čtvrtek 13. srpna 2015

Dvojnásobně žhavá - Kapitola 22


Zo všetkých vecí, ktoré som čakala, že Rome urobí po milovaní so mnou, omdlenie nebolo jedným z nich. Sotva sa mi podarilo zachytiť ho, než sa zviezol do vane. Pomaly som ho položila dole. Ale bol ťažký – vlastne, sakramentsky ťažký, so všetkou tou svalovou hmotou – a s námahou som ho uložila na chrbát, bez toho, aby som mu ublížila.

Trasúc sa, stále sa snažiac chytiť dych, naklonila som sa dopredu a odstavila vodu. Chladný vzduch mi okamžite začal olizovať moju mokrú pokožku, až ma striaslo. Vyliezla som von a zdrapla osušku, potom nás oboch jemne usušila. Starosť nebolo niečo, čo by som si v tejto chvíli mohla dovoliť, pretože so starosťou prišiel strach, takže som si nahovárala, že Rome sa stále zotavuje zo zajatia a z drog, ktoré mu dal Multiplikátor.
Netrvalo dlho a začal stonať, jeho viečka sa začali trepotať. Totálne déjavu. Prebodla ma úľava. Týčila som sa nad ním, jedna ruka pri jeho hlave, moje telo podoprené o porcelánový okraj, moje mokré vlasy kvapkajúce na jeho hruď.
„Teraz vážne, Rome. Koľkokrát ešte dnes budem musieť prebudiť tvoj lenivý zadok?“
Prešla chvíľa, než sa zorientoval. Keď si uvedomil, kde je, jeho líca mu očerveneli a on zamrmlal: „Doriti. Odpadol som.“
„Hej.“ Čupla som si.
„Príliš veľa príliš rýchlo, po tom koktaily. Mal som si to uvedomiť.“
Takže som mala pravdu. Moja úľava prudko zosilnela, poslala cezo mňa divoké chvenie. To chvenie pritiahlo Romovu pozornosť. Som si však istá, že to boli stvrdnuté bradavky, ktoré zachytili jeho pozornosť. Olízal si pery a pomaly sa posadil.
„Aspoňže som dosiahol cieľovú pásku skôr, než som zletel na podlahu ako padavka.“ Rukou si pošúchal tvár, zotierajúc si mokrosť.
Uniklo mi jemné zachichotanie. „To je pravda.“ A bolo to tiež dobré. Možno to bude trvať nejakú dobu, než budeme mať šancu urobiť toto znova. Potreboval sa úplne uzdraviť a prípad Púštneho Dievčaťa musel byť uzavretý. „Teraz, povedz mi, že ten pád ti privrátil nejaké spomienky do tvrdej lebky a ja budem považovať tento deň na hviezdičku.“
Odfrkol. „To by som chcel.“
Môj úsmev pomaly ochabol. Tak nič. Rozhodne sa ich Jean-Luc vrátiť? Samozrejme, že to urobí, nahovárala som si. Pravá otázka bola, či to urobí bez mučenia alebo nie. Aj keď som ho nechcela mučiť, stále som ho mala rada viac, než by som mala – mám tým na mysli, že ten chlapík si myslel, že som si zaslúžila, aby so mnou zaobchádzali ako s bohyňou, a kto ho mohol obviňovať za takúto logiku? – urobím čokoľvek bude treba. Dúfala som v to. Bože, som totálne mimo.
Rome si položil lakte na vaňu. Kvapka vody mu stiekla z rias, takmer ako slza. „Viac než čokoľvek iné, chcem vedieť tie veci, ktoré som urobil tomuto krásnemu telu.“ Jeho hlas bol teraz tvrdý, nahnevaný. Nie na mňa, to som vedela, ale na Jean-Luca.
Jeden z našich telefónov zapípal a obaja sme stuhli.
Už sme nemohli dlhšie predstierať, že na svete sme boli iba my dvaja. Snažiac sa vytlačiť jeho sladké slová z mojej mysle, postavila som sa a podišla k tomu môjmu. Nič. Prešla som celú miestnosť, hľadajúc jeho mobil. Pípanie bolo čoraz hlasnejšie, ako som sa približovala k stolu. A tam bol, pod peňaženkou. Zamračiac sa, otvorila som ho a zalapala po dychu. Nebol to hovor, ale obrázok. Tam, na obrazovke, bola fotografia Púštneho Dievčaťa – rovnako pekná, ako aj predtým, doparoma s ňou – a Codyho.
Boli na prízemí tohto motela, spoznala som ten obrovský, umelý kvet stojaci vedľa recepčného pultu.
„Rome,“ zvolala som. „Máme spoločnosť.“
O sekundu neskôr bol v izbe, schmatol oblečenie a obliekal sa napriek jeho slabosti. Ja som urobila to isté. Ako nás už zase vystopovali? Jean-Luc? Určite nie. Cody, s nejakým ďalším záhadným „plánom?Znova, určite nie. Nepoznal našu polohu. Ale prečo bol tu, namiesto toho, aby strážil Sherridan a Lexis? Mohol byť Reese, bývalý informátor Púštneho Dievčaťa, vinníkom? Nie, počkať. V tejto chvíli bol indisponovaný. Možno Multiplikátor? Ak sa jednému z bratov podarilo ujsť z PSI, bez toho, aby o tom niekto vedel, sledovať nás... ale to sa zdalo byť nepravdepodobné.
Sledovacie zariadenie? To sa zdalo byť najpravdepodobnejšie. Ale kde mohlo byť? Nevzali sme si so sebou nič z izby z prvého motela – okrem obrázka dievčat, spomenula som si, s vypúlenými očami. Strčila som si ho do kabelky. Mohol byť k nemu prilepený jeden z tých sledovacích čipov, o ktorých hovoril Rome?
Oblečená, otvorila som kabelku, vylovila obrázok a pridržala ho na svetle. Niečo, čo vyzeralo ako kúsok priesvitnej pásky, odpočívalo na ľavom hornom rohu. Doparoma! Toto je moja vina. Zamračila som sa a odhodila Polaroid na podlahu. Natiahla som si topánky, poskakujúc na jednej nohe, ako som vstúpila do kúpeľne a pozbierala všetky svoje nože. Môj Taser už oddychoval v mojom zadnom vrecku. „Zostávame tu a budeme bojovať alebo utečieme?“
„Normálne by som chcel zostať a bojovať, ale zdá sa, že sú vždy jedným krokom pred nami a obaja sme na konci so svojimi silami. Ale nechcem odísť.“ Jeho pohľad sa presunul k stropu, zatiaľ čo rýchlo zvažoval klady a zápory. „Odchádzame. To bude pre nás najbezpečnejšie. Ak nás Cody chcel chytiť, mal ma kontaktovať, aby sa ubezpečil, že budem hrať spolu s ním.“
„Pravda.“ Ako by povedal Tanner.
„Máme pár minút, než nás dohonia, tak choď na chodbu a začni búchať na dvere, kým niekto neotvorí. Prvá osoba, ktorá tak urobí, a ty choď do ich izby.“
Nejako som vedela, že povie presne toto. Hoci neistá si tým, čo sa chystá urobiť, keď tu zostane, opustila som naše útočisko a urobila som, ako mi prikázal, bez akejkoľvek hádky. Až na štvrtý pokus, ale niekto konečne otvoril dvere. Žena v stredom veku v teplákoch a tričku s krátkym rukávom, so spánkom v jej očiach. Musela som ju zobudiť.
Otvorila som ústa, aby som povedala... čo? Nevedela som, a ani na tom nezáležalo. Rome vybehol z našej izby, zbadal ma a skrátil vzdialenosť.
„Prepáčte, madam,“ povedal, prešiel popri nej a do jej izby bez dovolenia.
„Je mi to ľúto,“ zopakovala som po ňom. Vtlačila som ju späť dovnútra, zatvorila dvere a zamkla. Zhíkla, šok pokryl jej obyčajnú tvár. Chudina. Poznám ten pocit. Toto ju navždy zmení, zničí bezpečný svet, v ktorom si myslela, že žije. „Neublížime vám,“ sľúbila som, zodvihnúc ruku ako keby som jej prisahala na Bibliu. „Máme problémy, naháňajú nás nebezpeční ľudia. My len ideme... čo?“ opýtala som sa, pozrúc sa na Roma.
Ten stál pri okne a vylamoval ho. Pribehla som k nemu, pripravená vyskočiť cez okno každú chvíľu – aj keď som videla len tenkú rímsu, výšku pätnásť metrov a autá na parkovisku. „My odchádzame,“ povedala som ponad svoje plece. Žena neutiekla preč, stále tam stála, primrazená svojím strachom. Ups. Dobrý agent by sa jej neotočil chrbtom. Chyba, ktorú už znova neurobím. „Prosím, nikomu nepovedzte, že ste nás videli. Uväznia vás, vypočujú, možno vám aj ublížia.“
„Nie možno,“ Romov hlas bol studený, tvrdý. „Urobia to.“
Hlasno preglgla. Našla svoje nohy a ustupovala dozadu až ku stene, približujúc sa čoraz viac k dverám. Ale zastala, ruka jej vyletela k hrdlu. Jej pokožka bola taká bledá, až som sa bála, že odpadne. Nemyslím, že by som dnes dokázala zvládnuť ešte jednu osobu v bezvedomí.
Romovi sa konečne podarilo vypáčiť prilepené tesnenie a otvoril okno. Do miestnosti vprúdil chladný vzduch, nasledovaný zvukom nočných vtákov a cvrčkov. Pozrel sa späť na ženu, ktorej teraz tiekli slzy po lícach. Nikdy som nevystrašila nevinných tak veľmi a nenávidela som sa za to. Nevedela, či nám má veriť alebo nie, nevedela, či ju bolestivá smrť čakala tu vo vnútri alebo tam vonku.
„Budete v poriadku,“ povedala som jej. „Ja-“ Rome mi nepozorovane vložil niečo chladné a tenké do ruky. Nemusela som sa pozrieť, aby som vedela, že to bola injekčná striekačka s tým jeho koktailom na dobrú noc. Nosil ho so sebou všade. Hoci po tom, čo mu urobil Multiplikátor by som čakala, že si túto svoje stratégiu premyslí.
Navlhčila som si svoje odrazu suché pery. Nikdy som neurobila nič podobné nevinnému a ani som nechcela. Ale začala by byť hysterická, keby sa k nej priblížil Rome.
Si agent. Tak sa správaj podľa toho, aspoň raz. Potrebovala som si dať tieto slová vytetovať na zápästie alebo tak nejako. Dokážeš to.
Nasadiac si niečo, čo som dúfala, že bol úprimný úsmev na tvár, pomaly som sa pohla k nej, dávajúc si pozor, aby som striekačku držala za chrbtom. „Budete v poriadku,“ zopakovala som. „Sľubujem.“
Žena zbledla, otočila sa a napokon sa rozbehla k dverám, rukou sa načahujúc ku kľučke. V momente, ako som ju zdrapla, jej z úst unikol výkrik. Otočila sa a snažila sa, odstrčiť ma. Uhla som a pichla jej ihlu do ruky. Jej krik okamžite ustal, jej svaly sebou mykali v reakcii. Ako droga okamžite dosiahla úroveň mozgu, zviezla sa k zemi, nehybná pri mojich nohách.
Zostala som tam, hľadiac na ňu. To som jej urobila ja. Ja.
„Belle, poď už!“ povedal Rome divokým šepotom. Dokonca na mňa zakýval.
Rázne som sa dala do pohybu, prudko sa obrátiac a rozbehnúc sa k nemu. Obtočil okolo môjho pása svoju ruku a súril ma na rímsu.
„Bude v poriadku?“ Vedela som, že bude, sľúbila som jej, že bude, ale potrebovala som to počuť na vlastné uši.
„Pozri sa na to takto, zlatko. Prebudila si ju buchotom na jej dvere. To najmenej, čo si mohla urobiť, bolo znova jej pomôcť znova zaspať. O pár hodín bude hore a na nohách. Ja som toho dôkazom,“ dodal s čistým zahanbením. „Možno si ani nebude pamätať, čo sa stalo.“
Snáď si nebude. Nechcela som mať nálepku zloducha v jej mysli navždy. Kto by to bol povedal, že bude skvelé na mňa zabudnúť?
„Čo ak na nás niekto čaká tam dole?“ opýtala som sa.
„Zrejme čakajú. Preto ideme hore.“
Hore? Dobrý Bože. Hoci som sa statočne snažila otupiť svoje emócie, nedokázala som zastaviť vlnu strachu, ktorá sa mnou prevalila, chladiac ma zvnútra aj zvonka. Z mojich prstov sa šíril ľad, a pretože som sa držala rímsy a jednou nohou som na nej stála, rímsa sa stala klzkou.
„Upokoj sa, Belle,“ prikázal Rome.
„To sa ľahko povie, ale ťažko urobí.“ Mohla by som spadnúť. On by mohol spadnúť. Mohli by sme sa zabiť.Och, Bože, och, Bože, och, Bože. Námraza sa zo mňa šírila čoraz rýchlejšie a rýchlejšie.
„Oboch nás zabiješ.“
„To mi nepomáha!“
Ako som hovorila, cítila som ako jeho myseľ skúma tú moju, uchopiť moje emócie, trochu ich otupiac. Bez Tannera však nevedel, koľko má toho odfiltrovať. Skutočnosť, že vôbec niečo filtroval, bola som z toho nadšená, napriek okolnostiam.
Presunul sa za mňa, jeho telesné teplo ma obklopilo. Teplý dych mi prešiel po mojom krku, pohladiac ma, zodvihnúc mi vlasy a roztancujúc ich na mojej pokožke. „Hýb sa so mnou.“ Urobil krok doprava a ja som ho nasledovala. Načiahol sa hore a posunul sa hore o niekoľko centimetrov vyššie a ja som ho nasledovala. „Mám ťa. To je moje dievča.“
To je pravda. Bola som hore. Pokračovali sme stále vyššie a vyššie, ale čoskoro ma ruky a nohy pálili od napätia. Držala som pevne, hoci Romovo veľké, tvrdé telo ma istilo napriek malým plochám ľadu, ktoré som vytvárala.
„Chcem nás vziať do tmavého kúta na streche, v poriadku? Potom sa postarám o zvyšok. Nebudeš musieť urobiť nič, len vydržať. A len aby si vedela, nikto na zemi nás nesleduje. Skontroloval som to. Sme v pohode. Sme v bezpečí.“ Vedela som, že udržoval ten ľahký rozhovor, v snahe rozptýliť ma. „Dýchaš príliš sťažka. Povedz mi o tej svadbe, ktorú si plánovala.“
„Už ju neplánujem,“ povedala som. „Bola zrušená.“ S tými slovami môj zostávajúci strach začal opadať, vlákna hnevu a bolesti zaujali jeho miesto. Ešte jedna emócia a budem mať koktail potrebný na vietor. Skvelé. Potrebovala som sa ovládnuť, inak nás zmetiem z budovy. Okej, to spôsobilo, že strach zosilnel. Aspoňže som mala späť svoj filter.
„Prečo je zrušená?“
„Robíš si žarty? Ani si na mňa nespomínaš a už vôbec si ma nechceš vziať.“
„Mohol by som získať svoje spomienky kedykoľvek.“ Ako hovoril, pokračoval v lezení, ťahajúc ma hore za sebou. Napokon sme boli na úplnom vrchu a prehodili nohy cez poslednú rímsu, sladký tieň nás obklopil. Teraz v bezpečí, premýšľala som, čo sa dialo v našej izbe. V tomto čase ju už Púštna Kurva a Cody – a aj tí ľudia, ktorých si priniesli so sebou – našli.
„Ako vyzerajú tvoje šaty?“ Rozhojdal sa za mnou. Čo to, dopekla, robil? „Musela si si už nejaké kúpiť.“
„Kúpila, ale nechtiac som ich spálila.“
„Naštvala si sa, však?“
„Hej. Stále si ma volal Dievča so sklonmi k vraždám a ja som ugrilovala všetky veci v tvojom šatníku. Plamene skočili aj na moje šaty.“
„Bože, stavím sa, že to bolo sexy.“
Sexy. „Ha-ha. Veľmi vtipné. Každopádne, mala som v pláne kúpiť ďalšie, ale... Každopádne, tie prvé boli božské. Grécky štýl s tenkými ramienkami, krásna smotanová farba a voľná sukňa. Mala som vyzerať ako bohyňa.“
„Ty tak vyzeráš už teraz. Napísali sme si vlastné sľuby?“ Rome tresol dlaňou vedľa mojej, medzi jeho prstami bola uväznená divne vyzerajúca okrúhla vec. Bola čierna, hrubá asi päť centimetrov a veľká ako moja dlaň. 
Vedela som, že sa pýta na tieto otázky, aby ma rozptýlil, ale páni, boleli. „Áno, napísali.“ Zmenila som tému. „Čo to máš v ruke?“
„Uvidíš.“ Natiahol ruku smerom k streche susednej budovy, svojím palcom stlačil plochu v strede kruhu a z veci vystrelil strieborný šíp, pohybujúc sa tak rýchlo, že som zachytila pohľadom iba rozmazanú šmuhu. „Ako zneli naše sľuby?“
Šíp sa musel o niečo zachytiť, pretože Romove ruky sebou trhli a ja som zbadala, že k tomu kruhu bol pripevnený tenký strieborný drôt. Bolo zrejmé, že sa po ňom spustíme. Úžasné.
„Nechcem hovoriť o sľuboch.“
„Otoč sa ku mne tvárou,“ povedal Rome. „Oviň okolo mňa svoje ruky.“
„Už zase si robíš srandu.“ Chcel, aby som sa presvišťala cez vzduch, podo mnou poriadna výška a žiadna sieť, aby ma zachytila, keby som spadla? No to isto.
„Urob to. Hneď.“ Už neznel ako môj sladký ochranca. Teraz znel ako absolútny generál.
„Dobre, ale len preto, že si ma tak pekne požiadal. Hlupák,“ zamrmlala som. Pomaly, chvejúc sa, urobila som, čo žiadal. Keď som sa k nemu obrátila tvárou, našla som svoj nos pritisnutý v priehlbinke na jeho krku. Bohužiaľ, stále som videla, čo robil.
Z kruhu vytiahol držiaky na ruky, zlomiac ich na dve časti. „Pripravená?“
„Ako len môžem byť,“ odpovedala som s povzdychom.
O chvíľu neskôr sa moje nohy zdvihli z rímsy a ja som letela a letela... ovinula som svoje nohy okolo Romovho pásu kvôli vyššej bezpečnosti a viečka som pevne stisla k sebe. To, že som vo vlasoch mala vietor, mi stačilo. Nepotrebovala som vidieť svoje napredovanie. Celý výlet z jednej strechy na druhú trval zhruba päť sekúnd, ale zdalo sa to byť celou večnosťou, než sme zastavili. Rome použil ďalší prístroj, ktorým nás pripútal k pevnej zemi. Ľahla som si, snažiac sa chytiť dych. Rome sa prevrátil na chrbát a otvoril svoj mobil, držiac ho hore, aby som ho mohla vidieť aj ja. Na obrazovke sme videli Púštnu Šľapku a Codyho a ďalších štyroch, ktorých som nespoznávala. Pravdepodobne agenti OASS.
„Dal som na strop v našej izbe kameru,“ vysvetlil Rome.
Ach. Takže to robil, zatiaľ čo ja som hľadala ničnetušiaceho civilistu, ktorého by som vystrašila. „Prečo sme nemohli proste vyjsť cez naše okno?“
„Možno ho sledovali.“
Ach, znova.
Tí štyria agenti sa prehrabávali cez naše veci, niežeby sme ich mali veľa. Roztrhali aj to málo oblečenia, čo sme mali, potom vyhádzali naše šatníky, hľadajúc ďalšie. S týmto dole smerujúcim uhlom som mala dokonalý výhľad na vlasy Púštnej Kravy. Nenávidela som, že to musím povedať, ale sakra, tie pramene boli božské. Zlaté a hodvábne. Musela to byť charakteristická značka Púštneho Dievčaťa, keďže CandaceBright bola červenovláska.
„Vytiahol si ma sem v túto nekresťanskú hodinu kvôli ničomu! Povedal si mi, že tu budú a je zjavné, že nie sú,“ hovorila Codymu. Teda, nehovorila. Jej hlas bol chrapľavý, sýty, a skôr priadla, než hovorila. Vediac, aká bola pekná, keď ste k tomu pridali ten hlas, to dievča bolo chodiacim sexom. Muži za ňou zrejme slintali. A ona potom zrejme poutierala tie sliny ako špongia, tá vysávačka vody.
„Museli nás zbadať.“ Cody sa pozrel doľava, doprava a sťažka si povzdychol. „Povedal som ti, že Romov bezpečnostný systém bude problém. Pozitívne je, že sa balili narýchlo, vzali si iba nevyhnutné veci, takže sme boli blízko. Nabudúce ich dostaneme.“
„Ešte stále mu veríme?“ opýtala som sa Roma, úprimne zvedavá. Čo ak Púštne Dievča bolo ženou, ktorá inšpirovala Codyho zrušiť jeho pravidlo „tri stretkámin-max“, a teraz bol skutočne na jej strane? Z pozitívneho hľadiska sa aspoň nebudem musieť obávať, že sa stretne so Sherridan.
„Áno,“ bola jediná odpoveď.
„Chcem ju.“ Púštna Štetka zaťala svoje nechty do stehien. „Potrebujem ju.“
Žmurkla som. Potrebovala ma? Prečo?Jean-Luc mi povedal, že ma nenávidí, pretože jej otec ma mal rád. To si však nevyžadovalo „potrebovať“.
„Ja viem,“ odpovedal Cody nežne. „Ja viem. Dostaneme ju. Prisahám.“
Púštne Hovno sa od neho prudko odvrátila. „Vypadnite,“ povedala jemne.
Muži pracujúci okolo nej stuhli, uvedomiac, čo im prikázala, potom vybehli z miestnosti, ako keby im horelo za pätami. Cody zostal na mieste. Skrátil vzdialenosť medzi ním a mojím najväčším nepriateľom a ovinul okolo jej pása svoje ruky. Stuhla. On sa však neodtiahol. Namiesto toho si položil bradu na vrch jej hlavy. „Ale to, že ju budeš mať, ti neprinesie späť tvojho otca.“
Rome po mne hodil zmätený pohľad. Mykla som plecom.
„Ja viem.“ Potiahla nosom a opakom ruky si utrela slzy. Uniklo jej frustrované zavrčanie a zodvihla hlavu, hľadiac na strop, drsná maska nasadená na jej tvári. Niečo vo mne spoznalo, aká bola tá maska: falošná. Vo vnútri sa rozpadala, ale svetu chcela ukázať, aká je silná. Alebo, dopekla, možno som bola podvedená. Možno som chcela vidieť zraniteľné miesta svojho nepriateľa, pretože to by znamenalo, že som nestála proti nepreniknuteľnej sile.
Cody si ju pritiahol k sebe ešte pevnejšie, pozrúc sa hore do kamery, akoby po celý čas vedel, že je tam. Zalapala som po dychu, cítiac sa prebodnutá až do špiku duše. Načiahol sa a vystrel dva prsty, jeho palec vtlačený medzi ne. Bol to signál. Vedela som, že bola odrazu som mu úplne dôverovala, tak ako ma ubezpečoval Rome, že môžem.
Púštne Dievča ho nemohlo vidieťa on rýchlo spustil ruku a odviedol ju z miestnosti, sľubujúc jej, že ma nájde a prinesie.
Zmätene som pokrčila čelo. „Čo to znamená? Stretneme sa s ním za dve noci? Dve minúty bude hrať proti nej?“

Rome sa rýchlo postavil na nohy. „Musíme ísť po Tannera.“ Z tónu mu stekala hrôza. „Vysvetlím ti to cestou.“ 

8 komentářů:

  1. Děkuji moc za skvělý překlad!!!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji moc za překlad

    OdpovědětVymazat
  3. Vdaka za skvelý preklad a teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Diky za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Ďakujem za preklad :-)

    OdpovědětVymazat
  6. Perfektní ! ! ! Díky moc za překlad a korekci ! ! !

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad a korekturu :-D

    OdpovědětVymazat
  8. Srdečná vďaka za preklad!!! :-);-)

    OdpovědětVymazat