čtvrtek 11. února 2016

Temná příchuť extáze - Kapitola 29



Dallas posunul Hectorovi pohárik škótskej a sám stiahol ten svoj. Obaja potrebovali alkohol. Z rozdielnych dôvodov, hej, ale potreba bola potreba. Ich párik sedel v tmavom kúte v Krajine zázrakov, Hectorovom obľúbenom bare. Stoly boli vyrobené z kovu, ale boli namaľované, aby vyzerali ako kôra zo stromu. Z času na čas padali zo stropu stále voňajúce bubliny a vznášali sa vzduchom. V pozadí hrala vždy divná hudba, rytmus bol rýchly a nepravidelný, a keď ste dostatočne pozorne študovali steny, mohli ste vidieť malé víly, ktoré vykúkali spoza šťavnatých zelených kríkov. Víly s ostrými zubami, vždy príjemná skupina.
„Tak čo si myslíš, že robí?“ opýtal sa, cítiac sa tak mizerne ako ešte nikdy. A to sa cítil mizerne celý svoj prekliaty život!

„Kto vie?“
„No, ja si môžem aspoň tipovať.“ Hector tresol pohárikom o stôl s takou veľkou silou, že oceľ popraskala. Noelle odišla z veliteľstva spolu s Corbanom Blueom, och, bolo to len pred šiestimi hodinami. Odvtedy o nej nikto nepočul. Z jeho odhalených paží vyžarovalo jemné svetlo, a to zamračenie, ktoré venoval Dallasovi, by dokázalo zavraždiť aj armádu. „Nech sa neopováži byť s tým Arkadiáncom.“
„Kamoš, upokoj sa. Nikdy som ťa takéhoto nevidel.“
To nikto. Okrem Noelle. Videla každú jeho stránku. Drsného, vzrušeného, dráždivého, krutého. Aj tak ho chcela. Dokým ju vtedy naposledy neodmietol. A teraz, keď jej povedal o svojej minulosti, ho už nebude chcieť, bez ohľadu na to, ako tvrdo by sa ju snažil získať.
Nie, že by sa mohol pokúsiť získať ju späť.
„Zvyčajne si ty ten, ktorý má emócie úplne pod kontrolou,“ povedal Dallas. „Teraz je z teba Dračí muž, schopný chrliť oheň a upáliť každého nevinného človeka na popol.“
Bolo to bližšie k pravde, než si to vôbec uvedomoval. Hector si zo zadného vrecka vytiahol rukavice a strčil do nich ruky, ukryjúc tak svoju pokožku, svoje tetovania.
„Takže si s ňou už spal?“ opýtal sa Dallas.
Jeho mračenie sa vrátilo. „Bol som k tomu blízko, než si mi povedal o... Každopádne, sotva bol na to nejaký čas, no nie? Pracovali sme na prípade od chvíle, čo sme odišli od teba. Okrem toho, nezabudol som na Devynovu vyhrážku ohľadom jej života. A to najdôležitejšie, zomrieš, spomínaš?“
Dallasovi sklesli plecia. „Je mi to ľúto. Vážne. Viem , že ju chceš.“
Chcenie. Príliš krotké slovo na to, čo k Noelle cíti.
„Bola vôbec-“
„Nepýtaj sa na to, Dallas,“ odpovedal Hector po tom, čo do seba kopol zvyšok svojej škótskej.
„Máš pravdu. Nesprávna formulácia.“
Majetníckosť bola ako ostrý obojok okolo Hectorovho krku. Chcel chrániť spomienky na to, čo zdieľal s Noelle. Obzvlášť keď sa už nedali zopakovať.
„Čo tvoje ruky?“ spýtal sa Dallas. „Ako reagujú na takú stimuláciu?“
„Otrasne. Čo je aj dôvod, prečo som ju pustil k vode hneď ráno po tom,“ - dnes ráno, ak má byť presný – „a povedal som jej, že sa to už nikdy nesmie opakovať. Takže som to s ňou pokašľal ešte pred tvojím drobným oznamom.“
Posral som to. A poriadne.
Je to tak najlepšie a ty to vieš.
„Je mi to ľúto,“ povedal jeho priateľ znova.
„Očividne si pre ňu lepší chlap.“ Už o tom uvažoval aj pred tým, ale povedať to teraz nahlas, ho mučilo. Hrdlo sa mu zapchalo zmesou zúrivého hnevu a bolesti.
Dallas si sťažka povzdychol. „Nie, ja pre ňu nie som lepší. Nikdy ma nechcela, a to je fakt. Dokonca sa mi pokúsila dohodiť jednu jej kamošku.“
Bolo vážne hlúpe, že z toho mal takú veľkú radosť. „Vážne?“
„Hej. Necháp ma zle, chcem ju, ale nie tak ako ty. Okrem toho, nikdy som nemal vzťah, ktorý by vydržal dlhšie než pár týždňov. To, že s ňou budem, mi možno zachráni život, ale zničilo by to tvoj, a ten jej pravdepodobne tiež.“
Hej, pretože ak by s ňou Dallas spal a potom ju odkopol, zlomil jej srdce, Hector by zrejme zošalel. Vražedne.
„Nedotknem sa jej,“ dodal Dallas. „Máš moje slovo. Ja len... nemôžem ti takto ublížiť.“
Hlava mu prudko vystrelila. „Ale tvoja vízia-“
Elektrizujúce modré oči sa zachmúrili. „Ak sa má stať jedna z vízií, bude to tá s tebou a Noelle. Dopekla, možno práve tá ma zachráni.“
A možno nie. Zožierali ho výčitky, ale nedokázal poprieť tú záplavu úľavy, ktorú cítil. „Ďakujem ti. Ja-“
„Kdeže. Nemusíš to robiť. Sme priatelia. A postarám sa o Devyna, neboj sa. Nepôjde po nej.“
„Vďaka,“ povedal znova, nedokázal si pomôcť. Mal by zmeniť tému, ale proste to nedokázal. „Povedz mi všetko, čo si videl v tej vízii. Pred tou časťou, že sa zobudíme nahí. Prosím.“
Pokrčenie ramenami. „Nič viac tam nie je. Bol si nahý, ona tiež, a obaja ste spali. Ona sa zobudila, posadila sa a povedala – Vďakabohu. Nebol to sen.“
Úľavu nahradilo sklamanie. „To je všetko?“
„Hej.“
Takže... Dallas nevidel samotný akt. Čo znamenalo, že tu bola šanca, že sa ten akt ani nikdy nestal. Možno to bolo tak, ako to Hector predpokladal aj predtým, on a Noelle iba zaspali vedľa seba.
„Potom s ňou stále nemôžem byť.“ Uvoľnil sánku a znova ju zaťal. „Nemôžem riskovať, že jej ublížim.“
Dallas zakýval na čašníčku, aby im priniesla ďalšiu škótsku. O pár minút neskôr prišla s objednávkou. Mala na sebe krátku sukňu, ktorá jej končila tesne pod krivkou zadku, a rozširovala sa od jej bokov, ako sukňa baleríny. Červené vlasy mala rozdelené cestičkou a vedľa uší jej viseli vrkoče, a v strede pier mala namaľované srdiečko.
„Ešte niečo?“ opýtala sa Dallasa s dychtivosťou, ktorá nemala nič spoločné so sprepitným, v ktoré dúfala. Teda, nie vo forme peňazí.
„Čo tak tvoje telefónne číslo?“ opýtal sa jej agent s chrapľavým hlasom, ako keby sa snažil Hectorovi dokázať, že sa nebude usilovať o Noelle.
Uškrnula sa, to srdiečko sa roztiahlo ako lupene rannej ruže. „Už som ti ho dávno dala, krásavec. Pozri si obrúsok.“ Potom so žmurknutím oka odkráčala.
„Skutočne dobrý spôsob, ako sa preniesť cez zlomené srdce,“ zahundral Hector.
„Aj ja si myslím. Ale ak všetko pôjde podľa plánu, dostanem sa pod neho.“
Hector stiahol do seba jeden z pohárikov, vyprázdniac celý obsah na jeden glg.
„Počuj,“ ozval sa Dallas. „Pracoval som s Kyrinom, učil som sa, ako narábať s vlastnými schopnosťami. Povedal, že celé je to o kontrole. Víťazstvo ducha nad hmotou, také niečo. Možno potrebuješ len to, aby si zostal vyrovnaný, zatiaľ čo si s Noelle.“
Duch nad hmotu. Ako keby to už neskúšal. „Nebezpečenstvo...“ Záblesk Kiry, ako leží nahá v jeho posteli, s dierou v strede hrudi. „Ak by som neuspel...“
„Nuž, ako veľmi ju chceš?“
Nad tým nemusel ani premýšľať. „Viac než to dokážem povedať.“
Dallasov výraz sa zmenil na absolútne výrečný. „Začni trénovať. Poriadne sa rozpáľ a rozruš a začni cvičiť dotýkajúc sa zeleniny alebo niečoho podobného.“
Zaujímavá – a znepokojujúca – myšlienka. „Urobím to.“ A to bola absolútne čistá, božia pravda. Bude cvičiť. Tak dlho, ako len bude treba.
Ale bude ho Noelle chcieť? Bude na neho čakať?
„Urobil som malý prieskum,“ povedal. „Kedysi s ním chodila, vieš. Viac než to. Žila s ním.“
„Kto, tá čašníčka? S kým chodila?“
Ďalší zamračený pohľad prebodol jeho priateľa na mieste. „Môžeš sa sústrediť? Noelle. Kedysi žila s Corbanom Blueom. Jeden rok. Dvanásť prekliatych mesiacov a to je len doba, ktorá je zdokumentovaná. Mohli sa stretávať už dávno predtým, než ich načapali médiá. A mohli by byť práve teraz sami. Spolu. Rozprávať sa o ich dieťati.“
„Chceš povedať deťoch. Množné číslo. Klebety hovoria, že teraz čaká dvojičky.“
Hector vyskočil a udrel do stola, sklo zarinčalo, a z rukavíc mu začala stúpať para.
Upokoj sa. Ihneď.
Dallas zodvihol dlane do vzduchu. „Moja chyba, kamoš. Čakajú len jedno dieťa.“
„Nie jeho dieťa. Moje.“
„Hej, hej. Jasné. To vymyslené dieťa je tvoje. Pokračuj.“
Urobil to, ale tak trochu znova spadol na svoju stoličku. „Vôbec nie som ako on.“ Hlboký nádych, hlboký výdych. Postupne para vyprchala. „Nie som zdvorilý, bohatý ani prítulný. Urobím jej hanbu, viem, že áno.“
Po tom, čo si Dallas do seba kopol dva panáky, priškrtene zo seba vydal: „Trošku sa vráť späť. Ty si myslíš, že Corban Blue je prítulný? Ten chlap je štíhly, to je fakt, ale je vyšší než ty. A ja som cítil energiu, ktorá z neho išla. Mocná energia. Dokonca silnejšia než Kyrinova.“
Nedalo sa povedať, aké schopnosti Corban má. Pretože ak Kyrin dokázal ovládať ľudí mysľou, pohybovať sa rýchlejšie ako odhodlaný upír a teleportovať sa, Corban mohol dokázať toto všetko a ešte niečo navyše. Bol by dokonalý na otestovanie štítov v dome Bobbyho Marksa.
Ak bude ráno ešte stále živý.
„Môže sa jej bez obáv dotýkať,“ zahundral Hector. „Myslím, že mu zlomím ruku na štyri časti. Potom sa už nebude môcť dotýkať lopty ani Noelle.“
Hector ju nemohol mať – zatiaľ – ale ani nedovolí nikomu inému mať ju, rozhodol sa. Či ho stále chcela alebo nie. Či na neho bude čakať alebo nie. Prinúti ju počkať.
Možno z neho hovoril alkohol. A možno nie. Ona je moja.
Dallas sa pokúsil zmeniť tému. „Mali ste šťastie s tými nákresmi? Nejaké zhody v databáze?“
„Dnes večer mala ísť na večeru so mnou,“ ryl ďalej Hector, hnev sa menil na podráždenie – z nej. „Ale zavolala, aby to zrušila? Nie. Odpovedá na moje telefonáty? Nie. Proste sa na mňa vykašľala bez nejakého skurveného ospravedlnenia.“
No a čo, že on urobil presne to isté dnes ráno. No a čo, že jej povedal, že spolu skončili. Mala by mať lepšiu výchovu než on.
„Tiež som urobil malý prieskum, tak, ako si ma o to požiadal,“ pokračoval Dallas, „a bude ťa veľmi zaujímať-“
„Skutočnosť, že prijala moje odmietnutie bez boja veľa napovedá, vieš?“ Bum, bum, bum – kov škrípal, keď sa ohýbal. „Myslí si, že viem, ako zvládnuť niečo také? Vzťah, intimitu, prijatie, a odmietnutie, všetko v jeden deň? Nuž, neviem.“
„-že pred pár mesiacmi, zmizol jeden podnikateľ-“
„Možno odo mňa už nič nechce. Možno som bol dobrý len na jeden raz, dokým sa neobjavil niekto lepší. Niekto vhodnejší. A teraz sa ten niekto objavil. Corban Skurvený Blue.“
„-proste sa vyparil, hoci za sebou zanechal list na rozlúčku. Niečo o tom, že odchádza, aby našiel samého seba-“
Hector sa zasmial, ale bol to škaredý zvuk. „Ak na mňa nechce čakať, potrebujem, aby mi to povedala, aby som mohol začať s nútením. Myslím, že začnem zabíjať všetko, čo má penis.“
„-ale nikdy už ďalší list nenapísal, nikdy nikoho nekontaktoval a boli tu aj ďalší biznismeni, ktorí údajne spáchali samovraždu, ale ich rodiny-“
„Seriem na to,“ zavrčal Hector. Vypil ďalší pohárik a potom aj svoje pivo. „Idem do jej domu.“ O sekundu neskôr už stál na nohách, stôl sa rozhojdal a s buchotom spadol. „Porozprávame sa. Vždy mi hovorí, že jej musím dôverovať, musím sa jej otvoriť. Nuž, dostane, čo si želá, a beda jej, ak sa jej to nebude páčiť.“
Po tom, čo Dallas zdrapol vreckovku s telefónnym číslom, pripojil sa k Hectorovi. „Odveziem ťa tam. Noelle sa možno rozhodne ti nakopať zadok a po mojej obrovskej obeti si zaslúžim trochu zábavy.“
Na to, aby mu nakopala zadok, bude na neho musieť položiť ruky. Hector proti tomu vôbec nič nenamietal.
Dallas sa zasmial. „Premýšľam, či mala vôbec nejakú predstavu, do čoho sa to zaplietla, keď si ťa vybrala.“
Kráčali von, chladný vzduch sa vznášal medzi nimi. Parkovisko bolo plné. Všade boli samé autá. „Čo tým myslíš? Som dobrá voľba.“ No a čo, že predtým povedal, že nie je.
„Si ako medveď v klietke. V klietke, ktorú sa jej nejako podarilo otvoriť. A teraz je medveď na slobode a je hladný. Ak si nedá pozor, bude z nej večera.“
Chcem, aby bola večerou.
„Teraz si uvedomujem, že si vždy držal túto časť seba na pevnej oprátke, ovinutej okolo železnej pästi,“ povedal Dallas. „Noelle urobila niečo, čo sa nikomu nepodarilo a zničila tú oprátku. Chudák dievča.“
Keď došli k autu, Hector si privlastnil sedadlo vodiča. Naťukal súradnice Noellinej adresy a tá vec sa sama dala do pohybu, von z parkoviska a na vozovku. Na ulici bolo viac civilistov než zvyčajne, o takomto čase, a Hector mal pocit, že ho niekto sleduje.
O desať minút neskôr si bol na sedemdesiat päť percent istý, že ho niekto sleduje. Vypol autopilota, z palubnej dosky sa vynoril volant. Z podlahy vyskočili pedále.
„Čo sa deje?“ opýtal sa Dallas zmätene.
„Myslím, že nás sledujú.“ Hej, bol dosť opitý, ale ostatné autá išli autopilotom, a v žiadnom prípade by ho nesledovali, nech by zabočil kamkoľvek. Schválne spravil niekoľko zlých odbočiek, vracal sa späť, obkrúžil niekoľko ďalších parkovísk, a potom sa zaradil za spomínané auto. Tmavý sedan, s tmavými sklami, ako tisícka ďalších, ktoré videl v uliciach.
„Over číslo auta,“ povedal.
Dallas vytočil hovor, zatiaľ čo auto zrýchlilo, obišlo minivan, pneumatiky pískali. „V prenasledovaní,“ povedal do slúchadla, potom odrapotal svoje súradnice. Hector nemohol uveriť, že ho ten hlúpy vodič prinútil toto urobiť. O pár sekúnd neskôr im bolo oznámené, že auto bolo kradnuté.
Začala sa naháňačka.
Plachtili v zákrutách, ako keby išli po koľajniciach, preleteli cez semafory, takmer nabúrali do prichádzajúcich vozidiel. Vďakabohu za senzory, ktoré robili viac než len rozdiely medzi zelenou a červenou. Všetko, čo musel Hector urobiť, bolo zostať na stope toho sedanu, dokým sa neobjavia posily a potom zatvoriť do basy toho hajzla. Alebo pokúsiť sa trafiť kapotu auta toho chlapíka s príručným malý zariadením, ktoré by vyradilo motor auta z prevádzky.
Čo sa stalo za tri minúty. A.I.R. sa objavila zo všetkých smerov, dokým nebolo žiadnej cesty von pre páchateľa. Tiež mu hodili to zariadenie na kapotu, len pre istotu. Hector zaparkoval a vyrazil z auta, pyre-gun pripravená. Dallas urobil to isté, priblížiac sa k druhej strane vozidla.
„Otvor tie skurvené dvere,“ dožadoval sa Hector, hlaveň namierená na tmavé okno, jeho prst na spúšti. Tento chlapík si na túto blbosť vybral zlú noc. Alkohol zničil aj zvyšok Hectorovho ovládania sa. „A daj ruky do vzduchu.“
„Ihneď!“ zvrieskol Dallas.
Prešla chvíľka, potom sa kov začal dvíhať a ustupovať z cesty. Skrčený, tučný a plešatý chlapík sa objavil pred nimi, pokožka biela a pokropená potom. Roztrasené, tučné ruky mal vo vzduchu, dlane vystreté.
Chvejúcim sa hlasom prosil. „Neubližujte mi, prosím.“
Hector ho otočil a pritlačil na auto, potom ho prehľadal. Žiadne zbrane. „Odkiaľ máte to auto. Nie je vaše.“
„Od mojej bývalej manželky. Požičala mi ho.“
„Skúste to znova. Nahlásila ho ako kradnuté.“
Muž sa pokúsil zodvihnúť hlavu z kovu. „Tá suka –“
Švih zápästia poslal toto chlapa do pôvodnej polohy. Bum. „Prečo ste nás sledovali?“
Krátka pauza, drobný pohľad na Hectorovu zbraň. Potom: „Príbeh. Tehotná dedička Tremainovcov... videl som ju s vami nedávno, a ja... tam, vezmite si foťáky, vezmite si, čo len chcete, len mi neubližujte.“
Skurvený novinár. Vedel, že sa to stane, ak bude s Noelle chodiť. Aj keď spolu neboli – doriti! – jeho tvár možno aj tak bude v novinách.
Počítal, že do neho vrazí strach až do morku kostí a prinúti ho urobiť, čo je nutné. Namiesto toho sa cítil otupene. Noelle už vedela všetko o jeho minulosti. A ak má byť úprimný, na zvyšku sveta už nezáležalo.

„Nuž, tak prosím,“ povedal. „Ste zatknutý.“ 

14 komentářů:

  1. Díky moc za další kapitolu. Skvělé!!

    OdpovědětVymazat
  2. Ďakujem za preklad a teším sa na pokračovanie :-))

    OdpovědětVymazat
  3. Veľká vdaka za skvelé pokračovanie a preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Perfektní !!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  5. Díky za další kapitolu, je skvělá.

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za pokračování, překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  7. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat