pondělí 28. března 2016

Král Nymfů - Kapitola 8



Shaye búšilo srdce v hrudi, búšilo tak tvrdo, až sa obávala, že jej poláme rebrá. V ušiach jej silno zvonilo, zakryla si ich rukami, aby ten strašný zvuk zablokovala. Klesla na kraj dekadentnej vyrobenú-len-pre-sex posteľ, pokrytú červeným hodvábom a zamatom.
Neodvažovala sa ani dýchať, len civela na ten tenký, biely záves namiesto dverí.
V tej pozícii zostala viac ako hodinu, bojazlivá – a, do čerta, v očakávaní – či ju Valerian bude nasledovať do izby. Ten pohľad v jeho očiach, keď ho opúšťala… ešte nikdy sa nestretla s niečím tak spaľujúcim. Tak horúcim. Ak by sa k nemu natiahla, teplo jeho pohľadu by jej popálilo kožu.
Prehltla. Vidieť ho takto, cítila sa, akoby sa príliš priblížila k slnku, pripravená, kedykoľvek vzplanúť do plameňov. A časť v nej chcela horieť.

Na Zemi, ale skôr na povrchu, sa takýmito vecami nemusela znepokojovať. Túžba, vďakabohu, nebola súčasťou jej života.
Jej zamestnancami boli ženy, zámerne kanceláriu udržiavala bez testosterónu – radšej sa vyhýbajúc pokušeniu.
„Vzťahy,“ zamrmlala. Fuj. Nebolo to o tom, že sledovala matku hltať mužov ako cukríky alebo že videla, ako otec valcuje ženy ako buldozer. Nebolo to o nevlastných otcoch, ktorí sa jej pokúšali prikradnúť do izby, nútiac ju, skrývať sa po tienistých kútoch, len aby si dopriala aspoň kúsok spánku. Nebolo to dokonca ani kvôli tým očarujúcim, prefíkaným mužom, ktorých spoznala v tom krátkom, zvedavom období svojho života.
Bol to strach, že sa ukáže byť rovnaká ako sú oni, otrok svojich vlastných túžob. Blázon kvôli láske. Prijímajúc čokoľvek, čo jej predmet jej okúzlenia, ponúkne. Shaye si povzdychla.
Iste, v posledných hodinách zažila viac dobrodružstva ako za celý svoj život. Nechcela zažívať tie okamihy osamelosti, nemohla predstierať, že je všetko v poriadku. Ale tam hore, muži ktorých odstrčila, sa držali bokom. Ak ju niekto pozval von a povedala nie, odišli a nechali ju samu. Väčšinou s ňou nechceli mať nič spoločné, považovali ju za príliš… pichľavú. Príliš chladnú.
Valerian ale nie. Nebolo možné, sa ho zbaviť, ako sa zdalo.
Oprela si hlavu o stĺpik postele, ktorý bol zložito zdobený lietajúcimi drakmi a nahými ženami. Zatiaľ Valerian dokázal, že je mužom svojho slova a nevstúpil dnu. Dokonca cez ten záves ani nenakukol. Aj keď vedela, že za tým závesom, drží stráž. Počula jeho prestupovanie z jednej nohy na druhú.
Musím utiecť, ešte kým nastane ráno.
„Ja nie som trofej,“ zamrmlala. „Nie som cena pre Valeriana a jeho Sexy bandu bojovníkov.“
„Áno, si,“ povedal ten chlap po chvíli.
Vyskočila na nohy, pohľadom preskenovala miesto vchodu. Všetko čo videla, bol veľký džbán plný teplej vody. Prúžky pary sa krútili ku kryštálovému stropu, ktorý odhaľoval teraz nepokojný oceán nad ním. Vlny sa mútili a vírili, zanechávajúc za sebou chumáče peny. Žiadne nadržané morské panny na dohľad, vďaka bohu. Viacfarebné šaty – tógy? – viseli v skrini.
Izba vyzerala, akoby bola vystrihnutá zo súboru filmov. Dobové kúsky s troškou modernizácie. Očarujúce, drahé, neskutočné. Zatiaľ čo toaletný stolík bol zhotovený zo slonoviny, stolička pred ním bola vykladaná diamantmi, nadýchaný vankúšik na nej v živej fialovej farbe.
Ako povedal Valerian, nebol tu žiadny iný východ. Žiadny – počkať! Zahryzla si do pery vzrušením, hnala sa k levanduľovému závesu visiacemu z ďalšej steny a odhrnula ho.
Pohľad, ktorý ju pozdravil, nebol tým, čo čakala, ale predsa ju prinútil, zalapať po dychu. Oči sa jej rozšírili.. „Drahý bože.“
„Veľkolepé, však?“ Povedal Valerian z poza závesu, akoby mohol vidieť jej očami. Zo slov mu odkvapkávala hrdosť.
„Voláme to Vonkajším mestom.“
Stála pred stenou s oknami. Pozdravil ju svieži, zelený výhľad. Hrubé, rosou pobozkané stromy, niektoré jasné ako smaragdy, iné biele ako sej, obkolesovali krajinu. Číre vodopády dopadali do nedotknutých riek. Dúhovo sfarbené vtáky prudko stúpali nad hlavou.
V srdci toho všetkého bolo preplnené, životom pulzujúce mesto. Budovy z kameňa a dreva vytvárali bludisko točitých uličiek.
Z kupoly nad ním vychádzali pruhy mesta, tmavé a kalné, keď súmrak dával prednosť noci. Svetlo z kryštálu namiesto slnka, zamyslela sa Shaye.
Páčilo by sa jej to navštíviť, stáť uprostred takej veľkolepej krásy a jednoducho si to vychutnávať. „Som tak blízko, akoby som len k nebu mohla byť,“ vydýchla. Pozrela dolu k zrázu, prekvapená tvormi, ktorých si zrazu všimla. Okej, možno nie k nebu.
Bol tam muž s hlavou býka, ženy s konskými telami, levy s krídlami a – „No do riti!“ Rukou si pleskla po ústach, šokovaná tým, čo videla.
Jej uši pozdravil hlboký, chrapľavý chichot. „Musíme zapracovať na tvojich výrazoch, Shaye.“
Ten zvuk sa okolo nej zmyselne ovíjal. Zvuk jej mena na jeho perách, sa ale ukazoval, byť viac stimulujúci.
Buď drzá. Prinúť ho, nech sa mu nepáčiš. Údery srdca plynuli a ona nič nepovedala. Nechcem byť drzá, zakňučalo niečo v nej. Zaškrípala zubami. Urob to! „No… vieš čo mi môžeš, Valerian.“
„Vďaka. Budem.“
Bezmocne zavrtela hlavou. Ten chlap jednoducho nevedel zobrať urážku tak, ako bola myslená. Húf harpií – práve tá vec, ktorá ju pred chvíľou tak šokovala – vzlietla, ich obrovské prsia sa hojdali, kým oni stúpali do vzduchu. Dlhé, ostré pazúre im vytŕčali z rúk a nôh. Ich tváre boli odporné, zobákovitý nos a kruté, čierne oči.
„Možno si nemusel ísť na pláž, Valerian,“ povedala, skúšajúc to znova. „Tvoja ideálna družka bola po celý čas práve tu, v tvojom vlastnom meste“
„Ale tou si len ty, láska.“
Žalúdok sa jej pri tých slovách stiahol. Prinútiac sa, odtrhnúť pozornosť od tej fantastickej metropoly, študovala okná.
Boli zhotovené z rovnakého kryštálu ako kupola, len hladšieho, bez prasklín a spojov. Preložene: žiadny spôsob otvoriť ich. Dupla nohou. Takže ani nebude môcť vyliezť von. A čo na tom, že bola vysoko a jej pád by mal za následok smrť. Dievča potrebuje nejaké možnosti.
„Možno by si mala tento čas využiť, na zmierenie sa s osudom, namiesto aby si hľadala spôsob, ako utiecť,“ navrhol Valerian zo svojho miesta.
„Možno by si mal držať hubu.“
Zahrmel z neho ďalší chrapľavý chichot a ona sa zamračila nad tou jeho temnou, omamujúcou zmyselnosťou. Tentoraz to bolo mocnejšie. Očarujúcejšie. Mlčky ju prosiac, aby sa pripojila k jeho veseliu.
„Prečo berieš moje urážky tak vtipne?“ Väčšina ľudí by už rýchlo bežala, len aby sa od nej dostali čo najďalej.
„V skutočnosti to nemyslíš tak, ako to povieš,“ vysvetľoval trpezlivo. „Mám podozrenie, že mi chceš robiť len naproti, čo je fakt.“
Prešla ňou triaška. Šok – áno. Väčší ako kedykoľvek predtým. Úzkosť – určite. Nikto, dokonca ani jej rodina si tú skutočnosť nikdy neuvedomila. Netešila sa z ubližovania ľuďom, len nebola dosť odvážna na to, aby riskovala budovanie priateľstva. Ako to teda vedel on?
Odkašľala si, usilujúc sa o tvrdý tón. „Nepoznáš ma natoľko, aby si vedel posúdiť, čo tým chcem povedať a čo nie.“
„Ale chcel by som.“
Ako hovoril, jeho tvár jej plávala mysľou. Dokonalá mužnosť, drsná a neskrotná. Ak by sa ho odvážila dotknúť, jeho vlasy by boli hodvábne mäkké a tie zlaté pramene by jej šteklili dlane. Vedela to.
„Necháš ma spoznať ťa, Shaye?“ spýtal sa potichu.
Rozoznala obrys jeho tela hneď za závesom. Sledovala ako silnými prstami obkresľuje vzor na závese, ktorý ich delil. Predstavoval si, že to plátno je jej telo? Predstavuje si ako špičkami prstov obkresľuje jej bradavky, prechádza dolu na bruško, míňa jej nohavičky a – prebehol ňou mráz, zamračila sa.
Tento druh reakcie bol neprijateľný.
„Nie,“ povedala. „Nebude tu žiadne vzájomné spoznávanie.“ Len ho chcela. Čo by sa stalo, keby sa mu skutočne podvolila?
Cenila si svoju nezávislosť, osamelosť a postaviť sa pred tohto nymfu by bolo, ako odlupovať tú vrstvu za vrstvou.
Toľkokrát tu už videla ženy stáť, nevšímavé ku všetkému okolo nich, zabúdajúc na všetko okolo nich. Shaye sa odmietala podvoliť takému istému osudu.
„Potrebujem od teba aspoň niečo, malá Shaye, som ochotný s tebou rokovať. Dohodnúť sa,“ povedal Valerian, prerušujúc jej myšlienky. „Vyjednávať.“
Prižmúrila oči na tú jeho veľkú siluetu. „O čom presne?“
„Po zvyšok noci budem mlčať, ak mi dáš svoju náklonnosť.“
Odfrkla si. „Nebude žiadna náklonnosť.“
„Tak pozornosť. Chcela by si mi dať nejaký kompliment?“
„Nie. Absolútne nie.“
Ľútostivo si povzdychol. „Nechceš mi dať aspoň niečo?“
„Dávam ti smútok, či nie?“
Stíchol a zachechtal sa. „Tak to áno.“
Prestaň s ním hovoriť a nájdi spôsob ako sa dostať von, kričala jej myseľ. Kroky sa skrátili, priblížila sa k vzdialenejšej, klenotmi pokrytej stene. V hale a veľkej sieni boli steny holé, akoby niekto tie drahé kamene ukradol. Tu sa to bohatstvom ale hemžilo. Možno… ožila. Možno bol jeden z drahokamov v skutočnosti západka otvárajúca dvere do nejakej chodby.
„Chcem sa stať tvojim otrokom, Shaye. Chcem vyhovieť každej tvojej túžbe, postarať sa o každé tvoje potešenie.“ Valerianov hlas bol hladký, fascinujúci. „Nechcela by si odo mňa také veci?“
Tvrdo sama so sebou proti nemu bojovala, okolo emócií si udržiavala ľadovú stenu. Ak sa niekedy rozhodne – Bože chráň – vstúpiť do vzťahu, nebude s žiadnym nymfom (alias mužskou prostitútkou). Bez ohľadu na to, aký je neodolateľný. Shaye sa poznala dosť na to, aby pohŕdala, delením sa. Delila sa o rodičov s ich vždy dočasnými milencami. Delila sa o detstvo s niekedy krutými, len zriedka dobrosrdečnými sestrami a bratmi, s osamelosťou a sklamaním.
Ak sa vôbec niekedy niekomu odovzdá, bude to muž, ktorý chce ju a len ju. Mužovi, ktorý sa vzdá aj života, aby ju urobil šťastnou. Ona, následne urobí to isté.
Žiadala a ponúkala priveľa? Rozhodne. Ale chcela len to a neuspokojí sa s ničím menej – aj keď vedela, že je to len neuskutočniteľný sen. Možno aj preto to chcela. A ak to nemôže mať, nemusí sa trápiť zlomeným srdcom.
Valerian vedel pekne hovoriť a Boh vie, že by jej vedel dopriať potešenie, myseľ zdrvujúcu prechádzku jej telom, ale to isté vedel dopriať každej žene, ktorá sa mu dostala do cesty. Teraz chcel ju, krátkodobý flirt a žiadne záväzky neskôr.
Nie, vďaka.
To mohla mať aj na povrchu.
Na izbe mlčky pracovala dve hodiny, obchytala každý kúsok stien a podlahy, na ktorý mohla dosiahnuť. Cítila obrovské sklamanie, pocit márnosti a zúrivosť, že nenašla žiadnu skrytú západku. Uviazla tu. Keby bola doma, teraz by bola mierumilovne strčená v posteli. Sama. A osamelá, upozornila ju jej myseľ.
„Čuš, ty hlúpy mozog,“ zamrmlala. Samota je dobrá. Okrem toho, mala naplnený život. Ráno vstala, dala si kávu s asistentkou a preberali plány na deň. Predstavila by nové nápady na karty, možno niečo na gratuláciu k novým nápadom. Niečo ako: Predtým ako pôjdeš, mohol by si mi z chrbta vytiahnuť nôž? Možno ho budeš potrebovať znovu. Jej asistentka by sa smiala, zvyšok personálu by sa smial a ona by sa cítila ako pohotová, uznávaná osoba. Nie ako zmätená, nadržaná pubertiačka.
„Spi, mesiačik,“ povedal Valerian, vtrhávajúc jej do myšlienok. „Cítim, že si rozčúlená. A keďže ťa nemôžem potešiť, ako by som chcel…“
„No, ty to máš na svedomí.“ Rukou si vošla do vlasov, skoro si vytrhla niekoľko prameňov. „Prosím, Valerian. Vezmi ma späť na pláž.“
Ticho. Ťaživé. Husté. „Čo je tam také dôležité, že sa tam musíš vrátiť?“
„Môj domov.“ Už vyplatený v plnej výške. „Moja práca.“ Jej jediný, skutočný výsledok.
„Aká bola tvoja práca?“
Použil minulý čas. Uistila sa, že ona použije súčasný. „Robím anti – pohľadnice,“ povedala hrdo.
„Povedz mi o nich,“ poprosil.
To bola vec, ktorú uvítala. „Existuje mnoho spoločností, ktoré produkujú šťavnaté Milujem ťa, Chýbaš mi, druh pozdravov. Nie moje. Hovoria presný protiklad.“
„To ma neprekvapuje,“ povedal pobavene. „Nemôžeš také karty robiť tu?“
Mohla by, ale nechcela, tak jeho otázku ignorovala. Bože, ako sa len odtiaľto dostane?
„Všimol som si, že si nezmienila priateľov a rodinu,“ povedal po chvíli.
Presne vedela, kam tento rozhovor smeruje, takže by ho mala zastaviť. Mala by mu povedať, aby sa stratil a nechal ju samú. Ale z nejakého dôvodu to neurobila. Nemohla. „To je pravda,“ našla sa odpovedať.
„Prečo?“
Čelom sa oprela o studenú stenu a zatvorila oči. Klam. Prinúť ho, cítiť sa vinným. „Nemám mnoho priateľov,“ pripustila miesto toho, hmatateľná entita, ktorá odmietala byť popretá, „a nevychádzam s rodinou.“
„Prečo?“ zopakoval.
Skutočne, prečo. „Možno si si všimol, že nepoužívam práve najsladšie osobné urážky.“
Vyštekol do smiechu. „Áno, možno som si všimol.“
„To má sklony odháňať ľudí.“ Tak to aj chcela. Jej ruky kĺzali hore po trblietavom kameni a zakotvila ich vedľa svojej hlavy. Hovoriť mu o svojom živote, bolo nebezpečné, dávala mu muníciu proti sebe, ale zdalo sa, akoby nemohla skončiť. Volal na niečo hlboko v jej vnútri. Nie… prvotné.
„Mňa si neodohnala,“ povedal potichu.
„Nie, teba nie.“ Povzdychla si. Prečo jeho nie? Prečo od nej neuteká? Nebeží tak rýchlo, ako ho nohy dokážu niesť?
„Čo je také dôležité v tvojom dome a práci, že tu nemôžeš zostať so mnou? Ja môžem byť tvoja rodina. Ja môžem byť tvoj priateľ. Môžeš predávať svoje karty mne.“
„Na môj dom som dlho pracovala. Je môj. Usilovne som pracovala a teraz mám úspech. Tu nemám nič.“
„Ale mohla by si.“ Stále hovoril tým mäkkým, nežným hlasom. Dovoľ mi, dať ti všetko, skrývalo sa v jeho slovách.
Hruď jej zovrela žeravá bolesť. Musí sa proti tomuto mužovi obrniť, pripomenula si. „Prečo mi to robíš? Mohol by si mať ktorúkoľvek z ďalších žien. Horlivo prídu za tebou a urobia čokoľvek, o čo ich požiadaš.“
„Ale nie si to ty.“
Jednoduchá veta, áno, ale zasiahla ju do hĺbky duše. Zamračene sa narovnala. „Čo je na mne tak výnimočné, hmm? Vyzývam ťa, povedz aspoň jednu jedinú vec.“
Na dlhú chvíľu neodpovedal a cítila sa ako povznesene, tak aj porazene. Hlupaňa, karhala sa, túžiš, aby ťa chválil. Cieľom bolo, presvedčiť ho, že ju nechce. Správne?
„No?“ Stále nič. Ani jediný komentár alebo námietka. „To som si mohla myslieť,“ zahučala nakoniec. Odvrátila sa od vchodu a predupala smerom k posteli, bojujúc so zúfalstvom. Potrebovala premýšľať, zvážiť všetky možnosti. Rozhovorom so svojim únoscom len mrhala drahocenným časom.
Zostane hore aj celú noc, ak bude musieť, ale nevzdá sa. Nájde cestu domov. Nechcela spať, aj keď si potrebovala oddýchnuť. V spánku by sa kvôli Valrianovi stala ešte zraniteľnejšou. Mohol by sa prikradnúť do izby a vziať si všetko, čo chcel – nechcela na to myslieť.
Ale v hĺbke duše vedela, že to bola lož. Obrana proti nemu. A keď tento muž dopraje žene rozkoš, určite o tom bude vedieť. Dokonca aj v spánku by to vedela. Jej telo by spievalo a plakalo radosťou.
Ten muž bol hrozbou.
Hrozbou, ktorá nevedela vymenovať jedinú vec, ktorá sa mu na nej páči. Bastard.
„Nevstupuj do tejto izby,“ vyštekla. „Počul si ma? A viac na mňa nehovor. Potrebujem ticho.“
„Shaye.“
To hrdelné zavrčanie jej mena ju primrazilo na mieste. Znel, akoby mal bolesti, akoby práve padal do hlbokej, temnej, nekonečnej priepasti. „Čo?“ Dúfala v podráždený tón, ale otázka z nej vykĺzla len ako zalapanie po dychu. Je zranený?
„Si žena môjho srdca. Tá, na ktorú som čakal celý môj život, aj keď som to nevedel, kým som ťa prvý krát neuvidel. Nie je len jedna vec, ktorá by ťa robila jedinečnou, ale všetky. Teraz spi. Zajtra nás čaká dlhý deň.“
V tej chvíli sa jej podlomili kolená. Bola by spadla rovno na tvár, keby nedopadla na kraj postele a nezachytila sa stĺpika. Drahý Bože. Tie slová. Nikto – ani jej matka, ani jej otec, ani bratia či sestry, či nekonečný rad pestúnok – jej nikdy nič takéto nepovedali. Nič, po čom by sa cítila tak dôležitá, tak potrebná.
Valeriana sotva poznala. V tom krátkom čase, kedy boli spolu, mu nadávala, túžila po ňom, preklínala ho a udrela. Teraz, po tých niekoľkých slovách, mala chuť, sa po ňom vrhnúť. Zboriť každý múr, ktorý si kedy vystavala, roztaviť každý kus ľadu, ktorým sa kedy obklopila a len sa na neho vrhnúť.
„Drahý Bože,“ zašepkala zdesene. Všetko o čom kedy snívala, práve vyšlo z Valerianových pier.
Ako mu teraz bude môcť vzdorovať?

23 komentářů:

  1. Díky moc za další překlad. Skvělé !!!

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za skvělou kapitolu a těším se na další.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad.Petra

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuju za skvělou kapitolu a těším se na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za překlad a korekci. :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji, vždy se těším na pokračování. Každá kapitola je úžasná. Těším se na další :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Vďaka za super kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  8. Skvělé !!! Díky moc za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  10. Mockrát děkujeme za překlad i korekci další kapitolky.
    D.

    OdpovědětVymazat
  11. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  12. Ďakujem za kapitolku s jej preklad.Je úžasná ako vždy !!!

    OdpovědětVymazat
  13. Veľká vďaka za skvelý preklad a korekciu, a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  14. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  15. Mockrát děkuji za další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat