sobota 22. srpna 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 24



Layel našiel jaskyňu čo naďalej od toho desivého vrčania. Akákoľvek bytosť to tajomné vrčanie vydávala, nebol pripravený sa jej postaviť. Až keď bude dobre postarané o Delilah, potom začne uvažovať nad bojom.
Delilah.

V hrudi ho kvôli nej bolelo. Jemne ju položil dolu, hľadiac do jej nádhernej, bezvýraznej tváre. Hestia jej vzala všetky city, ktoré k nemu prechovávala a on ju za to nenávidel. Ešte nedávno nenávidel sám seba za to, čo dovolil, aby sa stalo. Ale už nie je rovnakým mužom. Odmietal sa váľať v bolesti a sebaľútosti.
Dnes bol mužom, ktorý konal, ktorý nespúšťal zo zreteľa výhru a to, čo bolo nutné vyhrať. A v tomto prípade bolo výhrou srdce Delilah.
„Mali by sme to zviera nájsť a zabiť,“ povedala.
Zľahka ju pobozkal. Jej koža bola studená a nereagovala ako kedysi.
„Milujem ťa,“ povedal, boli to slová, ktoré si nemyslel, že ešte niekedy vysloví.
Otvorila ústa – bol si istý, že preto aby ho napomenula, tak jej priložil na pery prst.
„Ššš. Nemrhaj silami.“
Pokrčila plecami akoby sa nestarala, ale v jej očiach bolo niečo… záblesk niečoho horúceho. Bol to cit? Bolo to možné?
„Zatvor oči a oddychuj, miláčik.“ Ovinul okolo nej ruky, prekvapený, že poslúchla. „Si v bezpečí.“
„Som unavená,“ povedala s povzdychom. V tej chvíli sa jej telo prepadlo do bezvedomia. Nemal obavy, že by ju prebudil, netúžil jej spôsobiť bolesť. Len prázdnota ju ťahala dolu, do ničoty, akoby stratila vôľu žiť. Vari si to iskrenie len predstavoval?
Layel prehltol tvrdú hrču v hrdle a vstal. Keď vykročil dopredu, temnota bola ťažšia ako prikrývka, prechádzal pomedzi stromy, nevšímajúc si ako ho konáre plieskajú a škriabu.
Keď bol dostatočne ďaleko, aby Delilah nezobudil a nemohla ho počuť, padol na kolená. Strhol zo seba košeľu a odhodil ju bokom.
Hestia, tá suka, očividne chcela, aby Delilah vyhrala. A i keď to Layela hnevalo, súhlasil s ňou, jeho priania sa teraz dali porovnať s tými jej. Layel si myslel, že by mal vyhrať súťaž sám, ale teraz vedel, že nemôže. Ak by vyhrala Delilah, zostala by nažive a mohla žiadať ako dar vrátenie jej emócií, jej vôľu žiť. Ale on zomrie. Musí tu byť spôsob ako ich zachrániť oboch.
„Hestia, bohyňa rodinného kozuba,“ vykríkol. „Prichádzam k tebe ako ponížený služobník, moje srdce jej silné a mojím najväčším prianím jej poprosiť ťa o audienciu.“
Minúta ticha, potom ďalšia. Nič sa nedialo, žiadny pohyb vzduchu, žiadny pohyb medzi stromami, žiadny spev vtákov.
„Prosím,“ pokračoval Layel zaťato. Po celé tie roky bohov nenávidel. Potom čo Susan zomrela, prosil tak ako teraz, prosil o jej život a zostal nepovšimnutý. Teraz mal Delilah a mal v úmysle udržať ju nažive. A pokiaľ išlo o neho, bohovia mu boli niečo dlžný. „Ukáž sa!“ Vykríkol potom, na rešpekt a slušnosť zabudol. „Chceš víťazstvo? Dobre, nezískaš ho. Nie bez mojej pomoci. Prehráš. Ty –“
„Ja neprehrám,“ ozval sa za ním nahnevaný hlas.
Layel vyskočil na nohy a okamžite sa otočil. Keď uvidel, že pred ním stojí Hestia zahalená do bielej róby a drží kopiju, srdce sa mu rozbúšilo. Z bohyne vyžarovala moc, očividne pre ňu už nemalo zmysel utajovať svoj vzhľad. I keď jej moc nikdy nebola viac zjavná, Layela povzbudila skutočnosť, že na jeho volanie odpovedala.
„Ospravedlň môj výbuch.“ Prinútil sa skloniť hlavu. Pre Delilah. „Zúfalo som chcel, aby si prišla.“
Bohyňa si povzdychla a zrazu stála tesne pred ním, jej sandále sa takmer dotýkali jeho topánok. Voňala morom.
„Čo odo mňa chceš, upírí kráľ?“
I keď ju nevidel pohnúť sa, keď dohovorila, bola opäť za ním.
Zaťal zuby.
„Žiadam, aby si Delilah vrátila jej emócie.“
„Prečo by som mala byť natoľko bláznivá, aby som s tým súhlasila? Bez nich má víťazstvo isté. Bolo to správne rozhodnutie.“
„Áno, ale bez nich si nič nevyberie. Teraz ti nie je nič platná. Ona nechce víťazstvo. Chce len spať.“
Zrazu sa mu podlomili kolená a opäť sa ocitol na zemi. Nebojoval, nesťažoval sa. Jednoducho držal jazyk za zubami, ostro si doň zahryzol. Ľutoval, že to bola jeho krv a nie Hestiina, ale vedel, že bohyňu nemôže zraniť bez vážnych dôsledkov.
„Lepšie. Takto sa mi páčiš, upír. Dokonca aj kráľ by sa mal naučiť preukazovať rešpekt bohom.“
Nenávidím ťa. Čo si kedy urobila, aby si si môj rešpekt zaslúžila?
„Bola by si ochotná uvažovať o obchode?“
Nastalo ticho, zdalo sa, že sa ťahá celú večnosť.
„Takže, čo ponúkaš?“
„Ak Delilah vrátiš emócie, sľubujem ti, že prehrám súťaž. Nie len to, urobím všetko preto, aby som sa uistil, že ona vyhrá.“
Ďalšie ticho.
„Neobvyklý nápad, ale ty mi nemôžeš zaručiť, že pre ňu dokážeš získať víťazstvo. Drak alebo nymfa by mohli zlietnuť a oboch vás zastaviť. A navyše, nemôžeš mi zaručiť, že ako náhle jej vrátim emócie, využije ich, aby sama zvíťazila. Veľmi dobre by mohla bojovať tak, aby si vyhral ty.“
Pravda. Podľa toho aká tvrdohlavá Delilah bola, mohla by sa pokúšať mu pomôcť.
„Zastavím ju.“
Dajako, nejakým spôsobom.
„Na moju česť.“
„Ty nemáš česť, upír.“ Zatiaľ čo uvažovala, hlavu naklonila nabok. „Ale tvoj návrh ma zaujal. Čo keby som súhlasila, že jej emócie vrátim na jedinú noc? Mohol by si ju presvedčiť o podstate výhry, bez ohľadu na cenu. Aj keď ráno opäť stratí city, logika, ktorú jej zasadíš do mysle tam stále zostane. A znovu ju bude zaujímať víťazstvo.“ Vzrušene sa zasmiala. „Ak to pre teba urobím. Nepovieš jej o našej dohode. Rozumieš? Nepovieš to nikomu.“
Minúta s milujúcou Delilah bude lepšia ako celý život bez nej.
„Súhlasím. So všetkými podmienkami.“ Samozrejme si nepriala, aby o tom vedeli ostatní bohovia. Layel si tú informáciu uložil, aby o nej mohol pouvažovať neskôr. „A ako víťazovi jej bude stále dovolené vybrať si svoju cenu. Za pomoc by som jednu mohol dostať tiež, nie?“
Toto je tvoja výhra. Takže, dohodli sme sa? Chceš jej pomôcť vyriešiť našu hádanku?“
To jednoduché slovo spôsobilo, že to v Layelovej mysli začalo víriť. Hádanku. Aký druh hádanky? Donútil svoj mozog spomenúť si čo povedali už skôr. Nájdete niečo, pred čím utiekli aj tí najodvážnejší muži. Myslel si, že je to zviera. Keď uvažoval ďalej, zvraštil čelo. Ak tie slová boli skutočne hádankou, mohlo by to znamenať, že tam v hore v skutočnosti nebolo žiadne zviera? Ale počul vrčanie, či nie?
„Moja vražda ti spôsobí viac zla ako dobra,“ povedal Layel, pokračujúc aj napriek svojmu zmätku. „Ty predsa –“
„Dosť,“ prehodila. „Odpovedz. Teraz. Máme dohodu?“
Zrazu koľká netrpezlivosť. Buď si uvedomila, že povedala viac ako mala alebo si všimla jeho vnútorný zmätok.
„Súhlasím so všetkým,“ povedal. „Vráť Delilah city na jednu noc. Ja následne naschvál prehrám, aby som sa čo najlepšie uistil, že ona zvíťazí. Akýmikoľvek prostriedkami.“ Chcel to vyhláskovať, tak aby neskôr nemohli byť žiadne spory o tom, ako sa dohodli. „A nepoviem jej, ani nikomu inému, na čom sme sa dohodli.“
Hestia bola znovu pred ním, v pokľaku, nosom proti nosu. Jej pery sa o jeho ošuchli v jemnom bozku, ktorý do neho vystrelil elektrický výboj. Nebolo v tom nič sexuálne. Predpokladal, že to bola len ukážka jej sily.
„Potom choď. Tvoja žena znovu cíti.“
Zrazu nocou zaznel výkrik. Delilahin výkrik.
Layel vyskočil na nohy a zúfalo sa rozbehol k nej, na bohyňu už zabudol. Prerážal si cestu pomedzi konáre stromov. Uvidel ju. Bola stočená do klbka, vzlykala.
„Som tu, som tu.“ Letel k nej a vzal ju do náručia, držiac ju tak pevne, ako bol schopný bez toho, aby jej spôsobil bolesť.
Neprotestovala. Nie, držala sa ho.
„Ach, bohovia. Ach, bohovia. Ja cítim… Je toho tak veľa… Sú tak silné… Nemôžem ich všetky spracovať. Čo sa to so mnou deje, Layel?“
„Dostala si späť to, čo ti bolo vzaté,“ povedal. Nemôže porušiť dohodu, i keď vedel, že kráča po nebezpečnej hrane. „Ráno – „ začal, potom sa zastavil. Keď sledoval ako jej oči opäť zastieral chlad, akoby z nej city znovu unikali. Jej vzlyky utíchli. Hestia ich sledovala a jemne mu naznačila, že ak poruší slovo, opäť jej vezme emócie. Layel stisol pery.
Chlad zmizol a vzlykot sa vrátil tak rýchlo, ako predtým zanikol.
„Ššš, ššš. Už som pri tebe.“ Rukou jej prechádzal po chrbte hore – dolu. Pokožku mala horúcu. „Milujem ťa. Tak veľmi ťa milujem.“
„L – L – Layel, Nola zmizla a ja som za ňu nebojovala. Ty si mi povedal, že ma miluješ a mne to bolo jedno. Ach, bohovia. Mala som bojovať. Mala som ti povedať že ťa tiež milujem a nech sa stane čokoľvek, zostanem s tebou.“
Zaliala ho radosť, počúval to úprimné vyznanie a vedel, že posledných dvesto rokov žil len pre túto chvíľu. Tento okamih a žiadny iný. Nie pomsta a nie aby sa stal hodným Susan.
Všetko čo robil, všetko čím bol, smerovalo len k Delilah. Všetko jeho trápenie ho viedlo k nej.
Zľahka sa ošuchol perami o tie jej rozochvené.
„Pre svoju sestru teraz nemôžeš nič urobiť. Ako náhle opustíme ostrov – „ bez ohľadu na to, čo povedal bohyni, Layel sa nemienil nechať zabiť. „ – opäť ju získame.“
„Ale ty – ty –“
„Milujem ťa, bojovná žienka. Milujem ťa. Ľutujem len to, že mi tak dlho trvalo, kým som to pochopil. Je mi ľúto, že som ti ublížil, miláčik. Tak ľúto.“
Prisal sa k jej perám a vtlačil jej jazyk hlboko do úst, kŕmil sa jej bozkom akoby bol úplne vyprahnutý.
„A čo tvoja družka?“
„Teraz si ty moja družka. Ale pokiaľ chceš niečo vedieť o Susan, poviem ti všetko.“ Zadržal dych a pomaly ho vypustil. „Vieš, bohovia Atlantídu využívali ako vyhnanstvo pre ľudí, ktorých dúfali, že my zničíme. No, niektorí z nich prežili a Susan bola ich potomok. Kým vyrastala, držali ju veľmi dobre ukrytú. Ale upíri vnímajú ľudskú krv ako nikto iný. Sme k nej priťahovaný. Chuťou, sladkosťou. I keď je nič v porovnaní s tvojou,“ poponáhľal sa ju uistiť.
Pritúlila sa k nemu, pozorne počúvajúc a pobádajúc ho nech hovorí ďalej.
„Moji muži a ja sme ju zacítili,“ povedal, potešene objaviac, že hovorenie o minulosti mu už neotvára zacelené rany. „Chcel som ju mať pripútanú v mojej izbe a napiť sa z nej vždy, kedy budem mať chuť. Uvedom si, že to boli odlišné, oveľa krutejšie časy. Každopádne, začal som milovať jej úsmev, jej miernu povahu. Ona… zmenila ma. Potom čo skončila s nadávaním, že ju chcem držať ako otroka, bolo to. Prežili sme spolu dva úžasné roky, kým zomrela. Dieťa sa nám malo narodiť tesne potom, čo prišli draci, zabili Susan i moju nenarodenú dcérku.“
„Vedel si, že to dieťa bude dievčatko?“
Prikývol. „Chceli sme jej dať meno Bianca.“
„Je mi to ľúto, Layel. Skutočne. Je mi ťa ľúto a vrátila by som ti všetko, čo si stratil, keby sa to dalo.“
Och, nie. Nič z toho už nechcel. „Ako som ti povedal, ty si to čo chcem, Delilah. Nikto iný. Dokonca ani Susan. Teraz mi povedz o tvojom drakovi,“ povedal predtým, ako mohla proti jeho slovám protestovať.
„Vorikovi?“
Vorik. Predtým ako prikývol si to meno prehrával v mysli.
„Poznám ho. Silný, divoký. Okúzľujúci muž, aspoň tak som počul.“
„Och, áno. Okúzľujúci. Ale po ňom som rýchlo dospela. Vždy som túžila po tom druhu lásky milovať– sa – naveky, čo mohli mať všetky bytosti okrem Amazoniek. Keď ukázal, že po mne túži, myslela som si, že by ma tým spôsobom mohol milovať. Ale mýlila som sa. Bez slova ma opustil chvíľku potom, čo sme sa pomilovali.“
„Mám ho pre teba zabiť?“
„Nie,“ povedala zo smiechom. „Ja som ho už potrestala. O niekoľko týždňov potom moja armáda napochodovala na územie drakov v jednej z ukážok našej sily a ja som sa ubezpečila, aby každá žena v jeho dedine vedela o jeho… nedostatkoch.“
Layel zaryčal smiechom. „To je moja Amazonka.“
Jej úsmev bol vrúcny, presvetľoval mu dušu. Ale ten úsmev rýchlo vybledol.
„Som rada, že sme schopní takto hovoriť o našej minulosti. Premýšľať… Čo ak – chcel by si ďalšie dieťa, Layel?“
Pohladil ju po tvári, oči sa mu zrazu zaliali slzami a v hrdle mu narástla tvrdá hrča.
„S tebou. Chcel by som ich toľko, koľko ich budeme schopní splodiť.“
„Ja tiež.“ Otočila sa mu v náručí a perami sa nachýlila tesne k tým jeho. „Chcem ťa, Layel, chcem ťa tak veľmi. Teraz, navždy.“
Boli to slová, o ktorých si myslel, že ich už nikdy nebude počuť. Jeho šťastie mocnelo, miešalo sa so vzrušením. „Nemáme veľa času, srdiečko. Je toho veľa, čo treba urobiť. A nemôžeme riskovať, že by nás Broderick alebo Tagart predbehli s tou obludou.“ Či už tá obluda bola – zviera, hádanka, ktorú treba rozlúštiť, ale niečo celkom iné.
„Je tma. Nebudú riskovať boj s neznámym tvorom potme. A ja ťa potrebujem. Prosím. Nenúť ma žobrať. Nenúť ma –“
Pokúšal sa byť jemný, keď sa po nej vrhol a nárokoval si jej pery, skutočne sa snažil, ale jeho potreba bola príliš silná.
Takmer ju stratil, možno ju stratí opäť, keď sa s úsvitom jej emócie znova vytratia.
Keď sa stretli jazykmi, strhol jej kožený zvršok a odhodil ho bokom. Jej malá sukňa si vyslúžila rovnaké zaobchádzanie, zanechávajúc ju nahú. Jeho upretý pohľad sa prerezával tmou a hltal tetovania, ktoré tak zbožňoval. Olizoval som ich. A budem znova.
„Layel!“
Omámený prudkou žiadostivosťou zaútočil na jej prsia, bičujúc jazykom tie tvrdé ružové bobuľky, ktoré tam našiel. Nadvihla boky, zastonala.
„Horím pre teba,“ vydýchla.
„Len ty a žiadna iná.“
„Len ty a žiadny iný,“ súhlasila. „Milujem ťa.“
„Ach, bohovia, Delilah.“ Tak nádherné, tie slová. Definovali zvyšok jeho života, zmenili ho, zmenili ho zo zvieraťa na muža.
Bozkami jej obmýval tvár. Po celú dobu jej prstami skúmal telo až pokiaľ sa konečne nezanorili do jej vlhkého jadra.
Vykríkla.
„Ľúbim ťa,“ povedal, vsúvajúc do nej prostredník.
Potreboval všetku jej túžbu. Jej vnútorné steny sa okolo neho zovreli, vťahujúc ho hlbšie. Ruku mu zaplavila vlhkosť, horúca, klzká, kým do nej pumpoval, berúc ju vyššie. Tak vysoko.
„To je ono. Daj mi všetko.“
Rukami ho schmatla za chrbát a stisla mu svaly tak silno, že modriny mu zostanú ešte niekoľko týždňov.
„Viac,“ povedala mu udychčane. „Urob to znova.“
„S radosťou, i keď mám v pláne na teba použiť niečo iné.“
Potom ju pobozkal, očné viečka sa jej otvorili. Pohľady sa im stretli v divokej spleti túžby. Musela vidieť jeho zúfalstvo, pretože ho zatlačila na chrbát, stiahla mu nohavice a rozkročila sa nad ním.
Jej modré vlasy okolo nich padali ako záves, zatiaľ čo sa nadstavila na špičku jeho mohutnej erekcie.
Roztrasene siahol hore a dotkol sa jej líca, prstami jej ľahučko prešiel po spotenej pokožke.
„Niečia zbraň bola zjavne príliš ostrá,“ povedala. Vzrušenie sa zmenilo na obavy a špičkou prsta mu prešla po rukách.
„To sa zahojí.“
Prstami mu ovinula zápästia a zdvihla si ich k ústam, jednu po druhej mu pobozkala rany.
„Neviem prečo znovu cítim, ale som rada, že to tak je.“
„Aj ja.“ To gesto ho zahralo na duši i na tele. „Aj ja.“
Tvár mala nežnú, prežiarenú láskou. O kúsok klesla… Potom o ďalší…
„Naozaj ma miluješ?“
„Bohovia, a ako veľmi! Viac ako by som vedel vysloviť. Si moja sila. Si moja radosť. Môj mier.“
Zahryzla si do spodnej pery.
„Páči sa mi tvoja rozporuplnosť, vieš o tom? Si svetlo i temnota, divoký bojovník i nežný ochranca.“
Stisol jej boky, vtisnúc svoju erekciu do nej o ďalší centimeter.
„Ťahalo ma to k tebe už od začiatku,“ povedala, hlava jej klesla dozadu. „Odvtedy som ani nepomyslela na nikoho iného.“
„Ja som proti svojej túžbe po tebe bojoval všetkými silami, ale nakoniec som to už nedokázal popierať. Si žena pre mňa. Si moja žena. Vezmi ma do seba celého, Delilah.“
„Odovzdáme sa jeden druhému.“
„Navždy.“
Prevalil ju, čím jej viac roztiahol stehná a prerazil si cestu domov.
Obaja vykríkli. Perfektne do nej pasoval, úžasné, pretože ona bola tou jeho časťou, ktorá mu po všetky tie roky chýbala.
„Uhryzni ma,“ rozkázala mu.
„Ešte nie. Potrebujem ťa silnú.“ Ona musí vyhrať túto výzvu a on jej pomôže, tak ako to sľúbil.
„Prosím.“
„Delilah,“ povedal, zahľadel sa jej na krk. Tep jej divoko pulzoval a ústa mu zvlhli.
„Layel,“ zastonala. „Prosím.“
„Ešte nie.“ Strácal kontrolu. Pokračoval v búšení dnu a von. Zahákol jej lakte pod kolená a roztiahol ju ešte viac do šírky. Vyklenula chrbát a naklonila hlavu do strany, darujúc mu lepší výhľad na jej krk.
Bradavkami sa mu obtrela o hruď, pustil jej jednu nohu a začal tú sladkú bobuľku prevaľovať medzi prstami.
„Áno!“
Vyrážala mu bokmi v ústrety, berúc si ho hlbšie. Hlbšie. Tak dobré. Pobozkal ju na ústa, vtisnúc jej jazyk tak hlboko, ako v nej bol svojim penisom. Jej vnútorné svaly ho stisli, semenníky o ňu plieskali a vtedy to prišlo, vystrekol do nej. Chvel sa.
Zastonala, masírujúc mu krk a on si uvedomil, že má v nej zanorené zuby a nasáva do seba jej sladkosť. Skôr ako ju vysaje, prehltol posledné sústo a jemne sa z nej vytiahol. Aj keď to bolo úžasné, nechcel jej ublížiť.
Keď sa trochu upokojili, zvalil sa vedľa nej. Stále s rukami okolo jeho krku sa mu prevalila na hruď.
Obaja zrýchlene dýchali a bohovia, nikdy sa necítil viac uspokojený.
„Budeš mojou družkou?“ spýtal sa jej, jeho radosť pomaly vyprchávala tvárou v tvár tomu, čo malo prísť. Návrat jej chladu, nedostatku citov. Potreboval položiť určité základy, aby mohol zaručiť, že potom čo toto skončí, zostanú spolu. „Prisahám, že ťa budem milovať, teraz a naveky, postarám sa o tvoje pohodlie, teraz a navždy, budem ťa chrániť vlastným životom. Teraz a navždy.“
Nadvihla hlavu, v očiach jej horelo a zahľadela sa na neho. Pery jej zvlnil lenivý úsmev.
„Áno. Áno. Všetko čím som, všetko čo mám, je tvoje. Budem ťa milovať, starať sa o teba a chrániť ťa. Teraz a navždy.“
„Prisahaj, že nezabudneš, že sme spárení. Že bez ohľadu na to, čo v sebe budeš cítiť, nezabudneš na túto chvíľu, na tento sľub.“ Chytil ju za líce a zahľadel sa jej do očí. „Nepýtaj sa ma prečo, len prisahaj.“
Jej úsmev vybledol, ale prikývla. „Prisahám. Nezabudnem.“
Pevne ju objal. A keď spočinula svojou hlavou v ohybe jeho krku, povzdychol si, modlil sa, aby táto noc nikdy neskončila.
„Nemôžem uveriť, že sme konečne spolu.“

On mohol. Len dúfal, že to tak zostane.

10 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!😄

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za pokračování, překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za skvelé pokračovanie a preklad, a som zvedavá čo sa bude diať ďalej :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za překlad! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat