neděle 13. března 2016

Král Nymfů - Kapitola 6



Valerian musel svoju budúcu družku odviesť do veľkej sály. Bolo to niečo, čo si ohromne užil, aj keď kopala a kliala celú cestu. Jej prsia sa mu tlačili na chrbát a nohy viseli proti jeho bruchu.
Zaškeril sa. Ach, ako sa mu len páčil jej ženský duch. Aká len bola zábavná. Len si prial, aby poznal jej meno. Odmietala mu povedať pravdu a to sa mu nepáčilo. V minulosti mu to bolo jedno, s ostatnými ženami, ale poznať toto jediné meno, mu pripadalo ako nutnosť k prežitiu.
„Ja nebudem tvoj sexuálny otrok a nebudem ani sexuálnou otrokyňou pre celú tvoju armádu. Rozumieš mi? Nebudem!“

Nie, bude jeho milenkou, Jeho družkou. Jeho. A len jeho. Už predtým videl, ako sa na ňu jeho muži pozerali, spôsob akým sa ich pohľady tiahli cez krivku jej drieku, očakávajúc, že zahliadnu jej bledú kožu pod tou trávovou sukničkou.
Možno ju nebude chcieť držať v tomto oblečení, ako si pomyslel predtým. Možno ju zahalí do hrubého, tmavého plátna od hlavy po päty. Jeden z jeho bojovníkov si ju možno skúsi vybrať. Aký muž by mohol odolať ohňu horiacemu pod tou chladnou fasádou, tak žobrajúcemu o uvoľnenie?
Valerian bude zabíjať ešte skôr, ako dovolí inému mužovi, mať ju.
Povedal jej, že jeho česť mu nedovoľuje klamať, ale v skutočnosti, česť neznamenala nič tvárou v tvár jej strate. Bude klamať, bude podvádzať, urobí čokoľvek čo bude nutné, aby sa uistil, že sa ju nepokúsi nárokovať žiaden iný muž.
Keď zabočil za roh, Valerian si prial, aby ho jeho maličký mesačný svit nechal vziať do jeho izby. Bol by jej ukázal výhľad na mesto ako sľúbil, to áno, ale taktiež by bol využil ten ukradnutý čas naplno. Bol by ju zvádzal a trápil, až pokiaľ by nemyslela len na neho. Zakázané pohladenia, dlhé, žeravé pohľady. Jeho muži by videli ako veľmi túži po ňom, len po ňom, a boli by menej naklonení vybrať si ju.
Teraz musí vymyslieť niečo iné.
„Väzmi ma späť na pláž,“ povedala, bubnujúc mu päsťami do zadku. „Teraz, do čerta! Skonči s tou hrou. Počul si ma?“
„Neviem koľkými rôznymi spôsobmi ti ešte dokážem povedať, že toto je tvoj domov a zostaneš tu už navždy.“ Možno bolo lepšie, že nešiel do svojej izby. Takto bude mať aspoň celý ten proces výberu za sebou. Teraz mohol dokázať, že patrí jemu. Teraz sa jeho muži mohli sústrediť na svoje vyvolené.
A on sa, samozrejme, bude môcť sústrediť na… Ňu. „Ako sa voláš?“ spýtal sa. Aj keď bol jej pretrvávajúci vzdor zábavný, bol aj frustrujúci.
„Keď sa o tomto dopočuje polícia ty budeš… ty budeš… toto je únos, ty bastard!“
To, že ho nechcela a bola by najšťastnejšia, keby ju vrátil do jej sveta na povrchu, bola ako ponižujúce, tak aj odporné. „Si vystrašená,“ zdôraznil. „To mi je ľúto.“
„Vystrašená? Ha! Som nasraná!“
Aj napriek jej popretiu vedel, že sa bojí. Srdce jej nepravidelne bubnovalo proti jeho chrbtu a mohol cítiť jej plytké výdychy na svojej koži. Bojovala s emóciami, ale ukazovala len zúrivosť. Jeho obdiv k nej narastal.
Bohovia, chcel – nie, potreboval – ju. Pobozkať ju. Poznať chuť jej jazyka. Takmer ju pobozkal už v jaskyni. Ale jeden dotyk jej sladkého, malého jazýčka a nebol by schopný, zastaviť sa. Jeden dotyk a potreboval by aj druhý a tretí. Vedel to. Bol by jej roztiahol nohy, jazykom omyl jej horúčavu a potom by do nej búšil až po koreň. Tak hlboko, že by bola schopná len vydýchnuť jeho meno.
Poznal ženy a vedel, že táto oplýva divokými vášňami. Pozrime sa ako reaguje na hnev a strach, ako syčí, tvrdo škriabe. Jej sexuálna túžba nebude iná. Akonáhle rozpúta jej vnútorný oheň, vybuchne do silných plameňov, spáli svojho milenca sýtym popolom.
Tá vášeň patrí jemu, pomyslel si temne.
Zamračil sa a zastal. „Budeš útočiť na každého muža, ktorý si ťa pokúsi nárokovať, však?“ A miernym zaťahaním presunul jej telo pred seba. Pomaly, tak pomaly. Ich nahé bruchá sa o seba obtreli a ona sa prudko nadýchla. Jeho svaly podskočili vo vzrušenej reakcii.
Mohla to popierať, ale reagovala na neho veľmi sexuálnym spôsobom.
„Budeš útočiť?“ zopakoval. Zasadí to vnuknutie do jej mysle, ak to bude nutné.
„Do čerta, presne to urobím.“ Jej oči sa zamračili do tých jeho ohnivo jantárových, pobádajúc ho, nech jej odporuje alebo pohrozí potrestaním. „Budem bojovať na smrť. Ich smrť.“
Akoby ju potrestal za niečo, čo tak zúfalo chcel. Jeho pery sa skrútili do spokojného úsmevu. Nemôže ju prinútiť priznať jej túžbu po ňom – zatiaľ – toto bolo potom tou najlepšou vecou.
Takže toto by sme mali. Naplnila ho nástojčivosť, preplietol si prsty s jej a ťahal ju za sebou. Rýchlo obišli výcvikovú arénu, rovnako ako kuchyňu. „Páči sa ti palác?“ spýtal sa predtým, ako mohla znovu začať protestovať. Pozri sa na tú krásu, prikazoval jej mlčky. Steny zdobili svietniky, v nich poblikával oheň a osvetľoval im cestu.
Jej oči sa uzamkli na nástenných maľbách, maľbách tak jasných, že vyzerali ako živé. Množstvo zmyselných scén, kde sa nahí muži, ženy a bytosti z každej rasy zvíjali v rôznych fázach orgazmu. On a jeho muži tie scény namaľovali hneď potom, čo dostali palác, nie draci.
Nymfy boli od prírody vandráci, poletujúci z jedného miesta na druhé, vždy hľadajúc ďalšie sexuálne víťazstvá.
Nikdy sa nestarali, kde pobudnú. Ale Valerian bol už takým typom existencie unavený. Chcem pre seba viac, viac pre svoj ľud. Nevedel presne vysvetliť, čo ho nútilo, takto sa cítiť, vedel len, že pocit nespokojnosti narastal už po mnoho mesiacov a že pomyslenie na ďalšie putovanie, mu neponúkalo žiadnu príťažlivosť.
Keď sa dozvedel, že tento palác dostal na starosť jeden dračí holobriadok, rozhodol sa, vziať si ho. Rýchlo. Ľahko.
A tak ho mal.
Neľutoval to rozhodnutie. Akonáhle vstúpil do paláca, jeho nepokoj bol nahradený pocitom správnosti. Valerian naklonil hlavu, keď mu niečo napadlo. Možno si bude musieť vziať ženu po jeho boku rovnako, ako si vzal dračí palác. Zručne. Cielene. S absolútnym nedostatkom zľutovania.
Ach, áno. Jeho pery sa zdvihli do pomalého úškrnu. Čoskoro zistí, že je pod najvyšším, neodolateľným útokom. Nemohol sa dočkať, keď začne.
„Páči sa ti palác?“ spýtal sa znova.
Skôr ako prehovorila, zaváhala. „Budem úprimná. Tvoj domov… tie steny, pripomínajú teba.“
Náš domov, malý mesačný svit, náš domov. „Ďakujem.“
Zamračene ho plesla po ruke, pokúšajúc ho, prinútiť povoliť zovretie. „To nebol kompliment.“
„Myslíš, že obrázky sexu nútiace ťa myslieť pri nich na mňa, nie sú komplimentom?“
Padla jej sánka, ale rýchlo ju zaklapla. „Tak som to nemyslela a ty to vieš.“
Zachechtal sa. „Popieraj to, ak chceš, ale vždy keď sa na mňa pozrieš, myslíš len na nahé telá a zvíjajúce sa potešenie.“
„Nezabúdaj na zapchaté ústa a povrazy,“ zavrčala. „Nechaj ma ísť.“
„Páči sa mi tá predstava povrazov.“
„To mi je jasné, ty zvrhlík.“
Vzduch bol ťažký očakávaním a vzrušením, keď vstúpili do veľkej sály. Znehybnela a zalapala po dychu. Zastal a ovinul okolo jej pása ruku. Tentoraz neprotestovala. Nebojovala. Šok ju zrejme držal ako zajatca.
„Sme na mieste,“ oznámil. Kontingent bojovníkov stál na jednej strane izby. A sladko voňajúca skupinka žien na druhej. Delil ich len veľký jedálenský stôl s vytepanými dračími hlavami.
Chcel ten stôl zničiť, nechcel vo svojom dome majetok žiadneho draka. Ale zistil, že žiaden iný stôl nie je dosť veľký pre jeho mužov.
Možno si ho nechá a pomiluje na ňom svoju ženu.
Steny boli z obyčajného ónyxu a slonoviny. Predtým zo zafírov a smaragdov, diamantov a rubínov iskriacich sa po celom ich obvode, ale boli odstránené ľudskými vojakmi ešte pred niekoľkými mesiacmi. Tí ľudia boli zabití drakmi, poskytnúc tak Valerianovi príležitosť, prikradnúť sa so svojimi mužmi dnu a premôcť ich.
Zvyčajne nymfy útočili len keď boli vyprovokované, držiac svoju beštiálnu povahu pod prísnou kontrolou. Ale draci boli nepriateľmi ich jediných spojencov: upírov. Na rozdiel od iných rás v Atlantíde, upíri nepreklínali moc nymfov nad ženami, nevzrušovali sa žiarlivosťou. Layel, ich kráľ, to považoval za zábavné.
Krútiac sa po Valerianovom boku, jeho družka povedala, “Nemienim sa dať zaradiť na jedálny lístok ako na… posratý švédsky stôl.“ Jej lakeť mu narazil do žalúdka, ktorý mu takmer vytlačil vzduch z pľúc.
„Buď ticho, ženská.“
„Skap, bastard!“
Jeho muži ich sledovali s rôznymi výrazmi hrôzy. Každého naučil jazyk tých z povrchu, pretože veril, že jeho znalosť im bude výhodou, takže teraz presne vedeli, čo mu malý mesačný svit povedal. Ženy sa jednoducho takto nechovali.
Aspoň nie k Valerianovi. Ženy ho milovali a uctievali. Bojovali o jeho pozornosť. Žobrali o jeho dotyk.
Neprikazovali mu, aby skapal!
Ale on z toho nebol v rozpakoch. Nie, bol natešený. Ak ju Valerian, najžiadanejší z nymfov nezískal, jeho muži budú vedieť, že im je súdené, zlyhať tiež.
A ak si ju zvolia a zlyhajú, budú nútení túto noc spať sami, čo bolo niečo, čomu dúfali, že sa vyhnú. Na teraz, chceli len sex. Nie lásku, nie družku. Len sex.
Valerian sa musel nútiť k mračeniu, pleskol ju po zadku, vediac, že to ju prinúti vyvádzať ešte viac.
Zvrieskla. „Ty si ma práve udrel?! Povedz mi, že neudrel, Valerian, skôr ako sa moja päsť stretne s tvojim nosom. Znova.“
Och, ako len miloval, počuť svoje meno z jej mäkkých, ružových pier. Keďže jej tvár bola bledá, farba jej pier z nej vyčnievala ako maják, svieže a žobrajúce po dotyku.
„Ja čakám,“ zavrčala.
„Nie. Si nádherná.“
Najskôr jej výraz zmäkol a otvoril mu pohľad na sladkú a zraniteľnú ženu. Takmer ju pobozkal, neschopný si pomôcť. Potom jej v očiach povstala zúrivosť, odháňajúc ten srdce – roztápajúci obraz. „Nehovor so mnou takto. Nepáči sa mi to.“
Zažmurkal. Radšej by mal vyslovovať podlé veci? Zaujímavé. Rovnako ako mätúce a neobyčajné, ale niečo na uvažovanie. Prečo by žena niečo také chcela? Bola to jej obrana proti nemu?
„Kráľ môj,“ ozval sa Broderick. „Sme pripravení. Nariadili sme ženám, aby zostali bokom, kým nebudú vybrané.“
Rýchly výpočet odhalil viac mužov ako žien. „Moja elita si vyberie ako prvá,“ povedal Valerian. Bojovali vo viacerých vojnách, boli silnejší, rýchlejší a potrebovali sex viac ako priemerný vojak.
Elita zastonala. Ostatní zastonali sklamaním.
„Zostaň ticho,“ prehovoril k svojej žene, veľmi dobre vedel, že urobí presný opak. „A zostaň v tejto línii. Moji muži potrebujú tvoj pôvab.“
K jeho úplnej radosti odsekla: „Do čerta. Bez ohľadu na to ako dychtivé tie ostatné sú, je nemienim túto úbohosť len tak prijať. Nebudem tu len pasívne stáť.“
Až na to… že sa neodvrátila. Nie, natlačila sa k nemu, dovoľujúc mu, objať ju, aj keď sa mu stále neotočila čelom. Jej plece sa mu obtrelo o hruď a niekoľko prameňov jej hodvábnych vlasov sa zachytilo o krúžok v jeho bradavke. Mohol počuť nepravidelný tlkot jej srdca, mohol cítiť teplo jej jemnej, tak jemnej kože.
Roztiahol prsty na jej hrudnom koši a ona sa zachvela.
Musel vidieť jej tvár, musel vidieť emócie na nej. Bezmocný, nadvihol jej bradu a prinútil ju, pozrieť sa na neho.
Ich pohľady sa zrazili. Zvyšok sveta sa rozplynul, ako vždy, keď sa na ňu díval. Jej oči boli ako temný zamat, bohatý a teplý, absolútne fascinujúci v jej bledej tvári.
„Ako sa voláš?“ pristihol sa, že sa znovu pýta.
„Nie je tu žiadny dôvod, aby si to vedel,“ povedala bez dychu. Olizla si pery, potom tú spodnú plnú zovrela zubami. Jeho penis v reakcii podskočil. „Čoskoro odídem. Veľmi skoro.“
Ako by dovolil tomuto delikátnemu kúsku, opustiť ho. „Ak ti sľúbim, že ťa od týchto mužov vezmem preč,“ zašepkal, „povieš mi to?“
„Ja – možno.“ Očné viečka sa jej privreli a dĺžka jej mihalníc pokryla ostré tiene jej líc. „Prečo by si mi pomáhal?“
Skutočne, prečo? Odpoveď by jej mala byť jasná. „Chcem ťa mať len pre seba.“ Vyslovil tie slová úplne otvorene, pomaly sa usmievajúc, horlivo. Potreboval od nej nejakú reakciu. Čokoľvek, čo jeho mužov ešte viac odradí.
A ako dúfal, začala s ním bojovať. „Ja nie som kus mäsa. Toto nie je nejaký bufet. Mal by si sa za seba hanbiť.“
Valerian sa prinútil, povzdychnúť si. „Ak sa nechceš pridať do radu, budem ťa musieť držať tu.“ Prehnala sa ním vlna triumfu. Veci vychádzali tak, ako dúfal. „Broderick,“ zvolal.
„Áno, kráľ môj.“ Broderick vystúpil dopredu.
„Ako zástupca veliteľa a vodca Elity, si môžeš vyberať ako prvý.“ Valerian uvoľnil svoje zovretie na svojej obeti tak, aby jej pohyby boli viac zjavné. Začala sa krútiť prudšie, jej vrčanie zaplnilo vzduch. Jej počínanie, zvuky, ho len viac vzrušili.
Broderick sa zaškľabil a priblížil sa k ženám, začínajúc na vzdialenejšom konci. Ženské štebotanie a mrmlanie sa nieslo veľkým priestorom. „Vyber si mňa, vyber si mňa,“ vybuchli.
Vychutnávajúc si svoju úlohu, bojovník si pomaly vykračoval svojou cestou okolo rady, tu a tam sa zastavujúc, rozopínajúc ženám šaty a prezerajúc si ich prsia. Pre radosť niektorých, taktiež testoval chuť ich bradaviek.
Nanešťastie, neukončil svoj výber, kým sa dostal k malému mesačnému svitu a zahľadel sa na ňu s túžbou v jeho smaragdových očiach.
Valerian zaťal zuby. Moja, pomyslel si znovu, uťahujúc svoje zovretie.
Broderick siahol dopredu, aby rozhrnul jej sukničku z trávy.
„Som Shaye,“ vyhŕkla zrazu, tie slová takmer zvrieskla. „Volám sa Shaye Octavia Hollingová.“
Valerian okamžite vedel, čo od neho chce. Pomôžem ti zahnať mužov, ak mi povieš svoje meno, sľúbil jej. Sľub Shaye. Shaye. Prevaľoval to meno na jazyku, ochutnával ho. Vychutnával si ho. To meno sa k nej hodí. Zdanlivo chladné, ale úplne zmyselné.
„Kopni ho,“ vydýchol jej do ucha. „Tvrdo.“
Urobila to bez zaváhania, vykopla nohu a vrazila ju Broderickovi do brucha. Ohromený bojovník zaspätkoval, zakopol o vlastné nohy a spadol na zem. Zvyšok armády vybuchol do búrky smiechu.
Broderick vyskočil na nohy, zmätene sa na Shaye mračiac.
Valerian potlačil úškľabok. Jeho zástupca si rýchlo vybral peknú, pokojnú brunetku. Hnali sa zo siene bez jediného pohľadu späť. Jeden je dolu…
„Dorian.“ Valerian kývol na čiernovlasého muža, ktorého telo vydávalo až hmatateľné ovzdušie dychtivosti. „Si na rade.“ Kvôli Shaye – ach, nemohol sa jej mena nabažiť, bolo delikátne a krásne ako tá žena sama – zašepkal jej, „Keď k tebe pristúpi, ignoruj ho. Ani sa na neho nepozri.“
„Si si istý?“ Shaye nemohla uveriť, že sa na Valeriana spolieha, že ju z toho dostane. Veď bol za to zodpovedný! Ale nemohla prísť na žiadnu inú možnosť. Ak by si ju jeden z týchto barbarov „nárokoval“, odvlečie ju preč a Bohvie čo by s ňou urobil. „Nie práve ignorovanie v ňom vyvolá všetky jeho pudy jaskynného človeka?“
„Nie u tohto muža.“ Znel pobavene.
Dorian mal ónyxové vlasy a dúhovky tak modré, že v rýdzosti mohli súperiť s oceánom. Jeho vábivá krása bola ako z rozprávky. Jeho črty boli akosi ešte dokonalejšie ako Valerianove. Nespôsobil by jej bolesť. On by nenaplnil jej myseľ obrazmi nahých, prepletených tiel.
Shayein žalúdok sa zovrel nervozitou, keď muž nasledoval Broderickov príklad a prezeral si každú ženu v rade.
Prezeral si, ochutnával, užíval si to až priveľa. Shaye sa kvôli tým ženám cítila urazená. Ako si môžu dovoliť zaobchádzať s nimi tak ležérne? Nezáležalo na tom, že sa im to podľa všetkého páčilo. Nezáležalo na tom, že si pýtali viac.
Keď dospel k nej, zostal mimo jej dosah a prekrížil si ruky na masívnej hrudi. Sledoval ju, jeho intenzívny pohľad zotrvával na každej jej obline. Sekundy ubiehali a Valerian stuhol.
„Odlož tie mušle,“ povedal konečne Dorian. „Chcem vidieť tvoje prsia.“
Ignoruj ho, boli Valerianove slová. Odvrátila od Doriana hlavu a zahľadela sa na svoje sandále. Ak sa pokúsi podprsenku odstrániť sám, namiesto ruky mu zostane len krvavý kýpeť.
„Nepočula si ma, žena? Povedal som, tie mušle preč.“
Zazívala – čo bol takmer nadľudský výkon. S Valerianovými silnými rukami okolo seba, bola až pochabo pokojná. Nenudila sa. Aj napriek všetkým tým emóciám – strach, hnev, urážka – jej túžba zostala. Narastala. Pri tom nafúkanom a egoistickom obrovi sa necítila byť sama sebou. Cítila sa ako sexuálna bytosť, ktorej jediným cieľom je potešenie. Dávanie a prijímanie.
Prečo sa takto ešte nikdy necítila? Prečo teraz. Prečo pri tomto mužovi?
Dorian vydal frustrovaný povzdych. Prstami si vošiel do hodvábnych vlasov a zazrel na svojho pána. „Valerian, prinúť ju, pozrieť sa na mňa.“
Valerian len pokrčil jedno rameno. „Nemôžem ju prinútiť, hľadieť na teba.“
„Ale –“
„Je tou, ktorú chceš alebo nie?“ Jeho slová bodali, náhle a prudké. Plné netrpezlivosti. „Ostatní čakajú.“
Dorianove črty potemneli zamračením. Odvrátil sa od Shaye a vykročil k jednej červenovláske v rade. „Vyberám si teba.“
Tá ponižujúca katastrofa pokračovala ešte pol hodiny. Len jediná žena vyzerala byť tou situáciou zhrozená, tá istá žena, ktorá bola rovnako ako Shaye neochotná ľahkovážne vojsť s nymfami do vody.
Bola útla a veľmi pekná, s tmavými, kučeravými vlasmi, veľkými, tmavými očami a drobným nosíkom. A aj napriek jej nevinným, takmer detským črtám, z nej vyžarovala temná, divoká zmyselnosť.
Žiaľ, bola vybraná vysokým bojovníkom s korálkami v jeho vlasoch pieskovej farby. Jeden z mužov stále v rade – nemohla vidieť ktorý – tresol päsťou do steny, sila toho úderu sa odrážala miestnosťou. „Tú som chcel ja,“ zavrčal.
„To máš smolu, Joachim,“ zaznela arogantná odpoveď. „Teraz je moja.“ Ten s korálkami vo vlasoch ju vytiahol z rady.
Zaťala päty do podlahy, ale nevyšlo z nej na protest ani slovo.
Očividne v rozpakoch sa obzrel ponad rameno a zamračil sa. „Neboj sa. Ja ti neublížim.“
Dievča si zahryzlo do spodnej pery, slzy v očiach.
„Nechaj ju ísť,“ vykríkla Shaye. Už toho videla dosť. „Hneď ju pusti! Nechce s tebou odísť.“
Jeho zamračenie sa prehĺbilo a zmätene pozrel na Valeriana. „Ale… Vybral som si ju.“
Dievča uprelo vydesený, uslzený pohľad na Shaye. Stále nič nepovedala, len si ďalej hrýzla do dolnej pery.
„Valerian.“ Shaye sa naklonila k jeho zápästiu a stisla. „Musíš s tým niečo urobiť. Nechce s ním odísť.“
Sekundy ubiehali v absolútnom tichu. „Čo mi za to dáš?“ odpovedal nakoniec. „Ak urobím, o čo ma tak sladko žiadaš, moji muži si budú myslieť, že niečo nie je v poriadku. Ale ak by som dostal nejakú náhradu, bol by som ochotný, zniesť ich nespokojnosť.“
„Dovolím ti žiť,“ precedila cez zaťaté zuby. „Čo by malo byť dosť.“
Zachechtal sa, chrapľavým, zmyselným zvukom čírej radosti.
Čert ho ber aj s tým jeho pobavením!
„Budem na teba dobrá. Na chvíľku,“ vypľula.
Nezaváhal. „Chceš, aby si ťa vybral iný bojovník?“ opýtal sa ženy.
Jej oči zablúdili k zvyšným, dychtivým mužom. Cúvla a prehltla. Potom pomaly zakývala hlavou.
„Vezmi si ju, Shivawn, ale nedotýkaj sa jej, kým nebudeš mať jej zvolenie. A ani ju k tomu zvoleniu neprinútiš,“ dodal ešte k tomu. Na chvíľu stíchol. „Si spokojná, Shaye?“
A spôsob akým vyslovil jej meno… zachvela sa a prinútila myseľ, vrátiť sa k veci. Nie, to ju neuspokojilo. Ale vedela, že nedovolí tomu dievčaťu, vrátiť sa na pláž. „Môžeš Shivawnovi dôverovať, že tvoj rozkaz poslúchne?“
„Všetci moji muži ma poslúchnu.“ V jeho hlase bolo počuť urážku. „Choďte,“ povedal Valerian páru.
Shivawn odchvátal s dievčaťom z izby skôr, ako mohla Shaye znovu namietať. Druhý muž, ten čo udrel do steny, zaklial.
A potom „voľba“ pokračovala.
Vždy keď sa k nej priblížil ďalší bojovník, Valerian jej povedal, čo presne má robiť. Pľuť, kliať, zamdlievať. Vďakabohu, nikto si ju nevybral.
Rada sa podstatne zmenšovala, až kým nezostala len Shaye a pár ďalších. Niekoľkí ďalší sa odobrali z miestnosti.
Neskôr, potom čo toto skončí, podozrievala Valeriana, že si za svoju pomoc vyžiada odmenu. Viac ako len jej sľub „budem dobrá“. Vždy keď sa od nich odvrátila pozornosť, prstami jej kopíroval krivku boku.
Palec jej zanáral do pupku. Jej nervové zakončenia horeli, chceli viac.
Zvláštne, jeho majetnícke spôsoby vzrušovali niečo hlboko v nej. Časť, o ktorej ani nevedela, že existuje. Keď sa k nej niekto priblížil, stuhol. Niekoľkokrát mu dokonca z hrdla uniklo zavrčanie, akoby už vydržal všetko, čo mohol.
„Čoskoro bude koniec,“ zašepkal. Jeho dych jej ovial uško, kým špičkami prstov sledoval stavce jej chrbtice.
Takmer klesla k zemi ako kôpka bez kostí. Iba náhly, nečakaný, zosilnený pocit, že ju niekto sleduje, ju prinútil, tváriť sa nedotknuto. Cítila niečí žeravý pohľad ako sa do nej zavŕtava, odhodlaný. Naskočila jej husia koža, keď očami prebehla po zostávajúcich mužoch – a zrazila sa s pohľadom pekného bruneta.
Jeho ťažké viečka, pohľad poď-do-mojej-postele sa stretol s tým jej, stuhla. Vydesil ju. V jeho očiach bola hrozba.
„Opri sa o mňa, ak ťa nohy zrádzajú,“ povedal Valerian, nepochybujúc o jej reakciách.
Odvrátila svoju pozornosť od tmavovlasého muža. „Som v poriadku,“ povedala takmer bez dychu. Mračila sa, chcela sa na neho vrhnúť.
Jej únosca ju držal ďalej od svojej gardy s tým sladkým, dovoľ-mi-starať-sa-o-teba. Držal ju ako drahocenný poklad, dohliadajúc na jej pohodlie. Nepáčilo sa jej to. Robilo ju to zraniteľnou, ťažším mu odolať.
Muselo tu byť niečo, čo mohla urobiť, aby ho mohla nenávidieť. Ale čo? Jej urážkam sa smial, nevšímal si jej posmešky. Pokračuj v tom, až kým neuspeješ, do čerta. Ak k nej bude stále milý, obmäkčí ju. Mohol by roztaviť jej ľad, ktorý tak zúfalo potrebuje k prežitiu. Čo sa s ňou potom stane? Láska? Stratí samu seba kvôli mužovi, ktorý by nikdy nevedel opätovať hĺbku jej citov?
Bože, nie. Nie, nie, nie.
Zo všetkých síl sa pokúsila odtiahnuť od Valeriana, konečne vložiť medzi ich telá nejakú vzdialenosť. Spevnil svoje zovretie, vyrážajúc jej tým dych a pútajúc ju na mieste.
„Buď ticho, mesiačik. Moje telo už po tvojom hladuje a nie som si istý, koľko toho ešte vydržím. Už sme tu takmer skončili.“
Znehybnela, nechcela ho povzbudiť ešte viac. Ach, do pekla! Prečo sa v jeho náručí musí cítiť tak bezpečne? Bezpečne a úžasne a vzrušene? Pre jej osamelý život čo si vybudovala, bol nebezpečný – a hľadaný – ňou samou.
„Joachim,“ zvolal Valerian. „Prišla tvoja chvíľa.“ Stíšil hlas a zamrmlal jej do ucha, „Tvoja vôňa je úžasná. Tak veľmi ťa chcem. Chcem –“
„Ten človek,“ povedal mužský hlas. Joachim – ten rozzúrený tmavovlasý muž hľadel teraz na ňu, vystúpil dopredu.
Valerian stuhol. Shaye zalapala po dychu. Bola si tak istá, že sa už nemá čoho báť… ale mala… Tohto bojovníka. Krv jej mrzla v žilách.
„Čo si povedal?“ Precedil cez zuby Valerian. Jeho prsty sa zovreli tak pevne okolo jej drieku, že sa jej zaryli do kože.
„Chcem tú bledú, dievča v tvojich rukách.“ Joachim rozkročil nohy, jeho výraz vážny a arogantný. Pripravený. Vyzeral ako muž, ktorý chcel boj. „Daj mi ju. Je moja.“


28 komentářů:

  1. Moc a moc děkuji za skvělý překlad. Už se těším na další kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za kapitolu, jen skromný dotaz, něma by to být 6. kapitola?

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za super kapitolu teším sa na pokračovanie

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuju za kapitolu,jen chybí 6.kapitola.

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúra... :-);-)
    Holky podľa originalu je to text 6. kapitoly... to sa len Kerris trochu ponáhľa s ukončením ďalšieho dielu... určite nám to prepíše na 6... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za další kapitolu. :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Perfektní !!! Díky moc za překlad a korekci další skvělé kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  10. Vďaka za preklad.

    OdpovědětVymazat
  11. Děkuji, ani ne dýchám, už se moc těším na pokračování a další kapitolu a co Valerian provede.....

    OdpovědětVymazat
  12. Vďaka zas preklad a som zvedavá na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  13. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  14. Mockrát děkuji za překlad další kapitoly. Strašně se těším na další pokračování. Díky, Renča. :-)

    OdpovědětVymazat
  15. Dakujem za dalsiu kapitolu:)

    OdpovědětVymazat
  16. Wow, wow, wow!!! :D :D To je super :) Díky moc za další kapitolu tohohle skvělýho příběhu :o)

    OdpovědětVymazat
  17. D9ky za překlad i korekturu. Jste skvělé.
    D:

    OdpovědětVymazat
  18. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat
  19. Moc děkuju za překlad, na tuto knížku jsem se moc těšila. ...jen, když kliknu na 6. kapitolu, objeví se 7. kap. ... jste super, Martina F.

    OdpovědětVymazat
  20. Mockrát děkuji za další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat