čtvrtek 27. srpna 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 24



Umiestnili sme ich do oddelených izieb, delila ich od seba dlhá chodba, obaja boli pripútaní k ich posteliam a ja som delila svoj čas medzi nimi, kontrolujúc ich, čakajúc. Ich zdravotný stav bol dobrý, takže som sa nebála. Bola som len netrpezlivá. Znova. Zdalo sa, že celý môj život sa točí okolo prebúdzajúceho sa Roma.
Napokon, asi o hodinu neskôr sa Rome prebral z bezvedomia.
„Belle!“ Jeho rev takmer roztriasol celú budovu. „Belle!“

Práve som bola na chodbe, medzi dvoma izbami. Začujúc ho (kto ho nepočul?), som sa rozbehla, srdce mi nepravidelne búšilo. Môj pohľad pristál na ňom, v momente ako som vstúpila do dverí. Jeho oči svietili, blčali, jeho pery stiahnuté z jeho ostrých, žiarivých zubov. Zvíjal sa proti putám, snažiac sa vytrhnúť sa im. Po celý čas kričal moje meno.
Ale keď ma zbadal, stuhol. „Belle,“ povedal, a znelo to, akoby za neho hovorilo jeho zviera, úplne hrdelný a umučený, už nezúril, ale bol pripravený zaútočiť. „Osloboď ma. Ihneď.“
Pomaly som sa priblížila k posteli. Chvela som sa. Spomínal si na mňa? Miloval ma znova? Stálo ma to niekoľko pokusov, tie prekliate slzy mi bránili vo výhľade, ale napokon som tie putá uvoľnila. O sekundu neskôr si ma prudko stiahol do náručia, drviac ma proti nemu.
„Och, Bože, zlatko. Je mi to tak ľúto. Tak ľúto, čím všetkým si si kvôli mne musela prejsť. Môžeš mi odpustiť? Milujem ťa. Tak veľmi ťa milujem, že by som bez teba umrel. Nemôžem uveriť, že som s tebou tak zaobchádzal. Och, Bože, zlatko. Je mi to ľúto.“
Spomínal si. Naozaj. Slzy mi začali úplne tiecť, ako som mu opätovala jeho objatie z celej svojej sily.„Nemôžem uveriť, že si späť. Si vážne späť.“
„A už nikdy nikam neodídem.“ Posial mi malými bozkami celú tvár, môj krk, potom sa prevrátil na mňa a pritlačil ma na matrac. Zahľadel sa na mňa, jeho výraz na tvári zúrivý. „Povedz, že mi odpúšťaš. Alebo ak nemôžeš, povedz, že mi dáš šancu, napraviť to. Urobím čokoľvek. Chceš kvety, sladkosti, spodné prádlo? Sú tvoje. Nenávidím sa za to, čo som ti urobil. Milujem ťa viac, než čokoľvek v tomto prekliatom svete a vedieť, že som ti tak ublížil...“
Brada sa mi chvela, takže bolo ťažké vysloviť svoje nasledujúce slová. „Ty si predsa spodné prádlo kúpil. Ale neskôr si sa rozhodol, že mi bez neho bude lepšie. No každopádne, všetko, čo chcem, čo som vždy chcela, je tvoje srdce.“
Máš ho prinútiť prosiť o odpustenie, pamätáš?
„Och, zlatko, máš ho.“ Pobozkal ma, tvrdo a hlboko. „Tak strašne ťa milujem.“ Ďalší bozk. „Je mi to tak ľúto, že to ani nedokážem povedať, za to všetko, čím si si musela prejsť.“ Ďalší bozk. „Zaslúžiš si niekoho lepšieho ako som ja, ale nedokážem ťa nechať ísť.“ Ďalší bozk. „Tak strašne ťa milujem.“
Zaplietla som si prsty do jeho vlasov, usmievajúc sa, so závraťou, stále slziaca, ako nejaká blbá krhla. Tak strašne a tak dlho som túžila po tomto momente. A teraz bol tu. Teraz bol Rome môj. Boli sme spolu, v náručí toho druhého.
„Teraz nebudeš musieť ísť na tie stretká s tým chlapom.“ Posledné slovo vyslovil s ironickým podtónom, aj keď mi nežne zotieral slzy bruškom svojho palca. „Neplač, zlatko. Prosím, neplač.“
Trochu z mojej závrate spľaslo ako balón a môj úškrn ochabol. „Nevezmem späť svoje slovo. Stretnem sa s ním tak, ako som to sľúbila.“
Naše pohľady sa uzamkli do seba, a jeho pripomínal oheň. „Belle.“
„Rome.“ Dokonca ani jeho zmyselnosť mnou nedokázala pohnúť. „Stane sa to, takže si začni zvykať na tú predstavu.“
Pokýval sánkou, doprava, doľava, jeho oči prižmúrené. „Som ochotný prosiť.“
Zmäkla som. Rome a prosiaci? Tak príťažlivé. Ale... „To ma neprinúti, rozmyslieť si to. Nielenže sa s ním stretnem, ale tiež ho privítam v našom tíme. Pozná Púštnu Škratu lepšie, než ktokoľvek z nás.“
Rome bol tak tichý, tak nehybný, na hodnú chvíľu to vyzeralo, ako keby bol znova v bezvedomí. Jeho srdce udržovalo pravidelný rytmus proti mojej hrudi. Zreničky sa mu rozšírili, odhaliac, ako blízko bolo jeho zviera, aby sa dostalo na slobodu.
„Si iná,“ povedal napokon.
Zmätene som pokrčila čelo. „Č-čo tým myslíš?“
„Stará Belle by bola povedala Spomienkovému Mužovi, aby sa pojebal, že si mu klamala a že dostal, čo si zaslúžil za svoje činy. Teraz si ochotná s ním randiť. Najať ho. Chlapa, ktorý ublížil nám obom.“
Mal pravdu. Prešlo mnou chvenie, nový strach sa odrazu prebral k životu. Vždy som predpokladala, že úspech nášho vzťahu závisel od návratu jeho spomienok. Ale keď o ne prišiel, ja som sa zmenila. Bola som iné dievča, než akým som bola pred týždňom. Bola som silnejšia, tvrdšia, vyčerpanejšia. Tiež som bola odhodlaný agent, ktorý vedel, že verní spoločníci sú veľmi zriedkaví a muselo s nimi byť zaobchádzané s opatrnosťou.
Bude sa Romovi páčiť, kým som sa stala? Zdalo sa, že sa do mňa znova zamilovával, ale na druhej strane, aj on bol iný Rome.
„Znamená to to, čo si myslím, že to znamená?“ opýtal sa zrazu známy hlas.
Môj pohľad preletel ku dverám.
Tanner stál v nich, usmievajúc sa. „Manželská dvojica Vipera a Mačací Muž je znova späť v akcii, ako vidím. Moja chyba, že som stratil vieru a všetko zrušil. A hoci by som rád zostal a bol svedkom vášho znovuzvítania, musíte sa pozbierať. Musíme nakopať zadky nejakým zloduchom a zachrániť dve dámy v núdzi.“
Nenazval Lexiskurvou, to bol pokrok. Zrejme to dokazovalo, aký bol k nej jeho postoj alebo ako veľmi mal teraz rád Elaine.
„Dokončíme tento rozhovor neskôr,“ povedal Rome, jeho tón tvrdý.
Zmohla som sa len na prikývnutie, moje ústa mi vyschli.
****
„Všetci poznáte plán?“ opýtal sa Rome.
Boli sme natlačení v čiernom Hummeri – ja, Rome, Tanner, Elaine, celkom zotavený Jean-Luc a dvaja PSI agenti, ktorých som nikdy nevidela. Boli to bratia (nebola som si istá, aký mám na to názor, vzhľadomna moje posledné stretnutie s bratmi s nadprirodzenými schopnosťami), s mladými, hladkými tvárami a trochu arogantní. Podľa všetkého jeden z nich, Christian, dokázal vytvoriť svetlo, a ten druhý, Hans, dokázal vytvoriť tmu. (Áno, ich priezvisko bolo Andersen a áno, ich rodičia boli sadisti). John si myslel, že ich schopnosti by sa nám mohli hodiť v tejto akcii. Bolo by pekné, keby John poslal agenta, ktorý by dokázal vniknúť do tela a napraviť akúkoľvek škodu. Bola by sa mi hodila takáto schopnosť pred pár mesiacmi, keď bol postrelený Rome. Vlastne by sa mi hodila s mojím otcom. Jeho srdce by mohlo byť posilnené a ja by som sa mohla prestať trápiť, že mu vypovie službu, vždy keď sa rozhodne si kúpiť – a použiť – Viagru z čierneho trhu. A ktovie, v akom stave nájdeme Lexis a Sherridan? Možno budeme potrebovať aj niekoho s uzdravovacími schopnosťami. 
Povzdychla som si. Vážne som sa potrebovala zbaviť aspoň jednej starosti z môjho života. Myslela som, že sa tak už stalo. S Romovým posledným uzdravením, som mala lietať medzi hviezdami. Od jeho rozlúčkového komentára pred hodinou, však boli moje emócie znova nepokojné.
A čo dopekla urobím s Tieňovýni Chlapcami? Boli len ďalšou starosťou, ktorú som nepotrebovala, keďže sa mi len budú pliesť pod nohy.
Padla noc – a zdá sa, že sa nedokážem držať vlastného časového harmonogramu – poskytnúc nám sama tmu, mesiac bol vysoko, svietiac ponad kopce a ožarujúc zasnežené vrcholky. Krása krajiny sa zdala byť mimo tohto sveta, vzhľadom na to, že sme mierili do vojny.
„Plán,“ zavrčal Rome.
„Neumrieť,“ vyhŕkol Tanner nápomocne.
„Nechať naše osobné kraviny v aute a robiť si svoju prácu,“ dodala Elaine.
„Poslúchnuť každý tvoj rozkaz,“ ozval sa Jean-Luc, „aj keď sa môžeš mýliť a toľká arogancia nás môže zabiť.“
Začujúc jeho hlas, som si spomenula na to, ako som vošla do jeho nemocničnej izby, jeho tmavé oči prechádzali po mne. „Stále ťa milujem,“ boli prvé slová z jeho úst.
„Ja dodržím svoje slovo.“ Povedala som presne to, čo aj Romovi. „Hneď ako zbavíme svet Púštneho Švába, pôjdeme na tie stretká.“
„Dúfam, že si pripravená na dvorenie.“
Venovala som mu úsmev, ale som si istá, že oči sa mi nesmiali.
„Koleduješ si o smrť,“ odpovedal mu Rome teraz.
„Čo je absolútne proti plánu,“ povedal Tanner.
Pošúchala som si spánky, snažiac sa tak odohnať prichádzajúcu bolesť. Sedela som vedľa Roma, ktorý šoféroval auto. Náš vzťah bol možno v tejto chvíli poriadny bordel, ale načiahla som sa a stisla mu ruku. Ak som ja potrebovala kontakt a že som ho potrebovala, tak on ho musel tiež. Jeho prsty sa preplietli s mojimi, držiac ma tak v zajatí.
„Počúvajte decká,“ ozvala som sa. „Všetci viete, čo máte robiť. Tak to urobte, či už sa navzájom máte radi alebo nie. Vezmime naše dievčatá domov. Živé, tak ako to hovorí plán.“
Zaparkovali sme asi míľu od usadlosti, kde boli držané naše dievčatá – čo znamenalo, že sme boli asi míľu od miesta uprostred ničoho, všade naokolo kopce – a pešo sme došli k elektrickému plotu, ktorý obklopoval to miesto. Podľa fotiek, ktoré nám poslal Cody, sme vedeli, že usadlosť bola dvojposchodová, pričom jedno poschodie bolo pod zemou. Vedeli sme, že je husto strážené mužmi so zbraňami a vedeli sme, že tu boli aj lietadlá pripravené uniesť Púštnu Koketu, ak by sa spozorovalo nejaké nebezpečenstvo. Takže sme sa museli dostať dovnútra potichu.
Raz sa mi podarilo dostať Roma a Tannera (a seba) ponad elektrický plot tak, že som vytvorila vietor pod našimi nohami, dvíhajúc nás vyššie a vyššie. Než som nás zviezla naspäť dolu (nie práve najmäkšie) k zemi. Tentoraz som to nemohla urobiť. S toľkými kamerami, ktoré monitorovali oblasť a so strážcami, ktorí pochodovali tam a späť po múriku okolo usadlosti, by nás to okamžite vložilo do línie paľby.
Okrem toho, tu boli strategicky umiestnené dvadsať stôp vysoké pouličné lampy, aby odohnali nočné šero. Odrazu som bola rada za Tieňových Bratov. Počas našej túry, Hans nás držal pod dáždnikom temnoty bez ohľadu na to, či sa niekto pokúsil namieriť na nás lúč svetla. Ale bolo to desivé, pretože som si nevidela ani na ruku. Christian nám vysvetľoval, že by mohol osvetliť náš malý kruh, a nikto by nebol schopný vidieť dovnútra, ale bojovať proti bratovej všetkopohlcujúcej temnote, by ho úplne vyčerpalo.
Hans, ktorý dokázal vidieť cez tmu rovnako dobre, ako ju aj stvoriť, nás musel viesť. „O päť krokov zabočte doľava,“ hovoril.“ „Desať krokov rovno.“
„Belle, Elaine, ste pripravené?“ zašepkal Rome.
Bola by som sa na ňu nervózne pozrela, ale nevidela som ju. Nechceli sme zničiť plot, to by upozornilo naše ciele na našu prítomnosť. Takže sme sa cez neho museli dostať, zatiaľ čo v ňom bola stále elektrina a bez toho, aby nás zabila. Začula som šuchotanie látky a tušila som, že Elaine si stiahla rukavice, možno ich vopchala do svojich vreciek.
„Buď opatrná.“ Tannerov hlas, vážny a tvrdý, sa ozýval v našom krúžku.
„Budem.“ Musela sa načiahnuť a obtočiť svoje prsty okolo drôtov, pretože odrazu som začula, ako sa reťaze jemne trasú. Potom som začula, ako jej uniklo drobné zhíknutie. To trasenie zosilnelo. Vťahovala do seba tú energiu, preč z plota.
Niekto – Tanner? – prestúpil z nohy na nohu, očividne rozrušený. Šmátrala som naokolo, kým som nenarazila do neho a stisla mu ruku, ponúkajúc mu útechu. Vytiahla som nožnice na drôt, ktoré mi dal Rome predtým, než sme opustili letisko. Chvela som sa, ale pohybovala sa rýchlo, nechcela som, aby sa Elaine musela dotýkať plota dlhšie, než bolo treba.
Ovládaš oheň. Dokážeš vyvolať búrky. Elektrina je nič. Prosím, nech je elektrina nič. V momente, ako kov prišiel do kontaktu s plotom, pocítila som, ako do mňa vstúpili volty, mieriac priamo do stredu môjho tela a páliac ma.
Zadusila som v sebe výkrik.
Elaine musela zvýšiť vstrebávanie, pretože som cítila, ako ma tie iskry opúšťajú a plávajú späť do plota, ktoré potom museli vkĺznuť späť do nej, pretože to trasenie znova zosilnelo. Ako lusknutím prsta som sa upokojila. Ak by ona neotupila ten pocit, myslím, že by som sa bola zviezla k zemi, úplne mimo po zvyšok noci. Takto som len bola spotená, spálená, svaly som mala v kŕčoch, zatiaľ čo mi v žilách plávali drobné výstrely bolesti.
S Hansom, ktorý viedol moje pohyby, som vystrihla kruh, dosť veľký aj pre Roma, taký veľký, že sa cez neho dokázal pohodlne preplaziť. Keď som skončila, odskočila som od plotu. „Teraz.“
Elaine odskočila tiež, spadnúc na zem. Obe sme tam ležali, zrýchlene dychčali.
„Si v pohode?“ opýtal sa Tanner.
„Som-“
„Nie ty,“ odpovedal mi.
„Len potrebujem... chvíľku...“ ozvala sa Elaine.
„Vďaka za starosť,“ zamrmlala som.
„Belle, ako sa-“ Rome a Jean-Luc spustili zároveň. Obaja sa prudko odmlčali. Potom si Rome kľakol vedľa mňa. Videl v tme lepšie, než hocikto, koho som poznala. Teda, okrem Hansa. Načiahol sa, uchopil ma za bradu, zasyčal a prudko sa odtiahol.
„Čo je?“ dožadovala som sa, vystrašene.
„Si zelektrizovaná.“
„Aj Elaine,“ ozval sa Tanner so svojím vlastným bolestivým zasyčaním. „Cítim to aj cez jej oblečenie.“
Obrátila som sa v smere jeho hlasu. Tam, pár krokov odo mňa, som videla ako sa dvíhajú z Elaininho tela malé iskričky – zlaté hviezdičky, ako keby okolo nej poletovali svetlušky. Boli rozkošné. Zrejme smrteľné. A lietali aj zo mňa.
„Ako sa cítiš?“ opýtal sa ma Rome, pritiahnuc moju pozornosť späť k nemu.
Cez tie iskričky som videla na jeho tvári obavy. „Som okej. Ale doparoma. Ako s týmto dokáže Cody žiť každý deň. Nie som si istá, ako to dokázal prežiť.“
Jean-Luc kľačal na mojej druhej strane. Sledoval rozhovor medzi mnou a Romom, v očiachmal hnev. „Ak budeš niečo potrebovať, daj mi vedieť.“
„Daj vedieť mne,“ opravil ho Rome stroho.
Pomaly som sa posadila, šúchajúc si spánky, ako do mňa vrazila vlna nevoľnosti. „Stačilo. Som pripravená na akciu.“
Rome pokrútil hlavou. „Stráže uvidia, že prichádzate. Ty a Elaine tu budete musieť zostať, kým z vás nevyprchá elektrina.“
Nie, to teda nie.
Než som sa však zmohla na nejaký protest, vrazil mi do ruky revolver. Kov zavibroval energiou. „Zastreľ každého, kto sa k tebe priblíži.“
Vyprskla som, snažiac sa postaviť sa. Moje svaly nespolupracovali, moje kolená sa mi podlamovali pod mojou váhou. „Bez Hansa, ktorý nás ukrýva v tieňoch budú z nás ciele.“
„Cody sa postaral o kamery. Už zostali len stráže. Ak si ľahnete a nebudete sa hýbať, z diaľky budete vyzerať ako skaly. Ešte lepšie, skaly s poletujúcimi svetluškami okolo, ale stále skaly. Ver mi. Budete v poriadku. Ak by som si čo i len na chvíľu myslel, že si v nebezpečenstve, nikdy by som ťa tu nenechal. A teraz, až sa postaráme o strážcov na múriku, zamávame na vás a môžete sa rozbehnúť.“ S krátkou pauzou, pokračoval: „Banda, ideme na to.“
Nikto neprotestoval. Čo ma prekvapilo. Očakávala som, že Jean-Luc sa bude hádať, aby tu so mnou zostal, a že Tanner bude chcieť zostať s Elaine. Ale očividne si mysleli, že tu sme boli vo väčšom bezpečí a dychtili dokončiť túto vojnu. Preliezli cez dieru v plote, ktorú sme im vyrobili spolu s Elaine, zmiznúc v Hansových tieňoch ako temné prízraky.
„To si snáď robíte srandu, doriti.“ Zalapala som po dychu, prevrátiac sa na brucho, aby som lepšie imitovala skalu.
Elaine urobila to isté. „Budú nás potrebovať,“ zašepkala zúrivo. „Chcem tým povedať, že plán bol, aby som ja vysala toľko strážcov, koľko len budem môcť, aby som zminimalizovala hrozbu. Teraz sú v presile. Budú musieť strieľať, a to spôsobí hluk, či už majú tlmiče alebo nie.“
Slovné spojenie „v presile“ nebolo dostačujúce na opis situácie. V podstate bol Rome tam vonku sám. Tanner sa len nedávno začal učiť strieľať (poriadne) a ja som nemala poňatie, či Tieňoví Bratia, keďže boli takí mladí, či mali nejaké bojové schopnosti. Jean-Luca nezaujímalo, či Rome prežije alebo umrie. A hoci som verila Romovi, že si urobí svoju prácu, vedela som, že náš tím by bez neho neuspel. Museli sme ho mať zdravého a celého. Nezraneného.
„Nemôžeme tu len tak zostať,“ povedala som, sledujúc terén. Skalnatý, v prudkom svahu.
„Nie, nemôžeme. Tanner ma potrebuje. Ešte stále nie je úplne v plnej sile, aj keď to neprizná.“
Medzi plotom a múrikom bolo zhruba tridsať metrov, ďalej boli schody vedúce na múr. „Budeme sa musieť plaziť po zadku a naše telá nás budú nenávidieť, ale ak sa budeme hýbať správne, strážcovia si možno budú myslieť, že sme svetlušky.“
„Nuž, s ich lampami budú schopní vidieť aj nás, nielen tie iskry.“
Dobrý postreh. „Doriti. Čo urobíme?“ skalky a vetvička sa ma zabárali do brucha. Zem bola studená, tvrdá a výsmešnou pripomienkou, že v tejto chvíli som svojim priateľom nijako nepomáhala. Čo bolo horšie, čím viac času prešlo, tým menej pomoci Elaine a ja poskytneme. Rome sa už mohol zapliesť aj do ostrej bitky.
„Možno by sme mohli hodiť kamene do žiaroviek?“ navrhla. „Stlmí to svetlo.“
„To by mohlo prezradiť našu prítomnosť. Ak len...“ nápad sa mi prehral v hlave. „Vytvorím búrku. Ak budú mať strážcovia vodu v očiach, tak si nás všimnú ťažšie. Zároveň môžeme rozbiť žiarovku, ktorá bude k nám najbližšie a oni si budú myslieť, že to urobil blesk a nie nejaký narušiteľ.“
Načiahla sa, hľadajúc dostatočne veľký kameň. „Ty sa postaraj o dážď, ja sa postarám o žiarovku.“
„Ako keby to bolo hotové.“ Aspoň raz som nelamentovala, ako to mám urobiť. Zatvorila som oči, predstavila si Roma a Tannera, postrelených počas tejto bitky. Lexis a Sherridan zničené, bez možnosti nápravy. Chudáčik, smutná Sunny, bez matky, plačúca na mojom pleci. Začala sa mi chvieť brada. Oči sa mi začali napĺňať slzami. Zopár kvapiek dažďa sa mi rozpľaslo na vrchu mojej hlavy a zasyčalo. Au. Cítil toto aj Cody, keď sa dotkol vody? Zo všetkých síl som sa snažila namieriť kvapky preč odo mňa a Elaine, aj keď som robila všetko, čo bolo v mojej moci, aby som zintenzívnila môj smútok.
Dáme sa ešte niekedy ja a Rome dokopy? Skutočne dokopy? Bude ma stále chcieť aj potom, čo pôjdem na tie stretnutia so Jean-Lucom? Niežeby sa čokoľvek stalo na tých stretnutiach – ak len Lexis nebude mať pravdu. A ona ju nemá, nemôže mať – ale niektorí muži nedokážu zniesť pomyslenie, že sa nejaký iný chlap pozrie na ich ženu a Rome bol žiarlivejší než väčšina z nich. Spustil sa jemný poprašok, tesne pred nami.
Naplnila ma spokojnosť, pretože začala búrka, ale ja som nemohla poľaviť. To by spôsobilo, že by dážď ustal. Namiesto toho som potrebovala, aby zosilnel. Smutná, smutná, smutná. Ja, úplne sama. Rome, späťs Lexis alebo dokonca s nejakým iným dievčaťom. Už nikdy ho neuvidím. Nikdy neuvidím jeho dcéru. Nikdy ma nevezme do svojho náručia, nikdy ma nebude milovať. On si uvedomí, že ma už viac nechce ani nepotrebuje. Uvedomil si, že nenávidí dievča, ktorým som sa stala.
Neustále som si prehrávala tieto strašidelné predstavy v mojej mysli, mučili ma. Slzy mi stekali po lícach ako rieka, páliac ma, dokonca aj keď sa obloha otvorila a vyliala záplavu dažďa na krajinu. Dokonca sa spustil ľadovec, búchajúc do zeme. Tentoraz som tomu nedokázala zabrániť, bolo toho proste príliš veľa, a doparoma, poriadne to bolelo.
Triasla som sa, premočená do morku kostí behom pár sekúnd. „P-pripravená?“ opýtala som sa Elaine.
„Á-áno.“ Aj jej cvakali zuby, a okolo očí mala vrásky napätia.
„Bojuj s tou bolesťou. Dopekla, možno nám ten dážď pomôže zbaviť sa aj našich iskier.“
„To dúfam.“
Chlapci nám nedali žiaden signál, čo znamenalo, že ešte stále boli zapletení v bitke. Potrebovali nás, či si to chceli priznať alebo nie. Uchopiac zbraň – tentoraz nevibroval a bolesť v mojom vnútri začala poľavovať, takže to, čo som povedala Elaine, bola pravda – postavila som sa. Keď Elaine urobila to isté, takmer sa zrútila vedľa mňa, ja som sa inštinktívne načiahla a zachytila ju, udržiac ju vzpriamenú. Vďakabohu mala dlhé rukávy. Omdlela by som, keby som sa nechtiac dotkla jej pokožky.
Prešla chvíľa, než sa znova pozviechala. Hodila kameň do lampy. Minula žiarovku. Zachrapčala, a hodila ďalší kameň. Tentoraz trafila svoj cieľ. Sklo sa rozbilo a nás obklopili tiene. Moje oči však boli schopné prispôsobiť sa temnote, a uvidela som, ako si pretiahla kapucňu cez hlavu, zakryjúc každý kúsok jej pokožky, okrem jej očí. A tiež jej ruky. Tie držala nezahalené – aby tak ľahšie dokázala zneškodniť strážcov.
„Priprav sa na bolesť.“ Zatiaľ čo na nás padal dážď, prepchali sme sa cez plot a bežali hore po kopci až k múriku. Moje svaly kričali na protest, ale aspoňže nikto na nás nestrieľal. Čím bližšie sme boli, tým viac som počula mužské chrochtanie. Chrochtanie a vrčanie. Rome sa premenil na šelmu. Vybehli sme hore po schodoch a takmer sme sa zrazili s Tannerom, Christianom a Hansom, pričom jeden z nich ma udrel do sánky, ešte predtým, než si uvedomil, kto vlastne som. Uvidela som hviezdičky.
„Prepáč,“ ozval sa Chrisitan.
„Budem tam mať jazvu.“ Pozitívna správa: moja svadba sa nebude konať, tak ako som to plánovala a ja sa nebudem musieť vydávať s hrčou na brade. To je vážne pozitívna správa, pomyslela som si, môj smútok sa prehĺbil a dážď zosilnel. Keď sa mi pred očami vyjasnilo, poobzerala som sa okolo, snažiac sa rozhodnúť, ako najlepšie pomôcť Romovi. Jean-Luc a ja sme mohli – ale po Jean-Lucovi nebolo ani stopy.
Tanner zovrel Elaininu košeľu, potiahol si ju k sebe. „Zostaň tu. Rome ťa nepozná a mohol by na teba nechtiac zaútočiť.“
„Choď a postaraj sa o strážcov,“ povedala som jej. „Ja sa postarám o Rome, aby si sa ho nechtiac nedotkla.“
Vyrazila dopredu, vykrútiac sa Tannerovi a bežala ku strážcom.Boli neozbrojení, ich poloautomatické zbrane rozhádzané po skalách. Ale bol ich tu celý roj, príliš mnoho, aby s nimi Rome bojoval sám. Rozbehla som sa tiež, až na to, že ja som sa vrhla na Roma, pristála mu na chrbte a poslala tak jeho mačacie ja k zemi na brucho. Jeho tvár sa okamžite obrátila na mňa, tie dlhé, ostré zuby pripravené odhryznúť si chutný kúsok. Pri prvých centimetroch, aj keď to bolo len jemné, si musel uvedomiť, kto som, pretože jeho ústa sa odtiahli bez toho, aby ma zranili ešte viac. Pretočil ma, prišpendliac ma svojou váhou. Ovinula som okolo neho svoje ruky, pevne ho objímajúc, držiac ho pri sebe. Nevedel o tom, ale pomáhala som mu. A možno o tom vedel. Mohol sa vyslobodiť, ale neurobil to. Aby ma chránil svojím vlastným telom?
Dážď stále padal, aj keď sa zmenil na mrholenie. Srdce mi búšilo v hrudi, divoký, neovládateľný rytmus. Prehľadávala som tmu, až som  našla Elaine stojacu uprostred rapídne sa zmenšujúceho davu. Strážcovia sa na ňu vrhali, ale ako sa ich dotkla alebo ako ju udreli, spadli na zem, jeden po druhom, nehybní. Čoskoro bola ona jediná, ktorá stála.
Tanner k nej pribehol, ale odstúpila dozadu, vyťahujúc si rukavice zo svojich vreciek. Až keď si ich navliekla, dovolila, aby si ju pritiahol do čakajúceho náručia.
Rome zavrčal hlboko v hrdle, a ja som stuhla. Oh-oh. To bolo naštvané vrčanie. Pomaly som sa k nemu otočila tvárou. Naše pohľady sa do seba uzamkli, môj orieškový proti jeho zúrivej modrej. Stále mal na sebe mačaciu podobu, jeho srsť uhladená, čierna a beštiálne rozkošná. Vyceril na mňa svoje zuby.
„Potreboval si pomoc,“ povedala som a zodvihla bradu. „Neľutujem to. Zmenila som sa, sám si to povedal, a teraz som preto lepší agent. Potrebujem byť súčasťou akcie. Potrebujem dokázať, že na to mám.“
Bum!
Múrik sa divoko zatriasol a niekto vykríkol. Potom začali padať trosky, kamene, vetvičky, dosky a malta. Kúdoly čierneho dymu sa vzniesli do vzduchu, až som sa rozkašľala.
„Čo sa stalo?“ lapala som po dychu.

Tanner zbledol. „Budova za nami práve vybuchla.“

9 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!:-) :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  4. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Takže konečne sa Romeovi vrátila pamäť :-)
    vdaka a som zvedavá na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Srdečná vďaka za preklad!!! :-) ;-)

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat