středa 5. srpna 2015

Upíří nevěsta - Kapitola 22



„Hestia, takto si zasiahla naposledy,“ zavrčal Poseidon keď sa zhmotnil v lese, iba pár centimetrov od bohyne.
Tmavovlasá bohyňa po ňom hodila nevinný pohľad, ani trošku sa za svoje počínanie nehanbila. Alebo sa bála, lebo bola prichytená.
„Ja? Čo som urobila?“

„Podvádzaš.“ V záblesku sa zjavil Áres. „Znovu a znovu. Mal by som ťa zradiť k zemi.“
Apollo ho rýchlo nasledoval, obkolesovalo ho blikajúce svetlo. O sekundu neskôr mu po boku stála Artemis, ľad proti teplu boha slnka, zdalo sa, ako by zo seba vypustil svoju energiu a vysal atmosféru okolo seba. Zaujímavé. Poseidon si to nikdy predtým nevšimol.
Hestia sa vzdala toho nevinného výzoru a len na nich civela.
„Ako by bol ktokoľvek z vás bez viny. Sledovala som ako každý z vás pokúša ušetriť svojich vyvolených a ostro kritizoval svojich nepriateľov. A nepokúšajte sa to poprieť, niektorý z vás dokonca svojim hráčom ponúkli určité tipy. Okrem toho, už som unavená z toho čakania na cieľovej čiare. Chcem koniec tejto hry, vyhlásenie víťaza.“
Poseidon na širokej hrudi prekrížil ruky. Súhlasil. Je zjavné, že ostatní bohovia už mali toho napätia dosť a nepokojne čakali ako táto zábavka dopadne. Hra začala strácať na svojej príťažlivosti, týždne plynuli. Chcel sa vrátiť na Atlantídu, jej obyvatelia sú jeho a on sa z toho tešil. Chcel sa uistiť aby týchto bohov nikdy nespoznali.
„A čo ešte jedna finálna výzva?“ Povedala Artemis. Jej démoni boli už z hry vonku, preto už prehrala. Na Atlantídu sa nedostane, ale ešte neopustila ostrov, očividne bola zvedavá na konečný výsledok. „Tak môže byť víťaz vyhlásený ešte dnes.“
Lesom sa prehnalo vzrušenie. Poseidon s ňou chcel zatriasť. Jedna konečná výzva… Iste, mohol by pomôcť drakom vyhrať. Nejako, určitým spôsobom.
„Ako by mala tá výzva vyzerať?“ Spýtal sa Apollo dychtivo.
„A čo by sme mali urobiť s porazenými?“ Dodala Hestia, šúchajúc si o seba dlane.
„Mám nápad,“ povedal Poseidon. Zhlukli sa bližšie k nemu, každý sa škeril očakávaním.

***


Ozval dôverne známy zvuk rohu zvolávajúci k výzve. Stuhol hrôzou, ale vytiahol sa na nohy. Akonáhle Susanin obraz zmizol, obliekol sa a začal hľadať Delilah. Drepol si k zemi a hľadal jej stopy, ale akoby zmizla.
Potreboval ju nájsť, hovoriť s ňou, držať ju. On len… potreboval ju. Ak to bude nutné, bude žobrať o odpustenie. Mal o ňu bojovať, nemal ju od seba odháňať. Dúfajme, že ešte nebolo neskoro.
Bude na výzve, pomyslel si, a v zlej predtuche pridal do kroku. Prinútim ju hovoriť so mnou.
Týchto pár posledných týždňov nepil žiadnu krv, nespal, nejedol. Mučili ho myšlienky na Delilah a Susan, potrebou, túžbou a bolesťou. Bolesťou zarezávajúcou sa až do kosti. Všetko čo chcel, je Delilah, uvedomil si, ale skrýval sa za spomienkami z minulosti. Za oponou, v tieni.
Konečne mu do vnútra preniklo svetlo. Nič a nikto mu nevezme Delilah.
Bol som taký blázon. Stratil toľko času. Čas, ktorý mohol stráviť v náručí Delilah. Získam ju.
Obloha sa vyjasnila, svetlo prenikalo pomedzi stromy a srdce sa mu rozbúšilo. Všetci už boli na mieste. Delilah tam bola tiež a jemu sa pri pohľade na ňu zasekol dych. Moja. Stála k nemu chrbtom a tie modré vlasy, ktoré tak zbožňoval jej v hodvábnych vlnách splývali k pásu. Chcel v nich mať ruky, zovrieť ich v pästiach a pritiahnuť si jej tvár k bozku. Nikdy viac si neodoprie tie jej úžasné pery.
Moja družka. Moja láska. Potreboval jej lásku, čo znamenalo, že on potrebuje dostať to, o čo sama predtým žiadala – šancu. Ak ju už raz bude mať, oboch ich dostane z tohto prekliateho ostrova späť na Atlantídu, kde budú spolu môcť byť v mieri. Pôjde kamkoľvek bude chcieť ísť, ak to bude nutné, bude žiť i v Amazonskom tábore.
Keď kráčal k pláži, svoju pozornosť venoval len jej. Keď sa priblížil k jej boku nestuhla, akoby sa o to vôbec nestarala.
Tagart, ktorý pri nej stál z opačnej strany taký ľahostajný nebol. Zasyčal na Layela s neskrotnou prudkosťou hladného predátora.
Layel mu nevenoval ani pohľad. Všetko o čo stál bola Delilah.
„Delilah,“ povedal, jej meno ho šteklilo na jazyku.
Šľahla po ňom znudeným pohľadom.
„Choď preč.“
Zaslúžim si to. Kedysi sa k nemu obracala s túžbou v tých fialkových očiach. Kedysi by pre neho otvorila svoju náruč a hrdo by ho privítala.
„Delilah, chcem aby si vedela, že mi nezáleží na tom, či si bola s drakom. Moja minulosť bola ťažko dokonalá. Ja –“
„Odíď,“ zavrčal Tagart. „Nechce ťa tu. Nikto z nás.“
Brand vykročil k bojovníkovmu boku s napriahnutou rukou, pravdepodobne ho brzdiac od toho, aby napadol Layela. Ešte pred hodinou by Layel po takom boji túžil, krvavom, smrtiacom a obrovskom množstve bolesti jeho nepriateľa. Teraz tu ale bola jen jediná vec, za ktorú si Layel prial bojovať a nebola to smrť draka.
Nadýchol sa vône Delilah, vône ženy, esencie potešenia, ktorá mu zaplnila celé pľúca. Prvý krát po stáročiach cítil mier.
„Potrebujem ťa,“ povedal jej a tie slová mu vychádzali priamo z duše. „Potrebujem ťa tak, ako som nikdy nikoho nepotreboval.“
Konečna sa na neho pozrela, ale jej pohľad bol zbavený emócií. Fialkové… ale prázdne. Jej vrelosť, jej smiech, boli preč.
„Je mi to ľúto, ale už ma to nezaujíma.“
Znova, zaslúžil si to. Kedysi sa ho spýtala, aby jej povedal o najhoršej veci, akú kedy vykonal. Teraz to vedel. Spôsobil toto, tú zmenu v nej. Chladne na neho hľadela. Príkro. Tvrdo. Bojoval so zúfalstvom.
„To by si nikdy nemala ľutovať. Nie mňa. To ja som tým, ktorý ti dlží tisícku ospravedlnení. Ja viem, že to nestačí, ale nech to trvá akokoľvek dlho, urobím všetko, čo bude treba, aby som to odčinil. Pre teba čokoľvek.“
„Choď preč,“ zopakovala, stále rovnako znudene.
Nikdy.
„Všetko čo žiadam je –“
Ozval sa vreskot, ostrý, rozzúrený a potom smerom k nemu letel oštep. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, sledoval to akoby svet okolo neho spomalil. Počul svišťanie vzduchu a dokázal natiahnuť ruku a zachytiť ho tesne predtým, ako by sa mu zaboril do srdca. Ešte jedna sekunda a bol by mŕtvy. Takto mu ostrie len poranilo kožu.
Nebol čas pátrať po útočníkovi. Ale ani to nebolo nutné. Nola po ňom skočila ešte skôr, ako stihol odhodiť zbraň. Dovolil jej zhodiť ho a škriabať ho. Kedysi si sľúbil, že nikomu nedovolí ublížiť mu bez odplaty. Ale jej to dovolil. Len chcela pomstiť svoju sestru.
Delilah ich sledovala, jej prázdny výraz sa vôbec nezmenil.
Pravým hákom ho tvrdo zasiahla do nosa a chrupavka v ňom pukla. Nechty sa mu zaryli do tváre, zanechávajúc za sebou krv. Ďalší pravý hák, potom ľavý.
„To stačí. Dosť!“ Brand vydal rozkaz dostatočne presvedčivo, aby zastavil Amazonkine ruky.
Zazrela na neho z vraždou v očiach.
„Neprekážaj, lebo budeš ďalší na rade.“
Potom niekto stiahol Nolu z Layela a tá urazene zakliala.
Zane, uvedomil si. Bojovník teraz zápasil s Nolou, z ktorej vyšlo zarevanie, aké Layel nikdy nepočul.
„Buď ticho, ženská! Buď ticho!“
Zane sa dobrovoľne dotkol ženy?
„Varoval som ťa, čo sa stane, ak sa k nej znovu priblížiš!“ Brand sa pustil do upíra.
Layel mu uskočil z cesty. Ako sa zdalo, boj vypukol. Trojica sa váľala po pláži v spleti pästí a nôh. Obaja, Brand i Zane sa pokúšali Nolu odstrčiť nabok kým sa medzi sebou bili, ale tá sa stále vracala, idúc Zanemu po krku ako vždy.
Jej zúrivosť bola ako živý tvor.
Bol som ako ona, pomyslel si Layel. Bol plný nenávisti a hnevu, nie tak pre život ako pre smrť. Susan by sa za muža, akým sa stal, hanbila. Ale Delilah každopádne našla spôsob ako ho milovať.
Bola dar. Poklad.
A zrazu si uvedomil, že kráča smerom ku krvácajúcemu trojlístku. Vyrazil na nohy a hnal sa k nej, trhol ju za ruky a ťahal ju späť. Obrátila sa k nemu, tvár stále bezvýraznú.
„Pusti ma,“ povedala.
„Zostaň tu. Prosím. Ja tvojej priateľke pomôžem.“
Bude mu potešením dať jej niečo, po čom túžila.
Už otvárala ústa, aby mu odpovedala, keď ju ďalší hlas zastavil.
„V skutočnosti ich zastavíme my.“
Layelovi sa zovrel žalúdok, zatiaľ čo trojica na mieste znehybnela. Ako len pohŕdal týmito bohmi a ich zdanlivo stravujúcu silu.
V ďalšej sekunde boli bojovníci na kolenách, zohnutí, krv im stekala z rán. Ako sa pred nimi začal zhmotňovať, zalapali po dychu. Nie, nie jeden. Ale piati. Päť bytostí. Layelovi sa rozšírili oči. Vedel, že tam boli viacerí bohovia ťahajúci za povrázky, ale nečakal ich tak veľa.
„Obdivujem vašu silu, upír,“ povedal jeden z nich, vo forme vysokého, svalnatého, tmavého muža. V očiach mu žiaril oheň, zúrivosť a hlad po boji. Áres. Staroveké zvitky a portréty bohov kedysi zdobili jeho palác. Po Susaninej smrti ich Layel odstránil. Cítil sa zabudnutý, opustený a nechcel tam žiadnu časť bytostí, ktoré sa ako sa zdalo viac znepokojovali svojim vlastným sebeckým potešením, ako zdravím svojich detí.
„Už toho bolo dosť,“ dodal ďalší, ktorý sa zhmotnil. Hestia. Mala nízke čelo, ale akosi tak zmyselná, že by v okamihu donútila stvrdnúť každého muža. Každého, okrem Layela. Jeho telo existovalo len pre Delilah.
„Konečne nastal čas skončiť to.“ Ďalšia žena. Tmavovlasá, krásna. Oblečená do jasnožltej róby. Artemis.
„A tiež máme po krk čakania.“ Muž. Svetlovlasý, svalnatý, vyžarujúci auru tak žiarivú, že musel Layel prižmúriť oči.
Apollo.
„Upíri, Amazonky, draci a nymfy. Konečne si stojíme tvárou v tvár. Stali ste sa predvídateľnými, mnohí z vás. Moje pobavenie pri našej malej hre rýchlo opadlo. Dokázali ste nám svoju silu, rovnako ako ste nám predviedli, ktorá rasa je lepšia ako tá druhá.“ Tmavé vlasy sa mu zavše zmenili na zlaté, muž, vysoký a svalnatý, s očami modrými a nepreniknuteľnými ako more. Poseidon. „Nemohli sme sa rozhodnúť, ako vidíte, tak ste medzi sebou bojovali. Boli ste sem prenesený aby ste nám dokázali, či ste slabí a blázniví ako ľudia, že vaše srdcia uprednostňujete pred vlastným prežitím.“
„Čo ešte od nás chcete?“ Spýtal sa Layel, natáčajúc sa pred Delilah aby ju chránil. Nedôveroval týmto bytostiam a neznášal, keď sa ich pozornosť obrátila na jeho ženu. „Urobili sme všetko, čo ste chceli.“
V ďalšej chvíli ležal na bruchu a zvíjal sa v nepredstaviteľných bolestiach. Keď lapal po dychu, špina mu zapĺňala ústa.
„Žiadne otázky nie sú dovolené, upír,“ povedal Ares. „Do pekla, ale som z teba sklamaný! Teraz si ich mal všetkých povraždiť úplne sám.“
„A ty.“ Hestia pozrela na Delilah a zatskala jazykom. „Tak veľmi som dúfala v tvoju nezávislosť a silu, ale sústredila si sa na muža a spustila pohľad zo skutočnej ceny.“
„Ja ťa poznám,“ povedala Delilah, mračiac sa. „Tvoj hlas. Bola si tam. V lese. Ty –“
„Dosť,“ vyštekla Hestia a potom Delilah tiež skončila na kolenách. Aspoň sa nezvíjala od bolesti.
„Stačilo. Mali ste svoju šancu, ale nech sa páči. Aj keď sme obdivovali vašu silu, vaše odmietanie odstrániť hrozbu vášho nepriateľa bola… sklamaním,“ povedal Ares k znehybnenej trojici. „Prišiel čas zúžiť bojovníkov na jedného z každej rasy. To znamená, že vy traja už nie ste potrební. Brand, Zane, Nola, vstaňte.“
Zatiaľ čo oni poslúchli, Hestia postúpila dopredu. Všetci traja zbledli, otvorili ústa na protest, ale žiadny zvuk z nich nevyšiel.
„Drak, upír, bojovali ste za Amazonku a tak nimi budete čoskoro obklopení. Za trest budete obaja ich otrokmi.“
Zane zúrivo zareval, uskočil dozadu. „Nie.“ Nakoniec sa zvuk ozval. „Nie!“
„Ja vás prosím, aby ste to nerobili,“ vydýchol Brand. „Ja som Amazonku nikdy nechcel. Je mi ako sestra.“
Ich výkriky zostali nepovšimnuté. Každý z bohov mávol rukami do vzduchu, záhadným synchronizovaným pohybom a dvaja bojovníci zmizli, zostali po nich len odtlačky nôh v piesku. Layel siahol po svojom vojakovi, pokúšajúc sa ho zachytiť. Delilah po jeho boku zostala nehybná. Druhou rukou ju popadol za lýtko, pohladil ju, ponúkajúc jej útechu, i keď mohol vidieť, že ona strach necíti.
„Ach, najvyšší, prosím,“ povedala Nola roztraseným hlasom. „Prosím, nie –“
„Ticho!“ Zakročila Artemis.
A tak nastalo ticho, dokonca aj hmyz prestal vo svojom speve.
„Lepšie.“ Povzdychla si Hestia, výraz jej zmäkol. „Nepáči sa mi pomyslenie na zotročenú ženu, ani myšlienka na tvoje zničenie, keď si ešte nedostala šancu skutočne žiť. A tak nebudeš daná upírom či drakom.“
Postupne sa Nola uvoľnila. Až pokiaľ…
„Takže, pretože si opäť zlyhala v zabití svojich cieľov,“ pokračovala Hestia chladným hlasom, „budeš odsúdená sledovať ako žijú, nikto ťa nebude schopný vidieť ani počuť.“ Bohyňa sa zastavila. „Nech je to pre teba lekciou. Keď od teba bohyňa žiada láskavosť a sľubuje ti za to odmenu, tak ju počúvni. Mala si tak urobiť, potom by si dnes dospela k inému výsledku.“
Nole sa z tváre vytratila všetka farba. Šok a strach jej naplnili oči a telo sa jej roztriaslo tak silno, že sa dalo prirovnať zvlneným vlnám oceánu.
„Nie. Prosím, nie. Chcela som ich postaviť proti sebe. Ja nie. A pokúšala som sa zabiť kráľa. Urobila som to, ale on –“
Nola zmizla, jej slová nedozneli.
„Vráťte ju. Teraz.“ Delilah vstala a postúpila dopredu, ľahostajnými pohybmi v rozpore s jej slovami, akoby vedela, že robí to, čo by mala. Layel jej zovrel členky a trhol. Spadla tvárou do piesku a rozkašľala sa. I keď bol stále v bolestiach, vytiahol sa nohy a presunul sa pred ňu. Tých niekoľko málo tvorov postávajúcich obďaleč boli bledí a tichí.
Chcel povedať Delilah, že ešte príde chvíľa na záchranu ich priateľov, ale zdržal sa, neochotný podnietiť viac hnev bohov.
Hestia si oprášila ruky, akoby za dobre odvedenú prácu.
„Ty.“ Áres ukázal na ženskú nymfu. „Ty si sa ukázala byť slabou.“
Prehltla, urobila krok dozadu. „Ja?“
Layelovi sa zdala silná, zdravá, jej farba bola dobrá. Zamračil sa.
„Tiež si vyradená. Tu nie je miesto pre slabochov. Ale rozhodol som sa byť mierny a obnoviť tvoju silu. Preto ma budeš čakať doma, v mojich božských miestnostiach. Zakrátko sa k tebe pridám.“
Jej strach sa zmenil na dychtivosť, pretože si uvedomila čo od nej chcel a zmizla s vzrušeným zalapaním po dychu. Teraz Layel pochopil tiež. Boh vojny chcel nymfu pre seba.
Poseidon sa zamračil.
„Toto nebolo podľa pravidiel. Ja som ju chcel.“
Áres ľahostajne pokrčil ramenami.
„Ten kto váha, si takú krásavicu nezaslúži. Ale netráp sa. Kto by vedel lepšie ako ty, Poseidon, že v mori existuje veľa iných rýb?“
Kráľ morí na neho len civel, ale nič nenamietal.
„Konečne zostali štyria najsilnejší súťažiaci,“ povedal Apollo, šúchajúc si o seba dlane. „Delilah, tvrdohlavá Amazonka. Broderick, verná nymfa. Layel, zúrivý upírí kráľ. Tagart, odhodlaný drak. Ktorý z vás prežije? Kto z vás padne?“
„Čoskoro budete čeliť najväčšej výzve, ale vyhrať môže len jeden.“ Hestia doširoka roztiahla ruky.
„Čo ten víťaz dostane, pýtate sa? Odpoveď je jednoduchá, zmenu v živote, takú akú si vyberiete. Dar. Urobíme čokoľvek, čo si budete priať. Každé želanie bude splnené.“
„A čo ostatní?“ Spýtal sa Layel. „Čo sa stane s porazenými?“
Skôr ako mu ostatní mohli vynadať za jeho otázky, Poseidon na neho ostro zazrel.
„To je jednoduché. Oni zomrú.“
Zomrú. To slovo sa mu ozývalo v mysli, tá zlovestná hrozba zatienila aj fyzickú bolesť, ktorá sa do neho stále zanárala. Bohovia. Musí vyhrať túto súťaž. Jeho dar – bude ušetriť Delilah život. Kedysi by takú láskavosť využil na vyhladenie drakov. Dnes už nie. Delilah sa stala prvoradou.
„Predtým ako môžete získať cenu, musí byť výzva splnená. Dbajte o naše slová, pretože veci nie sú vždy také, ako sa zdajú. Každý z vás pôjde na horu za vami,“ povedala Artemis. „Tam nájdete niečo, pred čím utekali aj tí najodvážnejší muži. Niečo, čoho sa bojíte viac ako čohokoľvek iného. Postavte sa tomu, porazte to.“
Žiadna hora predtým na ostrove nebola, ale Layel by sa stavil, že keď sa otočí, jednu tam uvidí.
Poseidon sa zaškeril. „Ale nemajte strach z tvorov Atlantídy. Vrátim vám všetky zbrane, ktoré ste si vyrobili. Našiel by sa lepší spôsob ako dokázať skutočnú hĺbku vašej moci, ako využiť to náradie na smrť vášho súpera? Alebo… že by ste mali všetko, čo potrebujete aj bez nich, hmm?“
Layel bol zrazu zasypaný mečmi, dýkami a kopijami. A potom, jeden po druhom bohovia zmizli.
„Môže vyhrať len ten najlepší bojovník,“ zašepkal mu hlas vo vánku.
Jeho bolesť okamžite ustala. So zrýchleným dychom sa narovnal, vypol ramená a pozrel na Delilah. Sledovala ho. Chladne. Znudene. Niekoľko sekúnd tam tak mlčky stáli – večnosť.
„Jeden z nás zomrie,“ povedala, ale nezdalo sa mu, že by sa starala, kto z nich to bude.
Nebude to ona, prisahal si. Sám zomrie ešte pred tým, ako by dovolil niekomu ublížiť tejto žene.
„Nie.“ Zakýval hlavou. „Jeden z nás vyhrá. Čokoľvek si budeme priať, dokonca aj život niekoho iného.“
Naklonila hlavu do strany, v očiach jej zaplanulo. „Život niekoho iného. Tvoja družka by mohla znovu žiť.“
V jednej chvíli ho tá možnosť urobila šťastným. Susan… Vráti sa mu. Nemohol lapiť dych, za viečkami videl biele svetlo. Potom sa pozrel na Delilah a radosť pominula. Susanin návrat nebol tým, čo by chcel. Nastal čas nechať ju odpočívať v pokoji, tak ako si to uvedomil pri vodopádoch. Chcel Delilah. Ona bola jeho dar, jeho budúcnosť.
„Ja chcem teba.“
Pokrčila plecami.
Tagart sa priblížil k boku Delilah a zazrel na Layela.
„Poďme,“ zavelil Amazonke. „Pôjdeme na horu spolu.“
Všetky Layelove inštinkty sa z revom vynorili na povrch. Moja!
„Ani sa je nedotkni. Nepomáhaj jej. To urobím ja.“
Delilah, stále bez emócií sa od Tagarta odtiahla.
„Ty si mi dal ultimátum, drak. Buď ťa nasledovať, alebo si vybrať smrť. No, už mám toho po krk. Naše spojenectvo skončilo, keď boli tímy rozpustené. Myslím, že ma teraz chceš mŕtvu. Čokoľvek, len aby si potrestal upíra. Takže pôjdem na horu sama. Okrem toho, som predsa Amazonka. Nepotrebujem chlapa.“
Otočila sa a kráčala od nich preč, Layel uprene sledoval každý jej pohyb. Vydala sa – vytreštil oči. Bola tam hora, obrovská, týčiaca sa, temná a obklopená predzvesťou temnoty.
Pred čím utekali aj tí najodvážnejší muži, povedali bohovia.
Tagart využil Layelovo rozptýlenie a zaútočil, pazúrmi mu mieriac na hruď. Skôr ako sa mu to podarilo, Layel sa jednoducho odhmotnil. Tentoraz mu záležalo len na jedinej veci – a nebol to drak.

***


Delilah sa vo vnútri cítila mŕtva, zvýšila svoju rýchlosť a behom pár sekúnd už bežala. Vyhýbala sa stromom, ich konáre ju škriabali, preskakovala hrubé korene a ignorovala desivé zvieracie pradenie, ktoré sa nieslo vzduchom. Čoskoro lapala po dychu, nevedela kde je alebo kam ide, ale bolo jej to jedno.
Jej sestra bola poslaná preč, bude emocionálne mučená a ona nebola schopná ju zachrániť. Layel sa s ňou z nejakého dôvodu zahrával, zrazu jej núkajúc všetko, po čom kedysi túžila. Chcem teba, povedal. Stále nedokázala nič cítiť – a to ani v prípade, že by každé slovo myslel vážne.
Mala by som to cítiť. Ale v jej srdci bola prázdnota, žiadna ľútosť. Žiadne šťastie, žiadne obavy.
„Delilah.“
V jednej sekunde bežala, v ďalšej sa vznášala vo vzduchu. Zápasila, až pokiaľ nezacítila vôňu muža, sily a krvi. Jej arzenál zbraní sa jej zabáral do kože.
„Zlož ma dolu,“ povedala rozhodne.
„Drž sa ma.“ Layelov hlas bol napätý. Pot mu stekal po tvári a línie okolo očí a úst vyzerali unavene. Nikdy sa jej nezdal viac vyčerpaný.
„Zlož ma dolu.“ Tam, hlboko v jej vnútri bolo akési iskrenie, prebúdzalo sa a kvitlo, ale rýchlo zaniklo akoby tam ani nikdy nebolo. Čo je s ňou zle?
„Ublížil som ti,“ povedal jej do ucha. „Je mi to ľúto, tak veľmi ľúto.“
„Ako ľúto, tak ako smrť tvojej družky?“ zistila, že sa pýta. O jeho odpoveď sa nestarala, ale niečo ju každopádne nútilo spýtať sa.
„Áno,“ odpovedal bez zaváhania.
„Nemáš žiadny dôvod klamať. Teraz už pre mňa neznamenáš nič. Len som bola zvedavá.“
V očiach mu zažiarila bolesť, modrá farba sa prehĺbila do bolestivej čiernej.
„Všetko, čo chcem si ty.“
Pre niekoľkými hodinami by sa z toho tešila. Teraz…
„Povedala som ti, ja už ťa viac nechcem.“ Pravda. Už v nej nie je nič čo by mu mohla dať. Alebo niekomu inému.
„Ja ťa chcem. Si všetko, po čom túžim a namiesto toho, aby som ťa chránil ako si zaslúžiš, som bol krutý. Teraz prosím o odpustenie a urobím všetko možné, aby som si ťa získal.“ Keď nič nevravela, dodal. „Nenávidím sa, že som ťa zranil, že sa na mňa teraz pozeráš akoby si ma nenávidela.“
Vietor jej strapatil vlasy a odfúkol jej ich z tváre, zatiaľ čo ona skúmala jeho črty. Videla to, čo chcela vidieť po všetky minulé dni: mäkkosť, láskavosť a starostlivosť. Videla… Lásku? V tom momente ľutovala svoju otupenosť.
„Vyslovoval si jej meno. Povedal si jej, že ľutuješ.“
Zmätene zvraštil čelo. „Čo – ach. Áno. Povedal som jej zbohom.“
„Povedal si jej –“ Delilah nedokázala nájsť slová, nevedela pochopiť čo jej to vraví.
„Povedal som jej zbohom,“ zopakoval Layel. „Susan už nie je moja družka. Je preč a ja som tu. Chcem teba. Chcem byť s tebou, vytvoriť si s tebou budúcnosť.“
„Layel –“
„Chcela si odo mňa šancu, ale ja som ti ju nedal. Teraz o jednu prosím ja.“ Posunul si ju v náručí, nútiac ju ovinúť mu nohy okolo drieku a zomknúť členky, aby udržala aspoň akú takú rovnováhu.
„Prosím. Urobím pre to všetko. Čokoľvek.“
Vznášali sa vo vzduchu, ponad stromy, v nadýchaných bielych oblakoch. Ovinula mu ruky okolo krku, hľadela do hlbín tých jasných očí.
„Je mi to ľúto. Nemám v sebe nič, čo by som ti v budúcnosti mohla dať. Okrem toho, nie je na to čas. Tagart a Broderick hľadajú monštrum alebo čokoľvek to už je, do čoho nás to bohovia opäť navliekli.“
„Urobíme si čas. Nič nie je dôležitejšie ako ty. Dokonca ani víťazstvo.“
„Ale bez víťazstva jeden z nás zomrie.“
Pri tej pripomienke si povzdychol. „Aj keď si prajem niečo iné, máš pravdu. Ale…“ Nosom sa jej ošuchol o líce. „V očiach ti stále pretrváva prázdnota a to ma vo vnútri trhá na kusy. Čo môžem urobiť? Povedz mi, čo mám robiť, aby som ti pomohol?“
„Kiež by som vedela. Prišla ku mne bohyňa. Teraz už viem, že to bola Hestia. Chcela, aby som na teba zabudla a sústredila sa na hru a tak ona… ona…“ Delilah sa rozšírili oči, pravda sa vykryštalizovala. „Vzala mi lásku, ktorú som k tebe cítila, aby som si namiesto teba vybrala víťazstvo.“
Layelove ruky sa okolo nej zovreli, v tvári mu zažiaril hnev.
„Nerozumiem.“
„Nemám emócie. Vzala mi ich, všetky.“
Delilah by mala byť rozzúrená, ale opäť, necíti nič, dokonca ani jedinú iskierku zúrivosti, ktorú zaručene cítiť mala!
„Miluješ ma?“
„Bolo to tak.“ Nemohla prísť na žiadny dôvod ako to poprieť. „Áno.“
„A bohyňa urobila niečo, aby si nič necítila?“
„Áno,“ zopakovala.
„Ach, Delilah, sladká Delilah. Prepáč mi to. Zdá sa, že sa mám ospravedlniť za oveľa viac, ako som si myslel.“ Jeho teplý dych jej ovial ucho, to omamujúce pohladenie by ju malo potešiť. „Tak potom to budem musieť cítiť za oboch, pretože ťa milujem, moja sladká. Milujem ťa tak veľmi, že ťa nemôžem nechať ísť.“
To bolo všetko, čo si kedy priala počuť. Tu a teraz sa na ňu díval mocný, silný muž akoby bola výhrou, hovoriac jej, že za ňu bude bojovať s kýmkoľvek, čímkoľvek. Ako ju bude držať a nikdy ju nenechá ísť. Ale, stále jej to bolo ľahostajné.
„Ja nájdem cestu ako ťa z toho dostať,“ sľúbil jej.
Mohol by? Ktorýkoľvek z nich by vyhral, mohol by od bohov ako odmenu požiadať o život niekoho iného. Ale potom by cena nemohla byť vrátenie jej emócií.

Ako sa zdalo, nech sa už stane čokoľvek, oni boli odsúdení k záhube.

9 komentářů:

  1. Děkuji moc za další kapitolu. Skvělé jako vždy

    OdpovědětVymazat
  2. Moc děkuji za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Perfektní ! ! ! Děkuji mnohokrát za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Knihomolka.3655. srpna 2015 21:03

    Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad i korektúru... :-);-)

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat