čtvrtek 24. března 2016

Pán propasti - Kapitola 20



Spomienky sa mu vrátili, všetko to tam teraz bolo, len čakali, kedy ich objaví. Zatiaľ čo pavúky, ktoré neboli nabodnuté, jačali a utekali, vzdávajúc sa boja, jemu sa otvorila mentálna brána. Mená a miesta, pachy a zvuky, a bolesť, prenikla ním taká bolesť. Bol vtiahnutý do času a priestoru, jeho telo uzamknuté kúzlom, ktoré ho malo chrániť a zbaviť zúfalstva, keď Elden padol.
Kúzlo jeho matky si našlo svoj cieľ v chladnej, tichej izbe pod Čiernym hradom, kde, ako mu bolo povedané, sa objavil nový Strážca vždy vtedy, keď mal nadísť jeho čas. Ale keď sem prišiel, bol ešte príliš mladý, roky strávil spánkom, prebudiac sa až vtedy, keď mal prijať brnenie. O starom pánovi vedel len to, čo mu povedali duchovia – že bol vyvolený, aby sa vrátil na miesto, odkiaľ prišiel, aby strávil zvyšok života ďaleko od Priepasti.

Ale na tom nezáležalo. Záležalo len na tom, že konečne uvidel pravdu.
Odstrčiac sa od tŕňov vytvorených prírodnými živlami, si bol istý, že hneď, ako znovu naberú odvahu, vrátia sa, vyčerpané telo udržiaval vzpriamené len silou vôle, keď sa otočil tvárou k žene, ktorá sa práve vyťahovala na nohy, nedokázala v tvári potlačiť obavy. Ale zastavil ju zodvihnutím dlane, keď sa ho chcela dotknúť. Tie oči... tie oči na neho hľadeli s pochopením, ktoré sa mu teraz zdalo také vzdialené. „Už to vieš."
„Klamala si mi, Liliana." V tých premenlivých očiach vždy videl len búrlivé nebo a predsa boli plné lží.
Cúvla, ale zostala ticho.
„Nepovedala si mi, že tvojím otcom je čarodejník, ktorý ukradol život mojim rodičom." Nedokázal sa prinútiť spýtať sa na Nicolaia, Dayna a Breenu.
Prehltla, zovrela ruky do pästí. „Potrebovala som, aby si mi veril."
„Prečo?" Niečo sa mu vynáralo, ako spoly zabudnutý sen.
"Blíži sa dvadsiate výročie pádu Eldenu," povedala Liliana, objímajúc sa rukami. „Musíš sa dostať na zámok pred polnocou toho dňa."
Micah jej zovrel paže. „Prečo? Hovor!"
„Po polnoci Elden zomrie... a tak aj tvoji súrodenci." Miesto toho, aby sa pokúsila zlomiť jeho hrubé uchopenie, prstami sa váhavo dotkla jeho hrude. „Po dnešku už nemáme viac času, cesta do Eldenu je dlhá a plná mnohých nebezpečenstiev. Môžem ťa vziať tak na pol cesty kúzlom, ktorým som sa dostala sem, ale to ma oslabí – a ja musím bojovať po tvojom boku, môj otec je zlý človek s veľkou mocou."
Pustil ju a uhol jej dotyku. Oči jej naplnila bolesť a to ho prinútilo zúriť ešte viac, tak sa vydal bez slova preč.
„Ja viem," zašepkala zlomeným hlasom. „Viem, že som ti ublížila. Nečakám, že ku mne budeš cítiť to, čo predtým, teraz, keď vieš, čia krv mi prúdi v žilách, ale prosím, Micah, musíš mi veriť. Musíš, inak bude tvoja rodina naveky stratená."
„Nie je to tvoja krv," povedal, stúpajúc do vzduchu, posilnený mocnou mágiou Priepasti. „Ale skutočnosť, že si mi klamala."

***

Liliana sledovala, ako Micah mizne v oblakoch na tých zvláštnych kožovitých krídlach, uisťujúc sa, že sa ani jeden z Pavúčích prisluhovačov nevracia. Ale tiež uteká preč od nej – ženy, ktorá ho oklamala. Ale bez ohľadu na to, čo povedal, vedela, že to nemohol byť jediný dôvod jeho zúrivosti.
Ako by sa jej mohol dotknúť, keď jej tvár bola len škaredá ženská obdoba tej otcovej? Keď jej oči boli očami Krvavého čarodejníka? Keď jej zahnutý nos bol reprodukciou muža, ktorý mu zavraždil rodičov? Nemá nič po matke, okrem farby pokožky, o ktorú ju okradol, keď Irinu zamkol v žalári, kým ju nosila.
Obloha nad ňou sa opäť začala plniť modrou, čistotou, ako na posmech jej patetickému pokusu uniknúť pred pravdou jej smrtonosného pôvodu.
„Je mi to ľúto," zašepkala. „Tak veľmi ľúto."
Ale Micah tu nebol, aby ju počul a keď slnko zažiarilo tmavou oranžovou, zatiaľ čo klesalo smerom k horám, kitchari vyčistili pôdu od mŕtvol Pavúčích prisluhovačov a vrátili sa pod zem. On tu nebol, aby ju držal... už nikdy nebude. Nútiac sa nepremýšľať, aby úplne neochrnula bolesťou, strávila posledné hodiny pred západom slnka prácou s Jissou, baliac dostatočné zásoby na cestu do Eldenu, i keď ešte nevedela, ako prekročia hranicu medzi ríšami, alebo ako sa vyhnú otcovým zlomyseľným pascám, aby sa dostali k zámku. „Nájdeme cestu," povedala. „Nájdeme."
„Čo?" spýtala sa Jissa. Škriatok bol zmätený Lilianinou náhlou túžbou baliť zásoby, ale spravila všetko, čo mohla, aby pomohla.
„Čas," odpovedala Liliana. „Potrebujeme len dostatok času, i keď on po opustení tejto ríše stratí moc Priepasti, je zemský čarodejník, a má nielen svoju vlastnú mágiu, ale vo chvíli, keď sa dostaneme do kráľovstva, bude mať aj silu Eldenu." Aj keď je jeho zem rozdrvená a zlomená a jej duša v troskách.
„Liliana." Jissine drobné, teplé prsty zacítila na ruke. „Prečo plačeš?"
„Ach," povedala, pokúšajúc sa zotrieť slzy, ale zlyhala, lebo padali ďalšie. „Musím vyzerať strašne. Horšie ako zvyčajne." Schmatla vreckovku, ktorú jej podával škriatok, zviezla sa medzi vrecia jabĺk a múky, zostala obkolesená masou Trpkáčov, ktorí si stále niečo švitorili. Jej najstarší priateľ v hrade sa k nej medzi nimi preplazil a štuchol ju ňufákom, jeho malá mágia iskrila strachom.
Ich neha ju len viac rozplakala, lebo nič z toho si nezaslúžila.
„Liliana," ozval sa Jissin znepokojený hlas. „Poď. Poď."
Akosi sa ocitla hlavou v Jissinom lone, nariekajúc z hĺbky srdca. Škriatok ju starostlivo znovu a znovu hladil po vlasoch, šepkal jej slová, ktoré Liliana tak veľmi potrebovala počuť. Tá rozzevená diera, ktorú v nej Micah zanechal, keď sa od nej odvrátil, sa nikdy nezahojí, ale tieto drobné láskavosti jej dovolia prežiť aspoň pár nasledujúcich dní. Nebude ich veľa – smrtiace kúzlo sa o to postará, a ona svet očistí od Krvavého čarodejníka raz a navždy.

***

Po západe slnka sedela v kúpeli, pokúšajúc sa zo seba zmyť pach vlastnej zrady, keď vstúpil Micah. Srdce jej skrútila obrovská bolesť, pozrela hore a našla ho pokrytého brnením až po krk. „Si pripravený odísť?" spýtala sa, sotva sa zdržiac žobrania o niečo, na čo nemala právo.
„Nie." Jediné príkre slovo. „Dnes v noci tu musím zostať a uistiť sa, že sa Pavúčí prisluhovači nevrátia."
„Áno, samozrejme." Tvory jej otca boli dosť prefíkané, ale neboli schopné čakať. „Pôjdeš dnes v noci znovu von?"
„To nie je potrebné. Zem vie, čo hrozí – bude ma varovať, ak zistí ich návrat," povedal rovnako príkrym tónom, takým rozdielnym, než aký u Micaha poznala.
A milovala. Tak veľmi.
„Teraz," nariadil, „mi všetko povieš."
Tak to urobila, okrem svojej vízie, všetko, čo vedela. „Tie hodiny v tvojej izbe – myslím, že kráľovná sa postarala, aby si vedel, kedy príde tvoj čas."
Zovrel ruky do pästí, zadíval sa na ňu. „Nepovedala si mi to na začiatku."
„Pokúšala som sa. Nebol si pripravený to počuť, spomínaš si?"
Zamračil sa. „Veľmi si sa nesnažila."
Myslela si, že áno, ale možno nie. Možno nemala robiť všetko preto, aby predĺžila túto krehkú fantáziu spolužitia s mužom, ktorý si úplne získal jej srdce. „Je mi to ľúto." Odložila mydlo na kraj, priala si, aby ho zdvihol a držal od nej ďalej, čo starý Micah nedávno už urobil, ten, ktorý sa na ňu nedíval s temným odsúdením v pohľade.
Ani sa nepohol.
Zahryzla si do pery, odhodila si mokré vlasy dozadu a povedala: „Zámok Eldenu je veľmi dobre opevnený." Ak sa zameria na praktickú stránku ich úlohy, potom možno nebude cítiť, ako ju nože trhajú zvnútra na kusy. „Stojí uprostred jazera."
„To viem."
„To jazero," dodala, „je teraz plné rýb, ktoré sa kŕmia ľudským mäsom."
Krvavý čarodejník sa často bavil hádzaním „odpadkov" von z okna a sledoval, ako ryby vyskakujú a chňapajú – po kusoch magických a ľudských bytostí. Kedysi Liliane vnútil riedky, pletený kôš a spustil ju tak nízko k vode, že cítila ich zuby len niekoľko palcov od seba. V tom čase mala osem rokov.
Zaháňajúc spomienky na hrôzy, akými nadobúdala životné skúsenosti, pokračovala: „Je tam spojovací brod k brehu, ale stále je strážený veľkými jedovatými tvormi, ktorí boli kedysi modrými piesočnými škorpiónmi a teraz sú niečím, čo by nikdy nemalo jestvovať." Jediné uštipnutie znamená smrť. „Sú tam štyria. Dvaja stoja pri bráne, zatiaľ čo dvaja sa plazia tam a späť po brode."
„Prečo sa tak bojíš jazera?"
Trhla hlavou nahor a pozrela na Micaha. „Čo?"
„Máš strach z jazera." Jeho oči ju priklincovali na miesto. „Povedz mi prečo."
„Môj otec je zlý muž," povedala, pretože na odpoveď nebola pripravená. „Ako dcéra som pre neho bola veľkým sklamaním."
Keď Micah nič nevravel a jednoducho ju sledoval tými zelenými očami, začala sa cítiť, akoby sa topila, i keď jej voda siahala len po ramená. „Rada by som vyšla von," povedala. „Musím pripraviť obed."
Na sekundu si myslela, že odmietne odísť a jedna jej časť chcela, aby presne to urobil – pretože tak by sa zachoval jej starý Micah, ten, ktorý bol prefíkaný a arogantný a ktorému sa páčilo doberať si ju tým hriešnym, takým hriešnym, spôsobom. Ale tento Micah – ktorý má plné právo ju nenávidieť – sa otočil a odkráčal, zabuchnúc za sebou dvere. Aj keď sa pokúšala zostať silná, čo jediné jej pomohlo prežiť jej otca, zistila, že ju zalievajú horúce slzy.
Hlúpa, hlúpa Liliana.
Trpké nadávanie neutíšilo zovretie jej hrdla, ale špliechanie studenej vody na tvár, kým odišla z kúpeľne, jej prinajmenšom vyčistilo zrak. Vyšúchajúc sa do sucha, si na seba natiahla tie škaredé, hnedé šaty, v ktorých sem prišla, i keď boli zaprášené bojom s Pavúčími prisluhovačmi. Zdalo sa jej to príznačné. Nebola už ženou, pre ktorú Micah priniesol čokoládové, červené, zelené a strieborné šaty.
Češúc si vlasy, hľadela na tvár v zrkadle.
Buď rada, že si moja dcéra, inak by na teba pľuli na uliciach ako na nejakého zbastardeného psa. Takto aspoň chlapi budú prosiť, aby sa dostali do tvojej postele, aj keď budú všetko robiť so zavretými očami.
Žalúdok sa jej pri tej spomienke zdvihol, tak ako aj vtedy, a jediný dôvod, prečo sa udržala, bolo, že toho zjedla len málo a nemienila dopriať otcovi také uspokojenie. Vtedy bola mladá, krčiac sa na podlahe ako zviera, aby zdôraznil svoje slová, kopal do nej oceľou pokrytými topánkami. Teraz bude ženou, ktorá ho zatiahne do Priepasti, aby sa na ňom kŕmili baziliškovia.
S tou myšlienkou otvorila dvere a vykročila za Micahom.
Nebol tam.
Ruka sa jej na kľučke roztriasla, ale ona len pokývala hlavou a povedala si: „Už žiadne slzy." Tu už nebol priestor pre sebaľútosť. Priestor na smútok nad niečím, čo sa ani nemalo začať, bola ako zlodej, ktorý si ukradol chvíle, ktoré žene ako ona nikdy neboli súdené. Tie ukradnuté zásoby jej musia stačiť.
Okrem toho sa mohla Micaha dotknúť, on sa dotýkal jej, pozeral sa na ňu, akoby bola krásna, aj keď vedela, že to tak nie je. A teraz to tak veľmi bolelo, oveľa viac ako predtým, keď od neho nečakala vôbec nič.

***

Micach chodil po veľkej sieni, až pokiaľ nestratil trpezlivosť. „Kde mám jedlo?!" zaburácal tak nahlas, až sa steny otriasli.
Bard na neho obrátil mračiaci sa pohľad. „Vydesíš Jissu."
„Nájdi ju!" Ak sa pokúsila ujsť, uvrhne ju do žalára a pripúta k železným okovám v horiacom chlade Priepasti.
Dvere sa otvorili hneď po jeho rozkaze, predmet jeho hnevu vošiel dnu s podnosom v rukách. „Prepáč mi toto oneskorenie, pán môj." Jej slová boli zdvorilé, chladné.
Zamračil sa a išiel si sadnúť. Jedlo, ktoré pred neho postavila, bolo nejaký druh duseného s ryžou, vedľa ovocie. Už sa otáčala, aby ho nechala samého, keď ju schmatol za ruku. „Zostaneš tu." A kývol Bardovi, aby odišiel.
Liliana zostala stáť po jeho boku, kým jedol.
„Prečo sa tak bojíš jazera?" spýtal sa znovu.
Stuhla. „Ja-"
Čakal, aby zistil, či bude znova klamať.
„Len preto," povedala konečne, „že som jeho dcéra, neznamená, že som pred ním bola v bezpečí." Stiskom na jej zápästí ju stiahol nižšie a nakŕmil ju kúskom ovocia. „Sadni si. Jedz. Potrebujem, aby si bola zdravá, ak máme poraziť tvojho otca."
Dolná pera sa jej roztriasla. Videl to. Ale zahryzla si do nej, svojim zovretím ju prinútil sadnúť si za stôl. Nútil ju vkladať si jedlo do úst. Sledoval ju, aby sa uistil, že je, ako má.
„Čo ti urobil?"
Odtlačila tanier a pritisla si ruky na brucho. „Bola som jeho majetok, mohol mi ubližovať každým spôsobom, aký uznal za vhodné. Koniec-koncov, splodil ma."
Micah tresol zovretou päsťou o stôl, až taniere nadskočili. „Prestaň o sebe takto hovoriť!"
Tie oči neurčitej farby odrážali všetko, čo cítila, keď povedala: „Urazila som ťa. Prepáč."
Mal by byť šťastný, že sa za to, ako mu klamala, cíti tak zle. Mal by ju nútiť ospravedlňovať sa znova a znova. Až na to, že sa mu nepáčilo, ako vyzerala, mala zhrbené ramená, ako by čakala, kedy jej ublíži. To ho rozzúrilo. „Myslíš si, že by som ťa udrel!"
Liliana zachytila tanier skôr, ako zletel cez okraj stola a zrútil sa na podlahu. „Nie, pán môj. Potrebuješ ma kvôli porážke môjho otca." Jej ramená sa narovnali a odhalili krivku hrdla. „Urobím pre to všetko, čo budem môcť."
Chcel ju do toho hrdla uhryznúť.
Tvrdo.
A zrazu mal odpoveď. „Urob niečo, aby som sa nehneval."
Jej pohľad sa zrazil z jeho. „Čo?"
„Presvedč ma, by som sa nehneval."
„Ako?" Zakývala hlavou, akoby si nevedela utriediť myšlienky. „Môžem prosiť o odpustenie, ale-"
„Nie. Slová nestačia. Slovami si ma klamala."
„Tak ako?"

„Poď." Vzal ju za ruku, rozkázal jej, aby nechala riad tak a ťahal ju po schodoch k svojej spálni. „Tu," povedal, otáčajúc ju k sebe pred zatvorenými dverami. „To je miesto, kde ma môžeš presvedčiť, aby som sa nehneval."

17 komentářů:

  1. Moc děkuji za další skvělou kapitolku!!!♥♥

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-) Užite si krásne štyri "voľna" :D:D:D

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem pekne za preklad a teším sa na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  5. Skvělé, díky moc za další kapitolu, krásné svátky!!

    OdpovědětVymazat
  6. Mockrát děkuji za skvělý překlad a přeji Ti krásné a veselé Velikonoce

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad a korekci !!! Přeji krásné prožití Velikonoc !!!

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za skvělý překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za další kapitolku :)

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat