sobota 29. srpna 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 25



Už zostávalo len pár hodín kým sa rozodnie, Delilah sa cítila sýtejšia, ako kedykoľvek predtým.
S Layelom sa milovali ešte niekoľko krát v rôznych polohách. Zdalo sa, že sa jej nemôže nasýtiť, jeho potreba bola takmer… zúfalá.

Donútil ju sľúbiť veľa vecí. Aby ho navždy milovala. Aby mu vždy odpustila. Bozkávala ho každé ráno po zvyšok života. Aby vyhrala výzvu, bez ohľadu na to čo uvidí, alebo začuje, nech sa stane čokoľvek. Bola šťastná, takže súhlasila so všetkým. Nakoniec sa mu odovzdala a prisahala. Vyhrá a ako odmenu bude žiadať Layelov život. Ale ona nechcela, aby zomrel aj Tagart a Broderick. Nenájde sa spôsob ako ušetriť všetkých?
Zázraky sa skutočne stávajú, uvedomila si teraz. Miluje ma, zaškerila sa. Mali by vstať, dokončiť výzvu, ale teraz chcela byť len s ním a nemohla zniesť myšlienku, že to skončí. Svojej starej láske povedal zbohom, chystali sa zostať spolu. Nevedela ako opustia ostrov – možno po výhre. Ale nikdy viac ho neodstrčí.
„Bol by som šťastný, keby som tu takto mohol ležať navždy, srdiečko, ale čas beží a my musíme nájsť odpoveď na hádanku bohov,“ povedal Layel, kým jej rukou prechádzal po chrbtici. V tom oznámení bol navrstvený zmätok, odhodlanie a strach.
Zachvela sa, oprela si hlavu o ruku a pozrela sa na neho. Len pohľad na jeho tajomnú krásu spôsobila, že jej zovrelo hruď. Je môj muž. Aké šťastie ma stretlo. „Prečo si myslíš, že je to hádanka? Bolo nám povedané, že v tej hore je niečo, pred čím ušli už aj tí najodvážnejší muži. A počuli sme rev toho tvora, takže vieme, že to nie je lož.“
Akoby to počulo ich rozhovor a chcelo ich uistiť o svojej prítomnosti, nemenovaný tvor zareval, ten bezbožný zvuk sa niesol ovzduším. Súdiac podľa ozveny, to zviera nebolo blízko nich, ale bolo bližšie ako pred niekoľkými hodinami.
„Bohyňa Hestia nazvala túto výzvu hádankou.“
„Nie, to neurobila. Pamätala by som si to.“
Jeho žiarivé modré oči sa na ňu zamerali a ešte nikdy sa jej nezdal taký vážny. V ich hlbinách videla, že jej niečo tají.
„Dôveruj mi.“
„V poriadku. Budem.“ Verila mu celým svojím srdcom, takže nebol dôvod aby pochybovala.
Naklonil sa, pobozkal ju a v tej chvíli zacítila, ako jej oproti stehnu tuhne. Načiahla sa, obtočila okolo jeho hrúbky prsty a stisla. Očné viečka sa mu v extáze privreli, so zasyčaním sa nadýchol.
„Vždy si takýto neukojiteľný?“ spýtala sa zo smiechom.
„To isté by som mohol povedať o tebe, miláčik. Ale aby som zodpovedal tvoju otázku, len s tebou.“
Niet divu že ho milovala. „To ma teší, lebo by som zabila každú ženskú, ktorá by mi ťa chcela vziať.“
A to bola pravda. Ako ho hladila, vychutnávajúc jeho zamatovú tvrdosť, povedala, „Rada by som vedela, aký muž by teraz odolal.“
„Neviem. Teraz na to nedokážem myslieť.“
Navlhčila si pery, posunula sa nad neho, bozkami mu posiala hruď a jazyk mu zaryla do pupku. „Páči sa mi, keď nedokážeš myslieť.“ Sklonila sa nižšie. Ústami sa prisala na jeho penis a jazykom sa hrala s hlavičkou.
„Delilah, ja – ja – mali by sme prestať. Táto výzva, táto –“ Jazykom vírila okolo jeho mohutnej hriadele. „Ach, bohovia.“
„Už ti niečo takéto nejaká žena robila?“ Počula o tom rozprávať svoje sestry a vedela, že muži si to vychutnávajú.
„Nie. Nikdy.“
Takže bola prvá a to vedomie ju naplnilo uspokojením.
„Ešte nikdy som niečo takéto pre muža neurobila, ale je mi cťou urobiť to pre teba.“
Bez ďalších slov ho začala sať. Milovala jeho stonanie, páčilo sa jej ako nadvihuje boky, pocit jeho rúk zanorených v jej vlasoch.
Spracovávala ho hore – dolu, brala ho do hrdla tak hlboko, že takmer nemohla dýchať. Ale milovala to.
Nemohla prestať. Jazdila na jeho erekcii ústami až pokiaľ sa uspokojene nezrútil.
S úsmevom sa mu skrútila po boku. Bohovia, ako tohto muža milovala. Nie je nič, čo by pre neho neurobila, vedela to. Bojovať proti sestrám – áno. Prejsť cez žeravé uhlie – samozrejme. Zabiť Vorika – musela iba vedieť kedy a kde.
„Hovoril si niečo o hádanke,“ povzbudila ho.
Zachechtal sa.
„Nie som si istý, prečo nám bohovia dali hádanku namiesto toho, aby otestovali naše bojové schopnosti. Vari nevyhlasovali, aby vyhral ten najsilnejší bojovník? Ak je to tak, prečo nám nedali priamejšiu výzvu?“
„Najsilnejší bojovník, áno, ale aj najlepší bojovník. Už otestovali našu silu, našu vytrvalosť, našu pamäť. Možno inteligencia je to posledné, čo ešte neskúsili.“ Povzdychol si, nahlas a zhlboka. „Budeme počítať s týmto. A keď to bude nevyhnutné, zničíme tvora, čokoľvek to už je, rovnako ako toho darebáka Tagarta. Brodericka by som rád ušetril, ak to bude možné. Čo sa teba týka, tebe sa podarilo ma poblázniť. Verím, že som ti dlžný jeden veľmi špeciálny bozk. A zatiaľ čo ťa budem ochutnávať, chcem aby si si pripomenula všetko, čo si mi sľúbila. Ak prestaneš hovoriť, ja prestanem s bozkávaním.“
A s tou dráždivou hrozbou sa sklonil, aby dodržal dané slovo.

