úterý 18. srpna 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 6



Hector sa pomaly otočil, obzrel si každého člena skupiny, ktorá sa zoskupila okolo neho do kruhu. Nuž, každého člena okrem Noelle. Vyhýbajúc sa tým bradavkám bola priorita číslo jedna.
„Zatiaľ všetko, čo ste, vy padavky, robili, bolo cvičenie. Je čas zmeniť to.“ Uchopil golier na svojom tričku a potiahol. Pretiahol látku cez hlavu a pustil ju na zem. Niekto možno zalapal po dychu, ale nemohol si byť istý. Ďalšie na rade boli stopky. Pokrútil ramenami, naťahujúc svaly. Kosti v krku mu praskali, keď otočil hlavu doľava, potom doprava. Pot mu stekal v potôčikoch po hrudi a zachytával sa na páse jeho bežeckých šortiek.

Ďalšie zalapanie po dychu, potom vzdychnutie. Chrapľavé vzdychnutie. Ako keby sa Slečne Tremainovej páčilo, čo vidí. Doriti. Nepozrie sa tam. On sa tam, kurva, nepozrie.
„Ty.“ Ukázal na chlapíka, po ktorom niektoré dievčatá slintali. Johnny Deschanel. Tmavé vlasy, tmavé oči. Nie taký vysoký a svalnatý ako Hector – A kým bol? –, ale bol celkom vhodný, čo sa týkalo veľkosti a dokonalý na prvú ukážku. Ukážku, ktorá, snáď, vystraší z Noelle jej tvrdohlavosť, zachráni ho predtým, než bude musieť dosiahnuť svoju hranicu. „Do stredu kruhu. Dáme si zápas.“
Namyslený malý hajzel vykročil ako páv, napriek jeho očividnej únave. Tí, ktorí mali za sebou len štipku výcviku, sa dali najľahšie pritlačiť k zemi. Považovali sa za expertov, pretože na ulici sa im podarilo zložiť pár protivníkov. Tu, teraz, bola tá skúsenosť viac prekážkou. Johnny nemal ani predstavu, čo by s ním niekto, kto má za sebou viac výcviku, dokázal urobiť.
Ale veď on sa naučí.
„Zaútoč na mňa,“ povedal Hector Johnymu. Zozadu vytiahol novonavrhnuté azbestové rukavice, ktoré mu viseli z pása a natiahol si ich ten materiál na obe ruky. „Udri ma, aspoň raz, a ty a zvyšok žiakov dostanete voľno a môžete robiť čo chcete po zvyšok dňa.“
V tých tmavých očiach zažiarilo vzrušenie a predsavzatie. Ale chlapík nepovedal nič, iba prikývol a skočil po Hectorovi. Hector to predpokladal. Len ustúpil na bok a Johnny preletel povedľa neho, so zavrčaním narazil do Avy. Noelle mala výhrady, a tak ho kopla. Čo však Hectora prekvapilo, Johnny využil tú rýchlosť ako výhodu a vyskočil na nohy. Šikovné. Neprinesie mu to žiadnu výhru, ale bolo to šikovné.  
Keďže bol svedkom toho, ako rýchlo dokázal Hector očakávať a reagovať, Johnny si na svoj druhý útok vybral iný spôsob. Krúžil... krúžil... približoval sa. Vo chvíli, keď bol na dosah, udrel päsťou Hectora do nosa. Alebo sa len pokúsil. Hector zachytil jeho ruku a zakrútil ňou, Johnnyho otočil dokola, a pritlačil mu ruku za chrbát. Ten uhol bol nepríjemný, bolestivý a ponižujúci, pretože Johnny nemohol urobiť nič, aby ušiel, okrem vykĺbenia ramena.
To bolo ľahšie než som čakal a trochu aj sklamaním. Hector ešte nezlomil ani jednu kosť.
„Čo urobil zle?“ opýtal a skupiny. A hej, možno sa trochu chvastal. Kým Johnny sa zvíjal, Hectorova hruď sa vydula ako páví chvost, úplne pozrite sa na mňa, pozrite, aký som silný.
Noelle a Ava obe zodvihli svoje ruky. „Och, ja viem. Mňa, mňa si vyber!“
„Nie, vyber si mňa. Ja mám pravdivejšiu pravdu. Väčšiu pravdu. To je jedno, vyber mňa!“ Po pár sekundách si začali navzájom sťahovať ruky.
Ignorujúc ich, s úmyslom vysvetliť zložitosti svojej veľkoleposti, pustil Johnnyho a postrčil chlapíka na voľné miesto v kruhu. „Choď na miesto.“
Namiesto toho, aby Johnny poslúchol, sa s vrčaním a napriahnutou päsťou obrátil. Hector sa sklonil a sám zaútočil. Johnny ale nebol taký rýchly, aby sa uhol. Kontakt. Žiak padol ako kameň do vody a presne tak omdlel.
Tvrdá skutočnosť: položte svoje hánky na chrupavku a hánky zakaždým vyhrajú.
„Lekcia číslo jeden.“ Hector sa narovnal, spustil ruky k bokom. „Boj sa neskončil len preto, lebo váš súper už áno. Nemôžete použiť pyre-gun na omráčenie ľudí a niektorí mimozemšťania sú už nejakým spôsobom odolní a sú schopní sa pohybovať behom niekoľkých sekúnd po náraze lúčov. Vždy sa uistite, že váš cieľ je vážne na zemi a mimo hry. Príklad.“
Kopol Johnnyho v bezvedomí do brucha. Z úst mu vysyčal vzduch a jeho telo sebou trhlo, ale neskrčil sa, aby si chránil životne dôležité orgány. Takže fajn. Bol vážne na zemi a mimo hry. Niekto zatlieskal, zahulákal. Hector sa otočil, viečka stiahnuté do štrbín.
Bol tam Dallas, na Johnnyho pôvodnom mieste, perličkovo biely úsmev žiaril proti jeho silne opálenej pokožke, kým mával päsťou vo vzduchu smerom k nebu. „Naučil som ho všetko, čo vie,“ povedal Dallas. „Mám na mysli Hectora, nie toho, kto dostal plastiku nosa zadarmo.“
Nebudem sa smiať. „Vynes odpad, dobre, Dal?“
„Jasnačka.“ Dallas behom pár sekúnd popadol Johnnyho a ťahal ho von z kruhu.
„Takže.“ Hector sa znova obrátil. „Kto je ďalší?“ Počkal niekoľko úderov srdca. „Noelle?“
Takmer ju zrazil na zem divokosťou svojho pohľadu, ich oči sa stretli, uzamkli do seba. Jej škorcovo sivá proti jeho iskrivej zlatej. Očakával, že Noelle odmietne. Možno bude zbabelá. Usmiala sa tým dychtivým bobrím úškrnom, ktorý videl prvý deň, a postavila sa. Úplná nevinnosť, úplná hravosť, totálny rozpor. Podráždenie – a prekvapenie aj ďalšia vlna z toho hlúpeho vzrušenia – mu urobilo uzlíky z vnútorností.
„Nezabi ho, Noelle,“ povzbudzovala Ava. „Iba mu trochu ublíž.“
Noelle ukázala svojej priateľke palec. Slnko si konečne našlo svoje miesto na krásnej modrej oblohe, žiarivo svietilo, žiadne oblaky nerobili prekážku tej nádhere. Vrkoč mala prilepený k hlave, líca očervenané, ale dočerta s tým všetkým, nikdy nebola krajšia.
„Nebudem k tebe ohľaduplný.“ To je pravda. Nedokázal to. Nie, ak sa jej mal zbaviť. A okej. Možno sa mýlil a jedného dňa z nej bude dobrý agent. To jej odhodlanie, ak by bolo vhodne usmernené, ju mohlo dostať na rôzne miesta. A možno to od neho nebolo fér, keď ju chcel vykopnúť, pretože ho priťahovala. Nezáležalo na tom. Bola bohatá. Dostane sa cez to.
„Ohľaduplný ku mne? Ale no ták, Agent Nepríjemný, bola by som sklamaná, keby ste boli.“ Nebol očarený. „Rovnaké pravidlá? Je to ako na hracom automate, keď ťa udriem, dostaneme voľno?“ opýtala sa.
Prikývol. Na hracom automate? A doparoma, ten jej hlas. Vďaka tomu chrapľavému, sexy tónu znelo znova všetko, čo povedala, sugestívne a hriešne. Ako keby slová „rovnaké pravidlá“ sa nejako zmenili na „vo mne“. Takže teraz jej bude musieť dať všetko, čo má, bez toho, aby použil ruky. To pálenie už začalo prenikať na povrch, tetovania žiarili cez póry látky rukavíc. Modlil sa, aby si to nikto nevšimol. Alebo, ak si to aj všimnú, tak aby si mysleli, že je to iba optický klam.
To nie je až taká zlá myšlienka, hovoril si. Tak, ako boli vyčerpaní, hladní a domlátení, uverili by všetkému. Určite áno. Snáď. Vo svete, kde mimozemšťania žili medzi ľuďmi, ktorí ich ešte neprijali, diskriminácia bola prebujnená. O koľko horšia by bola tá diskriminácia pre odpornú, genetickú mutáciu? A presne tým bol Hector. Prešiel si všetky záznamy o sebe, o jeho minulosti a jeho rodine, a to bolo jediné vysvetlenie, ktoré dávalo zmysel.
„Takže, budeš tam len stáť alebo čo?“ opýtala sa Noelle.
Doriti. Rozptýlenie mu v tomto prípade nepomôže. „V poriadku. Pozrime sa na to, čo máš.“
„Och. Okej.“ Oči sa jej rozžiarili a ona zodvihla svoje tielko a podprsenku. „Mám tridsať šestky, košík C.“
Mužské osadenstvo možno zapískalo, ženské možno zhíklo. Hector si nemohol byť istý, pretože si ch prestal všímať. Prestal si všímať všetko okrem tých dokonalých prsníkov. Prisahal Bohu, jeho myšlienky boli mimo, jeho nervové zakončenia zúrivo lietali po celom tele. Ružové bradavky ako perličky a zrelé na satie. Nebola opálená, všade bola ako sladká smotana a med. A skracovala medzi nimi vzdialenosť, tie prsia sa hojdali, hľadeli na neho, zvádzali ho, vyzývali ho, takmer na dosah. Totálne na dosah. Natiahol prsty, chcel sa dotknúť.
Dvakrát ho udrela do brady tak tvrdo, že keď padal, vypľúval krv. Než dopadol na zem, pred očami mu tancovali hviezdičky. A potom, keď padol, udrel si lebku o ten istý kameň, o ktorý zakopol, hviezdičky zmizli a nahradila ich hustá, čierna pavučina.
Dobrú noc, Hector.
Nebol si istý, ako dlho bol mimo, než otvoril oči a uvidel biely blesk nad sebou. Vedel len to, že v spánkoch mu pulzovalo a tie hviezdičky sa rozhodli pre prídavok. Ďalšie blýskanie. Teraz vážne, čo to bol... Pochopenie zapadlo na miesto a on zavrčal s ťažko potláčanou zúrivosťou. Ten biely blesk bol zo skurveného mobilu s foťákom. Ponižujúce. Zamračiac sa zdrapol ten prístroj a rozbil ho na niekoľko častí.
Uškŕňajúca sa, Noelle sa zohla, vztýčiac sa nad ním a blokujúc slnko, bola všetkým, čo videl. „To je v poriadku, agent Nepríjemný. Už som si poslala kópiu na mail.“
„Pojeb ma,“ vydýchol, precedil tie slová cez rýchlo opúchajúce pery.
Ten úškrn sa ešte viac rozšíril. „Nemôžem. Patríš Ave.“
Patril... Ave? Počkať. Čo?

„Takže,“ povedala Noelle, usmievajúc sa pomaly, hriešne. „Chceš vedieť, kde si urobil chybu hneď teraz, alebo mám počkať a povedať ti to neskôr?“

9 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  3. :D :D :D :D :D ta zena je nebezpecna :D
    skvely preklad ;-)

    OdpovědětVymazat
  4. Vďaka za skvelé pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  6. Ježíš tak ten konec byl dokonalej :-) :-) :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat