sobota 26. prosince 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 23



Bol hajzel, pomyslel si Hector nasledujúce ráno. Mal zavolať Noelle. Vyzdvihnúť ju. Mali ísť k domu Bobbyho Marksa spolu. Namiesto toho, práve v tejto chvíli, úplne sám liezol po schodoch k Bobbyho vchodovým dverám.
Hector jej dal kopačky.
Po včerajšej noci proste ešte nebol pripravený vidieť ju. Dokonca už len pomyslenie na ňu ho rozpálilo, rozptyľovalo ho. A teraz, keď poznal ten med, ktorý na neho čakal medzi jej nohami, ako mal, dopekla, pracovať na prípade spolu s ňou, po jeho boku, a nehodiť ju na zem a nerozdať si to s ňou každú druhú minútu?

Neskôr jej zavolá. Ospravedlní sa. Možno mu odpustí, možno nie. Ak sa Noelle rozhodne ukončiť túto vec medzi nimi, bude mu tak lepšie. Jej bude lepšie.
Ruky zovrel do pästí a v hrudi sa mu zapálil hnev. Nemôže ju stratiť.
Nakoniec sa to aj tak stane.
Hnev zbĺkol ešte viac.
Sústreď sa.
Natiahol si rukavice a zazvonil. Znova sa pokúsil dovolať sa Brende Marksovej, Bobbyho matke, ktorá žila len niekoľko domov odtiaľto. Bez úspechu. Keď skončí tu, mal v pláne ísť za ňou. Zatiaľ Noellino tehotenstvo zatienilo všetko ostatné, ako v to dúfali.
Noelle... tehotná...
Kurva, sústreď sa.
Hector stál, očakávajúc sluhu. Nikto neprišiel k dverám, takže znova zazvonil. Obloha bola zamračená, sivá, chystala sa búrka. Mal pocit, akoby ho niekto sledoval, ale nenašiel žiadne stopy po kamerách, ani nikto nevykukával cez škáry na žalúziách. Počkal niekoľko ďalších minút, potom sa poobzeral okolo. Po ceste prešiel Mercedes. Na chodníku na opačnej strane cesty bol človek – muž, vysoký, štíhly, s tmavými vlasmi, príťažlivý, zrejme zajačik nejakej bohatej paničky – na prechádzke s chlpatým, bielym psom, absolútne ignorujúc Hectora. Okolo tohto domu boli ešte ďalšie štyri domy, každý jeden väčší než ten predchádzajúci. Veľa bieleho mramoru, košaté stromy a záplava farebných kvetov. Ani teraz ho nikto cez okná nesledoval. Okolo každého domu bola tiež aj železná brána. Dokonca aj okolo tohto. Preniknúť cez bránu Marksovcov bolo zložité – tá jeho bola dokonalejšia než väčšina – ale nie nemožné. Čo dokazovala Hectorova prítomnosť pred dverami.
Toto bola štvrť, v akej si myslel, že bude Noelle žiť. Hoci si zrenovovala domov, nebol umiestený v tej najlepšej štvrti mesta. Ale na druhej strane, bol vzdialený len desať minút od Avinho bytu, takže... prosím. Toto sa mu na nej páčilo. Jej zmysel pre vernosť. Preto sa napokon rozhodol dôverovať jej, povedať jej pravdu o svojich rukách. Kedysi si myslel, že chlap u nej nikdy nevedel, na čom je. Až príliš rada si vymýšľala príbehy. Nehovoriac o maske hlúpeho dievčaťa. Ale Hector ju začínal chápať.
S ňou ste vždy vedeli, na čom ste. Povedala, že len teraz si všimla, že nosil pocity v očiach. Nuž, to isté sa dalo povedať o ňom a jej očiach. Ak ste sa pozreli hlboko do nich, videli ste túžbu a zraniteľnosť, ktoré vyžarovali z tých strieborných dúhoviek. A keď sa hriešne usmiala, mali ste problém. Ale keď sa usmiala sladko, niečo, čo ju videl urobiť iba kvôli Ave – a teraz kvôli nemu – jej vernosť nemala hranice.
Nemal by potrebovať ďalšiu pripomienku, aby sa sústredil. Naštvaný sám na seba, Hector priniesol náradie ku dverám garáže za rohom, a nabúral sa do bezpečnostného systému. Usmial sa, konečne mohol využiť skúsenosti získané životom na ulici. Dvere sa pomaly, ale isto, zodvihli, odhaliac čierne BMW, s oknami takými tmavými, že by nikto nikdy nebol nikdy schopný vidieť dovnútra, a striebornú Viperu. Tiež tu bol golfový vozík aj štvorkolka.
Čo si chcel utajiť, Marks? uvažoval Hector.
V dome našiel zosilnené oceľové steny, namaľované, aby vyzeralo ako štuka. Kuchyňa bola čistá, všetko bolo v poriadku. Obývacia izba tiež čistá. Pracovňa uprataná. Neboli tu žiadne počítače. Žiadne elektronické dokumenty. Bol tu pracovný stôl s kartotékou, ale nič v nich nebolo.
Upratal tu Marks – alebo niekto iný? Chcel niekto udržať niečo pod pokrievkou? Hector sa pokúsil nájsť odtlačky, ale našiel iba Marksove. Už mal namierené von z miestnosti, aby prehľadal zvyšok domu, keď zacítil, že jedna z dlaždíc pod jeho čižmou povolila a trochu sa zatriasla.
Povolené, pomyslel si. V žiadnom prípade by človek, taký bohatý ako Marks, nedovolil vo svojom dome takú nedokonalosť. Hector sa zohol a pokúsil sa vypáčiť dlaždicu. Bolo treba použiť jemnosť a zopár tvrdých potiahnutí, ale napokon sa mu podarilo zodvihnúť ten kúsok. Skrýša. S malým počítačom odpočívajúcim v strede. Ahoj, krásavec.
Prebehlo ním vzrušenie, keď si ten malý prístroj odkladal do kufríka na náradie. Na poschodí našiel kinosálu. S dvoma pokrčenými prikrývkami na pohovke to vyzeralo, že to bola obľúbená miestnosť. A tá, ktorú Marks nedávno využil pre zabavenie hostí. Televízor nebol vypnutý a na obrazovke sa premietala dopoludňajšia telenovela.
Marks bol nezadaný a neboli žiadne správy o tom, že by sa s niekým schádzal. Štyri hosťovské izby, prázdne a čisté. Potom objavil hlavnú spálňu. Kráľovská posteľ bola rozhádzaná, obe strany očividne používané, posudzujúc podľa priehlbín v matraci. Ale nezdolateľný dôkaz toho, že tu zabával ženu? Oblečenie, ktoré viselo v šatníku, vedľa jeho.
Šaty, formálne aj neformálne. Žiarivé tričká a džínsy s vírivými vzormi, šitými po stranách. Majiteľka tohto oblečenia bola viac než len hosťom, ktorý tu prespával. Ona tu zostávala. Často. Možno tu dokonca aj žila, hoci tu po nej Hector nenašiel žiadne ďalšie stopy. Existoval tak iba jeden spôsob, akým zistiť identitu záhadného dievčaťa. Hector položil kufrík s náradím na zem a narovnal sa. DNA test na jej použitom oblečení.
Za sebou začul to najtichšie zašuchotanie krokov. Hector za menej než sekundu uchopil do dlane pyre-gun, umiestnenú v puzdre pod pažou, obrátil sa a zamieril. Približovala sa k nemu žena s vázou, ktorú držala v rukách nad hlavou. Hodila ju na neho, no minula, keď odskočil z dráhy. Zalapajúc po dychu, ako jej nával energie skrútil, pokúsila sa zachytiť sa a vrhnúť sa na neho po druhýkrát.
„Ešte krok a vystrelím.“ Iba jeho reflexy ju zachránili, inak by bol vystrieľal prvý zásobník. Zamrzla na mieste. Mohol potiahnuť spúšť, ale neurobil to. Bol príliš zvedavý, chcel odpovede teraz, a nie neskôr.