***


Shivawn mal Alyssu za sebou na kentaurovi, zatiaľ čo sa presúvali k hrane útesu. Tábor Amazoniek bol neďaleko. Vďaka nymfím zmyslom dokázali vycítiť ženy kdekoľvek a kedykoľvek. Ruky mala okolo jeho drieku, pevne sa ho držiac. Ešte nikdy sa necítil silnejší, viac živý.
Valerian šiel po jeho boku a armáda nymfov sa ťahala za nimi.
„Brenna nebude šťastná, ak zmasakrujeme ženské bojovníčky,“ povedal Joachim hlbokým, mrzutým hlasom.
Bol to silný vojak, jeden z najlepších a bol spárený s človekom, ktorého kedysi vlastnil Shivawn.
Teraz boli priateľmi len preto, že Shivawn sa vzdal všetkých nárokov na to dievča. A to bola tiež dobrá vec. Ako si všimol, všetko sa dialo z nejakého dôvodu. Ak by stále vlastnil Brennu, nebol by voľný pre spojenie s Alyssou a on by radšej zomrel ako by nemal mať Alyssu.
„Očividne sa skrývajú a čakajú. Ale ešte na nás nezaútočili,“ poukázal Valerian, „ takže naše vábenie muselo zapôsobiť.“
Vábenie nymf, pomyslel si, niečo na čo bol vždy pyšný, ale dnes to preklínal. Nechcel, aby ho Alyssa z nejakého dôvodu zavrhla.
Ozval sa výkrik – bojový pokrik a potom Amazonky zaplavujúce okraj útesu nad ich táborom.
„Stojte,“ zakričal nahnevane ženský hlas. „Uveďte svoje dôvody, nymfy.“
„Možno nie sme takí okúzľujúci ako sme predpokladali,“ zamrmlal Valerian. Zdvihol ruku a armáda sa podriadila. „Prišli sme sa porozprávať o väzňoch.“
Jedna žena vystúpila dopredu. Bola svetlovlasá, vysoká a svalnatá, ale pekná ako anjel.
„Nie.“ povedala a Shivawn rešpektoval hlas, ktorý im velil zastaviť. Musela to byť kráľovná kmeňa, Kreja. „Teraz sa môžete otočiť, Valerian a vrátiť sa do svojho paláca. Nezabijeme vás. Tentoraz.“
Shivawn počul o jej krvilačnej povahe, jej neústupnej rozhodnosti a železnej pästi, ktorou velila svojim mužom. To čo ale nepočul bolo, či niekedy strávila čas s Valerianom. Tá dôvernosť… Boli kedysi milencami? Ak to tak bolo, Valerian ju odvrhol – ženy nikdy neopúšťali nymfov. Oprava: ženy zriedkakedy opustili nymfov – a nepriali si im pomáhať akýmkoľvek spôsobom.
„Povedz nám, čo o nich vieš,“ dožadoval sa Velarian. „Prosím.“
Kreja sa zasmiala, kruto. „Prosím z tvojich pier… neodolateľné. Boli nám daný bohmi,“ povedala.
„Preto nám patria.“
Mladá dievčina sa pretlačila cez masu tiel. Kreja ju zachytila a vyštekla, „Lily, nie!“ Ale dievča sa jej vykrútilo a aby ju nezranila, nechala ju ísť.
Priblížila sa, oštep v ruke, oči otvorené doširoka.
„Pekný,“ vydýchla, uprene hľadiac na Doriana, neúctivého bojovníka, ktorý dával prednosť rozmanitosti pred kvalitou.
„Tak ako ty.“ Žmurkol na ňu zhovievavo. „Možno sa o niekoľko rokov stretneme.“
Kráľovná to sledovala, v očiach mala pýchu, že bolo to dievča dosť odvážne, aby pristúpilo k bojovníkovi, ale zároveň sa bála o jeho bezpečnosť. Akoby nymfa niekedy ublížila dieťaťu.
„Som dosť stará na to, aby som mala otroka,“ povedalo dievča nazývané Lily a nadvihlo bradu. „Jeho meno je drak Brand. Donútila som ho oprať mi oblečenie a priniesť mi dnes ráno raňajky. Mohla by som si pohovoriť s matkou a namiesto neho dostať teba.“
Myklo mu perami. Dokonca aj Shivawn sa zrazu usmial.
„Nie, vďaka,“ povedal Dorian. „Možno inokedy.“
„Lily!“ Vyštekla Kreja a dievča až nadskočilo.
„Tak inokedy,“ povedala, otočila sa a rozbehla sa späť k ženám. Okamžite ju uzavreli do svojho stredu, ukrývajúc každý náznak jej prítomnosti.
Valerianovi pod okom tikal sval.
„Kde tých mužov skrývaš? Majú informácie, ktoré potrebujeme,“ povedal, vracajúc sa k prejednávanej veci.
„Tie informácie mám teraz ja. Informácie, o ktoré sa podelím len preto, že mám v úmysle jedného dňa požadovať protislužbu. Predpokladám, že sa znepokojuješ pre svojich nezvestných vojakov. Boli vzatý na ostrov, ďaleko od nás,“ povedala. „Hovorili nám o slnku, mesiaci a piesku, akokoľvek ďaleko plávali, bohovia otvorene dokazovali svoju moc. Niečo čo robili často bolo, že bojovníkov nemilosrdne testovali. Keď boli upír Zane a drak Brand prinesený ku mne, obaja nymfovia boli nažive.“
Valerian pozrel na Shivawna s hrôzou a potom opäť na kráľovnú.
„Aký ostrov?“
„To nevedia.“
„Uvedomuješ si, že keď budeš zadržovať tých mužov, prídu si po nich vojská drakov i upírov, však?“
„Áno.“ Zaškerila sa. „Nechaj ich prísť. Amazonky sa z boja tešia, ak si o tom ešte nepočul.“
„Ja som spojencom ich oboch. Ak ma o to požiadajú, budem bojovať po ich boku a využijem všetky svoje možnosti, aby som ťa porazil.“
Skôr ako by sa vydesila, jej pýcha iba zosilnela. Po jeho armáde strelila dychtivým pohľadom.
„Z nežnej pamiatky na náš spoločne strávený týždeň pred rokmi ťa varujem, aby si to neskúšal.“
Takže boli milenci. Zvláštne, pomyslel si Shivawn. Predtým ako získali svoje súčasné sídlo, nymfy putovali Atlantídou z paláca do paláca, od rasy k rase, užívali si potešenie všade kam prišli, ale nikdy na jednom mieste dlho nezostávali. Amazonkám sa ale vždy vyhýbali. Oni si nepriali spoločníkov, túžili po otrokoch. Na určitý čas. Ale to nebolo nymfom prirodzené. No, aspoň nie mimo spálňu.
„Jedna mladícka chyba,“ povedal Valerian s povzdychom. „Urobím čo budem musieť, Kreja, spomienky alebo nie.“
Usmiala sa. „To robíš vždy. Aj vtedy. Bojuj s nami. Čoskoro nastane doba párenia.“ V diaľke zaznel roh a všetky Amazonky stuhli. Zamračená kráľovná sa obzrela za seba, ale roh sa znovu zopakoval. „Kým sa znovu stretneme…“
Nedopovedala a jej nasledovníčky v súlade ustúpili a jednoducho zmizli.
„Alyssa,“ povedal Shivawn.
Pochopila, čo chcel, pevne ho objala a vyletela s ním k útesu. Pozrel sa dolu. Ženy zoskočili z útesu rovno do víriaceho jazierka. Keď dopadli, vystrekla voda, potom sa vynorili a plávali k brehu a veselo im zakývali.
„Najskôr ťa vyzvú a potom utečú,“ zamrmlala. „Divné stvorenia.“
Zleteli späť dolu a Valerian si povzdychol.
„Kde môže byť tento ostrov slnka, mesiaca a pies –“
Stisol pery a hlavu naklonil na stranu. „Počkať. Viem, kde by to mohlo byť. Poďte za mnou.“
Tak rýchlo ako kentauri mohli, sa vydali do paláca nymfov. Keď dorazili, čakala na nich Valerianova kráľovná. Nymfí kráľ zosadol a rozbehol sa k nej, objal ju, zatiaľ čo ona ho pobozkala na tvár.
Alyssa uhryzla Shivawna do ramena, akt majetníckosti pred Brennou čakajúcou na schodisku, žmoliacou si ruky, s čiernymi kaderami vejúcimi okolo jej peknej tváre, kým medzi vojakmi hľadala Joachima. Bojovník sa prebíjal telami. Keď dospel k mladej žene, strhol si ju do náručia a s úľavou si povzdychol.
Shivawn sa zvrtol, aby stál čelom k Alysse.
„Milujem ťa,“ povedal jej. „Len teba, navždy.“
Jej črty sa vyhladili, tesáky zatiahli.
„Ten človek pre mňa nič neznamená, prisahám.“
Alyssa od neho odvrátila pohľad. „Ale toho dňa si ju takmer dostal. Chcel si ju do postele.“
Aký blázon som to len bol. „Zabudnime na minulosť, láska. Začali sme od začiatku.“
„Myslím, že budem musieť zabiť niekoho iného,“ zamrmlala.
Zachechtal sa. „To budeš.“
„Tadiaľto,“ zvolal Valerian.
Shivawn zosadol a pomohol aj Alysse. Nasledovali Valeriana cestou po paláci, míňali klenotmi pokryté steny a mužov dvoriacich sa nymfím ženám na každom rohu. Dekadentné stony sa ozývali na každom kroku až kým nevošli do jaskyne.
Valerian zatlačil proti vystúpenej skale vo vrchnom kúte steny a dva balvany sa rozovreli, odhaľujúc úžasný pohľad na oceán. Ryby. Morské panny čakajúce, či nezazrú nymfov.
Kráľ zatočil ďalšou skalou, siahol po malom, guľatom sklíčku, vyťahujúc ho zo steny. Zohol sa a držal ho v strede pred sebou. Uplynulo niekoľko minút, bojovníci sa presúvali z jednej strany na druhú, kým čakali.
Čo by sa malo diať?
Natáčal sa telom doprava a doľava, čakajúc na… Čo? Nakoniec cúvol a strnulo prikývol.
„Mal som pravdu. Pozrite sa.“
Shivawn sa zohol a pozrel sa cez sklo, neuvedomujúc si čo by mal uvidieť, horu a more. V hrdle sa mu zasekol dych. Bola tam pevnina a oblá zlatá guľa. Voda narážala na pláž, biely piesok sa rozpínal až k hustému, zelenému lístiu.
„Čo je to za miesto?“
„Nikdy som si nebol istý, či to patrí k povrchu alebo je to len ďalšie skryté miesto ako Atlantída.“
„Ako sa tam dostaneme?“
„Portálom, možno.“
Shivawnova pozornosť skĺzla k zmienenému portálu. Bol pozdĺžny, obklopený hmlou, ktorá akoby ním presakovala. Dotykom dokázal vtiahnuť človeka z Atlantídy do mora. Keď ho jediný raz využil, tak plával na povrch, aby uniesol ľudské ženy. Vtedy stretol Brennu a tak veľmi zranil Alyssu.
„Potom si zaplávame,“ povedal. Otočil sa k Alysse, aby jej objasnil potrebu takéhoto konania a ak to bude nevyhnutné, aj sa ospravedlnil. A znovu ju uistil o svojej láske.
„Môj kráľ je tam vonku,“ povedala ešte predtým, ako vyslovil čo i len jedno slovo. „Tiež prejdem portálom.“
Pozrel na Valeriana, ktorý prikývol. Vrátil svoju pozornosť k Alysse a nežne ju pobozkal na spánok. „Koniec – koncov, si skutočná bojovníčka, láska. Privedieme našich ľudí domov, spolu.“

***


Keď vyšlo slnko, Layel bol úplne napätý. Vystrašený. Tak vystrašený. Jeho noc s Delilah bola plná fantázíí a snov. Potreboval viac. Ale získa to? Stratí emócie tak ako ho varovala Hestia?
Niekoľko hodín ju v spánku sledoval, jemné klesanie a stúpanie jej hrude. Nenávidel, že ju musí zobudiť a stratiť tento vytúžený pokoj, ale je to nutné.
„Delilah,“ povedal a jemne ňou zatriasol.
Pomaly otvorila očné viečka.
A v tej chvíli to vedel. Bolestivo mu zovrelo hruď. Jej pohľad bol opäť chladný, prázdny. Prevalila sa na chrbát a znovu zatvorila oči.
„Čo sa to so mnou deje?“ spýtala sa slabo.
„Znovu si prišla o svoje emócie.“ Layel chcel niekoho zabiť. Bohyňa by bola dobrá voľba.
„Ach,“ neznela akoby jej to bolo jedno.
„Milujem ťa,“ zachrčal.
Zívla. „Viem. Aj ja ťa milujem.“
Prinajmenšom to vedela, aj keď to nemohla cítiť. Hestia ho priamo vyzvala, aby používal logiku.
„Pamätáš si všetko, čo si mi sľúbila?“
„Samozrejme. Aj keď mi zmizli emócie, môj mozog nie.“
Povzdychol si. „Je čas nájsť a zničiť tú obludu, láska.“
„Dobre.“ Lenivo vstala a obliekla sa.
Napoly očakával, že sa len otočí a bude ďalej spať. Plný nádeje sa vytiahol na zoslabnuté nohy.
Potom čo si obliekol nohavice, pozbieral niekoľko bobúľ z neďalekého kríka.
„Jedz.“
„Nemám hlad.“ Študovala dĺžku niekoľkých čepelí, kým si ich založila za pás. Nepozerala sa na ne akoby ich mienila použiť, alebo si s nimi vedela dať rady.
„Jedz. Prosím. Potrebuješ zostať silná.“
Neochotne si ovocie vzala a zjedla ho.
„Povedala si, že si pamätáš, čo si mi sľúbila, ale pamätáš si na včerajšiu noc? Čo sa medzi nami stalo?“
„Áno,“ povedala, pozrela na neho. Bez obáv na neho žmurkla. „Si pripravený? Sľúbila som ti vyhrať túto súťaž, čo znamená, že potrebujem bojovať s obludou.“
Popadol ju za ramená, zaplavilo ho zúfalstvo.
„Delilah.“
Na chvíľku, jednu sladkú chvíľku sa jej vo výraze mihla vrelosť, ktorá odohnala chlad, ale to rýchlo prešlo. A vtedy zviera zarevalo bolesťou a zúrivosťou, rev bol tak ostrý, že trhal ušné bubienky. Layel stuhol, realita ho zasiahla do hĺbky.
„Našli netvora. Poďme.“
Schmatol Delilah za ruku a trhol ňou, bežiac medzi stromami, srdce mu búšilo o rebrá. Niekoľkokrát sa potkla a on sa začal znepokojovať pre jej schopnosť urobiť, čo bude treba. Všetko čo bude treba. Nevediac, čo robiť, ju zdvihol a vyskočil do vzduchu, letiac vysoko… a vyššie…
Uplynula takmer večnosť, hora akoby nikde nekončila. Stromy okolo ho bodali, ale do výhľadu sa mu dostala pláž a vedel, že bol ďalej od cieľa a nie bližšie, netvorov rev slabol. Zvrtol sa a zamieril späť k stromom. Kde u Háda boli ďalší bojovníci?
Nakoniec, asi v strede hory zachytil pohľadom Tagarta, ako s vytaseným mečom vstupuje do jaskyne.
Broderick vyskočil a zaútočil na neho jeho vlastným mečom, dvaja muži do seba agresívne narážali, vrčali a sekali.
Layel nechcel, aby Delilah v tomto stave bojovala, ale tiež nechcel riskovať, že by netvora porazil sám. Do čerta aj s bohmi! Čo má robiť? Zložil ju dolu. Neprotestovala. Len tam sedela, sledujúc boj ľahostajným pohľadom.
„Zostaň tu,“ zašepkal jej.
„Sľúbila som ti, že vyhrám,“ povedala.
„Neznepokojuj sa, láska. Len potrebujem chvíľku, aby som našiel cestičku, ako ti zabezpečiť víťazstvo.“
Prikývla, to jednoduché akceptovanie jej bolo tak nepodobné, srdce mu pokleslo.
„Čo tam je?“ Spýtal sa Broderick Tagarta.
„Nič.“ Tagart zamával mečom. Minul, lebo nymf mu uskočil z cesty.
„Iste?“
„Je môj. Ja som ho našiel ako prvý.“
„Áno, ale ja budem posledným, koho uvidí.“
Layel klesol na brucho a plazil sa dopredu. S roztržitými bojovníkmi sa mohol dostať do jaskyne prvý a dostať to, čo je vo vnútri. Ak tam niečo bolo. Ako by toto mohla byť hádanka?
Nedostal sa ďaleko.
Obrovský, ohavný tvor s čiernymi krídlami, červenými očami a papuľou plnou zubov sa zameral na Layela, potom na zápasiacich bojovníkov, ktorí od seba uskočili so šokovaným zalapaním po dychu. Srdce sa mu rozbúšilo divokou zúrivosťou, Layel ustúpil, strkajúc Delilah za seba. Na takýto boj nebola pripravená. Nezáleží jej na tom dosť na to, aby sa vyhla smrtiacej rane.
„Nemyslím si, že by sme mali bojovať,“ povedala, hlas zbavený ako strachu, tak aj dychtivosti.
Chcel sa na ňu pozrieť, ale bál sa odtrhnúť pohľad od obludy. Obával sa, že jediný moment nepozornosti by spôsobil, že by ho zviera napadlo a tak aj Delilah.
„Prečo?“
„Nebojím sa toho.“ Povedala vecne.
„No, ja áno. A ty tiež, len keby si mala svoje emócie, či už si odvážna Amazonka alebo nie.“
„Nie, nepochopil si ma. Bohovia povedali, že nájdeme niečo, pred čím utekali aj tí najodvážnejší muži, niečo, čoho sa najväčšmi bojíme. Aby sme tomu čelili, porazili to. Ale to, čoho som sa obávala najviac bolo, že zostanem bez teba. Včera večer som sa tomu strachu postavila. Porazila som ho. Odovzdala som sa ti, bez výhrad, plná nádeje na budúcnosť. Nevidíš to, Layel? Ja nepotrebujem poraziť toto zviera. Ja už som vyhrala výzvu bohov.“
Hádanka. Presne ako povedala Hestia. Znehybnel, oči sa mu rozšírili. Delilah to dokázala. Skutočne to dokázala.
A urobila to bez neho. Ako blázon sem prišiel, aby bojoval so zvieraťom, ale teraz cítil obrovskú hrdosť na túto ženu. Jeho ženu. Zaškľabil sa, otočil sa a pevne ju objal. Jej ruky sa tiež okolo neho ovinuli a to malé gesto mu zahrialo srdce.
„Veľmi dobre, dieťa moje. Veľmi, veľmi dobre. A tak je víťaz určený,“ ozval sa smejúci sa hlas spomedzi stromov. „Ach, ale nebojte sa, upír, nymfa a drak. Nikto dnes nemusí zomrieť. Porazení budú ušetrení, pretože sa každý z vás ukázal určitým spôsobom užitočný. A viem na čo myslíš, upír. Povedala som ti to už predtým. Ale ako si mohol čeliť svojmu vlastnému strachu, ak by tvoje činy nemali žiadne následky?“
S tými slovami netvor zmizol, i keď jeho rev sa stále ozýval horou.
Tagart a Broderick sa stále obzerali okolo, zmätene, pátravo.
„Kam to zmizlo?“ zafuneli unisomo.
Všetci piati bohovia sa zjavili v žiarivej kaskáde svetiel. Zatiaľ čo Layel proti tej žiare zažmurkal, videl ako sa Hestia usmiala.
Bohyňa sa otočila k Delilah.
„Amazonka, prekonala si moje očakávania. Zo všetkých bojovníkov si práve ty ukázala najviac sily, odvahy, vytrvalosti a dôvtipu. V určitom bode si sa mohla vzdať, ale vytrvala si, odhodlane bojujúc o svojho milovaného.“
„To nie je pravda! Moji draci ukázali najviac sily. Podvádzala si,“ zavrčal Poseidon na bohyňu.
„Tak ako aj ty,“ povedala samoľúbo. „Skutočne si si myslel, že nikto nepočul tvoju schôdzku s drakom v ten posledný podvečer? Presne si mu povedal, z čoho má najväčší strach a jednako nepochopil. Amazonka je nepochybne víťazkou tejto hry. A to znamená, že som vyhrala tiež našu hru.“
Ares zaťal päste tak silno, že mu z dlaní vytryskla krv.
Artemis ich len chladne sledovala, akoby ju výsledok nemohol ovplyvniť.
Apollo zatínal zuby a žiara okolo neho bola oveľa slabšia ako inokedy.
Potom všetci v zdráhavom uznaní prikývli.
Zrazu sa ozval bojový pokrik, keď sa spoza stromov vyvalila armáda nymfov a zastala. Rev sa zmenil na lapanie po dychu a vrčanie. Layel sa rozbehol dopredu, jeho cieľom bolo chrániť pred bohmi nymfov, svojich priateľov. Ale predtým, ako sa mu to podarilo, bohovia sa premiestnili a v ďalšom okamihu stáli po jeho boku, blokujúc mu cestu.
Layel zastal.
„Valerian.“ zvolal.
„Layel,“ odpovedal kráľ nymfov. „Čo sa to tu deje? Ako môžeme –“
Hestia k nim mávla rukou a oni zmizli rovnako rýchlo, ako sa tu objavili. „A sú preč.“
„Ty,“ povedal Apollo Broderickovi, akoby nikdy žiadne narušenie neexistovalo. „Mám pre teba úlohu, nymfa. Pretože už nemôžem vstúpiť do Atlantídy, mám potrebu vrátiť sa do sveta na povrchu. A tam je niečo, čo pre mňa môžeš urobiť. To je to najmenej, keďže si túto súťaž nevyhral.“
Obaja zmizli. Ale aspoň sa Broderick zdal ochotný.
„A ty,“ pridal sa Poseidon, ukázal na Tagarta a prižmúril oči. „Ty si ma stál výhradné právo na Atlantídu. Preto budeš potrestaný. Takže budeš žiť len preto, aby si ma zabával.“ Tiež zmizli.
„A teraz ty,“ povedal Ares Layelovi. „Víťazstvo mohlo byť naše, ale ty si uprednostnil lásku.“ Aj napriek jeho slovám v hlase nemal žiadny hnev. „Potrestal by som ťa, ale zdá sa, že si sa natrvalo nechal osedlať svojou družkou. Myslím, že to je dostatočný trest.“
Družka nie je trest, pomyslel si Layel. Družka je odmena. Ale zdržal sa protestu a Ares tiež zmizol.
Na niekoľko úderov srdca nastalo ticho. Potom vzduchom zaznel ženský vzdych.
„Dosť rozptyľovania. Teraz chcem dať Delilah jej výhru.“ Hestia iba na nich žmurkla a zrazu stáli pred Amazonským táborom, pred nimi sa týčil útes. Ženy ich očividne nemohli vidieť, pripravovali sa na boj, ľahostajné k upírom v ich strede.
Bolo tam mladé dievča, to ktoré mali draci zatvorené v klietke, čo sa mu zdalo ako pred celou večnosťou.
Na Layelove potešenie viedla Branda na reťazi, akoby nebol nič viac ako zviera.
„Lily,“ povedala Delilah. Strnulo sa načiahla, akoby jej kroky boli skôr automatické ako skutočné.
„Delilah,“ ozvala sa bohyňa, zastaviac jej kroky. „Ako vieš, moja drahá, zaslúžiš si dar. Čo si praješ? Povedz to a je to tvoje. Pamätaj, tvoja sestra Nola je tam vonku, možno v bolestiach.“
Layel zaťal zuby. Spomeň si, čo si sľúbila, pripomínal Delilah v duchu. Spomeň si na moje sľuby. Prosím, spomeň si. Počas ich noci vášne jej prisahal, že jej pomôže Nolu nájsť a urobí to. Nech to trvá akokoľvek dlho. Neoddýchne si až pokiaľ jej setra nebude v bezpečí. Tento dar preto nie je potrebný. Pamätá si to? Zaujíma ju to vôbec?
„Či chceš zostať Layelovou družkou,“ pokračovala bohyňa. „Myslím, že o to by prosil on.“
Layel zomkol pohľad s tým Delilah, vlial do neho všetku svoju lásku.
„Môžem ti pred tým položiť niekoľko otázok?“
„Samozrejme,“ odpovedala bohyňa veľkoryso.
„Čo sa stalo s armádou nymfov?“
„Armáda bola vrátená na Atlantídu, živá a zdravá. Aj tvoji spolusúťažiaci, Broderick a Tagart sú šťastní, jedného dňa sa vrátia.“
Delilah spokojne prikývla.
„Pretože už máš dohodu, že Layelov život bude ušetrený, žiadam svoje emócie,“ povedala a Layel v úľave klesol na kolená. „Chcem späť moje city. Moju lásku k nemu.“
„Mala som v pláne vrátiť ti ich v každom prípade,“ prekvapila Laylea bohyňa. „Potom, čo by si si vybrala svoju výhru. Napokon, logika nás vedie lepšie ako city. Okrem toho, holé emócie sa nezdajú byť dostatočnou odmenou za tvoje úsilie. Je aj niečo iné, čo by si si priala?“
„Lyelovu lásku, byť s ním, to je to, čo si želám najviac. Ale ak mi to dávaš aj tak, tak potom chcem Nolin bezpečný návrat.“
Hestia ju chvíľu pozorovala, potom prikývla. „Veľmi dobre. Všetko čo si vymenovala, budeš mať. Ale nie všetko súčasne. Nola sa najskôr musí veľa naučiť.“
V ďalšom okamihu sebou Delilahino telo trhlo a ona vykríkla od bolesti, presne tak, ako to urobila noc predtým. Všetko čo mohol Layel urobiť, bolo pritiahnuť si ju k sebe a držať ju, až pokiaľ pulzujúca bolesť neutíchne. Napokon sa zrútila, lapala po dychu, potila sa.
„Ďakujem, ďakujem ti,“ povedal, posievajúc jej tvár bozkami. „Ďakujem, že si si spomenula. Ďakujem, že ma miluješ.“
Jej fialkový pohľad sa zdvihol, zabodol sa do jeho. „Priala si nejaká časť z teba, aby som si priala návrat tvojej družky?“
„Ach, ale veď si požiadala presne o to. Ty si moja družka. Moja najväčšia výhra.“
Pomaly sa zaškerila. „Výhra,“ povedala začudovane. „Ja. To je to čo som vždy chcela byť, o čom som potajomky každú noc v tábore snívala. Vždy keď som videla iné bytosti držiace sa za ruky a ako sa milujú.“
„Tým si vždy bola a vždy budeš.“ Pobozkal ju na čelo, nos a potom na tie drahocenné pery. „Nikdy viac nebudeme rozdelení, to ti slávnostne sľubujem. Môžeme žiť v mojom paláci alebo budem tvojim večným otrokom v Amazonskom tábore.“
Oči sa jej rozšírili. „Ty by si bol mojim otrokom?“
„Ja už som tvojim otrokom, láska.“
Teraz sa jej rozšírené oči naplnili slzami, jej úsmev bol jasnejší ako slnko.
„Rada budem žiť v tvojom paláci. Budeme mať jeden druhého, žiadna vojna ani boj nás viac nerozdelia. Možno, by sme príležitostne mohli navštíviť môj kmeň.“
Zahľadela sa dolu, akoby bolo priveľa, v to čo i len dúfať.
„Kedykoľvek si budeš priať. To dievča, Lily, môže dokonca zostať s nami, keď sa vrátime, ak to teda tvoja kráľovná dovolí. Možno nám pomôže v precvičovaní si našich rodičovských schopností.“
„Ach, Layel.“ Jemne ho uhryzla do tváre. „To by som chcela. A myslím, že Lily tiež.“ Zaklonila hlavu a rozosmiala sa, bol to zvuk čírej radosti. „Predsa len sa budeme zaoberať novým otrokom. Si si istý –“
„Moja túžba zabíjať drakov skončila.“ Rozpačito pokrčil ramenami. „Ale možno Branda trošku pomučím. Alebo sa možno ukáže byť užitočným pri záchrane Zaneho a Noly. Pretože ja viem, ty moja Amazonka, že sa neuspokojíš s čakaním, kedy k nám Hestia dievča pošle, tak ako ja nie som schopný nechať môjho vojaka v mukách.“
„Ty, Layel, si skvelý chlap. Môj temný a vášnivý kráľ.“ Podržala mu tvár a palcami mu jemne prešla po perách. „Tak… Teraz keď ma máš, čo so mnou mieniš urobiť?“
„To je ľahké, láska,“ povedala, pevne ju objímajúc. „Starať sa o teba po všetky dni môjho života.“


Koniec.

Dúfam, že Vás čítanie tejto knihy bavilo aspoň tak, ako mňa jej prekladanie:-)

Vďaka za korekturu patrí Sisulise J

Stina


16 komentářů:

  1. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Skvělé, díky moc za poslední kapitolu a vlastně celého překladu.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc a moc děkuji za překlad a korekturu této super knihy a doufám, že v sérii budete pokračovat!

    OdpovědětVymazat
  6. Velmi dakujem za preklad celej knihy. Tato seria je je super.VV

    OdpovědětVymazat
  7. Vďaka za preklad korekciu skvelého príbehu :-)

    OdpovědětVymazat
  8. srdečná vďaka za preklad...
    bety

    OdpovědětVymazat
  9. Super ! ! ! Díky moc za překlad a korekci celé knihy ! ! !

    OdpovědětVymazat
  10. Nikol: Dakujem velmi pekne za super preklad a korekturu ste super :-)

    OdpovědětVymazat
  11. Srdečná vďaka za preklad poslednej kapitoly i celej knihy!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  12. Moc díky za překlad poslení kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  13. Mockrát díky za překlad a korekturu celé knihy :-D

    OdpovědětVymazat
  14. Nádhera..čte se to jedním dechem..moc dekuji

    OdpovědětVymazat
  15. Děkuji moc za překlad a korekturu bezva knížky, O přežití ve fantasy podmínkách a samozřejmě s dobrým koncem, prostě super kombinace :-) Ještě jednou díky moc

    OdpovědětVymazat
  16. Ahoj,moc vám děkuji za další překlad této série bylo to super počteníčko Mirka

    OdpovědětVymazat