sobota 12. prosince 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 21



„Všetko je v poriadku.“
Hectorov hlas sa ozýval z izieb na poschodí Noellinho domu. Srdce jej horúčkovito búšilo, keď sa prechádzala v hale na roztrasených nohách. Pokúšala sa sústrediť sa na svoje okolie, namiesto toho božského bojovníka, ktorého túžila mať vo svojej posteli. Podlaha bola z rozkošného mramoru so zlatými žilkami, stoly pri stenách boli vyrezané z drahého mahagónu. Kryštálové vázy a misky oddychovali na nich a vrhali farebné svetielka na všetky smery. Stále roztrasená, vyliezla po točitom schodisku a prešla po plyšovom koberci na jednej z množstva chodieb, a vstúpila do súkromného krídla.

Našla ho stáť vo dverách spálne, nakukávajúc dovnútra, ako keby tam primrzol. Stál k nej chrbtom, ale napriek tomu ju vycítil a stuhol. Ako popri ňom prechádzala, nadýchla sa vône divokej oblohy a čerstvo vypraného oblečenia. Po tom, čo ukončila hovor s Marshou, ju odviezol domov. Nebola pripravená rozlúčiť sa s ním, takže vytiahla kartu typu „vonka je tma, bojím sa tam ísť sama“.
Či jej uveril alebo nie, skontroloval každý tieň, každý kút, kde by sa mohol skryť bubák. Zatiaľ čo na neho čakala, kým skončí, jej myseľ si prehrávala ich predchádzajúci bozk a jej krv sa rozpálila. Bol tu, v jej dome. Boli tu úplne sami. To jemné vzrušenie, ktoré cítila celý večer, vybuchlo, dožadovalo sa, čo mu náležalo. Dožadovalo sa uspokojenia, bez ohľadu na to, čo povedal o prílišnom nebezpečenstve, bez ohľadu na to, že pôvodne si chcela najprv veci premyslieť. A on sa nezdal byť pripravený odísť...
Oprel sa o rám a ruky si strčil do zadných vreciek. Nepozeral sa na ňu, obzeral si jej spálňu. Stavila by sa, že stačil pohľad a zapamätal si každý detail. Čo si myslel o jej obrovskej posteli s baldachýnom, s ľadovo modrým hodvábom, visiacim po bokoch? Príliš dievčenské? Čo si myslel o závesoch rovnakej farby, látka taká priesvitná, taká krehká, že slnečné lúče prenikali cez okno každé ráno, osvetľujúc každý kúsok krúžkami trblietavého ohňa? Príliš romantické?
Zrejme sa mu páčil krb s dvoma mäkko vystuženými kreslami pred ním, malým, okrúhlym stolíkom medzi nimi. A knihy... možno. Boli pravé, zo skutočného papiera, a farebnými obrázkami, nie tie elektronické plochy. Knihy boli staré, niektoré krehké, ale nedokázala sa ich zbaviť a ani to neurobí. Než prišla Ava, tie knihy boli jej obľúbenými, a často jedinými, spoločníkmi.
Noelle si predstavila Hectora, ako stojí na jej balkóne, jej záhrada ho obklopuje, zatiaľ čo fajčí cigaru. Nikdy predtým ho nevidela fajčiť cigaru, ale to nevadí. Predstavila si ho, ako sa kúpe v jej prírodnom jazierku, dokonca ako ju volá k sebe prstom, mlčky žiadajúc, aby sa k nemu pridala. Voda bola teplá po celý rok, vždy bublala, vždy sa vírila. Dokonca aj teraz z hladiny stúpala para, vznášajúc sa vo vzduchu ako brečtan, zvíjajúc sa na strope. Za jazierkom bola jej kúpeľňa, spolu s enzýmovou sprchou, a tiež sprcha so skutočnou vodou, stolík so zrkadlom a kreslo, a čierno-zlatý žulový pult.
Bol Hector prekvapený eleganciou? Predstavoval si niečo pôžitkárskejšie? Niečo luxusnejšie? Nebola to najvyberanejšia štvrť v meste, ale bola blízko Avy. A pre Noelle to bolo najdôležitejšie, a preto aj najlepšie.
„Nuž,“ ozvala sa, obrátiac sa k nemu tvárou a rozhodiac rukami. „Čo si o tom myslíš?“
„Myslím, že toto je miesto, kde by sa nasťahoval Boh, keby si to mohol dovoliť.“
Pretože bol Hector taký vysoký a poriadne svalnatý, obklopený takými jemnými, drahými vecami, mal vyzerať, ako keby sa sem nehodil. Okrem toho, jeho košeľa bola pokrčená a na nohaviciach mal zablatenú šmuhu. Na topánkach mal uschnutú zeminu. Ale že by sa sem nehodil? To nie. Bol divoký a hriešny, temný rytier ochotný urobiť čokoľvek, aby porazil drakov jeho dámy. A tie jeho tetovania... Ako si ich dokázala tak rýchlo po ich prvom stretnutí prestať všímať? Ako to, že nikdy nepovažovala takéto značky na tele za príťažlivé, dokým nespoznala jeho? Pretože sakra. Boli to drobné cestičky, po ktorých by cestoval jej jazyk, krúžiac a klesajúc, hore a dole, zvádzajúc, vábiac.
Po chrbte jej prešlo chvenia. „Som rada, že sa ti to páči.“
V jeho jantárových očiach sa mihol tieň pobavenia, než sa v nich rozpútala ľadová búrka. Tá zmena bola pripomienkou jeho posledného odmietnutia jej, a ona sa pripravila na ďalšie.
„Mal by som ísť,“ povedal, ale nepohol sa.
„Alebo by si mohol zostať.“ Zauvažovala, čo by riskovala, aby bola s ním. V tejto chvíli jej v mysli vyskočilo slovíčko „čokoľvek“.
Prudko sa nadýchol. „Čo odo mňa vlastne chceš, Noelle?“
Jeho tajomstvá, jeho telo a jeho bezvýhradnú oddanosť. Na začiatok. Veci, ktoré ešte nebol pripravený počuť. „Chcem, aby si zajtra večer išiel so mnou na večeru.“ Nevinné, jednoduché.
„Prečo? Povedal som ti, že som nebezpečný.“
„Ja viem, ale ja ťa stále chcem.“
Znova sa takto predávať, dievčatko. To nie je najmúdrejšie.
Ja viem. A ona by bola ustúpila, keby jej pred chvíľou neukázal tak letmý pohľad na jeho žiarlivosť. Keby sa na ňu nepozrel, ako keby radšej zjedol ju, než jedlo. Keby neprehľadal jej dom tak usilovne a nepozeral na sa jej posteľ tak lačne.
Aj keď sa tá námraza roztopila, búrka stále zotrvala, turbulentná a búrlivá. „To je veľmi zlý nápad.“
„Dobré ráno, stará mama. Všetky zábavné veci sú také.“
„Noelle-“
„Čo povieš na toto? Sľubujem, že ťa neošukám na stole a ty mi sľúbiš, že sa budeš dobre baviť.“ Výmena rolí. Zakaždým priamy úder. Nehovoriac o tom, že práve urazila jeho mužskú pýchu.
„Dobre,“ vyštekol. „Večera. Spolu. Zajtra večer.“
„Tvoje nadšenie je potešujúce. Vážne.“ Ale nezmenila smer. Večera nemala za cieľ zviesť ho, ani ho uvoľniť. Hoci aj na to príde rad. Snáď. Večera bola jednoducho jej spôsobom, ako sa o ňom dozvedieť viac. Prečo využíval prostitútky – a kedy naposledy nejakú pretiahol. Prečo odmietal chodiť na rande. Prečo si myslel, že bol príliš nebezpečný, aby Noelle pobozkal. Po čom, presne, túžil, aby jej to mohol robiť.
Hector si vošiel rukou do vlasov, čin, ktorý si všimla, že robil zo zvyku. Od nervov? Alebo od túžby?
Prosím, nech je to túžba.
Sledovala jeho tvár. Tvrdá línia jeho pier, štrbinky jeho očí. Túžba, áno, ale on s ňou stále bojoval. Noelle skrátila vzdialenosť medzi nimi. Odtiahol sa od rámu, stuhol, ale nepokúsil sa predĺžiť oddelenie. Doslova priadla, ako položila svoje ruky na tie široké, silné ramená.
Nozdry mu zaplápolali, ako sa nadýchol. Zhlboka, drsne. „Čo robíš, Noelle?“
Ďalší krok bližšie a jej prsia prišli do kontaktu s jeho hruďou. Okamžite jej bradavky stvrdli, obrusujúc sa do jeho košele, presne, ako to mala rada. „Práve s tebou vediem veľmi stimulujúci rozhovor.“
Jeho svaly pod jej dlaňami sebou trhali, vyžarovalo z neho teplo v pravidelnom prúde. „Hovor so mnou z opačnej strany izby.“
„Prečo? Znervózňujem ťa, keď som ti takto nablízku?“
„Trochu,“ pripustil.
„Prečo?“
Vyzeral, akoby sa pripravoval na... niečo. Možno odmietnutie. „Už som ti povedal, že... sa bavím len s prostitútkami. Nemala by si ma chcieť.“
„Ale chcem.“
Ozvalo sa v ňom hlboké zavrčanie. „Pobozkal som ťa a povedal ti, že spolu už nič také nemôžeme znova urobiť, že som pre teba príliš nebezpečný. Vážne by si ma nemala chcieť.“
„Ale ja chcem,“ zopakovala. „A ty chceš mňa. Stvrdol si pre mňa a to nemôžeš poprieť.“ Prehla sa dopredu, obtierajúc sa o to lahodné miesto medzi jeho nohami. „Aj teraz si pre mňa tvrdý.“
Nozdry sa mu rozšírili. „Ja... ja...“
„Neklam mi a neutekaj odo mňa. Zraňuješ moje city, keď to robíš.“
Zmäkol, ale iba trochu. „Nechcem ti ubližovať.“
„Tak mi povedz, prečo sa zabávaš len s prostitútkami a prečo si príliš nebezpečný, aby si so mnou mohol byť. A čo to vlastne znamená – zabávať sa s prostitútkami?“
Len tak tam stáli, dotýkali sa, ale nerobili to, po čom obaja túžili – obtierajúc sa o seba navzájom – niekoľko dlhých, tichých chvíľ. Jeho vôňa okolo nej zhustla, obklopila ju, stala sa jej súčasťou, teplo z neho zintenzívnelo.
„Nerád o tom hovorím,“ povedal napokon.
„Aj tak to urob.“
„Vlastne o tom nikdy nehovorím.“
A napriek tomu s ňou hovoril. Predtým v tábore, a potom znova dnes. „Aj tak to urob,“ zopakovala. „Takmer si to urobil pri kostole, takmer si to urobil v aute.“
Zaťal zuby. „Zakaždým som sa zarazil. Nedôverujem ti dostatočne.“
Au. Tomu sa nedalo protirečiť. Ale, mužská pýcha jej možno príde na pomoc. „Máš rád zvrátené a ponižujúce veci a preto nechceš byť s dievčaťom, ako som ja?“ Mala v úmysle znieť ľahkomyseľne, možno dokonca naznačujúco, ale bolesť z nej trochu vyprchala.
Dievča ako ja. Nikdy nebolo dosť dobré.
Čistá, absolútna túžba namaľovala na jeho tvár drsnosť. „Srdiečko, s tebou by mi stačil aj obyčajný misionár.“
Jej oči sa prekvapene rozšírili. Spôsob, akým povedal „misionár“, ako keby nikdy nechcel nič viac, a ona, nuž, takmer sa tu pred ním vyzliekla.
Najprv povolenie, a potom sa zbaví šiat.
„Tak nebuď padavka,“ povedala, aby ho povzbudila. „Urob so mnou niečo.“
Teraz on urobil krok k nej, v jeho očiach bolo ak veľa hrozby, že sa pristihla, že pred ním ustupuje, napriek intenzite jej túžby po ňom. Ale on sa približoval, dokým jej kolená nenarazili do postele, a ona padla na matrac. Jeho nohy jej uväznili kolená, zabrániac jej tak v akomkoľvek pokuse o útek.
„Niečo?“ zavrčal.
„Hocičo.“
„Napríklad? Pomôž... mi.“
S radosťou. Zdrapla ho za boky a potiahla. Padol dopredu, keď ona klesla na chrbát. Podarilo sa mu zachytiť sa, než sa ich telá spojili, obkročil jej pás, hľadiac na ňu. Bol tvrdší, než predtým, jeho erekcia sa napínala proti zipsu na jeho nohaviciach. Vlhkosť sa jej rozšírila medzi nohami, šalela po jeho dotyku, po jeho jazyku. Niečo, čokoľvek. Drobné bodnutia prúdili jej krvným systémom, páliac jej bunky, že aj ony volali po kontakte. Dvoma prstami prešla po gombíkoch, rozopla ich, a materiál sa roztvoril.
„Noelle,“ zachrapčal, napnúc ruky, ako keby sa chcel odtiahnuť sa. „Spomínam si na to, keď si mi povedala, že si si ako prvá vybrala Dallasa.“
Trápila ho tá predstava? Bože, dúfala v to. „Po prvé, možno som si ho vybrala, ale nikdy som ho vážne nechcela. Po druhé, chcem spať s tebou.“ Chcem to viac, než čokoľvek, čo som kedy chcela. „Ale musíš mi niečo dať, Hector. Prosím. Informáciu alebo ďalší bozk. Čo si praje džentlmen.“
Prešla prstami po hrboľoch po jej žalúdku, potom obkrúžila jeho bradavky. Prudko sa nadýchol – ale nepovedal jej, aby prestala.
Sklonil sa dole, zahryzol jej do spodnej pery. Bože, milovala, keď to robil. „Aby som ťa zachránil,“ povedal. „Prosím. To je odpoveď, kúsok informácie, ktorú si vyžadovala. Prestal som ťa bozkávať, aby som ťa zachránil.“
Iba drobné uhryznutie, ale okúsila jeho chuť. Sladká, mätová, opojná. Dovolila svojim prstom, aby klesli... a klesali... a potom uchopili jeho erekciu, masírujúc, hore-dole, a sladké, milosrdné nebo. Bol materiálom na fantázie. „Pred čím?“ Z hrdla sa mu začali drať vrčania. Jeho boky sa hýbali spolu s jej rukou, krátke výpady, ktoré prehlbovali kontakt. „Vybral si si informáciu. Nemôžeš teraz prestať,“ povedala. „Dôveruj mi. Nezradím ťa a dokonca sa s tebou podelím o svoje tajomstvo.“
Stuhol. Prešla chvíľa, než zadržiaval dych. „A ak nebudem?“
„Budem si myslieť, že si sa rozhodol dať mi namiesto toho bozk. Budem sa na teba vrhať. Dokonca našu hru okorením. A ak si si myslel, že predtým som bola nehanebná, priprav sa. Fotky? To už je staré. Narážky? Slabé. Objavím sa pred tvojimi dverami nahá a to bude iba predjedlo.“
Vyjednávanie?
Nuž, ona vedela, ako nakupovať a ako brať. S Avou vedela ako dávať. Čas, lásku, čokoľvek a všetko, pretože Ava jej dala všetko tak voľne. Ale táto vec s Hectorom bola nepreskúmaným teritóriom. To, čo chcela, sa nedalo kúpiť, ani vziať. A pristihla sa, že ho tak ani nechce. Chcela jeho dobrovoľnosť.
„Nemôžem ti to povedať. Nie tak, aby si tomu verila. Musím ti to ukázať,“ povedal, jeho farba hlasu hrdelná, ostrá.
Prebehlo ňou víťazné teplo. Rýchlo, ako keby sa bál, že si to on sám rozmyslí, si vyzliekol košeľu, potom nad ňou vystrel ruky. Stále bol bez rukavíc, a ona tak videla zvláštne svetlo, ktoré mu vyžarovalo od pliec až po brušká prstov. Stále jasnejšie a jasnejšie, až dokým jej spred očí úplne nezmizla všetka jeho pokožka. A tiež aj svaly a kosti. Iba častice, vznášajúce sa vo vzduchu, ako tisícky malých iskričiek, ktoré boli usporiadané do rovnakého tvaru ako jeho končatiny.
Morbídne krásny, strašidelne rozkošný obrázok. Vedela, že niekedy žiaril, ale neprišla na to prečo, ani ako, a nikdy by si na toto nepomyslela. Udivene sa načiahla, aby sa dotkla. Prudko zodvihol obe ruky vyššie vo vzduchu, zabrániac tak v kontakte. Žiara opadla... zmizla, jeho pokožka sa vrátila v svojmu prirodzenému, spálenému opáleniu, hoci niektoré z jeho tetovaní zmizli. Obe jeho ruky mu padli k bokom. Na čele mu vyrazil pot, a zmes emócií v jeho očiach ju prekvapila. Videla tam strach, hnev, nádej a ponuré očakávanie.
„Nikdy sa ma nedotýkaj, keď som takýto,“ povedal zachrípnuto. „Mohol by som ťa popáliť, urobiť ti jazvu. Mohol by som ti päsťou vraziť do tela a vytrhnúť ti srdce za menej než jednu sekundu.“
„Hector, ja-“ Nevedela, čo povedať. Nikdy predtým nič také nevidela. Nikdy nepočula o niečom takom. Nie medzi ľuďmi, a ani medzi mimozemskými rasami.
Ponuré očakávanie vyhralo boj o nadvládu, a teraz zdobilo každú jeho črtu. „Rozumieš, prečo si nemôžem dovoliť byť s tebou? Dokážem prinútiť svoje ruky, aby sa premenili na atómy, áno, ale niekedy, väčšinu času, sa premenia samé od seba.“
Prehltla, okúsila vlnu strachu. Nežiaduca premena. Ako vtedy, keď sa bozkávali, keď prepáli aj kov. Vtedy bola v obrovskom nebezpečenstve, presne ako povedal, ale ona nič ani len netušila. Ale on áno. On to vedel a bál sa, a preto ju nechal tam.
Čo by sa bolo stalo, ak by sa jej nechtiac dotkol, čo i len trošku? Nebola by cítila bolesť, možno by dokonca predĺžila kontakt, a bola by nakoniec zranená na niekoľkých miestach. „Kedy sa to stáva samé od seba?“ opýtala sa jemne. „Prečo?“
„Keď som vzrušený. Keď som frustrovaný, keď som naštvaný.“
„A predtým si už ublížil nejakým ľuďom?“ opýtala sa, nežne, tak nežne. „Nechtiac?“
Tvrdé prikývnutie, ako položil svoju váhu na ňu, a opatrne, och, veľmi opatrne, sa oprel rukami vedľa jej spánkov. Blízko, ale neodvážil sa obtrieť sa o ňu. „Nebudem ti klamať. Niekoľkokrát som to urobil schválne.“
Uvažovala, komu ublížil – zabil? – a prečo, ale nebude sa na to pýtať. Ešte nie. Nechcela, aby také smrteľné spomienky narušili túto chvíľu. Konečne sa jej otváral, zdieľal o sebe veci, dával jej šancu dokázať mu, že je hodná jeho dôvery. Takže aby tlačila, príliš veľmi, príliš skoro? Nie.
Jej myseľ si neustále opakovala tie isté slovíčka. Dokázať mu, že ona za to stojí. Ale tentoraz to urobí s radosťou. Toto bolo pre neho zložité, veľký krok. Dlžila mu to najlepšie, čo v sebe mala.
„Prečo sú tvoje ruky také?“ opýtala sa. „Vieš to?“
Niečo z jeho napätia v jeho ramenách opadlo. „Myslím, že som sa taký už narodil. Prvú spomienku, ktorú mám, že s nimi niekomu ubližujem, mám ako osemročný.“
Osemročný. Taký mladý. Tak sladký a nevinný. „Je mi to veľmi ľúto.“ Cena za tak smrteľnú schopnosť musí byť neznesiteľná, a napriek tomu sa dokázal vzoprieť. Akú len musí mať v sebe psychickú a emocionálnu silu...
Spomínala spätne. Nikdy ho nevidela dotknúť sa ho niekoho len tak. Niekedy sa potýkal s podozrivými, ale nikdy nie dlho. Väčšinu času sa držal pri sebe. Možno bol tak osamelý, ako bola aj ona, často.
Prikývol na znamenie, že ju počul. „Ja... sa o teba zaujímam, Noelle. Nepáči sa mi predstava, že máš bolesti.“
„Nuž, to je dobré, pretože ja žiadnu necítim. Teda, mám na mysli bolesť. Nemám žiadne fungujúce receptory,“ povedala. „To je moje tajomstvo. Že môj otec zaplatil, aby mi ich usmažili.“
V očiach mu vybuchol zmätok, potom hnev. „Bola si vylepšená?“ dožadoval sa. „Chirurgicky? Prečo?“
„Pre prípad, že by som bola znova unesená.“
Studená vlna hrôzy. „Znova?“
On dôveroval jej, teraz bude ona dôverovať jemu. Ako sľúbila. „Áno. Znova. Pre výkupné. Únoscovia povedali môjmu otcovi, že ma zabijú, ak s tým pôjde na políciu alebo to zistia médiá, ale to nebol dôvod, prečo udržal veci v tichosti. Ak o tom nikto nevedel, nikto by nehľadal tých, ktorí za to boli zodpovední.“
„Pokračuj,“ precedil.
„Môj otec zaplatil za moje prepustenie celý majetok, ale v tom čase som bola v zajatí už tri dni a dve noci.“
„Koľko si mala rokov?“
„Práve som dovŕšila dvanásty rok. Každopádne, aby potvrdili svoj úmysel, únoscovia mi ublížili, a natočili to, a poslali video môjmu otcovi. Každý deň jedno nové video. Urobili chybu, keď si mysleli, že je to iba obyčajný obchodník. Pravda bola taká, že väčšinu svojho života pracoval pre temnú stránku vlády, ako to dokáže iba bohatý človek. Mal konexie a zdroje a nakoniec dokázal cestovať po celom svete bez podozrenia a robiť hrozné veci bez toho, aby o tom niekto vedel.“
„Dobre.“
Po tom, čo získal Noelle späť, brutálne zabil mužov, ktorí ju držali v zajatí. Až potom, aby v snahe predísť, aby sa toto viac opakovalo, dovolil, aby sa jeho doktori pohrali s jej nervovými zakončeniami. To jej ublížilo oveľa viac ako mučenie jej únoscov. Takže nie, Hector nemohol urobiť nič, čo by jej spôsobilo bolesť čo i len na chvíľu.
„Tvoj otec ťa miloval,“ povedal.
Smútok sa jej rozhorel v hrudi. „Milova to, čo som predstavovala.“
„Nerozumiem.“
„Nevadí.“ Zakrúžila telom proti nemu, jej hlad po ňom sa vrátil v plnej sile. „Vráťme sa späť k dobrým veciam.“
Prižmúril oči. „Možno necítiš bolesť, srdiečko, ale ja aj tak môžem urobiť nejakú škodu.“ Porozumenie vzplanulo bleskovou ostrosťou. „A teraz si uvedomujem, že by si nevedela, či nejakú škodu spôsobujem, dokým by nebolo príliš neskoro. Mali by sme prestať,“ dodal. „Než to zájde príliš ďaleko.“
„Nie!“ ako pes, ktorý sa odmietal vzdať svojej novej hračky na hryzenie, zaborila svoje pazúry do jeho hrude. „Zostaň.“
„Chcem, vážne. Rád s tebou trávim čas – keď nebojujem s nekontrolovateľnou túžbou. Boh vie, že po tebe túžim celý čas. A zaujímam sa o teba, ako som povedal, ale neublížim ti. Nedovolím si to.“
On po nej viac než len túžil. Zaujímal sa o ňu. Rád s ňou trávil čas. To poznanie ju zasiahlo. Hlboko. Ako veľmi bol silný, aby odolal svojim vlastným potrebám. Ako veľmi bol sladký, keď ochraňoval druhých pred tým, čo dokázal urobiť. Ale ona k nemu cítila to isté – zaujímala sa o neho, páčil sa jej – a ona mu nedovolí, aby ju odsunul nabok a držal si od nej odstup. Aj keď teraz sa bála aj ona.
„Čo povieš na to, keby sme ťa spútali?“ opýtala sa. Čokoľvek. Vyskúša čokoľvek, aby s ním mohla byť. A malé spútanie? Milé.
Šok mu zahorel v očiach, nad tým, že to tak ľahko prijala, ale rýchlo sa rozpustil v ľútosti. „Prepálil by som lano.“
„Reťaze?“
„Roztopil ich.“
Au. „Čo robíš s prostitútkami?“
Zaplápolal hanbou. „To nemusíš vedieť.“
Myslel si, že jej túžba po ňom by stratila na sile? „Aj tak mi to povedz. Vieš, že budem tlačiť, kým to nepovieš.“ Jeho výraz v tvári zostal tvrdohlavý, takže opäť využila jeho mužskú pýchu. „Vytiahli ten štupeľ a povedz mi to, Hector. Ulovila som ťa, získala ťa, a teraz si to zaslúžim vedieť.“
Vyceril na ňu svoje zuby, pripomenúc jej časy, keď ju uhryzol. „Klesnú na kolená a vyfajčia ma,“ zavrčal. „Si šťastná? Naposledy sa to stalo pred rokom. A než sa opýtaš, nedovolím ti, aby si mi to urobila.“
Pred rokom. Také výrečné, či už to mal v úmysle povedať, alebo nie. Naplnila ju neha. Na chvíľu sa zamyslela. Potom povedala: „V poriadku. Takže mi nedovolíš vyfajčiť ťa. Čo iné mi dovolíš ti urobiť, Hector? Pretože ty túto izbu neopustíš, dokým obaja nebudeme uspokojení.“  


9 komentářů:

  1. Díky moc za další skvělou kapitolu

    OdpovědětVymazat
  2. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc ti děkuji za skvělý překlad!!☺

    OdpovědětVymazat
  5. Super!!! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky !!!

    OdpovědětVymazat
  6. Vďaka za preklad a korekciu ☺ a som zvedavá na Hectorovu odpoveď ☺

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad.

    OdpovědětVymazat