středa 2. prosince 2015

Pán propasti - Kapitola 3



Kúpeľ skončil, vstala a vytrela sa hrubým malým uteráčikom, zatiaľ čo Jissa zmizla – a vrátila sa s čiernou tunikou, ktorá Liliane siahala do polovice stehien, čiernymi nohavicami a mäkkými čiernymi topánkami. „Myslím, že patrili niektorému lokajovi," povedala, podávajúc jej šaty, „keď tu teda ešte nejakí boli. Odkedy tu žijem ja, nikdy tu žiadny nebol."
„Ďakujem, vyzerajú veľmi pohodlne." Nohavice jej ako-tak sadli, ale tunika na nej visela ako vrece, takže bola vďačná za tenký povraz, ktorý Jissa našla, aby ho použila ako opasok. „Máš hrebeň, ktorý by som mohla použiť?" Vykefovala si tú zauzlenú rohož vlasov, stiahla si tú masu z tváre a na zviazanie použila krátky kúsok povrazu. Nepozrela sa do zrkadla. Nepriala si vidieť svoju tvár, ktorá vraj dokázala vydesiť aj démonov tak, že sa rozutekali do svojich brlohov.

„Skutočne vieš variť?“ spýtala sa Jissa, keď sa vydali späť do kuchyne.
„Áno. Strávila som veľa hodín v kuchyni na zámku, kde som vyrastala.“ Aj napriek svojej mŕtvolnej postave Krvavý čarodejník jedol veľmi rád a preto svojho kuchára netyranizoval. Čoho výsledkom bolo, že sa ten muž ako jediný zo služobníctva nebál prejaviť aspoň štipku láskavosti dieťaťu, ktoré sa držalo v tieňoch, len aby neupútalo otcovu pozornosť.
„Aké tu máš suroviny?“ spýtala sa Jissy, strasúc zo seba spomienky. To dieťa bolo už dávno minulosťou, jej nevinnosť rozbitá na nespočetné množstvo čriepkov. Žena, ktorou sa stala, sa nenechala ničím zastaviť – dokonca ani netvorom, ktorý bol pánom tohto miesta.
„Ach, veľa.“ Pohla sa k stolu, na ktorom pracovala, škriatok mávol rukou a prázdny povrch zrazu oplýval červenými a žltými paprikami, mrkvou, kapustou, zrelým ovocím každého druhu, košom plných zelených listov, ktoré pri varení voňajú ako orechy a mnoho iného.
Liliana udivene chytila papriku. „Odkiaľ to všetko je?“
„Z dediny,“ povedala Jissa vecným hlasom, ktorý jej už začínal byť dôverne známy.
„V tejto ríši je dedina?“ Vždy predpokladala, že Priepasť je zhubné miesto zbavené všetkého života – ale to by vysvetľovalo služobníctvo, ktoré tu videla.
„Samozrejme." Jissa po nej vrhla pohľad, akoby bola hlúpa. „My sme len vchod Priepasti. Len dvere."
„Áno, vidím." Čierny hrad bol stále časťou živého sveta. „Je dedina blízko?"
Jissa zavrtela hlavou, na čo sa jej rozhojdali vrkoče. „Musíš prejsť cez bránu Čierneho hradu a potom lesom do osady. Temným, šepkajúcim lesom. Ale nie zlým." Pozorne na ňu hľadela, akoby chcela mať istotu, že Liliana pochopila.
Po Lilianinom prikývnutí pokračovala: „Keď potrebujeme zásoby, prechádzam ním s Bardom vždy rýchlo a za pánovo zlato nakúpim od obchodníkov." Náhle sklonenie hlavy skrylo jej výraz, ale slová boli jasné. „Bard všetko nesie. Vždy."
„On má zlato?" Vybavenie domu, ktoré Liliana videla, bolo funkčné, ale popri niekoľkých odpudivých gobelínoch tu nebolo nič krásne, nič čo by hovorilo o bohatstve. Všetko bolo temné, pochmúrne a chladné.
„To je zákon Priepasti, prvotný a stály zákon." Jissa začala prekladať zeleninu na stranu, aby uvoľnila časť stola. „Nevedela si to?" Na otázku si odpovedala aj bez toho, aby čakala na odpoveď.
„Hriešne zlato a hriešny poklad prichádzajú na Čierny hrad s odsúdenými." Odhalila ostré, špicaté zuby. „Iba ak sú nevinní, neskazení, ako sama vieš, a bola im spôsobená ujma, len vtedy to tak nie je."
Liliana si pomyslela na otcove pokladnice, vedela, že je ešte iný dôvod, prečo hľadal spôsob ako žiť naveky, i keď patril k rase, ktorá žije stáročia. Vzal ju do svojej krypty po tom, čo jej úbohý Bitty vykrvácal. Zlato na neskutočných hromadách, šperky sa jagali ešte stále postriekané od krvi posledných majiteľov, prstene na kostnatých prstoch, bolo to tam ako blyštiaca sa nočná mora.
„Toto," povedal jej otec rozťahujúc ruky, „toto je to, čo by si mohla mať, ak by si nebola slabá." Zdvihol náhrdelník s diamantmi v tvare sĺz stále pokropený hnedými škvrnami a ovinul jej ho okolo krku. „Cíť to, cíť tú krv."
A ona ju cítila. A to ju nútilo dusiť sa vlastnými zvratkami. Jej otec ju za jej „slabosť" udrel opakom ruky tak silno, že skončila na kope zlatých mincí. Keď z nej strhol náhrdelník, krvácala. Na krku mala jazvu do dnes – bola to stála pripomienka slávnostného sľubu, ktorý si dala ešte ako bezbranné dieťa. Nikdy nebude ako on, bez ohľadu na to, čo jej urobí.
A boli to veci, ktoré nespravil dokonca ani svojim nepriateľom.
„Ak nenavaríš, pôjdeš do žalára."
Vrátila sa do súčasnosti, Liliana prikývla a pustila sa do triedenia ovocia podľa chuti a vône. „Nakrájaš mi to, Jissa?"
Škriatok zdvihol nôž, zatiaľ čo Liliana vytiahla múku, maslo a mlieko a na jednej strane stola začala vaľkať cesto. „Dedina," povedala, zatiaľ čo pracovali, „žiješ v nej?" Dávalo by to zmysel – Čierny hrad bol temné miesto plné bdelých duchov a trblietavej temnoty.
„Nemôžem." Jissin smútok pretrvával v ovzduší, nehybný na Lilianinej koži, prenikajúci až na kosť. „Skúsila som to hneď, ako som sem prišla a ja... zomrela som, o dva dni boli všetci mŕtvi. Pán ma priviedol späť a tak opäť žijem."
Liliane sa zastavilo srdce, teraz pochopila. Bez ohľadu na jej spomienky, Jissa neprežila masakru v jej dedine. Krvavý čarodejník mal kúzlo, ktoré volal Driemoty. Také neškodné meno pre takú krutú vec. Používal to na tie magické bytosti, ktoré boli čistej krvi a veľmi vzácne. Skôr ako ich zavraždil, kedy ich mohol obrať o ich silu, v okamihu smrti zašepkal kúzlo, ktoré ich udržovalo dýchajúcich akoby v spánku.
Raz bola Liliana zatvorená v jednej miestnosti s týmito jeho obeťami, ale to už sa ho nedesila tak ako zamýšľal. Neskôr za to bola vďačná, jej mágia k tým bytostiam prehovárala, už tie duše nevlastnil. Oni utiekli. Ale nie Jissa. Čokoľvek s ňou jej otec urobil, udržiavalo ju to medzi životom a smrťou. „Je mi to ľúto."
„Prečo?" Bola zmätená. „Nie si Krvavý čarodejník. Nie, to nie si."
Akoby sa jej do hrude zanoril nôž, tá lož opomenutia ju škrtila.
Jissa sa znovu rozhovorila. „V chladiacom boxe je mäso. Môžem-"
„Nie. Žiadne mäso na stole." Jej vlastná krv bola jediná krv, ktorú kedy rozliala. Jej otca tešilo, keď ju nútil sledovať, ako trávil čas mučením a znetvorovaním magických bytostí. Stalo sa to, keď mala šesť rokov, začal jej šepkať kúzla, ktoré ju nútili robiť tie isté podlé činy, dokonca aj keď kričala a kričala a kričala.
Trvalo jej štyri roky, kým zosilnela dosť na to, aby blokovala jeho kúzla svojimi vlastnými. Potom začal ubližovať služobníctvu, ktoré si dovolilo s ňou hovoriť, prejaviť jej nejakú drobnú láskavosť – okrem kuchára. A tak sa naučila zostávať ticho.
„Ach." Jissa zvraštila čelo, ostrými, drobnými zúbkami si zahryzla do dolnej pery. „Mäso, vždy je mäso," zašepkala. „Dokonca ani zlý kuchár nedokáže pokaziť jeho chuť."
„Neboj sa, Jissa," povedala Liliana, rozhodne hnetúc cesto rukami, jej myseľ sústredená na chladné zelené oči, také nádherné, také smrtiace. „Nevšimne si, že tam nie je.“

***

Gong ohlasujúci jedlo zaznel hlasno a zvučne. Sediac v čele masívnej tabule z lesklého dreva takého tmavého, že bolo takmer čierne, Strážca Priepasti zdvihol pohár a dal si glg červeného vína. „Kde je moje jedlo, Bard?" spýtal sa, i keď sa netešil na potravu, ktorá si to meno ani nezaslúžila.
Ak by Jissa nebola už mŕtva, bol si istý, že by ju už dávno popravil za jej pokusy vyhladovať ho. Samozrejme, dnes to bude nová väzenkyňa, ktorá bude čeliť jeho hnevu. Uvažoval, ako by sa na neho pozrela, keby ju odsúdil na ďalšiu noc v žalári.
„Pozriem sa, môj pane." Ten veľký muž sa obrátil, aby otvoril dvere... a odhalil za nimi väzenkyňu, Lilianu, a Jissu stojacu tam s obrovskými podnosmi v ich rukách.
„Ďakujem," povedala Liliana s príliš širokým úsmevom. „Nemohli sme otvoriť dvere." A potom vošla do veľkej siene s tým jej šuchtavým krokom, tvár mala surovo odkrytú, keďže vlasy mala stiahnuté dozadu.
Opäť zistil, že ho tá zvláštna väzenkyňa vzrušuje.
Položila svoj podnos na stôl a čakala, kým Jissa urobí to isté, odklopila kryty z riadu a ponúkla ho, nech sa obslúži. „Toto," povedala, položila mu na tanier malú okrúhlu ovocnú tortu, „nie je moja najlepšia práca, ale nedal si mi veľa času, pán môj. Jissa mi povedala, že dnes sa na večeru bude zvoniť skoro."
Zdvihol tú maškrtu, zvedavý, či všetko jej jedlo bude v takých malých porciách. A či jej slová neboli mienené ako varovanie, že klamala o svojej schopnosti variť. Keby to tak bolo, musel by ju poslať späť do žalára. Nakrčil čelo. Zaujala ho dosť na to, aby ju chcel mať pri sebe, ale nemôže ju ušetriť – je Strážcom Priepasti. Milosť bola slabosť, ktorú nikdy nemal. I keď by mohol požiadať Barda, aby jej dal prikrývku.
„No, môj pane? Budeš jesť, alebo sa obávaš, že som to jedlo otrávila?“ spýtala sa, zatiaľ čo tú tortičku stále držal v ruke.
Zvažoval, či ju za tú bezočivosť potrestá, ale rozhodol sa, že je pravdepodobne slabomyseľná. „Strážca Priepasti nemôže zomrieť.“
Jeden silný prameň si zastrčila za ucho. „Ale len ak si v tomto hrade."
Bavila ho, tak sa rozhodol odpovedať: „Nie. Ak som v tejto ríši."
„Aha." Niečo sa jej mihlo v hlbinách očí a zauvažoval, či nebola len veľmi šikovný špión, ktorý ho prišiel zavraždiť.
Ale kto by sa odvážil pozdvihnúť zbraň proti Pánovi Čierneho hradu? A prečo by poslali tvora takého slabého, drobného a zvláštneho? Smiešne. S tým tú ovocnú tortičku zjedol.
Tá explózia chutí – sladkej a sviežej a korenistej a- „Čo si ešte pripravila?" Prehltol malú pochúťku a netrpezlivo čakal, kým ho obslúži ešte dvomi rovnakými.
Potom prišla na rad polievka s malými okrúhlymi zelenými vecami, ktoré nazvala jarnou cibuľkou. Zažmurkal, náhle mal pocit, že cibuľku nenávidí. Ale bola to nevysvetliteľná myšlienka – jedol čo Jissa pripravila, ale jej jedlo nemalo chuť. „Týmto ma chceš nakŕmiť?"
„Skús to, pán môj."
Lyžicou sa neobťažoval. Zobral misku a napil sa.
A pil.
A pil.
Keď skončil s polievkou a odložil misku bokom, stálo pred ním niečo štvorcové, zhotovené z mnohých vrstiev. Tentoraz už nemal pochybnosti, jednoducho zdvihol vidličku a vzal si hlt.
Syr a krehké cesto, paprika, kapusta, paradajky a iné veci, korenie, ktoré nedokázal pomenovať, ale ten zhluk sa na jeho jazyku premenil na žiarivé teplo. S chuťou okamžite vyčistil tanier pred sebou.
„Čo je ďalšie?"
Naložila mu ryžu, mäkkú a nadýchanú, potom odkryla nádobu na mäso, ktorá bolo plná kúskov rôznej zeleniny, ktorá tú masu zmenila na búrku farieb. „Kde je mäso?"
Odložila misu a jeho zvláštna väzenkyňa si založila ruky. „Nebudem ho variť. Pokiaľ si praješ mäso, môžeš požiadať Jissu, aby ho pripravila."
Bol Pán Čierneho hradu a Priepasti. Nebol zvyknutý na odpor. Ale taktiež nebol zvyknutý jesť niečo, po čom bol dychtivý dostať ďalší chod. Tak skúsil túto dusenú zeleninu a ryžu. Bola to hustá, voňavá znes, ktorá mu do brucha vkladala teplo a uspokojenie. Keď skončil, odtlačil tanier preč. „Budeš mi variť."
Jemné prikývnutie – akoby mala v tej veci na výber. „Nemala som čas pripraviť poriadny dezert, pán môj, ale dúfam, že toto postačí."
Položila pred neho plátky ovocia, šťavnaté a čerstvé, v malom hrnci vedľa bolo niečo sladké a husté, s vôňou, nad ktorou sa mu rozšírili dierky. „Čo to je?"
Slabo sa usmiala. „Skús to, môj pane."
Nebol zvyknutý na akýkoľvek druh úsmevu už tak dlho, že niečo v ňom zaškrípalo a zrútilo sa, keď hľadel do jej tváre. „Nie, povedz mi to," vyštekol príkro, pobavenie sa vytratilo.
Ani sa nepohla. „Med s trochou vanilky a nejaké korenie. Niekedy sa to volalo nektár."
Viac, prosím!
Zatriasol hlavou, zbaviac sa toho podivného detského hlasu. Nevedel, čo to bolo za dieťa, tí najmenší nikdy neprechádzali bránou do Priepasti. Nemali čas stať sa zlými, čo by znamenalo vyhnanstvo do týchto miest trápenia a pokánia.
Viac, mami!
„Vezmi to preč,“ povedal, strčiac do stoličky za sebou takou silou, že sa prevalila na podlahu. „A už mi to viac nenos.“
Jeho väzenkyňa nič nepovedala – s Jissinou pomocou začala zhromažďovať zvyšky jedla. Preniesol sa na opačný koniec siene, využil silu tohto miesta, aby sa vzniesol k stene nad trónom a zvesil z nej obrovský kosák, rovnako čierny ako jeho pancier. Keď sa ho dotkol rukou, jeho hrany sa na chvíľu rozžeraveli dobiela.
Videl, že ho Liliana sleduje, keď sa vracal späť na zem, obrátil sa a vyšiel do studenej temnoty loviť duše.

***

Lilianine oči zostávali na dverách, v ktorých temný pán zmizol, ozvena úderu jeho stoličky o zem jej stále zvonila v ušiach. Niečo mu pripomenulo detstvo v Eldene, niečo sa v ňom ozvalo.
„Liliana." Jissa sa dotkla jej ruky. „Poď, poď, musíme ísť. Na duše ťahané k Priepasti nie je pekný pohľad. Vždy sa pokúšajú utiecť. Prosby, podplácanie, žobranie."
„Kde je hlavná brána?"
„Pod nami, pod našimi nohami. Dolu, pod hradom."
Liliana pozrela na čiernu mramorovú podlahu a uvažovala, čo by našla, keby pukla a otvorila sa. Pravdepodobne iba skaly. Len tí s čiernou dušou a Strážca Priepasti mohli vidieť tú hroznú pustatinu plnú výkrikov a hrôzy. A to bolo miesto, ktorému najmladší dedič Eldenu čelil každú noc. Bolo to miesto, ktoré ho tvarovalo.
„Teraz budeme jesť." Jissin jasný hlas prenikol jej pochmúrnymi myšlienkami. „Ty, ja a Bard budeme teraz jesť tvoje lahodné jedlo."
„Ostatné služobníctvo?" spýtala sa Liliana, keď upratali stôl v sieni a dostali sa späť do kuchyne.
„Vrátili sa do dediny." Okrúhle, žiarivé oči sa zaliali nekaleným smútkom. „Išli domov."
Lilianina nenávisť k otcovi ešte viac vzrástla. „Sadnite si," povedala, „jedzte. Vrátim sa, len odnesiem toto-" vzala ovocnú tortu, „- ďalšiemu priateľovi."
Keď Bard začal vstávať, Liliana povedala: „Kam by som ušla, pán žalárnik? A čo by som asi tak ukradla?" S tým sa pretlačila cez dvere a vydala sa na cestu do kobky. Dvere jej cely boli zatvorené, ale nie zamknuté.
Vošla dnu a ovocnú tortu položila blízko skrinky na jedlo. „Malý priateľko,“ zašepkala, „toto je pre teba.“
Ticho. Potom sa ozval jemný zvuk a malé telíčko chvejúce sa nádejou.
Vstala, odstúpila a zavrela dvere. Chystala sa vrátiť do teplej kuchyne, keď ju premohla zvedavosť na ďalšie cely. Počula iba ticho predošlej noci, ale v tom čase bola slabá a vyčerpaná. Z držiaka na stene vybrala fakľu, jej oheň poblikával do tieňov krušiaceho sa kameňa, vkročila hlbšie do toho chladu. Prvá cela vedľa jej vlastnej bola prázdna, rovnako ako tá ďalšia. Ale tretia, tretia bola veľmi obsadená.

„Sssessstra," ozval sa syčivý šepot, zatiaľ čo stála blízko malého zamrežovaného štvorca vo dverách, „pomôž mííí.“

8 komentářů:

  1. Díky za další kapitolu

    OdpovědětVymazat
  2. Moc ti děkuji za skvělý překlad!!☺

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  4. Srdečná vďaka za preklad... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  5. Mnohokrát děkuji za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za nový překlad.

    OdpovědětVymazat