úterý 11. srpna 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 5

Spoločnosť pre vyšetrovanie a odstraňovanie mimozemšťanov – výcvikový tábor
Deň siedmy

Bože, zľutuj sa.
Ak by Hector dnes ráno zomrel na masívny infarkt, bola by to vina Noelle Tremainovej. Zrejme sa blížil k počtu erekcií, ktoré mohol človek prežiť – a ignorovať – za jediný týždeň, tesne predtým, než umrie. Hector však nebol jediný muž, ktorý trpel kvôli nenaplnenej túžbe. Každý muž v okolí ju sledoval s rôznym stupňom vzrušenia. A to ho neštvalo – jednoducho sa len zobudil so zlou náladou. Znova.

Vôbec nespával. Ani pred ich bozkom roztápajúcim kosti a rozhodne nie po ňom. Každú noc o nej sníval. O tom, ako ju bozkáva a dotýka sa jej a to iba prehlbovalo jeho potrebou po nej, neustále rastúcu v posadnutosť. Pretože uvažoval nad tým, že zatiaľ čo by krútil jazykom okolo toho jej, uchopil by jej prsia, nepocítil by, ako jej bradavky tvrdnú pod dlaňou. Ponoril by svoje prsty hlboko do jej vlhkého, premočeného pohlavia.
Ale nikdy to neurobí.
Ale teraz chcel urobiť tie veci viac než potreboval dýchať. Takže to, čo začalo ako malá príťažlivosť, sa plne rozvíjalo do situácie typu musím ju pomilovať.
Dnes to ale skončí.
Snáď.
Ak sa toto stalo za sedem dní, predstavte si, čo by sa stalo za štrnásť. A dvadsaťosem. A Božechráň, päťdesiatšesť. Nemohol. Nie bez potenia sa. V tú noc sa k nej vôbec nemal priblížiť, ale ona sa na neho pozrela tak vzdorovito, že sa prakticky okolo nej ovinul, aby ju zastrašil. Aspoň si to nahováral. Po celý čas sa do nej vpíjal, užívajúc si iskru v jej očiach, v zmyselnosti jej vône, v ženských krivkách jej tela. A ten bozk? Na to nemal ospravedlnenie.
Bola to tá najhlúpejšia vec, ktorú kedy urobil. Vedel to vtedy a vie to naozaj aj teraz. Obzvlášť, keď jeho túžba mať ju bola taká pohlcujúca, že jeho ruky vzbĺkli a jeho to vôbec netrápilo. Popálil jej tričko, takmer popálil jej pokožku, riskoval jej bezpečie, aj jeho vlastné. Dokonca svoju slobodu. Nikto z A.I.R. nevedel, čo dokázal, a chcel, aby to takto aj zostalo. Pretože, ak to niekedy niekto zistí, buď ho zatvoria do cely a kľúč odhodia, alebo ho nakŕmia hlavňou a nábojmi typu 22.
A on by si to zaslúžil!
No nikdy by nedovolil, aby ho niekto zatvoril do cely. Strávil väčšinu svojho detstva v klietke s rozmermi štyri krát štyri, vysmievali sa mu, bol vyhladovaný, mlátený a zlomený po tom, čo bol prinútený biť sa s inými jednorazovými deckami, znova a znova. Väčšina z nich bola pozbieraná z ulice, ale niektoré, ako on, mali rodičov, ktorí hľadali rýchly zárobok. Rodičia, ktorí postavili proti sebe svoje vlastné deti, kým dospelí muži a ženy podávali stávky na víťaza a stav porazeného. Hector pracoval tvrdo, aby sa oslobodil, a po ceste musel zabiť veľa ľudí. Niečo, čo neľutoval. Jeho život možno nebol jednoduchý alebo plný zábavy, ale robil vlastné rozhodnutia. Menil svet. Pomáhal tým, ktorí trpeli tak, ako kedysi aj on. Mal cieľ.
Našťastie si Noelle nevšimla tú žiaru. Ak áno, bola by niečo povedala. Nebola typom, ktorý by zostal ticho. O ničom.
Môžeš ísť, ale ak bude pokračovať v takomto uvažovaní, nebudeš. Sústreď sa na tu a teraz. Na to, na čom záleží. Na čokoľvek iné okrem toho bozku.
Žiaci boli vyburcovaní zo svojich postelí pred menej ako desiatimi minútami. Samozrejme, dostali iba dvojhodinový spánok, takže väčšina z nich stála na nohách v polospánku. Keď sa spustila trúba, signalizujúc, že nastal čas na „šup z postieľky“, mali iba päť minút, aby sa obliekli, urobili čo potrebovali a postavili sa do radu.
Noelle sa vynorila v tom najkratších, najtesnejších ružových šortkách, aké kedy videl, a rovnako tesnom bielom tielku. Mala by vyzerať ako hociktorá iná žena v tábore, ale on uvidel krivku jej zadku, a doparoma. Nikto na celom svete nemal zadok ako ona. Opálený, okrúhly, dokonalý. Na zahryznutie.
Nechoď tam.
Vlasy mala na vrchu hlavy zopnuté do vrkoča, dlhý prameň sa hojdal tam a späť každým energetickým krokom, ktorý urobila. Energetické kroky, ktoré hraničili s oplzlosťou kvôli červenej čipke, ktorá sa vinula hore po jej vojenských čižmách.
Hej, preto.  
Tvár mala čistú, bez make-upu, dodávajúc jej tak čerstvý, orosený vzhľad. A so svitajúcim slnkom za ňou, orámovaná zlatými lúčmi, oranžovými a ružovými, bola oživenou fantáziou každého muža. Fantázia. To je všetko, čím pre neho môže byť. Takže bude musieť predstierať, že si nevšimol, že je bradavky sú tvrdé od chladného, príliš skorého ranného vzduchu. Bradavky, ktoré cítil na svojej hrudi. A och, sladký Ježiš, na pásiku pokožky zvodne odhalenom medzi lemom jej trička a pásom jej šortiek. Pupok mala tak vynikajúco ponorený, bol by ihriskom pre jeho jazyk.
Neopováž sa tam ísť, ty darebák. Prosba prameniaca z hlboko zakorenenej potreby chrániť sa.  
„Začnite bežať,“ vykríkol na zostávajúcich dvadsaťštyri nováčikov v tábore. Dvaja už vypadli kvôli zraneniam, dvaja boli vykopnutí, pretože skočili ako poslední a jeden nízky, zženštilý muž s tenkými fúzami a zvykom spávať v ženských kasárňach, jednoducho zmizol.
Šokujúco, Noelle nebola medzi tými, ktorí vypadli. „A nezastavujte, dokým vám nepoviem stop,“ dodal. „Zastanete a idete domov.“
Skupina sa pustila tak rýchlo do akcie, že ich stonania „bože, už zase“ boli sotva počuteľné. Zúfalo túžiaci po rozptýlení – takom, ktoré bude naozaj fungovať – sa Hector pustil do pohybu, odhodlaný sám si odbiť svoje kolo nadávok.
Toto bol jeho posledný deň tu. Aspoň do budúceho mesiaca. Ako ostatní, mal by tu zostať, ale kvôli svojej schopnosti dostal povolenie opustiť tábor na týždne, kedy nebol vo vedení. Nie, že by jeho šéf poznal pravdu. Keď sa Hector po prvý raz pripojil k A.I.R., klamal o svojom zdravotnom stave. Kožné ochorenie, ktoré si vyžadovalo, aby na neho jeho spolupracovníci nesiahali, že niekedy nosil rukavice a niekedy, keď bola „agónia“ príliš neznesiteľná, že zostával doma. Väčšina z nich rešpektovala tú prvú podmienku, všetci sa smiali na druhej a niektorí mu zriedkavo priniesli kuraciu polievku s rezancami kvôli tej tretej.
Teraz mal menej ako dvanásť hodín, než mu „zamávajú na rozlúčku“, čo znamenalo, že má dvanásť hodín, aby sa zbavil Noelle. Mal bojovať s Miou, keď mu povedala: „Tremainovej sa poradilo vykradnúť? A čo? Mám rada dievčatá s iniciatívou. Zostáva.“ Namiesto toho skočil do svojho auta a pálil gumy v meste, aby ju našiel.
Celou cestou si hovoril, že pre neho bola príliš mladá. Hovoril si, že pretiahnutie žiačky je neetické, ale jeho myseľ zastavila na slove „pretiahnuť“ a na zvyšku vety už nezáležalo. Hovoril si, že ak by ju zlákal do postele, mohla by ho považovať za taký zlý matrac, že by sa na ňom smiala ešte nasledujúce roky, ale jeho myseľ znova zastala na slovách „matrac“ a „blížiť sa“, a tak začal vymýšľať spôsoby, akými ju ochutnať.
Doriti.
Suma sumárom: nemala vydržať tak dlho.
Hej, bola inteligentnejšia, než si spočiatku myslel, ale potrebovala oveľa viac šikovnosti, aby bola v tejto práci úspešná. Ako by reagovala na mieste príšernej vraždy? Zvracala by? Odpadla by? Zrejme oboje. Vyriešil väčšinu zo svojich prípadov, než prišiel sem, a všetky z nich boli otrasné. Obzvlášť ten posledný. Ľudský tínedžer sa pobil s Teranským tínedžerom, a ani jeden z nich to neprežil, zanechali za sebou poriadne krvavý neporiadok. Teranove pazúry roztrhali toho človeka na tisícku rôznych vianočných mašlí. Potom, s vedomím, že mimozemšťania boli súdení drsne a niekedy boli veci ako sebaobrana zabudnuté, sa Teran zabil, než aby strávil zvyšok svojho života v cele A.I.R.
Boli to deti, preboha. Ich vražda a samovražda ovplyvnili Hectora tak, ako doteraz nič na svete. Ani poriadne nežili a nevedeli, že tam vonka je aj niečo lepšie.
Noelle bola iba rozmaznávaná. Čo vedela o bolesti a utrpení? A jej zatknutia? Stále tomu veľmi neveril. Nie až to takej miery. Ak prežije tábor a nejako sa je podarí stať sa agentom A.I.R., na ulici bude roztrhaná na kúsky. Ba čo viac, bude prekážať tomu, s kým bude vo dvojici. Je jasné, že poškodí dôkazy a podobne. Pravidlá pre ňu nič neznamenali.
Minulú noc sa jej dnu podarilo prepašovať jedlo – a nie cez tunel. Vlastne ani nevedel, ako sa jej to podarilo. Neprehovorila a ani nikto iný. A pretože nemohol dokázať, že boli porušené pravidlá, Mia znova dupla nohou s namysleným: „Zostáva!“
Hector by sa nikdy nedozvedel o kontrabande, ak by nebolo Dallasa, ktorý bol vždy hladný a nasledoval svoj nos ako poľovný pes. A Hector, mysliac si, že si ten tupec chcel iba obzrieť Noelle pod sprchou, nasledoval agenta. Čo našiel: žiaci zoskupení vedľa seba, odtŕhajúc kuracie mäso z kostí, ako keby boli na poslednej večeri. O tom bol tento pätnásťmíľový beh. A aj preto budú najbližší mesiac žiaci žiť vonka v prírode.
Bol to sakramentský trest.
Ale aj tak. Hector si nemyslel, že zmena priestoru by Noelle zlomila. Povedala niečo také v zmysle, že „kempovanie je zábava“ a zatočila sa. Takže nastal čas vystupňovať mučenie. Nastal čas... ublížiť jej.  
„Myslím, že som ťa zabudla dnes ráno pozdraviť,“ povedala, keď prechádzala popri ňom, ten dymový hlas ho vtiahol späť na dráhu. „Takže, dovoľ mi napraviť to. Dobré ráno, Hector.“
Takmer sa potkol o svoje vlastné nohy. Prisahá Bohu, povedala jeho meno, ako keby bol v nej a vrážal do nej. „Pre teba som Agent Dean,“ vyštekol. Nie s hnevom, ako to mal urobiť, ale ešte s ďalším návalom iskriaceho vzrušenia.
Kontrola rúk. Jemné pálenie, jemné svrbenie. Bol okej. Nateraz.
Zafňukala ako keby jej srdce bolo práve v procese lámania. „Ty mi nepopraješ dobré ráno na oplátku?“
„Nie, nepoprajem.“ Dúfam, že tvoje ráno vybuchne. Hmm, výbuch. Doriti. Doparoma. A ešte ďalších tisíc nadávok. Potreboval pretočil späť a skúsiť novú myšlienku. Dúfam, že tvoj deň sa dá vylízať. Hmm, lízať. Doparoma s tým! „A teraz sa sústreď, ako dobré dievčatko.“ To bol príkaz pre oboch. Pretože áno, každou minútou, ktorú s ňou strávil, bol viac a viac dievčaťom.
„Pane, áno, pane.“ V jej hlase už nebolo ani stopy po ublížení.
Vysmievala sa z neho? Určite nie.
Prvé kolo zanechalo jemný lesk potu na odhalenej pokožke, vďaka čomu sa eroticky ligotala. To isté platilo aj pre jej priateľku Avu, ktorá držala tempo po jej boku. Ale on nechcel hodiť Avu na svoju posteľ a horúčkovito ju pretiahnuť.
A nechceš to urobiť ani s Noelle.
Tento druh túžby bol pre neho novinkou, to je všetko. On to prežije. Prekoná to. Vždy to prekonal.
„Agent Nepríjemný (Slovná hračka, Hectorove priezvisko je Dean, Noelle ho nazvala Agent Mean, čo znamená zlý, protivný, nepréjemný, a pod. – pozn. prekl.), dávajte pozor na ten-“
Jeho čižma narazila do niečoho tvrdého a nehybného, a sotva sa mu podarilo nespadnúť.
„Kameň,“ dokončila. Jej chrapľavý smiech sa ozýval cez celé okolie, prenikol cez jeho pokožku a do buniek, šumiac ako šampanské. Presunula sa niekoľko krokov dopredu a neobzrela sa späť, vrkoč sa jej hojdal tam a späť.
Ponižujúce.
„Znova si zabudla na význam vety „mám ho prvá“?“ Začul, ako sa jej Ava pýta.
Noelle urobila premet, keď jej odpovedala. „Kdeže. Iba ti ukazujem, ako sa to robí.“
Ava si odfrkla. „Ako sa to robí? Tak, že všetkých utrápiš k smrti?“
Mali divný vzťah. Viac ako len šéf/zamestnanec, ako si spočiatku myslel. Ale čím boli pre seba navzájom v skutočnosti, na to ešte neprišiel. Ale teraz nad tým nebude uvažovať. Teraz tu boli iné, dôležitejšie, veci. Ako napríklad zničiť všetkých, vrátane seba, týmto behom.
„Rýchlejšie,“ prikázal.
Zastonali, ale poslúchli. Čas odtikával. A odtikával. Noelle už neprebehla okolo neho, ale to nebolo požehnaním, ako to malo byť. Proste len zostávala pred ním a on ju nikdy nestratil z dohľadu. Pohybovala sa ako puma. A nikdy nespomalila. Ale na druhej strane, ani on nespomalil. Vždy na sebe pracovala tvrdšie, než hocikto iný – okrem seba samého. Tlačil na ňu ešte tvrdšie, dúfajúc, že ju zlomí. Zatiaľ nemal šťastie.
Doparoma s tým. Noelle musí byť preč, kým nastane čas na jeho návrat budúci mesiac. Jeho paže, jeho ruky... hej, teraz vážne začali pálil a svrbieť. Farba už trochu opadla.
Keď sa dostane domov, vezme si na pár dní osobné voľno a prerobí si svoje tetovania. Nejakým spôsobom boli tie Keltské symboly jedinou vecou, ktorá mu naozaj pomáhala. Ale nevedel, ako tie tetovania udržali tak dlho jeho schopnosť pod kontrolou. Presne ako nevedel, prečo bol taký, aký bol.
Nikto iný v jeho rodine nikdy nevykazoval takého prekliatie. Okrem toho, farba bola jeho mierkou. Čím svetlejšia bola, tým bol vo väčšom nebezpečenstve. Keď z nej už nič nebolo, ani Boh mu nedokázal pomôcť. Hector nielen, že zabil všetkých okolo seba, mimovoľne zničil celé budovy.
„Snaží sa nás zabiť,“ zafučal jeden žiak, ktorý prišiel zozadu.
„Po tomto sa pôjdem zabiť sám,“ zachrapčal ďalší.
Hector sa pozrel na hodinky zavesené na krku. Už behali tri hodiny a tridsaťdva minút. Takže už prešvihol čas behu o viac ako dve a polhodiny, než pôvodne zamýšľal. Ufňukanci.
Každého jedného si prezrel. Boli premočení potom, dokonca aj Noelle, a ich kroky boli ťahavé. Dobre. Rád by na nich zatlačil ešte viac, a dopekla, dokonca aj samého seba, keďže tento beh vôbec nemal absolútne žiadny vplyv na jeho hormóny, ale ešte stále tu bolo dosť blbostí, ktoré mohol urobiť, než si vezme voľno, takže čím skôr začne, tým lepšie.
A čím skôr sa dá dokopy a pod kontrolu, tým skôr sa bude môcť vrátiť do práce. Prípad mu úplne pohltí myšlienky, udrží ho sústredený.
„V poriadku,“ zakričal, zastaviac uprostred ploche dráhy. „Pohyb, ľudia, a bežte vedľa seba.“
Všetci okrem Noelle a Avy poslúchli. Tie dve pokračovali v behu.
Čo to malo byť? Národný Deň testovania jeho trpezlivosti? „Ihneď!“ zreval.
„Nepovedal si zastavte,“ odvrkla Noelle späť.
Mali pravdu. Každou sekundou boli bystrejšie. Prižmúrenými očami sa pozrel na žiakov okolo neho. „Prečo stojíte? Nepovedal stop alebo áno?“
So symfóniou zastonaní, sa dali znova do pohybu. Nechali ich dokončiť ešte jednu míľu, než povedal to čarovné slovíčko. „Stop.“
Každý jeden z nich padol tam, kde bol, rozvalili sa na tvrdú, chladnú zem.
Žiadne zľutovanie. „Povedal som, že môžete oddychovať? Pohyb a tentoraz už naozaj vedľa seba.“
Sledoval, ako sa nemotorne postavili na nohy a skrátili medzi sebou vzdialenosť. Samozrejme, sledoval Noelle o niečo pozornejšie než zvyšok. Pretože bola premočená, jej biele tielko a športová podprsenka boli priehľadné. Videl viac, než len jej tvrdé bradavky. Videl farbu. Ružové, dokonalé krúžky urobené presne pre mužský jazyk. Zamračiac sa, Hector si trel rastúce pálenie na ľavej paži.

Nastal čas postarať sa o svoj problém raz a navždy. 

10 komentářů:

  1. Děkuji za překlad a korekci

    OdpovědětVymazat
  2. Vdaka za preklad a korekturu :-)

    OdpovědětVymazat
  3. Skvělé ! ! ! Díky moc za překlad a korekci další kapitolky ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. DÍKY ZA PŘEKLAD.

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat