úterý 25. srpna 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 7



Osemročný Hector Beckham zovrel rukami tyče na jeho klietke a zahľadel sa na svojho desaťročného brata, Deana. Dean ležal vo svojej vlastnej klietke, nespal, ale ani sa nehýbal. Veľmi schudol. Cez jeho ubitú a špinavú tvár presvitali kosti, kvôli čomu vyzeral ako kostra s vlasmi. Hector vyzeral zrejme rovnako zle. Prečo by aj nie? všetci ostatní chlapci a dievčatá okolo neho tak vyzerali. Podobne ako on a Dean, aj oni boli uväznení v klietkach a absolútne bezmocní. Celkovo tu bolo dvadsaťšesť klietok, niektoré stáli vedľa seba, niektoré boli postavené jedna na druhej. Staré, zhrdzavené klietky, ktoré kedysi boli používané pre psov.
Ale na druhej strane, presne tým aj boli.

Psami.
Týždeň pred každým zápasom boli všetci zatvorení v ich novom „domove“ a umiestnení v tejto stodole. Takýmto spôsobom boli dobrí a rozdivočení, keď ich vypustili. Schválne boli vyhladovaní, hoci ich to oslabovalo, pretože hlad ich nútil robiť zlé veci.
Okrem toho, aká by bola lepšia odmena za dobre odvedenú prácu?
Premeň tvár tvojho priateľa na dreň a získaj sendvič.
Hej, Hector sa spriatelil s väčšinou deciek. Koniec koncov, niektorí z nich toto robili už viac ako rok a boli jediní, ktorí chápali jeho bolesť – jediní, s ktorými sa mohol porozprávať o tom, čo sa stalo. Ale zajtra, keď sa zápasy znova začnú, zabudne, že ich má rád, a oni zabudnú, že majú radi jeho. Dokým nebude koniec a dokým všetci budú chcieť len plakať.
Čo si padavka? zvrieskol mu v hlave náhle hlas jeho otca.
Koľkokrát počul Hector túto otázku? Až príliš mnohokrát, aby sa to dalo spočítať. Nie, že by vedel počítať. Nikdy nebol v škole, nikdy sa neučil čítať. Nuž, dnes večer plakať nebude. Ani zajtra. Bol lepší, než aby plakal. A, nuž, nemal na to silu. Dnes nedostal najesť a jedinú vec, ktorú dostal včera bol jeden kopček nejakej kaše. Nenávidel tú horkú chuť, ale vylízal misku dočista – pretože im nikdy nedali lyžice. Teraz sa jeho žalúdok skrúcal do seba, už nevrčal, ale horel. Horel tak strašne.
„Hector,“ zašepkal Dean.
Hector sa stretol s pohľadom svojho brata. Dnes večer boli ich klietky postavené vedľa seba. „Čo?“ zašepkal späť zo zvyku.
Správca Zoo – muž zodpovedný za ich „starostlivosť“ – už ukončil svoju nočnú kontrolu, takže nemuseli byť ticho. Okrem toho, okolo nich deti stonali a kňučali, niektorí dokonca fňukali. Jedno dievča sa dokonca modlilo, aby jej niekto pomohol. Toto bolo prvýkrát, čo bola v klietke, a Hector nemal to srdce jej povedať, že jej nikto nikdy nepomôže.
„Otec mi povedal, že musím v tomto kole zabiť prvú osobu,“ povedal Dean.
Prudký nádych. Pach nechutných vecí naplnila jeho nos. Z neho, z ostatných. Nikdy im nebol dovolené ísť do kúpeľne. „Nie.“ Pokrútil hlavou, špinavé vlasy ho poškrabali na lícach.
„Povedal, že musím.“
„Nie!“ To je jediná vec, ktorú si nikdy nedovolili urobiť. Zabiť iné decko. Decko v rovnakej situácii, uväznené, zabudnuté, ak mal šťastie, prinútené bojovať za každý kúsok jedla, keď nebolo.
Deanove zlaté oči – oči tak podobné tým jeho – boli ponuré. „Vieš, čo sa stane, ak ho neposlúchnem.“
Hej. Hector vedel. Bičovanie, ktoré bolo oveľa horšie, než čokoľvek iné, čo zažili v ringu. „Aspoň sa nebudeš cítiť, ani sa nebudeš nenávidieť.“ Hector možno plakal po tom, čo ublížil inému decku, ale Dean sa uzatvoril do seba. Rezal sa a neprehovoril celé týždne. Ani s Hectorom. Ak Dean zasadí posledný úder... už sa nikdy nezotaví. Hector vedel aj to.
On a Dean sa pokúsili spolu utiecť, ale ich otec ich chytil o dva dni na to. V istom bode počas bitky, ktorá nasledovala, sa Dean vrhol na Hectora v bezvedomí, a a svoju odvahu si vyslúžil zlomenú pažu. Tú pažu si musel Dean ošetriť sám. Tú pažu, ktorá aj po šiestich mesiacoch bola stále ohnutá v zlom uhle.
„S kým budeš bojovať?“ opýtal sa.
Ticho.
„Len... ho nezabi, Dean. Prosím. Nechcem, aby si kvôli tomu neskôr trpel.“
Ďalšie ticho.
„Urobím to, okej? Ja ho zabijem. S kýmkoľvek budem bojovať, zabijem ho, sľubujem. Ale ty... to neurob. Okej?“
Ticho.
Hector sa pokúsil priblížiť sa k svojmu bratovi z inej strany. Pretiahol ruku cez mreže, zovrel dvere na Deanovej klietke a zatriasol nimi. Rinčal nimi a rinčal. „Počúvaj ma. Po tomto kole utečieme.“ Riskovanie ďalšej bitky muselo byť lepšie než toto. Život na ulici bude lepší než toto. „Tentoraz nás nenájde. Nedovolím mu to.“
„Len som chcel, aby si o tom vedel,“ povedal Dean napokon, jeho hlas nízky a bez emócií.
Hector strávil zvyšok noci rozprávajúc svojmu bratovi, aké úžasné by boli veci, keby boli sami, ale Dean nepovedal ani slovo. Potom slnko žiarilo jasne na oblohe, osvetľujúc rozpadajúcu sa stodolu plnú špinavých klietok, apatických deciek, a ľudského odpadu. Z vonka Hector počul niečo, čo sa zdalo byť ako príchod tisícok áut a ešte viac zatvárajúcich dverí. Prešľapovanie nôh. Bezstarostný smiech privanul do jeho uší. Na okolitom poli bola postavená aréna. Tribúny boli vždy preplnené. Predávalo sa pivo a popkorn. Už len pri predstave na popkorn Hectorovi zvlhli ústa. Ľudia sledovali zápasy, povzbudzovali a vypiskovali. To vždy ešte viac rozburácalo Hectorove už aj tak rozbúrené emócie.
Prečo nepomohli?
Prečo si neuvedomili krutosť toho, čo robili?
Sledovali?
Prečo ich to netrápilo?
Jeho vlastná matka použila peniaze, ktoré získala zo zápasov Hectora a Deana, aby si kúpila drogy. Hector ju za to nenávidel. Prečo ho nedokázala milovať? Prečo nedokázala milovať Deana?
Dean bol tým najlepším človekom na svete. Šikovný, milý, štedrý. Dean dokonca niekoľkokrát predstieral, že nie je až taký hladný, aby Hector mohol mať jeho porciu kaše. Hector sa hanbil priznať, že raz to prijal.
Prebehol ním strach, keď o pár minút na to vošiel dovnútra Správca Zoo.
Prišiel čas.
Nízky, zavalitý muž s rednúcimi vlasmi, a niekoľkými chýbajúcimi zubami. Správca Zoo na sebe rád nosil kombinézu, ktorá bola zašpinená krvou jeho „zvierat“. So samoľúbym úškrnom zabúchal palicou na dvere každej klietky.
„Vstávame, moji malí bastardi. Dnes je vás deň na víťazstvo. Alebo aj nie,“ zachechtal sa kruto. „V tomto kole to ukončíme veľkým treskotom.“ Spustil palicu a zdrapol dva obojky, ktoré viseli na protiľahlej stene – jeden ružový a jeden modrý – potom pristúpil k Deanovej klietke. Strach sa stupňoval a Hector sa posadil. Jeho myseľ mala závrate, zaškľabil sa pod ostrými kopijami bolesti. Dean len ležal na mieste, keď Správca Zoo odomkol jeho klietku. Ružový obojok bol pripnutý na Deanov štíhly krk a Dean bol potiahnutý na špinavú zem.
„Postav sa, chlapče.“ Ďalšie potiahnutie. Dean sa vytiahol na nohy, zakolísal sa. Správca Zoo ho ťahal dopredu – a zastal pred klietkou toho modliaceho sa dievčaťa. Och... Bože. Och, nie.
„Dean,“ prehovoril Hector, jeho žalúdok hrozil, že bude dáviť, aj keď nič v sebe nemal. Ak by Dean zabil ďalšieho chlapca, nenávidel by sa za to, a nikdy by sa cez to nepreniesol.
Ale ak by zabil dievča...
Dean sa nepozrel Hectorovým smerom. Správca Zoo ovinul obojok okolo krku dievčaťa, ale ona mala dosť energie, aby vyšla a postavila sa na nohy sama. Mala Deanovu výšku, špinavé blond vlasy a oči zakalené strachom.
„Chlapci nikdy neboli postavení proti dievčatám,“ zvolal Hector, zúfalo sa snažiac zastaviť to. „Prosím, nenúťte ho bojovať s ňou. Musíte-“
„Nemusím ani hovno, bastard.“ Správca Zoo po ňom vrhol zamračený pohľad, ktorý sľuboval, že neskôr bude trpieť. „Chlapci a dievčatá spolu predtým nebojovali. Teraz už áno. A odteraz budeš držať jazyk za zubami, ak vieš, čo je pre teba dobré.“ Hecotorove telo sa začalo chvieť, zatiaľ čo bol Dean odtiahnutý preč.
Čo sa stane? Čo bude Dean robiť?
Zatvoril oči, bojoval s tými zbabelými slzami, o ktorých sa zaprisahal, že už nikdy nepreroní. Poznal chvíľu, kedy sa zápas začal. Obecenstvo vybuchlo, ľudia vykrikovali príkazy. Vety ako „odtrhni jej ucho!“ a „Udri ju do tváre!“ všetko, čo on mohol robiť, bolo stúliť sa v rohu svojej klietky a čakať na výsledok. A keď ho zistil-

Hectorove viečka sa prudko roztvorili. Sotva lapal po dychu, ako sen ustupoval, uvedomil si, že je premočený od potu, zdalo sa, že jeho telo horí. Rýchlo si prezrel svoju spálňu. Bol sám. Jeho hrubé, tmavé závesy boli zatiahnuté a jediné zdrojom svetla bolo azúrové pulzovanie z jeho paží.
Jeho paže. Doriti! Vyskočil na nohy a obe si pozorne obzrel. Pokožka bola drsná od jeho neustáleho škriabania, farba opadla. Znova. Mračiac sa, pozrel sa na svoju posteľ. Napriek jeho ohňovzdorným prikrývkam za sebou zanechal spálené stopy.
Musíš sa lepšie ovládať.
Srdce mu nepravidelne búšilo proti rebrám, krv žeravá v žilách. Hector nenávidel sny o svojom detstve, ale obzvlášť nenávidel túto jednu spomienku.
Aspoň, že si nesníval o tom, čo sa stalo nasledujúcu noc.
Roztrasene odkríval do kuchyne. Jeho tetovacia pištoľ, farba, rôzna ďalšia výbava a gáza spočívali na jeho kuchynskom stole, kde mal aj roztrúsené papiere o svojej minulosti. Články o ľuďoch s nevysvetliteľnými schopnosťami, ktoré nemali nič spoločné s mimozemšťanmi. Veci ako napríklad pokožka meniaca sa na kameň a kosť na kov. Veci ako napríklad oči, ktoré vírili a hypnotizovali a hlasy, ktoré zotročovali. Potom tu boli papiere týkajúce sa rodokmeňov jeho matky a jeho otca. Hector prišiel z chudobného, nevzdelaného odpadu, a dokonca sa musel sám naučiť čítať a písať.
Ďalší dôvod, prečo by si nemal byť s Noelle.
Táto myšlienka ho nepristihla nepripraveného. Myslel na ňu celú včerajšiu jazdu domov. Myslel na ňu, keď sledoval televíziu než išiel spať. Myslel na ňu, keď zaspával. Bol len prekvapený, že sa mu o nej nesnívalo. Á... bola tu erekcia. Doriti s ňou. Hector si vypestoval veľmi zlý zlozvyk. Stačilo pomyslieť na Noelle a vzrušil sa. Bez ohľadu na to kde bol alebo čo robil.
Nemôžeš ju mať. Prečo je to tak ťažké prijať?
Aby povzbudil to prijatie, vypočítal dôvody, prečo sa jej musel vyhýbať.
Mala peniaze. On nemal.
Bola sofistikovaná. On nebol. Vlastne, bol taký drsný a hrubý, ako len muž dokázal byť.
S publicitou, ktorú zbierala žena ako je ona, v kombinácií s jeho špinavou minulosťou – a prítomnosťou – by boli hlavným titulkom vo večerných správach a nič z toho by nebolo dobré. Mia mu hovorila, že noviny už volali A.I.R. kvôli Noellinmu zápisu, zisťujúc ako sa jej darí v tábore. Nezáležalo na tom, čo sa stalo alebo koľko by bolo potrebné kopať, nikto nezistí o násilí v Hectorovom detstve. To Hector pochoval, hlboko, zameniac priezvisko Beckham za bratovo meno.
Ale tá vec s prostitútkami? Hej. Kvôli tej informácií stačilo zodvihnúť telefón. A keby ho pristihli „schádzať“ sa s Noelle, jeho sexuálne praktiky by na neho hľadeli z každých novín a televíznych obrazoviek, s ktorými by sa stretol. Nie, vďaka. Aj fakt, že o tom vedel, bol dostatočne zlý.
Okrem toho, existuje lepší spôsob ako sa zbaviť niekoho ako je Noelle? Nie, že by ju niekedy mohol mať. Keď raz zistí pravdu o ňom, aj tak ho už nebude chcieť. Prestane sa na neho pozerať pohľadom ako keby boli sami a nahí. Jediná vec, ktorá ich držala od seba bola modlitba, ktorú ani jeden z nich nechcel mať zodpovedanú.
Pohľad, ktorému neveril. To dievča bolo prefíkané. Veľmi prefíkané. Pri nej muž nikdy nevedel, na čom stojí, čoho je schopná alebo čo vlastne od neho naozaj chcela. Nielen, že bola prefíkaná, alebo bystrejšia, než vyzerala, drsnejšia, pripravená na čokoľvek, čo po nej A.I.R. hodí. Po tých dvoch úderoch, ktoré mu dala, sa pravda už nedala nepopierať: ak sa neurobí niečo drastické, nakoniec dokončí tento výcvik a on sa s ňou bude musieť stretávať po zvyšok svojho pracovného života.
Jeho ruky sa stiahli do pästí a žiara zosilnela. Doparoma s tým, prestaň na ňu myslieť a oprav si tetovania.
Hector sa zviezol na stoličku, prehrabal sa zásobami, poskladal tetovaciu pištoľ. Robil to už toľko rokov, už to bola pre neho automatika. Úprimne, dokázal by to urobiť aj so zatvorenými očami. Malá ihla kĺzala po pokožke, vytvárajúc keltský symbol pokoja, znova a znova. Príležitostne musel prestať, aby zotrel krv, ale tá žiara bola čoskoro utlmená. Nanešťastie to nebolo tak aj s horúčavou. Do pekla. Hector si uvedomil, že dokým nevypustí zo seba tie najtemnejšie vrstvy jeho telesných sexuálnych túžob, tetovania mu nepomôžu. Pretože bolo jasné, že túžba po Noelle ho urobila citlivým na všetky ostatné emócie. Obzvlášť hnev. Teraz bol ako bomba, ktorá bola pripravená vybuchnúť.
Takže. Nebolo pochýb, že dosiahol nebezpečný stupeň. Úroveň, na ktorej by mal niečo ihneď teraz a okamžite urobiť. Inak bude trpieť.
Ty vieš, čo musíš urobiť.
Hej, vedel a dostane sa k tomu. Teraz musel dokončiť svoje tetovania. Možno mu teraz nepomôžu, ale neskôr áno, po tom, čo sa dostane k tomu. Objavil túto metódu asi rok predtým, než sa pripojil k A.I.R. Bol zúfalý, vyskúšal meditáciu, dokonca si robil záznamy o jedlách, ktoré zjedol, v nádeji, že problém pramenil v jedle. Potom raz niekde čítal, že divokí bojovníci si tetovali obrázky, ktoré ich mali upokojovať. Hector si pomyslel: prečo nie? A urobil to isté.
Hoci prvú vrstvu farby rýchlo spálil, páčila sa mu skutočnosť, že dokázal posúdiť stupeň horúčavy iba jediným pohľadom. Tak to skúšal znova, zasypával svoje paže rôznymi symbolmi pokoja. Čoskoro zistil, že keltské vydržia najdlhšie, najlepšie pomáhajú a boli najlepšími ukazovateľmi. Odvtedy si aplikoval tie. Ak si niekto z jeho spolupracovníkov všimol, že niekedy je farba svetlá, niekedy tmavá, alebo že symboly boli niekedy na iných miestach, nikdy nikto nič nepovedal. Aj tak nikomu nikdy nedovolil, aby si ich obzerali, a všetci vedeli, že sa ho nemajú dotýkať.
Keď skončil, očistil si obe paže a naniesol antibiotickú masť. Zajtra bude mať chrasty, ale nevadí. Bude mať rukavice a nikto z A.I.R. o tom nebude vedieť.
Mia pre neho mala prípad a on sa tešil ako sa do neho ponorí. Ďalších päť mimozemských dievčat bolo nájdených v sklade. Boli približne rovnakého veku – tesne pred dvadsiatkou – ale každá bola inej rasy a nevedela hovoriť po anglicky. Neboli také vyhladované ako tie tri pre nimi, ale boli rovnako traumatizované.
Mia povolala tlmočníkov, ale napriek tomu dievčatá poskytli len málo použiteľných detailov. Vedeli len to, že v jednej chvíli boli doma a v nasledujúcej boli v sklade. Nanešťastie nevideli svojho únoscu – alebo si nespomínali, že by ho videli. Drogy sa dokázali pohrať s pamäťou kohokoľvek a ony mali čerstvé stopy na žilách. Stopy, o ktorých vyhlasovali, že o nich nič nevedia. Boli zajaté tri dni a nikto po ne neprišiel. Búchali do stien a kričali o pomoc, ale nikto ich nepočul. Pochopiteľné.
Po vojne medzi ľuďmi a mimozemšťanmi, bola planéta zničená a takmer všetko sa muselo znova vybudovať. Väčšina budov bola zo štítov brnenia a väčšina múrov bola zo zvukotesnej ocele. Dokonca aj sklady. Dobrá vec, ak vaša planéta pôjde do vojny. Zlá, ak ste žena zatvorená niekde, kde nechcete byť. Mia ich našla len preto, že dostala anonymný tip. Rovnakým spôsob našla aj tie predtým. Hector mal v pláne začať trochu kopať a zistiť, čo sa dá o Pánovi – alebo Pani? – Anonymnom.
Tiež mal v pláne vypočuť dievčatá a zistiť, či si spomenuli na niečo nové – alebo niečo zatajili. Pokúsi sa byť nežný, ale jeho hlas bol drsný bez ohľadu na to, čo povedal alebo aká emócia v ňom pracovala, a jeho výzor sám zvyčajne odstrašil krajšie pohlavie.
Ale možno to bolo to, čo dievčatá potrebovali. Možno sa stále báli svojho únoscu (alebo únoscov). Možno potrebovali vedieť, že A.I.R. dokáže byť rovnako strašidelná a že niekto ako Hector by ich ochránil svojím životom. A aj to urobí. Mal slabosť pre mladých a zničených a pracoval na tomto type prípadu usilovnejšie než ktokoľvek iný. Preto musel byť zajtra v top forme.
Odhodlane, Hector si pripravil sendvič a rýchlo vdýchol všetky omrvinky, aj keď boli bez chuti a usadili sa ako olovo, potom stiahol pohár vody. Tak teda v poriadku. Postaral sa o dve svoje potreby. O svoje paže a svoj hlad.
Už zostávala iba jedna.

Hryzúc si vnútornú stranu líca, zodvihol telefón a vytočil Šťastné Konce. 

10 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-) ;-)

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  7. Vďaka za skvelý preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  8. díky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat