neděle 21. února 2016

Král Nymfů - Kapitola 3



Moja družka. Pomyslel si Valerian neveriacky. Našiel svoju družku.
Nehľadal ju, nechcel ju nájsť, ale našiel ju. Ako tvrdila legenda, zachytil jej vôňu a vedel to. Vedel to nado všetku pochybnosť. Moja. Každá jeho bunka sa pre ňu prebudila, odpovedala jej.
Keď on a jeho muži prvý raz vstúpili portálom, ľudskí morskí bojovníci oblečení do divných, tesných, čiernych šiat, na nich zaútočili a pokúsili sa ich pretiahnuť na lode, ktoré na nich čakali na povrchu. Bojovali, ale nymfovia nakoniec vyhrali, zbavili sa oboch, ako mužov, tak lodí. Nymfovia sa nestarali o krajinu tohto sveta na povrchu, o ktorom snívali. Chcel len nájsť nejaké ženy a odviesť ich na Atlantídu.

Hlavne jedna žena zaujala jeho pohľad a držala ho.
Bola vysoká a štíhla, ale krásne tvarovaná, brucho ploché, boky mierne zaoblené. Jej nohy boli dlhé a spájajúce sa do nového centra jeho sveta.
Jej anjelská tvár s malou zvodnou bradičkou a jemne modelovaným nosíkom. Jej oči boli veľké a hnedé, bohato hnedé, takmer zlaté, plné do očí bijúcej zraniteľnosti a nepopierateľného odhodlania, vyvážené úžasne svetlými, nádherne dlhými mihalnicami.
Nikdy nevidel kožu takú svetlú a žiariacu ako tá jej, dokonca ani u upíra. Ako sám mesiac, ktorý videl žiariť na nebi, bola jej koža jemná a rozžiarená. Nadpozemská.
Ruky ho svrbeli túžbou, natiahnuť sa a pomaly ju hladkať, zostať a vychutnávať si ju, uistiť sa, že nezmizne ako neuskutočnený sen.
Čo sa týka oblečenia, čo nosila… no, sľúbil si, že ju takto oblečenú udrží do konca jej života. Veľa prúžkov zelenej trávy visiacej jej z pása a vlniacej sa pri každom jej nádychu, odhaľujúc šťavnaté záblesky jej stehien. Nie, nechcel nájsť svoju družku – naviac ľudskú ženu – a bol naštvaný, že ju našiel. Ale aj cez ten hnev cítil majetnícky hlad, ktorý nemohol poprieť. Nechcel poprieť.
Ženy ho tešili, (veľa, veľa žien), po celé roky, až zabudol, aké je to túžiť len po jednej jedinej. Len sa na ňu pozrieť a prahnúť po nej. Už teraz sa jeho krv zahrievala zdanlivo neuhasiteľným ohňom a koža sa okolo neho uťahovala. Moja. Svaly mu stvrdli. Moja.
Každopádne, ona v ňom ešte svojho druha nespoznala. V skutočnosti vyzerala, že len chce, aby zmizol.
Ľudia, uškrnul sa v duchu. Tak ako stála, sa zdala byť nedotknuteľná, jeho družka, ale musel sa jej dotknúť. Zomrel by, ak by to neurobil.
Valerian stuhol, zažmurkal, tie slová sa ozývali v jeho mysli. Zomrie, ak to neurobí. Koľkokrát mu ženy povedali niečo podobného? Že zomrie, ak sa jej nedotkne? Že zomrie, ak sa s ňou nevyspí? Nikdy si to neuvedomil, až teraz, v tejto chvíli, keď pozoroval svoj Mesačný svit.
Bola nutná k jeho prežitiu. Tá skutočnosť sa mu nepáčila, ale bola tam.
Ako ho len fascinovala, jej pery boli ľahko pootvorené akoby sa nemohla rozhodnúť, či sa nadýchnuť alebo kričať. Valerian chcel, aby robila oboje. Chcel počuť svoje meno plynúce z jej jazyka, aby lapala po dychu a kričala vyvrcholením.
Bola to jeho družka – jeho žena – a on to dokáže každému, kto by tvrdil niečo iné. Dokonca aj jej. Ach, áno. Každá bunka v jeho tele to vedela, vedela, že mu patrí. Už nikdy nebude schopný užiť si s inou ženou. Užiť si? Pomyslel si. Takmer sa rozosmial. Užil si s niektorou ženou naozaj?
Chcem mesačný svit, s jej prízračnými vlasmi a žiarivo svetlou kožou. V okamihu čo ju uvidel, ako sa kúpe vo svetle mesiaca, ju chcel. Svet okolo neho vybledol a videl len ju. Ožiarená jej nedotknuteľnou fasádou, všetky jeho inštinkty bojovníka reagovali a vychutnávali si to.
Bohovia, chcel ju. Len ako sa na ňu díval, jeho telo zabudlo na každodenné hýrenie. Hladoval po nej.
Ale ona mu povedala nie. Niekoľko krát.
Tiež od neho chcela utiecť. Valerian ešte doteraz nevedel potlačiť šok nad tou skutočnosťou. Alebo nad svojim vzrušením. Bojovník v ňom videl výhru, chcel ju donútiť zúfalo po ňom túžiť.
Jeho pohľad sa obrátil na malú dýku, ktorú držala, zdvihnutú a pripravenú a kútiky jeho úst sebou zašklbali. Vari si skutočne myslí, že ho od seba odoženie takou drobnosťou?
Ach, ale mala sa veľa čo učiť o odhodlanom nymfom bojovníkovi.
„Zhromaždite všetky nezadané ženy,“ povedal svojim mužom, hovoriac svojim rodným jazykom, nespúšťajúc pohľad z objektu jeho fascinácie.
O krok ustúpila. Keď si uvedomila, čo urobila, stuhla. Narovnala ramená, zdvihla nôž vyššie a vrátila sa na svoje pôvodné miesto. Ach, žena odvahy. Tá, ktorá bude bojovať na život a na smrť. Usmial sa, túžiac po nej ešte viac.
„Čo od nás chcete?“, spýtala sa, používajúc rovnaký jazyk, akým hovorili i ostatné ženy na povrchu.
Sotva počul jej slová, bol uchvátený tým, ako sa pery mäkké-ako-okvetné-lístky zmyselne pohybovali. Nasledované malým ružovým jazýčkom vo vnútri. Jeho penis v reakcii na to sebou trhol.
Žena si prešla prstami po paži. Odtrhol pohľad od Mesačného svitu – určite jedna z najťažších vecí, ktoré kedy urobil – a pozrel sa dolu. Nie len jedna žena, všimol si, ale hneď niekoľko z nich ho obklopovalo. Prepracovávali si cestu k nemu a jeho mužom, prechádzali po nich svojimi rukami, stonali a vzdychali, niektoré sa dokonca treli prsiami proti nim.
Valerian potlačil šok, keď si všimol, že sa jeden ľudský muž snažil pobozkať Doriana. Dorian mal na tvári výraz čírej hrôzy a odtlačil odhodlaného muža preč.
„Len tie nezadané?“ Spýtal sa Broderick, oči privreté kapituláciou, keď mu pôvabná brunetka olizla kľúčnu kosť.
„Len nezadané,“ potvrdil. Nymfovia mohli na ženách cítiť iného muža a tie s trvalými milencami tu budú nechané. Ak by bledý Mesačný svit, ktorý ho tak uchvátil, mal stáleho milenca, vzal by ju so sebou aj tak. Bez výhrad. Ale on vedel, vďaka jej sladkej, úchvatnej vôni, že nepatrila nikomu inému okrem neho.
Bez ďalšieho povzbudzovania jeho muži skočili do akcie, ukázali nezadaným ženám, aby sa zoradili. Samozrejme, tieto ženy poslúchli bez váhania, ich ženský inštinkt im prikazoval, aby poslúchli každý rozkaz nymfov. Zadané ženy vykríkli utrpením, pretože neboli vybrané a pokúšali sa dostať do rady tak či tak. Dokonca aj muž, ktorý túžil po Dorianovi, sa snažil dostať do rady.
Keď muž začal protestovať, bol rýchlo upokojený: pevnou päsťou, ktorá ho uložila do spánku.
Väčšina z nich bola príliš vystrašená, aby niečo urobili a stále boli zhrbení a triasli sa pri okrajoch stanu. Aký to slabí muži, pomyslel si Valerian. Vari nikdy predtým nebojovali? Nevedel si predstaviť, správať sa takýmto spôsobom.
Obrátil svoju pozornosť k Mesačnému svitu. „Vieš, kto som?“ spýtal sa jej.
„Čo od nás chcete?“ spýtala sa už druhý raz, ignorujúc jeho otázku.
Usmial sa svojim najzhýralejším úsmevom.
„Čo od teba chce každý muž. Tvoje telo. Budeš patriť mne. Teraz poď.“
Miesto toho aby poslúchla, v úškľabku vycerila zuby, odhaľujúc tak ich dokonalú bielu radu. Prečo ním nebola uchvátená? Prečo neprosila o jeho dotyk? Zaujímalo ho.
„To nemôžete urobiť,“ vyštekla. „Vypadnite odtiaľto, kým dorazí polícia a zatnú vás.“
Polícia? Zatknú? Valerian sa zamračil. „Zmeníš názor hneď, ako si ťa nárokujem, to prisahám.“ Manévroval okolo žien stále súperiacich o jeho pozornosť a uzavrel priestor medzi sebou a Mesačným svitom.
Jej tmavé oči sa rozširovali pri každom jeho kroku. Čím viac sa k nej blížil, tým viac bol priťahovaný jej delikátnou vôňou ako neviditeľnými reťazami. Až na to…
Jeden z jeho bojovníkov sa k nej dostal prvý, jeho silné ruky sa okolo nej obtočili zozadu a vzali ju do náruče. Vykríkla a kopala, bojovala ako rozzúrený upír, hladujúci po krvi.
Z Valerianovho hrdla vyšlo zavrčanie a musel potlačiť vlnu neskutočnej zúrivosti. Hnev spôsobený jej utrpením, zúrivosť nad jeho intenzívnym majetníckym pocitom. Moja. Ona patrí mne. Nikdy v živote nezažil takú žiarlivosť. On a jeho muži sa delili o ženy celú dobu. Ale pohľad na ďalšieho muža, ktorý držal jeho Mesačný svit, ho takmer zničil.
„Moja,“ vyštekol. Aj keď chcel odtrhnúť ruky bojovníka od nej preč, zostal pokojný. „Ona je moja.“
Shivawn zastal, koráliky v jeho vlasoch zarinčali. Mesačný svit pokračovala v boji v jeho náručí, pästičkami búšila do jeho tváre, čím mu spôsobila krvácanie a bolestivú grimasu.
Ak ju pustí a ublíži jej, zúril Valerian, zomrie.
„Ale, kráľ môj, povedal si, že nechceš žiadnu z týchto ľudských žien. Vravel si, že sú pre nás.“
Vravel, uvedomil si Valerian. To pripomenutie ním vyslalo ďalšiu vlnu temnej zúrivosti. Nikdy predtým neporušil slovo, ktoré dal svojim bojovníkom, očakávali od neho, že svoj sľub splní. Čo znamenalo, že jeden z jeho mužov si bude nárokovať túto ženu, jeho družku, za svoju vlastnú, poteší ju, dá jej rozkoš, bude sledovať jej vyvrcholenie.
To nemohol dovoliť.
Všetky jeho inštinkty ho nútili niečo urobiť, čokoľvek, len aby tomu zabránil. Ale aj tak nemohol nič urobiť a vedel to. S očami zúženými, rukami zaťatými v päste po bokoch povedal: „Ponesiem ju,“ jeho slová boli tvrdé ako oceľ.
Shivawn si mlčky prezeral, potom pokrčil ramenami a podal mu ju.
„Je divoká. Dávaj pozor na jej nohy, lebo sa ťa bude pokúšať kopnúť do tvojho mužstva.“ V okamihu keď jeho ruky boli voľné, Shivawn uchopil druhú ženu, tmavovlasú krásku, ktorá tiež nevyzerala nadšená tým, čo sa okolo nej deje.
Hmm. Veľmi zvláštne. Ďalšia nešťastná. Čo je s týmito ľudskými ženami v neporiadku?
Valerian na ňu zabudol, keď jemne zovrel v náručí Mesačný svit. Upokojila sa a na rukách mala husiu kožu. Odtiahla od neho svoju tvár a ruky si ovinula okolo pásu. Nemohol odolať, keď jej zavŕtal nos do krku, vdychujúc jej vôňu… sneh a divoké kvety – áno, to je jej vôňa – a vychutnával si mäkkosť jej bledej pleti.
„Cítiš moju vôňu?“ spýtal sa jej.
„N-nie. Mala by som?“
Jeho ramená poklesli sklamaním.
„Ak ma nedáš dolu,“ povedala trpko, akoby sa nútila do každého slova, „ vyškriabem ti oči a zjem ich pred tebou.“
Zasmial sa a na sklamanie zabudol. Mala sladkú tváričku a krvilačnú povahu. Vynikajúca kombinácia. „Prečo ma nepoprosíš, aby som ťa potešil?“
„Robíš si srandu?“ vydýchla. „Niekto by tu mal začať chodiť na skupinovú terapiu. Postav ma dolu!“
„Neodpovedala si na moju otázku.“
„Ani neodpoviem. Preboha, daj ma dolu!“
„Chcem ťa držať. Navždy.“
Zaťala zuby, ale tento krát neodpovedala.
„Chcel by som ti dať, čo žiadaš,“ povedal, „ale až moc sa mi páči, kde si teraz.“ Bokom sa tisla k jeho hrudi a všade, kde sa dotýkala jeho kože, ho pálilo. „Možno by som bol ochotný s tebou vyjednávať. Možno by si ma mohla o svojej žiadosti presvedčiť.“
Pozrela sa na neho. Keď sa ich pohľady stretli, modrý proti zlatému, zhlboka sa nadýchol. Povedomie v ňom zapraskalo, silnejšie ako predtým. Taká krása. Jeho nozdry sa rozšírili, zreničky zväčšili. Telo bolestivo stuhlo.
Prehltla a jej bledá pleť ešte viac pobledla.
„Žiadne vyjednávanie, Jednoducho ma daj dolu. Alebo nás chcete ty a tvoj steroidmi nadupaný tím znásilniť?“
„Znásilnenie?“ spýtal sa, nepoznajúc to slovo. „Súdiac podľa tónu jej hlasu to nebolo nič pekného. „Vysvetli mi to, znásilnenie.“
Vysvetlila. A to tým najzhnusenejším hlasom, aký kedy počul.
Znovu sa zasmial. Ľahostajné mužské prasa? Neochotná žena?

„Sladký Mesačný svit, ako si ma len pobavila. Nikdy v živote som ženu k ničomu nenútil a ani nebudem. Nie, keď pôjdeš do mojej postele, budeš po tom túžiť. Budeš zúfalá túžbou po mne.“

25 komentářů:

  1. Děkuji moc na tento překlad se vždy strašně těším děkuji

    OdpovědětVymazat
  2. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  3. Perfektní !!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za dalsiu kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  5. Dakujem za preklad :D i za korekci :D

    OdpovědětVymazat
  6. Strašně moc děkuji za další kapitolu. Skvělé! Už se nemohu dočkat další.

    OdpovědětVymazat
  7. Vďaka za kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  8. Knihomolka.36521. února 2016 17:21

    Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  9. Vdaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  10. Moc děkuji za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  11. :D Díky za další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  12. Děkujeme moc za překlad i korekturu další kapitolky.

    OdpovědětVymazat
  13. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat