čtvrtek 24. prosince 2015

Utajená temnota - Kapitola 17



Jasmine si myslela, že byť na úteku v dvadsiatom prvom storočí bude väčšia sranda ako v osemnástom.
Nebola.
Napriek modernej dobe, technológie boli proti nej. Will dokázal vystopovať všetky jej kreditky. Jej doklady, keď sa niekde ubytovala. Dokonca aj kamery zvládal hacknúť, aby ju našiel podľa čŕt tváre.
Doteraz sa jej vždy podarilo nejako uniknúť. O vlások, ale predsa. Avšak podpísalo sa to na nej. Nemohla ísť do väčších miest s kamerami, bánk, obchodov. Hranice prechádzala na metle.
Neodvážila sa spojiť s Casey alebo tetami. Ani hľadať útočisko vo Valhalle. Bola odkázaná sama na seba a strácala silu.

Will a jeho banda Vikingov ju vytlačili až k hraniciam Moldavska s Ukrajinou. Neustále jej boli na stope.
Teraz, po šiestich týždňoch plných bolesti, strachu a neistoty, sa na seba pozrela vo výklade malého obchodíka v dedinke pri hraniciach.
Líca jej prepadli, oči akoby sa zväčšili. Schudla. Čiastočne preto, lebo stratila chuť do jedla a čiastočne preto, lebo bol veľký problém zaobstarať si jedlo, keď máte za zadkom nasratú armádu nesmrteľných Vikingov.
Pokožka jej pobledla, vlasy sa prestali lesknúť. Čelenka zakrývala dva farebné pramene, ale aj tá bola špinavá.
Jej oblečenie... vzdychla. Nemohla si kúpiť nové. Mala na sebe vyblednuté, otrhané džínsy, kedysi červené tričko a tenký svetrík, pôvodne biely, ale teraz bol skôr sivý.
Nič viac nemala. Peniaze jej došli už dávno. Nemohla pracovať. Nemohla si vybrať úspory z banky. Nemohla čarovať, aby ich získala. Will by našiel jej stopu. Sledoval všetky podozrivé transakcie v oblasti, kde ju našli.
Spomienka naňho bolela najviac. Jej zlomené srdce kričalo zradou. Každý večer plakala. Za ním. Za tým, čo mohli mať, čo tak rýchlo zahodil. Nemal v ňu ani toľko viery, aby ju vypočul.
Pretrela si uslzené oči. Toto z nej urobil. Niečo, čím bola pred toľkými storočiami. Spodinu spoločnosti.
Siahla do vrecka a vybrala pár mincí. Potrebuje jesť. V brušku jej škvŕkalo. Naposledy jedla v pondelok. Dnes je streda ráno. Bola slabá, veľmi slabá. Ospalá.
Prepočítala si peniaze. Netešilo ju, ako k nim prišla. Kedysi si prisahala, že nikdy viac z nej nebude žobráčka. Ako rýchlo sa menia priority...
Vošla do obchodu a predavač za pultom na ňu podozrievavo pozrel. Sledoval každý jej krok. Nečudovala sa mu.
Vzala si dva kusy najlacnejšieho pečiva, syr a balenú vodu. Zaplatila to všetkým, čo mala. Nezostal jej ani cent. Zase.
Vložila si svoj cenný poklad do malého batôžku na chrbte a zamierila von z dediny. Kráčala po cestičke, kým nevošla do lesa a pokračovala ešte hodinu. Nohy ju boleli, telo odmietalo spolupracovať.
Prekonala sa a došla až k svojmu úkrytu – malému skalnému previsu chránenému hustými kríkmi a mohutným stromom.
Takto skončila. Bez domova, jedla a hrdosti. Už sa nedokázala ľutovať. Bola rada, že žije. Preklínala Willa a jeho severskú mágiu, ktorá dokázala tú jej vycítiť.
Nevedela, ako dlho takto prežije. Kedy to ten upír vzdá? Pôjde po jej rodine?
Nie, on chce ju. Nezastaví sa.
Vzlykla. Will. Bola s ním tak šťastná. Rozumel jej. Nesúdil ju. A nakoniec jej neveril.
Schúlila sa do klbka na tenkej deke na zemi a prinútila sa jesť. Ako človek by na tom bola oveľa horšie. Jej nesmrteľnosť ju zachraňovala pred väčšinou chorôb a smrti hladom, ale aj to príde. Na rozdiel od upírov, ju krv nezachraňuje.
Dojedla nechutné pečivo a zapila ho vodou. Bola jej zima. Ľahla si na zem a objala sa. Myslela na Casey. Ako ju utešovala, keď utekali pred inkvizítormi. Ako ju objala, keď bola maličká a ony nemali nič, čím by sa zahriali. Vtedy sa okolo nej obkrútila a hriala ju vlastným telom.
A Casey ju s dôverou objala. Nevinila ju z toho, čo nemajú, uctievala ju za to, čo im zaobstarala. Svoje dievčatko chránila ako len mohla. Nikdy ju neposlala po peniaze alebo jedlo. Vždy ju nechala v úkryte a sama sa o všetko postarala. Aj keď to znamenalo poníženie.
Ale jej dcérka je už dospelá. Nepotrebuje ju. Teraz je to len a len na nej.
Vzdychla a smrkla. Už je tu tri dni. Viac si nemôže dovoliť. Večer pôjde ďalej. Zamieri na juh, do Rumunska. Možno to Willa zmätie.
Unavene privrela oči. Nemohla si dovoliť skutočný spánok. Vždy ju vydesil aj ten najmenší šuchot lístia.
Ale tá únava... telo jej slablo, potrebovalo energiu. Teplé jedlo. Spánok. Bezpečie.
Nič z toho mu nemohla dať.
Prinútila sa na chvíľu si zdriemnuť, ale z očí jej napriek tomu tiekli slzy pri spomienkach na šťastné chvíle s Willom...

Večer zbalila svoju deku, zvyšok vody, nasadila si kapucňu a vysadla na metlu. Noc bola chladná, hviezd nikde.
Striaslo ju. Pod pokožkou ju nechránila takmer žiadna tuková vrstva.
Sústredila sa a vzlietla. Nechala les za sebou a orientovala sa podľa svetiel na cestách.
Do Rumunska dorazila skrehnutá a uzimená. Zastala krátko za hranicami, lebo si už necítila prsty ani nohy.
Našla hustý les, kde pristála a chvíľu sa spamätávala, sediac na zemi. Už zase chcela spať. Nevydržala pri zmysloch ani desať hodín, aby nepotrebovala spánok.
Potlačila tú potrebu. Úkryt. Najprv úkryt.
Blúdila lesom až do rána, než sa zložila v maličkej jaskyni obklopenej stromami a ostrými skalami. Zdriemla si a ešte pred obedom vstala a šla nájsť civilizáciu.
Ani nie po polhodine chôdze natrafila na malé mestečko. Malo niekoľko obchodov, tri továrne a pár administratívnych budov. Plus tri banky s kamerami. Tým sa musí oblúkom vyhnúť.
Sakra.
Dostala sa na námestie. Nebolo na ňom veľa ľudí. Vyzeralo to tam pokojne. Možno by sa mohla zdržať pár dní. Ak získa nejaké peniaze. A jedlo.
Práve prechádzala hlavnou ulicou, keď ustrnula pri pohľade na auto stojace pred jediným hotelom. Najnovší Mercedes. Cudzokrajná značka.
Krv jej stuhla. Upíri.
Naučila sa rozoznávať malé detaily, ktoré upozorňovali na ich prítomnosť. Čierny Mercedes medzi ne rozhodne patril.
Ako ju naháňali, nepoužívali lietadlá. Šli po nej po skupinkách a v autách, aby pokryli viac terénu. A nikdy sa neznížili k Škode alebo nedajbože Fiatu. Vždy mali luxusné a rýchle autá. Už sa stretla s Lamborghini a dvakrát s Rolls Royceom. Mercedes je novinka, ale nádeje si robiť nebude.
Aká je šanca, že by sa v tomto zapadákove objavilo cudzokrajné luxusné auto? Domáci naň nemajú.
Poobzerala sa. Nikde nikto podozrivý.
Prikradla sa k Mercedesu. Ako inak, dymové sklá. Francúzska poznávacia značka. Tú mali všetky autá Vikingov.
Mala zlé tušenie. Zdvihla hlavu a pozrela do okien hotela. Ukrývajú sa za nimi vražedné pijavice?

Will celkom tejto stope neveril. Bola dosť nejasná. Práve šli za upírmi do Moldavska, kde Jasmine videli naposledy, než im unikla, keď mu zavolali, aby to skúsil v Rumunsku. Údajne videli siluetu na metle nad stromami a stratili ju na hraniciach.
Pri jeho šťastí videli orla.
Kde je Jasmine? Je v poriadku? kričal jeho mozog. Prečo si ju nechal odísť? vyčítalo mu srdce.
Nie. Nesmie tak premýšľať. Tá ženská ho zradila a skončí v cele. S ničím iným sa neuspokojí. On nie je ako Damian, ktorý sa zmieril s Annieným predošlým životom Izabelly. Jasmine ich zradila. A trest si odpyká v tomto živote!
V hrudi ho zabolelo. Takto si ich budúcnosť nepredstavoval. Ju v cele, jeho ako jej dozorcu. Každý deň ju bude mať na očiach, bude vedieť, čo im urobila, a spomínať na to, ako jej dôveroval.
Toto nechcel. Chcel ju mať pre seba, vo svojom vlastnom byte, posteli, živote. Predstavoval si, ako ju ráno budí do práce a ona vychrlí všetky nadávky, ktoré pozná. Ako ju večer ospalú odnesie do postele a prikryje. A potom sa k nej pridá. Možno budú spať, možno nie.
Ale bola by pri ňom. Kričala by naňho, hádala sa s ním a neskôr by sa zaoblila s ich dieťatkom pod srdcom. Už videl tú kombináciu bosorky a upíra, ktorá by mu zničila aj to posledné z nervov, čo mu zostalo.
A ona všetko zničila. Jeho dôveru, jeho vieru v lepší svet, v budúcnosť. Vybrala si Briana, zatajila mu dcéru... ako to vôbec je? Cítil, že pokrvne nie sú príbuzné. Jasmine nemohla rodiť. Ale Casey nevyzerala prekvapene, keď to podotkol.
Napriek tomu jej hovorila mama.
Nerozumel tomu. Ani nechcel. V jeho hlave sa Jasmine rovnala slovu zrada a tak to musí ostať.
Logol si z lacnej Vodky, ktorú im priniesli na izbu a dostal chuť na krv. Ale tú si ešte nezaobstarali.
Axel vyšiel zo sprchy, prezlečený do bojového. Dnes prehľadajú mesto. Zajtra by mali doraziť ich bratia z Moldavska, pretože pôvodne boli štyria v skupine.
„Hej, si v pohode?“ opýtal sa upírsky kráľ.
„Už dlho nie,“ odvetil temne. Hodil sa do kresla a ľutoval, že tou Vodkou sa neopije. Zúfalo to potreboval.
Axel ho v duchu poľutoval. Takéhoto ho ešte nevidel. Na dne. Zničeného. Nemohol uveriť, že niekto taký roztomilý ako Jasmine, ho mohol zradiť. Prečo by to robila? Videl, ako sa na seba pozerajú. Tí dvaja by prešli aj peklom, len aby mohli byť spolu.
Tak prečo sa toho vzdala? Čo získala tým, že sa pridala k Brianovi?
Otvoril okno a nenútene sa oprel o stenu. „Will, mal by si sa vrátiť do Británie. Potrebujú ťa.“
„Potrebujú, aby vinník nebol na slobode. A ja sa o to postarám. Je to moja práca.“
„Tvoja práca je chrániť Salvatora. Za to ťa platí. O ostatné nech sa starajú iní agenti.“
Will si odfrkol. „Ja som to posral, ja to napravím. Nemal som jej veriť.“
Axel krútil hlavou. „Knihu tým späť nezískaš, Will. Je preč, zmier sa s tým.“
Upír sebou trhol. „Nenechám Jasmine na slobode. Nezaslúži si to.“
„Si si istý?“
„Ako ešte nikdy.“
„V tom prípade by si sa mal pozrieť na toto. Zdá sa, že niekto nápadne podobný tvojej milej nám práve prepicháva pneumatiky.“

Jasmine nechcela riskovať. Poškodí im auto a vypadne. Vybrala z topánky ostrú dýku a začala ňou bodať. Bola taká slabá, že to nešlo hneď. Musela sa poriadne prekonať.
Prvá pneumatika pukla a zasyčala. Ešte aspoň dve.
K tomu nikdy nedošlo.
Posuvné dvere hotela len pár metrov od nej sa otvorili a ona uvidela tvár, na ktorú sa pokúšala zabudnúť. Will sa zúrivo mračil a Axel za ním si hrýzol peru.
Nedovolila strachu ochromiť ju. Vrátila dýku na miesto a rozbehla sa, odkiaľ prišla. Prepletala nohami a radšej sa neobzerala.
Počula, ako upíri klusajú za ňou. A boli rýchlejší. Pridala a utekala, čo jej nohy stačili. Bosorky mali pred upírmi nevýhodu v rýchlosti. Nefičali na krvi. A Jasmine prišla o väčšinu svojej fyzickej sily.
Preskočila zábradlie a vbehla na cestu. Takmer ju zrazilo auto, ale krátka kolóna jej dopriala náskok, pretože Will s Axelom sa museli zastaviť.
Vybehla zase na chodník a musela spomaliť. Pľúca jej horeli. Metlu nechala v lese. Pozrela na Vikingov. Will jej pohľad opätoval a nebolo v ňom nič teplé a hravé ako kedysi. Bol to pohľad plný ľadu a krutosti.
Aj on sa zmenil. Tvár mal zarastenú, telo napätejšie než si pamätala. Neutrálne oblečenie vymenil za bojové handry a ťažké topánky.
Ak k nej nejaký cit prechovával, definitívne sa stratil. Naveky.
Potlačila slzy. Vyplakať sa môže až keď bude v bezpečí. Znovu sa pustila do behu. Šla popri ceste, až sa dostala na most nad úzkou, tmavou riekou. Skôr väčším potokom.
Nikdy sa nedostane na druhý koniec včas. Will ju dobiehal. Bol ako šialený. Ani Axel s ním nestíhal držať krok.
Zastala. Nemá zmysel viac míňať sily. Pozrela napravo, naľavo. Niežeby mala veľa možností. Mozog jej pracoval na stodva percent.
Pod ňou je kalná voda. Zakryje jej pach. Prúd je dosť silný, aby stiahol človeka jej váhy. Stále má náskok. Ak by Will skočil, vylezie niekoľko sekúnd po nej a príde o pachovú stopu. A v takej vode mu bude aj jeho superzrak nanič. Špinavá voda a lom svetla ho budú miasť.
Rozopla si svetrík a priviazala si ho k pásu. Bude ho potrebovať.
Vyskočila na kamennú rímsu mosta.
„To nech ťa ani nenapadne!“ kričal Will z diaľky.
„Trhni si, pijavica!“ odkričala a odrazila sa.
Bol to odporný pocit. Pád ju šteklil v žalúdku a voda ju privítala ľadovým objatím. Chvíľu bojovala s prúdom, pokúšala sa dostať priamo pod most. Dostala sa na plytšie miesto a vzhliadla. Bola mimo Willovho zorného poľa.
Odviazala si svetrík. Na rukávoch urobila uzol a naplnila ich štrkom z dna. Potom ho hodila do prúdu. Vznášal sa tesne pod hladinou.
Ona sa predrala k brehu pri náprotivnom pilieri a tam sa skrčila v ľadovej vode. Svaly jej stuhli a triasla sa.
Will s Axelom na to skočili. Zbehli z mosta a náhlili sa pozdĺž potoka po prúde, sledovali sotva badateľný svetrík.
Zostala učupená vo vode, kým tí dvaja nezmizli z dohľadu, potom sa ťažkopádne vyšuchtala do vysokej trávy na brehu. Zuby jej drkotali.
Tentoraz to nezvládla a rozplakala sa. Bojujúc so studeným vetrom sa vrátila do lesa, kde nechala svoje veci.
Keď tam prišla, pery mala modré a pokožku neprirodzene bledú.
Ani tam jej však nebol súdený pokoj.
Odvšadiaľ zaznelo neprirodzené vytie a štekot. Otočila sa. Mierili si to k nej tri obrovské psy s odhalenými zubami.
Okamžite vedela, že nie sú normálne, ale tvorené mágiou. Mali svalnaté telo bez srsti, ohavné papule a dva páry zelených očí.
Zvrieskla. Čo to má byť?
Zozadu pribehlo pol tucta ďalších. Obkľúčili ju. Vrčali, slintali, ale nezaútočili.
Jasmine nemala únikovú cestu.
Odrazu z tieňov vystúpila vysoká postava v plášti. Ozval sa mužský smiech.
„Kto si? Čo chceš?“ prskla.
Muž na ňu namieril ruku. Spod rukáva mu vyliezol červený had dlhý ako týždeň pred výplatou a preplazil sa pomedzi svalnaté nohy psích beštií.
„Čo to je? Daj to preč!“
Had sa napriamil a jeho hlava prudko udrela do Jasmininej ľavej nohy. Zaštípalo ju, keď zahryzol.
Svet sa s ňou roztočil. Zahmlelo sa jej pred očami. „Č-čo... chce...š?“ podarilo sa jej povedať, než celá stŕpla a všetko sčernelo.


14 komentářů:

  1. No teda,takto to ukoncit :-D diky za kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  2. No tedy, takhle to ukončit, ty nás nemáš ráda Alex. A na Štedrý den :-)
    Co nám to děvče děláš!!!
    Přesto ti přejí krásný Štedrý den, spoustu pohody a hlavně
    štěstí v Novém roce :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za další kapitolu a přeji pohodové prožití vánočních svátků !!!

    OdpovědětVymazat
  5. Vďaka za kapitolu, aj keď s takým napínavým koncom :-))
    prajem krásne a pohodové Vianočné sviatky :-) Jana

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za kapitolku. Přeji krásné svátky a do nového roku jen to nejlepší. :)

    OdpovědětVymazat
  7. Moc ti děkuji za skvělý překlad!!☺

    OdpovědětVymazat
  8. vďaka.., pekný štedrý večer :)
    bety

    OdpovědětVymazat
  9. DÍKY ZA NOVOU KAPITOLU.

    OdpovědětVymazat
  10. Ďakujem za ďalšiu kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  11. Dík za kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  12. Srdečná vďaka za ďaľšiu úchvatnú kapitolu... :-);-)

    OdpovědětVymazat