Bola Rakanka, uvedomil si, keď si ju premeriaval. Zriedkavá rasa, ktorá sa sotva odvážila vstúpiť na túto planétu. Mala dlhé, zlaté vlasy, zlaté oči, zlatú pokožku, a ak nerátal Noelle, bola tou najkrajšou ženou, akú kedy videl.
Jeho záhadné dievča, ak by mal tipovať. „Polož tú vázu dole,“ prikázal jej pokojne. Mala v úmysle mu s ňou tresnúť po hlave, žiadne otázky.
Nervózne si navlhčila pery. Dokonca aj jej jazyk bol zlatý. Jej oči sa naplnili obrovskými slzami, zatiaľ čo začala koktať: „P-prosím, n-neubližujte mi. Toto je môj dom. M-musíte odísť.“ Silný prízvuk. Stavil sa, že tu nebola dlho.
„Polož tú vázu dole,“ zopakoval, tentoraz drsnejšie. „Nechcem ťa postreliť, ale urobím to. A ak ťa postrelím, budeš bezmocná. Rozumieš, čo to znamená?“ Mohol by jej urobiť, čo by len chcel.
Pomaly poslúchla, odložiac „zbraň“ na podlahu. Potom sa narovnala, chvenie triaslo celým jej telom a slzy jej pretiekli cez okraj, stekajúc jej po lícach.
„Kto si?“ dožadoval sa.
„M-margarete. Manželka.“
Zodvihol jedno obočie. „Manželka Bobbyho Marksa?“ V spise sa o žiadnej manželke nehovorilo. Ale na druhej strane, manželstvo s mimozemšťanom by nebolo celkom legálne. A Margaretino vyhlásenie vysvetľovalo, prečo sa Marks prestal stretávať s inými ženami. Tiež to vysvetľovalo, prečo Margarete nikdy neukázal na verejnosti. Nie každý bol naklonený myšlienke mimozemšťanov. A keďže Rakani boli prenasledovaní, často stiahnutí z kože, ktorá bola potom narezaná na kúsky kvôli zlatu, Marks by nechcel, aby bolo jej zdravie v neustálom ohrození.
„Á-áno. Bobby.“ Prikývla, jej vlasy tancovali okolo jemných ramien. Oblečená v ľadovo modrom padajúcom plášti, vyzerala nevinne a pravdivo ako anjel.
Nebude mu trvať dlho, než zistí, či je tento obrázok pravý alebo falošný. „Chcem, aby si išla k posteli a sadla si,“ povedal a z pier jej uniklo vzlyknutie. Doparoma s tým. Musí opatrnejšie voliť slová. Postele v týchto situáciách najčastejšie znamenali znásilnenie. „Neublížim ti, ak ma nebudeš provokovať. Som agent A.I.R., a položím ti niekoľko otázok. To je všetko. Keď si sadneš, skloním zbraň.“
Váhavo poslúchla, slzy jej teraz stekali bez prestania. Ako sľúbil, zložil zbraň. Zlaté oči sa jej naplnili prekvapením. Držiac pohľad pevne na nej, kľakol si ku kufríku s náradím a zapol nahrávanie zvuku. Potom sa narovnal, vystrel plecia. Sledovala ho, nervózne sa kolíšuc tam a späť.
Najprv to najdôležitejšie. Časť jeho práce, ktorú nenávidel najviac. „Je mi ľúto, že ti to musím povedať ja, Margarete, ale Bobby Marks bol minulú noc zavraždený.“
„Čože?“ prekvapenie sa postupne premenili na hrôzu. „Nie. Nie! Ja som ho videla ešte včera.“
Hector zostal ticho, dávajúc jej čas prijať novinky. Najprv zo seba vychrlila niekoľko ďalších popretí o tom, že nie je možné, aby bol mŕtvy, potom sa rozplakala, potom stuhla, keď nad ňou prevzal kontrolu šok a úplne ju ochromil. Reakcie, ktoré veľmi dobre poznal. Urobil to isté, keď sa dozvedel o svojom bratovi.
„Kedy si ho videla naposledy?“ opýtal sa.
„Ja...ja... včera. Minulú noc.“
„Kedy presne?“
„Ja neviem. Možno...“ pozrela sa na hodila, odpočívajúce na nočnom stolíku, ako keby jej mohli pomôcť. „Okolo deviatej, myslím.“
Pokračujúc v jemnom tóne, tichučko povedal: „Čo robil predtým?“
Slzy sa jej zachytili na mihalniciach, a ona musela žmurknúť, aby si vyčistila zrak. „Večeral so mnou a so svojou matkou. Konečne ma s ňou zoznámil.“
Dobre. Niekam sa dostávali. „Ako to dopadlo?“
Jej brada sa zachvela. „Nechcem o tom hovoriť.“
Slová, ktoré povedal Noelle len včera. „Ja viem, ale musíš. Potrebujem nájsť jeho vraha a ty mi môžeš pomôcť.“
Prešlo niekoľko minút, než sa pozbierala dosť na to, aby povedala: „Vždy ma prinútil ukryť sa, keď sem niekto prišiel, ale mňa to zraňovalo a on to vedel, tak sem pozval svoju matku. Keď jej to povedal, začala kričať. Nikdy som nepočula také škaredé slová, aké použila ona. Povedal mi, aby som šla do našej izby a počkala, kým po mňa príde. Urobila som to, ale on vôbec neprišiel.“
Takže sa matka dozvedela nejaké zlé novinky. Nuž, zlé novinky len podľa jej názoru. Bola naštvaná. Bol to motív na vraždu? Možno, ale to nevysvetľovalo to, čo počul a videl ten svedok.
Ale aj tak. Hector rozhodne potreboval vypočuť pani Brendu Marksovú. Teraz bola, prosto a jednoducho, podozrivá,. S jej peniazmi si na to pokojne mohla niekoho najať.
„A potom?“ naliehal.
Margarete pokrútila hlavou. „Ja neviem. To bolo naposledy, čo som ho videla.“
„Nezavolala si mu? Nehovorila s ním po telefóne?“
„Nie.“
„Nevolala si nikomu? Ani aby si nahlásila, že zmizol?“
„Nie,“ vykríkla, odrazu nahnevaná. „Neverím nikomu na tejto planéte, okrem Bobbyho. Povedal mi, že ľudia by ma zranili, keby ma tu našli.“
„Ako si sa s ním zoznámila?“
Obtočila si ruky okolo pásu, ako keby bojovala s prudkým závanom chladu. „Prečo to chcete vedieť? Ako vám môže toto pomôcť s... s jeho...?“
„Bola by si prekvapená, čo všetko môže pomôcť,“ bolo všetko, čo povedal. Odvrátila pohľad.
„Prišiel na moju planétu. Zamilovali sme sa do seba. Priniesol ma sem.“
Klamala, pomyslel si Hector. Slová zneli, akoby ich mala nacvičené, ako keby opakovala niečo, čo mala nakázané. Okrem toho, Bobby by musel získať povolenie opustiť planétu a on nezískal. Hector to už skontroloval, bol to štandardný postup. Mohol by ju vziať na veliteľstvo, zatvoriť ju do cely v A.I.R., čisto iba na základe vlastného podozrenia, ale nechcel ju nahlásiť do systému. Nie, že by mu nedôveroval – aj keď vlastne nedôveroval –, ale nezabudol na to, ako zmizli tie dievčatá z nemocnice minulý rok a na Arkadiánca, ktorý bol z toho podozrivý. A pretože Arkadián bol zaplatený do Marksovej vraždy... ani náhodou.
Okrem toho, vziať ju z domova, z prostredia, ktoré pozná, by bolo zbytočne kruté. Čokoľvek sa stalo, Margarete milovala Bobbyho Marksa. A nebolo by ani na škodu získať si jej dôveru. Ak by ju prinútil veriť mu, povedala by mu všetko, čo by chcel vedieť. „Myslíme si, že tvoj manžel sa pokúšal získať dôkazy o zločine, ktorý niekto spáchal. Povedal ti o tom niečo?“
Z tváre je zmizla farba, zanechajúc po sebe chorobne popolavú bledosť. „N-nie. Nič o tom neviem.“
Obrovský strach. Okej. Rozhodne išiel po správnej ceste. „Vôbec nič?“ Muži povedia žene v posteli čokoľvek. Aspoň si to myslel. Veď sa pozrite na to, čo všetko prezradil Noelle. Veľmi osobné veci, o ktorých sa nepodelil s nikým iným, za celý svoj život.
Tentoraz sa Margaretina brada triasla tak silno, že nedokázala odpovedať. Prudko pokrútila hlavou.
Veď mi to povieš. „Nechcem, aby si opúšťala Nové Chicago,“ povedal jej. „Možno ešte budem mať pár otázok a musíš byť dostupná. Ak odídeš, vystopujem ťa, a výsledky sa ti nebudú páčiť.“
Vyhrážať sa vystrašenej žene, ktorá práve stratila manžela, bolo oveľa krutejšie. Ale nemohol sa prinútiť zaujímať sa o to. Teraz záležalo na výsledkoch. Na ničom inom. A ona sa naučí dôverovať mu napriek jeho násilnej taktike. Bude musieť.
„Neodídem,“ zašepkala zlomene.
„Dobre. Ale pre prípad, že by si bola v pokušení...“ Z kufríka vytiahol striekačku a skrátil medzi nimi vzdialenosť. Margarete sa skrčila, ale zdrapol ju za pažu na dostatočne dlhú dobu, aby jej vpichol obsah striekačky. „Prepáč mi to bodnutie.“ Pustil ju, odstúpil od nej. „To je izotopická sledovacia tekutina. Zopár kliknutí tlačidiel a budem schopný ťa nájsť.“
Namiesto toho, aby na neho začala kričať, len prikývla na znak porozumenia. Nebude mať kvôli tomu výčitky. Zajtra sa sem vráti. A napozajtra znova. Dokým Margarete nezačne spievať. Bude jej klásť doplňujúce otázky, drobné veci, aby ju prinútil rozprávať. Margarete sa naučí, že mu môže dôverovať, že ju ochráni. Že bol odhodlaný pomôcť zbaviť viny jej manžela a poslať jeho vraha do väzenia.
A možno... možno sem k nej pošle Noelle. Možno Margarete iba potrebovala nejakú ďalšiu ženu. Aj keď Noelle bola drsňáčka a rada urážala. A vyhrážala sa. A kričala.
Ostrá bolesť v hrudi. Nával zmyselnosti skrz telo. Už znova to robíš. Myslíš na ňu. Reaguješ na ňu.
„Potrebujem urobiť nejakú prácičku v tejto miestnosti,“ povedal, „ale chcem, aby si zostala tam, kde si, okej?“
Ozvalo sa jemné „áno“.
Naniesol prach na bielizník kvôli odtlačkom, urobil niekoľko fotografií šatníka, dokonca odfotil aj Margarete, a ona urobila, ako sľúbila. Ani raz sa nepohla z postele. S A.I.R. to bolo tak, že nie vždy ste potrebovali povolenie k týmto veciam. Mimozemšťania nemali rovnaké pravá ako ľudia.
Keď skončil, položil holokartu na nočný stolík. Musela stlačiť iba jedno tlačidlo a nad kartou sa zjaví modrá obrazovka s jeho fotkou, menom a so svietiacim číslom. „Tu je moje číslo. Zavolaj mi, ak si spomenieš na čokoľvek z tej noci, o čom si mi nepovedala. Hocičo.“
Prikývnutie, ako keby sa uzamkla do seba. Otupenosť musela opadnúť a smútok prevzal jej miesto.

Hector sa zbalil a odišiel, tým istým spôsobom, akým sa tam dostal. 

10 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Nikol-Ni.Ki - Dakujem velmi pekne za preklad dalsej kapitoly :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělé, díky moc za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Vďaka za preklad a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  7. Mockrát děkuji za další kapitolu. Perfektní.

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za pokračování!!!☺

    OdpovědětVymazat
  9. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat