úterý 15. prosince 2015

Pán propasti - Kapitola 5



Usmial sa. A pri tej usedavej kráse zadržala dych. Teraz pochopila, teraz videla dieťa, ktorým kedysi bol, to, ktoré si získalo srdcia celého kráľovstva. Ale jeho slová nepatrili dieťaťu, ale inteligentnému, nebezpečnému mužovi. „Mala by si si vedieť predstaviť, čo by s tebou mohol urobiť Strážca Priepasti."

Musela pozbierať každý kúsok vôle, aby znovu dokázala nájsť svoj hlas, keď všetko čo chcela bolo len na neho hľadieť, toho strateného princa, z ktorého sa stal temný neznámy človek. „Kráľ Aelfric-" videla ako rukami zovrel opierky trónu, ale zostal pokojný, „-bol múdry a silný. Vravelo sa, že jeho ľud by pre neho urobil čokoľvek, tak veľmi ho milovali." V archívoch strávila celé hodiny, bolo to miesto, kam jej otec nikdy nechodil, i keď si držal kronikára, aby zaznamenal jeho „veľkosť".
„Králi nebývajú milovaní," ozvalo sa hrubé prerušenie od Strážcu Priepasti. „Vládnu. Nemôžu sa zabávať útlocitnosťou."
Liliana si pritisla zovretú päsť k srdcu. „Niektorí králi vládnu a niektorí majú vplyv," zašepkala. „Niektorí sú milovaní a niektorí nie. Aelfrick bol milovaný, pretože bol spravodlivý a svojim ľudom vládol čestne."
„Čestnosť samotná nevyvoláva lásku."
V duchu hľadala odpoveď, kým jeho pohľad bol nevyspytateľný, uvažovala, či sa len pýtal, alebo jednoducho predniesol nemenný fakt. „V Eldene," povedala, „to tak bolo." Keď ju znova neprerušil, pokračovala: „Jeho ľud, hladný po poznaní, miloval cestovanie. Niektorí dokonca našli vchod do ríše bez mágie a vrátili sa s tými najfantastickejšími historkami."
Ozval sa nedôverčivý strašidelný šepot, ale bol to Pán Čierneho hradu, kto si odfrkol. „Ríša bez mágie? To je akoby si povedala ríša bez vzduchu."
„Je to môj príbeh," povedala Liliana s hlbokým nádychom, rukami si prešla po pokrčenej čiernej tunike. Bola beztvará ako vrece od zemiakov, ale lepšia ako tie škaredé hnedé šaty. „Ak sa ti to nepáči," pokračovala, vystrčiac nos do vzduchu, „nemusíš počúvať."
Nikto s ním takýmto tónom nehovoril, ale aj keď v ňom časť jej rozprávania pôvodne vzbudila zúrivosť, bol to zvláštny príbeh, ďaleko lepší ako čokoľvek, čo v posledných rokoch počul. V dedine bol jeden rozprávač, ale ten starec sa triasol a ešte viac, keď bol pozvaný na Čierny hrad; Strážca Priepasti sa obával, že sa úplne rozpadne. Po celý čas mu drkotali zuby, ako nejaký cvakajúci sprievod.
„Pokračuj," povedal tejto zvláštnej rozprávačke, tejto Liliane, ktorá sa tu zjavila odnikiaľ s náznakom mágie, o ktorej vedel, že by ju mal poznať; mágie, ktorá v ňom vzbudila vír hnevu... a skryté spomienky.
Nateraz tie myšlienky zo seba striasol – bol Strážca Priepasti a bolo to tak od chvíle, keď sa prebudil na Čiernom hrade. Nemal žiadne iné spomienky. „Liliana," zaznelo zavrčanie, keď okamžite nepočúvla.
Zdvihla hlavu. „O tejto ríši bez mágie-" prísne sa zamračil, keď duchovia, obyvatelia Čierneho hradu, zaštebotali nedočkavosťou, „-sa vravelo, že tam všetko robia s mechanickými bytosťami. Budujú svoje monolity s hrôzou naháňajúcimi kovovými beštiami a taktiež majú vtákov, ktorí vzduchom lietajú na oceľových krídlach."
Zima. Zima. Zima, šepkali si obyvatelia, ale pán uvažoval, ako by tie týčiace sa štruktúry mohli vyzerať. Ale keď sa jeho pohľad vzniesol dolu, videl hrad vysoký a mocný, s mnohými farebnými vlajkami vejúcimi nad okennými doskami, zatiaľ čo vtáci v refrénoch vítali blížiaci sa úsvit. Okná boli zhotovené zo skla takého tenkého, že sa zdali byť ako zo vzduchu, budova akoby vyrastala z modrej vody starodávneho jazera.
Celá tá scéna bola ponorená v zlatistej žiare.
Nemožné, pomyslel si. Žiadne svetlo ako toto sa nikdy Čierneho hradu nedotklo, ani okolitej neúrodnej močariny a bublajúcej lávy. Možno o tom zlatom zámku čítal rozprávku ešte ako dieťa.
Ale... on nikdy dieťa nebol.
„Pán môj."
Otočil sa, stretol sa s Lilianiným posmešným pohľadom. Jej oči mali zvláštny odtieň. Ani modré ani šedé. „Dosť," povedal, postavil sa na nohy. „Dnes v noci môžeš spať v kuchyni. Bard!"
Liliana už vstávala. „Tebe sa moje rozprávanie nepáči?" spýtala sa, keď Bard ťažkopádne vošiel do veľkej siene, zrejme stál vonku pred dverami.
Zahľadel sa na ňu, v tých neobvyklých očiach, ktoré akoby boli pretkané tvrdou žiarou čierneho brnenia, videla veci, ktoré nemali existovať, nemohli. „Keď vstaneš, pripravíš mi raňajky."
Potom sa otočil a vykročil k východu, ktorý viedol do jeho temného, nočného sveta.
Ako Liliana nasledovala Bardovu neohrabanú chôdzu do kuchyne, cítila, ako ju prízračné prsty ťahajú za vlasy. Potom ďalšie. „Prestaňte," zamrmlala s výdychom. Keď neprestávali zastala, päste zaťaté po bokoch, nohy pevne ukotvené na čiernej skale hradnej podlahy. „Nemám ani najmenšiu chuť pokračovať v rozprávaní, kým si to pán nebude priať." Civela do vzduchu. „Ak ma naštvete, odmietnem urobiť dokonca aj to."
Otočila sa späť a našla Barda ako ju pozoruje tými vodnatými a múdrymi očami. „Nepredstieraj, že ich nepočuješ," povedala a založila si ruky.
Bard nič nepovedal, jednoducho pokračoval do kuchyne.
Aspoň duchovia prestali šepkať, nechávajúc ju na pokoji.
„Ďakujem," povedala, keď zo zatlačením otvoril dvere, ktoré viedli do útulnej izby.
Počkal, kým nebude dnu, a zatvoril ich.
Počula ako zaklapol zámok. „Toľko k dôvere." Trochu prekvapená, že prežila Strážcu Priepasti, rozhliadla sa naokolo po niečom, z čoho by sa dal vytvoriť slamník. Možno vrecia múky alebo možno... „Jissa, ty si zlatíčko." Súprava poskladaných prikrývok, rovnako ako mäkký vankúš, upravene ležali pred pieckou, v ktorej bolo priložené, a tak jej to vydrží celú noc, zaistiac, že nepocíti žiadny chlad.
S úsmevom rozložila prikrývky, uvedomila si, že jedna je ťažšia, napchatá nejakým druhom bavlny. Potom sa zložila blízko piecky, čo bolo takmer také pohodlné, akoby spala v posteli – čo bolo niečo, čo nemala najmenej niekoľko mesiacov, bola vypudená do prázdnej kamennej izby ako trest od otca. Nezamkol ju tam, pretože sa tešil, ako ju potrápi, keď bude môcť sledovať svoju matku, Irininu, tvár napuchnutú a pomliaždenú od jeho pästí.
Ostrý náznak železa.
Chvíľu jej trvalo, kým dokázala povoliť zovreté päste, silou mysle sa odtrhla od nenávisti k mužovi, ktorého krv jej kolovala v žilách. V spánkoch jej pulzovala zúrivosť, siahla po ľadovej vode a navlhčila si ňou tvár skôr, ako sa vydala loviť niečo na jedenie. Bez ohľadu na to, ako sa jej pri tých spomienkach zvieral žalúdok, musí sa udržať pri sile, ak sa chce zapliesť s nebezpečným, zlatým princom, ktorý vládol tomuto miestu.
Vzala si hrubý krajec chleba, veľký kus údeného syra a preložila ho. Prvý hlt bol lahodný, usadil sa jej v žalúdku, druhý bol dokonca ešte lepší. Potom začula cupot malých nožičiek. Odlomila kúsok syra, vykročila k rohu, kde zazrela lesk malých temných očí a rysujúce sa kosti pod kožou. „Tak si prišiel, môj malý priateľko."
Potom, čo položila syr na podlahu, ustúpila. Až keď ho zjedol, pristúpila znova a zanechala tam druhý kúsok. Nebolo by dobré, keby ho nakŕmila veľmi rýchlo, keď hladoval tak veľmi dlho.
To isté sa dalo povedať o Pánovi Čierneho hradu.
Príliš skoro sa pokúšala hovoriť o Eldene a jeho otcovi, poháňaná vedomím, že čas plynie neúprosným tempom. Od jeho prudkej reakcie na meno Kráľa Aelfrica bolo jasné, že kúzlo Krvavého čarodejníka bolo zakorenené hlbšie, ako verila. Brnenie, ktoré ho držalo uzamknutého pred jeho minulosťou, nenarušila ani len slabá prasklinka.
Starosťou sa jej zovrel žalúdok, jedlo stratilo všetku chuť, ale prinútila sa ten obložený chlieb zjesť, potom aj malé jablko. Jej sila vzišla z jej vlastnej krvi a nemohla si dovoliť, aby tá krv bola riedka a slabá. Ak ju jej otec nájde...
Žlč, horká a kyslá, jej vystúpila do hrdla.
„Nie," zašepkala. „Nie." Nenájde ju. Polohu najmladšieho princa našla len vďaka svojej vízii. Dokonca aj potom potrebovala päť pokusov, aby sa dostala do ríše, o ktorej kolovali desivé legendy. Prvé dva razy čo zlyhala, to nebolo také zlé – bola schopná vrátiť sa domov skôr, ako si otec všimol, že zmizla. Tretí raz, po pristátí, skončila s roztriešteným predlaktím, a ten štvrtý... na ňu čakal Krvavý čarodejník.
Koža sa jej napäla pri spomienkach na šľahnutia bičom.
„Ale mňa nezlomíš." Zúrivá pripomienka. Tej noci, ako bol jej chrbát dotrhaný, tak veľa mäsa odkrytého vzduchu, zatiaľ čo ležala nahá a spútaná na masívnom kamennom stole orámovanom kanálikmi, ktorými stekala krv do kolekcie nádob, dokázala presvedčiť Krvavého čarodejníka, že jej útek bol poháňaný prianím nájsť talizman, ktorý by vyliečil jej matku.
Uveril jej, pokladal za značne zábavné, ako ju to zraňovalo, hlavne keď Irina len sotva zaznamenáva jej prítomnosť.
„Bez ohľadu na to, čo si urobila-" prsom sa zastavil na jednej krvácajúcej rane, „-ona patrí mne." Rozrehotal sa, ustúpil, aby ju mohol znovu šľahnúť bičom.
Krv jej presakovala zo spustošeného mäsa, stekala jej po rebrách a potom do kanálikov. „Je to moja matka." Matka, ktorú milovala.
Ďalší rehot, akoby nikdy v živote nepočul nič také smiešne. „Potom ti dávam povolenie, aby si tento zázračný talizman objavila. Ukážeš mi ho, ak ho nájdeš." Ďalšie pohladenie biča na pleciach. „Myslím, že moje domáce zvieratká sa tvojej spoločnosti potešia."
Pavúky – obrovské, zmutované, pre ďalšie využitie – na ňu padali zo stropu, ich ostré nohy sa jej zabárali do tela, ich tlamy sa hostili na surovom mäse jej chrbta. Pochytila ju panika, pokúšala sa použiť kúzlo, aby ušla, ale jej otec bol silnejší a prekazil jej to.
Celý ten čas, čo sa na nej tie obludy hostili, sedel pred ňou, s úsmevom na tvári.

***

Strážca Priepasti letel po oblohe, jeho krídla krájali nočný vzduch rovnako, ako u netopiera po jeho pravej strane, jeho krídla kožovité a temné. Nevedel kam sa jeho krídla stratia, keď je na zemi – jednoducho sa zjavili vždy, keď ich potreboval a zmizli, keď si to prial.
Dar Priepasti.
Pomyslel si na Lilianinu historku o ríši bez mágie a znovu si odfrkol. Akoby taká krajina vôbec mohla existovať. V ďalšej chvíli mu do mysle prenikla iná časť jej príbehu, o tom mieste, s názvom, na ktorý nedokáže dokonca ani myslieť bez ohromnej bolesti hlavy, akoby v nej mal nákovu, do ktorej niekto udieral. Letel vyššie, rýchlejšie, v snahe uniknúť tomu neúprosnému tlaku.
Šepot úlisného zla.
Lokalizoval svoju korisť, letel k nej so zúrivou svižnosťou. Tieň mužského tela sa mihal na zemi v márnej snahe uniknúť svojmu osudu, smerujúc k hranici ríše. Väčšina odsúdených sa po smrti prebudí vo vítajúcom chlade Priepasti, ale niektorí boli schopní zachytiť sa v močarinách na okraji.
Musia byť chytení a poslaní cez priechod, pretože nemienil riskovať, že sa vydajú opačným smerom a pokúsia sa uchvátiť niekoho z dediny. Ale niekedy im dovolil trochu utekať – pretože tu vyčkávalo mnoho tvorov, ktoré dokázali chytiť aj tiene, rozdrviť ich ostrými zubami predtým, ako ich kričiacich a roniacich čierne slzy znovu vypľujú.
To nebola lekcia, ktorú by si niekto z nich chcel zopakovať.
Krídla sa mihli v hrobovom tichu, jeho ruky sa okolo postavy pevne zovreli. Tá sebou mlátila v panike, že by jej niekto mohol zabrániť ujsť – pretože teraz to bolo len niečo viac ako dym –, ale pán tohto miesta bol vždy schopný zadržať tých, ktorí boli určení Priepasti.
Napokon, to bol dôvod jeho stvorenia.
Nárek, strach, malé dieťa na tmavom, temnom mieste.
Neznáme obrazy a emócie boli výsledkom útoku tvora v jeho zajatí, preto na držanie tieňa použil hrubé čierne laná nasiaknuté jeho krvou, zaisťujúc, že už sa neobjavia žiadne pokusy o útek. Potom preletel chladnou, bezmesačnou a bezhviezdnou nocou, nedočkavý zajať ostatných a vrátiť sa do Čierneho hradu.
Zbaviť sa svojej záťaže, nič viac.
Ale potom čo pristál, tiene zamkol v celách, z ktorých nič nemohlo uniknúť, a vykročil nie do svojej izby, ale do kuchyne. Zámka na dverách pre neho nebola prekážkou. Všetko v Čiernom hrade sa podriaďovalo svojmu pánovi, ľudia, vzduch alebo kov. Všetko s výnimkou ženy tvrdo spiacej na podlahe blízko horiacej piecky.
Prikročil bližšie a zahľadel sa na ňu. Nebola krásna, táto Liliana s mocnou mágiou v krvi, ktorú poznal a ktorú predsa nevedel pomenovať, táto rozprávačka, ktorá mu vravela čudné historky akoby verila, že sú pravdivé. Nos mala príliš veľký, oči príliš blízko seba, vlasy ako čierna slama.
Ale...
Pozoroval ju, až kým si nepovzdychla a neotočila k nemu, akoby ho vítala.
Sklonil sa, siahol po nej – a uvidel rukavicu siahajúcu až k predlaktiu, pavučiny plaziace na mu po ruke až k ostrým hrotom nad jeho nechtami, nezničiteľné brnenie, ktoré ho držalo v bezpečí pred zlom a uzatváralo ho pred svetom. Vstal, ruku zovrel do päste a opustil izbu, zatvárajúc za sebou dvere.
Hľadel na zámku tak dlho, predlho.
Ak by nechal dvere nezamknuté, mohla by sa rozhodnúť odísť.
Zámka šťukla.

Nemalo to nič spoločné s Lilianou. Len chce počuť zvyšok jej absurdného príbehu.

13 komentářů:

  1. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  2. Skvělé!!! Díky moc za překlad a korekci další kapitoly!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za další kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc ti děkuji za skvělý překlad!!☺

    OdpovědětVymazat
  5. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za nový překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat