neděle 2. srpna 2015

Temná příchuť extáze - Kapitola 4



„Noelle,“ ozval sa úsečne, jeho hlas plný štrku.
„Hector.“ Čo to vypovedalo o nej, keď bola viac vzrušená než vystrašená? Vyzeral, že je schopný vraždy, jeho tvrdé črty chladné a neľútostné, ale nech sa prepadne, ak nebol čertovsky sexy. Možno preto, že na ňu nekričal.
Zatiaľ.

„Čo myslíš, že robíš?“ dožadoval sa.
„Kupujem pár sladkostí.“ Srdce sa jej rozbehlo príliš prudkou rýchlosťou. Nepriblížim sa k nemu. „Ako si ma našiel?“
„Mal by som... ehm... zavolať políciu?“ prehovoril za ňou predavač.
„On je policajt,“ zamrmlala.
V Hectorových očiach sa objavil ľad, predzvesť snehovej búrky. „Myslíš, že A.I.R. nemonitoruje ten tunel? Myslíš, že postavili príklop uprostred mesta a nesledujú ho? Bola si vystopovaná v sekunde, ako si vošla do uličky a ja som bol upozornený.“
Ten rozpadnutý dom, pomyslela si. Hlúpa, hlúpa, hlúpa. Prečo nezvážila možnosť kamier a alarmov? Chcela byť chytená? A prečo nevycítila, že ju má prenasledovateľa?
„Bude to... ehm... dvadsať jeden sedemdesiat,“ povedal tentoraz predavač.
Ľad v Hectorových očiach zhrubol, chrbát mu stuhol. Hryzúc si spodnú peru, vytiahla z vrecka svoju ultratenkú kreditku, zablysla ňou pre skenerom a pridala aj dvadsaťdolárové prepitné.
Žiarivý úsmev žltnúcich zubov. „Ďakujem, ďakujem veľmi pekne.“
„Nemáte za čo.“ Schytila škatuľu a obrátila svoju pozornosť k Hectorovi. Nepohol sa zo svojej veliteľskej pozície vo dverách, pravdepodobne predpokladal, že si neprebije cestu na slobodu, alebo že Noelle bude prosiť o milosť, ktorú jej nedá. To iste! Zodvihla bradu. „Vyhodíš ma z programu alebo čo?“ Ak áno, Noelle sklame Avu. Žalúdok sa jej prevrátil, kyselina robila kotrmelce ako šaty v enzýmovej práčke.
Nemôžem sklamať Avu.
Vystrčil bradu, než sa načiahol dozadu a otvoril dvere. Pokynutím hlavy jej prikázal vyjsť von. Fajn, fajn. Asi nechce svedka na to, čo sa o chvíľu stane. Kyselina si vypálila chodník až k jej hrudi. Ale napriek tomu Noelle, s pripútanou imaginárnou železnou tyčou k chrbtu, vpochodovala do noci. Neobzrela sa, či ju Hector nasleduje a ani na neho nečakala. Zamierila rovnakým smerom, ktorým prišla, ani sa neobťažujúc uhýbať z cesty, keď oproti nej kráčali chodci, jednoducho sa valila pomedzi nich. Pouličné lampy sa odrazu zdali byť jasnejšie, rachotiace motory áut a nezmyselný štebot príliš hlasný.
Hector ju celkom rýchlo dohonil, jeho nohy v vojenských čižmách dupotali po betóne. „Vieš, ja beriem svoju právu vážne,“ začal.
O-kej. To nie je smer, ktorý očakávala. „Prečo?“
Iskrivá pauza. „To sa ma vážne pýtaš prečo?“
„Áno.“ Ale nie aby bola vtipná alebo podobne, ale pretože sa o neho zaujímala.
„Bránim predátorským mimozemšťanom, aby ubližovali iným,“ precedil. „Zachraňujem životy.“
A nerobilo ho to ešte viac sexy? pomyslela si s roztúženým povzdychom.
„Prečo chceš byť agentkou?“ opýtal sa. „A nevykladaj mi tu tie kecy o práve legálne strieľať do ľudí.“ Takže Jaxon mu o tom povedal. Hector pokračoval: „Predtým som tomu veril, ale videl som, ako na sebe pracuješ.“
Videl – a urobilo to na neho dojem? Nebude si z toho robiť plané nádeje. „Ak mám byť úprimná, len chcem stráviť viac času s Avou.“ Nebol dôvod klamať. Ak sa A.I.R. rozhodne ju vyhodiť, tak bude vyhodená, bez ohľadu na to, čo povie. Jeden úder srdca v tichu. Zrejme ho jej prostorekosť omráčila. To sa stávalo často. S jej rodinou, jej priateľky, so všetkými okrem Avy.
„Nuž,“ povedal napokon, „tvoj dôvod je na hovno a nikam ťa nedostane.“
„Prečo by sa dievča ako ja chcelo alebo potrebovalo niekam dostať?“ opýtala sa, unikol jej len jemný náznak trpkosti.
„Nerob to.“
„Čo nemám robiť?“
„Tie reči o dievčati ako si ty. Máš odhodlanie a výdrž, mala by si byť na to hrdá a nie to maskovať sarkazmom.“
Hector Dean ju práve... pochválil. Ona snívala. Musela snívať. „Hovoríš, že zo mňa bude dobrý agent?“
Ďalší úder srdca v tichu, ako keby si potreboval pozbierať myšlienky. A to bola dostatočná odpoveď, no nie? Nemusela sa pýtať. A tiež bolo dobré, že si nezačala robiť nádeje.
„Hovorím, že si musíš veľmi dobre premyslieť, či si na to hodíš alebo nie,“ odpovedal. „Je to tvrdé a špinavé.“
Aj keď bojovala s nutkaním udrieť ho do tváre za to, že naznačoval, že by niečo také nezvládla, prinútila sa stíšiť svoj hlas na hlboký a chrapľavý. „Hmm, tvrdé a špinavé. Presne tak mám rada sex.“
Zakopol o nič, a mračiac sa, rýchlo sa narovnal. „Pred pár týždňami sme našli v garážových boxoch tri ženy, mimozemšťanky uväznené vo vnútri. Boli tam väznené, podvyživené a na pokraji smrti. Je to niečo, čo by si dokázala zvládnuť?“
Hej, zvládla by to. Zvládla by čokoľvek. Ale namiesto toho, aby mu odpovedala, položila vlastnú otázku: „Čo sa s nimi stalo?“
„Oslobodili sme ich, poskytli zdravotnú starostlivosť. Teraz sa zotavujú, psychicky aj fyzicky.“
Zodvihol sa v nej hnev v mene žien. „Chytili ste toho, kto ich tam dal?“
„Zatiaľ nie, ale chytíme.“
Tie slová v sebe držali sľub, prísaha pomsty slabých. Jeho faktor zmyselnosti stúpol o niekoľko zárezov, a ona sa zachvela. „Ty vážne miluješ svoju prácu. Chcem tým povedať, že to berieš viac než len vážne.“
„Samozrejme.“ Znel udivene, že by si mohla myslieť niečo iné. „Je to môj život,“ dodal. Ako bola Ava Noelliným životom. Predstavte si to - mali niečo spoločné. Obaja sa starali o niečo viac, než o samých seba.
Nebudem ho obdivovať.
Zabočili za roh. O zlomok sekundy neskôr narazil Hector svojím plecom do jej, postrčiac ju k tmavej tehlovej stene v opustenej uličke. Prekvapene zhíknuc, ten dotyk ju vyviedol z miery, a ona pustila škatuľu so sladkosťami na zem. Prásk! Vrchnák sa otvoril a obsah sa vysypal na špinavý betón.
Och, fuj. Tam bolo prekvapenie pre Avu.
„Hej! To nebolo potrebné, ty-“
Pred tvárou sa jej objavil vrčiaci Hector, boli na seba takí natlačení, až sa ich nosy dotýkali. Zazeral na ňu, horúčava jeho dychu ju ovievala, hladkala ju, napriek jeho zrejmému hnevu. „Za toto malé dobrodružstvo by ťa mali vykopnúť. Ak by bolo po mojom, bola by si vykopnutá, najefektívnejšie by bolo okamžite.“
A ja by som ťa mala kopnúť do gulí. „Neurobila som nič zlé,“ vybuchla, držiac svoje koleno pri sebe.
Už dlhú dobu nebola takto blízko k mužovi. A takto blízko, ako bola teraz s Hectorom, surovcom, ktorý by ju nemohol priťahovať, ale priťahoval... žalúdok sa jej zatrepotal horúcimi plameňmi vzrušenia. Bradavky jej stvrdli pod látkou podprsenky, lahodne sa obtierajúc. Natlačil sa na ňu ešte tesnejšie, úplne ju obkľúčiac. Odrazu mala problémy s chytením dychu. Pohľad jej padol na jeho ústa a jej divoch z fantázie sa s revom prebral k životu. Presne vtedy bol Hector stelesnením nebezpečenstva, muž, ktorý zachránil deň a dožadoval sa toho, čo mu patrilo. Muž, ktorý si vzal, čo chcel, dočerta k následkami.
Ako by chutil? Aké by to bolo cítiť jeho silné telo pohybovať sa na – v – nej?
Zreničky sa mu rozšírili, čierna zatemnila zlatú. Žeby nejako prezradila svoje myšlienky? „Neuposlúchla si rozkazy, Noelle. Ohrozila si celý tábor. Podľa teba to nie je nič zlé?“
Rozhorel sa v nej hnev, spáliac tak strach z prezradenia, ale nejako zhoršiac vzrušenie. „Chápem tú vec s rozkazom, ale ako som ohrozila celý tábor?“ Chcem ho uhryznúť. Doškriabať ho. Takým tým príjemným spôsobom hrýzť a škriabať.
„Čo ak by nepriateľ uvidel, aby vystupuješ cez ten príklop? Mohol by vyhodiť do povetria všetky okolité budovy, potom vkĺznuť do tunela, nikto by o tom nevedel, každý by bol príliš pohltený vonkajším chaosom. Mám pokračovať?“
Hnev vyprchal, obviňujúce červenanie sa rozpálilo jej líca. Chcem, aby on hrýzol a škriabal mňa. „Máš pravdu. Prepáč,“ odpovedala a myslela to vážne.
Položil s tresnutí dlane po bokoch jej hlavy, a úplne sa na ňu natlačil, jeho spodná časť tela sa obtierala o jej. Po druhýkrát v živote sa cítila malá a žensky. „Hrala si rolu pojašeného dievčaťa sakramentsky dobre, ale ja som už prekukol tvoje číslo, zlatko.“
Panika na okamžik zatemnila túžbu a výčitky. „ A aké je moje číslo?“ Nemohol to vedieť. Proste nemohol. Nechcela, aby o tom vedel. „Jedna osemsto zajačik?“
Vždy mala zvrátené potešenie z toho, ako prilieva olej k tomu, že všetci očakávajú, že je hlúpa. A áno, toto potešenie bolo dvojsečnou zbraňou, pretože nikto nikdy nevidel skutočnú Noelle. Nikto nezažil tú hrdosť z nej, alebo v nej. Nikto sa s ňou nikdy nesmial. Vždy sa smiali na nej. Znova a znova mohla všetkým ukázať, ako sa mýlili, mohla sa na nich smiať. Jedna vec ju vždy zastavila: Čo ak by sa im nepáčila ani skutočná Noelle? Čo ak Hetor o nej zistil všetko, ako to vyhlásil, ale aj tak ju považoval za nedostatočnú?
„Ostatní si myslia, že si dnes v noci mala šťastie,“ povedal s podráždeným výdychom, „ale za všetky roky počas existencie tábora, si ty jediná žiačka, ktorej sa podarilo prekĺznuť von. Myslím, že si vedela, že máš hľadať ten príklop. Myslím, že si vedela presne, čo robíš.“
Mal podozrenie, ale nevedel to naisto. Časť z nej sa uvoľnila. Tá druhá bola sklamaná. „Chudáčik Hector, myslí si, že má pravdu, keď sa očividne mýli. Nepovedal ti Jaxon všetko o mojich životných rozhodnutiach? O tom, aká som detinská? Aká som ľahkomyseľná? Samozrejme, že som nevedela, čo robím. Spadol mi náramok a ja som liezla po kolenách.“ Hlasité zachichotanie. „Tak som našla ten príklop.“
Prižmúril oči, dlhé mihalnice splynuli do seba. Také pekné mihalnice, zamyslela sa. Lepšie sa hodili k žene, a napriek tomu, vyzerali na ňom božsky. Dokonalo.
„Jaxon nám nepovedal ani hovno. Radi si utvárame vlastné názory. A ty si si žiaden náramok do tábora nepriniesla. Skús niečo iné.“
Dvojitý šok. Jaxon držal jazyk za zubami a Hector si všimol jej nedostatok šperkov. To znamenalo, že jej venoval pozornosť, sledoval ju. Proste ho chcem. Vážne, úprimne, chcem ho.
„Môj veľký, zlý inštruktor si myslí, že ma má celú prekuknutú, hej?“ Chcela sa mu posmievať. Chrapľavosť jej hlasu iba odhalila jej pretrvávajúcu túžbu po ňom. Hovorila nízkym, hlbokým hlasom zrejme od chvíle, čo ho stretla.
Zrejme? Cha! Jednoducho si nevšimla dobre tie znaky. Teraz... už však nemohla poprieť, čo cítila. Ava by chcela, aby som ho mala, hovorila si. Či si ho vybrala ona prvá, alebo nie.
„Nech uvažuješ nad čímkoľvek,“ vyštekol, „prestaň.“
Pravda z nej šepotom vykĺzla, ako úmyselná provokácia. „Mám prestať uvažovať nad tým, čo by sme mohli práve teraz robiť? Mám chcieť, aby si sa zohol a nakŕmil ma svojím jazykom?“
„Doriti,“ zahrešil potichu, vraziac silnou päsťou do steny. Prach sa rozvíril. „Nerozprávaj takto.“
„Ako?“ Hector... blízko... jazyk... Noelle, neschopná sa zastaviť, nehanebne prehla svoje boky a obtrela svoj stred o neho. Unikol jej ston. Sladké šialenstvo, on mal erekciu.
„Ako by som už bol v tebe.“ Vzdych – ale neodtiahol sa od nej.
„Nuž, ak nechceš byť, stačí, ak mi odoláš,“ vysmievala sa. Musím ho pobozkať... vkĺzla rukami hore po jeho hrudi, jeho svaly sa roztriasli na pozdrav. Vyžarovala z neho horúčava, ovíjala sa okolo nej. Stále sa neodtiahol. „Bojíš sa, že sa k tebe dostanem?“
Dych mal plytký, prudko dýchal cez nos, a jeho pohľad sa sklonil k jej ústami. „Bojím,“ opakoval, ako keby bol v tranze.
Pochybujem. Nič na svete by nevystrašilo neskrotného Hectora, o to sa staví. „Tak mi daj aspoň ochutnávku a obaja odtiaľto odídeme šťastní,“ povedala, lížuc si pery, zahrávajúc sa. „Na tom nie je nič strašné.“
„Ochutnávku, áno.“
Stretli sa v polke cesty. V momente kontaktu sa to jemné ochutnávanie, ktoré si predstavovala, vytrhlo spod kontroly. Zmetená vlnou zmyselnosti jedla jeho ústa, sala jeho jazyk. Jeho chuť bola taká dekadentná ako jeho vôňa, čerstvá, divoká a búrlivá, vášeň prepichnutá jablkami. Hoci sa zdalo, že je rovnako ponorený do tejto chvíle ako ona, ťahy jeho jazyka boli spočiatku váhavé. Ale keď sa rozhodol naplno sa oddať, oddal sa poriadne. Stal sa z neho agresor, prevzal kontrolu, dominoval.
Rozkopol jej nohy od seba a pridržal ju hore, vzal ju na ruky, pritlačiac ju ku stene svojou spodnou časťou tela. Jej nechty ho poškriabali po strnisku na brade, potom na jeho vyholenej hlave, nakloniac jeho hlavu pre lepší a hlbší kontakt. Zavrčal na ňu, dožadujúc, aby prijala jeho nadvládu. Páčilo sa jej to. Svaly na krku sa mu napli tesne predtým, než sa od nej odklonil, nechajúc, nech z neho trochu skĺzne. Potom vyrazil dopredu a opäť natlačil svoju hrubú erekciu presne do jej stredu, tentoraz tak silne ako len dokázal, zachytiac ju predtým, než sa jej nohy dotkli zeme.
Divoko sa triasla, lapala po dychu, úplne v ňom stratená. Stratené v elektrizujúcom spojení. Znova sa odklonil a vyrazil dopredu, potom znova, tlačiac svoj penis proti nej takou ráznosťou, až si myslela, že tú vec prelomí napoly. Buď sa mu to páčilo drsne alebo bol príliš mimo zo svojej túžby, aby sa trápil o nejaké zranenie na penise. A pretože bola Noelle skazené dievča, aj to sa jej páčilo.
Vediac, že Hector ju chcel tak ohnivo, ako ona jeho, bolesť v nej zosilnela, a vlhkosť premočila jej nohavičky. Viac, potrebujem viac. Vyliezla na neho ako na horu, obkrútiac svoje nohy okolo jeho pásu, docieliac, aby to trenie medzi nimi bolo konštantné.
„Ešte!“ prikázala. Ďalší náraz a ona takmer vybuchla. Ten pocit... tak silný... tak úžasne pohlcujúci.
„Noelle. Áno, ešte.“
„Prosím.“ Nechtami sa zaryla hlbšie do jeho hlavy, keď ho bozkávala všetkou vášňou, uväznenou v nej. Vášňou, ktorú si už dlho odopierala. Vášňou, o ktorej ani netušila, že je jej schopná.
„Ešte,“ zopakoval, slovo nezreteľné. Hrýzol ju do pier, oždiboval ich. „Potrebujem viac.“
„Áno, prosím. Ja-“
Auto na nich zatrúbilo, prekvapiac ich. Hector, dychčiac, prudko odtiahol hlavu. Zahľadel sa na ňu, v jeho očiach začalo svitať pochopenie a hrôza. Prečo hrôza? Pokúsila sa ho znova pobozkať, pomôcť mu zabudnúť na čokoľvek, čo mu robilo starosti, ale on sa odvrátil.
„Zlez zo mňa,“ vyštekol.
„Hector, ja-“
Znova bola prerušená. „Zlez, Noelle, ihneď.“
Malé kryštáliky ľadu sa pripojili k ohňu v jej krvi, schladiac ju. V momente ako sa je nohy dotkli chodníka, odskočil od nej, ako keby bola jedovatá, uisťujúc sa, že žiadne časti ich tiel nedotýkajú. Kolená mala slabé a takmer sa jej podlomili, ale podarilo sa jej zostať vzpriamene.
Pozrela sa na neho. Jeho výraz bol teraz vyzeraný zo žuly, zatínal sánku, pery mal opuchnuté. Jeho erekcia bola preč. Z oboch jeho rúk vyžarovala slabá modrá žiara. Z rúk, ktoré rýchlo ukryl za chrbát.
Musela sa mýliť. Určite nežiaril. Ale teraz nebol čas nad tým uvažovať. Keď sa nadýchla, zachytili vôňu spálenej bavlny a uvedomila si, že jej tričko bolo spálené pri ramienkach. Zmätene nakrčila čelo. Ako sa to stalo?
„Nebudeš vyhodená,“ zachrapčal Hector. „Bola si vynikajúca pri každom cvičení, a preto si Mia Snowová myslí, že si zaslúžiš druhú šancu. Ďalšiu už nedostaneš.“
Ale myslela si to Mia Snowová, nie Hector. „Ďakujem ti,“ odpovedala len s malým chvením.
„Neďakuj mne. Ďakuj Mii.“
Nemal v pláne hovoriť o tom, čo sa medzi nimi práve stalo – a čo sa takmer stalo. Ak by nebolo toho zatrúbenia, pokračovali by v tom, mali by sex priamo tu, proti stene. Jeho odmietnutie, keď ona sa ešte stále triasla túžbou po ňom, sa hlboko zarezalo. Nepáčila sa mu, zrejme sa hanbil za to, že ju bozkával. Zrejme? Skús slovíčko rozhodne. Tá hrôza...
Napriek jej peniazom si zrejme myslel, že pre neho nie je dosť dobrá. Že bola prchká, sebecká a hlúpa, koniec koncov. Ty ten názor podporuješ. Nemôžeš ho obviňovať.
Prekukol som tvoje číslo, povedal. Tak ako predpokladala, neprekukol.
„Máš dve hodiny, aby si sa dostala späť do tábora. Tunel bol uzavretý, takže to budeš musieť urobiť dlhšou cestou,“ povedal. „Čo znamená, že budeš potrebovať každú minútu. Ak by som bol tebou, už by som začal. A Noelle?“ dodal, než mohla urobiť krok. „Už nikdy sa nevykradni von, a nikdy – nikdy – ma nepobozkaj, ani sa ma nedotkni.“
„Tak na oplátku ma ani ty nebozkávaj, ani sa ma nedotýkaj,“ vybuchla.
„A nehraj so mnou túto hru,“ zakričal. „Rozumieš?“ Nepočkal na odpoveď, ale oddupotal preč.

***

„Ava,“ zašepkala Noelle, potrasúc svoju priateľkou, aby sa prebudila. V bunkri bola tma ako v pekle a Noelle bola premočená potom a špinou, ale nechcela sa ísť umyť dokým sa neporozpráva so svojou priateľkou.
Ava sebou prudko mykla, načahujúc sa po dýke, ktorú mala pod vankúšom. Potom prestala, pochytiac svoj dych. Jej sklené oči sa vyjasnili. „Noelle?“
„Pobozkala som Hectora.“ Šepot túžby, bolesti a hnevu.
Jemná ruka prešila po Avinej tvári. „Čo?“
„Pobozkala som Hectora, aj keď si si ho ty vybrala prvá.“ A teraz ho, myslím, nenávidím.
Po tom, čo odišiel z uličky, vliezol do neďalekého auta. Sledoval ju do tábora. A ona bežala. Celú prekliatu cestu. Ani raz ju neskontroloval, neponúkol jej, aby sa napila, ani sa mu ju neuľútostilo, aby jej dovolil stopovať a zviesť sa s neznámym.
„Prvá ochutnávka jej zadarmo. Druhú si musíš kúpiť. Takže... aké to bolo?“ opýtala sa Ava, padnúc späť na matrac. V jej tóne bola iba zvedavosť.
„Povedzme, že som ti urobila láskavosť. Je to bastard.“
„Nedokončil, čo začal?“
„Horšie. Povedal mi, aby som ho už nepobozkala, ani sa nedotkla, ako keby som bola jedovatá.“
„Chceš, aby som ho pre teba zabila?“
Vidíte? Pre toto tak veľmi milovala Avu. „Kdeže. Poďme ho trochu mučiť.“

„Ak tým trochu máš na mysli dokým sa nebude zvíjať a kričať o milosť, som za!“

11 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad a korekci!

    OdpovědětVymazat
  3. Vďaka za super pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Super ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  5. dakujem..ako vzdy perfektny preklad

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat