pátek 21. srpna 2015

Utajená temnota - Kapitola 1



Súčasnosť, Londýn...

Will sa oprel o svoju stoličku v nadnárodnej firme, ktorú riadil, a zahľadel sa von z okna. Mesto obklopovala hustá hmla a pršalo. Zase. Sklenená stena na sebe niesla šmuhy po špinavom daždi.
Vzdychol, stlačil ovládač a stenu zastreli ťažké čierne závesy. Otočil sa a jeho šedomodrý pohľad sa stretol s Oliverovým. Muž pred ním si rozstrapatil svetlé vlasy a podával mu zložku s papiermi.

„Je to zlé?“ zaujímalo Willa. Zbežne prezrel niekoľko fotografií a zhodnotil ich hodnovernosť.
„Rozhodne by som bol opatrný,“ odpovedal Oliver. „Niečo plánujú a odohrá sa to tu, v Londýne.“
Will sa zamračil. Lovci. Ľudia, ktorí všetko nadprirodzené považujú za diabolské a chcú to vyhladiť. Najviac nenávidia upírov. Len prednedávnom takmer zabili troch upírích veľkráľov. Teraz sa upriamili na Londýn. Už dva mesiace sa chovali podivne nenápadne. Hromadili zbrane a informácie, až to zburcovalo aj elitnú ochranku miestneho kráľa Salvatora. Will im velil. Spolu boli štyria, no odkedy sa z ciest po svete vrátila aj mladá upírka Zoe, bývalá členka ochranky, bolo ich dohromady päť. „Koľko zvedov máme v teréne?“
„Zoe špehuje ich bunkre a Jason preveruje podozrivé dodávky. Snažíme sa zistiť, či pracujú pre Briana, ale zatiaľ bezvýsledne.“
Pri Brianovom mene Will zbledol. Brian bol kráľom anglických upírov, kým neobrátil kabát, nedal mučiť Conora, jedného z najsilnejších upírov, a nepoštval proti nim vlkolakov a lovcov. Až donedávna si mysleli, že je mŕtvy. Keď sa však začal až podozrivo zaujímať o Salvatorovo kráľovstvo, upíri boli v pozore. O niečo mu ide a oni nevedeli o čo. Teda, vedeli, že sa snaží ovládnuť svet pomocou čarodejných kníh, no tu už žiadna nebola. Isobel ju zničila pred viac ako dvoma rokmi. A Brian by veľmi riskoval, keby sa priblížil. Vďaka Annie, reinkarnovanej duši z čias jeho zrady, bol naňho vydaný oficiálny zatykač a vypísaná mastná odmena. „Preverte, či nemajú väzby na upírov, prípadne či upíri nie sú medzi nimi.“ Zložku uložil do sejfu vedľa stola. „Pošli Zoe na pomoc Javiera, nech odfotia lovcov a fotografie dajte Erin, možno ich spozná.“
Erin, bývalá lovkyňa a v súčasnosti tŕň v päte celému kráľovstvu. Nešťastnou náhodou bola pripútaná k Salvatorovi.
Oliver prikývol. „Nemal by som varovať spojencov?“
„Len povedz vlkolakom, aby boli opatrní a pokús sa spojiť s anjelmi. Mohli by niečo vedieť. To je všetko.“
„Rozkaz.“ Oliver vstal a vystrel sa v celej svojej výške. Vyšiel z kancelárie a podal si kľučku s Jasmine Coxovou, Willovou ekonómkou a osobnou asistentkou v jednom.
Vpálila do jeho kancelárie ako víchor a hodila mu na stôl tvrdý fascikel, až to treslo. Oliver so záujmom sledoval konfrontáciu. Jasmine bola malá beštia, to vedeli všetci upíri. Willa držala poriadne nakrátko a keby nebola tak dobrá vo svojej práci, povedali by jej svoje.
„Čo má toto znamenať?!“ zrevala na šéfa. Mahagónové kučery mala voľne spustené na pleciach a ako vždy, hlavu jej zdobila široká látková čelenka. Dnes ladila s jej vzdušnou sukňou po kolená, ktorá za ňou dramaticky viala. Vysoké čižmy, ktoré by boli vhodné aj na sado-maso párty, klopkali o naleštenú podlahu. Biela košeľa by u kohokoľvek vyvolala pocit nevinnosti, no Jasmine dodávala hriešny výzor.
Will sa oprel o operadlo a spojil prsty v nenútenom geste. Rozzúrená Jasmine bola ako hurikán – nepredvídateľná. Nadýchol sa jemnej kvetinovej vône zmiešanej s pachom jej vlastnej krvi pod pokožkou. Lahodná A pozitív. „Nejaký problém, slečna Coxová?“ opýtal sa pokojne.
Jasminine vysoko neobvyklé fialové oči okolo seba šľahali blesky. Keď ju prvý raz uvidel, myslel si, že má šošovky. Päť minút len hľadel na tú nádheru. Fialové dúhovky boli ohraničené tmavším kruhom a vytvárali dokonalú hru svetla a farieb.
„Že problém?“ Oprela sa o stôl, čím dostal nádherný výhľad na jej plné poprsie. „Odkúpil si jadrovú elektráreň! Vieš, aké sú nebezpečné? A ako ničia prostredie?“
Snažil sa nesmiať. Ach, jeho malá Jasmine. Takýto výstup mu robila priemerne tri-štyrikrát týždenne. „Je to výnosná investícia,“ povedal.
Tep sa jej ešte viac zrýchlil. „Kým ti nebuchne a nezničí milióny organizmov. Zabudni, že ti z nej budem robiť vyúčtovanie, nad týmto si umývam ruky!“ Dupla nohou, zvrtla sa a odkráčala. Tresla za sebou dverami.
Will sa veselo usmial a odhalil svoje tesáky. Pred ňou to urobiť nemohol. Mala ho za človeka.
Oliver nadvihol obočie. „Nehodlal si tú elektráreň prestavať a zastaviť štiepenie?“
„Áno,“ odpovedal.
„A prečo si jej to nepovedal?“
Will naňho pozrel. „Videl si ten chutnučký naštvaný zadoček, keď opúšťala kanceláriu?“
„Aha, tak preto si si to tu dal preriadiť. Aby si mal lepší výhľad.“
„Správne. Nie som chytrý? Teraz som mal výhľad na nahnevaný zadoček a o pár hodín budem mať výhľad na spokojnú chôdzu a vychutnám si ho ešte raz.“
Oliver si premeral upíra pred sebou. Will, alebo Willahelm, bol čiastočne Viking, čiastočne Germán narodený koncom piateho storočia kdesi okolo Dánska. Od narodenia musel bojovať o svoju existenciu a často takmer umrel hladom, alebo pri neľudských bojoch, ktorých sa zúčastnil. Aj keď sa snažil vystupovať ako kultivovaný šéf veľkej spoločnosti, divoch v ňom stále bol. Len dobre skrytý.
Do Salvatorovho kráľovstva prikvitol asi pred osemsto rokmi, za čias Brianovej vlády. Divné však bolo, že ho zaujala práve divoká Jasmine. Jeden by očakával, že sa mu skôr budú páčiť poddajné, plytké modelky so silikónmi namiesto mozgu. Aspoň Oliver také preferoval.
„Ako dlho už pre teba pracuje?“ opýtal sa.
„Štyri roky, prečo?“
Mykol plecami. „Ja len či poznáš pravidlá. Už len rok.“
Áno, Will ich poznal. Salvator vydal len pár zákonov a toto bolo číslo jedna. Zamestnanci nesmeli zostávať v ich firmách viac ako päť rokov, inak by si všimli, že šéfovia nestarnú. Tvrdo na to dohliadal, aby bolo Anglicko pokojné, bez podozrení na prítomnosť nemŕtvych.
„Mám to na pamäti,“ zavrčal, ale uhol pohľadom.
Oliver nechcel dráždiť leva v klietke, tak odišiel. Vo vedľajšej kancelárii našiel za stolom Jasmine s mobilom v ruke.
„Ako to, že je zase vo väzení?“ hnevala sa na kohosi na druhej strane. Oliver spomalil, aby si vypočul rozhovor pomocou svojho supercitlivého sluchu.
„Počkaj, práve čítam. Jazda nepovolenou rýchlosťou, odmietnutie podrobiť sa testu na prítomnosť alkoholu, napadnutie úradníka,“ vymenovával ženský hlas, „preboha, ešte aj sexuálne obťažovanie službu vykonávajúcich policajtov.“
Jasmine sa plesla po čele. „Veď sme jej kúpili novučičký vibrátor.“ Zvysoka ignorovala Oliverovu prítomnosť.
„No to vieš, dievča, niekedy potrebuješ celé balenie, nielen omrvinku.“
„To nebola omrvinka, ale hračka ako moje predlaktie. Ako ju odtiaľ dostaneme?“
„Ja tam skočím a zložím kauciu. Snáď sa dovtedy ovládne. Ty prídeš domov ako obvykle?“
„Uhm. Ešte idem na večeru so šéfom.“
„Ach, zabudla som, že je streda. Uži si to, zlatíčko. Trochu sexu by ti nezaškodilo.“
Jasmine očervenela. „Teta Agnes!“
„Len hovorím.“
„Toto s tebou nemienim preberať cez telefón. Maj sa a nezabudni vytiahnuť tetu Skye z basy. Zase.“
„Uvidíme sa doma, zlatíčko.“
Jasmine odložila mobil a vzdychla. Takéto problémy môže mať len ona.
„Tvoja teta je vo väzení?“ opýtal sa Oliver pobavene.
Ani naňho nepozrela od haldy papierov na stole. „Áno, ona tam chodí na rekreáciu niekoľkokrát do mesiaca.“
To už vedel. Preveroval každého zamestnanca firiem upírov. Jasmine žije so svojimi tetami v dome kúsok od centra Londýna a tie ženské sú poriadne divné. Avšak ich priestupky zahŕňajú bežné ľudské problémy – od prekročenia rýchlosti po urážky verejných činiteľov. „Môžem nejako pomôcť?“ ponúkol sa. Upírov z basy ťahal bežne.
Pokrútila hlavou. „Iba ak by si sa podujal na orgie s mojou tetou, ale neručím za fyzickú ujmu.“ Poskladala niekoľko zmlúv a uložila ich do zložky na polici.
Zasmial sa. Z Jasmine by bola skvelá upírka. Brala život tak pozitívne a flegmaticky, že by to jedného zabilo. „Dovidenia, Jasmine,“ rozlúčil sa.
„Ahoj.“ Roztriedila hŕbu papierov a niekoľko z nich odniesla Willovi na podpis. Kým si ich čítal, posadila sa mu na stôl a dopĺňala informácie, ak sa pýtal.
Jej šéf ju priťahoval od prvého momentu, keď sem pred štyrmi rokmi prišla. Mal presne ten výzor zlého chlapca, ktorý sa jej páčil a vyvolával v nej pocit, že ju dokáže ochrániť. Oproti nemu bola aj vo svojej výške metra sedemdesiat drobná a krehká.
Tiež zvládal jej povahu – za čo by si zaslúžil medailu. Namiesto toho, aby ju trestal za jej pripomienky k jeho podnikaniu, sa s ňou jednoducho hádal, kým nedospeli ku kompromisu. Na oplátku mu bezchybne viedla účtovníctvo a väčšinu investícií.
Will podpísal prvé dva papiere a pozrel na hodinky. „Tá dnešná večera platí?“ opýtal sa, keď čítal ďalšiu zmluvu.
„Ako vždy.“ Už celé roky mali zvyk aspoň raz do týždňa zájsť na večeru. Ich vzťah nikdy nebol čisto pracovný. Jasmine by rada zašla ďalej. Ale nemohla. Ublížila by mu a to nechcela, pretože jej na ňom príliš záležalo. A Will bol tiež uzavretý, plný tajomstiev. Obaja boli stratené prípady, no aj tak sa nevedeli vzdať jeden druhého.
Hneď sa usmial, i keď strnulo a neukázal zuby. Jasmine to pripisovala Britskej rezervovanosti. „Čína alebo pizza?“
Zažiarili jej oči. „Pizza!“
Rýchlo podpísal aj zvyšné hárky, vzal si sako a poslal ju pozamykať a vypnúť svetlá.
Jasmine si obliekla sýtočervený kabát po kolená a spoločne vyšli z vysokej budovy. Stále pršalo a Will nad nimi rozprestrel dáždnik. Zavesila sa mu na ponúkaný lakeť a takto kráčali preplnenými ulicami Londýna.
Will zbožňoval večery s Jasmine. Upíri sú dosť zomknutá skupina a priateľstvá s ľuďmi veľmi neudržujú. Avšak s ňou sa vždy cítil uvoľnene. Nikdy však nemohli zájsť ďalej. Ona nesmie zistiť, že je upír. Všetko by sa pokazilo a bál sa, že by ju od seba odohnal. Navyše mu občas naznačila, že z nejakého dôvodu ani ona nemôže ísť do skutočného vzťahu. Akéhokoľvek druhu. Prečo, to mu nevysvetlila.
Vošli do ich obľúbenej pizzerie, sadli si do tichého kútika a konečne sa zbavili stresu z práce. Will si uvoľnil nenávidenú kravatu a rozopol si gombíky košele.
Jasmine sa zasmiala jeho gestu. „V poslednom čase si dosť nesvoj,“ poznamenala.
Oprel sa o stenu za sebou a prehrabol si svetlé vlasy. Sánka sa mu napla tým spôsobom, ktorý ju nútil chcieť prejsť mu po nej perami a zubami. „Je toho na mňa veľa,“ priznal. „Potreboval by som dovolenku.“
To by teda potreboval. Nemal ju už dva roky. „Tak si ju vezmi. Som si istá, že Salvator alebo Conor za teba potiahnu firmu.“ Tí chlapi sú súdržnejší než rodina. Vždy ju dojímalo, ako si pomáhajú.
„Nemôžem,“ vzdychol. „Ani oni nevedia, kde im hlavy stoja.“ Nepáči sa im, že lovci zavítali do kráľovstva. Ak rýchlo niečo neurobia, všetci od nervozity pomrú.
„Môžem nejako pomôcť?“ Nerada ho videla takéhoto.
Smutne sa usmial a vzal jej dlaň do svojej. Už len z toho nevinného dotyku jej skrútilo žalúdok. Kiež by neboli tak odlišní... Kiež by dokázala mať normálny vzťah... „Nie, Jasmine. Toto sú naše problémy, ktoré sa ťa netýkajú.“
Ale týkajú, ak trpí on. Zahryzla si do jazyka, aby to nepovedala nahlas. „Tak na ne aspoň teraz zabudni. Prejedz sa pizzou a doraz to niečím nezdravým. Napríklad pol litrom koly.“
Musel sa zasmiať. Jasmine bola stelesnením zdravia. Nielenže to cítil z jej krvi, ale spoznal to aj na jej správaní. Pila len bylinkové sypané čaje, jedla zdravé jedlá, teda okrem ich spoločných večerov, keď ju prinútil vždy k niečomu absolútne neprimeranému, a podľa vône, ktorá z nej išla, používala len prírodnú kozmetiku. Keď si raz dal vydezinfikovať kanceláriu, týždeň odmietla prísť do práce kvôli toxínom.
Nemohol jej to zazlievať. Upíri sú imúnni voči ľudským jedom, teda pokiaľ nejde o skutočne extrémne dávky, ale ona, krehký človiečik, si musí svoje zdravie chrániť.
„Iba ak si dáš so mnou,“ vyzval ju.
„Will, dobre vieš, čo so mnou robí kola. Potom budem celú noc hore a zajtra na teba budem zase celý deň vrčať. To predsa nechceš.“
„Jasmine, ty na mňa vrčíš permanentne. Nespoznám rozdiel.“
Šibalsky mu pozrela do očí. Naklonila sa k nemu, vediac, že vystavuje na obdiv svoje prednosti. „A povedz, nepáči sa ti to?“ šepla mu zvodne do ucha.
„Páčilo by sa mi viac, keby si to robila nahá,“ povedal bez zábran. „Alebo, aby som nebol zlý, v nejakom sexy negližé.“
Vrátila sa na miesto, stále s úsmevom na tvári. Takto sa podpichujú už roky. A ona by to rada urobila. Keby len boli veci inak... „A zvýšil by si mi za to plat?“ vyjednávala.
Odfrkol si. „Ak by si to urobila, prepíšem na teba firmu.“ Už len pri tom pomyslení mu boli tesné nohavice.
Od šteklivej odpovede ju zachránil čašník, ktorý im priniesol hriešne veľkú pizzu, do ktorej sa pustili. Will ešte ani pri tom poriadne neotváral ústa. Občas ju napadlo, či to nerobí pre to, lebo by mu vypadla protéza, ale tú myšlienku rýchlo zavrhla. Ten chlap je na vrchole svojich síl, nemá žiadnu protézu.
Celý večer sa veselo bavili, vtipkovali a flirtovali. Ani jeden si nemohol dovoliť viac, čo oboch zvnútra ničilo. Jasmine by dala čokoľvek aspoň za jednu jedinú noc s ním. Jej minulosť jej to však nedovolí.
Will ju často držal za ruku, alebo nedbanlivo pohládzal po líci a krku. Dovolila mu to. Žila pre tieto dotyky, pre jeho smiech a ich spoločné chvíle.
Keď sa najedli, sedela už v boxe vedľa neho, on mal ruku okolo jej pliec a rozprávali si vtipy. Do Jasmine prenikalo jeho teplo a rozohrievalo ju spôsobom, aký nikdy nezažila. A ani nezažije. Toto si nemôže dovoliť.
S ťažkým srdcom zaplatili a opustili útulné útočisko. Je čas vrátiť sa do svojich životov.
Dážď už ustal a Will ju peši odprevádzal až k domu, kde s tetami bývala. Zotmelo sa a ulice neboli tak preplnené. Opäť kráčali vedľa seba, ruky spojené. Pre Jasmine to bol jediný fyzický kontakt za dlhé roky, ktorý nezahŕňal rodinu. Willova drsná dlaň vzrušujúco kontrastovala s jej jemnou, drobnou.
Na rohu jej ulice zastali a pozreli si do očí. „Ďakujem za večeru,“ povedala s úsmevom.
„Podobne, Jasmine.“ Odhrnul jej zatúlaný prameň vlasov z pleca. „Neviem sa dočkať ďalšej.“
„Ani ja,“ prezradila bez dychu. Bolelo ju srdce, že ho nemôže mať. On by nebol taký slabý. Ani by jej neublížil ako iný muž kedysi dávno. Ale dokázala by neublížiť ona jemu? Príliš ho mala rada, než aby to skúšala. Aj tak by nikdy nemohli byť spolu.
Zľahka ju pobozkal. Vždy to po večeri robil. Začal s tým pred pár mesiacmi a Jasmine, čo ako veľmi bojovala sama so sebou, ho nedokázala zastaviť. Jeho bozky boli vždy tak sladké a požadovačné. Skúmal jej pery a ústa, ale jej to nedovolil.
Objala ho a dovolila mu prevziať kontrolu.
Will zovrel jej menšie telo v náručí a užíval si pár zakázaných chvíľ. Nemohol jej dovoliť preniknúť jazykom do jeho úst a objaviť tesáky. Ušla by od neho. Už by ju nikdy takto nedržal a to by ho zabilo. Tak veľmi mu prirástla k srdcu...
Ale aj táto zázračná chvíľa skončila a museli sa od seba odtrhnúť. Dotkli sa čelami a plytko dýchali. Will ju chcel tak veľmi, až to bolelo.
„Keby sme tak mohli, Jasmine,“ zašepkal s tvárou v jej voňavých vlnkách. Rád si ich predstavoval rozprestreté na vankúši, strapaté po vášnivej noci.
„Ja viem,“ fňukla s nosom pri jeho krku.
Zozbieral sily a pustil ju, než by zašiel ďalej. Jasmine do jeho sveta nepatrí. To je krutá pravda.
„Tak zajtra v práci,“ lúčil sa a naposledy ju pohladil po líci.
„Zajtra.“ Váhavo sa usmiala, rozčarovaná z bozku.

Smutne sa rozdelili a každý si šiel po svojom. Jasmine domov, Will k autu na parkovisku pred firmou a potom k Salvatorovi.

13 komentářů:

  1. Perfektní ! ! ! Díky moc za první kapitolku ! ! !

    OdpovědětVymazat
  2. Skvělé, díky moc za první kapitolu. Moc jsem se těšila na další tvůj příběh :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Moc díky za další kapitolu!!!:-)

    OdpovědětVymazat
  4. Dakujem za prvu kapitolu dalsieho skveleho pribehu. uz sa neviem dockat pokracovania. :)

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za prvú kapitolu!!! :-) Prečo nie je piatok, aspoň trikrát do týždňa??? ;-) :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Vďaka za skvelý úvod :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Diky za kapitolu :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Dakujem za kapitolu. VV

    OdpovědětVymazat
  9. Děkuji za první kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  10. Ďakujem za skvelú kapitolu :-) K.

    OdpovědětVymazat
  11. Dakujem za kapitolu :)

    OdpovědětVymazat
  12. Díky za skvělou kapitolu

    OdpovědětVymazat