čtvrtek 20. srpna 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 23


Zjavne bol palec medzi dvoma prstami kódom medzi Codym a Romom. Nebol to znak mieru, ako som tak trochu dúfala, ale znak, že sa chystá niečo strašné. Jeho prsty vytvorili písmeno K, ako Katastrofa, aj keďslovo sa začínalo na písmeno C – na čo som poukázala (Katastrofa – ang. Catastrophe – pozn. prekl.). V tom spočívala krása kódu, povedal Rome, akokeby som si ja nevedela zaviazať ani len šnúrky na topánkach. Došlo mi, že to bol dôvod, prečo Cody pomohol Púštnemu Dievčaťu nsvystopovať. Aby nás varoval pred touto hroziacou katastrofou – alebo parastrofou (paranormálnou katastrofou), ako som to rada nazývala – a tiež preto, aby zostal v jej dobrej priazni a dokázal, že je hodný dôvery.

Čo sa však malo udiať, to Rome nevedel.
Všetko, čo som vedela bolo, že som ho nikdy nevidela tak vystrašeného. Áno, vystrašeného. Zatiaľ čo ja, kedysi známa ako Malá Slečna Chladnička, som mala svoje pocity pod kontrolou. Nechápte ma zle: bála som sa. Bola som totálne vystrašená, ale nedovolila som, aby ma to tentoraz ovládlo. Alebo som možno mala viac kontroly, pretože Rome bol znova mojím filtrom. V každom prípade, Sherridan a môj tím ma potreboval a ja ich nesklamem.
„Ako sa ti darí?“ opýtal sa ma Rome, ako sme vystúpili z autobusu, v ktorom sme strávili polhodinu narážaním do seba.
Museli sme na neho čakať niekoľko hodín, po celý čas sa ukrývajúc, ale napokon prišlo ráno a za ním rýchlo nasledoval autobus. Veci už neboli v pokoji. Vychutnávala som si chladný, čerstvý vzduch, presýtená vôňa zmiešaných parfumov opadávala a ja som zívla. Bože, bola som unavená.
Počkať.
Dlhovala som Romovi odpoveď? Ako sa mi darilo, chcel vedieť. „Dobre.“
Aj Rome zívol. „Daj mi vedieť, ak sa to zmení.“
„To ver, že dám.“
„Dobre.“ Odpovedal.
Ďalšiu polhodinu sme išlo pešo, potom zavolal Johnovi a oznámil mu našu polohu s istotou, že nás nikto nesleduje. O desať minút neskôr nás vyzdvihlo auto pred opusteným, na-oknách-nabité-dosky domom. Šofér nerozprával, dokonca sa na nás ani poriadne nepozrel.
Trvalo ďalších pätnásť minút, než sme došli na letisko. Aspoňže cestou neboli žiadne incidenty. Avšak sme predbehli Tannerovo lietadlo, čo znamenalo, že na nás čakali ďalšie nekonečné minúty čakania. Ahoj, ďalší kľud.
Alebo ani nie. „Čas na kúpeľ,“ zamrmlala som. „Kde je najbližšia kúpeľňa?“
„Dole chodbou, napravo. Budem tam za minútu,“ odpovedal Rome, obrátiac sa mi chrbtom, aby sa porozprával s mužom, ktorého som nepoznala.
„Uh, nie, to teda nebudeš.“
Ticho. Ani mi nevenoval pohľad.
Vzala som to ako súhlas a vykročila po dĺžke chodby. Kúpeľňa bola priestranná, lepšia, než som čakala, s bielymi obkladačkami a chrómovanými doplnkami. Vlastne, radšej než umývanie vo vani, by som uvítala veľký sprchový kút s tmavými sklami, poskytujúce súkromie. Keďže PSI vlastnila túto malú budovu, John sa musel postarať, aby jeho agenti mali vhodné vybavenie. Premýšľala som, či všetky letiská, ktoré vlastnili – a že ich bolo dosť, keďže vlastnili jedno v každom väčšom meste – boli ako toto.
Zamkla som dvere, vyzliekla sa v rekordne krátkom čase a vliezla dovnútra. Ako do mňa vrazila voda, bola som schopná uvoľniť sa, skutočne uvoľniť a netrápiť sa, že by sem vtrhol zlý chlap. Viac než majúc všetok tento komfort, letisko bolo poriadne strážené. Cestou sem sme minuli dve bezpečnostné stanice.
Až na to... že keď som sa vynorila z oblaku pary v náručí s kôpkou oblečenia, Rome sedel na sklonenej toaletnej doske. Vystrašene som zhíkla, až mi ruka vyletela k hrudi.
„Musíš sa prestať za mnou zakrádať!“ Teraz som bola odhodlaná hneď po príchode domov,kúpiť tých dvoch útočných psov, ktorými som sa vyhrážala. Štekanie by ma možno zachránilo pred infarktom. Zdrapla som osušku a obtočila si ju okolo seba. „Ešte jedno takého prekvapenie a zlí chlapci ma nebudú musieť zabiť. Urobíš to za nich.“
Prevrátil očami. „Očividne som ťa až tak nevystrašil, keďže si ma nepremenila na ľadovú kocku. Budeme kontaktovaní, keď Tannerovo lietadlo pristane, takže...“ znova bol oblečený celý v čiernom. Vlasy mal mokré, odhrnuté z tváre. Minulú noc sme sa obaja sprchovali, áno (a trochu sme sa pri tom zabavili), ale tiež sme šplhali po budove a odvtedy sme bežali o život.
„Čo? Zízaš,“ povedala som, aj keď v tejto oblasti som ja bola hlavný vinník.
„Ja viem,“ odpovedal, priznajúc vinu. Alebo aj on zvykol zízať? Zásah! Jeho pohľad po mne prechádzal, horúci, intenzívny. „Zo všetkých outfitov, v ktorých som ťa videl, nepočítajúc lesklú pokožku, ktorú si mala na sebe, kým si sa sprchovala so mnou, toto musí byť môj obľúbený. Biela, froté látka, nič pod ňou.“
Moje srdce sa rozbehlo ako supernova. „Nebudeme mať znova sex,“ vyhŕkla som. „Nie, pokiaľ naši priatelia nie sú v bezpečí a ty... ma budeš znova milovať. Pretože čím viac som s tebou, tým viac ťa milujem a nenávidím, proste nenávidím, že ja som jediná, ktorá je citovo zainteresovaná.“
„V poriadku,“ povedal.
Prekvapene som zažmurkala, trochu sklamaná, že neurobil vyhlásenie o nesmrteľnej láske. Čokoľvek kvôli sexu, však? „Ako prosím?“
„Povedal som, že je to v poriadku. Žiadny sex.“ Postavil sa. „Tak ako ty, aj ja mám obavy. Matka mojej dcéry je tam vonku a na ceste je katastrofa. Daj k tomu únavu a otrasnú náladu a v tejto chvíli som zlá spoločnosť. Ale keďže sme tu uviaznutí, urobím to, čo je najvýhodnejšie pre náš tím.“
„A to je?“ nech je to čokoľvek, ja to urobím tiež. Okrem sexu, samozrejme.
„Oddýchnuť si. S tebou. Nebude nikomu na prospech, ak znova odpadneme a ja budem spať lepšie, ak budeš pri mne.“
Oddych znel... božsky, uvedomila som si a znova zívla. Sama som spala len niekoľko hodín za posledných pár dní a moja hladina adrenalínu bola raz hore, potom dole, tak často, že ma z toho bolela hlava.
„Veď ma,“ povedala som.
Podal mi veci, ktoré mi priniesol. „Obleč sa, inak zabudnem, prečo nechcem mať sex.“
„Dobre.“ Spustila som osušku. Jeho zviera potichu zavrčalo. Jeho oči sa zaborili do mňa, pálili ma, zatiaľ čo ja som si pripínala svoje zbrane, potom sa obliekla. Moje skazené ja si dalo na čas, dúfajúc, že mu tak pripomeniem, ako často som mu toto isté robila aj predtým.
„Bude ti nepohodlne,“ ozval sa, pokynúc k miestu, kde mi vyčnieval jeden z nožov.
„Ja viem.“ Pristúpila som k jeho boku. Mal erekciu a ani sa ju nesnažil ukryť.
„Tadiaľto.“ Obtočil svoju ruku okolo môjho pása.
Triasla som sa, a nemalo to nič spoločné s tým, že mi bola zima, ako ma viedol dole chodbou a do spálne. Obrovská posteľ, hnedá prikrývka, žiaden ďalší nábytok. Myslím, že to slúžilo čisto len na oddych medzi prácou alebo letmi. Rome si skopol topánky a ľahol si. Hodila som tie svoje k tým jeho a urobila to isté, pritúliac sa k nemu. Prehodil cezo mňa svoju ruku a nohu, môj chrbát natlačený na jeho hruď, držal si mapri sebe, akoby som bola cenný poklad, ktorý musel strážiť. Moje zbrane boli nepohodlné, tak ako to predpovedal, ale nezložila som si ich. Agent – skutočný agent – musel byť pripravený na všetko, každú chvíľu. Prešlo pár minút, ale zdalo sa to ako celá večnosť. Pretočila som sa na druhú stranu, ale stále som nemala pohodlie. Obrátila som sa späť k nemu.
„Moja myseľ je príliš živá,“ ozvala som sa. „Nie som si istá, či budem schopná zaspať.“
„Tak sa budeme minútku rozprávať a upokojíme ťa.“
„Fajn. A o čom?“
„O skutočnosti, že sa mi páči myšlienka, že si mojou,“ zašepkal, jeho dych mi prešiel po líci. „Páči sa mi predstava, že si BelleMasters. Neuvedomoval som si to, kým si mi nepovedala, že svadba bola zrušená.“
Ja... ja... muselo sa mi to snívať. Musela som zaspať bez toho, aby som si to uvedomila. Toto bolo príliš nereálne, aby to bola pravda. Pokiaľ sa ma len oneskorene nesnažil nahovoriť na sex. „Nerozprávaj tak. Okrem toho, kto povedal, že si vezmem tvoje meno?“
„Prečo nie?“ Teplé prsty ma pohladili po zápästí, po každom mojom prste.
„Prečo si nevezmem tvoje meno?“ Lexisine slová si vybrali túto chvíľu, aby prenikli do mojej mysle.  Budeš pokračovať v plánovaní svojej svadby, ale on nebude chcieť mať s tebou nič spoločné. Iný muž sa ti bude dvoriť, ale Rome to nebude zaujímať. Počuješ ma? Nebude ho to zaujímať! Budeš randiť s týmto mužom. To jeho si vezmeš za muža. Jeho. Nie Roma. Jeho. Jedna vec, ktorú povedala, sa zatiaľ stala skutočnosťou: ďalší muž sa mi skutočne začal dvoriť. Ale všetko ostatné... bolo nesprávne. Rome sa očividne staral o svadbu (nejakým spôsobom). Nemala som v pláne randiť so Jean-Lucom (vôbec), a ešte menej som si ho chcela vziať (nikdy), nepozerala som sa na neho romanticky (ani trochu). A tiež som si nedokázala predstaviť, že sa to zmení.
Takže mi vtedy Lexis klamala? Dalo sa to od nej čakať. Skutočne bola odhodlaná urobiť čokoľvek, aby získala späť svojho bývalého.
„Och, ty si vezmeš moje meno. Prečo s tebou nemám hovoriť?“
„Proste... len počkajme, kým sa veci trochu neupokoja, než o tom budeme hovoriť,“ odpovedala som. Táto téma ma rozrezala a zanechala ma s ranou, a ja som teraz potrebovala byť v najlepšej kondícií.
„Ja len hovorím, že aj keď mi Spomienkový Muž nikdy nevráti moje spomienky na teba, stále chcem od teba šancu. Chcem sa s tebou stretávať, znova ťa poznať.“
Záblesk dožerava rozpálených sĺz ma pichol do očí. Mohla som len dúfať, že zo stropu nezačne tiež pršať. „A keď sa nakoniec rozhodneš, že ma nechceš?“ Otázka sa vynorila z mojich najtemnejších obáv, nezastaviteľná, premočená bolesťou.
„V tejto chvíli si neviem predstaviť, že by som ťa nechcel.“ Povzdychol si. „Choď spať, Belle. Tvoja myseľ nie je tak veľmi živá.“ Bola to pravda. Zatiaľ čo sme sa zhovárali, on očividne filtroval, ten zlatý muž. Teraz som bola vyšťavená. „Neskôr všetko domyslíme.“
****
„Vstávaj, Vipera. Ty nie si Šípková Ruženka.“
Hlas mi preplával mysľou, známy, milovaný. Drzý.
„Tanner?“ Pomaly som otvorila oči na tenkú štrbinu. Svetlá boli zapnuté, zlaté žiarovky osvetľovali Tannerove božské črty a modré vlasy. „Tanner!“
Posadila som sa a vrhla sa mu do náručia, výskajúc od radosti. Bol tu, z mäsa a kostí, zdravý a celý. „Dovoľ mi pozrieť sa na teba.“ Odtiahla som sa od neho, sledujúc jeho tvár. Stratil trochu zo svojej váhy, jeho líca boli trochu viac prepadnuté, ale pokožku mal červenú vitalitou a jeho modré oči mu iskrili.
Pokrúti hlavou, zamľaskal jazykom. „Čokoľvek, len aby si sa mi vtrepala do náručia, ty koketa.“
Udrela som ho po pleci, ale nedokázala som zadržať úškrn. „Rada vidím, že tvoj pobyt v nemocnici neubral z tvojho oslnivého dôvtipu. Tak kde je moje prekvapenie? Povedal si, že mi nejaké prinesieš.“
„Tu som.“
Ženský hlas prišiel z rohu izby a pritiahol moju pozornosť. Môj pohľad pristál na krásnej, anjelskej Elaine. Obrátila som sa späť na Tannera, pretekal mnou šok. „Ako?“
„John ustúpil,“ vysvetlil Tanner. „Dal ju na detektor lži – nedôveroval môjmu slovu, vraj som bol zaujatý – a ona prešla. To je niečo, čo sme mali urobiť s Reesom, tým klamárskym upírom, už dávno, ale nevadí. John jej dovolil pripojiť sa k agentúre a pomôcť nám s prípadom.“
„Myslela som, že nemá záujem pridať sa k ďalšej agentúre.“
„Ja, uh, som ju prinútil rozmyslieť si to.“
Pozrela som sa späť na Elaine. Znova bola pokrytá od hlavy po päty v čiernom oblečení. Na košeli mala dlhú kapucňu, zrejme preto, aby si ju mohla natiahnuť aj na tvár, aby tak zakryla energiu-vysávajúcu pokožku. Spomínala som si až príliš dobre, čo sa stalo naposledy, keď bola odhalená.
Venovala mi polovičný úsmev, váhajúci a neistý.
„Som rada, že si tu,“ povedala som jej úprimne.
Úsmev sa rozšíril a ona vrhla rýchly, túžobný pohľad na Tannera. „Ja tiež.“
„Dostala si svoje jedlo a svoj iPod? Zabijem Johna, keď sa vrátim, a on neurobil to, čo povedal, že urobí.“
„Dostala, ďakujem. Nie je treba nikoho zabíjať.“
„Och, a hádaj čo? Premenoval som ju na Super Pohlcovač,“ povedal Tanner.
Snažila som sa, neskrčiť sa. „Uvedomuješ si, že to meno znie, akokeby bola nejaký tampón, však?“
Pokrčil čelo. „Ani náhodou.“
„Ale áno.“
Elaine zdráhavo prikývla, akoby ho nechcela sklamať. „Znie to tak. Mala som ti to povedať, ale ty si bol taký hrdý.“
Tanner rozhodil rukami. „Dobre. Tak budem premýšľať ďalej.“
„Romesa-“ Hej, kde je Rome? Zamračiac sa, švihla som pohľadom po posteli. Prikrývky boli pokrčené, ale posteľ prázdna. „Videl niekto Rome?“
Tanner prikývol a pokynul Elaine, aby prišla k nemu. Dievča sa pomaličky priblížilo, kráčajúc lenivo, akoby sa bála stáť vedľa neho veľmi blízko. Keď došla k jeho boku, ovinul okolo jej pása ruku, ani trochu sa nebál, čo by sa mohlo stať, napriek všetkému, čím si prešiel. Ja som stuhla, ona zalapala po dychu.
Nasledujúca minúta prešla v tichu.
Tanner sa nezachvel, nespadol a ja som sa postupne uvoľnila. Ale ľutovala som ich. Očividne sa pohol ďalej, od tej udalosti s Lexis (trikrát hurá!) a rovnako tak bolo zrejmé, že on a Elaine k sebe niečo cítili. Ale boli odsúdení. Nikdy sa navzájom nemohli dotýkať, pokožka na pokožku, čo znamenalo, že nikdy nemohli mať...
Okamžite s tým prestaň.
Nechcela som si predstavovať, ako ma Tanner sex. Aj keď, myslím, že existovali spôsoby, ako ho nahradiť. Sex po telefóne, seba-láskanie pred tým druhým, kondóm po celom tele. Och, prestaň. Ihneď.
„Mačací Muž bol na letisku, keď sme pristáli,“ povedal Tanner, odpútajúc ma od mojich váhavo chlipných myšlienok. „Na rozdiel od niektorých, on vie, ako vystrieť červený koberec. Povedal mi, kde ťa nájdeme.“
Takže ma tu nechal spať, zatiaľ čo on sa dal do práce. Niekto potreboval dostať poriadne na zadok. „Viete, kde ja nájdem jeho?“ nebudem vynechaná z ničoho. Pomôžem s týmto prípadom, dočerta!
„Myslím, že vypočúva Spomienkového Muža. Nemôžem uveriť, že ste ho chytili. Dobrá práca!“ Tanner ma súhlasne poťapkal po chrbte.
„Čože!“ prehodila som nohy cez matrac a postavila sa. „Jean-Luc je tu? Nikto mi to nepovedal. Doparoma s tým. Niekto mi to mal povedať. Kde sú?“
„Belle.“ Romov hlboký hlas odrazu naplnil izbu.
Zúrivosť rástla v mojej hrudi, zúfalo sa snažiac uniknúť, obzrela som sa a našla ho stáť vo dverách. Založila som si ruky na boky. „Ako dlho si ho mal?“
Pod okom mu mykol sval, jasná známka, že nechcel odpovedať. „V momente, ako nás opustil minulú noc, som na neho nasadil agentov. Najprv som si nebol istý, kto on vlastne je, takže som bol len opatrný a iba som im prikázal omráčiť ho. Keď si napokon priznala jeho identitu, posadil som jeho zadok do cely. Potom, keďže som vedel, že sem nakoniec prídeme, nechal som ho sem priniesť tiež.“
Takže ho mal po celý čas. „Pomohol ti!“
„No tak počkať,“ ozval sa Tanner, zjavne zmätený. „To akože teraz máme radi Spomienkového muža?“
„Áno,“ skríkla som, zatiaľ čo Rome odpovedal: „Nie, dočerta.“
Rome pokračoval. „Nevráti sa, kým mi nevráti moje spomienky.“
Obrátila som sa k Tannerovi. „Vezmi ma k nemu. Prosím.“
„Akokeby som vedel, kde je,“ odpovedal Tanner, zodvihnúc svoju voľnú ruku s dlaňou hore.
„Tak si ho nájdem sama.“ Dupala som po chodbe až ku kúpeľni, umyla si zuby a učesala svoje vlasy s pôvodnou farbou a vrátila sa späť do spálne. Tanner a Elaine boli na to istom mieste, kde som ich nechala, sledujúc ma s vypúlenými očami.
Rome bol tiež tam, kde som ho nechala, ale on ma sledoval cez prižmúrené oči, jeho ruky založené na hrudi. Tvrdohlavý muž.
„Buďte pripravení na stretnutie za pol hodinu,“ povedala som im. „Teraz, keď je tu celá banda, ideme po Lexis a Sherridan.“
Trvalo mi to polovicu z toho času, Rome mi bol v pätách, tichý, ani trochu mi nepomáhal, ale napokon som našla Jean-Luca v podzemnej väznici. Sledovala som ho cez malé okno. Ležal na tvrdom, nepohodlne vyzerajúcom lôžku, jediný nábytok v miestnosti.
„Ty sa... o neho staráš?“ opýtal sa Rome vedľa mňa.
Prstom som prešla po skle, zanechajúc šmuhu. „Nie je to zlý chlapík. Iba zmätený a osamelý.“
„A ty máš sakramentsky mäkké srdce.“
Zahľadela som sa na neho cez tmavé špice mojich mihalníc. „A to je zle?“
„Keď chceš pustiť na slobodu tvrdého kriminálnika, tak áno?“
Tvrdého kriminálnika? Vtipné! „Po prvé, robila som s ním pokroky. Tým, že si mu urobil toto, si zničil všetko, čo som doteraz dosiahla. Po druhé, nemýlila som sa v Elaine, však? Po tretie, Jean-Luc mi zachránil život a pomohol mi niekoľkokrát. Cítim sa s ním milovaná. A nie tak, akoby som bola prebytočnou batožinou, ktorá má byť nechaná v posteli, aby prespala celý deň, zatiaľ čo ostatní agenti urobia moju prácu za mňa.“
„Ty si kvôli tomu naštvaná? Urobil som ti láskavosť, keď som ťa nechal odpočívať.“
„Alebo si sa možno nechcel mnou zaoberať.“ Nedala som mu čas na odpoveď. „Odomkni tie prekliate dvere,“ vykríkla som.
Strážca pribehol, ale zastavil sa, čakajúc na Romovo povolenie. Rome sa pozrel na mňa so zaťatými zubami, potom strnulo prikývol. Dvere sa otvorili a o pár sekúnd som vošla dovnútra.
„Belle.“ Absolútne pokojný Jean-Luc vyskočil na nohy a usmial sa. „Vedel som, že prídeš.“ Ten úsmev však opadol, keď sa jeho pohľad zrazil s Romovým.
„Nepribližuj sa k nej,“ zavrčal Rome.
Udrela som ho lakťom do rebra. „Rada by som sa ospravedlnila za to, čo sa ti stalo, kým si bol v rukách PSI. Nevedela som o tom, inak by sa to nestalo.“ Bože, bola som tak naštvaná. Tak sakramentsky naštvaná. Oheň vo mne zúril, ako inferno. Romove činy ma možno vrátili v čase o niekoľko mesiacov. Stálo ma to veľa vnútornej kontroly, ale podarilo sa mi udržať každý plameň v sebe. „Ale myslím, že vieš, prečo mala PSI pocit, že ťa musí chytiť. Vrátiš Romovi jeho spomienky?“
„Nie.“
Vidíte! Predtým bol aspoň ochotný o tom uvažovať.
Rome stuhol.
„Vrátiš ich, ak ťa budem mučiť?“ opýtala som sa. „Pretože možno som nechcela, aby ťa zajali, ale som absolútne pripravená urobiť, čo bude treba.“ Teraz už nebolo cesty späť. Toto bola cesta, na ktorú nás naviedol Rome, takže to musela byť, ktorou sa vydám.
Jean-Luc sa zasmial úprimným smiechom. „Nie. Neexistuje mučenie, ktoré by si dokázala vymyslieť, ktoré už nebolo na mne vyskúšané v minulosti. Ak som sa nezlomil doteraz, už sa to nestane.“
Rome vykročil k nemu, v každom kroku hrozba, ale vystrela som ruku. Chabá zátarasa, ale zastal. Prebehla som si jazykom po zuboch, moja myseľ uvažovala nad možnosťami. „Čo keby som s tebou urobila obchod?“
Jean-Luc a Rome na mňa zízali. Rome otvoril ústa, určite, aby na mňa nakričal, ale Jean-Luc ho predbehol. „Áno.“ Prikývol, narovnal plecia, založil ruky za chrbát. „Áno, urobím s tebou obchod.“
Okej, wow. To bolo ľahšie, než som čakala. Nakoniec možno Rome neurobil chybu, keď urobil toto. Aj ja som vystrela svoje plecia. „Čo chceš?“
„Teba.“
Rome zavrčal hlboko vo svojom hrdle, zatlačiac na moju ruku.
„Prestaň,“ povedala som mu a prekvapivo tak urobil. „Mňa mať nemôžeš,“ odpovedala som Jean-Lucovi, „nie takým spôsobom, akým to myslíš. Ale za výmenu za Romove spomienky, ti dám... tri stretká.“ To bolo Codyho čarovné číslo, ani príliš málo, ani príliš veľa. „Čokoľvek nad to, si budeš musieť získať tak, že dokážeš, že sme si súdení.“
Niežeby sa mu to podarilo. Ale ako som hovorila, uvedomila som si, že možno takto zabezpečím, aby vzťah s Romom skrachoval... zabezpečím, aby sa Lexisina predpoveď, že si vezmem za muža Jean-Luca, stala. Zbledla som, ale nevzala som späť svoje slová. Toto bolo dôležité. „Och, a ešte jedna vec. Budeš to musieť urobiť všetko bez spomienok. Buď ich vrátiš alebo žiadne stretká nebudú. Ak si ma nedokážeš získať svojpomocne...“
Rome zasyčal cez zuby. „Čo to robíš, Belle?“
Jean-Lucove ruky sa zovreli do pästí, ale povedal: „Fajn. Stretnem sa s tebou bez tých spomienok.“
„Kto vie? Možno ma prestaneš milovať v momente, ako o ne prídeš. Možno nebudeš chcieť ísť ani na jedno stretnutie so mnou..“
„Stále ťa budem chcieť,“ ubezpečoval ma Jean-Luc. „Stále budem chcieť tie stretnutia.“
Prikývla som, hoci v duchu som sa prudko triasla. „Tak teda tri stretká.“
„Si stále zasnúbená?“ opýtal sa ma, oči mu padli k mojej ruke.
„Kdeže,“ odpovedala som, a nedokázala zadržať ľútosť v mojom tóne. Prsteň bol stále na ruke. Budem si ho musieť čím skôr zložiť. „Nie oficiálne.“
„Belle.“ To bola ďalšie upozornenie od Roma.
Pokračovala som: „Klamala som – je tu ešte jedna vec. Keďže sme teraz všetci jedna šťastná rodina, ochotná si jeden druhému pomáhať, radi by sme chceli tvoju pomoc pri zastavení Púštnej Kurvy.“ Kedysi som si myslela, že mať ho v PSI by bola nočná mora. Už to tak nebolo. Potrebovali sme všetku pomoc, ktorú sme len mohli získať.
Jean-Luc nepotreboval čas na rozmyslenie. „Áno,“ odpovedal, prikývnuc. „Pre teba čokoľvek.“
„Nechaj si tie skurvené spomienky,“ zvrieskol odrazu Rome. „Nebudeš sa s ňou stretávať. Ani sa nepridáš k nášmu tímu.“
Myslím, že ma chcel odstrčiť na bok a skočiť na Jean-Luca, možno mu aj roztrhať hrdlo, ale skočila som pred neho, hľadiac na neho prosebne. „Toto sa musí stať, Rome. Pre teba. Pre nás.“ Len som dúfala, že sa týmto nedokáže náš koniec.
Jean-Luc ovinul svoje prsty okolo mojich paží a jemne ma potiahol nabok. To rozzúrilo Roma ešte viac, z jeho hrdla sa znova drali živočíšne zvuky. V momente, ako som bola preč z cesty, tí dvaja muži po sebe skočili, klbko končatín. Lietali päste, cvakali zuby, nohy kopali. Presunula som sa ku stene, sledujúc, ako sa Romova pokožka nahrádzali čiernou srsťou, jeho zviera prevzalo kontrolu. Potrebovala som strach, potrebovala som ich zmraziť, skôr, než sa navzájom zabijú. Zabijú sa navzájom – áno, dobre. Táto predstava priniesla vo mne ľadovú búrku, ktorá roztopila hnev, ktorý vrel.
Ale vo chvíli, ako sa mi v ruke vytvorila ľadová guľa, Jean-Luc zmizol. Stuhla som na mieste, príliš šokovaná, aby som sa pohla. Rome stuhol tiež, z polovice muž, z polovice šelma.
„Jean-Luc?“ zvolala som. Vedela som, kde bol. Vedela som, čo robí, ale časť zo mňa sa bála, že to nebude fungovať.
Ale odrazu Jean-Luc vystúpil z Romovho tela. Rome sa zviezol na zem, lapajúc po dychu. Aj Jean-Luc dychčal. Pozrel sa na mňa, po tvári mu stekal pot.

„Hotovo,“ povedal. A potom sa zrútil na zem aj on. 

9 komentářů:

  1. Diky za preklad :-) uz sa neviem dockat pokracovania :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  3. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad je to čím dal zajímavější ☺

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  6. Tak to som zvedavá, čo sa bude diať ďalej :-)
    Vďaka za preklad a korekciu :-)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad i korektúru!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat