úterý 22. prosince 2015

Pán propasti - Kapitola 6



Liliana sa zobudila na zvuk tichých krokov v kuchyni. „Jissa?"
„Áno, to som ja. Robím sladkú, sladučkú čokoládu."
Liliana si okamžite sadla. „Odkiaľ si ju vzala?"
Jissa sa usmiala, vystaviac tým radu špicatých bielych zúbkov. „On ju raz priniesol. Odkiaľ, to už neviem."
Ohromená myšlienkou, že ten nádherný netvor s očami zimnej zelene sa tešil z čokolády, sa Liliana vytiahla na nohy, načahujúc sa dozadu, aby si na krku zvinula vlasy. „Musel ju mať veľmi rád, keď si dal námahu s jej hľadaním.“

„Pripravila som ju hneď ako ju prvýkrát priniesol, veru áno. Dal si jeden glg a vyhlásil, že nechutí správne. Nie správne." Jissa naliala tekutinu do dvoch malých pohárov. „Chutí správne!"
S tvárou umytou a utretou, Liliana prišla a dala si glg tej bohatej, sladkej tekutiny, od ktorej sa jej skrútili prsty na nohách. Jediný dôvod, prečo poznala a zbožňovala jej chuť, bol, že kuchár mal pre ňu slabosť a ten milý človek s ňou zdieľal svoje zásoby vždy, keď ju jej otec brutálne napadol. Násilie a čokoláda boli v jej mysli nezameniteľne spojené, ale odmietala dovoliť, aby to zmenšilo jej potešenie. „Máš pravdu. Je dokonalá." Oblizla si kvapôčku z pery a spomenula si, že kuchár ju ešte niečím posýpal. „Iba ak..."
Jissa si začala chystať prísady na bochník chleba, nevenovala jej pozornosť. „Urobíme dnes ráno ovocnú ovsenú kašu, Liliana?"
„Možno môžeme dať ovocie do chleba," zamrmlala Liliana, položila svoju čokoládu a začala prehľadávať skrinky. „V pečenom chlebe bude chutné."
„Čo hľadáš?"
„Škoricu."
Smutne zatriasla hlavou. „Nie, tú nenájdeš. Ani som ju tu nevidela."
„Som si istá, že tu musí byť." Ak najmladší syn Eldenu našiel čokoládu a priniesol si ju domov, potom určite zohnal aj toto korenie, ktoré bolo v jeho domovine veľmi bežné, ktoré bolo v každej miske so sladkosťami... a v čokoláde malého chlapca.
Keď otvorila dolnú skrinku, ozvalo sa zapišťanie.
„Myš? Myš!" Jissa sa zvrtla s valčekom na cesto nad sebou, tvár sa jej zvraštila zamračením. „Nechutné bytosti! Ukáž sa mi, ukáž sa Jisse."
Liliana zatvorila dvierka. „To len vŕzgajú pánty. Nezabudni na sladký sirup, lebo chlieb nebude chutný."
„Ach, Bože!" Zmätená Jissa odložila valček na stôl a bežala po sirup.
Hneď ako bola dostatočne ďaleko, Liliana trošku pootvorila dvierka, dala si prst na pery a zašepkala: „Nevidel si tu škoricu?"
Drobné čierne očká jej priateľa v tme zažiarili, na čo vystrelil pozdĺž hrany kredenca k pravému rohu kuchyne, kde vkĺzol medzi vysoké regály práve keď sa Jissa vrátila. „Ach, musíš mi pomôcť, Liliana," zanariekal škriatok. „Nebude sa mu páčiť, keď to urobím ja. Nechcem, aby ťa hodil späť do tej studenej temnice."
„Pomôžem, netráp sa. Len mi daj chvíľočku." Keď sa dostala k regálu, pod ktorým zmizla myška, zazrela tam niekoľko identicky rovnakých hnedých pohárov, ale štítok nevidela. „No," zamrmlala, potom zazrela záblesk hladkej sivej bežať pozdĺž police. V ďalšej chvíli bol jeden konkrétny pohár o milimeter poštuchnutý smerom k nej. Chytila ho, odkrútila vrchnák a našla niekoľko dlhých drievok škorice. Trochu starých, ale zachovali si svoju vôňu. „Ďakujem ti," naznačila ústami.
Myška na ňu zamykala ňufáčikom a zmizla za ďalším pohárom.
Otočila sa a s pohárom v ruke vykročila k hrnčeku s čokoládou. Potom pomohla Jisse s prípravou ovocného chleba, urobili niekoľko krehkých koláčikov s džemom a zamútili na čerstvé maslo.
„Ach, ale nie je tu žiadne mäso." Jissa rozhodila rukami. „Bude vrčať a hnevať sa, až sa mi budú kosti triasť, hrkotať jedna o druhú, veru tak."
Liliana počula vrčanie Strážcu Priepasti a ak to malo byť desivé, tak ju v snoch prenasledovalo niečo úplne iné – snívalo sa jej o ňom, ako ten istý neskrotný zvuk vydáva pri žene... proti jej koži. A teraz, keď si už dovolila tú spomienku, nedokázala zastaviť hriešnu kaskádu bujných fantázií, čo iste znamenalo, že je šialená – aký druh žien asi uprednostňoval pán vo svoje posteli?
„Vrčať a zúriť," pokračovala Jissa v bedovaní. „Mäso, bude ho chcieť. Mäso!"
„Uvidíme," vytisla zo seba cez zrazu vyprahnuté hrdlo a začala mlieť škoricu, až pokiaľ nemala hromadu prášku, ktorý opäť nabrala do pohára. „Takže, kde je mlieko?"

***

Strážca Priepasti nespal. Nikdy nespal. Keď sa Čierny hrad ponoril do ticha noci, prechádzal sa po veľkej sieni v spoločnosti duchov. Niekedy sa vydal na lov, pretože to bol dôvod jeho existencie, a niekedy šiel prehľadávať dedinu a okolitú oblasť, pátrajúc po takých, ako sú Jissa a Bard.
Nevedel, prečo zachránil toho škriatka a toho veľkého obra. Nikto sa ho na to nikdy nespýtal, ale možno to urobí jeho zvláštna rozprávačka. Ak mu takú bezočivú otázku položí, povie jej, že to urobil, pretože potreboval služobníctvo. Čo bola lož. Premýšľal, či by to vedela, či by protestovala. Hmm...
Vkročiac do veľkej siene zaujatý tou myšlienkou, zastal.
Na stole bol upečený chlieb, pečivo a ovocie. Ale nie preto sa zastavil. Bolo to kvôli vôni vo vzduchu, sladkej a súčasne korenistej. Uvedomil si, že Liliana až podozrivo poddajne postáva pri stole, po čiernej skale hradu vykročil ku kreslu a zdvihol pohár pariacej sa tekutiny.
Bohatá a temná, spoznal v nej čokoládu. Ale tá vôňa...
Obrysy, v mysli videl akýsi záblesk, stáčal sa mu v hlave zo spomienok, ktoré nemohli byť jeho vlastné, ale nebol schopný ich potlačiť.
Ženský smiech. Jemné ruky na jeho čele. Spokojnosť.
„Napi sa,“ ozval sa zboku šepot. „Pi."
Vzhliadol na svoju väzenkyňu, ktorá bola určite čarodejnica, niekto, koho by za žiadnych okolností nemal počúvať, ale jednako zodvihol pohár k perám. Sladká a hriešna a divoká chuť mu pálila zmysly, vzala ho do miest, ktoré nepoznal, ukázala mu radu tvárí, ktoré v Priepasti nikdy nevidel.
Tá ženská tvár bola najpôsobivejšia. Oči také jasné a zelené, vlasy farby slnečného svetla a tvár taká krásna a pôvabná, že zraňovalo dívať sa do nej. Ale smiala sa, bola vyformovaná z tej najčistejšej mágie, skláňala sa a pritisla mu pery na čelo.
Tvrdohlavý, taký tvrdohlavý, môj chlapček.
„Čo sú to za čary?" spýtal sa, s buchotom položil prázdny pohár a prudko sa vztýčil nad ženou, ktorá ho pravdepodobne otrávila.
Liliana sa neprikrčila ako by mala. „Žiadne čary, pán môj. Je to iba korenie, škorica."
Škorica, nemohol si sa jej nasýtiť.
Zatriasol hlavou, aby potlačil ten hlas, pri ktorom akoby sa mu v hrudi niečo trhalo a praskalo, hľadel na Lilianu, prehovoril pokojným hlasom, ktorý nútil dedinčanov triasť sa. „Kde mám raňajky?" Ostrými hrotmi na rukaviciach jej prešiel po čeľusti. „Necítim mäso."
„Tvoje raňajky sú tu," povedala, tvár jej zbledla... ale neustúpila. „A je to celkom chutné. Ako by si nevedel, že by si sa nemal pokúšať zastrašiť ma." Natiahla sa a dotkla sa ho, rukou mu prešla po predlaktí pokrytom čiernym brnením. „Prosím, sadni si."
Bol taký prekvapený, že sa ho odvážila dotknúť, poslúchol ju bez toho, aby si uvedomoval, čo robí. Keď zavrčal, mlčky mu začala servírovať chlieb husto pokrytý ovocím a poliaty medom a cukrom a... škoricou.
Keď tentoraz nasal tú vôňu, bojoval s tým.
Liliana sa zasmiala, ten zvuk bol ako neviditeľné pohladenie pod nepreniknuteľným brnením. „Nikto mi nepovedal, že Pán Čierneho hradu bude taký tvrdohlavý." Jej otec, pomyslela si Liliana, v hĺbke duše v to dúfala, si neuvedomoval nepremožiteľnú vôľu v tomto dieťati, teraz už nebezpečnom mužovi. V princovi toho mohlo prežiť oveľa viac, než si ktokoľvek z nich uvedomoval – i keď musí byť opatrná ako veľmi na neho bude tlačiť. Možno jej dovolil ten inštinktívny dotyk, ale stále zostáva Pánom Čierneho hradu, silný a smrtiaci.
„Hovor so mnou s rešpektom," zavrčal na ňu, pery mal pokryté medom a cukrom, vlasy mu padali do čela. V tej chvíli vyzeral neznesiteľne mlado, lahodne prístupne, keby tak tie ústa pracovali na nej, sali ju.
Cítila, ako sa jej pri tej škandalóznej myšlienke rozpálili líca, prsia sa jej pod tenkým čiernym materiálom tuniky napli, odtiahla sa od stola.
Pevná ruka jej zovrela zápästie, jeho dlaň horúca a tvrdá, ostré hroty vykĺzli z rukavice v akejsi hrozbe. „Kde je Bard?" Bola to tichá otázka.
„Za dverami," povedala, uvedomiac si, že ju ťahá k sebe dolu.
Vzdorovala.
Prinútil ju.
Až kým jej pery neboli na rovnakej úrovni s tými jeho.
Srdce sa jej tak rozbúšilo, že jej udieralo do rebier, ale nedokázala odtrhnúť oči od tých pocukrovaných pier. „Pán môj?" Jej hlas vyznel ako zakrákanie.
Jeho ústa sa skrivili, akoby jej mohol čítať myšlienky, zadržala dych a čakala, čo urobí. Práve vtedy náhle pochopila odpornú skutočnosť, že by mu dovolila čokoľvek, bez ohľadu na akékoľvek zlo, len aby jej umožnil dotýkať sa tých pier, ochutnať jeho ústa.
„Páchneš, Liliana." Pustil jej zápästie. „Musíš sa okúpať."
Tvár pod tmavou pokožkou sa ešte viac rozpálila, sčervenala hnevom, odstúpila od stola. „V temnici a v kuchyni sú kúpacie zariadenia trošku obmedzené," vyštekla, chcela ho ovaliť po tej nádhernej hlave svietnikom na stole.
Keď sa zahryzol do pečiva, zazrel na ňu a mohla by prisahať, že v jeho očiach je pobavenie, ale samozrejme, Strážca Priepasti nevedel, ako sa smiať. „Pripomínaš mi jedného tvora z dediny," povedal, keď zhltol jej pečivo ako nenásytné, nevychované decko. „Pekár si ho drží ako domáce zvieratko, to mača vždy prská a driape každého, koho stretne."
Posmieva sa jej, uvedomila si. „To prskajúce mača je tvoja kuchárka," povedala, neschopná nečinne stáť a dovoliť mu pokračovať, hoci by sa žiadna normálna žena s Pánom Čierneho hradu neprela. Ale napokon, o čom svedčia jej hriešne fantázie, ona nebola normálna. „Prosím, nezabúdaj na to, lebo ja by som mohla zabudnúť, čo je soľ a čo čili paprika."
Ignorujúc jej hrozbu, mávol rukou dopredu. „Nalej mi viac čokolády-" objednal si ako nejaký vládca od konkubíny, „- potom môžeš ísť a okúpať sa."
Naozaj mu chcela tú čajovú kanvicou rozbiť o hlavu, ale naliala mu tú voňavú tekutinu do pohára, sledovala ako sa mu oči zaleskli, zatiaľ čo sa ho jeho myseľ pokúšala vtiahnuť späť do minulosti. Takže to je pravda, tak ako si myslela. Nešlo len o škoricu alebo čokoládu – ale niektoré zmyslové spomienky boli dostatočne silné, aby splnili svoj účel. „Teraz môžem ísť?"
„Pán môj," dodal, jazykom si oblizol pery, zrejme aby z pery zmyl kvapku čokolády.
Celé telo jej ožilo. „Čo?"
„Zabudla si dodať ‚pán môj‘."
Zaškrípala zubami a odložila čajovú kanvicu s extrémnou opatrnosťou. „Môžem ísť, pán môj?"
Dal si glg čokolády, na sekundu sa zamyslel. „Nie."
„Nie?" Pred očami sa jej začala mihať červená.
„Ešte som nedoraňajkoval."
Zrazu dokázala vidieť, aký bol malý princ rozmaznaný – rovnako ako chichotajúceho sa škriatka poskakujúceho mu na ramene. Nie, nie malý rozmaznaný princ. Skôr ako dospievajúci chlapec, ťahajúci dievčatá za vrkôčiky, aby ich zlostil.
Mohla to byť zábavná myšlienka, keby nestála tvárou v tvár čiernou obrnenému Strážcovi, s rukami zakončenými hrotmi, ale tento muž vyrástol v klietke čarodejníka, ktorý ho zmenil na pevný pancierový múr. Zatiaľ čo nikdy nemal možnosť byť dieťaťom, nikdy nemal šancu byť chlapcom, nikdy nemal príležitosť byť malým darebákom. Fakt, že sa tak začal správať teraz, pri nej – v nej vzbudzovalo slabosť, o ktorej vedela, že by s ňou mala bojovať, ale nemohla.
O niekoľko dlhých minút neskôr konečne skončil s jedlom a vstal. Vzal si ešte jeden kúsok ovocného chleba a uzatvoril medzi nimi vzdialenosť. „Ochutnaj. Je to výborné."
Mrzuto si ho vzala, pokúšajúc sa utajiť svoju zraniteľnosť. „Ja viem. Upiekla som ho." Zjedla ho i keď nebola hladná, vedela, ako bude chutiť, pretože ho upiekla, ale keď sa nad ňou stále týčil, prižmúrila oči. „Teraz čo?"
„Pán môj."
Ach, len chcela -
„Pán môj."
„To nemyslíš vážne."
Usmieval sa, takže to nebola len jej predstavivosť – doberal si ju –, dojedla chlieb a klesla do smiešne parodickej poklony. „Och, pán môj," uškrnula sa, prehnane trepotajúc riasami. „Čo by ste potrebovali od tejto úbohej, malej devy?"
Ozval sa škrípavý, drsný a divoký zvuk. Prekvapene pozrela hore – a uvedomila si, že sa Strážca Priepasti smeje. Bol ešte krajší, ako si vedela predstaviť.
„Prečo na mňa zízaš?" spýtal sa zrazu, prestal sa smiať.
„Nevedela som, že sa dokážeš smiať."
Na miestnosť spadlo ticho, akoby aj duchovia zadržiavali dych.
Medzi obočím sa mu vytvorili vrásky. „Nespomínam si na to, že by som sa niekedy smial."
„Páčilo sa ti to?"
Zamyslel sa. „Bolo to zvláštne." Nemienil jej dať riadnu odpoveď, tak dodal: „Poď, ukážem ti, kde sa okúpeš."
Nie môžeš alebo aspoň smieš.
Pri nutkaní zoslať kliatby na jeho zlatú hlavu zaškrípala zubami, nasledovala ho, kým on vykročil naprieč miestnosťou. Keď prešli cez dvere a temnou chodbou, ktorú akoby smerovala do ničoty tak hlboko, že sa zdalo nemožné, aby sem preniklo svetlo, vyviedol ju hore radom schodov, len sotva osvetlených malým okienkom.
„Prečo tu musí byť taká tma?" zamrmlala. „Deva by mohla spadnúť a zlomiť si krk."
„Toto je Čierny hrad."
„Uvedomujem si, že je to brána do Priepasti, pán môj, ale okrem teba nikto nemá v úmysle zbierať zatúlané duše na tomto schodisku."
Otočil sa a zadíval sa na ňu, potom na malé okno za jej chrbtom. „Ja vidím aj potme."
To bolo pre ňu prekvapenie. „To myslíš vážne?" Ale vedela, že to nebola lož. Ako inak by mohol loviť v tej čierno-čiernej tme?
Bez odpovede začal znovu stúpať do schodov, jeho brnenie sa lesklo dokonca aj pri tom tlmenom svetle. Hľadela naňho, keď jej niečo napadlo. „Ako sa kúpeš ty?"
„Vládkyňa Liliana, kladieš mi veľmi osobné otázky." Otočil sa a zavŕtal sa do nej temným, zvláštnym pohľadom. „Praješ si podeliť sa so mnou o kúpeľ?"
„Mala som na mysli to brnenie," povedala, líca sa jej rozpálili. „Dá sa dať dolu?" Ak áno, znamenalo by to, že jej otec urobil chybu. Prosím.
S rukou na zábradlí sa odmlčal. „Musí, lebo som čistý." Ale neznel príliš isto. „Nepamätám si kúpanie, ale viem, že to robím."
To je hádanka, pomyslela si, musí sa k nemu nejako dostať. Žiadny problém, nie? A nie preto, že by bol Strážca Priepasti tým najkrajším netvorom. Krásu videla aj na otcovom hrade – Krvavý čarodejník sám bol škaredý muž, ale obklopil sa tými najvyberanejšími mužmi a ženami. Vyžiadalo si to niekoľko posmešných poznámok, tu a tam úškrn, ona sa ale naučila, že vonkajšia krása nie je odrazom vnútra človeka.
Ale Strážca – so svojim zvláštnym kúzlom, s jeho divokosťou, ktorá bola taká nevinná... Skutočne sa zdalo, že nechápe dopad jeho vzhľadu, zatiaľ čo bol uväznený v Čiernom hrade a vyvolával strach ako u svojich obetí, tak i u ľudí tejto ríše, ale veľmi dobre vnímal vlastnú inteligenciu. A Liliana zistila, že smrtiaco-fascinujúca myseľ bola pokušením rovnako hriešnym, ako tie pery, ktoré chcela obliznúť.
„Iste si nepraješ, aby som tu odpadla skôr, ako sa dostaneme do kúpacej miestnosti," povedala v snahe odvrátiť myšlienky, pri ktorých jej chudé telo zaplavovalo teplo. Nemohla si dovoliť k nemu niečo cítiť, lebo on by sa na ňu nikdy nedíval inak, ako na rozptýlenie a chybu. Jej úlohou bolo vrátiť mu spomienky a navrátiť ho Eldenu, aby mohlo jeho kráľovstvo opäť dýchať, aby jeho ľud už nebol drvený pod oceľovou topánkou brutálnej vlády Krvavého čarodejníka.
„Taká slabá, vládkyňa Liliana?" Zastal na vrchole schodiska, vystrel k nej ruku, zelené oči mu žiarili. „Poď."


13 komentářů:

  1. Díky moc za další pokračování. Přeji hezké svátky!!

    OdpovědětVymazat
  2. Moc ti děkuji za skvělý překlad!!☺

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji mnohokrát za překlad a korekci. Přeji Všem krásné svátky !!!

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  6. Dakujem za prekad :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji mockrát a přeji klidné a pohodové vánoce.

    OdpovědětVymazat
  9. Moc děkuji za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  10. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat