úterý 8. prosince 2015

Pán propasti - Kapitola 4



Zaostrila a pokúšala sa nahliadnuť dnu. Ale bola tam len temnota. Neskutočná temnota, taká hustá, že odpudzovala svetlo z fakle. Liliana zaváhala. Nebola hlúpa. Čierny hrad bol bránou, cez ktorú prechádzali tí najhorší mŕtvi a prejsť ňou mohol len sám Strážca – jej ubytovanie tu bolo bokom, bolo nepravdepodobné, že by tieto kobky boli obývané bytosťami, ktoré by jej mohli ublížiť.
Držiac pred sebou fakľu ako štít, ustúpila.

Niečo veľké sa blížilo ku dverám. „Sessstra, to je nedorozumenie. Nič zlé som neurobila."
„V tom prípade," povedala, stále si udržujúc vzdialenosť, „by si nebola vtiahnutá k Priepasti." Vravelo sa, že Priepasť bola konštantou medzi ríšami, jej čary mocné, nemenné – ak bola vaša duša zhnitá a skazená, neboli ste schopní utiecť v momente, kedy vaše smrteľné telo povolilo svoje zovretie nad dušou.
„Si sssi issstá?"
„Áno," povedala, uvedomiac si, že bola opäť takmer pri dverách cely.
Nevedela si spomenúť, že by sa pohla.
A nemohla odtrhnúť oči od štvorcového okienka cely.
„Poď bližšššie, sessstra."
Prehltla, zaborila si prsty do dlaní a pokúšala si do mäsa nechtami vyrezať polmesiačiky, aby začala krvácať. Ale to by trvalo veľmi dlho a ona vedela, že ako náhle bude dosť blízko, ten hrozivý tvor sa po nej načiahne-
„Dosť."
To jediné, chladné slovo bolo vyslovené hlbokým hlasom, ozývajúcim sa z temnoty.
Spoza dverí sa ozvalo rozzúrené syčanie, načo Pán Čierneho hradu zdvihol ruku v rukavici a mreže na okienku pokrylo blyštiace sa čierne sklo. Len potom obrátil svoj pohľad k nej a jeho oči, jeho oči...
Pri tej temnote v nich sa zatackala, všetok náznak zelenej sa stratil. Díval sa na ňu so smrtiacou pozornosťou, pristupoval bližšie, až kým jej nezovrel čeľusť, držal ju na mieste tými prstami zakončenými hrotmi z chladnej ocele. „To tak dychtíš, aby si strávila ďalšiu noc v žalári?" To bola prvá láskavá otázka, ktorú sa jej v tejto ríši spýtal.
Pokúšala sa zatriasť hlavou, ale držal ju pevne, jeho zovretie bolo nezlomné. „Som len príliš zvedavá, pán môj," podarilo sa jej zo seba vysypať. „To je moja najväčšia slabosť."
Z nejakého dôvodu jeho zovretie zmäklo. „Čo si chcela vidieť?"
„Chcela som vedieť, či je tu viac väzňov."
Čierne úponky mu rozkvitli v dúhovkách a opäť sa stratili, tajomné – a znamenie mágie, ktorá ho držala v zajatí. Ak nenájde spôsob ako ju zvrátiť, čoskoro zostane úplne pohltený nepreniknuteľnou temnotou.
„Prečo," ozvala sa, keď jej neodpovedal, „je ten tvor tu a nie v Priepasti?"
„Otváranie brány je zložitá práca," povedal, palcom jej takmer neprítomne prechádzal po brade, ostrý hrot sa jej obtrel o pery v pohladení, ktoré by sa v momente mohlo zvrtnúť na smrtiace. „Je menej problematické, ak pozbieram viac odsúdencov a dám ich dokopy."
„Nebojíš sa, že sa dostanú k tvojmu služobníctvu?" Bolo ťažké s ním hovoriť, kým sa jej dotýkal, jeho telo veľké a tak blízko.
„Moje služobníctvo je dosť múdre na to, aby vedelo, že keď padne noc, nemajú sa potulovať po žalári."
Začervenala sa, zvedavá, prečo na ňu tak hľadí; vedela, že je škaredá, ale musel ju sledovať tak pozorne? Akoby bola hmyz? „Znova tú chybu neurobím."
Pustil ju a povedal: „Ale budeš znovu zvedavá?"
Možno by bolo lepšie klamať, ale Liliana zistila, že už z nej vychádzajú slová. „Áno, tento hrad je fascinujúci." Ako aj jeho pán. Aký by bol, ak by ho jej otec nezbavil nároku na trón Eldenu? Drahocenný a skutočný princ? Sofistikovaný, elegantný a vzdelaný?
Nevedela si ho tak predstaviť, tohto muža s ľadovo smrtiacim pohľadom, jeho hlas, jeho dotyk... „Skončil si lov?" Nebol preč dlho... alebo bola lapená tým tvorom dlhšie ako si uvedomovala.
„Áno, nateraz," povedal, jeho oči stále ako tajomný polnočný tieň. „Poď. Ukážem ti hrad."
Prekvapená jeho ponukou sa vydala za ním.
„Daj si pozor, sessstra," ozval sa šepot spoza čierneho skla. „S Pánom Čierneho hradu nie je žiadna deva v bezpečí."
Viac cítila ako videla hnev zmietajúci tvárou toho smrtiaceho muža po jej boku. Odfrkla si. „Očividne dobre nevidíš," povedala tvorovi za dverami. „Alebo nevieš, že nie som deva, ktorú by nejaký muž chcel očariť."
Otočila sa k Strážcovi Priepasti a opäť ho pristihla, ako na ňu hľadí. Opäť sa cítila ako nejaká háveď, hmyz. Ale vyrovnala plecia a povedala: „Tvoj hrad, pán môj?"
Dlhá pauza, ktorá nastala, jej poslala dolu po chrbtici ľadový potôčik potu, potom ju zaviedol k točitým schodom a temného srdca svojej domény. Zastavil v sieni čiernych zrkadiel a keď zaváhala, povedal: „Chceš to vidieť?"
Všade, kam sa pozrela, videla len ich odrazy. Jeho, takého vysokého, akoby slnkom pozláteného a úžasne krásneho – a jej, takej malej a nesprávne formovanej. „Čo?" spýtala sa, odvracajúc pohľad od svojho odrazu.
„Priepasť." Mávol rukou bez toho, aby čakal na odpoveď, a zrkadlá sa zaplnili obrazmi. Najskôr tam boli len záblesky čierneho a zeleného ohňa, akoby niečo horelo. Ale potom začala vidieť tváre. Tváre skrivené bolesťou. Driapajúce ruky dožadujúce sa pomoci, akoby si chceli vydriapať vlastné oči a tak uniknúť. Končatiny pohybujúce sa v temnote, mávajúce akoby chceli vzlietnuť.
A výkriky. Nemé. Nekonečné. Navždy.
Rukami si prekryla uši, zatriasla hlavou. „Prestaň!"
„Ty kvôli nemu cítiš ľútosť?" Prstom sa dotkol odrazu tváre akoby stiahnutej z kože, jeho oči len ako červené diery vytreštené od hrôzy, zatiaľ čo sa bazilišok hostil na jeho tele. „Predal svoje deti... čarodejníkovi. Ten... čarodejník ich mučil a povraždil, pretože len tak mohol získať ich silu. Ten muž to vedel."
Bez ohľad na to, že stála uprostred takých strašných múk, pochytili ju pochybnosti. „Krvavý čarodejník." Zdalo sa, akoby to nemohol vysloviť. Ale ak si pamätal jej otca, aj keď len v najskrytejších hlbinách duše, potom tu bola šanca, že si bude pamätať svoju rodinu; bude si pamätať, čo musí urobiť skôr, ako bude neskoro.
„Prosím,“ zašepkala, mala pocit akoby jej z tých nehlučných výkrikov krvácali uši, neoblomne sa jej odrážali v hlave.
„Tento," povedal, ukázal na inú tvár, ktorá horela a mäso sa tavilo, ale očami dokonale ostražitými, „uväznil bytosti, ktoré boli slabšie – škriatkov ako Jissa, múdre gazely plání, jaskynných trolov takých malých a plachých – a zmasakroval ich len pre svoje pobavenie. A táto otrávila celý les tak, že bytosti viazané k nemu sa skrúcali bolesťou, zomierali, len aby mohla vlastniť ich územie."
Nebola schopná dlhšie vydržať tlak tých výkrikov, vnútornosti sa jej skrútili hrôzou, vryli sa jej do už aj tak dosť týranej mysle. Liliana sa rozbehla a pritlačila mu tvár na chrbát, na tvrdom pancieri zovrela ruky do pästí. „Zastav to, lebo pre teba viac neuvarím."
Nastalo ticho.
Obrazy zmizli.
Pokoj.
„Budeš mi variť." Rozkázal – ale v jeho hlase bolo nejaké skryté vlákno, ako sklamanie.
Zažmurkala, napadlo jej, či jej len nechcel ukázať niečo, čo bolo pre neho dôležité, niečo čo si myslel, že by chcela vidieť. Určite nie, pretože bol Pánom Čierneho hradu, a predsa... bol osamelý. Netvor, ktorý stál ako posledná hradba proti tým ostatným netvorom. „Hovorí sa," zašepkala, "že kedysi Priepasť neexistovala, že svet bol nevinný ako aj jeho ľud, všetci boli neskazení."
Otočil sa k nej, jeho silné obočie sa nadvihlo nad teraz už nádherne zelenými očami. „Hovoríš len o rozprávkach na dobrú noc."
„Možno." Popravde, bez ohľadu na to či tomu chcela veriť, videla toho až priveľa na to, aby vedela, že nenávistné duše budú existovať vždy. „Poznám veľa rozprávok."
Zdvihol hlavu. „Koľko?"
„Veľa," povedala, v jeho zaujatom výraze zahliadla chlapca, ktorý stále v smrtiacom Strážcovi žil, ktorý v ňom ešte musel byť. Ak sa mýli, ak bol ten chlapec mŕtvy, rozdrvený pod váhou rokov a mrazivým pancierom otcových kúziel, potom sú všetci stratení. Jej otec vyhrá a Elden sa stane ďalšou Priepasťou.

***

Po vyhradenom čase na jedlo sa ocitla vo veľkej sieni, možno o pol hodinu neskôr, cítiac na sebe stovky očí – ako v ten deň, keď pristála slabá a dezorientovaná na mramorovej podlahe. Ale keď meravo a hrdo nadvihla hlavu, pripravená pozrieť sa na obecenstvo, videla len prázdnotu. „Kto sa to pozerá?"
Pán Čierneho hradu sa otočil práve vo chvíli, keď položil nohu na schod vedúci k trónu bez ozdôb, ktorý pripomínal muža stojaceho pred ňou.
„Obyvatelia," povedal, akoby to bola samozrejmosť.
„Obyvatelia?" pritlačila, bojovne naliehajúc s rukami ovinutými okolo vlastného tela. „Priepasti?" Legenda hovorí, že aj napriek bezcitnej úlohe, ktorá bola jeho nočnou povinnosťou, bol Strážca vždy čistého srdca. Tej starovekej legende verila, ale ak umožnil tým zhnitým dušiam určeným Priepasti dostať sa na povrch...
„Samozrejme že nie." Prísnym pohľadom si obzrel každý kúsoček jej tela. „Existujú i iné duše, ktoré sú priťahované k Čiernemu hradu."
„Ako?"
„Prídu a už neodídu." Odpoveď znela, akoby ho svojimi otázkami už otravovala. „A Čierny hrad ich víta."
Liliana pocítila záblesk pochopenia, napadlo jej, že možno bude mať viac spojencov ako dúfala.
„Teraz mi o tom budeš rozprávať," rozkázal, kým sa usadzoval na trón.
Chĺpky jej stále stáli v pozore, a predsa si založila ruky na boky a povedala: „Bolo by fajn, keby som nemusela kričať, môj pane!"
Sedel tam vzdialený a vysoký, ako nafúkaný vládca.
Gestom ju vyzval dopredu. „Môžeš sa mi usadiť k nohám."
Ruky jej klesli z bokov a zaťala ich do pästí, celé telo jej stuhlo. Sedieť mu pri nohách? Ako zviera? Nie. Ak ju nezlomil jej otec, potom to nedokáže ani Strážca Priepasti! Ale keď už otvárala ústa, že na neho vyštekne, pocítila na perách strašidelné prsty, akoby v ušiach počula niečí šepot.
Šok z toho vyrušenia zastavil jej prudkú reakciu, prinútilo ju to zamyslieť sa.
Vzhliadla do tváre temného pána, ktorý jej rozkazoval, videla netrpezlivosť, taktiež videla očakávanie. „Je to česť, pán môj?" spýtala sa, žilami akoby sa jej preháňal zlatý dážď. „Sedieť pod tvojím trónom?"
„Pokladáš zvláštne otázky, Liliana." Bolo to prvý raz, čo vyslovil jej meno a cítila sa pri tom, akoby ju obalil temnými úponkami, ktoré žiarili v jeho jasných zelených očiach. „Tento trón je len pre Strážcu. Ak by sa tu odvážil sedieť nejaký podvodník, zomrel by hroznou smrťou."
A tak bolo veľkou cťou, ak mu mohla byť tak blízko.
Uschovala si to v mysli, prehltla hrdosť a vydala sa k trónu – ale miesto toho, aby si mu sadla k nohám, to nedokázala urobiť, pre nikoho, posadila sa niekoľko stôp od neho, tak aby sa mohla otočiť a čeliť mu. „Kedysi dávno," začala, krv sa jej v žilách búrila, pretože to mohlo jediným chybným krokom všetko skončiť, „bola krajina, ktorá sa volala Elden."
Miestnosťou sa prevalil šepot, strašidelný bzukot valiaci sa okolo nej.
„Ticho!" vyštekol pán a rukou vystrelil do vzduchu.
Zavládlo ticho.
„Pokračuj."
Zvedavosť na strašidelných obyvateľov jej rýchlo tancovala v žilách, ale potlačila ju. Ako prvé musí zistiť, či Priepasť zachránila posledného dediča – alebo ho pochovala. „Táto zem, tento Elden, bol krajinou pôvabu a zázrakov. Jeho ľud starol tak pomaly, že ich niektorí volali nesmrteľnými, ale neboli skutočne nesmrteľní, mohli zomrieť, ale len po stovkách rokoch života, učenia sa. Kvôli ich veľkej láske k tomu poslednému, boli preslávení svojimi vedomosťami a umeleckým majstrovstvom, ich knižnice boli najlepšími zo všetkých kráľovstiev." Keď ju obecenstvo neprerušilo, pokračovala, duchovia znehybneli rovnako ako muž na čiernom tróne. „Elden bol taktiež zemou pretekajúcou mágiou, ich ľudské telá sa jej dotýkali." Tá energia dávala Eldenu silu – a to z nej urobilo cieľ. „Všetko eldenské čaro a prosperita pramenila z kráľa a kráľovnej. Kráľ Aelfric, hovorí sa-"
„Nie!" Pán Čierneho hradu vstal, ruky mal zaťaté do pästí, oči čierne, špirálovité úponky sa mu ťahali naprieč tvárou. „Nebudeš to meno vyslovovať."
„Je to len meno v príbehu," povedala, i keď pri bezcitnom chlade v jeho pohľade jej zovrelo žalúdok, jediným úderom ruky v rukavici mohol ukončiť jej život. „Nie je to skutočné." Je lepšie povedať malú lož, ak to pomôže prekĺznuť popod hustú pavučinu otcových kúziel. „Určite nie si dieťa, ktoré sa dá vystrašiť rozprávkami." Bola tu šanca, že ju za tú drzosť nezabije, ale stávka bola príliš vysoká, takže musela našľapovať opatrne.
„Ty sa odvažuješ vyzývať ma?" Tiché slová. Smrtiace slová. „Budeš-"
„Ak každého posielaš do žalára, pán môj," povedala, zmetajúc si neviditeľnú smietku z tuniky v snahe zakryť roztrasené ruky, „je zázrak, že máš vôbec nejakých priateľov."
Pri zažmurkaní jeho oči zozeleneli, úponky brnenia z jeho tváre zmizli. „Strážca Priepasti nemá žiadnych priateľov."
Chápala jeho osamelosť. Ach, áno, chápala ako mohla rezať a hrýzť a nútiť vás krvácať. „Nie som prekvapená," povedala skôr, ako mu ponúkne svoje priateľstvo. Za to by určite získala vhodenie do útrob hradu – bol mužom sily a hrdosti, arogancie zaslúženej za svoju temnú prácu. „Je to riskantný podnik," povedala, vystavujúc svoj život riziku už druhýkrát za niekoľko minút, „rozprávať sa s niekým, kto ho zamkne do žalára vždy, keď s ním nesúhlasí."
Hnev mu len vyrysoval kosti pod kožou, ale potom opäť zableskla zelená. "Rozprávaj, Liliana. Sľubujem, že či už to bude dobré alebo zlé, nebudeš musieť stráviť noc v žalári."

Liliana tomu záblesku neverila, srdce jej udieralo o rebrá a ruky jej zvlhli. „Čo máš so mnou v pláne?"

10 komentářů: