom z pohodených nožov, Hector bol tam, kopnúc ho do hlavy a pošlúc ho vzduchom, krv striekala. Hajzel sa ale zakaždým postavil, sotva ho to nejako ovplyvnilo, ako keby mal v hlave oceľový plech. Dočerta, možno aj mal.
Potom Hector uchopil jeden z jeho vlastných nožov a dal sa do práce. Ako len bol sexy, trochu otlčený, so zlatými očami žiariacimi a s vytýčeným cieľom.
„Poriadne mu nakop zadok, zlatko!“ skandovala Noelle.
Hector švihol rukou, ale Gordman ju zablokoval zodvihnutým kolenom. Rýchly otočka, Hector sa sklonil, a udrel svojho protivníka do stehna. Ďalšie zavytie od Gordmana, zatiaľ čo Hector sa narovnal a vrazil mu päsťou do líca. Náraz poslal Gordmana nabok a nôž vystrelil z jeho nohy. Hector ho nasledoval, stále sklonený, a bodol Gordmana do členku, než sa stihol uhnúť. Gordman padol na kolená, neschopný niesť svoju váhu. Neľútostný Hector však ešte neskončil. Nabúral do Gordmana a ten sa prevrátil na chrbát. S krátkou pauzou, aby sa nejako pozviechal, Hector obrátil čepeľ, rukoväť noža trčala z jeho pästi, a tvrdým, oblým koncom udrel Gordmana do spánku. Gordmanovo telo sa zviezlo na špinavú dlážku.
Hector, ako typický Hector, sa narovnal a kopol ho do brucha. Žiadne bolestivé vzdychnutie, žiadne myknutie. Gordman bol skutočne, úplne mimo.
Udychčaný, spotený Hector ho zodvihol ako hasič. Obrátený k nej chrbtom, sa ozval: „No?“
„Nuž, na tvojom načasovaní treba ešte popracovať, ale tvoja úroveň zlosti sa nedá odmerať a je vysoko-“
Z hrdla mu vyrazilo hlboké vrčanie. „Nepýtal som sa na kritiku. Pýtal som sa, či teraz, keď som urobil všetku prácu, mi otvoríš dvere.“
„Och. Nie. Povedala som ti, nedotknem sa ničoho, a to zahŕňa aj identifikačnú skrinku. A tvoje ruky najprv prejdú poriadnym enzýmovým kúpeľom, než im dovolím dostať sa do mojej blízkosti.“
Zasmial sa, zvuk bol zachrípnutý, a napriek tomu z neho napätie vyprchalo. To je moja práca, divila sa, úplne užasnutá. Ja som ho rozveselila. Zmietala ňou hrdosť.
„Rozmaznaná,“ zamrmlal. S láskou?
„Uprednostňujem slovo inteligentná.“ Dostávala sa cez jeho obranu. Napriek jeho obavám, ničila jeho odpor. Dostanem ťa, Hector Dean.

***

Vonku cez oblaky konečne prenikla búrka. Dážď všetkých prinútil ukryť sa pod prístrešok a teraz búšil do betónu. Keď sa Hector vydal k ich autu, Noelle ho zastavila výkrikom: „Poďme nájsť Gordmanove auto. Mám nápad.“
Bez ďalších otázok pritlačil Bitkárovu ochabnutú dlaň na každý identifikačný panel na každom aute, zaparkovanom na ulici. Trvalo im to desať minút a boli premočení až na nitku, ale ich námaha bola konečne odmenená. Zámky na čiernom BMW sa automaticky odomkli.
„Ďakujem,“ povedala Noelle a vkĺzla dovnútra. Okolo nej sa nahromadila špinavá voda, zrejme tak pošpiní aj sedadlo, rozhodne za sebou zanechá stopy. Hector nemohol povedať, že by ho to trápilo. Ten sprostý bastard mu nalomil rebro. Zaslúžil si to – a možno aj viac. „Teraz ho už môžeš zatvoriť do nášho auta.“
Urobil tak, a ani trochu s ním nezaobchádzal jemne, a potom sa vrátil k Noelle. „Čo robíš?“
Noelle už mala vytrhnutú palubnú dosku, pripojený svoj mobil ku správnemu káblu, a práve prechádzala cez... niečo. „Kontrolujem jeho navigačný systém. Nemá tu žiadnu známu adresu a ja sa stavím, že to znamená, že žije so svojím šéfom. Ani jeden z nich by nechcel, aby o tom boli nejaké záznamy. Každopádne, to je adresa, ktorú by navštevoval najčastejšie.“
Chvíľka ticha, zatiaľ čo Hector absorboval jej slová. „Šikovná.“ A sakramentsky úžasná.
„Ja viem.“
Uškrnul sa. Adrenalín ešte stále prúdil v jeho žilách, ale jeho ruky boli studené, a to bolo dobré. To, že ho Noelle vyšťavila ešte pred bojom, pravdepodobne zachránilo túto budovu a všetkých v nej. Nie, že by dovolil, aby sa niečo také stalo znova. Jeho úškrn ochabol.
„Dokážeš zaznamenať všetky adresy, na ktorých bol za posledný rok?“ Jeho hlas bol drsnejší, než to mal v úmysle. „Možno nájdeme miesto, kde sú držané ostatné ženy.“
„A kto je teraz šikovný? Pošlem každú adresu Mii.“
Prešlo niekoľko ďalších minút, dážď bubnoval na jeho dobitom tele. Doparoma, ten Gordman mal na hánkach železo. Ale stálo to za to. Ak by ten chlap išiel po Noelle, Hector si nebol istý, čo by urobil, alebo ako by reagoval. Myslel len na jedno: ochrániť ju. A bol ochotný zabíjať – a umrieť – kvôli tomu.
„Najviac navštevované miesto je v skutočnosti rezidencia,“ povedala. „Bohatá časť mesta, o dve ulice ďalej od domu mojej matky.“
O krok bližšie k pravde, k úspešnému uzatvoreniu tohto prípadu. K záchrane životov.
„Zisti, kto ten dom vlastní-“
„Hotovo!“ Strieborné oči zaiskrili radosťou, ako zapískala. „Máme meno. Xavier Phillips. Nikdy som ho nestretla, ale už som ho videla, a poznám jeho povesť. Je vážený, skutočný žralok v obchode s importom a exportom. Blondiak... ako tá skica o superhrdinovi.“

A ďalší krok, vďaka Noelle. Nemohol uveriť, že si kedysi myslel, že zničí každý prípad, na ktorom bude pracovať. Bez nej by sa nebol dostal tak ďaleko. Dlžil jej v mnohých smeroch. 

11 komentářů:

  1. Ďakujem za skvelý preklad kapitoly a teším sa na pokračovanie...:-))

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za další kapitolu a těším se na další!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  4. Veľká vdaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za další kapitolku.

    OdpovědětVymazat