pátek 28. srpna 2015

Utajená temnota - Kapitola 2



Jasmine unavene vošla do trojposchodového domu postaveného pred niekoľkými storočiami. Jej tety obľubujú všetko staré. Ich nábytok bol replikou historických kusov a celý ich domov pôsobil viktoriánskym dojmom. Mali ho zladený do červených a čiernych farieb.
„Som doma!“ zakričala do prázdneho priestoru. Zbavila sa kabátu, čižiem a čelenky a prešla do pripojenej obývačky. Ako vždy, všade bol otrasný bordel.

Teta Agnes práve ukladala metlu do skladu a zamávala jej. „Ahoj, Jas, ako bolo na večeri?“ Rozpustila si svetlé vlasy a uprela na ňu zelené oči. Už zase má nové šošovky.
„Ako vždy,“ vzdychla. Ani svojej tete sa nezverila so všetkými problémami. Stačilo už to, že museli riešiť jej posledné fiasko s chlapom.
„Takže si s ním zase neskočila do postele?“
Očervenela. „Nie a ani neskočím. Koľkokrát ti to mám vysvetľovať?“ Docupitala do kuchyne a naliala si horúci čaj.
Jej starostlivá, vždy súcitná teta Agnes ju objala okolo pliec. „Dievčatko, už sú to roky. Je načase zabudnúť na to.“
„Ako by som mohla?“ Pozrela do jej bezchybnej, mladej tváre. Vyzerali ako sestry, aj keď vonkajšia podoba ich viac-menej minula. Čo je asi bežné, keď nie sú pokrvné príbuzné. Ale Jasmine nikoho iného nemala. „Som stále rovnaká.“
„Á, niekto nám tu zase nemal sex?“ Pridala sa k nim rozjarená teta Skye. Česala si svoje dlhé hnedé vlasy a je nutné dodať, že bola len v spodnom prádle. Krajkovom. Jasmine hneď kleslo sebavedomie pod bod mrazu. Skye bola krásna, chudá, s dokonalými krivkami a anjelskou tvárou.
„Aspoň som zase neskončila v base,“ vrátila jej to Jasmine uštipačne.
„Možno by ti to pomohlo.“
Vyplazila na ňu jazyk a radšej dopila upokojujúci čaj.
„Mimochodom, volala Casey,“ oznámila im a posadila sa na linku. „Chystá sa prísť domov.“
Jasmine sa rozžiarila. Nevidela ju celé roky. „Kedy?“
Skye mykla plecami. „Len čo sa jej podarí zdrhnúť. Spomínala niečo o treste smrti. Už zase.“
Všetky tri zagúľali očami. „Existuje vôbec nejaká krajina, v ktorej nie je hľadaná?“ zastonala Agnes.
„To záleží od doby premlčania. Ale tentoraz tu chce zostať. Vraj má cestovania po krk.“
„A určite jej došli peniaze,“ dodala Jasmine sucho. Casey je príliš divá, než aby uvažovala o usadení sa len tak.
Tety sa zasmiali. Popriali jej dobrú noc a šli spať.
Jasmine však spánok obchádzal. Ako dlho vydrží byť deň čo deň pri Willovi a odolávať mu? Túžila po láske. Kto nie? Celý život bola sama, ukrývala sa pred ľuďmi, chránila zvyšky svojej rodiny. Sotva si spomínala na svojich rodičov. Umreli príliš dávno. Odvtedy boli tety a Casey jej jedinými blízkymi. Potom sa presťahovali sem a ona stretla Willa.
Keby len veci neboli tak komplikované. Jej minulosť ju ničila a stále jej spôsobovala traumu. No a potom je tu Casey. Stále sa za ňu cítila byť zodpovedná. Ako by asi Willovi vysvetlila ich... no, príbuznosť? Nemôže ju predsa vymazať zo svojho života.
Nepokojne sa zamotala do prikrývky a počúvala dažďové kvapky na okenici. Svoju prácu zbožňovala. Willova prítomnosť bola len bonus navyše. Dokáže ho však opustiť, keď jej vyprší zmluva? Desila sa toho dňa.
Ešte dlho sa prehadzovala v posteli, kým zaspala bezsenným spánkom.

Ráno, ako obvykle, zaspala a musela sa ponáhľať. Rýchlo si zdvihla niekoľko prameňov vlasov a upevnila ich sponkami, tie potom prekryla čelenkou a hodila na seba úzku sukňu a červenú košeľu.
V predsieni si obúvala vysoké čižmy, keď sa zase rozpršalo. Zanadávala.
„Dobré ránko, Jas,“ zívla teta Skye z kuchyne a miešala si pariaci čaj.
„Aj tebe, teta Skye. Meškám.“
„Mohla by si mi v meste kúpiť šafran a rozmarín?“
Zagúľala očami. „Kupovala som ti ich predvčerom, čo si s nimi urobila?“
Nevinne zažmurkala. „Skúšala som recept z tej novej knihy.“
Jasmine mala niekedy pocit, že žije s mentálne postihnutými. „To bol ten výbuch? Preto mi popraskala stena?“
„Možno som to trochu prehnala,“ pripustila.
„Tak nabudúce mysli sa svoju neter, ktorá spí hneď vedľa a má rada svoj život.“ Zhrabla kabelku a vybehla z dverí. Namiesto pokojnej prechádzky musela ísť metrom.
Do firmy dorazila zadýchaná a zružovená od behu. Odpípla si príchod a o niečo pokojnejšie sa vyviezla výťahom nahor do svojej kancelárie.
„Ja nemeškám!“ vykríkla, keď dobehla do svojho kráľovstva a predýchavala to.
Vo Willovej kancelárii už sedel Salvator a triedil nejaké dokumenty. Normálne by to nedovolila, ale ak správne chápala sieť týchto firiem, Salvator bol veľký šéf a mal povolenie na všetko. Uškrnul sa. „Jasné, ty si len spoločensky neskorá, ako sa na dámu patrí.“ Vložil papiere do farebného obalu a nechal Willovi odkaz, aby ich nehľadal.
Jasmine hodila kabelku na svoj stôl. „Hovorí ten, čo chodí do práce dvakrát do týždňa,“ podpichla ho. Salvatora veľmi nepoznala a zo začiatku sa ho bála, ale časom si zvykla na túto podivnú spoločnosť Willových priateľov.
Dvojmetrový chlap vstal a odhrnul si z tváre prameň dlhých blond vlasov. „Dal som sem doručiť zopár balíkov pre Willa, preberieš ich?“ Podal jej pôvodné objednávky.
„Iste. Čo to bude?“
Uhol pohľadom. „Nič mimoriadne. Len ich preber a hneď odovzdaj Willovi.“
Nadvihla obočie nad jeho tajnostkárstvom. Za vyzvedanie však nie je platená. „Dobre. Ešte niečo?“ Posadila sa.
„Pripomeň mu, aby nezabudol na poradu o desiatej.“
„Salvator, poslal si mu to mailom, dal si mu štyri pripomienky do mobilu, dva papieriky na monitor počítača a napísal si mu to mojím rúžom na čelné sklo auta. Myslíš, že tie náznaky nepochopil?“
Nebadane sa usmial. „Poznáš Willa. Má niečo priamo pod nosom a neuvedomí si to.“ Prevŕtal ju dvojzmyselným pohľadom.
Trhla sebou. „Chcel si tým niečo povedať?“ Zaliala ju panika. Prisahali si, že nikto s firmy sa nič nedozvie. Nie pre to, že by to bolo zakázané, ale aby im do ničoho nezasahovali. Jasmine už aj tak dosť riskovala, že prijala miesto v takejto veľkej firme.
„Vôbec nič. Prajem pekný deň.“
„Podobne.“ Radšej jeho slovám nevenovala pozornosť a sústredila sa na svoje povinnosti.
O pár minút prišiel Will a správal sa, akoby sa včera nič nestalo. Ona tiež. Tak vyzerá ich bežná rutina.
„Hm... nechaj ma hádať, mám taký pocit, že dnes je nejaká porada,“ zakričal jej z kancelárie pobavene.
„Určite? Skús zavolať Salvatorovi, či to nie je omyl.“
Jeho veselý smiech ju prinútil usmiať sa a rozjasnil deň.

Keď Will odišiel na poradu, urobila si prestávku, aby uvarila jemu kávu a sebe čaj. Mala pri sebe vlastné namiešané bylinky. Pripomenulo jej to chladné zimné večery, keď žili s tetami a Casey v mrazivom Fínsku. Ach, Casey. Už sa nevedela dočkať jej príchodu.
Klopanie na otvorené dvere ju vytrhlo z myšlienok. Objavil sa v nich muž v rovnošate doručovateľskej firmy. „Hľadám pána Stengera,“ oznámil jej.
„Som jeho sekretárka. Máte preňho zásielku?“ Podpísala prevzatie.
Muž mávol do chodby a dvaja statní chlapi do kancelárie priniesli balíky veľkosti skrine. Poriadne pri tom fučali námahou.
„Preboha, čo to je?“ zhrozila sa.
„Netuším, slečna. Tu je potvrdenie.“ Podal jej papier a zmizol.
Jasmine sa pokúsila odtiahnuť balíky do jeho kancelárie, ale sotva nimi pohla. „Objednal si snáď naporciovaného slona?“ Zaprela sa do koberca a skončila na zadku. Zastonala. „Tak dobre. Urobíme to po mojom.“
O päť minút boli balíky bezpečne vo vedľajšej miestnosti a Jasmine si oprašovala dlane.
Upratala mu stôl, postavila naň kávu aj s kopou papierov, ktoré musí podpísať. Ako vždy roztiahla závesy. Ten chlap žil ako upír, vždy v tme. Akoby v Londýne niekedy svietilo slnko. Odkedy sa sem presťahovali, zbledla o tri odtiene, čo je zúfalé u niekoho, kto sa narodil v Škótsku s prirodzene bledou pokožkou.
Striasla sa. Kedysi by sa na ostrovy nevrátila ani za všetky peniaze sveta a teraz by odtiaľto ani za nič neodišla.
Pokrútila hlavou. Minulosť je minulosť. Nezmení ju, môže len zabudnúť. Aj keď pochybovala, že si niekedy vyženie z hlavy tie otrasné roky.
Vrátila sa na svoje miesto a zamestnala svoju myseľ číslami.

Will sedel za dlhým stolom a počúval správy od Jasona a Zoe. Podarilo sa im zistiť, že lovci sú tu na rozkaz svojho nadriadeného, len nikto nevedel, o koho ide. Jeden z ich vodcov je stále vo väzení vo Verone a očakávalo sa, že obrátia svoj hnev na Taliansko a najvyšší dvor, nie na Britániu.
„A s istotou vieme, že Brian sa momentálne v Británii nenachádza,“ dodala Zoe. „Aspoň zatiaľ.“
„To neznamená, že nepríde,“ povedal Will a odložil tablet s ich detailnými správami. Pozrel na zúčastnených upírov a upírky. Bolo ich tam dohromady cez dvadsať, vrátane Salvatorovej pravej ruky Conora s manželkou Isobel, Damiana, Annie, Salvatorovej ochranky, Kamala a Caroliny. Všetci poznali vážnosť situácie. Naposledy pri boji s Brianom takmer umreli.
„Kým nezistíme, čo chcú, sme úplne slepí,“ ozval sa Nikias z opačnej strany stola. „Nemôžeme na nich len tak zaútočiť. Nemám chuť zabíjať.“
„To nikto z nás,“ zamrmlal Oliver. „A nesmieme zabúdať na vlkolakov. Aj oni sú v nebezpečenstve.“
„Už som telefonoval s Jordanou. Budú v pohotovosti,“ upokojil ho Salvator.
„Majú zbrane?“
Zoe na interaktívnej tabuli ukázala sériu fotiek. „Chodia ozbrojení, ale nič väčšie sme nenašli. Asi sa necítia ohrození, čo je naša výhoda.“
„A tá zlá správa?“ hádal Will pochmúrne.
Priblížila dve fotky. „Majú poväčšine chladné zbrane. To znamená, že vedia, že náš guľky nezabijú, len naštvú.“ Ukončila svoj výklad a posadila sa.
Will bol vďačný aj za tie informácie. „Dobre. Vyhlásil by som poplach prvého stupňa,“ odporučil Salvatorovi. „Žiadne vychádzanie osamote a za tmy okrem výslovných povolení od teba. Povolaj všetkých svojich agentov, aby neustále strážili mesto a hlavne tvoje sídlo.“
Kráľ to zvažoval. „Čo zamestnanie? Niektorí pracujú aj po nociach.“
„Upozorníme na to agentov a tí ich eskortujú domov. To neplatí pre už vycvičených bojovníkov.“ Čím myslel seba a zúčastnených. „A ty zostaneš pekne doma a Erin bude mať bodyguardov.“
„Tá sa poteší,“ odfrkol si. Už aj tak frfle, že s ním musí žiť a trpieť jeho kŕmenie.
„Má smolu. Zoe, Javier, Jason, vy traja naďalej špehujte lovcov a pravidelne sa hláste. Oliver, máš na starosti ich bezpečnosť.“
„Rozkaz.“
„Ešte niečo?“ Vstal. Chcel sa vrátiť späť k Jasmine a jej veselej prítomnosti. Bol však dosť múdry, aby pred upírmi nedal nič najavo. Stačí, že niektorí to už zistili, keď sa v Egypte odmietol vyspať s výskumníčkami, keď sa prednedávnom pokúšali zastaviť Carolinine vykopávky.
„Nie, Will, ďakujem,“ prepustil ho kráľ. „Ak by sa niečo stalo, dám ti vedieť.“
Porada skončila a upíri sa pobrali svojou cestou. Will sa náhlil do svojej časti budovy a Jasmine našiel za stolom, ako sústredene ťuká do klávesnice. Ako vždy, privítala ho úsmevom.
„Na stole máš kávu a prišli ti nejaké balíky.“
„Vďaka. Wow.“ Zastal vo dverách. „Ako si ich dostala ku mne?“ Dobre vedel, čo v nich je a nikto s Jasmininou krehkou stavbou by ich nezdvihol.
„Odniesol ich tam poslíček,“ vysvetlila mu a ani nevzhliadla od obrazovky.
„Aha. Na hodinu sa tu zamknem, nech ma nikto nevyrušuje.“
„Ako povieš. A tie zmluvy musím odoslať ešte dnes!“ zakričala za ním, keď cvakla kľučka.
Neodpovedal, ale možno to len nepočula. Rada by vedela, čo také tajné mu prišlo, že to nemôže vedieť ona, ktorá má pod palcom polovicu jeho života a objednáva mu spodné prádlo.
Nie je to však jej vec, tak ako nie je jeho vec, prečo sa ona občas správa tak divne.
Na obed mu zaklopala na dvere a oznámila mu, že sa ide najesť. Niečo jej zamrmlal.
Mykla plecami, vzala si dáždnik a prebehla cez cestu do najbližšej reštaurácie. Nebolo to ani sto metrov a kabát mala úplne mokrý. Toto počasie ju ubíjalo.
Usadila sa na svoje obvyklé miesto v rohu, tam, kde boli stoly oddelené vysokými opierkami lavíc. Jasmine nemala rada kohokoľvek za chrbtom. Objednala si svoje obľúbené cestoviny a v príjemnej atmosfére čakala, kým jej ich prinesú.
V preplnenej reštaurácii videla niekoľko známych tvárí z firmy, dokonca aj manželky Conora a Damiana a snúbenicu Kamala, kolegov a priateľov jej šéfa. Chcela im zakývať, aby sa k nej pridali, ale potom uvidela, že si našli miesto hneď za ňou a domyslela si, že potrebujú súkromie. Bola tak natlačená vo svojom boxe, že si ju ani nevšimli.
Nemala v úmysle počúvať. Vážne nemala. Ale v tom rohu bolo tak ticho a ony boli v domnení, že v poslednom boxe nikto nie je.
„Nemyslíte, že to Will preháňa?“ opýtala sa Annie. „Akoby plánoval vojnu.“
Will? Plánovať vojnu? Nastražila uši.
„Ide mu len o naše bezpečie,“ zastala sa ho Cari. „Nerada by som sa bila s tými chlapíkmi sama.“
S akými chlapíkmi? Jasmine nepohnute sedela a v duchu prosila čašníka, aby sa neponáhľal.
„Nie sme také slabé, pobili by sme ich,“ teoretizovala Isobel. „No tak, prešli sme si horším.“
„Áno,“ súhlasila Cari. „A stačilo mi. Dodnes mám nočné mory z múmií.“
Zasmiali sa.
„Aj tak to prehnal. Stále pomáham Jordane a robím aj do noci. Odmietam sa podriadiť jeho vojenskej diktatúre.“
„Nie je to také extrémne,“ upokojovala ju Isobel. „Aj tak budú strážiť aj Jordanu. Tak či tak budeš pod dozorom.“
„A čo som, dieťa? No dobre, oproti Damianovi áno, ale položila som na kolená Briana aj s jeho kumpánmi.“
„A takmer si umrela,“ dodala Cari. „Pokiaľ viem, nie si bosorka, nezabúdaj na to. Používanie latinčiny ti nerobí dobre.“
Bosorka? Aká bosorka, do pekla? Jasmine privrela oči, aby sa jej znásobil sluch.
„Už sa zlepšujem. A prinútil ma nosiť pri sebe automatickú pištoľ a dva nože. Cítim sa ako zločinec.“
Isobel zacmukala. „Nie si jediná. Už týždeň chodím ozbrojená ako do vojny. Salvator musel objednať tucty zbraní navyše a doplniť zásoby granátov.“
Jasmine si pritisla ruku na ústa. To bolo v tých balíkoch? Zbrane? Žalúdok jej urobil salto. Mala tušiť, že taká veľká nadnárodná firma nebude čistá. Ale čo tie bosorky? Ide snáď o nejakú šifru?
„Niekto by mal tým chlapom vysvetliť, že svetovláda a boje nie sú riešením ničoho,“ vzdychla si Cari. „Nemôžu nič riešiť diplomaticky? A to nehovorím len o tých našich.“
„Asi na to nemajú vyvinuté mozgy,“ zamyslela sa Isobel. „Ale jedného dňa sa my ženy spojíme a ukončíme to. Mám po krk Briana. Vždy, keď sem zavíta, niekto umrie.“
Jasmine by rada počúvala ďalej, ale z kuchyne sa vynoril čašník a mieril k nej. Nechcela byť odhalená, preto rýchlo našla v kabelke slúchatká, zapojila ich do mobilu a v poslednej chvíli vrazila do uší.

Trojica žien ihneď ustrnula, keď zbadali, že čašník priniesol jedlo k stolu za nimi a vykrútili krky, aby zistili, kto to je. S úľavou si vydýchli, keď zbadali Jasmine, ako počúva hudbu. Nemohli tušiť, že mladá žena sa vnútri trasie obavami.

12 komentářů:

  1. Hurá,další kapitola tvé skvělé tvorby. Díky moc Alex. Už jsem se nemohl dočkat dalšího pokračování :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za další kapitolu!!!❤

    OdpovědětVymazat
  3. Som zvedavá na dalšie pokračovanie - vdaka za dalšiu skvelú kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Perfektní ! ! ! Díky moc za další kapitolu ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za novou kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  6. paráda, veľmi zaujímavé.
    bety

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za ďalšiu kapitolu!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky za kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Dakujem za kapitolu :)

    OdpovědětVymazat