čtvrtek 17. března 2016

Pán propasti - Kapitola 19



Necúvol. „Porušujete mier," jeho hlas znel tisíckrát silnejšie. „Vráťte sa skôr, ako spadnete do Priepasti."
Vysoký nariekavý zvuk bol ich jedinou odpoveďou, nepochopiteľný hluk v mysli, z ktorého sa dozvedel iba o ničení a bolesti. Pavúčí prisluhovači nielen, že zabíjali, jedli telá svojich obetí až pokiaľ nezostal ani ten najnepatrnejší úlomok kosti. Ale neboli zdochlinožrúti. Nie, Pavúky boli lovci, zožrali všetko živé, čo im stálo v ceste. Nevadilo im, či to ešte kričalo alebo nie.
Netušil, ako to vedel, ale nemal o tom žiadne pochybnosti.

Sklonili hlavy a pokračovali vo svojom nemilosrdnom pochode. Týmto tempom dosiahnu hranice dediny tak o hodinu. S prižmúrenými očami Micah letel smerom k Čiernemu hradu, prehovárajúc k mágii Strážcu, ktorá velila zemi prebudiť sa a chrániť.
Cítil vedomie tejto zeme, jeho blízku prítomnosť.
Narušitelia, vravelo, nemali by tu byť!
Pod ním sa zem začala hýbať a vlniť, otvárali sa obrovské priepasti plné jedovatých plynov a stuhami tekutej lávy. Za jeho chrbtom sa ozval prenikavý škrekot, vedel, že niektorý z Pavúkov spadol. Stále viac ich padalo, kým zem povstávala do pohorí a potom padala dolu na nájazdnícku armádu.
Ale boli to bytosti z krvavej mágie a mali svoju obranu. Keď sa zabodli do zeme jedom posilneným kúzlami, nakazili ju svojou silou. Tá v Micahovej mysli kričala a on odpovedal, odpočívať, preskupiť sa. Stačilo to, armáda bola rozdelená, formácia rozbitá, most tiel klesol príliš hlboko, aby preživším dovolil prejsť.
Pavúčia armáda zostala stáť, ale povstanie zeme prinieslo Micahovi a jeho ľuďom len viac času. Prinajmenšom ďalšiu hodinu, možno dve. To ale musí stačiť. Vrhnúc sa do mrakov, sa vydal späť k hradu, kde Bard vytvoril silnú bariéru obrany, stál chrbtom k múru.
Malá skupina mužov postávala rozostúpená na vrchu cimburia. Ak Micah padne, uzatvoria bránu, ako zapečatenie Čierneho hradu od dotieravcov. Obrancovia dostanú príkaz bežať dnu, ale niektorý nevyhnutne zostanú pozadu, ako korisť pre pavúky. To nebol výsledok, ktorý by Micah dopustil.
Pristál k Bardovi a Liliane. „Pošlite ich za brány."
„Oni chcú," zadunel Bard, „bojovať. Chrániť."
Ale Liliana prikývla. „Nemajú žiadnu mágiu a tak proti pavúkom ani žiadnu šancu." Ticho. „I keď ak by bol Micah ako môj otec, poslal by tých mužov dopredu – pavúky spomalia, keď jedia."
„Tvoj otec nevyzerá ako dobrý muž, Liliana." Micah si nevedel predstaviť, ako taký muž mohol splodiť niekoho takého, ako je jeho rozprávkarka – ktorá plakala, keď si roztrhla červené šaty a bozkávala ho tak sladko a nežne.
„Nie." Škrípavo sa zasmiala. „To nie je."
„Bard." Micah prikývol. „Odveď ich dnu. Povedz im, že musia zabrániť tomu, aby hrad padol, ak padne, všetko bude stratené." Pravda bola, že ak sa Pavúčí prisluhovači dostanú k hradu, bude to znamenať, že Micah bude mŕtvy, že na obranu Čierneho hradu zostanú sami. Jeho obrana samotná bola pôsobivá – jeho čiernym štítom nič nemohlo preniknúť – ale ten po smrti strážcu padne.
Ale každý človek má svoju hrdosť, potreboval vedieť, že dokáže ochrániť svoj domov a rodinu, a tak Micah potvrdil svoje slová, aj keď mu Bardove oči vraveli, nech to nerobí. „Musia," povedal veľkému mužovi.
Bard konečne zamrmlal na súhlas a začal sa otáčať, ale Micah ho zastavil: „Nevracaj sa, Bard."
Pokojný pohľad zostal bezvýrazný.
„Nemôžeš." Hľadel do mužových múdrych, vediacich očí. „Ak padnem, ďalší pán bude potrebovať tvoje rady."
Bardov výraz sa zaplnil vzdorom, ale Micah zakýval hlavou, a tak po nekonečne dlhej dobe prikývol. Jeho kroky udierali do zeme, neskôr nasledované zvučnou ozvenou jeho hlasu, ako rozdáva dedinčanom nové príkazy. Ozval sa krik, odpor, ale Bard bol neústupný. Dostal, čo chcel.
Čoskoro na okraji dediny zostali stáť len Micah a Liliana, Čierny hrad obkolesený Šepkajúcim lesom. „Ak si budem želať, aby si odišla," začal Micah, vedel, že je neistá, už nie tá jeho odvážna Liliana, ale potreboval ju chrániť. „Urobíš to?"
„Ovalím ťa palicou." Svoje slová zjemnila nežným bozkom. „Stojím za tebou, Micah."
Aká bola jemná. Ale to neznamená, že nebola silná. Už sa ju znova nepokúsil poslať do bezpečia. „Nespustili hlavnú bránu," povedal, keď vyletel do vzduchu, aby to skontroloval.
„Samozrejme že nie. Budú čakať do posledného možného okamihu, až pokiaľ si nebudú istí, že to nedokážeme."
„Myslíš si to?"
„Nie." Jej hlas bol divoký. „Máš v sebe srdce kráľa, Micah. Toto ťa neporazí."
Nerozumel jej slovám, i keď znovu poštuchli tú prudkú bolesť v jeho hlave. „Tvoja krv je silná," povedal, odstrkujúc ten neznesiteľný pocit.
„Ale nie taká silná ako jeho."
„Dám ti moju." Ovinul jej ruku okolo šije. „Keď príde čas, vezmeš si ju a použiješ ju na ochranu môjho ľudu, mojej ríše."
Jej premenlivé sivo-modré oči boli plné odhodlania. „Čokoľvek sa stane, ty sa musíš vrátiť. Rozumieš?"
Predpokladal, že hovorí o Čiernom hrade, a tak len prikývol.
Lilianin výraz sa zmenil, už ho nedokázal prečítať. „Micah, niečo ti musím povedať. Myslela som si, že to urobím dnes ráno, ale-"
„Potom, Lily," prerušil ju. „Cítim ich zovretie. Je čas."
„Počkaj!" Strhla mu ruku, keď ju zdvihol, aby vyzval temnú silu priepasti, vytiahla sa na špičky a pritlačila mu na pery svoje vlastné.
Bez námietok jej stisol zadoček. Zadychčane sa odtiahla. „Nečakal si snáď, že pred bojom nedostaneš poriadny bozk."
Znovu ju stisol a vtiahol do lahodne hlbokého a vlhkého bozku. „Viac neskôr." S tým ju pustil a rozhodil ruky vo vyvolávaní svoje moci.
„Prebuďte sa. Povstaňte. Bráňte."
Zem sa znova roztriasla, ale tentoraz to nebolo kvôli útoku na hrozbu, ale aby uvoľnila obyvateľov tejto ríše, ktorí žili hlboko pod vrstvami zeme. Kitchari. Boli to veľké, nemotorné stvorenia, bledé, ťažkopádne a pomalé, ich oči mliečnobiele ako u slepcov, nohy krátke a s pazúrmi, ich ústa široké a plné ostrých tesákov, ktoré sa konštantne posúvali. Vydávali tajomný škrekľavý zvuk, ťarbavo sa vyhrabávali zo zeme, ich telá sa leskli v červenom svetle, ktoré ožarovalo oblohu.
„Sú takí pomalí," povedala Liliana zdesene. „Pozabíjajú ich."
Usmieval sa, keď znovu zvolal: „Leťte. Leťte a chráňte."
Závan vzduchu jej rozvial vlasy, a potom sa obloha zaplnila ďalším druhom temnoty. Obrovské čierne vtáky so zubatými zobákmi a krídlami s hrotmi zaškriekali výzvou do boja.
V tej istej chvíli sa kitchari stretli s Pavúčími prisluhovačmi.

Liliana chcela odvrátiť oči od porážky, ktorou si bola istá, ale dlžila to tým nevinným bytostiam.
Prvý pavúk sa vztýčil, pripravený zraziť toho nemotorného tvora k zemi. Jeho jedovatým hrotom zakončené nohy sa mali zarezať do bledého tela... a zlomili sa s počuteľných prasknutím. Pavúk, pripravený o jednu nohu, spadol – a našiel sa pri tom, ako ho metodicky konzumuje veľký nemotorný tvor s mliečne bielymi očami.
Liliane sa rozšírili oči. „Pre zmilovanie."
Micah sa vedľa nej zasmial. „Kitchari dokážu jesť niekoľko dní bez prestania a nie sú vyberavý v tom, čo jedia."
Aj napriek tomu, ako slabo tie tvory vyzerali, boli odolné. Keď bol jeden pavúk skonzumovaný, ďalší pavúk sa vyšplhal ponad nešťastných súrodencov a vydal sa smerom k dedine. A vyzerá to tak, že kitchari majú jednu slabosť – oči. Rana ostrej nohy do tých otvorov ich donútila zvíjať sa od bolesti, načo ich jed zmenil len na pomliaždené a tuhé telá.
„Pavúky sa dokážu dorozumievať!" zajačala na Micaha, režúc sa do ruky aby spustila krvácanie.
Použijúc svoju mágiu, rozdrvila blížiaceho pavúka vo veternej víchrici, ktorú ale dokázala udržať len chvíľu. Ale stačilo to, aby mohol Micah varovať kitchari. Namiesto presúvania sa do svojich tunelov, jednoucho sklonili hlavy, ukryli svoju zraniteľnosť pred pavúkmi, ktorí neboli dosť flexibilní, aby im zasiahli oči. A pokračovali v jedení.
V rovnakej chvíli Micah upozornil aj vtákov anubi rútiacich sa k armáde, aby útočili na zraniteľný spoj medzi krkom a trupom. Útok mal úžasný úspech, zanechávajúc prvú vlnu pavúkov krvácajúcu a paralyzovanú. Čo vzali kitchari ako absolútnu a hlučnú výhodu, ich zuby chrúmali kosti a mäso a šľachy s rozvážnosťou a neutíchajúcou chuťou.
Ďalšia vlna otcovej hrozby zastala, čakala. Keď anubi zleteli na ďalší útok, zdvihli predné nohy a striekali jed rovno po vtákoch. Polovica z nich so škrekotom padla, zatiaľ čo ostatní šialene vzlietli k nebu, vyľakaní sa držali ďalej. Ale medzi anubi a kitchari mala Liliana čas vytvoriť komplexnejší kúsok krvavej mágie, zatiaľ čo vedľa nej v Micahovi priam sršala moc, takže brnenie pokrývajúce ho od hlavy po päty sa začalo prelínať zlatými úponkami.
Po krku jej prebehli zimomriavky, vedela, že im prišli pomôcť aj duchovia. Nemohla zapriahnuť ich chladnú energiu, ale zašepkala im ďakujem a cítila, ako letia k Micahovi, ktorý bol ako čierny diamant, ako živá zbraň. Vykročiac dopredu, Liliana dokončila krvavú líniu, ktorú potiahla od jedného konca dediny na druhý. Pred nimi sa objavil nejasný štít. Podľa všetkého línia nemohla byť rovnako účinná ako kruh, ale bola dostatočná, aby zmrzačila pavúkov, ktorí prežili kitchari a anubi. Keď sa dotkli štítu, rozpustili sa v krvavej kyseline a spadli v ústrety smrti. Ale otcove výtvory neboli hlúpe.
Na to bol Krvavý čarodejník génius – stvoril ich len takých inteligentných, aby chápali nebezpečenstvo a reagovali naň logickým spôsobom. Teraz ustúpili – radšej čakali, ako by mali stráviť zhubný čas krúžením okolo línie. Poznali jej krv, nebola taká silná ako pánova, nechutila po nevinných obetiach.
Ruky sa jej roztriasli. „Micah."
„Keď ti poviem, Liliana, musíš to nechať padnúť."
Prikývla, zahryzla si zvnútra do úst, aby na jazyku pocítila krv, aby našla silu udržať bariéru nad zemou. Keď sa jej roztriasli aj nohy, klesla na kolená, ale štít udržala.
„Teraz."
Ruky jej klesli, tak, ako aj hmlistý opar.
So škriekaním sa pavúky valili dopredu. Podoprela sa rukami a vykríkla na Micaha, aby ušiel. Ale on ju ignoroval, pevne stál na zemi, kým ho pavúky obkľúčili a zdvihli nad ním nohy, jedovaté hroty pripravené zraziť ho dolu. Vzlykajúc liezla dopredu, v mysli zúfalo vytvorila krvavý kruh, aby ho chránila. Jej ruka sa mu len ošuchla o lýtko, keď mu vedľa čižmy zo zeme vyrástol hrot vyšší ako muž, ktorý stál pred ňou. Hroty sa začali vynárať hustejšie a po väčšej ploche ako zaberal Šepkajúci les... ploche, kde sa zhromaždilo tak veľa Pavúčích prisluhovačov.
Ohromená úplnou hĺbkou jeho moci, pokojne sedela a sledovala, ako sú tí ohavní tvorovia napichovaní, ako ich skazená žltá krv vsakuje do zeme.

Micahova sila pulzovala s tlkotom Priepasti. Ale ten rev bol niečo – niečo, čo si pamätal. Videl Pavúčích prisluhovačov približovať sa k jeho domovu. Ich oči boli v pološere pred úsvitom červené ako žeravé uhlíky, ich ohavné telá pri pohybe vydávali škrípavý zvuk, keď sa o seba ostré ostne na ich nohách obtierali, keď sa zanárali do tiel tých, ktorí sa statočne pokúšali brániť zámok a jeho obyvateľov. Jeho otec bol vonku, vedel, že sa snaží udržať obranu. Matka ho dala do tejto izby, povedala mu, aby sa ani nepohol. Bola v časti zámku, kde liečili zranených. Vedel to, lebo mu to povedala Nanny.
„Nanny," ozval sa, prstami zovrel biely parapet. „Prečo k nám tie obludy prišli?"
Na pleciach mu pristáli vráskavé a teplé ruky Nanny. „Pretože Krvavý čarodejník chce ukradnúť Elden."
„To nemôže, či áno?"
„Nie," povedala pestúnka, ale Micah začul v jej hlase váhanie, a to ho vystrašilo.
Dolu pod nimi tie ohavné obludy drvili vojakov, bol ešte dieťa, ale miloval svoju rodinu a myslel na muža, ktorý bol základom jeho sveta. „Otec," zašepkal. „Ocko."
„Bude v poriadku," povedala pestúnka, jej ruky sa na Micahových ramenách napli. „Je kráľ a králi neprehrávajú." To absolútne presvedčenie v jej hlase presvedčilo aj jeho, ale nedokázal odvrátiť oči od toho krviprelievania pred ním, ovzdušia plného výkrikov a pachov, z ktorých sa mu zdvíhal žalúdok.
Keď sila Eldenu začala upadať, Micah uvidel v strede pavúkov muža. Vysokého a vychudnutého, s vlnitými čiernymi vlasmi, jeho prsty sa mu javili ako pazúry, ktoré Micah zrazu videl tak priezračne jasne.
Kúzlo, uvedomil si už ako dospelý, bolo to kúzlo, ktoré mu nedovoľovalo vidieť to jasne, trhajúce ho od prirodzeného spojenia s Eldenom. Ale tej noci všetci vedeli, že vidia najväčšieho netvora z netvorov a do srdca sa mu vkradol chlad, aj jeho mladá myseľ chápala, že tento je najhorší z najhorších.
Potom muž s tvárou z jeho nočných môr zdvihol hlavu a jeho pohľad sa uprel do okna, z ktorého ho Micah sledoval. To detské nutkanie schovať sa odohnal, ale pred tým špinavým chladom zatvoril oči a videl kruté mužské pery vyformovať slová: „Dostanem ťa, chlapče."

„Nie," zašepkal Micah. „To sa nikdy nestane."

16 komentářů:

  1. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci !!!

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  3. Strašně moc děkuji za překlad a korekturu další skvělé kapitoly. Už se moc těším na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky za skvělý překlad a korekturu.

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad a teším sa na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  6. Skvělé, díky moc za další kapitolu. Skvělé!!!

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad :-D

    OdpovědětVymazat
  9. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. Díky za další kapču :)

    OdpovědětVymazat
  11. Dakujem za dalsiu kapitolu tak konecne si zacina spominat :)

    OdpovědětVymazat